Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Csp/24/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Mariannou Hirkovou v spore žalobkyne: I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. W. N. XXX, XXX XX C. W. N., zast. Mgr. Matúšom Mackom, advokátom, so sídlom Karpatská 804/10, Svidník, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 805 731, zast. De minimis, spol. s r.o., Lovinského 22, 811 04 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 516 eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 516,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 516,- eur od 25.02.2017 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, zo dňa X.X.XXXX, v ktorej je uvedený administratívny poplatok vo výške 120,60 EUR, je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti.

III. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru č. XXXXXXXXX, zo dňa X.X.XXXX, uvedená v bode 1.2: „Zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1 zaplatí Poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 309,- EUR. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach a to v týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 5,10 EUR a poslednú splátku vo výške 8,10 EUR počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Odmena je splatná v hotovosti pri prevzatí splátky Poskytovateľom. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí tejto zmluvy.“, je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti.

IV. Žalobkyni priznáva náhradu trov konania v celom rozsahu proti žalovanému, o výške ktorých rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 26.01.2017 domáhal vydania rozhodnutia ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť vydať mu bezdôvodné obohatenie vo výške 516 eur a náhradu trov konania. Podanie žaloby odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 06.05.2010 zmluvu o spotrebiteľskom úvere a bol mu poskytnutý bezúčelový úver vo výške 600- eur. V zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba 23,57 % a administratívny poplatok vo výške 120,60 eur. Celkovo čiastka ktorú mal zaplatiť bola 807,- eur. Zároveň došlo aj k uzavretiu zmluvy o zabezpečení splátok úveru, podľa ktorej mal zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v preberaní splátok odmenu vo výške 309,- eur. Spolu má teda za sumu 600,- eur zaplatiť 1116,- eur (86 %). Žalovanému uhradil sumu 1116 eur. Poukázal, že uzatvorená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a musí mať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. Podľa písm. g) uvedeného zákonného ustanovenia zmluva musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Ak zmluva neobsahuje zákonné náležitosti, poskytnutý spotrebiteľský

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. Pokiaľ sa týka konečnej splatnosti úveru formulácia 60 týždenných splátok, nespĺňa požiadavku vyjadrenú v zákone. Z predmetnej zmluvy nie je zrejmé, kedy nastáva konečná splatnosť spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ už pri podpise zmluvy má byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy a v akej výške, ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy. Vyžaduje sa teda časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ samotná zmluva a ani všeobecné úverové podmienky údaj o konečnej splatnosti neobsahujú, nemožno mať za to, že tento nedostatok možno nahradiť na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti úveru matematickými operáciami zo spotrebiteľskej zmluvy dostupných údajov. Konečná splatnosť musí byť určená konkrétnym časovým okamihom. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/315/2012, Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/286/2014, Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/155/2014, sp. zn. 6Co/134/2016. Nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu takýto údaj neobsahuje, možno konštatovať, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. O tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil sa dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci jún 2016, kedy sa na združenie obrátil so žiadosťou o poradenstvo. Títo ho informovali o tom, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia mať náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v prípade, že neobsahujú predpísané náležitosti sú v zmysle zákona bezúročné a bez poplatkov. Pokiaľ sa jedná o objektívnu premlčaciu dobu uviedol, že súdy už posúdili konanie dodávateľa, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedávajú svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Objektívna premlčacia doba je 10 ročná.

2. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom zo dňa 15.02.2017, ktorý bol následne zrušený uznesením zo dňa 06.04.2017 z dôvodu odporu podaného žalovaným.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná a špekulatívna. Žalovaný popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe pretože sú nepravdivé, navyše tieto žalobca ničím nepreukazuje. Žalovaný nepoužíva nekalé obchodné praktiky a žalobca všetky zmluvy so Žalovaným uzavrel dobrovoľne. Žalovaný trvá na tom, že ním používané zmluvy sú platné, majú všetky príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti a neobsahujú neprijateľné podmienky. Žalobca podanou žalobou uplatňuje svoje domnelé právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mu údajne malo vzniknúť z dôvodu, že vraj v Zmluve o úvere absentuje náležitosť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru podľa 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca sa pritom zjednodušene domáha vydania údajného bezdôvodného obohatenia od Žalovaného, dokonca z dvoch rôznych zmlúv, iba na tom základe, že hoci žalobca poznal konečnú splatnosť čerpaného úveru, ale vyše 6,5 roka po uzavretí Zmluvy o úvere sa mu zdá, že tento mal byť určený konkrétnym dátumom. Žalovaný takúto argumentáciu žalobcu považuje za odporujúcu dobrým mravom. Citovaná právna úprava nevyžaduje uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru na spôsob dátumu. V danom prípade preto pre splnenie náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. bolo z gramatického a systematického výkladu uvedeného ustanovenia postačujúce, že v Zmluve o úvere bolo konkrétne definované, že: „Konečným dňom splatnosti celkovej dlžnej sumy je deň splatnosti poslednej splátky, ktorým je 7. deň 60. týždňa po uzavretí Zmluvy". Žalovaný tak nikdy neprijal od žalobcu plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Ďalej žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia, a.s. proti V. F., Z.-XX/XX. Žalovaný namieta, že údajný (neexistujúci) nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovaný žalobcom je tak premlčaný z dôvodu, že uplynula tak subjektívna lehota, ako aj objektívna lehota na uplatnenie nároku stanovená ustanovením § 107 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník" alebo „OZ"). Žalovaný súčasne popiera tvrdenie žalobcu, že sa o údajnom žalovanom nároku dozvedel až v júni 2016, pretože žalobca by sa o tomto údajnom nároku (neexistujúcom) dozvedel najneskôr v okamihu poskytnutia plnenia žalovanému. Čo sa týka objektívnej lehoty, z dôkazu predloženého samotným žalobcom vyplýva, že úver žalovanému splatil, poslednú splátku žalobca plnil žalovanému dňa 12. novembra 2011, viac ako 5 rokov pred podaním žaloby. Žalovaný z opatrnosti preto uplatňuje námietku premlčania, hoci trvá na tom, že údajný žalovaný nárok nevznikol. Žalobca odkazuje na úmyselné obohatenie, pri ktorom je objektívna lehota desaťročná, napriek tomuto názoru doposiaľ

žalobca nepredložil žiadne dôkazy smerujúce k preukázaniu týchto okolností súdu a ani ich nenavrhol vykonať. Právnym dôvodom na plnenie zo strany žalobcu bolí práve Zmluva o úvere a Zmluva o zabezpečení splátok úveru, žalovaný sa teda nemohol bezdôvodne obohatiť. V Zmluve o úvere je jasne, presne, určito a zrozumiteľne uvedená konečná splatnosť úveru, mimochodom poskytnutého na dobu 60 týždňov. Skutočnosť, že pre uvedenie konečnej splatností nie je potrebné uviesť „dátum" (deň, mesiac, rok), je nepochybná okrem iného (i) z gramatického výkladu dotknutého ustanovenia, (ii) vyplýva z tradičného vnímania pojmu termín v slovenskom súkromnom práve (najmä zmluvnom), a (iii) správnosť tohto názoru záväzným spôsobom potvrdil a vysvetlil Súdny dvor EÚ v nedávnom Rozsudku HCS. Žalovaný však pripomína, že údajný žalovaný nárok (hoci neexistujúci) by aj tak bol z dôvodu uplynutia tak subjektívnej, ale predovšetkým objektívnej premlčacej doby už premlčaný, pričom žalovaný z opatrnosti uplatňuje námietku premlčania.

4. Podaním zo dňa 12.07.2017 žalobca navrhol rozšírenie žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Žalobca doplnil dôvody bezúročnosti poskytnutého úveru a uviedol, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená výška RPMN 70,56 %. Avšak v skutočnosti je RPMN pri tomto úvere ďaleko vyššia, žalovaný do výpočtu nezahrnul poplatok za zabezpečenie splátok úveru, aj keď tento má akcesorickú povahu vo vzťahu k hlavnému predmetu plnenia a navzájom spolu súvisia. Ak by žalovaný poplatok do výpočtu zahrnul, výška by bola 228,66 %. K dôvodom neprijateľnosti zmluvných podmienok uviedol, že administratívny poplatok vo výške 120,60 eur je neakceptovateľný a odporuje dobrým mravom. Administratívny poplatok nie je podmienkou individuálne dojednanou, pretože z formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nesporné, že spotrebiteľ nemôže ovplyvniť jej obsah, aj keď má možnosť oboznámiť sa s ňou pred podpisom zmluvy (§ 53 ods. 2 . Dôvodom neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky je jej neurčitosť v predmete plnenia. V zmluve sa nenachádza predmet vedľajšieho plnenia, iba cena vedľajšieho plnenia, t.j. administratívny poplatok. Zákon vyžaduje, aby bola zmluva vyhotovená v písomnej forme a teda sa nedá dodatočne určovať predmet plnenia spojený s administratívnym poplatkom. Plnenie za predmetnú zmluvnú podmienku je plnením, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa, ale slúži výhradne záujmom veriteľa. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že si žalovaný nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe, ani len svojim okruhom, kedy výška tohto poplatku značne prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok a navyše je neprijateľné, aby poplatok za "niečo ako technickú podporu" závisel na výške poskytnutého úveru (v zásade 20,10 % z požičanej istiny). Žalovaný vôbec nevysvetľuje, prečo žiada vyšší poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava vyššiu sumu, ako od toho, ktorému požičiava menej. Zmluva o zabezpečení splátok úveru je napriek svojmu zavádzajúcemu názvu zmluvou, ktorá zakladá povinnosť obchodného zástupcu osobne vyberať týždenné splátky za poskytnutý úver primárne v domácnosti dlžníka alebo na inom dohodnutom mieste. Táto služba je poskytovaná za odplatu vo výške 51,5 % z poskytnutej istiny úveru. Poplatok za zabezpečenie splátok úveru je neprijateľný, pretože je netransparentný, neurčitý a neprimerane prevyšuje náklady na doplnkovú službu spojenú s hotovostným inkasovaním splátok. Žalovaný týmto poplatkom obchádza správny výpočet RPMN, čím dochádza ku klamaniu spotrebiteľa a nekalej obchodnej praktike. Žalovaný do zmluvy o zabezpečení splátok úveru zakomponoval odplatu, ktorá nebola individuálne dohodnutá. Výška poplatku nezávisí od trasy, ktorú musí obchodný zástupca žalovaného absolvovať, ale paradoxne od výšky poskytnutého úveru. Tým, že výšku odmeny stanovuje percentuálne z výšky úveru, potvrdzuje obchádzanie neprimeraných úrokov, ktoré fakticky navyšuje práve touto problematickou odmenou a neprimerane predražuje cenu úveru. Náklady obchodného zástupcu pritom prirodzene nemôžu byť závislé od výšky zinkasovanej splátky, no odmena za hotovostné splácanie je napriek tomu stanovená percentuálne z výšky poskytnutej istiny. V ďalšom poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Neprijateľnosť takto vymedzených zmluvných podmienok predstavuje skutočnosť, že žalovaný ich individuálne nedojednal a tieto poplatky spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Sporné poplatky žalovaného poškodzujú spotrebiteľov najmä tým, že: poplatky v podstatnej časti nepredstavujú skutočné plnenie pre spotrebiteľov, neprimerane prevyšujú skutočné náklady za predmet spoplatnenia, sú neurčité, obchádzajú sa nimi spoločensky nežiaduce a neprijateľné neprimerané úroky, ktorých výška sa už dá označiť ako úžerná.

5. Uznesením zo dňa 22.01.2018 súd pripustil zmenu žaloby.

6. Žalovaný vo vyjadrení k zmenenej žalobe uviedol, že je v časti určovacích návrhov neprípustná. K neprijateľnosti administratívneho poplatku uviedol, že zo skutkového stavu vyplýva, že a) medzi

sporovými stranami približne 5 rokov neexistuje a ani v čase podania žaloby neexistovala žiadna zmluva, b) žalobca sa domáha určenia neprijateľnosti administratívneho poplatku, pretože v zmluve o úveru má podľa jeho názoru chýbať predmet plnenia, odhliadnuc od toho, že toto žalovaný odmieta, podstatné v tejto časti je, že neprijateľnou podmienkou môže byť len niečo čo v zmluve je a nie niečo čo v zmluve nie je, no podľa predstáv žalobcu by byť malo a c) predmet plnenia a cena plnenia nemôžu byť neprijateľnou podmienkou, napriek tomu sa vyslovenia práve tohto žalobca domáha. Práve predmet a cena sú totiž tie parametre, ktoré si vie ustrážiť každý (aj menej obozretný) spotrebiteľ. Podporuje to aj právna doktrína, ktorá tiež výslovne vylučuje takýto prieskum, kdeže „ide o zabezpečenie právnej istoty aj na strane dodávateľov, že nebude spochybňovaný výslovne dojednaný predmet zmluvy a jeho cena“. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že pre určenie neprijateľnosti podmienky nebola splnená ani jedna z troch kumulatívnych podmienok. Administratívny poplatok si žalovaný účtuje v zmluve o úvere za administráciu, t. j. správu úveru. Správa úveru je pojem v právnej úprave všeobecne známy, ani sám zákonodarca ho nešpecifikuje. Ide pritom o jediný poplatok účtovaný žalovaným, na základe zmluvy o úvere. Administratívny poplatok je tiež v zmluve o úvere vyjadrený jasne, určito a zrozumiteľne, čo potvrdzuje aj právoplatný rozsudok Okresného súdu Michalovce z 27. júna 2012, č. k. 19C/164/2010-230, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. marca 2014, č. k. 6Co/323/2012-345, týkajúci sa zmlúv žalovaného. Administratívny poplatok slúžil na pokrytie administratívnych nákladov, ktoré vznikajú v súvislosti s konkrétnou uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere počas jej platnosti. Administratívny poplatok bol jediný poplatok, ktorý mal žalobca podľa zmluvy o úvere uhradiť žalovanému. Za žiadne ďalšie služby nie len, že žalobca neplatil, ale platiť ani nemohol, pretože žalovaný žiadny ďalší poplatok od svojich zákazníkov nevyberal a ani si nenárokoval. Takéto stanovenie poplatkovej povinnosti pre zákazníkov bol zo strany žalovaného výhradne prospotrebiteľský krok, pretože presné podmienky boli zákazníkovi známa už pred podpísaním zmluvy o spotrebiteľskom úveru, pričom žalovaný počas zmluvného vzťahu výšku tohto poplatku nijako nemenil, ako je to bežné napríklad v bankách alebo iných nebankových spoločnostiach. Strany sporu spolu uzavreli aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru (ďalej len „doplnková zmluva“), na základe ktorej poskytuje žalovaný svojim zákazníkom (v danom prípade žalobcovi), ktorí sa pre túto ponuku rozhodli využiť, dobrovoľnú doplnkovú službu (ďalej len „doplnková služba“). Doplnková zmluva je samostatnou akcesorickou zmluvou k Zmluve o úvere, no nie je podmienkou získania úveru. Doplnková zmluva obsahuje ustanovenia o predmete plnenia (čl. I, bod 1.1) a jeho cene (čl. I, bod 1.2), pričom obe sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Doplnková služba je nadštandardnou službou a je spoplatnená. Odmena za túto doplnkovú službu je cenovým dojednaním, ktoré bolo medzi účastníkmi konania dojednané pevnou sumou uvedenou v bode 1.2 doplnkovej zmluvy. Možnosť posudzovať primeranosť ceny existuje podľa rozhodnej právnej úpravy v súčasnosti len (i) v prípade uplatnenia opatrení na zamedzenie nežiaduceho cenového vývoja podľa § 4 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov a (ii) v prípade skúmania výšky odplaty za úver (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 238/2008 Z. z., čo ale prekročené nebolo). V prípade doplnkovej služby nejde o ani jeden z uvedených prípadov. Závery žalobcu o neprijateľnosti odmeny za doplnkovú službu, preto nemajú oporu v právnej úprave ani judikatúre Súdneho dvora EÚ. Žalovaný si preto dovoľuje len zdôrazniť, že výška odmeny podľa doplnkovej zmluvy nepodlieha súdnemu prieskumu jej primeranosti podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o cenové dojednanie, ktoré je vyjadrené v zmluve určito, jasne a zrozumiteľne. Odmena za dojednanú službu je v doplnkovej zmluve hlavným zmluvným dojednaním, nejde teda o vedľajšie zmluvné dojednanie. Rovnako tak, žalovaný považuje dojednanú odmenu aj za plne súladnú s dobrými mravmi, pretože v plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že sa obchodný zástupca musí dostaviť 60-krát k žalobcovi za účelom plnenia doplnkovej zmluvy, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúce najmä v cestovných nákladoch a amortizácii, rovnako tak aj náklady v súvislosti so stratou času a zabezpečovaní úhrad ľudom, ktorí tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú a úhradou bankových poplatkov. Ak by rovnaké cesty vykonával napríklad advokát v súvislosti s poskytovaním právnych služieb jeho odmena, vrátane náhrad, by podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú bežne priznávajú súdy, vysoko prevyšovala dojednanú odmenu podľa doplnkovej zmluvy. Taktiež, napríklad poplatky za hotovostné vklady na pobočke bánk, za každý jeden vykonaný vklad, hoci aj za sebou, sa pohybujú na úrovni 3,- EUR/vklad, čo je po zohľadnení nákladov na palivo, amortizáciu a stratu času porovnateľné s nákladmi na doplnkovú službu v danom prípade.

