Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoPr/1/2018

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu Š. B., C.. XX.XX.XXXX, S. M., B. C. XX, zastúpený Advokátskou kanceláriou VAĽO & PARTNERS, s. r. o., Konštantínova 3, Prešov, proti žalovanému BEMACO, spol. s r. o., IČO: 36 479 594, Železničiarska 21/A, Prešov, zastúpený JUDr. Jozefom Tomkom, advokátom so sídlom v Prešove, Floriánova 2, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 25Cpr/6/2013-290 zo dňa 28.9.2017 takto

rozhodol:

Zrušuje prvoinštančný rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 29.088,34 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 26 % vo výške, ktorá bude presne vyčíslená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy štátu v rozsahu 37 % vo výške, ktorá bude presne vyčíslená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy štátu v rozsahu 63 % vo výške, ktorá bude presne vyčíslená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe žalobcu, ktorá došla prvoinštančnému súdu dňa 3.10.2013 a ktorou sa v konečnej verzii domáhal náhrady mzdy vo výške 46.000 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo súm 1.059,17 eur od 16.každého mesiaca s počiatkom od 16.5.2012 do zaplatenia a pri ukončení s úrokom z omeškania od 16.6.2016 do zaplatenia. Uplatnil si trovy konania. Prvoinštančný súd zistil, že žalobca mal so žalovaným uzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 1.7.2009, v zmysle ktorej žalobca vykonával pre žalovaného prácu majstra na Keratsínskom námestí 1, Prešov. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s nástupom do práce od 1.7.2009. Pracovný čas bol dohodnutý na 40 hodín týždenne. Hrubá mzda bola dohodnutá na 1.000 eur mesačne. Dňa 3.4.2012 doručil žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Dňa 13.4.2012 žalobca doručil žalovanému výzvu na umožnenie nástupu do zamestnania. Výzva bola datovaná dňa 11.4.2012. V tomto podaní žalobca oznámil žalovanému, že neakceptuje okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 3.4.2012 a žiadal, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Vo vzťahu k platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru prebiehalo súdne konanie pred Okresným súdom Prešov č.k. 12Cpr/9/2012. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 12Cpr 9/2012-117 zo dňa 14.1.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 11CoPr/3/2014-228 zo dňa 3.12.2014 bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce listom žalovaného zo dňa 3.4.2012 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Rozsudok sa stal právoplatným dňa 21.1.2015. Následne dňa 4.5.2015 žalovaný opäť doručil žalobcovi výzvu na nástup do zamestnania zo dňa 29.4.2015.

