Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Cpr/1/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Annou Kašajovou v spore žalobcu: E. H., X.. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, XXX XX O., právne zastúpený Mgr. Lukášom Opettom, PhD., so sídlom Radvanská 21, 811 01 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v spore o doplatenie služobného príjmu, takto

rozhodol:

1. Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

2. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

3. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 07.02.2012 sa žalobca domáhal zrušenia personálneho rozkazu ministerky spravodlivosti č. 3/2010, personálneho rozkazu riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave číslo 102/2010 zo dňa 09.03.2010 o uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže. Žalobca sa ďalej domáhal, aby bol znova zaradený na funkčné miesto riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave a bol mu doplatený služobný príjem za čas odo dňa odvolania z funkcie až do zrušenia vyššie uvedených personálnych rozkazov. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že personálnym rozkazom ministerky spravodlivosti SR č. 3/2010 zo dňa 26.02.2010 bol podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., dňa 26.02.2010 odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave. Žalobu žalobca podal z dôvodov, že : 1./ personálny rozkaz bol v rozpore s § 3 ods. 2 zákona č. 4/2001 Z.z., 2/ personálny rozkaz bol v rozpore s § 241 ods. 1 a 3 nedostatočne odôvodnený, 3/ personálnym rozkazom došlo voči osobe žalobcu k diskriminačnému konaniu, 4/ odvolanie z funkcie neprebehlo v súlade s požiadavkami na jeho prerokovanie, 5/ podanie žiadosti o uvoľnenie nebolo slobodné. 1/ Personálny rozkaz bol v rozpore s § 3 ods. 2 zákona č. 4/2001 Z.z., nakoľko bol vydaný neoprávnenou osobou. Žalobca k bodu jedna uviedol, že podľa § 3 ods. 2 zákona č. 4/2001 Z.z., "na čele ústavu je riaditeľ, ktorého do funkcie ustanovuje a z funkcie odvoláva generálny riaditeľ.2) Riaditeľ ústavu za svoju činnosť zodpovedá generálnemu riaditeľovi". Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že oprávnenie odvolať riaditeľa ústavu patrí generálnemu riaditeľovi ZVJS. Pritom podľa odpisu z personálneho rozkazu bol žalobca odvolaný podľa § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe ministerkou spravodlivosti SR. Žalobca má za to, že jeho odvolanie z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave ministerkou spravodlivosti SR bolo vykonané v rozpore s § 3 ods. 2 zákona o ZVJS a v rozpore s § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe. Odvolaním žalobcu ministerkou spravodlivosti SR došlo k porušeniu zákona v dôsledku prekročenia jej právomoci. Ministerka spravodlivosti SR zasiahla odvolaním žalobcu do právomoci generálneho riaditeľa ZVJS a tým porušila ústavný princíp podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 2 zákona o ZVJS a nesprávne interpretovala § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe.

2/ K bodu, že personálny rozkaz bol v rozpore s § 241 ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe, teda že bol nedostatočne odôvodnený žalobca uviedol, že ako dôvod jeho odvolania bolo uvedené nasledovné: "Odvolanie z funkcie si vyžaduje dôležitý záujem služby". Z napádaného personálneho rozkazu nie je pre žalobcu zrejmé, akým konaním/nekonaním porušil dôležitý záujem služby a aký dôležitý záujem služby bol správaním žalobcu porušený. V napádanom personálnom rozkaze nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Faktickým dôvodom odvolania ako vyplynulo z vyjadrení pre média bolo nedovolené vzdialenie odsúdeného J. J.. Odsúdeného žalobca zaradil do otvoreného oddelenia na návrh umiestňovacej komisie po preštudovaní osobného spisu odsúdeného. 3/ K bodu, že personálnym rozkazom došlo voči osobe žalobcu k diskriminačnému konaniu v rozpore s § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe, žalobca poukázal na obdobný prípad, ktorý sa stal aj v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov dňa 23.02.2010, keď došlo k úteku odsúdeného z nestráženého pracoviska s dohľadom a riaditeľ ÚVV a ÚVTOS Leopoldov odvolaný nebol, kým situácia žalobcu dopadla odlišne. Žalobca z uvedeného dôvodu považuje jeho odvolanie v porovnaní s posúdením prípadu v Leopoldove za rozdielne zaobchádzanie. 4/ K bodu 4, že odvolanie z funkcie neprebehlo v súlade s požiadavkami na jeho prerokovanie žalobca uviedol, že podľa § 35 ods. 2 zákona má byť odvolanie nadriadeného prerokované s odborovým orgánom. Žalobca má za to, že odvolanie mal prerokovať s odborovým zväzom predstaviteľ Ministerstva spravodlivosti SR a nie príslušník generálneho riaditeľstva, keďže vo veci rozhodla ministerka spravodlivosti. Odvolanie žalobcu nebolo prerokované, ale len oznámené odborovému orgánu, bez možnosti rokovaním dosiahnuť prípadnú zmenu návrhu ministerky spravodlivosti. 5/ Podanie žiadosti o uvoľnenie nebolo slobodné, žalobca uviedol, že medializovaním jeho odvolania z funkcie riaditeľa ústavu došlo k psychickému nátlaku na jeho osobu a bol prinútený podľa žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže podľa § 191 ods. 1 zákona o štátnej službe. Nátlak na žalobcu bol vyvíjaný aj zo strany Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže napr. tým, že ak si sám nepodá žiadosť bude prepustený bez nároku na odchodné a výsluhový dôchodok. Počas služobného pomeru žalobcu trvajúceho od 01.07.1993 mu nebolo uložené žiadne disciplinárne opatrenie v zmysle § 53 zákona o štátnej službe. Viackrát bol disciplinárne odmenený. Počas služobného pomeru sa vypracoval žalobca z pozície strážneho oddelenia ochrany a obrany, strážneho justičnej stráže, vedúceho úseku justičnej stráže, vedúceho oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu a zástupcu riaditeľa ústavu pre veci služobné až na post riaditeľa ústavu. Ako vedúci oddelenia na výkon väzby a výkonu trestu bol žalobca predsedom umiestňovacej komisie a ako zástupca riaditeľa sa podieľal na výbere odsúdených zaradených na pracoviská v ústave a mimo neho. Počas tohto obdobia sa nestal žiaden prípad, že by sa odsúdený vzdialil z pracoviska. Nie je v silách a možnostiach žiadneho riaditeľa ústavu zaručiť, že odsúdený zaradený do otvoreného oddelenia nezlyhá.

2. Podaním doručeným súdu dňa 02.04.2012 sa žalovaný vyjadril k žalobe. Vo svojom vyjadrení uviedol, že z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáha konania, v ktorom by súd posúdil zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pričom zákonom predpokladaným dôsledkom zistenia ich nesúladu so zákonom by bolo zrušenie napadnutých rozhodnutí správneho orgánu a podľa okolností spočívajúcich v dôvodoch, pre ktoré sa zrušuje tieto rozhodnutia, aj zrušenie rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a vec by bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný má za to, že žalobca podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. a ustanovenia § 247 Občianskeho súdneho poriadku. V danom prípade ide o vec správneho súdnictva, pričom na jej prejednanie je v súlade s § 246 Občianskeho súdneho poriadku príslušný krajský súd a teda nie je daná vecná príslušnosť okresného súdu.

3. Uznesením č.k. 24Cpr/1/2012-22 zo dňa 06.06.2012 súd v časti žaloby žalobcu o zrušenie personálnych rozkazov ministerky spravodlivosti SR č. 3/2010 zo dňa 26.02.2010 a riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave č. 102/2010 zo dňa 09.03.2010 o uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže a o uloženie povinnosti žalovaného zaradiť žalobcu opätovne na funkčné miesto riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave vyslovil vo veci vecnú nepríslušnosť a po právoplatnosti tohto uznesenia postúpi vec Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne príslušnému. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.07.2012.

4. Uznesením č.k. 24Cpr/1/2012-30 zo dňa 24.01.2013 súd konanie o doplatenie služobného príjmu prerušil na čas do právoplatného skončenia konania o zrušenie personálnych rozkazov ministerky spravodlivosti SR č. 3/2010 zo dňa 26.02.2010 a riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave č.

102/2010 zo dňa 09.03.2010 o uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže a o uloženie povinnosti žalovaného zaradiť žalobcu opätovne na funkčné miesto riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave, vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/300/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2013.

5. Konanie vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/300/2012 sa právoplatne skončilo uznesením č.k. 5S/300/2012-36 zo dňa 11.06.2013, ktorým súd konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Uznesenie spolu s opravným uznesením č.k. 5S/300/2012-41 zo dňa 08.08.2013 nadobudlo právoplatnosť dňa 06.09.2013. Krajský súd v Bratislave konanie zastavil, nakoľko žalobca nesplnil základnú procesnú podmienku pre podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t.j. vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, ktoré zákon proti prvostupňovému rozhodnutiu pripúšťa.

6. Súd prvého stupňa vec prejednal. V spore vykonal dokazovanie vyjadrením žalobcu zo dňa 07.02.2014, vyjadrením žalovaného zo dňa 02.04.2012, vyjadrením žalobcu zo dňa 28.02.2014, podaním žalobcu zo dňa 02.11.2016, podaním žalovaného zo dňa 02.12.2016, výsluchom žalobcu, uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/300/2012-36 a ostaným spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový stav:

7. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 21.02.2012 domáhal zrušenia personálnych rozkazov pre ich rozpor so zákonom a to konkrétne personálneho rozkazu ministerky spravodlivosti SR zo dňa 26.02.2010 č. 3/2010, ktorým bol žalobca v súlade s § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave a personálneho rozkazu riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave zo dňa 09.03.2010 č. 102/2010, ktorým bol žalobca v súlade s § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže. V podanej žalobe žalobca uviedol dôvody, pre ktoré žalobca považoval napadnuté personálne rozkazy za nezákonné. Personálny rozkaz č. 3/2010 bol podľa názoru žalobcu vydaný neoprávnenou osobou, nebol dostatočne odôvodnený, odvolanie z funkcie neboli riadne prerokované s odborovým orgánom, vydaním personálneho rozkazu došlo voči osobe žalobcu k diskriminačnému konaniu. Personálny rozkaz č. 102/2010 bol vydaný na základe žiadosti žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru, ktorú však podľa tvrdení žalobcu nepodal slobodne a preto je tento právny úkon neplatný v zmysle § 250 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z.z. Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. 24Cpr/1/2012-22 zo dňa 06.06.2012 v časti žaloby žalobcu o zrušenie personálnych rozkazov ministerky spravodlivosti SR č. 3/2010 zo dňa 26.02.2010 a riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave č. 102/2010 zo dňa 09.03.2010 o uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže a o uloženie povinnosti žalovaného zaradiť žalobcu opätovne na funkčné miesto riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil Krajskému súdu v Bratislave. Konanie o zrušenie personálnych rozkazov a o uloženie povinnosti žalovanému zaradiť žalobcu opätovne na funkčné miesto riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave sa na Krajskom súde v Bratislave viedlo pod sp.zn. 5S/300/2012. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/300/2012-36 zo dňa 11.06.2013 vyplýva, že súd konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov konanie nepriznal právo na náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave zastavenie konania zdôvodnil tým, že žalobca nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré zákon proti prvostupňovému rozhodnutiu pripúšťa, a tým žalobca nesplnil základnú procesnú podmienku pre podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Predmetom sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24Cpr/1/2012 zostalo doplatenie služobného príjmu za čas odo dňa odvolania z funkcie až do zrušenia napadnutých personálnych rozkazov.

8. Podaním doručeným súdu dňa 28.02.2014 žalobca navrhol zmenu žaloby, a to tak, aby súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania a aby po pripustení zmeny návrhu konal o ňom ako o antidiskriminačnej žalobe. Po pripustení zmeny žaloby sa žalobca domáhal jednak toho, aby súd uložil žalovaným povinnosť sa ospravedlniť a toto ospravedlnenie primerane zverejniť a zároveň sa domáhal, aby súd žalobcovi priznal zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy.

9. Uznesením č.k. 24Cpr/1/2012-69 zo dňa 30.06.2016 súd zmenu petitu návrhu na začatie konania nepripustil a súd zmenený návrh žalobcu zo dňa 28.02.2014 vylúčil na samostatné konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.07.2016.

10. Podaním doručeným súdu dňa 04.11.2016 žalobca navrhol prerušenie konania a to do rozhodnutia vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 20Cpr/6/2016. Prerušenie konania zdôvodnil tým, že rozhodnutie vo veci sp. zn. 20Cpr/6/2016 (konštatovanie protiprávneho - antidiskriminačného konania) by bolo významné a dalo by základ pre nárok uplatnený v konaní pod sp.zn. 24Cpr/1/2012 (doplatenie služobného príjmu), a preto navrhol, aby súd konanie v zmysle § 164 Civilného sporového poriadku a § 9 ods. 4 zákona č. 365/2004 Z.z. prerušil.

11. Podaním doručeným súdu dňa 05.12.2016 sa žalovaný vyjadril k návrhu žalobcu na prerušenie konania. Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že ustanovenie § 164 Civilného sporového poriadku dáva súdu fakultatívnu možnosť rozhodnúť o prerušení konania v prípade, že prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. V tomto prípade by to malo byť prípadne konanie o antidiskriminačnej žalobe vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 20Cpr/6/2016. Vzhľadom na predmet konania - doplatenie služobného príjmu, žalovanému nie je zrejmé ako žalobca dospel k záveru, že prípadne konštatovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v jeho prípade v rámci konania sp. zn. 20Cpr/6/2016 by dalo "základ" pre nárok uplatnený v tomto konaní, keďže predmetom konania sp. zn. 24Cpr/1/2012 je doplatenie služobného príjmu, ktorého dôvodnosť v žiadnom prípade nemôže založiť prípadne konštatovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného zákona. Naopak jediným konaním, ktorého výsledok by bol spôsobilý (hoci iba v hypotetickej rovine) založiť nárok žalobcu na doplatenie služobného príjmu by bolo zrušenie personálneho rozkazu č. 3/2010 ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 26.02.2010, na základe ktorého bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave. Zákonnosť predmetného personálneho rozkazu bola preskúmavaná Krajským súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn. 5S/300/2012 v rámci tzv. správneho súdnictva, pričom predmetné konanie bolo právoplatne skončené uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 5S/300/2012-36 zo dňa 11.06.2013, ktorým súd konanie zastavil. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal splnenie základných predpokladov pre fakultatívne prerušenie konania podľa § 164 Civilného sporového poriadku a žiada, aby súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, a aj, aby súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol.

12. Podľa § 164 Civilného sporového poriadku, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

13. Podľa § 163 ods. 3 Civilného sporového poriadku, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

14. Súd v danom prípade má za to, že podmienky na prerušenie konania podľa § 164 Civilného sporového poriadku nie sú dané, nakoľko v konaní vedenom pod sp. zn. 20Cpr/6/2016 je predmetom konania posúdenie či na strane žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania čo však s konaním 24Cpr/1/2012 nesúvisí, nakoľko predmetom konania 24Cpr/1/2012 je nárok na doplatenie služobného príjmu z dôvodu neplatnosti personálnych rozkazov. Súd má za to, že neboli dané dôvody pre ktoré, by konanie vedené pod sp. zn. 24Cpr/1/2012 malo byť prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 20Cpr/6/2016. Prípadné konštatovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného konania by nedalo základ pre nárok uplatnený v konaní pod sp.zn. 24Cpr/1/2012, keďže predmetom konania 24Cpr/1/2012 je doplatenie služobného príjmu, ktorý by však žalobcovi mohol vzniknúť v prípade, ak by personálne rozkazy boli zrušené. Z uvedeného dôvodu súd návrh na prerušenie konania zamietol a v súlade s § 163 ods. 3 Civilného sporového poriadku rozhodol spolu s rozhodnutím vo veci samej.

15. Na pojednávaní dňa 15.02.2018 právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca sa v pôvodnej žalobe zo dňa 07.02.2012 domáhal aj súdnej ochrany podľa predpisov upravujúcich prostriedkov právnej ochrany pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania preto, že mal za to, že bola postupom žalovaného pri jeho odvolaní z funkcie riaditeľa ústavu na výkon väzby v Bratislave porušená zásada rovnakého zaobchádzania. Žalobca s postupom súdu, že návrh žalobcu zo dňa 28.02.2014 vylúčil

na samostatné konanie nesúhlasil, nakoľko mal za to, že týmto podaním nedošlo k takým skutkovým okolnostiam a k zmene totožnosti veci, že by tieto odôvodňovali vylúčenie na samostatné konanie. Poukázal na to, že v oblasti štátnej služby príslušníkov väzenskej a justičnej stráže je zásada rovnakého zaobchádzania zakotvená v ustanovení § 2a zákona č. 73/1998 Z.z. Z pôvodnej žaloby je zrejmé, že žalobca okrem iných skutkových a právnych okolností svoje nároky opiera o tvrdenia, že zo strany žalovaných došlo k priamej diskriminácii žalobcu, ktorého sa žalovaný dopustili tým, že odvolali žalobcu s funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave. Pričom žalobca bol jediným riaditeľom na území Slovenskej republiky, ktorý bol odvolaný z funkcie riaditeľa na výkon väzby za obdobie od 01.01.2004 do 01.11.2016 z dôvodu vzdialenia odsúdeného zo svojho pracoviska. Pri funkčnom prístupe k žalobcovi pristupovali rozdielne a to menej priaznivo ako k iným riaditeľom v ústave na výkon väzby v obdobných situáciách, pričom žalobca nepozná žiadny racionálny dôvod na základe ktorého sa s nim jednalo odlišne. Pokiaľ došlo k odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa v dôsledku diskriminácie zo strany žalovaných je účinným prostriedkom nápravy reštitučná žaloba v zmysle § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. V tomto prípade má podaná žaloba o náhradu služobného príjmu charakter reštitučnej žaloby podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.

16. Žalovaný na pojednávaní dňa 15.02.2018 uviedol, že je zrejmé, že prvotný návrh zo dňa 02.02.2012 doručený súdu dňa 07.02.2012 sa týkal zrušenia personálnych rozkazov, kde žalobca poukazoval na údajne porušenia zákona o štátnej službe a v tomto smere aj naformuloval žalobný petit. V žalobnom petite nie je ani zmienka o údajnom porušení zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný mal za to, že žalobca sa snaží neustálymi procesnými návrhmi oddialiť rozhodovanie súdu o základe nároku, nakoľko je zrejmé, že základ nároku v tomto prípade nie je daný. Žalobcom namietané žalobné rozkazy neboli doposiaľ zrušené a správne konanie bolo právoplatne zastavené tzn., že neexistuje právny základ na základe ktorého by sa žalobca mal domáhať zaplatenia služobného príjmu. Žalovaný žiadal, aby súd nevyhovel požiadavkám návrhu žalobcu na spojenie veci ako ani požiadavkám na prerušenie konania a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

17. V podaní zo dňa 14.02.2018 žalobca navrhol zmenu žaloby a to tak, aby súd zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade povinnosťou spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu služobného príjmu prislúchajúceho funkcii riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave vo výške podľa ustanovenia § 196 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov za obdobie od 26. februára 2010 do právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň požadoval, aby súd žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania.

18. Žalobca na pojednávaní dňa 15.02.2018 podal návrh na spojenie vecí vedených pod spisovou značkou 24Cpr/1/2012 a 20 Cpr/6/2016. Súd na pojednávaní dňa 05.04.2018 uznesením návrh na spojenie vecí zamietol. Zároveň súd na pojednávaní dňa 05.04.2018 uznesením zmenu žaloby obsiahnutú v podaní žalobcu zo dňa 14.02.2018 doručenú na pojednávaní dňa 15.02.2018 nepripustil.

