Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8CoPr-1-2018.pdf
PDF · 122.88 KB
No categories available
8CoPr/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: Mgr. Q. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. - I. M., O. E. XXX/XX, právne zastúpený: JUDr. Štefan Bende, advokát, AK Komárno, Dunajské nábrežie 2557/28 proti žalovanému: REAL - N, s.r.o., Záhradnícka 16, Komárno, IČO: 36 521 949, právne zastúpený: AK MS, s.r.o. Galandova 3, Bratislava, IČO: 47 237 767, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 15Cpr/3/2014-164 zo dňa 18. októbra 2017 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru dané žalovaným listom zo dňa 26. 02. 2014 z dôvodu § 68 Zákonníka práce, ktorým bol skončený pracovný pomer žalobcu dňa 28. 02. 2014 je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Zároveň sa dožadoval zaplatenia náhrady mzdy.
1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení, § 29 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení k 15.3.1999, § 68 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení k februáru 2014, čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.
1.3. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný vnikol ako právnická osoba dňa 22. 07.1997. Jej zakladateľmi boli Ing. N. M. a žalobca. Od 22. 07.1997 do 11. 03. 2013 vykonávali obaja funkciu konateľa, následne sa stal jediným konateľom Ing. M.; ako spoločník zostal popri Ing. M. i žalobca. Dňa 15. 03.1999 uzatvoril žalobca so žalovaným pracovnú zmluvu, podľa ktorej mal nastúpiť do práce 15. 03. 1999 na výkon práce - konateľ spoločnosti s.r.o., s miestom výkonu Komárno, Záhradnícka 16. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, bez skúšobnej doby s dohodnutým základným platom 25 000,- Sk. Prípisom nazvaným „zaslanie dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) ZP“ žalovaný oznámil žalobcovi, že dňom 28. 02. 2014 je účinné skončenie pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, nakoľko po vypršaní PN žalobca nenastúpil do práce a čerpal dovolenku, ktorú mu nik nepovolil a neschválil. Listom zo dňa 12.02.2014 žalovaný zaslal žalobcovi upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v tom, že po ukončení pracovnej neschopnosti t.j. 10. 02. 2014 nenastúpil do pracovného pomeru a ani iným dokladom neospravedlnil svoju absenciu. Listinou zo dňa 26. 02. 2014, označenou
ako skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce, chcel žalovaný ukončiť pracovný pomer uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15. 03. 1999, pričom podľa tejto dohody mal pracovný pomer skončiť dňa 26. 02. 2014, avšak na dohode absentuje podpis žalobcu. žalobca pracoval v období od 15. 03 .1999 do 28. 02. 2014 pre žalovaného na pozícii generálny riaditeľ.
1.4. Posudzujúc platnosť pracovnej zmluvy a pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným súd dospel k záveru, že pracovná zmluva zo dňa 15. 03.1999 nie je platná, preto ňou nemohol vzniknúť pracovný pomer, teda nebola daná povinnosť zamestnávateľa (žalovaného) ukončiť pracovný pomer. V pracovnej zmluve z 15. 03. 1999 vymedzený druh práce konateľ spoločnosti, s.r.o. nie je prácou v zmysle ustanovení Zákonníka práce, ale činnosťou, ktorá sa spravuje ustanoveniami o mandátnej zmluve podľa Obchodného zákonníka (§ 66). Z daného dôvodu súd považoval pracovnú zmluvu za neplatnú, preto ňou nemohol vzniknúť riadny pracovný pomer. Dodal, že súd je povinný posudzovať druh práce podľa popisu v pracovnej zmluve, nakoľko táto je smerodajná pre platnosť zmluvy a určuje druh vykonávanej práce; táto náležitosť je esenciálnou náležitosťou pracovnej zmluvy a bez nej by pracovná zmluva vzniknúť nemohla. Je nepochybné, že uvedenie druhu práce sa vyžaduje pre platnosť a jej nedostatok sa nedá konvalidovať, iba ak uzatvorením novej zmluvy.
1.5. Tvrdenie žalobcu, že vykonával funkciu riaditeľa, nie konateľa, považoval súd za právne irelevantné, nakoľko podľa výpisu z obchodného registra bol žalobca i konateľom spoločnosti a toto tvrdenie nevplýva na platnosť zmluvy žalobcu, pretože je nutné vychádzať z písomného popisu druhu práce, ktorá je v zmluve uvedená ako konateľ spoločnosti,. To, že žalobca i Ing. M. boli konatelia vyplýva i z tvrdenia Ing. M. a žalobcu na pojednávaní, kde uviedli, že obaja boli konateľmi a nemali rozdelené, kto a čo koná; táto skutočnosť vyplýva i zo zápisu v obchodnom registri. Potvrdenie o zamestnaní (čl. 18), že žalobca vykonával funkciu generálneho riaditeľa hodnotil súd ako tvrdenia irelevantné, keďže potvrdenie nevystavil konateľ spoločnosti a ani osoba ním splnomocnená, čo potvrdil Ing. M. na pojednávaní dňa 17.2.2016. Z vyjadrení na pojednávaní vyplýva, že po vytvorení spoločnosti Dunaj Petrol Transport, a.s., sa stal primárne konateľom žalovaného žalobca. Ing. M. tiež uviedol, že obaja konali iba ako konatelia. (zápisnica z pojednávania zo dňa 17.2.2016), preto tvrdenia žalobcu, že konateľ žalovaného Ing. M. mal potvrdiť na pojednávaní, že nebolo dohodnuté čo robí žalobca ako konateľ a čo ako riaditeľ, nebolo pre súd smerodajné.
1.6. K tvrdeniu, že funkciu konateľa nie je možné vykonávať na základe pracovnej zmluvy, nakoľko sa jedná o činnosť štatutárneho orgánu, ktorá sa spravuje najmä ustanoveniami Obchodného zákonníka a ustanoveniami spoločenskej zmluvy, súd poukázal i na ustálenú rozhodovaciu prax. Najvyšší súd považoval za nesporné, že v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru bol žalobca spoločníkom a konateľom žalovanej obchodnej spoločnosti a z toho mu vyplývali práva a povinnosti upravené ustanoveniami Obchodného zákonníka. Na obchodné vedenie spoločnosti je oprávnený spoločník v rámci zásad medzi nimi dohodnutými, do čoho treba zahrnúť aj prípadné administratívne práce, pokiaľ nimi je poverený touto dohodou niektorý zo spoločníkov. Keďže žalobca nebol zamestnancom žalovanej spoločnosti, ale bol jej spoločníkom a konateľom s dohodnutými právami a povinnosťami, nevzťahovali sa naň ustanovenia Zák. práce. Žalobca je spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá môže zamestnávať osoby v pracovnom pomere na administratívne práce, ktoré sú potrebné pre činnosť spoločnosti, ale pokiaľ také práce vykonáva konateľ spoločnosti na základe dohody spoločníkov, treba takúto činnosť považovať za činnosť štatutárneho orgánu spoločnosti a nemožno túto činnosť skončiť ako pracovný pomer.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 1997 pod. sp. zn. 5 Cdo 92/97). Obdobne rozhodol i Vrchný súd v Prahe v rozhodnutí R 13/1995.
1.7. S prihliadnutím na uvedené dôvody súd prvej inštancie uzavrel, že pracovná zmluva je neplatná, žalobcovi nevznikol platný pracovnoprávny vzťah, a preto ho nie je možné skončiť a dovolať sa jeho neplatnosti. Taktiež potom aj listiny o skončení pracovného pomeru boli nadbytočné. Súd žalobu zamietol, keďže neplatný pracovný pomer nepožíva ochranu, ktorá prináleží pracovnému pomeru podľa Zákonníka práce.
1.8. Záverom uviedol, že i v prípade platného pracovného pomeru by bolo okamžité skončenie pracovného pomeru dôvodné, nakoľko žalobca porušil pracovnú disciplínu tým, že nenastúpil do pracovného pomeru po ukončení pracovnej neschopnosti a žiadosť o priznanie invalidného dôchodku, čo nie je náležitým ospravedlnením neprítomnosti v práci.
1.9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 k § 255 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní úplný úspech, súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Úspech žalovaného spočíva v tom, že žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá.
2.1. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, domáhajúci sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že súd sa zaoberal včasnosťou podanej žaloby, pričom konštatoval, že oznámenie o skončení pracovného pomeru prevzal dňa 07. 03. 2014, týmto dňom došlo ku skončeniu jeho pracovného pomeru, teda žalobu podal včas. Poukázal na to, že v uvedený deň prevzal v jednej obálke tri písomnosti, ktoré žalovaný podal na poštu dňa 05.03.2014, a to listinu označenú ako „Zaslanie dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b ZP” zo dňa 05. 03. 2014, listinu označenú ako „Skončení pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce” zo dňa 26. 02. 2014 a listinu označenú ako „Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny” zo dňa 12. 02.2014. K týmto listinám sa podrobne vyjadril vo svojom liste zo dňa 08. 03. 2014, v ktorom oznámil žalovanému, že nesúhlasí so skončením jeho pracovného pomeru dňa 28. 02. 2014. Po doručení týchto listín nemal inú možnosť ako podať žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pretože z listín bolo jednoznačné iba to, že jeho pracovný pomer bol skončený dňa 28. 02. 2014, avšak spôsobom, ktorý je zmätočný a nepreskúmateľný.
2.2. K záveru súdu, že aj prípade platne uzavretého pracovného pomeru by bolo okamžité skončenie pracovného pomeru v súlade so zákonom poukázal na ust. § 68 odsek 1) písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Žalovaný mu upozornenie o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 12. 02. 2014 doručil až dňa 07. 03. 2014. On sa dňa 09. 02. 2014 osobne dostavil do sídla žalovaného a jeho konateľ - Ing. M. bol odcestovaný, preto doklad o ukončení dočasnej práceneschopnosti a potvrdenie Sociálnej poisťovne o podaní žiadosti o priznanie invalidného dôchodku odovzdal Ing. M. W., ktorá bola poverená vybavovaním mzdovej a personálnej agendy žalovaného a požiadal ju o vypísanie dokladu o čerpaní dovolenky. Čerpanie dovolenky odôvodnil tým, že v Sociálnej poisťovni žiadosti mal doložiť ďalšie listiny, ale hlavným dôvodom nenastúpenia do práce bolo, že počas jeho práceneschopnosti jeho pracovisko zaniklo. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový súd zamietol jeho návrh na vykonanie dôkazov a nevypočul navrhnutých svedkov, ktorými chcel dokázať, že bol zamestnancom žalovaného a vykonával závislú prácu. Žalovaný prvýkrát spochybnil platnosť jeho pracovného pomeru až na pojednávaní dňa 17. 02. 2016. Prvostupňový súd z pracovnej zmluvy a z ostatných listinných dôkazov zistil, že pracovnú zmluvu uzatvoril dňa 15. 03. 1999. Žalovaný jeho pracovný pomer ukončil okamžitým skončením, ktoré mu bolo doručené dňa 07. 03. 2014, avšak žalovaný jeho pracovný pomer ukončil dňom 28. 02. 2014. Žalovaná obchodná spoločnosť vznikla dňa 22. 07. 1997 a týmto dňom Ing. N. M. a on boli zapísaní do obchodného registra ako „konatelia,“ so samostatným konateľským oprávnením. Funkcia „konateľa“ mu zanikla dňa 11. 03. 2013 výmazom z obchodného registra. Z uvedeného vyplýva, že dátum vzniku pracovného pomeru a dátum skončenia jeho pracovného pomeru sa nezhodujú s dátumom vzniku a dňom skončenia funkcie konateľa žalovaného. Prvostupňový súd správne vychádzal zo znenia Zákonníka práce platného v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy, avšak už neskúmal, kedy boli rozhodnutia NS SR z 26. 11. 1997 pod sp. zn. 5 Cdo 92/97 a Vrchného súdu v Prahe č. R 13/1995 uverejnené a aká bola súdna prax v čase podpísania pracovnej zmluvy (15. 03. 1999). Tvrdil, že v roku 1999 nebolo známe, že konateľ svoju funkciu nemôže vykonávať na základe pracovnej zmluvy, iba na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa alebo mandátnej zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka. Pripojil výňatok z publikácie Prof. JUDr. X. K., DrSc. Spoločnosť s ručením obmedzeným vydavateľstvo IURA EDITION rok vydania 1994, strany 155 - 156, podľa ktorého: „Vzťah konateľa a spoločnosti však môže dohodou strán vzniknúť aj ako pracovný pomer. Potom sa naň vzťahujú ustanovenia o pracovnom pomere podľa Zákonníka práce. V každom prípade, či je konateľom tretia osoba, alebo je ním spoločník, ide o zmluvný vzťah medzi spoločnosťou na jednej strane a konateľom na druhej strane“.
2.3. Ďalej poukázal na to, že rovnopis jeho pracovnej zmluvy žalovaný pripojil k prihláške zamestnanca pre Sociálnu poisťovňu, aj pre zdravotnú poisťovňu; žalovaný až do dňa 17. 02. 2016 nespochybnil platnosť jeho pracovného pomeru. Potvrdenie o zamestnaní, v ktorom je uvedené, že bol zamestnancom žalovaného v období od 15. 03. 1999 do 28. 02. 2014 a vykonával funkciu „generálny riaditeľ“ dňa 03.
03. 2014 vyhotovila a podpísala Ing. W.. Jeho pracovisko zaniklo v roku 2013 a žalovanému už vo svojom vyjadrení ku skončeniu pracovného pomeru zo dňa 08. 03. 2014 uviedol, že je ochotný uzatvoriť dohodu o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 60 odsek 1), odsek 2) z dôvodov uvedených v § 63 odsek 1) písm. b) ZP s tým, že v zmysle § 76 odsek 1) písm. c) ZP má nárok na odstupné vo výške trojnásobku priemerného zárobku a v zmysle § 76 odsek 1) ZP odchodné vo výške priemerného mesačného zárobku. Poukázal na to, že žalovaný je zapísaný do obchodného registra, od 04. 01. 2017 nemá štatutárneho zástupcu (jediný konateľ Ing. M. zomrel), spoločnosť nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, je pravdepodobné, že zo zákonných dôvodov uvedené nároky neuspokojí. Ak by súd určil, že skončenie jeho pracovného pomeru je s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti neplatné, vzniklo by mu právo tieto nároky uplatniť od Sociálnej poisťovne z garančného fondu, do ktorého od 15. 03. 1999 do 28. 02. 2014 odvádzal mesačné príspevky.
2.4. Žalobca odvolaním napadol aj výrok o trovách konania; poukázal na ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom mal za to, že v predmetnej veci nesporne ide o takýto prípad.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Poukázal na to, že prvoinštančný súd pri posudzovaní otázky neplatnosti skončenia pracovného pomeru správne vzal do úvahy neplatnosť pracovnej zmluvy a na jej základe vznik pracovného pomeru ako predbežnú otázku. Na to, že pracovná zmluva zo dňa 15.03.1999 nebola platne uzatvorená poukázal jeho právny zástupca pri svojom prvom procesnom úkone na pojednávaní dňa 17.02.2016. Súd správne právne posúdil, že dôvodom neplatnosti pracovnej zmluvy zo dňa 15.03.1999 je uvedený druh práce - „konateľ spoločnosti, s.r.o.", pretože výkon funkcie konateľa nie druhom práce v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Konateľ vykonáva svoju funkciu v zmysle ustanovení § 66 ods. 3 ObZ - na základe zmluvy o výkone funkcie, resp. podľa § 566 ObZ - na základe mandátnej zmluvy. Žalobca sa preto nemohol domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keďže mu pracovný pomer nikdy platne nevznikol; pracovná zmluva zo dňa 15.03.1999 je absolútne neplatná. Prvostupňový súd v súlade s čl. 16 CSP rozhodoval podľa platných právnych predpisov a s poukazom na princíp právnej istoty strany sporu upravený v čl. 2 ods. 2 CSP správne aplikoval rozhodovaciu prax NS SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo/92/1997 a Uznesení NS SR sp. zn. 4MCdo/6/2009 zo dňa 16.12.2010. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe činnosť štatutárneho orgánu spoločnosti - konateľa spoločnosti sa nevykonáva v pracovnoprávnom pomere, pretože výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti nie je druhom práce podľa Zákonníka práce a vznik a zánik tohto právneho vzťahu nie je upravený pracovnoprávnymi predpismi.