7. Súd sa oboznámil so žalobou a jej prílohami, zmluvou o úvere, zmluvou o zabezpečení splátok úveru, potvrdením o doplatení pôžičky, prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, písomným vyjadreniami strán, a zistil tento skutkový stav veci:

8. Strany sporu dňa XX.XX.XXXX uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 600,- eur. Žalobca sa zaviazal celkovo vrátiť sumu 807,- eur v 60 týždenných splátkach pri výške 1. až 59. splátky 13,50 eur a poslednej splátky vo výške 10,50 eur. Splatnosť prvej splátky bola v 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru bol 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Výška úroku bola 23,57 % p.a. zo sumy úveru, t.j. 86,40 eur a administratívny poplatok bol vo výške 120,60 eur. RPMN bola vo výške 70,56 % a priemerná RPMN vo výške 48,66 %.

9. Medzi stranami sporu bola dňa 06.05.2010 zároveň uzatvorená zmluva o zabezpečení splátok úveru. Žalobca sa touto zmluvou zaviazal, že zákazníkovi za odmenu bude počas platnosti tejto zmluvy poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXXXX. Žalovaný sa zaviazal, že za poskytnutie služby žalobcom mu zaplatí odmenu vo výške 309,- eur, ktorú bude splácať v 60 pravidelných týždenných splátkach pri výške 1. až 59. splátky 5,10 eur a poslednej splátky 8,10 eur.

10. Z predloženého potvrdenia vystaveného žalovaným dňa 23.05.2016 vyplýva, že žalobca splatil dňa 12.11.2011 v plnej výške pôžičku č. XXXXXXXXX v celkovej výške 1116 eur.

11. Združenie na ochranu občana spotrebiteľov HOOS v prehlásení zo dňa 21.06.2017 uviedlo, že v mesiaci jún 2016 im žalobca predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, po posúdení ktorej ho informovali, že podľa ich názoru je zmluva bezúročnou a bez poplatkovou a taktiež obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

12. Žalobkyňa na pojednávaní vo svojej výpovedi uviedla, že jej manžel bol nezamestnaný a potrebovala peniaze na živobytie. Vedela, že bude musieť splácať pôžičku, ale nebola poučená o tom, že bude musieť až tak veľa zaplatiť. Následne sa obrátila na Združenie ochrany spotrebiteľa. Zmluva bola podpísaná v byte, nevie o tom, že podpísala aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Nevedela, že bude musieť zaplatiť aj administratívny poplatok, vedela iba, že bude musieť zaplatiť nejaké úroky. O tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedela v lete r. 2016. Od príbuzných sa dozvedela, že sa môže obrátiť na združenie.

13. Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. (1) Veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. (2) Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/20100101> musí obsahovať a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa §6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, p) práva spotrebiteľa podľa § 7, q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

14. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch vznení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“),každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

15. Podľa § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ( ďalej len ,, Občiansky zákonník“) platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť

sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

16. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Týmto predpisom je v danom prípade nariadenie vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

17. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

18. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka.

19. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

20. Súd na základe vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobcovi bol reálne poskytnutý úver vo výške 600,- eur a v prospech žalovaného žalobca uhradil sumu 1116 eur. Tieto skutkové tvrdenia neboli sporné.

21. Uzatvorená úverová zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona. Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľský úver a žalobca je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g) i), j), zákona). V súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

22. V prejednávanej veci zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru ( § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch).

Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Súd pripomína, že v zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.11.2013, sp. zn. 5Co/165/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.05.2012, sp. zn. 1Co/30/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.02.2014, sp. zn. 5Co/567/2013) veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Uvedený údaj preto slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania.

Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a to jeho vyššie uvedeného ustanovenia je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov ( obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012, sp. zn. 17Co/151/2012.

Pozri aj rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/315/2012, sp. zn. 16Co/315/2012, Krajského súdu Trenčín sp. zn. 10Co/129/2012, sp. zn. 17Co/360/2015, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/155/2014, sp. zn. 17Co/2/2015.

Je potrebné si uvedomiť, že zákon o spotrebiteľských úveroch je nutné vnímať ako právny predpis slúžiaci na ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním dohodnutých splátok (v danom prípade 7. deň šesťdesiateho týždňa po uzavretí zmluvy). Inak by zákonodarca neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ by mal mať presne určené do kedy má úver splácať a ponechať to na počítaní v danom prípade 60 týždňov nie je naplnením účelu spomínaného zákonného ustanovenia. Navyše je náročnejšie počítanie lehôt podľa týždňov, ako bežné určenie splátok úveru podľa mesiacov.

