Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/312/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., K. č. XXX/ X, zastúpeného Z.. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom Hlohovec, Železničná č. 4/A, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO 35 792 752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, o zaplatenie 150 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 18. júla 2017, č. k. 12Csp/49/2017- 62, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou podanou na súde dňa 20.03.2017 si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie sumy 150 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 01.08.2016 do zaplatenia a náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 27.08.2010 podal žalobca žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru v sume 1.500,- eur za podmienok splácania úveru v 42 mesačných splátkach vo výške splátky 80,37 eur pri počte splatnosti splátky k 1. dňu v mesiaci. Celková čiastka, ktorá mala byť uhradená, bola vo výške 3.375,54 eur. Žiadosť bola prijatá dňa 30.8. 2010 veriteľom s tým, že výška ročnej úrokovej sadzby je 70,01% a RPMN 64,93%. Oznámením zo dňa 20.11.2012 žalovaný oznámil žalobcovi, že všetky záväzky zo zmluvy č. 8100032114 sú uhradené, že žalobcovi vznikol preplatok vo výške 277,84 eur, ktorý bude žalobcovi vrátený. Predsporovou výzvou zo dňa 01.07.2016 vyzýval žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu (§ 452 Občianskeho zákonníka), ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci, dospel súd prvej inštancie k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná, a preto žalobu zamietol z dôvodu premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní žalobca tvrdil, že zmluva o revolvingovom úvere uzavretá dňa 30.08.2010 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný mal titul len na vrátenie úverovej istiny. Následne tvrdil, že k platnému uzavretiu zmluvy ani zrejme nedošlo vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmluvy. Je však nesporné, že

žalobca zaplatil celú sumu 3.375,54 eur najneskôr dňa 20.11.2012, keď žalovaný ako veriteľ oznamuje žalobcovi vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia. Objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začala plynúť najneskôr od 21.11.2012 a táto uplynula 21.11.2015. Subjektívna premlčacia doba mohla síce podľa žalobcu plynúť dňa 24.06.2016, kedy sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného, avšak táto nemohla „predĺžiť“ plynutie objektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 21.11.2015 a tým skončilo plynutie aj subjektívnej premlčacej doby. V tomto smere sa súd stotožňuje s právnou argumentáciou na strane žalovaného. Žaloba bola podaná dňa 20.03.2017, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby, preto súd žalobu zamietol. Pre premlčanie práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia už nemá právny význam, či zmluva bola uzatvorená platne a či by išlo o bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy, alebo by išlo o plnenie bez právneho dôvodu v prípade úveru bezúročného a bezpoplatkového. Právne významné je to, že žalovaný plnil najneskôr v mesiaci november 2012, kedy začala plynúť objektívna premlčacia doba na uplatnenie žalobcovho práva na súde. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka išlo v danej veci o desaťročnú premlčaciu dobu, pretože išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Takýto úmysel na strane žalovaného však nebol preukázaný. Účastníci uzavreli a podpísali zmluvu, o ktorej ešte dnes žalovaný vyhlasuje, že je platne uzavretá a takéto zmluvy uzatváral vo viacerých prípadoch, pretože išlo o formulárové zmluvy a súdu je známe z úradnej činnosti, že takéto zmluvy uzatváral vo veľkom počte so spotrebiteľmi. Nemožno uvažovať ani o priamom alebo nepriamom úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Úmysel by musel existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Doplnil, že právny záver, že by malo ísť v prípade konania žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie nemá jednoznačnú oporu ani v rozhodovacej praxi súdov. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní v uplatnenom nároku v celom rozsahu úspešný a preto mu patrí plná náhrada trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Cdo/109/2007, podľa ktorého úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom, čo znamená, že samé o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania, keďže predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Súd prvej inštancie nemal za preukázaný úmysel ako taký, pričom tento záver vyvodil zo skutočnosti, že žalobca o tomto úmysle nepredložil žiadny dôkaz. Predloženie dôkazu o existencii úmyslu však nie je možné, keďže samotný úmysel je len psychickým stavom a teda je otázne aký priamy dôkaz o jeho existencii by bolo možné v akomkoľvek prípade vôbec predložiť (okrem prípadu, ak by sa samotný žalovaný k existencii úmyslu priznal). Žalobca ďalej pripomenul, že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nie je viazané na zavinenie zo strany obohacovaného subjektu. Dôležitý je stav, že bezdôvodné obohatenie vzniklo. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/2006 z 24. júna 2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.11.2010, sp. zn. 5MCdo/17/2009. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, v rámci ktorej sa v mnohých prípadoch vyslovili závery o neplatnosti úverovej zmluvy, či bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru vyplývajúcej zo zmluvy a napriek kontinuálnej praxi žalovaného, ktorý naďalej poskytoval úvery z formulárových zmlúv, len ťažko možno uvažovať o tom, že žalovaný nemal úmysel sa obohacovať na úkor spotrebiteľov. Žalobca je toho názoru, že úmysel žalovaného existoval nie len v čase získania plnenia zo strany žalobcu, ale tento musel existovať už pri samotnom kontraktačnom procese, pretože žalovaný musel vedieť, aké náležitosti zmluva obsahuje. Keďže právnická osoba nemôže mať úmysel ako psychický stav, poukázal na výkladové pravidlo podľa zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb, a to na tzv. identifikačnú teóriu, podľa ktorej z dôvodu, že právnická osoba nemá prirodzenú vnútornú schopnosť konať, konajú za ňu priamo alebo nepriamo určité fyzické osoby. Právnická osoba sa stotožňuje s konaním a myslením týchto osôb, ktoré sa nazývajú orgány právnickej osoby. Žalovaný ako podnikateľský subjekt koná na vlastnú zodpovednosť a jeho orgány sú povinné konať s odbornou starostlivosťou. Žalobca je toho názoru, že u žalovaného je možné predpokladať, že tento má dostatočný personálny aparát na to,

aby bol schopný absolútne bez problémov posúdiť právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch a pripraviť zmluvu tak, aby táto mala náležitosti podľa zákona. Ďalej zopakoval skutočnosti na ktoré poukazoval počas celého konania, a to na obchádzanie zákona žalobcom, kde ako príklad uvádza Doplnkovú zmluvu. Žalobca je toho názoru, že v danej veci išlo o priamy úmysel žalobcu, pričom nepriamy úmysel žalobcu možno považovať za jednoznačný. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, a to napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/84/2011, a rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co/138/2016, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13.11.2012, sp. zn. 12C/70/2012, rozhodnutie Okresného súdu v Bánovciach nad Bebravou zo dňa 15.04.2014, sp. zn. 5C/78/2013, rozhodnutie Okresného súdu v Trnave zo dňa 27.10.2015, sp. zn. 8C/5/2012. Žalobca ďalej nesúhlasí s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že sa pokúsil vec riešiť so žalovaným mimosúdnou dohodou. Poukázal na svoje postavenie spotrebiteľa v spore ako slabšej strany. Uviedol, že za určitých okolností je možné prihliadnuť aj na iné okolnosti, ako len na pomer úspechu vo veci, a to najmä v prípade, ak jedna zo strán svojím konaním spôsobí, že druhá strana podá návrh na začatie konania. Taktiež uviedol znenie ustanovenia § 256 ods. a § 257 CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na nové konanie, alebo rozsudok zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov konania (prvoinštančného a aj odvolacieho), ktoré si žalobca uplatňuje.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca nielenže vo svojich podaniach v konaní pred súdom prvej inštancie, ale aj vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver, že konanie žalovaného spojené s dojednaním a uzavretím zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100032114 zo dňa 30.08.2010 má povahu úmyselného konania s cieľom bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu a že zo strany žalovaného malo pritom dôjsť k vedomému porušeniu povinnosti upravených právnymi predpismi o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že úmysel žalovaného sa bezdôvodne obohatiť preukázaný nebol, a to ako úmysel prejavený navonok v konaní žalovaného. Podľa názoru žalovaného, žalobcom podané odvolanie okrem paušálnych tvrdení neobsahuje žiaden relevantný argument o konkrétnych nezákonných dôvodoch, ktoré by na strane žalovaného zakladali vznik stavu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný popiera uvedené tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného získať bezdôvodné obohatenie, nakoľko nemá reálny skutkový a ani vecný dôvod. Je toho názoru, že na preukázanie vôľovej alebo vedomostnej zložky úmyslu žalovaného sa bezdôvodne obohatiť, nepostačuje iba všeobecné a paušálne konštatovanie o zaužívanej podnikateľskej praxi a znalosti relevantnej právnej úpravy s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov. V danom prípade je potrebné preukázať, že žalovaný, ako veriteľ chcel, resp. vedel alebo bol aspoň uzrozumený s tým, že sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Žalobca je povinný uniesť dôkazné bremeno. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodovaciu prax krajských súdov. Žalovaný má za to, že žalobca v danom prípade žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu úmyslu žalovaného sa bezdôvodne obohatiť, čo by zakladalo prípustnosť aplikácie desaťročnej premlčacej doby. Žalovaný ďalej tvrdí, že zodpovednosť za vznik trov konania prináleží žalobcovi, nakoľko konanie bolo začaté na základe nedôvodnej žaloby, ktorou si žalobca uplatnil premlčaný nárok, a to vzhľadom na to, že objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 21.11.2015 a žaloba bola podaná na súde dňa 20.03.2017. Žalovaný odmieta možnosť aplikácie § 257 CSP. Vzhľadom na uvedené považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a žiada, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom závere, že nárok žalobcu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je premlčaný v objektívnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť najneskôr dňa 20.11.2012, keď žalovaný ako veriteľ oznámil žalobcovi vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia, nakoľko bolo nesporné, že žalobca žalovanému zaplatil celú dlžnú sumu vo výške 3.375,54 eur. Objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 21.11.2015. Žaloba bola podaná dňa 20.03.2017, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

7. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

8. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

9. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným, bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia.

10. Odvolací súd sa podrobnejšie zaoberal odvolacou námietkou žalobcu, ktorý zotrváva na názore, že žalovaný mal získať bezdôvodné obohatenie úmyselne. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, kedy povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Občiansky zákonník napriek tomu, že vymedzuje vo svojich ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa § 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel (prítomnosť vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. 11. Odvolací súd má za to, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie však nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, respektíve jeho vedomosť o tom, že viaceré jeho nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať by bolo nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný, ako úverový veriteľ, v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel, alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníkov. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, táto skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzavretia zmluvy dňa 30.08.2010, ani v čase prijatia platieb od žalobcu, nemohol vedieť ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr v dôsledku neskorších legislatívnych zmien prijatých za účelom úpravy práv a povinností

v spotrebiteľských zmluvách v záujme ochrany práv spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, súdy budú eventuálne posudzovať obdobné zmluvy o úvere ako uzavrel žalobca so žalovaným ako zmluvy v rozpore so spotrebiteľským právom, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to aj s prihliadnutím na to, že v danom prípade súd prvej inštancie absenciu týchto náležitostí nekonštatoval. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na početné zmeny a novely zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy tak v Občianskom zákonníku, ak aj v osobitných právnych normách upravujúcich spotrebiteľské právo (zák. č. 129/2010 Z.z., zák. č. 250/2007 Z.z.) v jednotlivých obdobiach účinnosti a platnosti, v dôsledku ktorých je taktiež značne obtiažne jednoznačne a nespochybniteľne preukázať úmysel žalovaného, ako veriteľa, už v čase uzatvárania zmlúv o spotrebiteľských úveroch uzatvárať tieto zmluvy s úmyslom bezdôvodne sa obohacovať.

12. V predmetnom prípade žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by už v čase uzavretia úverovej zmluvy existoval úmysel žalovaného, a že by tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Je zrejmé z obsahu zmluvy a z podnikateľskej činnosti žalovaného, že žalovaný uzatvára spotrebiteľské zmluvy s cieľom dosahovania zisku formou úrokov a poplatkov za uzatvorenie zmluvy ako odplaty za stratu finančných prostriedkov, ktoré poskytne klientovi - spotrebiteľovi. Ak nebolo v konaní zo strany žalobcu bez akýchkoľvek pochýb preukázané úmyselné konanie žalovaného pri získavaní bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo vplyv na predĺženie objektívnej premlčacej doby z troch na desať rokov v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie postupoval správne, ak zohľadnil ako relevantnú trojročnú objektívnu premlčaciu dobu plynúcu odo dňa 20.11.2012, keď žalovaný ako veriteľ oznámil žalobcovi vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia, nakoľko bolo nesporné, že žalobca zaplatil celú sumu vo výške 3.375,54 eur.

13. Keďže má odvolací súd za to, že záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby bol správny, je ďalej aj toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP, a teda podľa pomeru úspechu vo veci, keďže bol žalovaný úspešný v plnom rozsahu. Nakoľko v konaní neboli preukázané výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, neboli splnené podmienky na to, aby súd prvej inštancie výnimočne náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súdu podľa 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .