Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-124-2017.pdf
PDF · 111.24 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/124/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: Q. Š., N.. XX.XX.XXXX, A. V. B. XXXX/XX, XXX XX B., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul. Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 563,00 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 24C/47/2016-49 z 21.02.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 516,72 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 516,72 Eur od 25.06.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .
III. Žalovanej priznáva súd nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,86 %.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 497 Obch. zákonníka, § 2, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a/ až k/, r/,y/, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 2, § 53, § 54 ods. 1, ods. 2 Obč. zákonníka. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 251, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.
3. Vychádzal zo zistenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 03.07.2013 neobsahuje všetky obsahové náležitosti, ktoré vyžaduje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.
4. V prvom rade v zmluve absentuje adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť - povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. c) citovaného zákona. V zmluve nie je uvedený ani názov predajcu. Uvedené ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. sleduje legitímny cieľ ochrany spotrebiteľa v prípade, ak spotrebiteľ bude mať záujem uplatniť reklamáciu alebo podať sťažnosť, a to uvedením subjektu, na ktorý sa môže obrátiť. Nie je vylúčené, aby týmto subjektom mohol byť samotný veriteľ (žalobca, resp. jeho právny predchodca), avšak uvedená skutočnosť musí výslovne vyplývať zo zmluvy, čomu tak v danom prípade nie je.
5. Ďalej v zmluve chýba údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona a to údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že zmyslom tohto ustanovenia, a to bol aj zámer zákonodarcu je, aby z rozpisu splátok bolo jednoznačne, koľko činí splátka istiny, koľko splátka úrokov a koľko splátka poplatkov. Prejednávaná úverová zmluva obsahuje údaj len o celkovej výške splátky, bez jej špecifikácie na istinu, úroky a iné poplatky.
6. V zmluve o úvere sa žalovaná zaviazala vrátiť úver vo výške 600 Eur a zaplatiť celkové náklady spojené s úverom vo výške 579 Eur do 10.07.2014, pričom RPMN bola v zmluve uvedená 96 % a priemerná hodnota RPMN ku dňu podpisu zmluvy 39,20 %. Dohodou o plnení v splátkach z rovnakého dňa ako bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere sa zmluvné strany dohodli na zmene zmluvy tak, že žalovaná uhradí celkovú čiastku 1.176 Eur v 12 mesačných splátkach vo výške 98 Eur, pričom výška RPMN je 300,29 % a priemerná výška RPMN je 39,20 %. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere i dohoda o plnení v splátkach boli uzavreté v rovnaký deň, je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán bolo uzavretie zmluvy o úvere tak, že úver bude splácaný v mesačných splátkach. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere ale nebolo uvedené splácanie úveru v mesačných splátkach, v dôsledku čoho bola výška RPMN podľa zmluvy 96 %. V prípade, že by splácanie úveru v mesačných splátkach bolo priamo v zmluve o úvere, výška RPMN by bola 300,29 %, čo je zásadný rozdiel oproti údaju v zmluve uvedenému (96 %). Neuvedením mesačných splátok do zmluvy, ale do osobitnej dohody žalobca dosiahol, že údaj o výške RPMN daného úveru bol značne nižší. Súd prvej inštancie mal na základe uvedeného za to, že žalobca zvoleným postupom uzavretia zmluvy tak, že v rovnaký deň uzavrel so žalovanou zmluvu bez dohody o splátkach a samostatnú dohodu o plnení v splátkach dosiahol to, že v zmluve je uvedená nižšia výška RPMN ako tá, za akú bol fakticky úver poskytnutý. Žalobca takýmto spôsobom vedome uviedol v zmluve o spotrebiteľskom úvere nesprávnu výšku ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že všetky náležitosti podľa § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch musia byť v zmluve o úvere uvedené určite a zrozumiteľne, aby spotrebiteľ, ktorý zmluvu uzatvára, vedel pri podpise zmluvy, aké sú podmienky zmluvy. Ak by boli tieto údaje uvedené nejasne, resp. tak, že by si ich mal spotrebiteľ vyvodiť, alebo by boli zistiteľné len z iného dokumentu ako je zmluva (v danom prípade z dohody o plnení v splátkach), potom by účel ustanovenia § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch nebol naplnený.
7. Žalovaná pred podpisom zmluvy vychádzala z toho, že úver jej je poskytovaný pri výške RPMN 96 % a pri priemernej výške RPMN 39,20 %, čo je menej ako trojnásobok priemernej RPMN ku dňu uzavretia zmluvy, pričom v skutočnosti tento údaj bol nesprávny, keďže pri splácaní úveru v splátkach (čo bolo úmyslom zmluvných strán vzhľadom na skutočnosť, že dohodu o plnení v splátkach uzavreli hneď po uzavretí zmluvy o úvere) je výška RPMN 300,29 % pri priemernej výške RPMN 39,20 %. Ide o výšku RPMN niekoľkonásobne vyššiu ako je priemerná RPMN ku dňu uzavretia zmluvy. Keďže v predmetnej zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj o výške RPMN v neprospech spotrebiteľa, úver poskytnutý žalovanej je v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov.
8. Pokiaľ tieto údaje neboli obsiahnuté ako náležitosť zmluvy priamo v texte zmluvy o úvere, je potrebné spotrebiteľovi poskytnúť zvýšenú ochranu v tom, že sa takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Časť obsahu zmluvy sa síce môže určiť i odkazom na všeobecné obchodné podmienky, prípadne na iné obchodné podmienky, je však potrebné uviesť, že podstatné náležitosti zmluvy predpísané zákonom musia byť obsiahnuté priamo v texte zmluvy. Menej podstatné náležitosti - vedľajšie dojednania môžu byť uvedené i vo všeobecných podmienkach, resp. obchodných podmienkach tvoriacich súčasť zmluvy. Údaj o adrese predávajúceho na ktorej možno uplatniť reklamáciu ako aj údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov však nie je možné považovať za vedľajšie, menej podstatné dojednanie, ale za údaj, uvedenie ktorého sa vyžaduje priamo zo zákona. Je preto potrebné tieto údaje uviesť priamo v texte zmluvy, aby bola zabezpečená istota, že druhý účastník zmluvy sa s týmto údajom má možnosť riadne oboznámiť a je mu dané na zváženie, či pri takomto termíne konečnej splatnosti úveru a spôsobe započítavania splátok úveru je ochotný do zmluvného vzťahu s veriteľom poskytujúcim úver vstúpiť. Uvedenie nižšej RPMN v zmluve mohlo mať značný vplyv na rozhodnutie žalovanej - spotrebiteľa zmluvu so žalobcom uzavrieť. Ide o dôležitý údaj, ktorý slúži na porovnanie úverov rôznych veriteľov a odzrkadľuje cenovú výhodnosť konkrétneho úveru poskytovaného daným veriteľom. Dôležitosť údaju RPMN sa odráža v zákonnej úprave, že neuvedenie
tohto údaju, resp. uvedenie nesprávnej výšky RPMN má za následok, že úver je zo zákona bezúročný a bez poplatkov. Ide totiž o ukazovatele výhodnosti úveru.
9. Súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý dodávateľom, a teda spotrebiteľ legitímne očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej podobe a predloží spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa neboli naplnené. Dodávateľ ako odborník musel vedieť o obsahových náležitostiach úverovej zmluvy v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý vyžaduje aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo - právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru.
10. Prvoinštančný súd mal za to, že žalobca v úverovej zmluve neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nesplnil si povinnosť vyplývajúcu z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Je zrejmé, že žalovaná úver čerpala, zákon č. 129/2010 Z.z. v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) absenciu vyššie uvedených údajov (údajov podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/) sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, potom žalobca má nárok len na rozdiel medzi poskytnutým a splateným úverom. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh žalobcu je podaný dôvodne len sčasti. Je nepochybné, že strany uzavreli zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 600 Eur a z poskytnutého úveru žalovaná vrátila žalobcovi len sumu 83,28 Eur.
11. Z vyššie uvedených dôvodov uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu vo výške 516,72 Eur, pozostávajúcu zo zvyšku úverovej istiny ako rozdielu medzi poskytnutým a splateným úverom, vzhľadom na vyššie uvedenú bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu žalovanej aj pokiaľ ide o administratívny poplatok vo výške 341,10 Eur v bode 2 zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobca nepreukázal, že poskytol reálne plnenie za takýto poplatok, zároveň ako súčasť formulárovej zmluvy nebol takýto poplatok individuálne dohodnutý a svojou výškou na jednej strane a absenciou zodpovedajúceho plnenia na strane druhej, spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalovanej. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 53 ods. 1 OZ uvedený poplatok navyše predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže zo zmluvy nevyplýva o aké administratívne plnenie ide, výška tohto poplatku prevyšuje úrok a tiež nie je odôvodnené, prečo poplatok závisí od výšky poskytnutého úveru. Navyše uvedený poplatok už bol súdmi vyhlásený za neprijateľný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v prevyšujúcej časti zamietol.
12. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, postupovať treba podľa § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Keďže žalobca nepreukázal z akého dôvodu sa domáha úrokov z omeškania odo dňa 17.12.2014, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania odo dňa 25.06.2016, kedy bola žalovanej doručená žaloba. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 NV SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vzhľadom na to, že záväzkový vzťah z úverovej zmluvy vznikol až po 01.02.2013, na výšku úrokov z omeškania aplikoval súd prvej inštancie § 3 NV SR č. 85/1995 Z.z. v znení účinnom od tohto dátumu. Základná úroková sadzba ECB k začiatku omeškania je vo výške 0,00 % ročne a výška úrokov z omeškania tak je 5 % ročne. Žalovaná porušila povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas vo forme pravidelných mesačných splátok, a teda sa dostala do omeškania. Z uvedeného dôvodu
vzniklo žalobcovi právo na úrok z omeškania. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania od 25.06.2016 vo výške 5 % ročne z priznanej sumy 516,72 Eur.
13. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Z obsahu odvolanie plynie, že ho napáda v časti, v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá. Mal za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozsudok dostatočne neodôvodnil, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť. Jeho odvolacie námietky sú vyjadrením nesúhlasu s právnym názorom, ktorý vyslovil súd prvej inštancie k týmto otázkam: 1. absencia výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov, a iných poplatkov v zmluve z predmetu sporu, 2. nesprávne uvedená výška RPMN v zmluve z predmetu sporu poukazujúc na rozhodnutie Súdneho dvora C-42/15 z 09.11.2016, 3. priznanie úrokov z omeškania až odo dňa doručenia žaloby poukazujúc na to, že poslednú splátku žalovanej evidoval dňa 16.12.2014, preto si úroky z omeškania uplatňuje odo nasledujúceho dňa, t.j. 17.12.2014.
14. Žalovaná sa ku podanému odvolaniu nevyjadrila.
15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 04.04.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
18. Žalobca tvrdí, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery zo žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývajú. Z odôvodnenia tu napádaného rozsudku však jednoznačne vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie napadnutého rozsudku jednoznačne rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.
19. Žalobca ďalej tvrdil, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
20. Žalobca ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
22. Odvolací súd si osvojuje závery súdu prvej inštancie a iba na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa nižšie uvedené.
23. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v § 9 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
24. Slovenský právny poriadok definuje v porovnaní so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou spočívajúcou v tom, že bude úver z nej vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Takýto výklad nie je v rozpore s komunitárnym právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie je ani arbitrárny, pretože slovenský zákon (zákon č. 129/2010 Z.z.) rozširuje z dôvodov ochrany spotrebiteľa podmienky, stanovené základnou normou komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru ochrany spotrebiteľovi.
25. SD EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a K. A. judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.
26. Tak explicitne presné ustanovenie, akým je § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., však cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.
27. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).
28. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.
29. „Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84).
30. „Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92).
31. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že
sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).
32. Aj súd odvolací sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že je poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov a tiež potom správne súd prvej inštancie na omeškanie žalovanej aplikoval ustanovenia § 563, § 517 ods. 1, ods. 2 Obč. zákonníka.
33. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
34. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
35. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.
36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnila. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.
37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).