Nepochybne teda zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu splátok, pretože inak by sa uspokojil s už so spomínanou ďalšou náležitosťou podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. Termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo (viď aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/286/2014).

Možno dať žalovanému za pravdu, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere predstavuje tzv. maximálnu harmonizáciu, ktorá znamená, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice (čl. 22 ods. 1). Súd však nezistil, že by záver o chýbajúcej náležitosti zmluvy vyslovený v tomto rozsudku bol v rozpore s danou smernicou. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice totiž zmluva o spotrebiteľskom úvere má uvádzať aj dĺžku trvania zmluvy o úvere. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. a výklad súdu k týmto ustanoveniam nie sú v rozpore s vyššie citovanou smernicou.

23. Súd vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje aj ďalší údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.

V zmluve sa uvádza len výška splátky 13,50 eur ( poslednej 10,50 eur) bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo.

Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bola aj výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termín splátok sa viaže ku každej tam z uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačne, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termín splátok.

Musí byť bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný v predmetnom prípade však túto možnosť nemal, keďže výška úrokov a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/245/2010).

Súd poukazuje, že obdobný právny názor bol vyslovený aj v rozhodnutí Okresného súdu Trenčín sp. zn. 27C/118/2015 zo dňa 09.02.2016, Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/70/2015 zo dňa 02.02.2016, Okresného súdu Prešov sp. zn. 28C/91/2015 zo dňa 10.02.2016, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/66/2015 zo dňa 01.12.2015, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/430/2015 zo dňa 27.09.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/403/2016 zo dňa 12.10.2016, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/397/2016 zo dňa 26.01.2017, Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5Csp/28/2016 zo dňa 07.03.2017, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/198/2016 zo dňa 29.11.2016, Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/127/2015, Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/567/2014, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/61/2015, sp. zn. 7Co/220/2014, sp. zn. 8Co/113/2015, sp. zn. 20Co/49/2015, sp. zn. 21Co/117/2015.

Účelom náležitostí ustanovených v § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu žalobcu. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných

ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

24. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.

25. Žalovaný v ďalšom tiež odkázal na právny názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci Z.-XX/XX, Home Credit Slovakia, a.s. c/a V. F..

V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol, že Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, teda aj v danom prípade Súdny dvor EÚ poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže ide o spor medzi veriteľom a spotrebiteľom, priamy, či nepriamy účinok Smernice je v danom prípade vylúčený, a preto súd je povinný riadiť sa výlučne ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z.. Rovnako tak žalovaný bol povinný riadiť sa zákonným znením, ktoré bolo platné a účinné v čase uzatvárania zmluvného vzťahu, a napriek tomu ho do zmluvného vzťahu v stanovenom rozsahu neaplikoval, čím spôsobil, že konanie žalovaného vykazovalo znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, keď napriek existencii zákonného ustanovenia - členenie splátok, ktoré mu bolo zrejmé už na počiatku zmluvného vzťahu, toto členenie žalobcovi neposkytol, čím mu zatajil dôležitú informáciu, ktorá mohla ovplyvniť zmluvný vzťah.

Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.

26. Žalovanému tak vznikol na základe zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré z jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté a to vo výške 600,- eur. Doposiaľ však žalobca žalovanému zaplatila už sumu 1116 eur a na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 516 eur.

27. Žalovaný namietal premlčanie uplatneného nároku žalobcu a to z dôvodu uplynutia subjektívnej a aj objektívnej premlčacej doby. Súd sa preto v prvom rade s touto námietkou musel vysporiadať. Podľa ustanovenia § 107 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Vo vzťahu k tejto námietke žalovaného súd uvádza, že pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia plynie jednak subjektívna dvojročná premlčania doba plynúca odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, a objektívna trojročná premlčacia doba plynúca odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. desaťročná pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. V danom prípade však podľa názoru súdu objektívna premlčacia doba je desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného súd považuje za úmyselné.

Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie úverov a jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto ak žalovaný obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluvy nemá zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

Súd poukazuje na obdobný právny názor vyslovený v rozhodnutiach odvolacích súdov a to Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/293/2014, 2Co/9/2012, 3Co/89/2011, 5Co/134/2012, 7Co/84/2011, 12Co/16,17,18/2016, 17Co/50/2015, 18Co/282/2015, 20Co/295/2016, 21Co/72/2014, rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/648/2013.

Pokiaľ sa jedná o subjektívnu premlčaciu dobu, súd je toho názoru že táto začala plynúť v mesiaci jún 2016, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že na strane žalovaného na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu tým, že plnila z úverovej zmluvy aj nároky na ktoré v zmysle zákona žalovanému nárok nevznikol. Žalobkyňa danú skutočnosť uviedla v žalobe a za účelom daného tvrdenia predložila súdu aj prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ktoré oslovila v danom čase za účelom poskytnutia právneho poradenstva. Žalobu následne podala dňa 26.01.2017, teda počas plynutia subjektívnej premlčacej doby. Skutočnosť, že sa žalobkyňa dozvedela o možnosti podania žaloby a o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného v lete 2016 potvrdila svojou výpoveďou žalobkyňa na pojednávaní, keď uviedla, že v lete 2016 sa od príbuzných dozvedela, že sa môže obrátiť na združenie a následne im poslala zmluvy.

Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že táto premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po prijatí posledného plnenia zo strany žalobcu. Ako súd vyššie uviedol, žalobkyňa v tom čase plnila žalovanému v dobrej viere že mu hradí nároky, ktoré si žalovaný nárokoval v zmysle zmluvných dojednaní, ktoré už v tom čase mali byť dojednané v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobkyňa však žalovanému uhradila úroky a poplatky na ktoré žalovanému nárok nevznikol, tak ako to súd uviedol v predchádzajúcich odsekoch a neznalosť žalobkyne ako spotrebiteľa v čase plnenia, že plnil to čo nemal, nemôže byť posudzovaná v jeho neprospech. Aj zákonná formulácia plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je koncipovaná tak, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pri samotných úhradách spotrebiteľ plní titulom uzatvorenej zmluvy a vzhľadom na obvyklé právne vedomie vôbec si nie je vedomý toho, že prijatím jeho platieb dochádza na strane dodávateľa k vzniku bezdôvodného obohatenia. Samozrejme nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže byť uplatňovaný v neurčitom časovom intervale a práve danému účelu zodpovedná zákonná úprava stanovujúca objektívnu premlčaciu dobu.

Súd preto považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 516 eur je dôvodný a preto žalobe vyhovel. Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania a to preukázateľne druhým dňom nasledujúcim po doručení žaloby, keď žaloba bola žalovanému doručená dňa 24.02.2017, pričom doručenie žaloby súd považoval za kvalifikovanú výzvu na zaplatenie sumy 516 eur. Súd preto žalobcovi odo dňa 25.02.2017 priznal aj nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 516 eur až do jej zaplatenia.

29. Žalobkyňa sa taktiež domáhala určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, a to podmienky v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorej je uvedený administratívny poplatok a taktiež určiť, že zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru č. XXXXXXXXX zo XX.XX.XXXX, uvedená v bode 1.2: je neprijateľná.

30. Žalovaný vo svojich vyjadreniach tvrdil, že takáto určovacia žaloba je neprípustná, pričom poukazoval na ustanovenie § 137písm. c), d) CSP.

31. Podľa § 137 písm. c), d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

32. Súd je však toho názoru, že v danom prípade žalobkyňa nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok, pretože tento vyplýva priamo zo zákona. Zo samotného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľky na určenie neplatnosti neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej podmienky a v tomto zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky, ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenej zmluvnej podmienky za neprijateľnú. Žalobkyňa má taktiež v postavení spotrebiteľky zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách aj v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. z čoho taktiež naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyplýva (porovnaj uznesenie KS PO sp. zn. 18Co/120/2017 zo dňa 26.10.2017).

33. Žalobca okrem splátok úveru uhrádzal aj platby zo zmluvy o zabezpečí splátok úveru a v tejto súvislosti súd upozorňuje na to, že odmena z uvedenej zmluvy predstavovala sumu 309,- eur, čo je 51,50 % zo sumy poskytnutého úveru. Súd je toho názoru, že tzv. zmluva o zabezpečení splátok úveru bola len umelo vytvorená žalovaným ako samostatná zmluva, aj keď je nadväzujúca na príslušnú úverovú zmluvu. V skutočnosti však je potrebné ju vnímať ako súčasť úverovej zmluvy, pretože prestavuje len spôsob splácania úveru formou osobných výberov splátok za službu ktorá bola viazaná na samotný poskytnutý úver. Jedná sa iba o doplnkovú službu ktorá mala byť poskytovaná zo strany žalovaného a to v priamej súvislosti s poskytnutým úverom. Minimálne tak uvedenú zmluvu o zabezpečení splátok úveru možno považovať za rozpornú s dobrými mravmi, keďže spotrebiteľ (žalobkyňa) mala platiť za túto službu odmenu vo výške predstavujúcej viac ako polovicu z poskytnutého úveru. Výška danej odmeny sa teda odvíja od výšky úveru a to vedie k záveru, že žalovaný takýmto spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem pomerne nízkej úrokovej sadzby, hoci v podstate aj spomínaná odmena odvíjajúca sa od výšky úveru plnila účel úroku. Ak by skutočne malo ísť o odmenu za výber splátok, tá by mala byť rovnaká v každej jednej veci a je nelogické, aby mala závisieť od výšky úveru. S poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka súd teda uvedenú dohodu považoval za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.

