Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_5Co-383-2017.pdf
PDF · 141.04 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/383/2017
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. nad W., 5. apríla XXX/XX, zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A proti žalovaným 1/ Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 320 155 a 2/ VÚB Leasing, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 318 045, o určenie, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia 100,69 eur, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5Csp/55/2017-59 zo dňa 14. septembra 2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 31,50 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti o zaplatenie 69,19 eur sa žaloba žalobkyne zamieta.
Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti konania o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a v rozsahu 37 % v časti konania o zaplatenie 100,69 eur, ktorú náhradu trov konania je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil pôvodnému žalovanému Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Kežmarok, Hlavné námestie 12, IČO 35 923 130 /ďalej v texte len „žalovaný“ v jednotnom čísle - poznámka odvolacieho súdu/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 100,69 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku /výrok I./, vo zvyšku žalobu zamietol /výrok II./ a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania /výrok III./. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou dňa 30.01.2017 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že úver vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke č. 6083943 uzavretej medzi stranami sporu dňa 07.12.2010 sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a ďalej sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia v sume 100,69 eur. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že žalovaný uzatvoril so žalobkyňou zmluvu o poskytnutí pôžičky, na základe ktorej bola žalovanej poskytnutá pôžička vo výške 1.100,- eur, ktorú sa žalovaná zaviazala splatiť 48 mesačnými splátkami po 36,90 eur, pričom celkové náklady spotrebiteľa boli 671,20 eur. Konečná splatnosť bola dohodnutá na december 2014. Žalovaná na splatenie pôžičky uhradila sumu 1.200,69 eur, z čoho suma 121,50 eur bola uhradená po 30.01.2014, konkrétne nasledovnými splátkami: dňa 21.08.2014 suma 60,- eur, dňa 30.09.2014 suma 20,- eur, dňa 04.11.2014 suma 10,- eur a dňa 18.01.2017 suma 31,50 eur. Listom zo dňa 26.10.2013, označeným ako "predžalobná upomienka", vyzval žalovaný žalobkyňu na zaplatenie dlžnej sumy 671,21 eur v lehote 3 dní od doručenia tohto listu žalovanej. Žalovaný si podľa neho neuhradenú sumu úveru 526,20 eur s príslušenstvom uplatnil voči žalobkyni žalobou a konanie bolo vedené na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 5Csp/73/2016. V tomto konaní podala žalobkyňa vyjadrenie, ktorého súčasťou bola vzájomná žaloba, ktorá bola vylúčená na samostatné konanie a tým je toto konanie pod sp. zn. 5Csp/55/2017.
V konaní 5Csp/73/2016 bola žaloba zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5Csp/73/2016-76 z dôvodu, že Y. F. uhradila na splatenie poskytnutého úveru sumu 100,69 eur nad rámec istiny a veriteľ nemá nárok na žiadne úroky a poplatky, pretože úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keď zmluva neobsahuje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu 07.12.2010 (ďalej len ako "zákon o spotrebiteľských úveroch"), podľa § 137 písm. c), d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) a podľa § 451 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2 a § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd uviedol, že z vykonaného dokazovania a na základe uvedených právnych noriem dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Platný CSP v citovaných zákonných ustanoveniach výslovne upravuje, že žalobou možno požadovať aj to, aby sa autoritatívnym výrokom súdu určilo, že určité právo tu je alebo nie je za podmienky, že je na tom naliehavý právny záujem. V danom prípade bola žaloba podaná už za účinnosti citovaných ustanovení CSP a žalobkyňa sa domáhala nie určenia, či tu právo je alebo nie je, ale aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti. Konkrétne žiadala určiť, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov. V