Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/205/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., P.. F. X, zastúpenej advokátskou kanceláriou Juhás, Marják & Ferenci s.r.o., so sídlom v Košiciach, Mojmírova 12 proti žalovanému ŠPRINT, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Pri Plynárni 3, IČO: 31 719 635, zastúpenému JUDr. Tiborom Šafárikom, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o nároku na náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 13.1.2017 č.k. 38C/65/2012-127 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 29.3.2012 je neplatné. Žalobkyni priznal plný nárok na náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobkyne na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré jej dal žalovaný dňa 29.3.2012. Svoj nárok žalobkyňa zakladala na tvrdení, že z jej strany nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny spôsobom, ako je to uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný je právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu v Košice I, v oddieli Sro, vo vložke č. 7205/V.

4. Dňa 13.1.2010 žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný, ako zamestnávateľ uzavreli Pracovnú zmluvu, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli na pracovnom pomere na dobu neurčitú, na dohodnutý druh práce: ostatní pokladníci a zamestnanci v príbuzných odboroch (obsluha, údržba a servis VHP), s dohodnutým miestom výkonu práce slovne označeným „Košice“, so základným platom 307,70 eur, s dohodnutým osobný hodnotením 210 eur mesačne, podmieneným hodnotením výkonu práce a s nástupom do práce od 15.1.2010.

5. Dňa 28.3.2012 žalovaný listom pod č. 111/2012 oznámil žalobkyni jej dočasné preradenie na iné pracovisko podľa § 55 ods. 4 Zákonníka práce od 2.4.2012, v herni U. Č.. XX, E. F. T.. Na tejto listine,

ktorú súdu predložil žalovaný, je rukou písaný text v znení: „Pani C. G. odmietla podpísať protokol o dočasnom preradení, pričom ho prevzala (28.3.2012 o 15:30 hodine) a vyjadrila sa ústne k tomu, že na danú prevádzku odmieta nastúpiť. Prítomný: D..G., podpis, E.. J., podpis“.

6. Dňa 29.3.2012 žalovaný listom pod č. 112/2012 oznámil žalobkyni, že s ňou podľa § 68 Zákonníka práce okamžite končí pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny t.j. odmietnutia dočasného preradenia na inú prácu podľa § 55 ods. 4 Zákonníka práce, s odôvodnením, že dňa 28.3.2012 o 15:30 hod jej bolo na pracovisko doručené písomné oznámenie o dočasnom preradení, ktoré odmietla prevziať a oznámila prítomným zamestnancom, že na danú prevádzku nenastúpi a odmietla prevziať kľúče od tejto prevádzky. V dolnej časti listiny, ktorú súdu predložil žalovaný, je rukou písaná poznámka v znení: „Dňa 29.3.2012 o 17:36 hod si pani Dana Guľová prevzala okamžitú výpoveď za prítomnosti nižšie podpísaných. D..G., podpis, E.. J., podpis“.

7. Dňa 30.3.2012 právny zástupca žalobkyne písomne oznámil žalovanému stanovisko žalobkyne k dočasnému prideleniu na iné pracovisko zo dňa 28.3.2012 a k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo dňa 9.3.2012 s tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 29.3.2012 je právne a skutkovo neplatné a z dôvodu, že nemohlo dôjsť k naplneniu dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny tak, ako je to uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 29.3.2012. Okrem tejto skutočnosti žalobkyňa nikdy nemohla závažným spôsobom porušiť pracovnú disciplínu lebo skutočnosť alebo dôvod, ktorý uvádza žalovaný v okamžitom skončení nikdy ani nenastal. Uviedol, že žalobkyňa trvá naďalej na pokračovaní pracovného pomeru podľa pracovnej zmluvy zo dňa 13.1.2010 z dôvodu, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany 29.3.2012 žalobkyni je neplatné.

8. Na základe toho súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 68 ods. 2 a § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.8.2012) konštatoval, že zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom (viď § 74 ods. 1 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť.

9. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru.

10. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je v listine pod č. 112/2012 zo dňa 29.3.2012 označenej ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ vymedzený s odkazom na §68 Zákonníka práce a odôvodnený tak, že zo strany žalobkyne došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v tom, že žalobkyňa odmietla dočasné preradenie na inú prácu podľa §55 ods. 4 Zákonníka práce dňa 28.3.2012 o 15:30 hod. potom, ako jej ho žalovaný písomne oznámil, ktoré odmietla prevziať s tým, že na danú prevádzku nenastúpi a odmietla prevziať kľúče od tejto prevádzky.

11. Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej súd zistil, že žalovaný dňa 28.3.2012 o 15:30 hod. prostredníctvom svojich zamestnancov D..G. a E.. J. doručil žalobkyni písomné oznámenie o jej dočasnom preradení na prevádzku do herne v E. F. T., na ktorú mala nastúpiť od 2.4.2012 bez časového obmedzenia, z dôvodu, že z tejto prevádzky mala predtým žalovanému „vypadnúť zo stavu“ iná zamestnankyňa (bližšie ju žalovaný nijako neidentifikoval) kvôli požitiu akejsi omamnej látky touto inou zamestnankyňou. Týmto spôsobom mal žalovaný záujem zabezpečiť chod tejto prevádzky. Žalobkyňa však dňa 28.3.2012 oznámenie o preradení odmietla prevziať a prítomným zamestnancom žalovaného pánovi G. a pánovi J. oznámila, že na danú prevádzku nenastúpi a odmietla tiež prevziať kľúče od tejto prevádzky. Na ďalší deň, t.j. dňa 29.3.2012 žalovaný so žalobkyňou pre toto odmietnutie práce, ktoré žalovaný považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny skončil so žalobkyňou pracovný pomer okamžitým skončením podľa § 68 Zákonníka práce. Žalobkyňa následne opakovane, aj prostredníctvom

svojho právneho zástupcu vyzývala žalovaného, aby jej navrhol zmenu pracovnej zmluvy v zmysle zmeny miesta výkonu práce. Žalovaný tak neurobil.

12. Na základe toho súd prvej inštancie vyvodil záver o tom, že žalovaný tým, že dňa 28.3.2012 doručil žalobkyni písomné oznámenie o jej dočasnom preradení na iné miesto výkonu práce v E. F. T., ako mala dohodnuté v pracovnej zmluve bez toho, aby túto zmenu pracovnej zmluvy s ňou vopred prerokoval, t.j. okolnosti preradenia, dĺžka trvania práce, aj keď súd podotýka, že k rozhodnutiu jej súhlas nepotreboval, tak porušil svoju zákonnú povinnosť podľa ust. § 55 ods. 6 Zákonníka práce.

13. Hlavným dôvodom, prečo súd uznal nárok žalobkyne spočíva v tom, že žalovaný nepreukázal súdu existenciu potreby odvrátenia mimoriadnej udalosti alebo, ako začal tvrdiť na pojednávaní dňa 13.1.2017 na zmiernenie jej bezprostredných následkov.

14. Žalovaný v rámci dôkaznej povinnosti, za účelom preukázania existencie potreby odvrátenia mimoriadnej udalosti alebo potreby zmiernenia následkov mimoriadnej udalosti poukázal na nasledujúce dôkazy, a to: Oznámenie o dočasnom preradení žalobkyne na iné miesto výkonu práce v E. F. T. zo dňa 28.3.2012, ďalej list zo dňa 16.4.2012, ktorý adresoval právnemu zástupcovi žalobkyne, ďalej výpoveď konateľa žalovaného, E. H. (na pojednávaní dňa 26.4.201), svedeckú výpoveď E. J. (na pojednávaní dňa 18.10.2013), z ktorých všetkých však len vyplýva, že údajne na pracovisku v E. F. T. nastala mimoriadna udalosť z dôvodu, že museli tam ukončiť pracovný pomer so zamestnankyňou, ktorá prišla na pracovisko pod vplyvom omamnej látky a museli zabezpečiť chod prevádzok.

15. Z týchto, ani zo žiadnych iných dôkazov vykonaných v spore, však nie je preukázaná žiadna existencia potreby odvrátenia mimoriadnej udalosti, t.j. potreba obsadenia uvoľneného pracovného miesta žalobkyňou v inom mieste výkonu práce, ale ani potreby zmiernenia jej bezprostredných následkov, preto tvrdenie o existencii mimoriadnej udalosti nebolo možné objektívne verifikovať.

16. V spore súd nemal preukázané, že by na prevádzke v E. F. T. v čase pred 28.3.2012, alebo aj v ten deň vôbec nastala nejaká mimoriadna situácia, a ani to, že by zo stavu tamojších zamestnancov niekto vypadol, ani to, že by niekto zo stavu tamojších zamestnancov niekto požil alkohol počas pracovnej doby, ani to, že by žalovaný ukončil zamestnanecký vzťah so zamestnancom, ktorý to mal urobiť, nepreukázalo sa ani to, že by žalovaný, ako zamestnávateľ sa snažil túto situáciu riešiť s inými vhodnejšími zamestnancami z pohľadu vzdialenosti bydliska a prevádzky v E. F. T., ani to, od kedy mala trvať táto, tzv. mimoriadna situácia, a napokon ani to, ako túto situáciu žalovaný riešil a napokon vyriešil.

17. Nebolo preukázané ani to, že by v dôsledku nejakej mimoriadnej udalosti došlo k nejakým následkom u žalovaného (aj žalovaným tvrdený sankčný postup príslušných orgánov zostal len v hypotetickej rovine), ktoré by bolo potrebné zmierniť zásahom do pracovných podmienok žalobkyne.

18. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalovaný nepreukázal existenciu mimoriadnej udalosti, resp. potrebu zmiernenia bezprostredných následkov mimoriadnej udalosti v čase pred 28.3.2012, alebo aj v ten deň na prevádzke v E. F. T. alebo, že by v tom čase nastala situácia popísaná v Pracovnom poriadku spoločnosti ŠPRINT s.r.o., v časti s názvom „Povinnosti zamestnanca“, v bode č. 4 kde sa vo všeobecnosti za mimoriadne udalosti považuje napr. čerpanie dovoleniek, PN, neúplný stav, zamestnancov zabezpečenie chodu prevádzky, zamestnávateľ môže zamestnanca dočasne preradiť aj bez súhlasu na iné pracovisko v rámci SR. V tomto konkrétnom prípade však nie je preukázané, ktorá skutočnosť z toho nastala, koho sa mala týkať, kedy nastala, ako dlho trvala a ako sa riešila a vyriešila.

19. Vzhľadom na uvedené, súd opätovne dospel k rovnakému záveru o tom, že aj napriek tomu, že žalobkyňa dňa 28.3.2012 nesúhlasila s preradením na iné, ako zmluvne dohodnuté miesto výkonu práce (v Košiciach), pričom žalovaný nereagoval na jej výzvy, aby to s ňou žalovaný vyriešil zmenou pracovnej zmluvy, a žalovaný v tomto spore žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu mimoriadnej udalosti, resp. potrebu zmiernenia bezprostredných následkov mimoriadnej udalosti ku dňu 28.3.2012, tak toto odmietnutie žalobkyňou nebolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce zo strany žalovaného.

20. S poukazom na tieto dôvody žalobe vyhovel. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 255 ods. 1 a úspešnej žalobkyni priznal ich plnú náhradu.

21. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. V odvolaní uviedol, že opodstatnenosť oboch odvolacích dôvodov sa opiera o rozbor bodov č. 49 až 54 a čiastočne bodu 58 napadnutého rozsudku. Nesúhlasí so spôsobom, akým sa sudkyňa vysporiadala s usmernením obsiahnutým v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Má za to, že obšírne dôvody rozsudku dokumentujú neschopnosť či neochotu interpretovať aplikované ustanovenia zákona s prihliadnutím na ich zmysle riešiť, resp. upravovať pracovnoprávne vzťahy náhlych, naliehavých situáciách za dodržania a rešpektovania tak práv zamestnanca, ako aj zamestnávateľa. Má za to, že súd prvej inštancie zjavne chápe obsah pojmov „existencia potreby odvrátenia mimoriadnej udalosti“ a „zmiernenie jej bezprostredných následkov“ v ich katastrofických podobách. Odmieta akceptovať, že sú použiteľné aj pre prípady, ktoré v tomto konkrétnom výskyte udalostí viedli ku konfliktnému alebo oprávnenému kroku žalovaného. Má za to, že slová uvedené v bode 49 ako začal tvrdiť na pojednávaní dňa 13.1.2017 a v bode 50 „právny zástupca žalovaného dňa 13.1.2017 tvrdil inak ako v konaní pred prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie“ svedčia o nedostatkoch a znalosti obsahu spisu. Použitie priraďovacej spojky „alebo“ v pomenovaní podmienok neznamená, že nemôžu byť prítomné kumulatívne. V prejednávanom prípade možno tvrdiť, že k „mimoriadnej udalosti“ už došlo. Je teda iluzórne uvažovať o jej odvrátení. Na strane druhej, ak výpadok zamestnankyne na prevádzke v E. F. T. takouto udalosťou nie je, možno za ňu považovať zatvorenie prevádzky (čo je sankciovateľné) a vtedy o „odvracaní“ tejto udalosti hovoriť možno. Snahu žalovaného zabrániť tomu možno kvalifikovať ako snahu zmierniť jej bezprostredné následky. Má za to, že nejde o žiadne nové tvrdenie, keďže inými slovami o tom istom hovoril vo svojej výpovedi štatutárny zástupca žalovaného. Súd vyslovil pochybnosť „uvedením výrazu údaje“, že na pracovisku v E. F. T. nastala mimoriadna udalosť z uvedeného dôvodu. Poukazuje však na to, že tento fakt nespochybnila ani žalobkyňa, preto ak súd prvej inštancie nemal v bode 53 preukázané k čomu a prečo na tejto prevádzke došlo, vyhodnotil jednoznačne zistený skutkový stav nielen neobjektívnym, ale až absurdným spôsobom. Má za to, že nebol oprávnený riešiť, či žalovaný zvolil na zastupovanie vhodnú osobu. Povaha udalosti vylučovala možnosť uviesť presnú dobu preloženia a z hľadiska naplnenia podmienok na skončení pracovného pomeru so žalobkyňou je irelevantné vedieť, ako bola napokon situácia vyriešená. Ak teda súd prvej inštancie založil rozsudok na závere, že k naplneniu podmienok dočasného preradenia nedošlo, rozhodol v úplnom rozpore s výsledkami dokazovania. Od tohto pochybeného hodnotenia skutkového stavu bolo odvodené právne hodnotenie okolností prípadu, ktoré neobstojí. Žalovaný konal v súlade s pravidlami, rovnakými pre všetkých zamestnancov, t.j. najdôležitejšie v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce.

22. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej nárok na plnú náhradu trov konania. Vo vyjadrení uviedla, že samotné zatvorenie prevádzky sa nedá považovať za mimoriadnu udalosť. Táto skutočnosť vyplýva jednak z ust. § 3 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva a tiež z výkladu pojmu „mimoriadna udalosť“ podľa „komentára k Zákonníku práce“ (Barancová, . Komentár, 4. vyd., Bratislava, C.H.Beck, 2015, str. 1264). Poukazuje v tomto smere na definíciu pojmu „mimoriadna udalosť“ tak, ako ju vymedzuje § 3 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane. Teda ako stav zapríčinený živelnou pohromou, technologickou haváriou alebo katastrofou. Za živelnú pohromu zákon považuje udalosť, pri ktorej dôjde k nežiaducemu kumulovaniu nežiaducich energií alebo hmôt v dôsledku nepriaznivého pôsobenia prírodných síl, pri ktorej môžu pôsobiť nebezpečné škodliviny, alebo pôsobia ničivé faktory majúce negatívny vplyv na život, zdravie a majetok. Technologická havária je porucha prevádzkového procesu spojená najmä s únikom alebo pôsobením nebezpečných škodlivín a s tým spojených ničivých faktorov v jej okolí. Katastrofou podľa uvedeného zákona je udalosť, ktorá má za následok pôsobenie nebezpečných škodlivín alebo ničivých faktorov v rozsahu väčšom ako pri technologickej havárii.

23. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 380 a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti vyhovujúcemu výroku vo veci samej nie je dôvodné. Za dôvodné ho odvolací súd považuje iba v časti týkajúcej sa trov konania.

24. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom opätovne vyhodnotil vykonané dôkazy postupom zodpovedajúcim úprave § 191 ods. 1 a 2 CSP, vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie než ako rozhodol súd prvej

inštancie. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovaného považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať.

25. Tak ako na to odvolací súd poukázal už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, ust. § 55 ods. 4 Zákonníka práce zakotvuje jediný zákonný dôvod, ktorý zakladá právo zamestnávateľa preradiť zamestnanca aj bez jeho súhlasu na čas nevyhnutnej potreby na inú prácu. Je ním potreba odvrátenia mimoriadnej udalosti alebo zmiernenie bezprostredných následkov. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil žalovaným uvádzaný dôvod na základe ktorého sa rozhodol preradiť žalobkyňu aj bez jej súhlasu na inú prácu a dospel k správnemu záveru, že žalovaný takýto mimoriadny dôvod nepreukázal. Odvolací súd sa zhoduje s jeho závermi v tom, že výpadok zamestnankyne na prevádzke žalovaného v E. F. T. nemožno považovať za takúto udalosť. Náhly výpadok zamestnanca z práce je totiž situáciou, ktorú možno v prípade každého zamestnávateľa predpokladať z rôznych naliehavých a neodkladných dôvodov, akým môže byť náhle ochorenie, mimoriadna udalosť v rodine a pod. Je preto povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť organizačne aj vyriešenie takejto situácie bez toho, aby bol nútený prevádzku uzatvoriť. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobkyne, ktorá s poukazom na komentár k Zákonníku práce považuje za mimoriadnu udalosť stav zapríčinený živelnou pohromou, technologickou haváriou alebo katastrofou. Teda za udalosť, pri ktorej dôjde k nežiaducemu kumulovaniu, nežiaducich energií alebo hmôt v dôsledku nepriaznivého pôsobenia prírodných síl, pri ktorej môžu pôsobiť nebezpečné škodliviny alebo pôsobia ničivé faktory majúce vplyv na život, zdravie a majetok. Žalovaný v konaní okolnosti zodpovedajúce takejto definícii nepreukázal, ale ani netvrdil. Rovnako ani nepreukázal okolnosti preukazujúce z jeho strany odvrátenie mimoriadnej udalosti alebo zmiernenie jej bezprostredných následkov. S poukazom na neunesenie dôkazného bremena žalovaným v tejto otázke možno vyvodiť dôvodný záver o tom, že žalovaný nebol oprávnený preradiť žalobkyňu bez jej súhlasu na inú prácu, keďže k tomu nemal splnené podmienky uvedené v § 55 ods. 4 Zákonníka práce. Odmietnutie tohto preradenia zo strany žalobkyne teda nemožno hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. S poukazom na vyššie uvedené závery nemožno za takúto mimoriadnu udalosť považovať ani následné uzavretie prevádzky žalovaným, keďže toto by nebol následok mimoriadnej udalosti, ale dôsledok neschopnosti zamestnávateľa organizačne zabezpečiť náhradu za neočakávaný výpadok zamestnanca z práce.

26. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

27. Za dôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovaného, čo do trov konania. Tak ako to vyplýva z ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, rozhodnutie o trovách konania v civilnom sporovom konaní je závislé od vyhodnotenia výsledného pomeru úspechu vo veci. Odvolací súd je toho názoru, že takýto záver možno vyvodiť až pri konečnom rozhodnutí o celom predmete konania. Tak ako to z obsahu spisu vyplýva, predmetom žaloby bola okrem určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru aj nárok na náhradu mzdy, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté. Za takejto situácie nemal súd prvej inštancie v čase svojho rozhodovania dostatočné podklady pre vyhodnotenie pomeru úspechu vo veci a preto o trovách konania aj predčasne rozhodol. Odvolací súd preto tento výrok rozsudku zrušil s tým, že bude povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť o trovách konania až na základe výsledného pomeru úspechu vo veci po konečnom rozhodnutí o celom predmete konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .