Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7C-97-2011.pdf
PDF · 107.13 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
PN-7C/97/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Piešťany sudkyňou JUDr. Ľudmilou Hrickovou v právnom spore žalobkyne: L. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom O. XXX, XXX XX O., okr. I., štátnej občianky Slovenskej republiky, zastúpenej Mgr. Hanou Kulíškovou, advokátkou so sídlom Klariská 7, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: T. E., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom V. E. XXX, V. E., okr. I., štátnemu občanovi Slovenskej republiky, o zaplatenie 8.470,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 8.470,- eur spolu s 9 % ročným rokom z omeškania zo sumy 8.470,- eur od 11.4.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
III. P r i z n á v a štátu nárok na náhradu výdavkov spojených so zaplatením časti znalečného proti žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 27.7.2011, doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 27.7.2011, upresnenou podaním z 27.9.2011, doručeným súdu dňa 27.9.2011, žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 8.534,60 eura spolu s 0,05 % denným úrokom z omeškania zo sumy 8.534,60 eura od 10.4.2011 titulom nevrátenia pôžičky. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania.
2. Žalobný nárok odvodzovala od záväzkového právneho vzťahu strán sporu založeného ústnou zmluvou o pôžičke, ktorou žalobkyňa požičala žalovanému sumu 8.470,- eur, a od písomného uznania dlhu z pôžičky označeného ako: Zmluva o pôžičke. Pohľadávku v časti 8.470,- eur si uplatnila titulom istiny nevrátenej pôžičky, pohľadávku v časti 64,60 eura titulom nákladov spojeným s uplatnením pohľadávky, t .j. ako príslušenstvo pohľadávky. Ako príslušenstvo pohľadávky si uplatnila aj úroky z omeškania. Uviedla, že so žalovaným sa dohodli na vrátení pôžičky do 10.4.2011, čo však žalovaný neurobil, vyhýba sa kontaktu so žalobkyňou a nejaví záujem vec vyriešiť.
3. Žalobkyňa podaním zo dňa 28.1.2013, doručeným súdu dňa 30.1.2013, zmenila žalobu, tak, že žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 8.470,- eur a príslušenstvo pozostávajúce z úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.470,- eur od 11.4.2011 až do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 64,60 eura, ako aj nahradiť jej trovy konania. Túto zmenu žaloby súd pripustil uznesením č. k. 7C 97/2011-46 zo dňa 24.4.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.5.2014.
4. Žalovaný žalobný nárok neuznal v celom rozsahu a žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že so žalobkyňou žili v spoločnej domácnosti u jeho rodičov, pričom zmluvu o pôžičke považuje za pomstu
žalobkyne za to, že žalovaný si našiel novú známosť. Žalovaný poprel vznik akéhokoľvek záväzkového právneho vzťahu medzi stranami sporu.
5. Súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie, vykonal dokazovanie listinami, a to listinou označenou ako: Zmluva o pôžičke zo dňa 26.3.2011, znaleckým posudkom č. 19/2016, čestným prehlásením B. I., žiadosťami žalobkyne zo dňa 20.9.2011, 21.10.2011 a zo dňa 9.11.2011, podacím lístkom z 20.9.2011, fotokópiami neprevzatých zásielok vrátených žalobkyni poštou dňa 11.11.2011 a dňa 5.12.2011, pokladničnými blokmi predloženými žalobkyňou, výsluchom žalovaného, vyjadreniami strán sporu, výsluchom svedka M. E., a zistil tento skutkový stav:
6. Z listiny označenej ako: Zmluva o pôžičke súd zistil, že ide o jednostranný písomný právny úkon podpísaný žalovaným dňa 26.3.2011, ktorým žalovaný vyhlásil, že dlhuje žalobkyni sumu 8.470,- eur zo zmluvy o pôžičke s tým, že obe strany sa dohodli, že pôžičku vráti do 10.4.2011. Táto listina je podľa obsahu písomným uznaním dlhu čo do dôvodu a výšky.
7. Zo znaleckého posudku č. 19/2016 vypracovaného Mgr. Alenou Najšlovou, súdom ustanovenou znalkyňou z odboru písmoznalectvo, z odvetvia ručné písmo, súd zistil, že podpis na písomnosti s názvom: Zmluva o pôžičke zo dňa 26.3.2011, nachádzajúci sa nad textom: „podpis dlžníka“, je vlastnoručným podpisom žalovaného. Žalovaný do tej istej listiny zároveň dopísal vlastnou rukou aj dátum 10.4.2011, nachádzajúci sa nad vybodkovanou časťou textu.
8. Z čestného prehlásenia B. I. zo dňa 30.9.2014 s úradne osvedčeným podpisom na notárskom úrade súd zistil, že B. I. je sestrou žalobkyne, že svedkyňa sa pozná so žalovaným veľa rokov, odkedy bol priateľom žalobkyne. B. I. vedela o tom, že žalobkyňa požičala žalovanému sumu 8.470,- eur. Žalobkyňa o tom informovala svoju sestru aj matku, pričom zdôrazňovala, že nejde o dar, ale o pôžičku. Časť tejto sumy vo výške 3.000,- eur odovzdala na žiadosť žalobkyne osobne žalovanému samotná B. I., a to dňa 12.7.2010, pretože žalobkyňa sa v danom čase zdržiavala v zahraničí. Sumu 3.000,-eur B. I. odovzdala žalovanému v mieste bydliska žalobkyne, kam ju zaviezol žalovaný autom. Požičané peniaze mala žalobkyňa odložené zo stavebného sporenia. B. I. vedela aj o tom, že žalovaný písomne potvrdil svoj záväzok z pôžičky a sľúbil žalobkyni, že jej všetky peniaze vráti. Túto listinu jej žalobkyňa ukázala potom, čo ju žalovaný podpísal. Vtedy už boli vzťahy medzi stranami sporu narušené, viackrát sa pre správanie žalovaného rozišli a po ich definitívnom rozchode žalovaný vyvíjal na žalobkyňu psychický nátlak, neustále jej telefonoval, písal esemesky, čakával žalobkyňu v aute pred jej domom, dokonca písal aj matke žalobkyne.
9. Zo žiadostí žalobkyne zo dňa 20.9.2011, 21.10.2011 a 9.11.2011 súd zistil, že žalobkyňa nimi vyzvala žalovaného na vrátenie sumy 8.470,- eur, ktoré mu žalobkyňa požičala na jeho žiadosť. Zmluvu uzavreli dňa 23.3.2011, a žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobkyni požičanú sumu do 10.4.2011. Dlh žiadala splniť v dodatočnej lehote do 29.9.2011 s tým, že ak tak žalovaný neurobí, žalobkyňa podá žalobu na súde. Žiadosť z 21.10.2011 mala podobný obsah iba s tým rozdielom, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu predmetnej sumy do 1.11.2011. Žiadosť z 9.11.2011 má rovnaký obsah iba s tým rozdielom, že žalobkyňa uviedla dodatočnú lehotu na plnenie do 18.11.2011. Súd zistil, že všetky tri žiadosti napísala žalobkyňa žalovanému až v priebehu tohto konania, t. j. potom, čo už podala na súde žalobu proti žalovanému.
10. Z podacieho lístka zo dňa 20.9.2011 súd zistil, že v daný deň žalobkyňa odoslala na poštovú prepravu zásielku adresovanú žalovanému, obsahom ktorej logicky mohla byť žiadosť zo dňa 20.9.2011. Z vrátených zásielok súd zistil, že pošta vrátila žalobkyni neprevzaté zásielky adresované žalovanému, z ktorých jedna bola uložená pošte dňa 24.10.2011 a druhá dňa 11.11.2011, z čoho vyplýva, že ich obsahom mohli byť žiadosti žalobkyne z 21.10.2011 a 9.11.2011.
11. Z pokladničných blokov predložených žalobkyňou, súd zistil, že preukazujú zaplatenú cenu pohonných hmôt z 27.9.2011 a z 19.9.2011, zakúpenie poukážok/potvrdení/ voucher dňa 22.9.2011 a dňa 23.9.2011, z ktorých súd nemohol zistiť, na čo ich žalobkyňa použila: Žalobkyňa predložila aj cestovné lístky za cestu autobusom na trase z: O., I. do: I., I. ul., a späť v dňoch 20.9.2011 a 22.9.2011. Zo všetkých pokladničných dokladov vyplýva, že sa týkajú tovaru a služieb zakúpených, príp. využitých v priebehu tohto konania.
12. V výsluchu žalovaného na pojednávaní dňa 11.9.2014 súd zistil, že ten popieral pravosť podpisu na písomnom uznaní dlhu zo dňa 26.3.2011 označeného ako: Zmluva o pôžičke, a popieral aj existenciou dlhu vo výške uvedenej na tejto listine. Počas spolužitia so žalobkyňou si nepožičal žiadne peniaze.
13. Z tvrdení žalovaného v priebehu konania vyplýva, že aj keby podpísal predmetnú listinu, určite tak neurobil na znak súhlasu s jej obsahom. Pokiaľ je jeho podpis pravý, nevie, ako sa na „zmluvu o pôžičke“ jeho podpis dostal. Vysvetliť si to vie iba tak, že ho musela žalobkyňa uviesť do omylu v úmysle pomstiť sa mu za to, že sa s ňou žalovaný rozišiel. Žalovaný sa vyjadril, že žalobkyňa mala zmluvu podpísať u notára, príp. si ju mala nechať spísať u notára. Žalovaný nemá záujem žalobkyni nič vracať, lebo jej nič nepožičal.
14. Z výsluchu svedka M. E. na pojednávaní na pojednávaní dňa 6.4.2018 súd zistil, že svedok je kamarátom žalovaného. O predmete konania sa dozvedel od žalovaného. Strany sporu v minulosti, asi pred 7 - 8 rokmi, žili spolu ako druh a družka u rodičov žalovaného. Všetko si vzájomne kupovali. V rozhodnom čase svedok spolupracoval so žalovaným, kedy zarábali minimálne 1.000,- eur týždenne, tak nebol dôvod, pre ktorý by si mal žalovaný požičiavať peniaze od žalobkyne. Ak by aj žalovaný súrne potreboval peniaze, požičal by si od rodičov, a nie od žalobkyne. Svedok nevedel o tom, že by si žalovaný požičal od žalobkyne nejaké peniaze.
15. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne B. I., sestry žalobkyne, nakoľko vykonanie tohto dôkazu by neprispelo k zisteniu skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Súd sa pri dokazovaní nezaoberal obsahom listín, ktoré boli súdu preložené iba na účely ich zaslania znalkyni z odboru písmoznalectva, odvetvia ručné písmo, ktoré boli potrebné pre podanie znaleckého posudku, nakoľko potrebovala mať k dispozícii originály aspoň 10 - 15 ukážok podpisov žalovaného pochádzajúcich z rozhodného obdobia, t. j. z rokov 2010, 2011 a 2012. Na účely znaleckého dokazovania boli znalkyni okrem originálu zmluvy o pôžičke, ktorá je podľa obsahu písomným uznaním dlhu, a originálu podania žalovaného doručeného súdu dňa 1.4.2016, zaslané aj ďalšie listiny, a to popis pracovných povinností zo dňa 1.8.2012, dohoda o hmotnej zodpovednosti zo dňa 1.11.2012 a zo dňa 1.8.2012, dohoda o zrážke zo mzdy za škodu spôsobenú zamestnávateľovi za prepravované obaly zo dňa 1.8.2012, dohoda o zrážke zo mzdy za poistenie zodpovednosti zamestnanca voči zamestnávateľovi zo dňa 1.8.2012, pracovná zmluva z 1.11.2012, pracovná zmluva z 1.8.2012, dohoda o vykonaní práce zo dňa 21.7.2010, dohoda o pracovnej činnosti z 19.8.2009, žiadosť o sprostredkovanie zamestnania z 5.8.2002, dohoda o rozviazaní pracovného pomeru z 31.7.2002, záznamy o kontaktoch evidovaného nezamestnaného, žiadosť zo dňa 20.10.2003 o vyradenie z evidencie nezamestnaných, osobný dotazník zo dňa 17.6.2012, oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 23.10.2012. potvrdenie o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb zamestnania zo dňa 16.7.2013, prezenčná listina zo dňa 16.3.2013 z preškolenia zamestnancov v oblasti protipožiarnej ochrany, záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy z 25.3.2013 a zo dňa 16.4. (pozn. neuvedený rok), žiadosť zo dňa 22.1.2014 o vydanie občianskeho preukazu, žiadosť zo dňa 15.3.2006 o vydanie cestovného pasu, evidenčný lístok občianskeho preukazu. Nakoľko tieto listiny vôbec nesúvisia s predmetom konania, súd sa iba obmedzil na zistenie, či s na nich nachádza originál podpisu žalovaného z rozhodného obdobia, aby mohli byť podkladom pre vypracovanie zadaného znaleckého posudku, a originály listín zaslal ustanovenej znalkyni.
16. Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
17. Podľa § 658 ods. 1 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
18. Podľa § 46 ods. 1 OZ, písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.
19. Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
20. Podľa § 121 ods. 3 OZ príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
21. Podľa ust. § 517 ods. 1 prvej vety OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
22. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky /ďalej len „ECB“/ platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu).
23. Žalobkyňa si uplatnila ako príslušenstvo pohľadávky aj úroky z omeškania od prvého dňa omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa bezprostredne nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na plnenie, t. j. od 11.4.2011.
24. Základná úroková sadzba ECB platná k 11.4.2011 bola 1,00 %. Výška zákonných úrokov z omeškania v danom prípade zodpovedala 1,00 % ročne + 8 percentuálnych bodov, t. j. 9,00 % ročne z dlžnej sumy.
25. Podľa § 215 zákona č. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v znení zákona č. 87/2017 Z. z. (ďalej len „CSP“), súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
26. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
27. Podľa § 124 ods. 1 CSP, každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.
28. Vykonaným dokazovaním listinami, a to listinou označenou ako: Zmluva o pôžičke zo dňa 26.3.2011, znaleckým posudkom č. 19/2016, čestným prehlásením B. I., žiadosťami žalobkyne zo dňa 20.9.2011, 21.10.2011 a zo dňa 9.11.2011, podacím lístkom z 20.9.2011, fotokópiami neprevzatých zásielok vrátených žalobkyni poštou dňa 11.11.2011 a dňa 5.12.2011, pokladničnými blokmi predloženými žalobkyňou, výsluchom žalovaného, vyjadreniami strán sporu, výsluchom svedka M. E., súd mal za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol záväzkový právny vzťah založený zmluvou o pôžičke, uzavretou ústnou formou, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému bezúročnú pôžičku vo výške 8.470,- eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobkyni do 10.4.2011. Dátum uzavretia zmluvy nebolo možné v konaní jednoznačne zistiť, pretože žalobkyňa tvrdila, že strany sporu uzavreli zmluvu o pôžičke dňa 23.3.2011, avšak z čestného prehlásenia jej sestry, B. I., vyplýva, že sestra žalobkyne ešte dňa 12.7.2010 osobe odovzdala žalovanému časť pôžičky vo výške 3.000,- eur na žiadosť žalobkyne, ktorá sa v danom čase zdržiavala v zahraničí, a že žalobkyňa jej neskôr ukázala písomný uznávací prejav žalovaného o tom, že žalovaný žalobkyni dlhuje peniaze titulom pôžičky.
29. Písomné uznanie dlhu žalovaným je nesprávne označené ako: Zmluva o pôžičke, čo však nemá žiadny vplyv na jeho platnosť, pretože z obsahu tejto listiny je nepochybné, že ide o jednostranný právny úkon, ktorým žalovaný dňa 26.3.2011 vyhlásil, že žalobkyni dlhuje sumu 8.470,- eur zo zmluvy o pôžičke a že ju vráti do 10.4.2011. „Zmluva o pôžičke“ je teda podľa obsahu písomným uznaním dlhu žalovaného čo do dôvodu a výšky so všetkými zákonnými náležitosťami, pričom obsahuje aj fakultatívny údaj o lehote splatnosti. Nakoľko žalovaný týmto jednostranným právnym úkonom dňa 26.3.2011 písomne uznal dlh voči žalovanej čo do dôvodu a výšky, platí vyvrátiteľná právna domnienka o tom, že dlh v čase uznania trval (§ 558 OZ). Preto v danom prípade nebolo potrebné vykonávať dokazovanie za účelom zisťovania skutočného dátumu uzavretia zmluvy o pôžičke a dátumu reálneho odovzdania peňazí žalobkyňou alebo ňou splnomocnenou osobou žalovanému. Nebolo potrebné preukazovať ani to, či došlo k odovzdávaniu pôžičky žalovanému po častiach alebo naraz, pretože platí právna domnienka, že dlh žalovaného v čase uznania, t. j. k 26.3.2011, trval.
30. Tvrdenie žalovaného, že „zmluvu o pôžičke“, ktorá je svojím obsahom uznaním dlhu, nepodpísal, bolo znaleckým dokazovaním vyvrátené ako nepravdivé, pretože bolo preukázané, že žalovaný podpísal túto listinu vlastnou rukou a zároveň vlastnou rukou dopísal aj dátum splatnosti dlhu. Uznanie dlhu musí
mať síce písomnú formu, avšak nemusí mať formu notárskej zápisnice a podpis dlžníka nemusí byť úradne osvedčený. Pre platnosť písomného uznania dlhu sa nevyžaduje ani správne pomenovanie tohto právneho úkonu, keďže v danom prípade je nesprávne označený ako zmluva o pôžičke. Pre platnosť samotnej zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka sa nevyžaduje písomná forma, a teda môže byť uzavretá aj ústne. Preto neobstojí námietka žalovaného o tom, že žalobkyňa si mala dať spísať alebo podpísať zmluvu o pôžičke, príp. uznanie dlhu pred notárom.
31. Nakoľko žalovaný písomne uznal dlh voči žalovanej čo do dôvodu a výšky, platí vyvrátiteľná právna domnienka, že tento dlh v čase uznania trval (§ 558 OZ). Preto žalobkyňa už nemusela tomto konaní dokazovať, že predmetnú sumu žalovanému reálne požičala. Práve naopak, dôkazné bremeno neuniesol žalovaný, ktorý by musel túto právnu domnienku vyvrátiť, t. j. preukázať, že predmetný dlh v času uznania vôbec neexistoval alebo že už neexistuje. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pretože jeho námietky o tom, že ho žalobkyňa uviedla do omylu, že listinu nepodpísal preto, že by súhlasil s jeho obsahom, sú iba jeho procesnou, avšak nedostatočnou, obranou. Vychádzajúc zo zásady vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým), žalovaný mal pristupovať k podpisovaniu predmetnej listiny s náležitou starostlivosťou a ostražitosťou, a nepodpisovať žiadnu listinu, z ktorej žalovaný nemal úmysel plniť alebo ktorú si pred podpísaním riadne neprečítal. Žalovaný má plnú spôsobilosť na právne úkony, vie čítať a písať, predmetná listina má málo textu, text je jednoduchý, jasný a zrozumiteľný, preto sa nemôže vyhovárať na to, že nevie, prečo listinu podpísal a že ho žalobkyňa uviedla do omylu. Skutočnosť, že svedok M. E. nemá vedomosť o tom, že žalobkyňa požičala žalovanému peniaze, nevylučuje, že tak žalobkyňa urobila. Výpoveď svedka o tom, že žalovaný nebol finančne odkázaný na požičiavanie peňazí taktiež nevylučuje uzavretie zmluvy o pôžičke. Zákon neobmedzuje platnosť zmluvy o pôžičke na dlžníkov, ktorí sú vo finančnej tiesni. Peniaze si bežne požičiavajú aj ľudia, ktorí majú pomerne vysoké príjmy, príp. majetok veľkej hodnoty. Poukazovanie na nedobré vzájomné medziľudské vzťahy medzi stranami sporu v danom prípade nemalo na zistenie skutkového stavu na účely rozhodnutia vo veci samej žiadny vplyv.