,,Podľa záverov odvolacieho súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje, ide o exces pri používaní inštitútu poplatku“ - rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016.

Súd tiež poukazuje, že táto zmluva je typickou formulárovou zmluvou, ktorú uzatvoril dodávateľ so spotrebiteľom a teda jednoznačne sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú v zmysle príslušných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd v rámci takýchto zmlúv ex offo skúma to, či neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky a či na základe takýchto podmienok si dodávateľ neuplatňuje nárok voči spotrebiteľovi. V tejto súvislosti je súd toho názoru, že aj keby nevyhodnotil zmluvu o zabezpečení splátok ako absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, tak zmluvnú podmienku na základe ktorej žalobcovi mala vzniknúť povinnosť za poskytnutú službu žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 309,- eur, by považoval za neprijateľnú a teda neplatnú a to vzhľadom na jej výšku vo vzťahu k výške samotného úveru ( 600,- eur), nakoľko takto dojednaná zmluvná podmienka jednoznačne spôsobuje

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu na úkor žalobcu ako spotrebiteľa, jedná sa o neprimerane vysoké plnenie ktoré je neadekvátne službe, za ktorú malo byť poskytnuté.

34. Súd len pre úplnosť uvádza, že na absolútnu neplatnosť právnych úkonov prihliada z úradnej moci.

35. Pokiaľ sa jedná o administratívny poplatok vo výške 120,60 eur, ktorý žalobkyňa žalovanému uhradila v súvislosti s poskytnutým úverom, súd uvádza, že z úverovej zmluvy nie je vôbec zrejmé za akú službu mal žalobca daný poplatok uhradiť. Samotná neurčitosť administratívneho poplatku vedie k záveru, že takýto poplatok je neprijateľný. Za neurčitý poplatok je pritom možné opodstatnene považovať aj nekonkrétny poplatok a poplatok za neuzavretý a presne nevypočítaný okruh plnení. Takéto dojednanie súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za podmienku neplatnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na úkor spotrebiteľa - žalobcu. Na základe tejto zmluvnej podmienky teda žalobkyni nevznikla povinnosť administratívny poplatok žalovanému zaplatiť.

Súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/142/2016: ,, Sporné poplatky (administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok úveru) nie sú úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na skvalitnenie služby. Žalovaný sa spornými administratívnymi poplatkami snaží sledovať tzv. doplnkovú službu. Pri štandardnom úverovaní, by za určitých okolností, mohli tieto poplatky predstavovať tzv. vedľajšie cenové dojednanie. Doplnkové služby a vedľajšie plnenia nie sú hlavným predmetom zmluvy. Hlavným predmetom plnenia a hlavným cenovým dojednaním pri spotrebiteľskom úvere, je predovšetkým úver a úroky za úver. Pre právne posúdenie je zásadnou skutočnosť, že podstatou a hlavným cieľom zmluvy bolo získať úver. Ako je zrejmé z § 53 ods. 1 OZ, ten explicitne vylučuje zo súdneho prieskumu hlavný predmet plnenia a primeranosť jeho ceny. Nie teda poplatky, ktoré, ak by boli platné, tak by mohli predstavovať vedľajšie cenové dojednanie, ktoré však súdnemu prieskumu podliehať musia aj v súlade s požiadavkami komunitárneho práva so zreteľom na ochranu spotrebiteľa.“

36. Keďže súd vyhodnotil zmluvnú podmienku v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 06.05.2010, v ktorej je uvedený administratívny poplatok za neprijateľnú a taktiež aj podmienku uvedenú v bode 1.2 Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, vyhovel žalobe aj v časti o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok.

37. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V danej právnej súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a preto žalobkyni v súlade s platnou právnou úpravou priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.