19. Na pojednávaní dňa 05.04.2018 žalobca vypovedal, že zotrvá na pôvodne podanej žalobe a, že v tejto žalobe uvádzal diskrimináciu. Spomínal aj situáciu, že pri iných riaditeľoch aj v iných prípadoch bol postup Ministerstva spravodlivosti iný a v obdobných prípadoch ako bol on, nebol iný riaditeľ ústavu odvolaný. Žalobca tvrdil, že v jeho prípade bola porušená zásada diskriminácie, a že jeho nárok súvisí s diskrimináciou. Žalobca ďalej uviedol, že voči personálnym rozkazom nepodal opravný prostriedok z dôvodu, že mu to bolo prikázané a, že mu bolo povedané, že ak podá opravný prostriedok bude musieť odísť aj zo služobného bytu.

20. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 05.04.2018 uviedol, že pri odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave personálnym rozkazom Ministerky spravodlivosti SR zo dňa 26.02.2010 došlo k nedodržaniu zásady rovnakého zaobchádzania, k porušeniu práv žalobcu na nerušení výkon štátnej služby v súlade s právami zaručenými zákonom číslo 73/1998. Diskriminačné konanie Ministerky spravodlivosti SR pri odvolávaní žalobcu z miesta riaditeľa považovali za dostatočný právny základ pre priznanie uplatňovaného právneho nároku, z uvedeného dôvodu požadovali, aby súd priznal žalobcovi nárok, tak ako je uvedené v žalobnom petite a uplatnili si náhradu trov konania vo výške 100%.

21. Žalovaný na pojednávaní dňa 05.04.2018 uviedol, že personálny rozkaz č. 3/2010 zo dňa 26.02.2010, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave nikdy nebol zrušený, a tak mal žalovaný za to, že nepredstavuje spôsobilý titul pre doplatenie služobného príjmu. Z uvedeného dôvodu požadoval, aby súd žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal trovy konania, pričom žalovaný si žiadne trov konania neuplatnil.

22. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície , tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len "štátna služba"). 23. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby (ďalej len "príslušník informačnej služby"), príslušníkov Národného bezpečnostného úradu (ďalej len "príslušník bezpečnostného úradu") a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. 24. Podľa § 196 ods.1-3 zák.73/1998 Z.z. (1) Ak sa rozhodnutie o skončení služobného pomeru zruší, služobný pomer trvá. Za čas neplatného skončenia služobného pomeru patrí policajtovi služobný príjem podľa § 84 ods, 1 písm. a) až m) a písm. s) a ak ide o príslušníka Policajného zboru podľa § 84 ods, 2 písm. a) až m), ktorý mu patril v čase pred neplatným skončením služobného pomeru. (2) Ak po rozhodnutí o neplatnom skončení služobného pomeru nie je možné policajta zaradiť do pôvodnej funkcie, ustanoví alebo vymenuje sa do funkcie podľa § 33; to neplatí, ak nie sú splnené podmienky podľa § 14 ods. 5. (3) Ak po zrušení rozhodnutia o skončení služobného pomeru policajt oznámi, že netrvá na ďalšom výkone štátnej služby, platí, ak sa policajt a nadriadený nedohodnú inak, že jeho služobný pomer sa skončí uvoľnením uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov; lehota na skončenie služobného pomeru začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni pôvodného rozhodnutia o skončení služobného pomeru. 25. Súd vyhodnotením vykonaných dôkazov a v zmysle citovaných ustanovení dospel k názoru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 07.02.2012 sa domáhal zrušenia personálnych rozkazov na základe ktorých bol odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave a následne bol uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže a zároveň požadoval doplatenie služobného príjmu za čas odo dňa odvolania z funkcie až do zrušenia personálnych rozkazov. Časť žaloby žalobcu o zrušenie personálnych rozkazov ministerky spravodlivosti SR č. 3/2010 zo dňa 26.02.2010 a riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave č. 102/2010 zo dňa 09.03.2010 o uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže a o uloženie povinnosti žalovaného zaradiť žalobcu opätovne na funkčné miesto riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave bola z dôvodu vecnej príslušnosti postúpená na Krajský súd v Bratislave. Predmetom sporu vedeného na súde prvej inštancii zostalo iba doplatenie služobného príjmu za čas odo dňa odvolania z funkcie až do zrušenia personálnych rozkazov. Podaním doručeným súdu dňa 28.02.2014 žalobca navrhol zmenu petitu žaloby, a to tak, aby súd po pripustení zmeny žaloby súd o nej konal ako o antidiskriminačnej žalobe. Uznesením č.k. 24Cpr/1/2012-69 zo dňa 30.06.2016 súd zmenu petitu žaloby nepripustil a súd zmenený návrh žalobcu zo dňa 28.02.2014 vylúčil na samostatné konanie. Vylúčený návrh žalobcu zo dňa 28.02.2014 sa vedie na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 20Cpr/6/2016, ide o konanie o antidiskriminačnej žalobe. Žalobca s postupom súdu nesúhlasil, nakoľko mal za to, že podanie žalobcu doručeného súdu dňa 28.02.2014 nebol novým návrhom, nakoľko týmto podaním boli len doplnené konkrétne nároky žalobcu v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s ustanovením § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. Žalobca má za to, že sa už v pôvodnej žalobe zo dňa 07.02.2012 domáhal súdnej ochrany podľa predpisov upravujúcich prostriedkov právnej ochrany pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania, a že postupom žalovaného pri odvolaní žalobcu z pozície riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania. Súd sa s tvrdením žalobcu, že už podanou žalobou sa domáhal porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nestotožnil. V podanej žalobe žalobca jednoznačne uviedol, že podáva žalobu proti personálnemu rozkazu, a žalobca petit žaloby jednoznačne formuloval tak, že sa domáha zrušenia personálnych rozkazov ministerky spravodlivosti č. 3/2010 a personálneho rozkazu riaditeľa Ústavu

