Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Cob-32-2016.pdf
PDF · 132.36 KB
Case nature
Area
Subarea
6Cob/32/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu: B.Q.M., spol. s r.o., so sídlom v Prešove 080 01, M. Nešpora 40, IČO: 31 663 605, právne zastúpeného PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom v Prešove 080 01, Masarykova 13, IČO: 36 492 086, proti žalovanému: P. Ľ., D.. X.X.XXXX, H. N. V.. C. XX, XXX XX S. Š., H. Č. D. D. O., v konaní zastúpený opatrovníčkou C. D., Z. H. P. Z. S. D. H., v konaní o zaplatenie 17.467,58 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18Cb/29/2009-334 zo dňa 8.12.2015, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej.
O d m i e t a odvolanie žalobcu proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.
Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu zamietol a zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou tamojšiemu súdu dňa 4.7.2008, domáhal zaplatenia sumy 17.467,58 eur s príslušenstvom. Zároveň požadoval náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný opakovane realizoval výbery v hotovosti z účtu v žalobcu, ktorý je vedený v peňažnom ústave S. Z. V..Z.., A. A., Č. Ú.H. XXXXXXXXXX/XXXX v celkovej sume 13.919,49 eur. Kontrolou účtovníctva bolo zistené, že finančné prostriedky boli použité nie pre potreby spoločnosti, pričom o tejto skutočnosti bol žalobca upozornený aj účtovníkom aj audítorom. Žalobca požiadal žalovaného o vrátenie dlžnej sumy, avšak bezúspešne.
3. Tamojší súd platobným rozkazom č. k. 19Rob/313/2008 - 92 zo dňa 5.2.2009 vyhovel žalobe v celom rozsahu. Voči uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý bol tunajšiemu súd doručený dňa 20.2.2009 č. l. 97. Namietal, že žalobca pripojil k návrhu kópie výpisov z účtu, ktoré však nepreukazujú kto výber realizoval iba to, že bol výber realizovaný v určitý deň a v akej výške. V čase jednotlivých výberov bol žalovaný spoločníkom a konateľom spoločnosti B.Q.M spol. s r.o., zároveň konateľkou a spoločníčkou bola a aj pani M. G.. Obaja mali oprávnenie konať za spoločnosť samostatne, mali rovnaké postavenie aj voči bankám, ktoré viedli účty spoločnosti. Obaja mali samostatné dispozičné právo voči bankám. Uviedol, že keď realizoval výber z účtov žalobcu, prostriedky rozdal do pokladne žalobcu a uhrádzaním jednotlivých platieb pre potreby žalobcu sa takto
vybrané prostriedky zúčtovali. Uvedený postup zodpovedá aj pravidlám účtovania podľa zákona o účtovníctve. V prípade, že by tomu tak nebolo, na konci účtovného obdobia by sa výber vo výške nezúčtovanej sumy musel preúčtovať ako pohľadávka voči tomu, kto výber zrealizoval a neodmietol ho do pokladne. Od októbra 2007 nemá prístup k účtovným dokladom. Zároveň poukázal na zmluvu o prevode obchodného podielu zo dňa 31.12.2007 a dodatok zo dňa 28.2.2008, ktoré boli podpísané žalovaným 19.3.2008 a prehlásenie kupujúcej, že nevedie voči žalovanému žiadne pohľadávky ako voči konateľovi ani spoločníkovi. Vzhľadom na uvedené navrhol návrh ako nedôvodný zamietnuť.
4. Následne aplikujúc § 451 ods. 1, 2 a § 456, všetko Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uzavrel, že predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom titulom zodpovednosti žalovaného ako konateľa a zároveň spoločníka žalobcu za výber finančných prostriedkov z účtu spoločnosti a nepreukázanie ich použitia v prospech spoločnosti. Súd prvej inštancie právne posúdil žalobu podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení.
5. Pre záver o dôvodnosti nároku uplatňovaného žalobcom voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 Občianskeho zákonníka, bolo podľa okresného súdu treba, aby žalobca preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, teda aby preukázal, že žalovaný v akej konkrétnej výške bezdôvodné obohatenie získal, že v akej konkrétnej výške vznikla majetková ujma, ako aj príčinná súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Možno teda podľa okresného súdu konštatovať, že základným predpokladom bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu obohateného, o čom dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nemôže bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.
6. Súd prvej inštancie skúmal aj rozsah osobnej zodpovednosti žalovaného za vedenie účtovníctva vzhľadom na to, že za vedenie účtovníctva obchodnej spoločnosti v predmetnom období boli zodpovední konatelia žalobcu, a to žalovaný a M. G. D.. XX.X.XXXX v zmysle § 135 ods. 1 OBZ. Vzťah medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve (§ 566 ods. 1 OBZ), ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, alebo zo zákona nevyplýva iné určenie povinností (§ 66 ods. 3 OBZ).
7. V danom prípade bolo nesporné, že v období výberov finančných prostriedkov z podnikateľského účtu žalujúcej spoločnosti boli spoločníkmi a konateľmi žalujúcej spoločnosti B.Q.M spol. s r.o. žalovaný a M. G. D.. XX.X.XXXX. Obaja mali oprávnenie konať za spoločnosť samostatne, mali samostatné dispozičné právo voči bankám. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že konateľka žalujúcej spoločnosti M. G., D.. XX.X.XXXX mala vedomosť o tom, že žalovaný kupuje osobné motorové vozidlo značky F. O. formou leasingu s tým, že sa účastníci dohodli, že leasingové splátky bude splácať z euroúčtu spoločnosti, zároveň sa dohodli, že keď bude vyplácaná konateľská odmena, túto si žalovaný nedá vyplatiť. Svojou výpoveďou konateľka žalujúcej obchodnej spoločnosti potvrdila, že niektoré výbery z euroúčtu a vklady na účet leasingovej spoločnosti realizovala, keďže mali so žalovaným rovnaké kompetencie a dohodli sa na tom, evidenciu o týchto obratoch neviedli, pričom v období platenia posledných leasingových splátok došlo medzi účastníkmi k určitým sporom a nedorozumeniam, z tohto dôvodu výbery a vklady uskutočňoval žalovaný z účtu spoločnosti. Leasingovou zmluvou č. R. R. W. XX.X.XXXX mal súd za preukázané jej uzavretie medzi prenajímateľom VB leasing SK spol. s r.o. a žalovaným ako nájomcom s dohodnutou minimálnou dobou leasingu 36 mesiacov, s predmetom leasingu osobný motorový automobil F. O. Y. W.. X,XXX k s nadobúdacou cenou s DPH 21.933 eur, žalovaný sa zaviazal splácať predmet leasingu mesačnými splátkami s DPH najskôr vo výške 406,81 eur od 25.7.2004 do 25.5.2007, neskôr vo výške 409,06 eur. Fotokópiami pokladničných dokladov - výbermi hotovosti z podnikateľského účtu žalujúcej obchodnej spoločnosti vedenom vo S. Z. V..Z.. bolo preukázané, že konateľka žalujúcej spoločnosti zrealizovala celkovo výbery vo výške 7811,82 eur a žalovaný vo výške 6.726,67 eur. Rovnako mal súd za preukázané pokladničnými dokladmi Ľ. N. V..Z.. zo dňa 25.8.2005, 22.6.2005, 25.10.2005 výber hotovosti každý vo výške 410 eur žalovaným. Celkovo 7.956,67 eur.
8. Súd prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy a svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (napríklad aj v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
9. Obvykle podľa súdu prvej inštancie platí, že skutočnosti navodzujúce žalobné, resp. žalovaného právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti tohto práva vylučujúce sú záležitosti žalovaných. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno podľa okresného súdu vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu konania sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého účastníka treba podľa súdu prvej inštancie rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda pravidlo, že neexistencia niečoho, majúca trvajúci charakter, sa v zásade nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo spravodlivo žiadať, aby preukázal reálne neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
10. Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo do skutočnosti tvrdenej v samotnej žalobe, pokiaľ ide o výber z podnikateľského účtu žalujúcej spoločnosti žalovaným v celkovej výške 7.811,82 eur, nakoľko bolo preukázané, že tieto realizovala konateľka žalujúcej spoločnosti M. G., a to na základe dohody so žalovaným. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do preukázania, že uvedené výbery konateľkou v celkovej výške 7.811,82 eur boli použité na splácanie osobného motorového vozidla zn. F. O. formu leasingu za žalovaného, a to vzhľadom na skutočnosť, že nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy preukazujúce tieto tvrdené skutočnosti. Uvedenému záveru podľa okresného súdu nasvedčuje aj samotné tvrdenie žalobcu, že evidencia o týchto obratoch sa neviedla a peniaze boli v pokladni len fiktívne, a fyzicky sa tam nenachádzali.
11. Podľa okresného súdu v predmetnej veci nejde o bezdôvodné obohatenie titulom majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, keďže tu existovala dohoda oboch účastníkov o výberoch z podnikateľského účtu. Zároveň sa účastníci dohodli, že žalobca bude splácať leasingové splátky z účtu spoločnosti, avšak keď bude vyplácaná konateľská odmena, túto si žalovaný nedá vyplatiť. Skutočnosť, že konateľská odmena žalovanému vyplatená nebola je nesporná, obaja účastníci ju zhodne potvrdili vo svojich výpovediach. Obe sporové strany mali právo konať za spoločnosť samostatne, ani túto skutočnosť obe sporové strany nerozporovali. Sporným bolo tvrdenie týkajúce sa vyplácania podielov na zisku žalovanému, keďže žalobca tvrdil, že tento bol vyplatený žalovanému, ktorý uvedené tvrdenie poprel, pričom žalobca vyplatenie podielov na zisku žalovanému nepreukázal. Navyše z dodatku k zmluve obchodného podielu zo dňa 28.2.2008 vyplýva, že konateľka spoločnosti osobne skontrolovala všetky účtovné operácie a prehlásila, že nemá žiadne pohľadávky voči žalovanému ako predávajúcemu.
12. Zároveň súd prvej inštancie vyslovil, že o trovách konania rozhodne v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p..
13. Proti tomuto rozsudku ako celku, podal žalobca včas odvolanie, ktorým navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
14. Podľa odvolateľa, súd prvej inštancie najskôr správne v odôvodnení rozsudku na strane 5 uviedol, že predmetom sporu je uplatnené právo na zaplatene nárokovanej sumy - vydanie bezdôvodného obohatenia, no súčasne nesprávne uviedol, že to malo byť titulom zodpovednosti žalovaného ako
konateľa a zároveň spoločníka za výber finančných prostriedkov z účtu spoločnosti a nepreukázanie ich použitia v prospech spoločnosti. Podľa odvolateľa, súd prvej inštancie uzavrel, že nejde o bezdôvodné obohatenie titulom majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, keďže tu existovala dohoda oboch účastníkov výberov z podnikateľského účtu. Predmetom súdneho konania podľa odvolateľa, je však uplatnený nárok žalobcu - obchodnej spoločnosti (nie konateľky, ani spoločníčky) na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaným. Žalovaný mal totiž v minulosti právo disponovať s finančnými prostriedkami obchodnej spoločnosti, či už vloženými na účet patriacej spoločnosti, či hotovosťou v pokladni. Žalovaný sa tak podľa zistení z účtovníctva spoločnosti, bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu - obchodnej spoločnosti - vo výške uplatnenej v návrhu na začatie konania. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa, nesprávne a iste len omylom, posúdil resp. nerozlíšil v odôvodnení rozhodnutia právne vzťahy obchodnej spoločnosti a konateľov, či spoločníkov a právne postavenie rozličných subjektov, ktoré zákon označuje ako spoločnosť - spoločník, či konateľ. Žalobca mal za to, že v tomto konaní nie je vôbec rozhodujúce a pre rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku návrhu podstatné a dôležité, že konateľka žalobcu a žalovaný boli spoločníkmi v obchodnej spoločnosti v právnej forme spoločnosti s ručením obmedzeným. Podstatné pre právne posúdenie veci je, či sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor obchodnej spoločnosti - žalobcu. Samozrejme, že súd v konaní skúma, či prípadne zo strany žalovaného nedošlo k legitímnemu konaniu, a teda že na úkor obchodnej spoločnosti sa neobohatil, ale konal na základe legitímneho právneho dôvodu, či nekonal bez právneho dôvodu. V takomto prípade, ak objektívne a preukázateľne boli finančné prostriedky obchodnej spoločnosti žalobcu použité v prospech leasingových splátok vozidla v súkromnom majetku fyzickej osoby (žalovaného), no mali byť tieto finančné prostriedky následne žalovaným vrátené žalobcovi, či preukázateľne kompenzované s preukázateľne vzniknutým nárokom žalovaného, ktorý v danom čase existoval a ktorý si tak mohol žalovaný uplatniť na základe skutočného právneho dôvodu voči navrhovateľovi, malo by to podľa žalobcu vyplynúť z vykonaného dokazovania a z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Žalovaný podľa žalobcu nepreukázal svoje tvrdenia, že malo dôjsť k zániku záväzku, keď z účtovníctva vyplýva opak v tvrdení žalovaného, a naopak žalovaný mal kompenzovať podľa jeho tvrdení, záväzky a nejaké pohľadávky voči konateľke, či spoločníčke, a nie voči spoločnosti - žalobcovi v tomto konaní. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplynulo, že súd ku žiadnemu záveru týkajúcemu sa nejakej kompenzácie zo strany žalovaného reálne nedospel.
15. Za závažné pochybenie súdu prvej inštancie odvolateľ považoval jeho tvrdenie, že neuniesol dôkazné bremeno, keď v prvom rade si žalobca dovolil uviesť, že ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. má okrem prvej vety i tretiu vetu s tým, že žalobca žiadal, aby súd zabezpečil potrebné listinné dôkazy priamo od príslušného peňažného ústavu - banky, keďže išlo o účet iného subjektu, odlišného od žalobcu a banka by žalobcovi neposkytla informácie o nakladaní s peňažnými prostriedkami žalovaného. Súd prvej inštancie najskôr akceptoval tento návrh na vykonanie dokazovania a písomne požiadal banku, no banka pravdepodobne nerešpektovala výzvu súdu. Podľa žalobcu bolo povinnosťou súdu vynútiť si plnenie, teda predloženie listinných dôkazov od banky a leasingovej spoločnosti. Žalobca si tak preukázateľne splnil povinnosť tvrdenia a skutočnosti a práve postupom súdu prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom spôsobom, ktorý účastníkovi konania garantuje Občiansky súdny poriadok a Ústava SR. V doterajšom konaní preto súd prvej inštancie neúplne podľa žalobcu zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ide právo o vyššie uvedené listinné dôkazy od leasingovej spoločnosti VB leasing a.s. Bratislava - vkladové lístky potvrdzujúce hotovostné vklady vložené na účet označenej leasingovej spoločnosti vedenej v peňažnom ústave Ľ. N., V..Z.., N., ktoré boli vybrané z účtu obchodnej spoločnosti - žalobcu bezprostredne predtým, ako boli vložené na osobný, či súkromný účet fyzickej osoby žalovaného a následne bol zrealizovaný bezhotovostný prevod, či hotovostný vklad na účet leasingovej spoločnosti. Tieto čiastkové finančné sumy predstavujúce výbery a splátky, žalobca označil vo svojom návrhu na začatie konania v ďalších podaniach. Súd prvej inštancie tento dôkaz vykonať akosi opomenul, aj keď sa ho pôvodne zabezpečiť od tretích subjektov pokúsil.
16. V ďalšom odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne zameral svoje dokazovanie a vyhodnotenie dokazovania na právny vzťah spoločník - spoločník, či konateľ - konateľ, alebo spoločník - konateľ, pričom žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa týka spoločnosti - žalobcu a žalovaného ako subjektu, ktorý sa na úkor obchodnej spoločnosti bezdôvodne obohatil, a to bez ohľadu na to, či bol konateľom. Súd prvej inštancie totiž v závere odôvodnenia uvádza, že v predmetnej veci pôjde o bezdôvodné obohatenie, keďže tu existovala dohoda oboch účastníkov o výberoch z podnikateľského účtu. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že z Dodatku
k zmluve o prevode obchodného podielu zo dňa 28.2.2008 vyplýva, že konateľka spoločnosti osobne skontrolovala všetky účtovné operácie a prehlásila, že nemá žiadne pohľadávky voči žalovanému ako predávajúcemu, tak táto zmluva o prevode obchodného podielu však bola uzatvorená medzi spoločníkmi. Nebola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, a rovnako nebola uzatvorená ani medzi konateľmi spoločnosti, ale medzi spoločníkmi. Ide teda o záväzky z iného právneho vzťahu, ktorý deklarovala konateľka spoločnosti. Tento návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia si svoj nárok uplatňuje spoločnosť ako žalobca voči žalovanému. K nesprávnym skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie patrí, pokiaľ tento spomína konateľskú odmenu, či vyplácanie podielu zo zisku, keď navyše ani nebolo ani sporným vyplácanie podielov na zisku, keďže s poukazom na hospodárske výsledky v danom období ani nárok nevznikol. Nárok však mal podľa žalobcu preukázať žalovaný, aby to súd mohol akceptovať ako akúsi kompenzáciu. Podobne k nesprávne zisteným skutkovým záverom súdu prvej inštancie podľa žalobcu je, že sa zároveň účastníci dohodli, že žalobca bude splácať leasingové splátky z účtu spoločnosti. Žalobca nemal žiaden leasingový zmluvný vzťah s VB leasing. V záväzkovom vzťahu bol žalovaný. Žalovaný používal účet spoločnosti na výbery z dôvodu, že ako konateľ disponoval s účtom a v danom čase platila v Slovenskej republike mena slovenská koruna, a nie euro, či pravdepodobná motivácia žalovaného bola takýmto spôsobom ušetriť poplatky za výmeru SKK za EURO.
17. Pre neexistenciu vzniku bezdôvodného obohatenia, teda vzniku majetkového prospechu získaného bez právneho dôvodu, či na základe plnenia za niekoho, čo podľa práva mal plniť sám, predsa podľa žalobcu nesvedčí skutočnosť, že isté výbery zrealizovala konateľka spoločnosti, navyše ak súčasne preukázala, že tieto výbery boli následne použité v prospech žalovaného. Podľa žalobcu jednoznačne došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného, ak následne tieto finančné prostriedky podľa dohody žalovaný nevrátil. Opätovne si dovoľuje dať do pozornosti, že nárok si uplatňuje spoločnosť voči žalovanému, a to na základe upozornenia účtovníčky a auditórky a na základe účtovníctva spoločnosti. V tomto spore nebol súdom uvádzaný zodpovednostný vzťah žalovaného ako konateľa a zároveň spoločníka spoločnosti za výber finančných prostriedkov a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predmetom konania podľa žalobcu nebol rozsah osobnej zodpovednosti žalovaného za vedenie účtovníctva v zmysle § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý podľa odôvodnenia skúmal súd prvej inštancie.
18. Zároveň mal za to, že ani rozhodnutie o náhrade trov konania nie je v danom prípade urobené v súlade so zákonom, keďže bol žalovaný v konaní úspešný, pričom si uplatnil nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie mal rozhodnúť len o náhrade trov konania žalovaného, ktorá vyplýva z obsahu spisu, teda za prípadné zaplatenie súdneho poplatku za odpor. Žalovaný si riadne ani náhradu trov v konaní ani neuplatnil, keďže mu pravdepodobne podľa žalobcu ani s poukazom na obsah spisu nevznikli.
19. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.
20. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia, právne účinky úkonov, v ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Tým, že sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom v prípade žalobcu ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty, je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy toto bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného v článku 1, ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1, v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jeho preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.
21. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 O.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie žalobcu, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania, nakoľko nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu, ako aj na príslušnom webovom sídle a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
22. Nakoľko odvolateľ napadol celý rozsudok, vrátane výroku, ktorým súd prvej inštancie vyslovil, že o trovách rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd sa musel vysporiadať s otázkou, či je proti tomuto výroku odvolanie prípustné.
23. Ustanovenie § 218 ods. 1 písm. b) CSP, určuje subjektívnu podmienku prípustnosti odvolania tým, že právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie zveruje strane sporu, pričom však právo podať odvolanie nezveruje každej strane sporu, ale priznáva toto právo len strane sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej, alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu. Právo podať odvolanie teda nie je dané tej strane sporu, v neprospech ktorej rozhodnutie súdu nevyznelo, a ktorá týmto rozhodnutím nebola dotknutá na svojich právach. Posúdenie otázky, či odvolaním napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vyznel v prospech, alebo v neprospech strany sporu, a teda či strana sporu je oprávnenou osobou na podanie odvolania, prislúcha odvolaciemu súdu.
24. V danom prípade napadnutým výrokom, ktorým súd prvej inštancie nerozhodol o trovách konania, ale vyslovil, že o nich rozhodne neskôr (do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej), nebola žalobcovi uložená žiadna povinnosť a neutrpel ním žiadnu ujmu na svojich právach. Vzhľadom na uvedené žalobca preto nebol oprávnený podať proti tomuto výroku rozsudku odvolanie, a preto odvolací súd odvolanie žalobcu v tejto časti podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
25. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal výrok rozsudku, ktorým rozhodol vo veci samej, kde s poukazom na odvolacie dôvody uplatnené v odvolaní žalobcu, s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, bolo potrebné vyriešiť otázku, či nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, je dôvodný.
26. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď prvoinštančný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo, i vo vzájomných súvislostiach právne vyhodnotil, a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd zdieľa i právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sa v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd odkazuje na výstižné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktoré by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Prvoinštančný súd sa pritom v odôvodnení rozsudku riadne vysporiadal so všetkou obranou uplatnenou žalobcom v prvoinštančnom konaní, ktorá bola použitá i v odvolaní. Po oboznámení sa s celým obsahom spisu, vrátane vykonaných dôkazov, odvolací súd sa stotožňuje s prvoinštančným súdom, že žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno, a predovšetkým nepreukázal, že výbery peňažných prostriedkov z účtu žalobcu žalovaným a druhou konateľkou a spoločníčkou M. G., boli použité na úhradu leasingu motorového vozidla značky F. O., a už vôbec nepreukázal, že sa tak stalo bez súhlasu žalobcu, v dôsledku čoho nebolo možné žalobe vyhovieť.
27. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie sa žiada dodať ešte nasledovné:
28. V konaní nebolo sporným a bolo preukázaným, že žalovaný ako konateľ a spoločník žalobcu, mal samostatné dispozičné právo s účtom žalobcu, a to v období, kedy sa mal podľa žalobcu na jeho úkor bezdôvodne obohatiť, a rovnako nebolo sporné, že v tomto období mala rovnaké samostatné dispozičné právo druhá konateľka a spoločníčka žalobcu M. G. (predtým s priezviskom N. V. G.), ktorá od žalovaného nadobudla obchodný podiel u žalobcu, a to na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 31.12.2007, vrátane Dodatku k tejto zmluve zo dňa 28.2.2008, čím sa stala výlučnou spoločníčkou žalobcu, nakoľko účastníci týchto zmluvných dojednaní disponovali 100 %-tami
obchodného podielu spoločnosti žalobcu. Zároveň z Dodatku k zmluve o prevode obchodného podielu vyplýva, okrem skutočností, že nadobúdateľka obchodného podielu - M. G. ako G. žalobcu, osobne skontrolovala všetky účtovné operácie a prehlásila, že nemá žiadne pohľadávky voči predávajúcemu obchodného podielu - žalovaného ako konateľovi a spoločníkovi, vyplýva aj skutočnosť, že žalovaný bol aj zamestnancom žalobcu, nakoľko sa zároveň do Dodatku zaviazal súhlasiť so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby dohodou.
29. Podľa § 261 ods. 6 písm. a) zákona číslo 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú bez rozdielu na povahu účastníkov, záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkmi a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a zároveň záväzkový vzťah medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia.
30. Podľa ust. § 133 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka, štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden, alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak to spoločenská zmluva neurčuje inak.
31. Podľa § 135 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, ak je zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti (jeden). Konatelia predkladajú valnému zhromaždeniu na schválenie riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku a návrh na rozdelenie zisku, alebo úhradu strát v súlade so spoločenskou zmluvou a stanovami. Ak osobitný zákon ukladá spoločnosti povinnosť vyhotoviť výročnú správu, konatelia predkladajú valnému zhromaždeniu na prerokovanie spolu s riadnou a mimoriadnou individuálnou účtovnou závierkou, výročnú správu (dva).
32. Podľa § 135a ods. 1, veta prvá Obchodného zákonníka, konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.
33. Podľa ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka, konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.
34. Žalobca v podanom odvolaní poukazoval, okrem iného, na skutočnosť, že predmetom je uplatnený nárok obchodnej spoločnosti, a nie konateľky, resp. spoločníčky proti žalovanému s tým, že z účtovníctva žalobcu má vyplývať, že sa na jeho úkor žalovaný bezdôvodne obohatil. Aj z rozhodnutia súdu prvej inštancie, aj keď žalobca tvrdí opak, podľa odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že tento posudzoval uplatnený nárok ako nárok obchodnej spoločnosti proti žalovanému, a nie ako nárok iného spoločníka, alebo konateľa. Ak však (po nadobudnutí obchodného podielu od žalovaného) jediná spoločníčka a konateľka žalobcu svojím podpisom potvrdila, že osobne skontrolovala všetky účtovné operácie a že nemá žiadne pohľadávky voči žalovanému ako predávajúcemu, a to v Dodatku k zmluve o prevode obchodného podielu zo dňa 28.2.2008, nemôže potom tá istá spoločníčka a konateľka sa v mene žalobcu domáhať od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia. Je potrebné podotknúť, že k tomuto bezdôvodnému obohateniu žalovaného malo dôjsť výberom hotovosti z účtu žalobcu v období od 20.7.2004 do 30.4.2007 a žalobca sa až so značným časovým odstupom pri prvom výbere z viac, ako štvorročným, začal domáhať svojho nároku titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného.
35. Odvolací súd mal za to, že výbery hotovostí z účtu žalobcu žalovaným a ďalšie nakladanie s týmito peňažnými prostriedkami žalovaným, sú úkony, ktoré súvisia s výkonom jeho funkcie ako konateľa, ktorého úlohou v zmysle § 133 Obchodného zákonníka je predovšetkým konanie v mene spoločnosti navonok vo vzťahu k tretím osobám, ako aj dovnútra pri obchodnom vedení spoločnosti, resp. pri rozhodovaní o iných vnútorných veciach spoločnosti, a to na základe zákona, spoločenskej zmluvy žalobcu, alebo stanov žalobcu. Vzťah medzi žalovaným ako konateľom a žalobcom ako spoločnosťou, je vždy obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka a riadi sa zmluvou o výkone funkcie, resp. podporne mandátnou zmluvou alebo ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalovaný v prípade, ak by aj spôsobil týmito výbermi z účtu žalobcu škodu žalobcovi tým, že tieto finančné prostriedky použil pre svoju osobnú potrebu, a nie na úhradu záväzkov žalobcu, zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil spoločnosti tým, že porušil svoje povinnosti. Zodpovednosť konateľa za škodu sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, pričom konatelia zásadne nenesú objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú spoločnosti (§ 135a Obchodného zákonníka). Spoločnosť žalobcu mala od svojho vzniku dvoch konateľov, a to žalovaného, ako aj M. G., F.. G., ktorých konanie podľa výpisu z obchodného registra žalobcu je upravené tak, že každý z týchto konateľov mohol konať v mene spoločnosti samostatne. Na činnosti súvisiace s výkonom funkcie konateľa potom nie je možné uzavrieť pracovnú zmluvu. Nie je však vylúčené, ako tomu bolo v prejednávanej veci, a ako to vyplýva z Dodatku o prevode obchodného podielu, aby spoločnosť uzavrela s konateľom - žalovaným pracovnú zmluvu, ktorej predmetom bude odlišná činnosť od pôsobnosti konateľa ako štatutárneho orgánu, kde v danom prípade bol žalovaný nielen konateľom, ale zároveň aj zamestnancom spoločnosti, pričom však tieto výbery a následné úhrady podľa odvolacieho súdu, nesúviseli s jeho pracovnými povinnosťami (§ 220 Zákonníka práce).
36. Poukazujúc na vyššie uvedené preto podľa odvolacieho súdu neprichádza do úvahy ani prípadný nárok žalobcu na náhradu škody z toho, že žalovaný tieto výbery z účtu žalobcu prevzal a neodovzdal podľa ust. § 179 Zákonníka práce. Ustanovenie § 182 Zákonníka práce pritom upravuje osobný druh zodpovednosti zamestnanca, ktorého základným predpokladom je existencia platnej dohody o hmotnej zodpovednosti a existencia škody v podobe schodku na hodnotách, ktoré boli zverené zamestnancovi. Ak žalobca ako zamestnávateľ žalovaného utrpel škodu na inom svojom majetku, ako sú hodnoty zverené zamestnancovi na základe dohody o hmotnej zodpovednosti, nie je možné aplikácia takéhoto druhu zodpovednosti, ak nebola uzavretá platná dohoda o hmotnej zodpovednosti a žalobca to ani netvrdil. Zamestnávateľ sa môže domáhať náhrady škody len podľa § 179 Zákonníka práce. V danom prípade však dokazovaním nebolo zistené, že by zodpovedný zamestnanec - t. j. žalovaný, mal so žalobcom uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti (§ 182 Zákonníka práce), alebo že by peňažné prostriedky žalobcu, ktoré prevzal ich výberom v hotovosti, tieto prevzal od zamestnávateľa na písomné potvrdenie (§ 185 Zákonníka práce), preto by sa prípadná zodpovednosť žalovaného mohla posudzovať len podľa ustanovenia § 179 Zákonníka práce.
