Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-85-2017.pdf
PDF · 121.51 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/85/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Žilina, Hodžova 11, proti žalovanému: Z. L., nar. XX. Y. XXXX, trvale bytom U. O. XXX, o zaplatenie 224,75 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16C/541/2015-41 zo dňa 18. októbra 2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému voči žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 224,75 Eur s 28% ročným úrokom z omeškania od 24. augusta 2015, žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 708, § 709, § 710, § 711, § 714, § 365 a nasl., § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 580, § 532 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom aj na procesné ust. § 129 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1, § 151 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval tým, že žalobca svoj nárok voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy z 30. októbra 2012, ktorá v sebe obsahovala viacero zmlúv, jej najpodstatnejšou súčasťou však v čl. I ods. 1 (v spojení s časťou 3 všeobecných obchodných podmienok) bola zmluva o bežnom účte (osobnom účte). Podľa § 708 Obch. zák. sa touto zmluvou banka (žalobca) zaväzuje zriadiť a viesť bežný účet, na ktoré je podľa § 709 Obch. zák. povinná prijímať peňažné vklady a platby a z ktorého jeho povinná vyplácať prostriedky a vykonávať platby. Takéto platby možno vykonať aj nad rámec zostatku, ak je to v zmluva určené, a v takom prípade sa tieto právne vzťahy spravujú zmluvou o účte (§ 710 Obch. zák.). Banka zostatok účtu úročí (§ 714 Obch. zák.) a môže požadovať úhrady nákladov (§ 711 Obch. zák.). Z citovaných ustanovení Obchodného zákonníka tak predovšetkým vyplýva, že zo zmluvy o bežnom účte vzniká nárok na úrok majiteľovi účtu, teda v prerokúvanej veci žalovanému. Predpokladom vzniku nároku banky na úrok je, aby bolo v zmluve o bežnom účte dohodnutá možnosť debetu (teda možnosť zaťaženia účtu nad rámec existujúceho zostatku). V prerokúvanej veci zmluva z 30. októbra 2012 žiadnu takúto dohodu neupravovala. Len z časti 3 oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok pritom vyplývalo, že žalobca môže zaťažiť účet poplatkami a inými pohľadávkami ako tzv. „nepovoleným prečerpaním“. Žalobcovi ako banke síce vzniká nárok na poplatky za vedenie účtu a iné produkty/služby, a to priamo na základe § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zo zisteného skutkového stavu však je preukázané len to, že žalobca v auguste 2015 zaťažil účet žalovaného poplatkom 5,- Eur. Ustanovenie
§ 711 ods. 1 Obch. zák. umožňuje banke započítať peňažné prostriedky na účte s nárokom na poplatky a úhrady. Predpokladom započítania je však existencia vzájomnej pohľadávky majiteľa účtu (§ 580 Občianskeho zákonníka), teda v princípe kreditný zostatok na účet alebo aspoň nárok na čerpanie úveru v podobe povoleného prečerpania. Ak takáto pohľadávka neexistuje, je nárok banky na poplatky a úhrady samostatnou pohľadávkou, ktorú banka môže od majiteľa účtu žiadať. Ak ju majiteľ účtu neuhradí včas, dostáva sa do omeškania a banka má nároky z tohto vyplývajúce (§ 365 a nasl. Obch. zák.). Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. v znení účinnom od 15. januára 2009 je výška úrokov z omeškania aj v obchodnom práve obmedzená predpismi občianskeho práva, ak bol v omeškaní spotrebiteľ a išlo o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy. Keďže banka konala na pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaný nekonal na tento účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Obč. zák. Zmluva z 30. októbra 2012 tak je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia sa nepochybne aplikujú aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonníka spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje (§ 1 ods. 2 Obch. zák.). Aj na zmluvu medzi žalobcom a žalovaným sa tak vzťahovalo obmedzenie výšky úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obch. zák.
4. Z uvedeného potom ale vyplýva, že ak žalobca ako banka nemohol podľa § 711 ods. 1 Obch. zák. započítať nároky na poplatky voči kreditnému zostatku na účte, nemôže ich účtovať na ťarchu účtu ako debetný zostatok a úročiť ich sadzbou platnou pre úročenie prečerpania na účte upravené v § 710 Obch. zák. Takýto postup by totiž obchádzal obmedzenie úroku z omeškania, keďže banka by namiesto takto obmedzenej sadzby mohla účtovať sadzbu upravenú pre prípad povoleného prečerpania, ktorej výška je v zásade ponechaná na voľnej dohode zmluvných strán (§ 710 v spojení s § 502 ods. 1 Obch. zák.). Žalobca tak bol aj prípadné poplatky, ktoré si nemohol zaúčtovať, úročiť len zákonnou úrokovou sadzbou, nie 28%-nou sankčnou sadzbou upravenou v sadzobníku. Z tvrdení žalobcu v žalobe je však zrejmé, že debet na účte úročil práve takouto sadzbou. Z uvedeného dôvodu tak nemožno považovať za opodstatnený ani úrok vyúčtovaný v mesiaci august 2015 v sume 3,85 Eur. V dôsledku toho, ako aj neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu ohľadom ďalších pohybov na účte žalovaného v období pred augustom 2015, tak nemožno nijako preskúmať, ako bol vypočítaný debetný zostatok na účte vo výške 224,75 Eur. Možno sa len domnievať, že tento pozostáva z rôznych účtovaných poplatkov (žalobca však nedokázal, že vykonal príslušné spoplatnené úkony, resp. naplnil predpoklady pre vznik nároku na jednotlivé poplatky), prípadne kapitalizovaním sankčného úroku. Ako však bolo uvedené, žalobca mal nárok len na zákonný úrok z omeškania, nie na sankčný úrok vo výške uvedenej v sadzobníku, takže jeho účet mal byť zaťažovaný úrokom nižším než v skutočnosti bol. Okrem toho zaťažovanie účtu žalovaného takýmto úrokom a následné úročenie takto zisteného nového debetného zostatku znamená v podstate kapitalizáciu úrokov z omeškania, ktorá je podľa judikatúry neprípustná (porov. judikát R 70/1995). Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd žalobu zamietol (výrok I.). O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu 100% trov konania.
5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a zároveň mu priznať náhradu trov konania. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 CSP, resp. § 43 ods. 1 OSP, ide o obligatórnu povinnosť súdu. Súd v danom prípade žalobcu na doplnenie návrhu nevyzval, čím mu odňal možnosť uplatňovať si procesné práva a možnosť konať pred súdom. Čo sa týka nároku na úrok, ktorý bol dohodnutý vo VOP, poukázal odvolateľ na § 31 ods. 2 a 4 zákona o platobných službách, v zmysle ktorých neoddeliteľnou súčasťou rámcovej zmluvy sú i obchodné podmienky a zákon nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Poukázal tiež na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, v zmysle ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. VOP/OP/ sadzobník sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich klient nepodpísal.
6. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu a odôvodnenie rozhodnutia bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nepreskúmateľnosti nároku žalobcu, resp. neunesenie dôkazného bremena žalobcom bez toho, že by žalobcu predtým vyzval na odstránenie vád jeho žaloby uznesením podľa § 43 ods. 1 OSP, resp. § 255 ods. 1 CSP.
10. Žalobca totiž vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pred vydaním svojho rozhodnutia vo veci samej, ktorým žalobu zamietol, nepostupoval procesne správne, keď žalobcu postupom podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nevyzval na doplnenie jeho neúplnej prípadne neurčitej žaloby, spolu s uvedením spôsobu, ako konkrétne treba opravu alebo doplnenie žaloby vykonať. Tým, že súd prvej inštancie žalobcu na doplnenie jeho žaloby uznesením podľa § 43 ods. 1 OSP nevyzval a rozhodol vo veci samej bez úplného a určitého žalobného návrhu, svojím rozsudkom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, čím svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že Žalovaný ako klient a žalobca podpísali 30. októbra 2012 listinu označenú ako „Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb“ (č.l. 3). Jej obsahom v čl. I sú zmluva o zriadení osobného účtu č. XXXXXXXXXX (ods. 1), návrh zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty (ods. 2) a zmluva o elektronickom bankovníctve (ods. 3). V čl. IV ods. 3 bolo okrem iného ustanovené, že „vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán bližšie nešpecifikované touto zmluvou sa riadia... Všeobecnými obchodnými podmienkami v platnom znení“. Listom zo 14. júla 2014 (č.l. 8) žalobca vyzval žalovaného na splatenie nepovoleného prečerpania na bežnom účte v sume 61,04 Eur. Nebolo dokázané, aké platobné operácie žalobca vykonal na účte žalovaného až do 31. júla 2015. Dňa 24. augusta 2015 žalobca zaťažil účet žalovaného príplatkom za vedenie účtu 5,- Eur a úrokom 3,85 Eur (výpis č.l. 9).