3.2. Poukázal na správnosť rozhodnutia, že ak by pracovný pomer vznikol platne, bolo by okamžité skončenie pracovného pomeru v súlade splatnými právnymi predpismi, nakoľko žalobca porušil pracovnú disciplínu tým, že po skončení pracovnej neschopnosti nenastúpil do pracovného pomeru. Jeho konania v zmysle zákona neospravedlňuje ani podanie žiadosti o priznanie invalidného dôchodku. Námietku žalobcu o nevypočutí svedkov považoval v rozpore s ustanoveniami § 197 ods. 1 a 2 CSP. Žalobca mal s prihliadnutím na § 197 ods. 1 CSP zabezpečiť na pojednávanie účasť svedkov, ktorých chcel vypočuť, čo neučinil a zároveň v rozpore s § 197 ods. 2 CSP vo svojom podaní zo dňa 30.01.2017 neoznačil skutočnosti, ktoré majú byť výsluchmi svedkov preukázané. Z uvedeného podania žalobcu nie je jasné, aké skutočnosti objektívne vôbec mohla objasniť bývalá ekonómka, mzdárka alebo zamestnanec. Výsluch týchto svedkov objektívne nemohol vyvrátiť neplatnosť pracovnej zmluvy z 15.03.1999.
3.3. Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania nepovažoval za dôvodné, pretože ustanovenie § 257 CSP je výnimočným ustanovením, ktoré upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a zavinenie. Uvedené ustanovenie môže súd aplikovať za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok
- dôvod hodný osobitného zreteľa a výnimočnosť nepriznania náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Pri hodnotení dôvodu hodného osobitného zreteľa je potrebné brať do úvahy okolnosti, ktoré viedli k vzniku sporu, prihliadať na postoj účastníkov konania, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nárok na súde a pod. Žalobca neuviedol, v čom majú spočívať dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť nepriznania náhrady trov konania. Žalobca zavinil začatie súdneho konania a vedenie niekoľkoročného súdneho sporu a pri podávaní žaloby musel si byť vedomý, že súdne konanie môže byť časovo aj finančne náročné a v súdnom konaní nemusí byť úspešný.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,362 ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
5. Podľa § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP"). Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
7. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že skončenie jeho pracovného pomeru dané žalovaným listom zo dňa 26. 02. 2014 z dôvodu § 68 Zákonníka práce, ktorým bol skončený pracovný pomer dňa 28. 02. 2014 je neplatné a jeho pracovný pomer naďalej trvá. Zároveň sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy. Súd prvej inštancie žalobu zamietol po prijatí záveru, že pracovná zmluva z 15. 03. 1999, od ktorej žalobca odvodzuje žalované nároky nie je platná, pretože v nej bol dohodnutý druh práce konateľ a výkon funkcie konateľa nie druhom práce v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Ide o činnosť vykonávanú v zmysle ustanovení § 66 ObZ - na základe zmluvy o výkone funkcie, resp. na základe mandátnej zmluvy (podľa § 566 ObZ) a žalobca nepreukázal ani to, že vykonával funkciu riaditeľa. Absencia existencie platného pracovného pomeru vylučuje dôvodnosť žaloby o určenie neplatnosti jeho skončenia a jeho ďalšieho trvania.
8. Podľa § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
9. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. zákonník práce v znení k 15.3.1999 v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú jednotku alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce.
10. Cit. ustanovenie § 29 ods. 1 Zákonníka práce taxatívne určuje obligatórne náležitosti pracovnej zmluvy. Tieto podstatné obsahové náležitosti musí obsahovať každá dohoda medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ak má platne založiť pracovný pomer medzi nimi. Za účelom platnosti pracovnej zmluvy a pracovného pomeru je potrebné naplnenie náležitostí pre platnosť dvojstranného právneho úkonu z hľadiska občianskeho práva. Zákonník práce požaduje dohodu o druhu práce, na ktorú sa zamestnanec prijíma a jeho stručnú charakteristiku, napriek tomu bližšie nešpecifikuje, čo konkrétne je potrebné chápať pod pojmom "druh práce". Druh práce sa spravidla v pracovnej zmluve určuje názvom pracovnej pozície s doplňujúcou stručnou charakteristikou hlavnej činnosti, ktorú bude zamestnávateľ počas pracovnej doby od zamestnanca požadovať. Zamestnávatelia majú záujem dohodnúť druh práce čo možno najširšou možnou formuláciou, aby mohli zamestnancovi prideľovať väčšie spektrum práce, keďže od dohodnutého druhu práce závisí šírka dispozičného oprávnenia zamestnávateľa (t.j. rozsah možností, v akom môže zamestnávateľ riadiť zamestnanca a ukladať mu pracovné pokyny).
11. Podľa § 66 ods. 2 ObZ (platného do 31.07.2000) vzťah medzi spoločnosťou a členom štatutárneho alebo iného orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa spravuje
primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, pokiaľ z ich dojednaní so spoločnosťou alebo iných ustanovení tohto zákona upravujúcich ich povinnosti nevyplýva iné určenie práv a povinností.
12. Obchodný zákonník ustanovuje, že na úpravu vzťahu medzi spoločnosťou a členom štatutárneho orgánu sa budú v prevažnej miere primerane aplikovať ustanovenia o mandátnej zmluve. Ustanovenia o mandátnej zmluve, ktoré majú v tejto súvislosti subsidiárnu povahu, sa použijú iba v prípade, keď neexistuje zmluva o výkone funkcie ani iná osobitná dohoda medzi spoločnosťou a členmi jej jednotlivých orgánov, prípadne keď zákon neustanovuje inak. Vymenovaním, resp. voľbou osoby do určitého orgánu (napr. do predstavenstva, dozornej rady a pod.) nevzniká automaticky pracovnoprávny vzťah medzi danou osobou a spoločnosťou. Nie je však vylúčené, aby zamestnanec spoločnosti bol vymenovaný alebo zvolený za člena štatutárneho či iného orgánu, a napokon nič nebráni ani tomu, aby sa člen určitého orgánu spoločnosti stal zároveň aj jej zamestnancom.
13. V posudzovanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný bol do Obchodného registra zapísaný dňa 22. 07. 1997 a týmto dňom sa stal žalobca s konateľom spoločnosti, spolu s Ing. N. M.. Funkciu konateľa vykonával do 11. 03. 2013 ( 26.03.2011 zápis v OR). Spoločnosť mala v tom čase v predmete činnosti prevádzkovanie čerpacích staníc pohonných hmôt, obchodnú činnosť s novými a ojazdenými vozidlami, sprostredkovateľskú činnosť v oblasti obchodu a služieb, najmä sprostredkovanie veľkoobchodnej činnosti s ropnými produktmi, poskytovanie služieb súvisiacich s výmenou oleja, umývaním vozidiel a odťahová služba. Žalobca v žalobe tvrdil, že dňa 15. 03. 1999 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu, teda vznikol mu pracovný pomer na dobu neurčitú, dohodnutý druh práce bol konateľ spoločnosti a obsahom jeho pracovnej činnosti bolo riadiť a zabezpečovať chod práce v sídle spoločnosti a prevádzkach a zabezpečovať bežné záležitosti, konať v mene spoločnosti ako jej štatutárny orgán, zastupovať spoločnosť navonok voči tretím osobám, rokovať so zákazníkmi, uzatvárať zmluvy, vykonávať zamestnávateľské práva a povinnosti, zabezpečovať riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov, zvolávať valné zhromaždenia, predkladať valnému zhromaždeniu návrh výročnej správy a účtovnej uzávierky spoločnosti a vykonávať rozhodnutia valného zhromaždenia. Na pojednávaní tvrdil, že medzi ním a Ing. M. bola v rokoch 1996-1997 uzatvorená ústna mandátna zmluva na funkciu konateľa a následne uzatvorená pracovná zmluva, spoločnosť interne riadil, preto podpisoval zmluvu. Ing. M. vo svojej výpovedi uviedol, že nemali so žalobcom rozdelené, čo ktorý z nich robí ako konateľ a ako výkonný riaditeľ, ktorým súčasne bol, mal na starosti všetko a rozsah pracovnej činnosti funkcie generálneho, resp. výkonného riaditeľa nebol dohodnutý. Konateľ žalovaného
- Ing. M. uviedol, že činnosť, ktorú vykonávala spoločnosť zabezpečoval žalobca na riadiacej úrovni a vykonával nad spoločnosťou dohľad, pričom zamestnávali 75 - 95 ľudí.