Prvoinštančný súd ďalej zistil, že na základe predbežného opatrenia vydaného Okresným súdom v Prešove v konaní pod sp. zn. 12Cpr/9/2012, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 3CoPr/6/2013-103 zo dňa 4.9.2013 žalovaný bol povinný počnúc dňom 10.6.2013 až do právoplatného skončenia súdneho konania poskytovať žalobcovi mesačne sumu 100 eur. Žalovaný poskytol žalobcovi z titulu predbežného opatrenia spolu sumu 2.000 eur. Prvoinštančný súd ďalej zistil, že žalobca poberal v čase od 11.4.2012 do 10.10.2012 dávku v nezamestnanosti spolu vo výške 3.122,80 eur, ktorú mu vyplatila Sociálna poisťovňa. Zo správy zo Sociálnej poisťovne vyplýva, že žalobca bol práceneschopný v čase od 4.4.2012 do 2.2.2016 a nemocenské dávky mu neboli vyplácané. Súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie na zistenie priemerného zárobku žalobcu. Znalec Y.. B. O. priemerný zárobok žalobcu ustálil na 1.059,17 eur mesačne. Prvoinštančný súd na daný právny vzťah aplikoval ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce platného ku dňu právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru, teda k 21.1.2015. Priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy za obdobie, od kedy požiadal o pridelenie práce dňa 13.4.2012, až do doby právoplatného skončenia konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 21.1.2015. Žalobca mal vedomosť o tom, že pracovný pomer naďalej trvá, mal sa dostaviť do zamestnania a v tom čase by mu patrila mzda za vykonanú prácu. Preto prvoinštančný súd rozhodoval len o nárokoch z titulu náhrady mzdy do 21.1.2015, nie za ďalšie obdobie, kedy žalobcovi patrí mzda a právny vzťah sa riadi príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Uviedol, že nárok žalobcu je daný za obdobie od 13.4.2012 do 21.1.2015. Nezohľadnil obranu žalovaného, že žalobca má nárok na náhradu mzdy len za 9 mesiacov, keďže išlo o zákonné znenie, ktoré už v čase právoplatného skončenia konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo účinné. Práve vtedy žalobca získal istotu, že jeho pracovný pomer u žalobcu trvá a podľa príslušného zákonného ustanovenia získal presnú vedomosť, aký nárok na náhradu mzdy mu patrí. Prvoinštančný súd nezistil žiadne dôvody na zníženie náhrady mzdy, resp. jej nepriznanie. Tak priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy za časť mesiaca apríl 2012 za 18 dní, ďalej zostatok za rok 2012, za celý rok 2013 a 2014 a za 21 dní v roku 2015. Prvoinštančný súd vychádzal z priemerného zárobku žalobcu u žalovaného, ktorý určil znalec, a to zo sumy 1.059,17 eur. Spolu teda predstavuje táto suma 34.211,57 eur. Od tejto sumy prvoinštančný súd odpočítal sumu 2.000 eur, ktorú žalobca dostal od žalovaného na základe rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia. Z tejto sumy ďalej súd odpočítal aj sumu 3.122,80 eur, ktorú žalobca dostal za obdobie od 11.4.2012 do 10.10.2012 ako dávku nezamestnanosti. Prvoinštančný súd zamietol žalobu aj vo vzťahu k úrokov z omeškania aplikujúc ust. § 517 ods. 1, 2 OZ, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Poukázal pritom na ustálenú rozhodovaciu prax vyjadrenú v uznesení Ústavného súdu SR pod sp. zn. II.ÚS 494/2013, keď priznaná náhrada mzdy žalobcovi podľa prvoinštančného súdu je dostatočná, v dostatočnej miere plní sankčnú aj satisfakčnú, ako aj sociálnu funkciu. Preto nárok na úroky z omeškania práve preto, že tieto by mali prípadnú satisfakčnú, sankčnú a sociálnu funkciu nahradiť, súd nepriznal. Dostatočnú ju považoval v rozsahu náhrady mzdy. Takže prvoinštančný súd žalobu zamietol v časti úrokov z omeškania, v časti nároku na náhradu mzdy, ktorá bola krytá vyplatenými platbami z titulu predbežného opatrenia, ďalej nárokov z časti krytého dávkami v nezamestnanosti a ďalej zamietol nárok za obdobie od 22.1.2015 do zaplatenia, za ktoré obdobie náhrada mzdy žalobcovi neprináležala. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 251, 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný čiastočne. Súd mu teda priznal nárok na pomernú časť náhrady trov konania. Žalobca si v konaní uplatňoval sumu 46.000 eur, čo prestavuje 100 % a bola mu priznaná suma vo výške 29.088,34 eur, čo predstavuje 63 %. Súd mu teda priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 26 %, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách štátu rozhodol podľa § 259 CSP. Štátu vznikli trovy konania z titulu náhrady odmeny znalcovi vo výške 340,22 eur. Súd medzi strany sporu pomerne rozdelil úhradu týchto nákladov podľa úspechu v konaní s tým, že o presnej výške trov štátu, ktoré majú strany konania uhradiť, bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietal rozhodnutie prvoinštančného súdu, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu mzdy. Samotná skutočnosť, že pracovný pomer bol so žalobcom skončený neplatne, ešte nie je dôvodom na náhradu mzdy. Súčasne musí byť u

zamestnanca splnená podmienka, že zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že chce pokračovať v práci a potom mu patrí náhrada mzdy od tohto oznámenia až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. V posudzovanom prípade síce žalobca formálne oznámil, že chce pracovať, avšak v skutočnosti do práce nechodil, preto bol s ním skončený pracovný pomer. Za tejto situácie nebol dôvod priznať žalobcovi žiadnu náhradu mzdy, lebo svojim konaním nepreukázal ozajstný záujem pracovať u žalovaného. Jeho záujem pracovať bol doslova predstieraný. V konaní pod sp. zn. 12Cpr 9/2012 bolo preukázané, že žalobca do práce nechodil. Žalovaný namietal aj výpoveď svedkyne A., ktorá podľa jej svedeckej výpovede v pôvodnom konaní tvrdila, že ona určovala žalobcovi nástup do zamestnania. Žalovaný namietal, že svedkyňa A. bola priama nadriadená tomuto žalobcovi a nemala kompetenciu na vydávanie takýchto pokynov. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd zistil, že v čase, za ktorý prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu mzdy, tento bol práceneschopný a boli mu poskytované dávky sociálneho zabezpečenia, resp. nemocenské dávky, preto mu náhrada mzdy nepatrí. Naviac, nesprávne prvoinštančný súd vec aj právne posúdil, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy za celé obdobie uplatnené v žalobe, nie však len za obdobie 9 mesiacov, na ktoré má podľa § 79 Zákonníka práce nárok. Poukázal pritom na to, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 5MCdo/8/2012 rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, to iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti. Priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba procesne dáva kvalita vykonateľného práva. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady teda nevzniká súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Keďže v danom prípade platí hmotné právo vyplývajúce z ust. § 79 Zákonníka práce iné, ako aplikoval prvoinštančný súd, mal prvoinštančný súd použiť právny predpis platný v čase neplatného skončenia pracovného pomeru. Preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, žalobu zamietol, eventuálne určil náhradu mzdy žalobcovi v rozsahu 9 mesiacov.

3. K tomuto odvolaniu zaujal písomné stanovisko žalobca, ktorý žiadal rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdiť. Uviedol, že žalovaný neplatne skončil so žalobcom pracovný pomer a je namieste priznať žalobcovi nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v plnom rozsahu, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011. Takýmto spôsobom je poskytnutá ochrana proti bezpráviu a dôjde k naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované tým spôsobom, aby sa negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

4. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a contrario a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je správny. Predmetom uplatneného nároku žalobcu je náhrada mzdy za obdobie po neplatnom skončení pracovného pomeru žalovaným so žalobcom. V priebehu prvoinštančného konania súd zistil, že nárok žalobcu je daný, pričom počiatok plynutia tejto lehoty na náhradu mzdy stanovil od momentu, kedy žalobca doručil žalovanému výzvu na prideľovanie práce, teda od 13.4.2012, až do doby právoplatného skončenia konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Od uplatneného nároku spolu vo výške 46.000 eur prvoinštančný súd odrátal položku vo výške 2.000 eur, ktorá bola žalobcovi vyplatená z titulu vydaného neodkladného opatrenia, kde bol žalovaný zaviazaný prispievať žalobcovi 100 eur mesačne. Spolu uhradil z takto vydaného predbežného opatrenia sumu 2.000 eur. Ďalej prvoinštančný súd od uplatneného nároku odrátal sumu 3.122,80 eur z dôvodu, že žalobcovi za obdobie od 11.4.2012 do 10.10.2012 bola vyplatená dávka v nezamestnanosti zo strany Sociálnej poisťovne. Čiastočne o tieto dva nároky bola žaloby zamietnutá (zamietnutie sa týkalo aj iných nárokov).

5. Žalobca v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd neodrátal od priznaného nároku na náhradu mzdy obdobie, počas ktorého bol práceneschopný a počas ktorého žalobca opakovane poberal dávky sociálneho zabezpečenia, resp. nemocenského poistenia. Prvoinštančný súd v skutkových zisteniach (bod 11 odôvodnenia rozsudku) ustálil, že žalobca bol práceneschopný od 4.4.2012 do 2.2.2016.