37. Potom v prípade nároku vyplývajúceho zo všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorá vznikla zavinením porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s nimi, zaťažuje žalobcu ako zamestnávateľa dôkazné bremeno preukázať všetky predpoklady na vznik nároku zodpovednosti za škodu, ktoré sú zhodné s predpokladmi týkajúcimi sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a ktoré musia byť rovnako splnené kumulatívne, a to: a) protiprávne konanie zamestnanca spočívajúce v porušení povinnosti pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, d) zavinenie zamestnanca.
U nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je to protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby.
38. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská bolo potrebné posúdiť, či žalobca uniesol dôkazné bremeno, a to na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. na náhradu škody proti žalovanému a preukázal kumulatívne splnenie všetkých predpokladov na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu. Odvolací súd je potom toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno preukázať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho výšku bolo pritom práve na žalobcovi. Dôkazným bremenom sa pritom rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Nositeľom dôkazného bremena preukázať, že v danom prípade boli splnené všetky predpoklady nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému ako konateľovi a spoločníkovi, nesie práve žalobca ako spoločnosť, na úkor ktorej sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť. V konaní bola jednoznačne preukázaná dohoda všetkých spoločníkov a konateľov žalobcu (žalovaného a M. G.), že leasingové splátky budú splácané z euroúčtu žalobcu a zároveň, že žalovanému nebude vyplatená konateľská odmena. Tejto dohode nasvedčuje aj tá skutočnosť, že druhá konateľka žalujúcej obchodnej spoločnosti potvrdila viaceré výbery z účtu žalobcu a vklady na účet leasingovej spoločnosti
ňou samotnou. Preto, ak žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že tieto finančné prostriedky mali byť následne vrátené žalovaným žalobcovi, čo malo vyplynúť z vykonaného dokazovania, je potrebné uzavrieť, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, najmä z dohody oboch štatutárnych zástupcov žalobcu, vyplýva skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, t. j., že žalovaný sa na oplátku vzdá nároku na vyplatenie podielov zo zisku.
39. Poukazujúc na vyššie uvedené je preto bez právneho významu vyžiadanie si žalobcom navrhovaného dôkazu, a to vkladových lístkov potvrdzujúcich hotovostné vklady na účet leasingovej spoločnosti, kde naviac odvolací súd považuje za potrebné dodať, že aj keby tieto dôkazy preukázali tvrdenie žalobcu, nič to nemení na tom, že výbery žalovaného z účtu žalobcu boli realizované v hotovosti ním a druhou konateľkou a žalovaný leasingové splátky platil prevodom na účet, preto takýto bezhotovostný prevod nemôže bez ďalšieho preukázať, že sa jednalo o tie isté peňažné prostriedky, ktoré boli v hotovosti vybrané z účtu žalobcu. Samotné vklady nepreukazujú, že finančné prostriedky, ktoré žalovaný vybral z účtu žalobcu, boli použité práve na tieto úhrady, a nie na úhrady záväzkov žalobcu.
40. Rovnako neobstojí tvrdenie žalobcu v odvolaní, že pre neexistenciu vzniku bezdôvodného obohatenia, teda vzniku majetkového prospechu získaného bez právneho dôvodu, či na základe plnenia za niekoho, čo podľa práva mal plniť sám, nesvedčí skutočnosť, že isté výbery zrealizovala konateľka spoločnosti, navyše, ak sa súčasne preukázalo, že tieto výbery boli následne použité v prospech žalovaného. Ak teda na jednej strane žalobca tvrdí, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a na druhej strane uvádza, že časť týchto výberov nerealizoval žalovaný, ale druhá konateľka žalovaného, nemôže aj tieto peňažné prostriedky, ktoré boli vybraté druhou konateľkou žalovaného, považovať za bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného, a to aj v prípade, ak by následne tieto peňažné prostriedky použila táto konateľka v prospech žalovaného, lebo vo vzťahu k týmto prostriedkom došlo k bezdôvodnému obohateniu touto konateľkou, a len voči nej by si žalobca mohol nárokovať jeho vydanie s tým, že následne v prípade, ak by na jeho vydanie bola zaviazaná, by si ho druhá konateľka mohla v prípade, ak týmito platbami hradila leasingové splátky žalovaného, uplatniť voči žalovanému. Pri týchto výberoch konateľky žalobcu vznikol vzťah výlučne medzi obchodnou spoločnosťou a ňou a nemôžu ísť na ťarchu žalovanému, ktorý tieto výbery nerealizoval.
41. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie okrem výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny.
42. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému, priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).