tomto prípade nejde o určenie, či tu právo je alebo nie je, ale o určenie určitej právnej skutočnosti. Takéhoto určenia sa možno domáhať iba v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu, čo nie je prípad žalobkyňou požadovaného určenia. Z procesného hľadiska je tak žaloba v časti požadovaného určenia nedôvodná, a preto bolo ďalej z hľadiska hmotného práva nedôvodné zaoberať sa uvedeným určením. Keďže žalobkyňa sa domáhala určenia právnej skutočnosti, bolo bezpredmetné zaoberať sa aj argumentáciou žalovaného ohľadne existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, keďže tento prichádza do úvahy iba v prípade žaloby podanej podľa § 137 písm. c) CSP, čo nie je prípad podanej žaloby. Skúmaním toho, či úver je bezúročný a bez poplatkov sa môže súd v tomto konaní zaoberať iba ako predbežnou otázkou, pokiaľ má takéto posúdenie význam z hľadiska uplatneného nároku na plnenie. Záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe uvedenej zmluvy, je vzťahom občianskoprávnym, na ktorý je potrebné aplikovať predpisy občianskeho práva, pričom ide o spotrebiteľskú zmluvu, keďže žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je teda nepochybné, že uzavretá zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 07.12.2010 je zmluvou spotrebiteľskou a vzhľadom na výšku pôžičky, jej účel a splatnosť je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z.. V zmysle § 9 ods. 2 pís. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať okrem iných náležitosti aj uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zmluva o pôžičke obsahuje výšku splátky (36,90 eur) a počet splátok (48), neobsahuje však termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Nedostatok tohto údaju má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keď zákon uvádza medzi náležitosťami zmluvy nielen "výška, počet a termíny splátok", ale "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je zjavné, že zákonodarca tým mal na mysli, že každá zo zložiek splátky (istina, úroky, poplatky) má byť vyčíslená samostatne (napríklad vo forme splátkového kalendára alebo plánu amortizácie, ktoré však musia byť súčasťou zmluvy), teda zo zmluvy musí byť zjavné, akú časť tej-ktorej splátky pripíše veriteľ na úhradu istinu, akú časť na úroky a akú časť na poplatky. Zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu uvedené údaje nie sú zrejmé a žalovaný mal teda na podklade takejto zmluvy o pôžičke právo len na vrátenie istiny bez akýchkoľvek dodatočných platieb od žalobkyne na úrokoch a poplatkoch. Pokiaľ splátky boli uvedené v akomkoľvek inom dokumente po uzatvorení zmluvy, teda neboli známe žalobkyni v čase uzatvorenia zmluvy, nemožno hovoriť o splnení náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Argumenty žalovaného o tom, že uvedená náležitosť v zmluve nemusela byť, resp. o tom, že bola v splátkovom kalendári, čo však zo zmluvy nevyplýva, tak neobstoja. Žalovaný poskytol žalobkyni úver v celovej výške 1.100,- eur. Žalobkyňa zaplatila žalovanému na splatenie úveru sumu o 100,69 eur vyššiu, ako bola istina úveru. Úver však súd považuje za bezúročný a bez poplatkov, a preto bola žalobkyňa povinná žalovanému vrátiť iba poskytnutú istinu úveru. Keďže zaplatila o 100,69 eur viac bez toho, aby žalovaný mal na túto sumu nárok, ide v tejto časti o bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré je povinný žalobkyni vydať, no keďže tak neučinil dobrovoľne, zaviazal ho na splnenie tejto povinnosti súd. Žalovaný sa proti uplatnenému nároku bránil aj
tým, že vzniesol námietku premlčania. Vznesenú námietku premlčania vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Žalobkyňa podala žalobu dňa 30.01.2017, pričom sa domáhala zaplatenia sumy 100,69 eur z titulu bezdôvodného obohatenia. Túto sumu preukázateľne zaplatila žalovanému nad rámec poskytnutej istiny úveru a žalovaný na ňu nemal nárok. Od 21.08.2014 do dňa podania žaloby neuplynuli tri roky a práve v tomto období žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 121,50 eur, teda v rámci nej aj žalovanú sumu, na ktorú žalovaný nemal nárok. Od času, keď žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu, na ktorú nárok nemal, jednoznačne do dňa podania žaloby neuplynula trojročná objektívna premlčacia doba, v rámci ktorej sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí. K bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného pritom dochádzalo splátkami, ktoré žalobkyňa odo dňa 21.08.2014 (časť splátky) až do 18.01.2017 žalovanému poukázala. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by bola premlčaná čo i len časť uplatneného nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby. Táto plynie od momentu, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. To znamená, že plynula od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že došlo bezdôvodnému obohateniu, a že sa na jej úkor žalovaný obohatil. Žalovaný však nenavrhol žiaden dôkaz a nepreukázal, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a že sa na jej úkor žalovaný obohatil. Vedomosť žalobkyne o bezdôvodnom obohatení žalovaného na jej úkor nemožno stotožňovať s okamihom, kedy platbu, na ktorú žalovaný nemal nárok, žalovanému uhradila v súvislosti s tým, že platí prezumpcia znalosti právnych predpisov a teda žalobkyňa mala vedieť, čo je bezdôvodné obohatenie, kedy a akým spôsobom vzniká. V takom prípade by išlo iba o predpokladaný čas, kedy sa žalobkyňa mohla dozvedieť o bezdôvodnom obohatení konkrétnej osoby na jej úkor, no zákon jednoznačne hovorí, že premlčacia doba plynie od momentu, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP. Žalobkyňa si celkovo uplatňovala 2 nároky, z ktorých súd vyhovel jednému úplne a jednému nevyhovel. Žalobkyňa tak mala čiastočný úspech v konaní, a preto súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku do výroku I., ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni 100,69 eur, podal včas odvolanie žalovaný. Podľa neho súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, na ktorom základe potom priznal žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V zmluve je uvedená schválená výška pôžičky, výška splátky ako aj počet splátok. Termíny splátok (do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca) sú uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach. Žalovaný sa domnieva, že zákon platný a účinný v čase podpisu zmluvy o pôžičke nepožadoval samostatné rozpisovanie výšky, počtu a termínu splatnosti úrokov, istiny. Nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedenej jednotlivo popri sebe. Ak sa jednou splátkou uhrádza aj istina aj úrok, potom záväzok je splnený pripísaním sumy úhrady na účet veriteľa. Rozlišovanie danej splátky na časť istiny a časť úrokov potom nemá žiadny reálny a praktický význam. Informácie o výške, počte a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov boli popri zmluve o pôžičke opakovane uvedené aj v splátkovom kalendári. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej. Podľa tohto rozhodnutia zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 20008/48 musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí identifikovať dátumy týchto splátok. Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Vzhľadom na uvedené sa žalovaný domnieva, že zmluva o pôžičke, ktorú uzatvoril so žalobkyňou obsahuje výšku splátky, termín splatnosti a počet splátok, čo je následne špecifikované v Splátkovom kalendári ako súhrnný prehľad. Podľa žalovaného žiadnym spôsobom výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch /či už gramatickým, logickým, systematickým/ nemožno dospieť k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá bola dohodnutá v zmluve ako celková splátka zahŕňajúca istinu, úrok a prípadné poplatky, na jej jednotlivé zložky. Rozhodujúca pre posúdenie spornej otázky je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/Es z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá v čl. 22 upravuje úplnú harmonizáciu a záväzný charakter, najmä pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere než sú uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice. Z tohto článku potom vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok. Neuvádza sa v nej splátka istiny, úrokov a poplatkov. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže
túto zmluvnú náležitosť modifikovať v rozpore so smernicou. A hoci uvedená smernica nemá priamy horizontálny účinok a nemôže zakladať práva a povinnosti jednotlivcom, je potrebné z nej vychádzať pri výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch tak, aby výklad bol v súlade s touto smernicou. Ďalej žalovaný namietal správnosť posúdenia svojej námietky premlčania súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je relevantné kedy sa oprávnený dozvedel ako možno jeho nárok právne kvalifikovať, ale začiatok plynutia sa jednoznačne objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. V danom prípade skutkovou okolnosťou, od ktorej sa odvíja plynutie subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je zaplatenie splátok úveru žalovanému. Už vtedy žalobkyňa vedela o osobe, ktorá sa na jej úkor údajne bezdôvodne obohatila a tiež mala k dispozícii údaje o skutočnostiach rozhodujúcich pre vyčíslenie výšky bezdôvodného obohatenia. Na posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia mala žalobkyňa všetky informácie už odo dňa uzatvorenia zmluvy, resp. odo dňa zaplatenia jednotlivých splátok, z ktorých každá obsahovala aj úrok z úveru. Tu žalovaný poukázal na podporu svojich záverov na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/67/2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/785/2011 vychádzajúce z totožnej právnej úpravy ako je v Slovenskej republike. Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 30.01.2017 a preto žalovaný považuje jej údajné právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za čiastočne premlčané, a to konkrétne všetky úhrady pred 30.01.2015, resp. 30.01.2014 s poukazom na dikciu § 107 Občianskeho zákonníka. Pre začiatok plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne /fakticky/ došlo. Na základe uvedených záverov zastáva žalovaný názor, že v danom prípade došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby a preto navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne. 3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Podľa nej sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal s odôvodnením svojho rozhodnutia, použil správne právne normy, ktoré na predmetnú zmluvu i aplikoval a vyvodil správne právne závery a preto sa v celom rozsahu s rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožnila a považuje ho za správne. Žalovaný vo svojom odvolaní v snahe zhojiť nedostatky zmluvy odkazuje najmä na všeobecné obchodné podmienky a iné ním tvrdené listiny (formulár Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, splátkový kalendár a mnohé ďalšie), ktoré mali byt' súčasťou zmluvy alebo ktoré mala žalobkyňa obdržať, avšak žalovaný ich nepreukázal
- k vyjadreniu k žalobe ani odvolaniu ich nepripojil, resp. nepreukázal ich prevzatie spotrebiteľom - žalobkyňou. Žalobkyňa už na praktiku žalovaného vo vzťahu k listinám, na ktoré sa odvolával vo vyjadreniach, z ktorých niektoré mali byt podľa tvrdenia žalovaného poskytnuté žalobkyni pred podpisom zmluvy a mohla si ich pozorne preštudovať a zvážit', sú platné podľa dátumu na nich uvedenom až 2 (dva) mesiace po podpise zmluvy, čiže žalobkyni nie je jasné akým spôsobom jej boli poskytnuté. Takýto jednoznačný dôkaz o formálnom prikladaní, resp. neprikladaní uvedených dokumentov k zmluvám nemožno prehliadnuť. Žalovaný opakovane poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora, v súvislosti s tým, že zmluva obsahuje výšku splátky, termíny jej splatnosti, ako aj počet splátok, pričom odkazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci C-42/15. Smernica ako sekundárny prameň práva Európskej únie je adresovaná členským štátom, pretože len tie sú ňou viazané, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom s prihliadnutím na právnu kultúru toho - ktorého štátu. Členské štáty sú povinné všeobecne záväzným právnym predpisom smernicu do vnútroštátneho poriadku transponovať tak, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou, pričom samotné členské štáty majú možnosť voľby, ako dosiahnu daný cieľ - v tomto prípade ochranu spotrebiteľa, čo potvrdil aj SD EU v rozhodnutí Royer 48/75. Z toho následne vyplýva možnosť členských štátov, za účelom dosiahnutia najlepšieho výsledku smernice odchýliť od samotného znenia smernice a zaviesť v súlade so všeobecnou zásadou úniového práva prísnejšiu vnútroštátnu právnu úpravu. Toto potvrdil aj SD EÚ v rozhodnutí Verbonek, C -28/99 ako aj v rozhodnutí Garage Molenheide, C-286/94, C-340 a 401/95, C-47/96. V zmysle uvedených všeobecných zásad úniového práva, ako napr. zásada právnej istoty, zásada ochrany spotrebiteľa, zásada proporcionality vykladá smernicu a aplikuje zákon o spotrebných úveroch aj súdna moc Slovenskej