14. V danej veci bolo potrebné v prvom rade posúdiť, či pracovná zmluva, od ktorej žalobca odvodzuje žalované nároky, je platná, teda či mu vznikol pracovný pomer so žalovaným, keďže sa domáha určenia neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť pracovný pomer skončený.
15. Odvolací súd po prejednaní veci sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovaným nebola dňa 15. 03. 1999 uzatvorená platná pracovná zmluva, pretože v nej absentuje jedna z podstatných náležitostí zmluvy a to druh práce, na ktorú mal byť prijatý. Z písomnosti označenej ako „pracovná zmluva“ nepochybne vyplýva, že druh práce bol dohodnutý ako konateľ spoločnosti s.r.o. a takýto druh práce nemožno vykonávať v pracovnom pomere. Tieto závery vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti NS SR sp. zn. 5Cdo/92/97, uverejnené v ZSP 15/1998, rozhodnutí NS ČR sp. zn. 6Cdo/108/92, 21Cdo/1781/2012 z 29. 05. 2013, R 13/1995, podľa ktorých činnosť štatutárneho orgánu (prípadne jeho člena, ak ide o kolektívny orgán) obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným fyzická osoba nevykonáva v pracovnom pomere, a to ani v prípade, keď nie je spoločníkom. To, kedy boli tieto rozhodnutia prijaté, t.j. či pred alebo až po spornom právnom úkone nemá vplyv na záväznosť týchto rozhodnutí a ich aplikáciu. Napokon, aj žalobca tvrdil, že uzatvoril najprv ústnu mandátnu zmluvu na funkciu konateľa a potom „pracovnú zmluvu“ a spoločnosť interne riadil, teda nespochybňoval, že bol konateľom, ako to vyplýva z výpisu z Obchodného registra žalovaného. Žalobca tvrdil, že vykonával funkciu riaditeľa spoločnosti, túto interne riadil, a na túto funkciu uzatvoril pracovnú zmluvu dňa 15. 03. 1999.
16. Z hľadiska právneho posúdenia veci bolo ďalej potrebné preukázať, či žalobca vykonával pre žalovaného inú činnosť, ako je činnosť štatutárneho orgánu, pretože právne predpisy ani povaha spoločnosti s ručením obmedzeným nebránia tomu, aby iné činnosti pre túto obchodnú spoločnosť
vykonávali fyzické osoby na základe pracovnoprávnych vzťahov, pokiaľ náplňou pracovného pomeru (alebo iného pracovnoprávneho vzťahu) nie je výkon činnosti štatutárneho orgánu ( R 13/1995, NS ČR sp. zn. 6Cdo 108/92). Súbeh pracovného pomeru s výkonom funkcie člena štatutárneho orgánu môže byť prípustný, ak člen štatutárneho orgánu nevykonáva v pracovnom pomere činnosti zameniteľné s výkonom funkcie štatutárneho orgánu (napr. ak člen štatutárneho orgánu vykonáva pracovnú činnosť ako predavač, mechanik, lekár a iné). O neprípustnej forme súbehu výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu a (vedúceho) zamestnanca obchodnej spoločnosti hovoríme vtedy, ak tá istá osoba zastáva pozíciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu spoločnosti a zároveň má uzavretú pracovnú zmluvu na pozíciu, obsahom ktorej je rovnaká alebo obdobná náplň činnosti ako pre výkon štatutárneho orgánu. V praxi ide najmä o situácie, keď člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti uzatvorí pracovnú zmluvu alebo tzv. manažérsku zmluvu na funkciu generálneho riaditeľa spoločnosti, ktorej predmetom je (v praxi niekedy aj explicitne uvedený) výkon funkcie štatutárneho orgánu.