Odvolací súd sa zameral na preskúmanie tejto otázky a zistil, že toto skutkové zistenie prvoinštančného súdu nie je z vykonaných dôkazov overiteľné a nie je zrejmé, na základe akých skutočností prvoinštančný súd túto okolnosť pojal do preukázaného zisteného skutkového stavu. Platí však, že pokiaľ žalovaný bol v čase, počas ktorého si uplatňuje nárok na náhradu mzdy, práceneschopný a počas tohto obdobia mu patrili sociálne dávky alebo dávky nemocenského poistenia, nemá právo na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce. S touto okolnosťou ani pri právnom posúdení veci sa prvoinštančný súd vôbec nevysporiadal.

6. Žalobca ďalej namietal, že v priebehu konania nebolo preukázané, že žalobca mal naozajstný záujem pracovať po doručení výzvy, aby ho žalovaný zamestnával, dokonca pokyny pre žalobcu nemala dávať ako priama nadriadená pani A., pretože takúto kompetenciu nemala a nepôsobila vo vzťahu k žalobcovi ako priama nadriadená. Tu odvolací súd musí konštatovať, že pri uplatňovaní nároku na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce nie je dôležité, či zamestnanec mal naozajstný záujem pracovať alebo nie. Nárok vzniká po tom, čo jednostranný právny úkon, a to oznámenie zamestnanca adresované zamestnávateľovi, dôjde zamestnávateľovi. Obsahom tohto úkonu je to, že zamestnanec trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávateľ zamestnával. Doručením tohto úkonu zamestnávateľovi nadobudne tento prejav vôle právne účinky. Prejav vôle môže mať charakter písomný, ale aj ústny, takýto prejav nahrádza aj žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Zamestnávateľ buď začne alebo nezačne prideľovať zamestnancovi prácu. Pokiaľ neprideľuje zamestnancovi prácu, je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Pokiaľ prideľuje prácu zamestnávateľ zamestnancovi, patrí zamestnancovi mzda. V prípade, pokiaľ zamestnanec nenastúpi do práce, aj keď ho zamestnávateľ vyzval, porušuje pracovnú disciplínu a nastupujú ďalšie pracovnoprávne sankcie. V danom prípade nie je podmienkou, aby zamestnanec prejavil naozajstný záujem o prácu, prípadne aby bola zohľadnená okolnosť len predstierania záujmu o prácu. Táto okolnosť nie je významná pre posúdenie uplatneného nároku na náhradu mzdy. V prejednávanej veci však žalovaný po doručení výzvy na zamestnávanie, ktorú prevzal žalovaný dňa 13.4.2012 (táto okolnosť nebola sporná), neprideľoval žalobcovi prácu, žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy.

7. Podstatná otázka vyvstáva, a to je ďalšia odvolacia námietka žalobcu, či v danom prípade je namieste aplikácia ust. § 79 Zákonníka práce, platného ku dňu neplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru, teda ku dňu 21.1.2015, alebo k momentu, kedy mal takýto pracovný pomer byť ukončený a kedy vznikli nároky na náhradu mzdy. Prvoinštančný súd sa touto okolnosťou nezaoberal a považoval námietky žalovaného za nedôvodné, pretože až právoplatnosťou rozhodnutia prvoinštančného súdu o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru sa zamestnanec dozvedel o výške uplatneného nároku. Žalovaný ale namietal, že tieto nároky vznikli žalobcovi k momentu ukončenia pracovného pomeru okamžitým rozviazaním pracovného pomeru a poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu 5MCdo/8/2012 len rozhodnutie o náhrade mzdy má deklaratórny charakteru k momentu vzniku uplatneného nároku. Tu sa musí odvolací súd v celom rozsahu stotožniť s názorom žalovaného a v tejto časti rozsudok prvoinštančného súdu odvolací súd posudzuje ako rozsudok nesprávne právne posúdený. Prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď nepoužil správny právny predpis na doposiaľ zistený skutkový stav. Prvoinštančný súd na daný právny vzťah aplikoval ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom k 21.1.2015, čiže ku dňu právoplatnosti prvoinštančného rozsudku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď ust. § 79 ods. 2 umožňovalo priznať náhradu mzdy za dlhšie obdobie ako ustanovenie Zákonníka práce platného k momentu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Takáto doba bola predĺžená na povinnosť poskytovať náhradu mzdy na 12 mesiacov, maximálne však počas 36 mesiacov. Predchádzajúca právna úprava umožňovala zamestnancovi poberať náhradu mzdy len počas obdobia 9 mesiacov. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce je osobitným spôsobom ukončenia pracovného pomeru, obdobné ako výpoveď z pracovného pomeru. Pri priznávaní náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa vždy len potvrdzuje, že ku dňu rozviazania pracovného pomeru, a to i okamžitým skončením pracovného pomeru, vzniká zamestnancovi ďalší nárok, a to nárok buď na prideľovanie práce u zamestnávateľa a mzda, alebo náhrada mzdy, pokiaľ mu zamestnávateľ prácu neprideľuje. Týmto sa nekonštituuje žiadny nový právny vzťah, ale len sa deklaruje, že takéto právo zamestnancovi vzniklo. Preto úvaha prvoinštančného súdu o aplikovaní právneho predpisu účinného až k momentu rozviazania pracovného pomeru dna 21.1.2015 nie je správna a vlastne týmto rozhodnutím prvoinštančný súd konštituuje nový právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, neposudzuje tu právny vzťah, ktorý vznikol k momentu doručenia okamžitého skončenia

pracovného pomeru, ktorý moment je rozhodným pre posúdenie rozhodného práva, kedy vznikajú nárok y z takto ukončeného pracovného pomeru (platného alebo neplatného), o ktorom nakoniec prvoinštančný súd konštatoval, že takto ukončený pracovný pomer bol neplatne v rozsudku sp. zn. 12Cpr/9/2012-117. K tomuto dátumu je potrebné posúdiť všetky nároky, ktoré žalobcovi ako zamestnancovi voči zamestnávateľovi vznikli, a to aj nárok na náhradu mzdy z takto neplatne okamžite skončeného pracovného pomeru. Na daný právny vzťah je potrebné aplikovať právny predpis upravujúci právny vzťah k 13.4.2012, ktorý však neráta s nárokom, ktorý presahuje 9 mesiacov.

8. Prvoinštančný súd však aplikujúc tento nesprávny právny predpis, nesprávne právne vec posúdil a vzhľadom na to, že nemal ani dostatočne zistený skutkový stav vo vzťahu k vyplateným nárokom z titulu nemocenského poistenia, ktoré nároky mali byť žalobcovi podľa zistení prvoinštančného súdu kompenzované Sociálnou poisťovňou, avšak v nezistenej výške, resp. dôvode, bolo namieste zo strany odvolacieho súdu rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, prvoinštančný súd nesprávne zistil skutkový stav veci, ktorým odvolací súd podľa § 383 je viazaný. Tým došlo aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.

9. Úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude nárok žalobcu posúdiť podľa zákonného ustanovenia platného v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi, rozhodnúť o uplatnenom nároku, po zohľadnení okolností, že čiastočne v zamietavom výroku je rozsudok prvoinštančného súdu už právoplatný (z uplatnených nárokov sú odpočítané úroky z omeškania, náhrada mzdy krytá predbežným opatrením, odpočítané sú dávky v nezamestnanosti a ďalej obdobie po právoplatnosti rozsudku od 22.1.2015). Prvoinštančný súd sa vysporiada aj s okolnosťou, či skutočne bol žalobca v čase od 4.4.2012 do 2.2.2016 práceneschopný, či mu v tom čase boli poskytované dávky nemocenského poistenia, v akej výške a tieto okolnosti prípadne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku za zákonom stanovené obdobie zohľadní. V konečnom rozhodnutí prvoinštančný súd rozhodne aj o trovách konania.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.