12. Náležitosti žaloby/návrhu na začatie konania za účinnosti OSP v čase podania žaloby dňa 28.10.2015 upravovali jeho ustanovenia § 79 ods. 1 a § 42 ods. 3. Návrh na začatie konania/žaloba v ich zmysle musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti vyžadované zákonom pre akékoľvek podanie účastníka uvedené v § 42 ods. 3 OSP a jednak osobitné náležitosti stanovené § 79 ods. 1 OSP.
13. Všeobecnými náležitosťami každého podania v zmysle ustanovenia § 42 ods. 3 OSP sú: 1. zrejmosť súdu, ktorému je podanie určené, 2. uvedenie kto podanie robí, 3. uvedenie ktorej veci sa podanie týka (uvedením spisovej značky konania, alebo aspoň okruhu účastníkov), 4. z podania musí byť obsahovo zrejmé, čo sa ním sleduje, 5. dátum a podpis, 6. potrebný počet rovnopisov podania, 7. potrebný počet príloh rovnopisov podania.
14. V prípade podania, ktoré je zároveň žalobou/návrhom na začatie konania, osobitnými náležitosťami vyžadovanými zákonom sú: 1. presná identifikácia účastníkov konania (navrhovateľ a odporca resp. žalobca a žalovaný), 2. pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (tzv. povinnosť tvrdenia), 3. označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva (tzv. dôkazná povinnosť) a 4. žalobná žiadosť (či žalobný petit), keď z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.
15. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v návrhu/žalobe je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd mohol vyvodiť, o čom má rozhodovať. Navrhovateľ/žalobca musí v návrhu jasne, stručne a zrozumiteľne uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje porušenie svojho subjektívneho práva v sporovom konaní. Opísanie rozhodujúcich skutočností má obsahovať samotná žaloba a nemožno ho nahrádzať odkazom na pripojenú listinu, ktorá má popisovať nárok po skutkovej stránke. Ak je skutkový dej zmätočný, či absentuje vôbec, ide o vadu žaloby odstrániteľnú postupom podľa § 43 ods. 1 OSP. Ak sa však postupom podľa § 43 ods. 1 OSP túto vadu žaloby odstrániť nepodarí, nepôjde o taký nedostatok konania, pre ktorý nemožno v konaní pokračovať, pretože právo substancovať svoje skutkové tvrdenia majú účastníci až do vyhlásenia uznesenia podľa § 120 ods. 4 OSP.
16. Rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 veta druhá OSP sa rozumejú také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Ak neuvedie žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva, nejde o vadu žaloby, ktorá by bránila pokračovaniu v konaní, ak v nej žalobca opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26 Cdo 593/2010). Pokiaľ však žaloba neobsahuje tvrdenie skutočností, z ktorých možno odvodiť, aký je predmet konania, potom procesnou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia, prípadne i za nesplnenie dôkaznej povinnosti už v žalobe, nie je odmietnutie žaloby, ale prípadný neúspech účastníka vo veci samej.
17. V prípade, ak podanie účastníka zákonom ustanovené náležitosti neobsahuje, ide o vady podania. Vady podania môžu spočívať predovšetkým: a) v neúplnosti podania, ak podaniu chýba jedna či viac náležitostí stanovených v OSP pre určité podanie; b) v nesprávnosti alebo nezrozumiteľnosti podania, čo sú prípady, kedy podanie spĺňa formálne náležitosti stanovené OSP, avšak obsahové vyjadrenie týchto náležitostí je buď nesprávne alebo nezrozumiteľné.
18. Ne/zrozumiteľnosť podania sa posudzuje vo vzťahu k jeho určitosti. Podanie je teda nezrozumiteľné, ak je neurčité, a to v tom zmysle, že ani s použitím výkladového pravidla podľa § 41 ods. 2 OSP (každý úkon sa posudzuje podľa jeho obsahu) nie je možné stanoviť, čo účastník podaním sleduje.
19. Neurčité sú najmä podania, ktorých vada spočíva v nezrozumiteľnej identifikácii účastníkov konania, alebo ak sú podania z logického hľadiska nekonzistentné, či rozporné.
20. Nesprávne podania sú podania trpiace vadami samotného svojho obsahu, napr. keď účastníci od súdu požadujú stanovenie výšky judikovanej povinnosti v prípadoch, keď tak súd so zreteľom na viazanosť žalobným návrhom urobiť nemôže. Napr. ak žalobca v spore o náhradu škody žiada, aby výšku škody stanovil súd.
21. Ak potom súd identifikuje v podaní niektorú z vád podľa ust. § 43 ods. 1 OSP, vydá uznesenie, v ktorom opíše vadu, ktorou podanie účastníka trpí, uvedie účastníkovi zrozumiteľným spôsobom, ako treba opravu tejto vady vykonať v prípade nesprávneho alebo nezrozumiteľného podania, prípadne ako treba vykonať doplnenie podania v prípadoch, ak ide o neúplné podanie a stanoví účastníkovi lehotu v ktorej má takúto vadu odstrániť opravou alebo doplnením. Pri poučení o tom, ako má účastník nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplniť alebo opraviť, však súd nesmie prekročiť hranice poučovacej povinnosti podľa § 5 OSP, účastníka poučuje iba o procesných právach a povinnostiach, nie o otázkach hmotného práva. Ustanovenie § 5 OSP upravuje poučovaciu povinnosť súdu, je prejavom ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý proces, avšak so zreteľom na tzv. rovnosť zbraní. Princíp rovnosti účastníkov v civilnom procese sa prejavuje v rovnosti ich procesného postavenia, rovnosti možností a šancí uplatňovať svoje procesné práva a procesné povinnosti. Pri vadách podania preto súd nesmie pri poučovaní účastníka o oprave alebo doplnení podania z procesného hľadiska, poučovať účastníka aj o hmotnoprávnych skutočnostiach, ktoré s takouto opravou
súvisia. Poučenie o hmotnom práve nie je súčasťou obligatórnej ani fakultatívnej poučovacej povinnosti súdu.
22. Ustanovenie § 43 ods. 1 OSP sa teda aplikuje iba v prípadoch, ak podanie účastníka nespĺňa základné predpoklady, ktoré zákon pre všeobecné podanie, či podanie konkrétneho druhu ustanovuje. Ak by však nesprávnosť, neúplnosť, či nezrozumiteľnosť podania spočívala vo svojej podstate v hmotnoprávnych otázkach, súd nemôže v uznesení podľa § 43 ods. 1 OSP uviesť, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať, pretože by išlo o poučenie o otázkach podľa hmotného práva.
23. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a uvedených právnych záverov, dospel odvolací súd k záveru, že k odvolateľom tvrdenej procesnej vade v postupe súdu prvej inštancie pred vydaním napadnutého rozsudku nedošlo a súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu zamietol. Žaloba žalobcu zo dňa 28.10.2015 obsahuje všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 42 ods. 3 OSP, teda je v nej uvedený žalobca, je v nej uvedené, že sa jedná o návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu, je v nej označený žalovaný a z obsahu žaloby je zrejmý predmet konania, keď žalobca sa domáha uložiť žalovanému splnenie povinnosti zaplatiť mu sumu 224,75 Eur s príslušenstvom, titulom pohľadávky z nepovoleného prečerpania účtu. Podanie obsahuje dátum, podpis žalobcu, boli k nemu pripojené označené listinné dôkazy a bolo spolu s prílohami podané dvojmo. Rovnako žaloba žalobcu spĺňa náležitosti v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP, čiže presnú identifikáciu žalobcu a žalovaného, opísanie rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca po skutkovej stránke vymedzil predmet konania. Žalobca v žalobe označil tiež dôkazy (listinné), na ktoré sa odvoláva a uviedol zreteľne aj svoj žalobný návrh/petit. V danom prípade teda nemožno hovoriť o tom, že by žaloba žalobcu bola nesprávna, neúplná, alebo nezrozumiteľná, obsahovala totiž všetky náležitosti v zmysle ustanovení § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP, jej obsah bol žalobcom vyjadrený zrozumiteľne a určito, bolo z nej zrejmé, čo žalobca touto žalobou sleduje a čoho sa domáha. Pretože žaloba neobsahovala žiadnu z vád podľa § 43 ods. 1 OSP, nebol daný dôvod na to, aby súd prvej inštancie žalobcu vyzýval na odstránenie vád žaloby uznesením, s uvedeným postupu, ako treba opravu, alebo doplnenie žaloby vykonať.
24. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Súd musí teda zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalobcu sú dôvodné, a pokiaľ ich žalobca v konaní jednoznačne nepreukáže, nemôžu sa na základe skutkového stavu uvedeného v žalobe domáhať zaplatenia požadovanej sumy. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné.
25. Súd prvej inštancie preto správne skonštatoval, že nebolo jeho povinnosťou nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 129 ods. 1 C.s.p. Neoznačenie riadnych dôkazov totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby (§ 129 ods. 2 C.s.p.), ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť existenciu svojej pohľadávky v tej výške, v akej ju uplatňoval. Ak na ich preukázanie dôkazy nenavrhol, musí znášať procesné dôsledky v podobe neunesenia dôkazného bremena.
26. Pokiaľ odvolateľ namietal nedôvodné nepriznanie úroku, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s postupom prvoinštančného súdu, ktorý považoval uplatnený úrok 28% ročne zo žalovanej sumy za nedôvodný. Prvoinštančný súd správne konštatoval, že žalobca nepreukázal, že si povinnosť na jeho úhradu so žalovaným individuálne dojednal, a teda nepreukázal, že by žalovaný ako klient a spotrebiteľ vedel, za akých podmienok si peniaze v prípade nepovoleného prečerpania „požičiava“ a
akú sumu peňazí zaplatí žalobcovi v prípade prečerpania, či už povoleného alebo nepovoleného. Tu odvolací súd dodáva, že zo zmluvy zo dňa 30.10.2012 nevyplýva, že by sa strany dohodli na možnosti povoleného prečerpania účtu, ku ktorému záveru dospel súd prvej inštancie len na základe predložených výpisov z účtu a skutočnosti, že žalovaný uvedené nerozporoval. Pokiaľ žalobca poukazoval na ust. § 31 ods. 2 zákona č. 492/2009 Z.z., žalobca nepreukázal existenciu rámcovej zmluvy uzavretej so žalovaným v zmysle § 31 ods. 2 písm. b) cit. zákona, ktorej neoddeliteľnou súčasťou mali byť obchodné podmienky o poskytovaní platobných služieb (zmluva bola uzatvorená v zmysle § 708 a nasl. Obchodného zákonníka). Vzhľadom na uvedené ani podľa odvolacieho súdu nebolo preukázané zmluvné ani iné dojednanie o povinnosti žalovaného platiť žalobcom požadovaný úrok.
27. Vyššie citovaný zákon o platobných službách pritom nepredstavuje vo vzťahu k normám spotrebiteľského práva špeciálnu úpravu, ktorá by (z tohto dôvodu) vylučovala aplikáciu právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, na ktorej (právnej úprave) je založená požiadavka individuálneho (§ 52 a nasl. OZ) a písomného (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) dojedania zásadných zmluvných ustanovení, medzi ktoré nepochybne úprava poplatkov (a úrokov) patrí. Niet preto legitímneho dôvodu upustiť od ustálených záverov aplikačnej praxe súdov, v zmysle ktorých majú všeobecné obchodné podmienky slúžiť „len“ na bližšie vysvetlenie vzájomných povinností účastníkov zmluvy, či širších súvislosti poskytovanej služby, rozhodne však nemajú byť priestorom na formulovanie tak významných náležitostí zmluvy, akými sú poplatky za poskytovanú službu. Tieto preto musia byť esencionálnou náležitosťou textu základnej zmluvy. Obsah Sadzobníka, resp. všeobecných obchodných podmienok je preto z tohto hľadiska právne irelevantný. Ich vyššie opísaná (len „doplňujúca“) povaha, ako i značná rozsiahlosť a neprehľadnosť textu (právneho a ekonomického charakteru) vylučujú možnosť, aby boli považované za prameň základných zmluvných náležitostí.
28. Pokiaľ žalobca v súvislosti so všeobecnými obchodnými podmienkami poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 (Home Credit vs. Biróová), odvolací súd uvádza, že i keď forma zakotvenia jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť stranami určená rôzne, deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich musí nepochybne vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. Dôkazné bremeno ohľadne existencie vôle žalovaného byť viazaný nielen zmluvou, ale aj všeobecnými obchodnými podmienkami, ako aj skutočnosť, že žalovaný bol s týmito podmienkami riadne oboznámený pritom zaťažuje žalobcu.
29. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, keďže ohľadom požadovaného úroku žalobca neuniesol dôkazné bremeno. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
30. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolaním nenapadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov), potvrdil.
31. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
33. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
34. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).