17. Žalobcu teda zaťažovala povinnosť tvrdiť a preukázať, že pre žalovaného vykonával iné práce, ako vyplývajú z jeho činnosti konateľa, a to na základe pracovnej zmluvy, zakladajúcej pracovný pomer. Odvolací súd po prejednaní veci sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že vykonával pre žalovaného inú činnosť, ako činnosť štatutárneho orgánu. Nebolo sporné, že vykonával pre žalovaného činnosti súvisiace s prácou konateľa a spoločníka, tak ako to vyplýva aj zo zápisu v Obchodnom registri a ako bolo uvedené vyššie, dňa 15. 03. 1999 nebola uzatvorená pracovná zmluva na funkciu konateľa. Žalobca nepreukázal ani že by sa týkala vzniku pracovného pomeru na funkciu výkonného riaditeľa spoločnosti, pretože nepreukázal, že vykonával pre žalovaného iné práce ako tie, ktoré vyplývajú z funkcie štatutárneho orgánu. V konaní bolo preukázané, že náplň práce riaditeľa nebola špecifikovaná. V žalobe uvádzal, že pre žalovaného podľa spornej pracovnej zmluvy mal riadiť a zabezpečovať chod práce v sídle spoločnosti a prevádzkach a zabezpečovať bežné záležitosti, konať v mene spoločnosti ako jej štatutárny orgán, zastupovať spoločnosť navonok voči tretím osobám, rokovať so zákazníkmi, uzatvárať zmluvy, vykonávať zamestnávateľské práva a povinnosti, zabezpečovať riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov, zvolávať valné zhromaždenia, predkladať valnému zhromaždeniu návrh výročnej správy a účtovnej uzávierky spoločnosti a vykonávať rozhodnutia valného zhromaždenia. Takto vymedzené činnosti súvisia ale s výkonom práce štatutárneho orgánu, pretože ich obsahom je rovnaká, resp. obdobná náplň činnosť ako pre výkon štatutárneho orgánu vymedzená v Obchodnom zákonníku. Podľa neho totiž povinnosťou konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti, predkladať valnému zhromaždeniu na schválenie riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku a návrh na rozdelenie zisku alebo úhradu strát v súlade so spoločenskou zmluvou a stanovami. Výkon týchto činností žalobcom nebol sporný a keďže netvrdil, že vykonával odlišné práce, výsluch navrhnutých svedkov by bol nadbytočný. Ak osobitný zákon ukladá spoločnosti povinnosť vyhotoviť výročnú správu, konatelia predkladajú valnému zhromaždeniu na prerokovanie spolu s riadnou alebo mimoriadnou individuálnou účtovnou závierkou výročnú správu (§ 135 ObZ). Preto aj ak by v pracovnej zmluve bol dohodnutý druh práce riaditeľ spoločnosti (čo ale nie je tento prípad), bola by pracovná zmluva neplatná, pretože je neprípustné, ak sa náplň práce podľa pracovnej zmluvy prekrýva s činnosťou spojenou s funkciou člena štatutárneho orgánu, súbežná pracovná zmluva je neplatná (základná argumentácia z rozsudku Vrchného súdu v Prahe z 21. apríla 1993, sp. zn. 6 Cdo 108/92). Ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Obč. zákonníka a tvrdenie odvolateľa že žalovaný považoval zmluvu za platnú, keď ju poslal sociálnej a zdravotnej poisťovni, je právne irelevantné.
18. S ohľadom na vyššie uvedené závery odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol pracovný pomer zmluvou z 15. 03. 1999, a preto ani nebolo právne významné posudzovať obsahovú stránku listín, ktorými malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu; rovnako tak aj právne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny nenastúpením do pracovného pomeru uvedené v odseku 7, strana 7 boli nadbytočné a odvolací súd ich vecnú správnosť namietanú v odvolaní neposudzoval.
19. V odvolaní proti výroku o trovách konania žalobca neuviedol, v čom majú spočívať dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť nepriznania náhrady trov konania. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia
ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu. Odvolací súd v danej veci nevzhliadol žiadne dôvody pre aplikácia tohto výnimočného ustanovenia pre rozhodnutie o náhrade trov konania žalobcu.
20. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP proti žalobcovi, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa § 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).