32. Keďže žalovaný nepreukázal súdu, že by mu žalobkyňa nepožičala sumu 8.470,- eur, a nepreukázal ani, že by ju vrátil ku dňu vyhlásenia rozsudku, vychádzajúc z právnej domnienky, podľa ktorej platí, že dlh písomne uznaný čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval, na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd žalobe vyhovel aj v časti úrokov z meškania, nakoľko boli uplatnené v súlade s citovanou právnou úpravou.
33. Súd sa vo výrokovej časti rozsudku nezaoberal sumou 64,60 eura, ktorú žalobkyňa mylne považovala za príslušenstvo pohľadávky, v danom prípade za náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Žalobu v tejto časti súd podľa obsahu posúdil ako výdavky žalobkyne uplatnené v rámci náhrady trov konania (§ 124 ods. 1, § 251 CSP). Z listinných dôkazov preukazujúcich výšku týchto nákladov je totiž nepochybné, že všetky žalobkyni vznikli až počas tohto konania, a teda, že nejde o príslušenstvo pohľadávky, ale o trovy konania žalobkyne, o výške ktorých rozhodne až vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku a po právoplatnosti výroku o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 2 CSP). K tomuto si súd dovoľuje poznamenať, že je otázne, či tieto náklady sú účelne vynaloženými výdavkami vzniknutými v súvislosti s uplatňovaním práva. Potom, čo už žalovaná podala na súde žalobu proti žalovanému, jej tri výzvy na plnenie dlhu adresované žalovanému boli už nadbytočné, neúčelné a neefektívne. Pokiaľ aj cestovala do I. za účelom osobného stretnutia sa so žalovaným, ani tieto výdavky nemožno považovať za účelne vynaložené, keďže tak urobila až počas tohto konania.
34. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
35. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
36. Nakoľko žalobkyňa bola vo veci plne úspešná, súd jej podľa § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
37. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
38. Podľa § 259 CSP, ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami inej osoby, má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok.
39. Podľa čl. 4 ods. 1 ods. 2 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
40. V tomto konaní súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalkyňou Mgr. Alenou Najšlovou ktorá podala vo veci znalecký posudok. Uznesením č. k. 7C/97/2011-176 z 30.6.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.8.2016, súd znalkyni priznal znalečné, z ktorého časť v sume 350,22 eura nebola krytá preddavkami zloženými stranami sporu, a bola hradená z finančných prostriedkov štátu.
41. V danom prípade štát zaplatil časť znalečného, ktoré nebolo kryté preddavkami, z finančných prostriedkov štátu, preto vychádzajúc z čl. 4 ods. 2 a § 259 CSP súd priznal štátu nárok na náhradu výdavkov, ktoré mu vznikli vyplatením časti znalečného. O nároku súd rozhodol podľa výsledku sporu, a štátu priznal nárok na náhradu výdavkov proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Piešťany do 15 dní od doručenia rozhodnutia, v dvoch písomných vyhotoveniach.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh; § 363 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších prepisov.