republiky. V konečnom dôsledku, Súdny dvor EÚ v duchu ustanovenia čl. 267 ods. 1 ZFEÚ nie je oprávnený vykladať vnútroštátne právo. Preto napriek rozhodnutiu vo veci C42-15 došlo len k výkladu smernice, ale nie zákona o spotrebiteľských úveroch. Výklad vnútroštátnych predpisov je ponechaný na orgány štátu na to povolané, čo v podmienkach Slovenskej republiky je súd. Pre prípad, že by sa súd priklonil k názoru o nesúlade zákona so smernicou, vo veci aj tak nie je možné priamo aplikovať ustanovenia smernice, nakoľko táto nemá priamy účinok a neuplatňuje sa v horizontálnej rovine. Záverom k uplatnenej námietke žalovaného žalobkyňa dodala, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom
rade skúmať, či môžu smernici priznať, priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákon však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Čo sa týka posúdenia námietky premlčania žalovaného súdom prvej inštancie podľa žalobkyne žalovaný v odvolaní opakuje argumentáciu už uvedenú vo svojich podaniach, a s ktorou sa súd v bode 26. rozsudku dostatočne vysporiadal. Žalobkyňa sa plne stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia i v uvedenej časti a má za to, že žiadna z premlčacích lehôt neuplynula. Preto navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
4. K vyjadreniu žalobkyne na svoje odvolanie sa písomne vyjadril žalovaný. Zopakoval, že podľa jeho názoru zmluva o pôžičke obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. V prípade, že by sa odvolací súd domnieval, že tomu tak nie je, dal do pozornosti závery rozsudku Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15, v zmysle ktorého sa čl. 23 smernice 2008/48 má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Podľa žalovaného medzi takéto náležitosti nepatrí ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Na podporu svojich tvrdení poukázal žalovaný na rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/39/2016 zo dňa 11.04.2017 a sp. zn. 14Co/56/2016 zo dňa 06.07.2017.
5. Ešte pred meritórnym preskúmaní veci na podklade odvolania žalovaného odvolací súd z obchodného registra zistil, že žalovaný Consumer Finance Holding, a.s. zanikol v dôsledku rozdelenia a jeho právnymi nástupcami sú Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 320 155 a VÚB Leasing, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 318 045. Preto uznesením č.k. 5Co/383/2017-104 zo dňa 14. decembra 2017 rozhodol, že v konaní pokračuje so spoločnosťami Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 320 155 a VÚB Leasing, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 318 045 ako právnymi nástupcami pôvodného žalovaného.
6. Následne Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /CSP/ v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť z nasledovných dôvodov:
7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o zamietnutí žaloby žalobkyne v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktorý čerpala od právneho predchodcu žalovaných, odvolaním strán sporu napadnutý nebol. V tejto časti je tak rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý /§ 367 CSP/.
8. Čo sa týka zvyšnej časti žaloby žalobkyne, o zaplatenie 100,69 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, o ktorej súd prvej inštancie rozhodol napadnutým výrokom I. svojho rozsudku, tu odvolací súd pri preskúmaní veci zistil, že odvolanie žalovaných je čiastočne dôvodné.
9. Súd prvej inštancie správne z vykonaného dokazovania zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 6083943, ktorú uzatvorili právny predchodca žalovaných ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník dňa 07.12.2010 neobsahuje rozpis dojednaných splátok úveru na splátky istiny, úroku a prípadných poplatkov ale len údaj o celkovej sume splátky úveru.
10. V zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu /07.12.2010/, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
11. Aj podľa odvolacieho súdu uvedenie splátky úveru len jednou, celkovou sumou splátky úveru, bez jej rozpísania na splátku istiny, úroku a prípadných poplatkov, tak ako je to v zmluve o spotrebiteľských úveroch, ktorú strany uzatvorili, je nedostatočný údaj, ktorý nezodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedený záver možno prijať na základe jazykového i teleologického výkladu príslušného zákonného ustanovenia.
12. Z hľadiska jazykového výkladu je možné zistiť, že zákon č. 129/2010 Z.z. v rozhodnom období pojednával o splátkach úveru v rôznych ustanoveniach. V § 3 o reklame na spotrebiteľský úver zákon stanovoval, že reklama musí obsahovať okrem iného aj informáciu o výške a počte splátok. V § 5 ods. 2 zasa stanovil, že pri spotrebiteľskom úvere vo forme prekročenia je veriteľ alebo finančný agent povinný poskytnúť spotrebiteľovi okrem iných aj informácie o výške, počte a termínoch splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V § 10 ods. 2 zákon stanovil, že počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania je veriteľ povinný pravidelne informovať spotrebiteľa prostredníctvom výpisu z účtu alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi, aj o dátume a výške splátok spotrebiteľa. V § 12 ods. 1 zákon stanovil, že počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je veriteľ povinný informovať spotrebiteľa o každej zmene úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi, a to najmenej 15 dní pred nadobudnutím účinnosti tejto zmeny, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak, pričom informácia zahŕňa výšku splátok, ktoré sa majú zaplatiť po tom, ako nadobudne účinnosť nová úroková sadzba spotrebiteľského úveru, a ak sa počet alebo frekvencia splátok zmení, podrobnosti o ich počte a frekvencii. Rovnako zákon splátky úveru uvádzal aj v prílohách a to v prílohe č. 2, v ktorej stanovil základnú rovnicu vyjadrujúcu rovnosť poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov na strane druhej a v ktorej rovnici je počítané aj s výškou splátky alebo platby poplatkov, a potom v prílohe č. 3, v ktorej stanovil štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a medzi nimi pri opise hlavných vlastností spotrebiteľského úveru aj splátky /výška, počet a frekvencia splátok/ a prípadne ich poradie. Vo všetkých uvedených ustanoveniach sú splátky úveru uvádzané všeobecne ako splátky a prípadne konkretizované cez ich výšku, počet, termín splatnosti, frekvenciu. Na rozdiel od uvedených ustanovení zákon č. 129/2010 Z.z. v rozhodnom období uvádzal v § 4 ods. 1 písm. h), že veriteľ alebo finančný agent je povinný v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere poskytnúť spotrebiteľovi v súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa aj informácie o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne o poradí, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Rovnako tak uvádzal v § 9 ods. 2 písm. k), že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka obsahovať aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Je teda zrejmé, že zákon č. 129/2010 Z.z. v rozhodnom období rozlišoval medzi splátkou úveru /§ 3, § 5 ods. 2, § 10 ods. 2, § 12 ods. 1, prílohy č. 2 a 3/ a splátkou istiny, úrokov a iných poplatkov /§ 4 ods. 1 písm. h) a § 9 ods. 2 písm. k)/. Tieto pojmy nie sú ani obsahovo totožné, keď splátka úveru môže obsahovať splátku istiny úveru, splátku úrokov, prípadne iných poplatkov ale nemusí /strany zmluvy si môžu napríklad dojednať, že úroky z úveru sú splatné až v poslednej splátke a potom splátky úveru predchádzajúce poslednej splátke sa rovnajú splátkam istiny, neobsahujú však splátku úrokov a posledná splátka úveru sa naopak rovná splátke úrokov z úveru, neobsahuje však splátku istiny/. Ak teda bol v zákone niekde použitý pojem splátka úveru a niekde pojem splátka istiny, úroku a iných poplatkov, išlo o použitie jazykovo i obsahovo odlišných pojmov a preto požiadavka § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nemohla byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere splnená uvedením sumy rovnajúcej sa celkovej splátke úveru ale len rozpísaním každej jednotlivej splátky úveru na splátku istiny, úroku a prípadne iných poplatkov.
13. Tomuto záveru zodpovedá aj teleologický výklad daného zákonného ustanovenia, skúmajúci úmysel zákonodarcu a účel danej právnej normy. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z. / http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=3212/ zákonodarca mal pri návrhu úpravy § 9 na zreteli nutnosť nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch a bol si vedomý aký zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z tohto dôvodu medzi podstatné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere navrhol aj „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).“. Úmyslu zákonodarcu a účelu právnej úpravy teda najlepšie vyhovuje ten výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v rozhodnom období, podľa ktorého musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať rozpísanie splátok úveru na splátky istiny, úrokov a prípadných iných poplatkov, lebo len takto sa spotrebiteľovi dostane úplná informácia o tom kedy, v akej výške a ako dlho je povinný splácať istinu, úroky a iné poplatky.
14. Pokiaľ ide o posúdenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v rozhodnom období v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej, tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť vyššie uvedený výklad predmetného zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na rozpísanie splátok úveru tak, aby bolo zrejmé, koľko z každej splátky pripadá na istinu, koľko na úrok, koľko na prípadné poplatky. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc, konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986 vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom nie je možná.
15. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 / rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47)". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov a v časti určenia termínu konečnej splatnosti úveru, nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
16. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej na správnosti výkladu a aplikácie zákona č. 129/2010 Z.z. ako ho vyššie predostrel odvolací súd nič nezmenilo. Keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany sporu uzatvorili absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na splátky istiny a splátky úrokov ako to požadovala vnútroštátna zákonná úprava účinná v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľský
úver, ktorý žalobkyňa od právneho predchodcu žalovaných čerpala sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa mala preto za povinnosť splatiť svojmu veriteľovi len istinu čerpaného úveru 1.100,- eur a suma 100,69 eur, ktorú zaplatila nad sumu istiny úveru je preto bezdôvodným obohatením, ktoré boli žalovaní povinní žalobkyni vydať podľa ustanovení § 451, § 456 a § 458 Občianskeho zákonníka.
17. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku žalovaných, o nesprávnom právnom posúdení námietky premlčania uplatneného práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, tu odvolací súd dospel k záveru, že táto odvolacia námietka žalovaných je čiastočne dôvodná a právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je čiastočne premlčané a nemožno ho preto v celom rozsahu žalobkyni priznať.
18. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
19. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
20. Ako vyplýva z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v premlčacej dobe, ktorá je tak subjektívna /viazaná na vedomosť oprávneného o bezdôvodnom obohatení a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil - § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka/ ako aj objektívna /viazaná na objektívny okamih vzniku bezdôvodného obohatenia - § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka/. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba a ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba.
21. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, teda okamihom splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Aby bolo možné hovoriť o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť. Subjektívna premlčacia doba práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže začať plynúť skôr, než objektívna premlčacia doba. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. Môže však začať plynúť neskôr. Jej začiatok plynutia je závislý od vedomosti oprávneného o tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. O týchto skutočnostiach sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť týchto okolností.
22. V danej veci podala žalobkyňa žalobu, ktorou si voči žalovaným uplatňuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde dňa 30.01.2017. Zo skutočností, ktoré dokazovaním zistil súd prvej inštancie vyplýva, že na úver čerpaný od právneho predchodcu žalovaných zaplatila žalobkyňa celkovo 1.200,69 eur, z čoho po 30.01.2014 zaplatila sumu 121,50 eur.
23. Odvolací súd sa domnieva, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaných z dôvodu preplatenia istiny čerpaného úveru žalobkyňou vzniklo až v okamihu, kedy žalobkyňa prvýkrát preplatila istinu čerpaného úveru, teda nie osobitne pri každej žalobkyňou zaplatenej splátke úveru ale až prvou platbou na čerpaný úver, ktorá presiahla splatenú istinu úveru. Splátky úveru boli síce v zmluve o spotrebiteľskom úvere dojednané tak, že obsahujú tak splátku istiny ako aj úroku /bez ich rozčlenenia/ ale toto dojednanie bolo prelomené zákonnou sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Všetky platby žalobkyne, a to v celom ich rozsahu, je preto potrebné zarátavať na istinu čerpaného úveru a bezdôvodné obohatenie žalovaných vzniklo až v momentne, kedy žalobkyňa začala svojimi platbami preplácať istinu čerpaného úveru, teda až dňa 21.08.2014, kedy zaplatila 60 eur /len v rozsahu 39,19 eur, pretože zvyšok 20,81 eur žalobkyňa ešte platila na istinu úveru/, dňa 30.09.2014, kedy zaplatila sumu 20,- eur, dňa 04.11.2014, kedy zaplatila sumu 10,- eur a dňa 18.01.2017, kedy zaplatila sumu 31,50 eur. Od momentu, kedy žalovaní prijali uvedené platby žalobkyne tak vzniklo v rozsahu platieb /pri prvej uvedenej platbe len v
rozsahu 39,19 eur/ žalovaným bezdôvodné obohatenie, a od tohto momentu začala plynúť objektívna trojročná premlčacia doba práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Do dňa uplatnenia práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde /podanie žaloby dňa 30.01.2017/ tak objektívna premlčacia doba ohľadne žiadnej z týchto platieb žalobkyne neuplynula.
24. Od rovnakého momentu, teda od okamihu platieb žalobkyne nad zaplatenú istinu čerpaného úveru, možno podľa odvolacieho súdu rátať aj začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa , s ohľadom na právnu zásadu, že neznalosť práva neospravedlňuje, musela od okamihu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere vedieť, že zmluva, ktorú uzatvorila s právnym predchodcom žalovaných neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda rozpis splátky úveru na splátku istiny, splátku úroku a prípadnú splátku poplatkov. Od uvedeného momentu si tak musela byť vedomá, že úver, ktorý od právneho predchodcu žalovaných bude čerpať je bezúročný a bezpoplatkov a ona je povinná vrátiť len sumu rovnajúcu sa jeho istine. Od momentu, kedy žalobkyňa splatila celú istinu čerpaného úveru a napriek tomu platila právnemu predchodcovi žalovaných na čerpaný úver ďalej, mala žalobkyňa vedomosť o všetkých skutočnostiach, ktoré ju mali viesť k záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia právnym predchodcom žalovaných a o jeho výške. Vedela, že istinu čerpaného úveru už splatila, vedela, že právny predchodca žalovaných nemá právny dôvod na ďalšie peňažné plnenie, pretože úver je bezúročný a bezpoplatkov, vedela, že peňažné platby poukazuje právnemu predchodcovi žalovaných a nakoniec pri znalosti výšky istiny čerpaného úveru a výšky svojich platieb vedela aj o tom, o akú sumu istinu čerpaného úveru prepláca. Žalobkyňa tak od momentu platieb dňa 21.08.2014 v sume 60 eur /len v rozsahu 39,19 eur, pretože zvyšok 20,81 eur žalobkyňa ešte platila na istinu úveru/, dňa 30.09.2014 v sume 20,- eur, dňa 04.11.2014 v sume 10,- eur a dňa 18.01.2017 v sume 31,50 eur mala vedomosť o tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, pretože poznala všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia právny predchodcom žalovaných na jej úkor ako aj o výške tohto bezdôvodného obohatenia.
25. V zmysle uvedených záverov potom subjektívna premlčacia doba práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia do uplatnenia tohto práva žalobou podanou na súde dňa 30.01.2017 márne uplynula ohľadne sumy 39,19 eur zaplatenej dňa 21.08.2014, sumy 20,- eur zaplatenej dňa 30.09.2014, sumy 10,- eur zaplatenej dňa 4.11.2014. Do sumy 69,19 eur /39,19 eur + 20,- eur + 10,- eur/ tak nebolo možné právo na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni priznať /§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka/. Pokiaľ ide o platbu 31,50 eur, ktorú žalobkyňa zaplatila právnemu predchodcovi žalovaných dňa 18.01.2017, tu právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nebolo ku dňu podania žaloby dňa 30.01.2017 premlčané a žaloba žalobkyne bola v tejto časti dôvodná.
26. Na základe uvedeného potom odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. zmenil tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 31,50 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti o zaplatenie 69,19 eur sa žaloba žalobkyne zamieta.
27. O náhrade trov konania /tak trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj trov odvolacieho konania/ bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a 2 CSP. V danom konaní boli žalobou žalobkyne spojené dve veci a to vec určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vec vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaní 1/ a 2/ boli plne procesne úspešní v časti konania o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a v tejto časti konania im tak podľa § 255 ods. 1 CSP patrí voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V časti konania o vydanie bezdôvodného obohatenie nebola ani jedna zo strán sporu plne procesne úspešná a preto bolo dôvodné podľa § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania rozdeliť podľa pomeru úspechu strán vo veci. V tejto časti konania bolo žalobe vyhovené v časti o zaplatenie 31,50 eur /úspech žalobkyne/ a v časti o zaplatenie 69,19 eur bola žaloba žalobkyne zamietnutá /úspech žalovaných/. V uvedenej časti konania tak boli pomerne úspešnejší žalovaní 1/ a 2/ a to v rozsahu 37 % /69,19 eur - 31,50 eur v pomere k predmetu konania 100,69 eur = 37,69/100,69 = 37 %/.
28. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti konania o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a v rozsahu 37 % v časti konania o zaplatenie 100,69 eur, ktorú náhradu trov konania je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v sume aká bude vyčíslená rozhodnutím súdu prvej inštancie.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).