Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-72-2017.pdf
PDF · 140.47 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/72/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: T. N., narodený XX.XX.XXXX, bytom P. O. XXX/XX, B., o zaplatenie 4.626,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 3C/241/2014-93 zo dňa 5.12.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému oproti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 273 ods. 1, 2, 3, § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 525 od. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 565, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 473/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 4.6.2009 uzavreli Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava ako banka a žalovaný ako dlžník Zmluvu o splátkovom úvere č. 0253720014, na základe ktorej sa banka zaviazala poskytnúť žalovanému spotrebný úver 4.000 eur s úrokom 17,30 % ročne, pričom v zmluve je upravený poplatok za správu úveru 1,99 eur mesačne, spracovateľský poplatok 89,59 eur z prostriedkov úveru, splátka a jej splatnosť vo výške 96,39 eur od 20.7.2009 k 20-temu dňu v kalendárnom mesiaci a konečná splatnosť úveru do 20.12.2014, RPMN 21,25 %, priemerná hodnota RPMN 17,73%. Vo výzve SLSP, a.s. zo dňa 4.6.2009 banka oznamuje žalovanému na adresu P. O. XXX, B., že žalovaný je v omeškaní so splácaním pohľadávky k 31.12.2009 vo výške 385,03 eur s príslušenstvom a žiada sumu uhradiť do 10 dní od doručenia výzvy. Podľa Oznámenia banky zo dňa 18.12.2012 táto oznamuje žalovanému na adresu Z. XXXX do B., že postúpila pohľadávku na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky č. 1514/2012/CE uzatvorenej 13.12.2012 vo výške 7561,10 eur. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE súd prvej inštancie zistil, že postupcom je SLSP, a.s. a postupníkom žalobca, postupujú sa pohľadávky postupcu voči dlžníkovi, vrátane príslušenstva pohľadávky, ktoré sú uvedené a špecifikované v Prílohe č. 1 patriacej k zmluve, ktoré vznikli z bankových činností vykonávaných postupcom alebo v súvislosti s nimi. Podľa Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok banka postupovala pohľadávku zloženú tak, ako uvádzal žalobca v žalobe. Transakcie (platobná história) začínajú dátumom 4.6.2009, kedy bol založený účet, kedy
je vyznačené bezhotovostné čerpanie úveru žalovaným vo výške 3.910,40 eur a sumy 89,59 eur, ktorá je spracovateľským poplatkom a končia dňom 31.7.2011, v jednotlivých mesiacoch sú opakovane uvedené bezhotovostné splátky úveru (20.7.2009 96,36 eur, 20.8.2009 13,18 eur, 27.8.2008 83,21 eur a 20.9.2009 0,53 eur), zaúčtovanie na opakujúce sa poplatky s kapitalizáciou vo výške 1,99 eur, neskôr vo výške 2,99 eur, zaúčtovanie na riadne úroky úveru s kapitalizáciou, zaúčtovania zmluvných úrokov z omeškania. Vo výzve žalobcu zo dňa 4.2.2013 žalobca oznamuje žalovanému na adresu Z. XXXX v B. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 4.2.2013 a žiada ho o okamžité uhradenie dlžnej čiastky 7.782,80 eur najneskôr do 19.2.2013.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že zmluva o splátkovom úvere je charakterom spotrebiteľským úverom a po jej preskúmaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že má aj niektoré náležitosti prepísané pre jej platnosť v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30.11.2009, t. j. v čase uzavretia zmluvy o úvere. Slovenská sporiteľňa a.s. bola v zmysle § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch právnickou osobou - veriteľom, poskytujúcou spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a žalovaný podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom, fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Za rozhodné pri vyriešení otázky, či sa žalobca stal veriteľom žalovaného, súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že postupcom bola banka, ktorej zákon o bankách v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ukladá povinnosť pred postúpením svojej pohľadávky niečo konať. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky žalovanému (dlžníkovi). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že banka nemohla bez dohody s dlžníkom vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a dosiahnuť predčasnú splatnosť úveru. V konaní nebol žalobcom predložený žiadny dôkaz a nebolo žalobcom preukázané, že bola bankou vyhlásená mimoriadna splatnosť alebo že by zmluvný vzťah z úverovej zmluvy veriteľa - banky a žalovaného zanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy o úvere. Nemožno preto urobiť záver o tom, že by bol predmetný úver ku dňu postúpenia bankou splatný, splatnými sa ku dňu postúpenia mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých by bol žalovaný v omeškaní, ak bol dohodnutý čas plnenia a výška splátky. Postúpením pohľadávky na subjekt, na veriteľa, ktorý bankou nie je, došlo podľa § 525 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka k zmene obsahu práv dlžníka. Postúpeniu pohľadávky banky na nebankový subjekt (žalobcu) bránilo ustanovenie § 525 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné, odporujúce obsahu zákona. Žalobca nedokázal, že boli splnené predpoklady na postúpenie pohľadávky, banka neukončila záväzkový vzťah a úver pred postúpením pohľadávky nebol splatný, pohľadávka banky nie je postupiteľná, jej postúpenie je objektívne neprípustné, svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok a voči dlžníkovi neúčinné. Žalobca nedokázal, že sa stal platne a účinne veriteľom uplatňovanej pohľadávky v akejkoľvek výške, nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.
5. Súd prvej inštancie úspešnému žalovanému priznal oproti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal písomne odvolanie žalobca prostredníctvom jeho splnomocnenca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto ustanovenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 11.6.2003 sp. zn. 4Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.6.2016 sp. zn. 5Co/228/2016, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4.5.2016 sp. zn. 1Co/387/2015, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.11.2015 sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.6.2014 sp. zn. 9Co/133/2013. Súd prvej inštancie pochybil a vec nesprávne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca zastáva názor, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. V ďalšom žalobca upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1168 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok zastáva názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu predstavuje zostatok peňažného dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v jeho prospech, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom (bankou) nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu. Ak by ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len častí svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní. môže byť predmetom postúpenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať. Zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný sa dostal do omeškania, uvedené termíny neplnil a postupcovi tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca, a to podaním zo dňa 4.2.2013 označeným ako „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru". Žalobca sa taktiež nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebola preukázaná žiadna dohoda veriteľa a dlžníka, z ktorej by vyplývalo, že dal dlžník súhlas k postúpeniu pohľadávky a poukazuje na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Žalobca taktiež nesúhlasí so záverom, že postúpenie pohľadávok banky na inú osobu je v rozpore s ust. § 525 Občianskeho zákonníka, nakoľko ním došlo k zmene obsahu práv dlžníka a preto je takéto postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt v rozpore s ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. K uvedenému žalobca uvádza, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku vstúpi namiesto doterajšieho veriteľa nový veriteľ (v tomto prípade žalobca), čím dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv, ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho z už vzniknutého záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nevyžaduje súhlas dlžníka. Žalobca zastáva názor, že pohľadávky banky voči svojím klientom nemožno považovať za druh pohľadávok, ktoré v zmysle ust. § 525 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť. Postúpením takýchto pohľadávok totiž nedochádza k zmene v ich obsahu a ani k zhoršeniu postavenia dlžníka a preto tento druh pohľadávok nespadá pod okruh výnimiek (ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zo všeobecne platnej zásady, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť akákoľvek pohľadávka (ust. § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Postúpením pohľadávky banky na inú osohu dochádza len k zmene v osobe veriteľa. Žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, predmetnú skutočnosť žalobcu preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
10. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 4.626,72 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne právne posúdil jeho nárok.
11. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 4.626,72 eur s príslušenstvom a trovy konania. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobcovi, nakoľko banka postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 473/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“), keď ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, resp. banka nemohla využiť možnosť danú jej uvedeným ustanovením bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť alebo zanikol zákonným spôsobom. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, poukazoval na to, že žalovaný sa dostal do omeškania, pričom postupca nevyužil svoje právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca podaním zo dňa 4.2.2013. Ďalej žalobca namietal, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 4.6.2009 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0253720014, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 4.000 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 17,30 % ročne. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v 66 mesačných splátkach vo výške 96,39 eur splatných k 20. dňu v kalendárnom mesiaci so splatnosťou prvej mesačnej splátky dňa 20.7.2009 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.12.2014. Žalovaný z poskytnutého úveru zaplatil celkom sumu 282,90 eur. Výzvou zo dňa 4.6.2009 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie pohľadávky vo výške 385,03 eur vyčíslenej ku dňu 31.12.2009 najneskôr do 10 dní od doručenia výzvy. Žalobca uzatvoril dňa 13.12.2012 s pôvodným veriteľom žalovaného (Slovenská sporiteľňa, a.s.) Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE, predmetom ktorej bolo mimo iného i postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0253720014 zo dňa 4.6.2009. Listom zo dňa 18.12.2012 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému postúpenie predmetnej pohľadávky vo výške 7.561,10 eur s príslušenstvom na žalobcu. Výzvou zo dňa 4.2.2013 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 4.2.2013 a žiadal žalovaného o okamžité uhradenie sumy celkom 7.782,80 eur najneskôr do 19.2.2013. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie splátok úveru splatných v období od 20.1.2011 do 20.12.2014 v celkovej výške 4.626,72 eur s príslušenstvom.
13. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.
14. Odvolací súd s prihliadnutím na relevantnú odvolaciu argumentáciu uvádza:
15. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
16. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným. Ako už bolo konštatované vyššie, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil žalobca kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s.r.o., teda žalobcom a oznámenie žalobcu zo dňa 18.12.2012 adresované žalovanému o postúpení pohľadávky. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
17. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. zákona č. 473/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení (ďalej len „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
18. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle ustanovenia § 27 a
nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v ustanovení § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle ustanovenia § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.
19. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (ďalej aj „OSP“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
20. Podľa § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej aj „CSP“) v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
21. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
22. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
23. Citované ustanovenie § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
24. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
25. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
26. V danom prípade z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená na neho (13.12.2012), boli podmienky postúpenia podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Žalobca síce v konaní predložil výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 4.6.2009 adresovanú žalovanému, ktorá sa týkala splácania dlhu z úveru vo výške 385,03 eur vyčísleného ku dňu 31.12.2009, avšak predmetom konania je nárok na zaplatenie pohľadávky žalobcu voči žalovanému z úveru za neskoršie obdobie od 20.1.2011 do 20.12.2014. Znamená to, že žalobca nepreukázal, že by jeho právny predchodca vyzval žalovaného akýmkoľvek spôsobom na splnenie jeho záväzku zo zmluvy o úvere vzniknutého za rozhodné obdobie od 20.1.2011 do 20.12.2014 v sume 4.626,72 eur. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, čo však v konaní preukázané nebolo) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom.
27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak by bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť.
28. Pokiaľ žalobca podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01 zo dňa 11.6.2003, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, toto rozhodnutie sa týka obchodnoprávnych vzťahov, ktoré sú založené na úplne iných princípoch ako vzťahy spotrebiteľské. V prejednávanej veci sa na rozdiel od prípadu, na ktorý sa žalobca odvoláva, jedná o spotrebiteľský vzťah, v ktorom spotrebiteľ vystupuje ako slabšia strana sporu a požíva osobitnú ochranu zo strany súdu. Vzhľadom na charakter daného sporu, ktorého predmetom sú záväzky zo spotrebiteľského vzťahu, je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov, čo vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 295 CSP, pričom ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní, ktorej stranou je spotrebiteľ. Tento postup je možné využiť vtedy, keď vykonanie nenavrhnutých dôkazov je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Žalobca síce predložil Oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2012, avšak nepreukázal či toto oznámenie bolo reálne žalovanému doručené. Preto správne súd prvej inštancie žalobu zamietol po zistení, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorý tak nie je v spore vecne aktívne legitimovaný.
29. K námietke odvolateľa, že ak bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1168 dní (v zmysle prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok), teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, právny predchodca žalobcu by konal v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda
by neporušil bankové tajomstvo) aj v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza nasledovné:
30. Interpretácia, resp. výklad, právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.
31. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné vykladať systematicky a nemožno jeho obsah vykladať iba vyňatím určitej vety, či časti vety, bez toho, aby sa táto vybratá časť posudzovala a vykladala v korelácii celého ustanovenia. Takto nesprávne k výkladu pristupuje odvolateľ, ktorý má za to, že ak bol žalovaný v omeškaní po dobu 1168 dní (že súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok), právny predchodca žalobcu by konal v súlade s obsahom citovaného ustanovenia aj vtedy, ak by písomnú výzvu nezasielal (a teda by neporušil bankové tajomstvo). Podľa názoru odvolacieho súdu citované ustanovenie treba vykladať v celom kontexte tak, že banka môže postúpiť pohľadávku aj bez súhlasu klienta v prípade, ak je klient napriek písomnej výzve banky v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Ak však klient pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva a jeho omeškanie nepresiahlo jeden rok, už nemôže banka peňažný záväzok postúpiť. Ak klient pred postúpením síce uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, avšak súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, môže banka peňažný záväzok (ešte nesplatený) postúpiť (aj bez súhlasu klienta), ale zákonná podmienka predchádzajúcej bezvýslednej písomnej výzvy klienta na plnenie, musí byť splnená i v takomto prípade. V prípade, že tieto podmienky kumulatívne splnené neboli, postúpenie pohľadávky na žalobcu, ako právny úkon, je pre rozpor so zákonom absolútne neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Následkom toho je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
32. K námietke odvolateľa, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, odvolací súd uvádza nasledovné:
33. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou uvedenou v ustanovení § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
34. Hoci súd prvej inštancie aplikoval správny právny predpis (§ 92 ods. 8 zákona o bankách), nesprávne ho ale interpretoval, keď konštatoval, že banka postúpila svoju pohľadávku žalobcovi bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť alebo zanikol iným zákonným spôsobom. Na druhej strane však bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, vzhľadom na vyššie uvedené vo výroku vecne správny, čo je potom dôvodom pre potvrdenie napadnutého rozsudku pre jeho vecnú správnosť z iného právneho dôvodu. V preskúmavanom prípade tak nebol daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku), nakoľko žiadnou zo strán neboli navrhnuté ďalšie dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a skutkové zistenia v prejednávanom spore umožňovali odvolaciemu súdu vec preskúmať bez potreby doplnenia akéhokoľvek dokazovania. Odvolací súd tak dospel k záveru, že sú dané dôvody pre potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, aj keď súd prvej inštancie správny právny predpis nesprávne interpretoval, pretože jeho závery vyjadrené v odôvodnení rozsudku sú použiteľné aj v prípade interpretácie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách predostretej odvolacím súdom, teda toto pochybenie súdu prvej inštancie nemohlo byť dôvodom na iné rozhodnutie odvolacieho súdu, ako potvrdenie napadnutého rozsudku.
35. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).