na výkon väzby v Bratislave číslo 102/2010 zo dňa 09.03.2010 o uvoľnení zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže , a aby bol znovu zaradený na funkčné miesto riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Bratislave, a aby mu bol doplatený služobný príjem za čas odo dňa odvolania z funkcie až do zrušenia uvedených personálnych rozkazov. Žalobca v žalobe zo dňa 07.02.2012 uviedol niekoľko dôvodov pre ktoré sú personálne rozkazy v rozpore so zákonom a prečo majú byť zrušené, pričom ako jeden z dôvodov uviedol, že personálnym rozkazom došlo voči jeho osobe k diskriminačnému konaniu. Podanou žalobou zo dňa 07.02.2012 žalobca neformuloval petit tak, aby bolo súdu zrejmé, že si bude uplatňovať aj nárok v súlade s § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Až po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave v správnom konaní bolo súdu doručené podanie žalobcu zo dňa 28.02.2014, v ktorom jednoznačne uviedol, že aby po pripustení zmeny žaloby konal súd o nej ako o antidiskriminačnej žalobe. Stalo sa tak až po tom, čo Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 5S/300/2012-36 zo dňa 11.06.2013 správne konanie zastavil, nakoľko žalobca nesplnil základnú procesnú podmienku pre podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho konania, tak ako to vyplývalo z ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t.j. nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky. Podaním doručeným súdu dňa 28.02.2014 žalobca uviedol iné skutkové tvrdenia od ktorých si odvodzuje nárok, pričom až v tomto podaní je zrejmé, že sa domáha porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, t.j. antidiskriminačného konania. Z uvedeného dôvodu súd podanie vylúčil na samostatné konanie. Súd dospel k záveru, že v pôvodnom konaní sa žalobca okrem zrušenia personálnych rozkazov domáhal aj doplatenia služobného platu za čas od odvolania z funkcie až do zrušenia personálnych rozkazov. Nakoľko však personálne rozkazy zrušené neboli, a správne konanie o personálnych rozkazov bolo právoplatne skončené, neexistuje právny základ na základe, ktorých by mal žalobca nárok na doplatenie služobného príjmu. S poukazom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

26. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Podľa § 262 ods.1 C.S.P., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

28. Súd nárok žalobcu proti žalovanému vyhodnotil v celom rozsahu ako nedôvodný, na základe čoho vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške Vzhľadom k tomu, že žalovaný na pojednávaní konanom dňa 5.4.2018 uviedol, že si trovy konania neuplatňuje súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na podpísanom súde, písomne, v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 363 a 364 Civilného sporového poriadku) Podľa § 365 ods. 1 až 3 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.