Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2S-169-2020.pdf
PDF · 175.66 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/169/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: U. Q., nar. XX.XX.XXXX, adresa pobytu K. XXXX/X, XXX XX X., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Kolíková & Partners, s.r.o., AK so sídlom Radvanská 5267/21, 811 01 Bratislava IČO: 47 239 441, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna č. 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ-HCP-BA2-2020/030415-004 zo dňa 19.05.2020 a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. p. : PPZ-HCP- BA-6-131-016/2020-TPC zo dňa 18.02.2020, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. administratívne rozhodnutia
1. Oddelenie cudzineckej polície PZ v Bratislave rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA6-131-016/2020- TPC zo dňa 18.02.2020 zamietlo podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Predmetné rozhodnutie napadol žalobca odvolaním. Žalovaný rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA2-2020/030415-004 zo dňa 19.05.2020 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí žiadosti potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
2. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že zisťovanie podkladov pre rozhodnutie patri k ťažiskovým činnostiam v správnom konaní, ktorý smeruje k zisteniu skutočného stavu. Výsledky tohto procesu slúžia ako podklad na vydanie rozhodnutia. Získavania podkladov pre rozhodnutie sa aktívne zúčastňuje aj účastník konania, ktorý v procese dokazovania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy. Nesplnenie tejto povinnosti môže byť spojené s rôznymi následkami, kedy jedným z nich môže byť vydanie rozhodnutia, ktorým sa žiadosť účastníka konania zamietne. Správny orgán je povinný vykonať dôkaz, aj keď si účastník konania nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach správneho orgánu podľa § 54 ods. písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočnosti. Informácie postupované policajnému útvaru na účely vydania administratívnoprávneho rozhodnutia sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou, a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou, by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočnosti nepovolanej osobe.
3. Správne orgány nemôžu v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že udelenie dlhodobého pobytu by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. V podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejňovaniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v odôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach uvádzal, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; čl. 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Rui Tória proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Pokiaľ správny orgán pri posudzovaní žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu vychádzal z obsahu informácie SIS, majúc za to, že sú naplnené podmienky pre rozhodnutie podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. a v rozhodnutí uviedol iba skutočnosť, že udelenie dlhodobého pobytu účastníkovi konania by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, postupoval v súlade so zákonom a v tomto postupe odvolací orgán nevidel žiadne pochybenie.
4. Dňa 13.05.2020 sa príslušník odvolacieho správneho orgánu oboznámil s vyjadrením SIS k účastníkovi konania, ktoré je evidované ako utajovaná písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené“ pod číslom SIS-65/51-V-24-2/2020-S zo dňa 22.01.2020. V rámci konania na správnom orgáne, ako aj konaní na odvolacom orgáne boli preverované informácie k osobe účastníka konania, týkajúce sa skutočnosti miery ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku zo strany účastníka konania. Správny orgán, po tomto preverovaní disponuje informáciami k osobe účastníka konania utajovaného charakteru, pri ktorých neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach správneho orgánu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie, ktoré boli poskytnuté správnemu orgánu, ako aj odvolaciemu orgánu na účely vydania rozhodnutia účastníkovi konania sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou, a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe. Odvolací orgán preskúmaním predmetnej informácie zistil, že je daný zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti účastníka konania podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. V prípade účastníka konania je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a z uvedeného dôvodu správny orgán, ako aj odvolací orgán postupoval v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v kontexte s ustanovením osobitného zákona a uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že udelenie dlhodobého pobytu účastníkovi konania by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.
5. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Nakoľko v § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. je špeciálne (osobitne) upravený postup pri odôvodnení rozhodnutia policajného útvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie, má tento postup upravený v osobitnom zákone (zákon č. 404/2011 Z. z.) prednosť pred postupom podľa Správneho poriadku. Aj keď účastník konania vo všeobecnosti namietal nemožnosť oboznámiť sa s písomnými materiálmi, resp. vytýkal správnemu orgánu otázku hodnotenia dôkazov, v podstate namietal konkrétne len skutočnosť, že nebol oboznámený s informáciou SIS. Žalovaný nepovažoval za dostatočné výhrady voči postupu správneho orgánu len vo všeobecnej rovine. Ďalej je zrejmé, že v rozhodnutí správneho orgánu, ako aj v rozhodnutí odvolacieho orgánu nemohli byť uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré správne orgány dospeli k záveru o existencii dôvodného podozrenia, že udelenie dlhodobého pobytu účastníkovi konania by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku z dôvodov vyššie uvedených. Žalovaný nezistil v danom prípade svojvôľu správneho orgánu, ak po oboznámení sa s obsahom listiny SIS so stupňom utajenia „Vyhradené“ zo dňa 22.01.2020, ku ktorému došlo dňa 13.05.2020, rozhodol
o zamietnutí žiadosti účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, pričom odvolací orgán má za to, že poznajúc obsah tejto listiny správny orgán správne vyhodnotil obsah informácie SIS.
6. Podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok. Citované ustanovenie je ustanovením kogentným. To znamená, že správny orgán nemá možnosť správnej úvahy z dôvodu, že dôraz v ustanovení je položený na slove „zamietne“. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ policajný útvar zistí, že sú naplnené dôvody na zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt, nemá inú možnosť iba takúto žiadosť zamietnuť. Žalovaný považoval za potrebné vyžiadať si podklad obsahujúci utajovanú skutočnosť za účelom kontroly správnej úvahy správneho orgánu ohľadom posúdenia, či správny orgán pri rozhodovaní nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a či v nadväznosti na toto vyhodnotenie urobil správny záver o nutnosti zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu účastníka konania. Odvolací orgán teda v rámci prieskumu odvolania účastníka konania má možnosť a zároveň povinnosť oboznámiť sa s obsahom utajovanej skutočnosti, nakoľko sa jedná o utajované skutočnosti, ktoré podliehajú špeciálnemu režimu. V danom prípade účastníka konania je zrejmé na základe čoho správny orgán rozhodoval, pričom v rámci preskúmavania odvolania sa s informáciou SIS oboznámil aj odvolací orgán. Skutočnosti uvedené v stanovisku SIS zo dňa 22.01.2020 so stupňom utajenia „Vyhradené“ aj podľa názoru odvolacieho orgánu, sú takého charakteru, ktoré odôvodňujú privodiť právny dôsledok - rozhodnutie o zamietnutí žiadosti účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.
7. Aj napriek strate účinnosti ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. Decembra 2019) nemal správny orgán inú možnosť, ako v rozhodnutí uviesť len tú skutočnosť, že udelenie dlhodobého pobytu účastníkovi konania by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Základom pre uvedené odôvodnenie je písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené”, a teda táto písomnosť požíva ochranu, ktorú mu poskytuje zákon o ochrane utajovaných skutočností. Správny orgán tak obsah tejto písomnosti v predmetnom rozhodnutí nemohol prezradiť, čo však dostatočne odôvodnil v predmetnom rozhodnutí. Zákon č. 215/2004 Z. z. o utajovaných skutočnostiach vymedzuje jednak utajované skutočnosti, ale tiež oprávnené osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca. Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností, z čoho vyplýva, že s predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát účastníka konania a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. Z administratívneho spisu účastníka konania však nevyplýva, že by splnomocnil advokáta, ktorý by požiadal o jednorazové sprístupnenie tejto informácie. Túto skutočnosť účastník konania v odvolaní namietal, avšak príslušné kroky podľa zistení odvolacieho orgánu neuskutočnil. 8. Správny orgán musel rozhodnúť bez vyjadrenia účastníka konania vzhľadom na končiacu lehotu, avšak je možné konštatovať, že zo strany účastníka konania nebolo doručené vyjadrenie ani po vydaní rozhodnutia, na ktoré by mohol prihliadať správny orgán v rámci odvolacieho konania, čím došlo zo strany účastníka konania k márnemu uplynutiu lehoty na vyjadrenie. Účastník konania tak mohol vo vyjadrení navrhnúť nový dôkaz, no neučinil tak, rovnako ako mohol v odvolacom konaní požiadať o udelenie súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konania advokátovi, v súlade s § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. o utajovaných skutočnostiach, pričom ani tak neučinil, rovnako ako nepreukázal, že by bol v konaní zastúpený advokátom. Preskúmaním spisu účastníka konania bolo zistené, že účastník konania dňa 21.10.2019 podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, čím mu začala plynúť 90-dňová lehota na vybavenie žiadosti, t.j. do 19.01.2020. Správny orgán dňa 14.01.2020 požiadal nadriadený správny orgán o predĺženie zákonnej lehoty o 30 dni, t.j. do 18.02.2020. Účastníkovi konania bolo zaslané oznámenie o predĺžení lehoty prostredníctvom splnomocneného zástupcu dňa 17.01.2020. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti bolo vydané dňa 18.02.2020, čo bolo posledným dňom konania v žiadosti. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu bolo vydané v zákonnej lehote a námietku k lehote bolo možné pokladať za neopodstatnenú. Zákon prikazuje účastníkovi konania navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Z povinnej súčinnosti správneho orgánu a účastníka konania vyplýva, že správnemu orgánu nemožno vytýkať ako
chybu konania, ak neprihliadol na dôkazy, ktoré mohol navrhnúť len účastník konania a ich nenavrhol. Správny orgán pri zamietnutí žiadosti účastníkovi konania o udelenie dlhodobého pobytu nesleduje svoj prospech, ale sa rozhoduje na základe informácii, ktoré získa počas konania, alebo ktoré sú mu známe zo služobnej činnosti a ktoré mu účastník konania v konaní o udelenie dlhodobého pobytu poskytne.
II. žaloba a námietky
9. Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia z nasledovných dôvodov: z ustanovenia § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že správny orgán má uplatniť správnu úvahu pri posudzovaní miery ohrozenia bezpečnosti štátu pokiaľ ide o dôvod zamietnutia žiadosti podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Ďalej z požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia vyplývajúcich z § 47 Správneho poriadku a vyššie citovanej odbornej literatúry a judikatúry vyplýva, že takáto použitá správna úvaha musí byť uvedená v rozhodnutí správneho orgánu. Žalobca si nie je vedomý akéhokoľvek nebezpečenstva, ktoré by mal údajne predstavovať pre štát alebo verejný poriadok. Vzhľadom na utajenosť správ SIS nemal žalobca možnosť oponovať informáciám, ktoré poskytla SIS prvostupňovému orgánu a žalovanému, doposiaľ nemá vedomosť či malo ísť o nebezpečenstvo vyplývajúce z nejakého trestného činu, aký závažný bol tento trestný čin, kedy sa stal, prípadne aké iné nebezpečenstvo hrozí zo strany žalobcu. Tieto informácie neuvádza ani prvostupňový orgán, ani žalovaný. Možno preto konštatovať, že chýba akákoľvek správna úvaha v napádanom rozhodnutí, ktorej výsledkom by bolo posúdenie miery ohrozenia bezpečnosti štátu a verejného poriadku. Vychádzajúc z § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, správny orgán mal pri posudzovaní zohľadniť okrem nebezpečenstva (ktoré má vyplývať z trestného činu spáchaného žalobcom alebo z iných okolností) vziať do úvahy dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu, a teda uviesť svoju správnu úvahu k uvedenej otázke.
10. V tejto súvislosti prvostupňový orgán v stručnosti posudzoval rodinné väzby žalobcu vybudované na území Slovenskej republiky, pričom však túto okolnosť prvostupňový orgán vyhodnotil zjednodušene tak, že pobyt manželky a detí žalobcu je viazaný na pobyt žalobcu a keďže existujú dôvody na zamietnutie žiadosti žalobcu, tak nie je možné v danom prípade rešpektovať právo žalobcu na jeho rodinný a súkromný život, s čím sa žalovaný stotožnil. Pokiaľ dospel žalovaný k záveru, že od rozhodnutia o žiadosti žalobcu bude závisieť pobyt manželky žalobcu a jeho detí žalovaný mal o to intenzívnejšie skúmať zásah do práva žalobcu na rodinný život a „pomeriavať“ tento zásah s nebezpečenstvom, ktoré žalobca predstavuje pre štát a verejnú bezpečnosť. V tejto súvislosti chýba v napádanom rozhodnutí akákoľvek správna úvaha. „Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža 3/2008 zo dňa 15.04.2008).
11. Z rozhodnutia žalovaného preto malo byť zrejmé, v čom spočíva podstata dôvodov prečo žalovaný, prípadne prvostupňový orgán dospeli k záveru, že žalobca ohrozuje verejnú bezpečnosť a súčasne tiež konkrétne posúdenie a vyváženie týchto dôvodov a intenzity zásahu do rodinného života žalobcu. Tieto skutočnosti však v odôvodnení napádaného rozhodnutia nie sú obsiahnuté. Žalovaný totiž dospel k záveru, že postačuje, pokiaľ správny orgán v rozhodnutí uvedie, že ide o ohrozenie verejnej bezpečnosti s tým, že to má vyplývať z listín, s ktorými žalobca nebol oboznámený a nebol mu oznámený ani ich podstatný obsah. Žalobca sa odvolával aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 s tým že aplikujúc jeho závery na konkrétne prípady Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí spis. zn. 1Sžak 1/2016 zo dňa 30.04.2019 uviedol: “Vzhľadom na priebeh a výsledky správneho konania odvolací súd konštatuje, že v tomto nebola zabezpečená rovnosť zbraní, pretože žalobcovi nebola známa ani podstata obsahu vyjadrení SIS... Možno povedať, že uvedené nerešpektovanie vyššie uvedených práv sa týka práva na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na spravodlivý proces či už pred súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci je zakotvené v čl. 46 až 50 Ústavy SR a niet pochýb, že subkategóriou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu musí byť
zrejmé akými úvahami bol vedený správny orgán pri rozhodovaní o danej veci a tiež, na základe akých konkrétnych podkladov rozhodol, pričom nestačí iba uvedenie daných podkladov, no podklady musia byť špecifikované a hlavne ich obsah prístupný aj účastníkovi konania, ktorý má právo sa k takýmto podkladom vyjadriť. Správne orgány poukazovali na vyjadrenia SIS, ktorých obsah odôvodňuje zamietnutie žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 59 ods. 12 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z., nakoľko žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. K utajovaným skutočnostiam, ktoré boli obsahom dotknutých vyjadrení nemal žalobca prístup, nebol oboznámený ani s podstatou dôvodov, pre ktoré správne orgány dospeli k záveru o ohrození bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.“
12. Bolo povinnosťou prvostupňového orgánu ako aj žalovaného uviesť v rozhodnutí aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré majú tvoriť základ rozhodnutia a odôvodniť pomeriavanie verejného záujmu s právami žalobcu (na rodinný a súkromný život - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža 3/2008 zo dňa 15.04.2008), ktoré mohli byť rozhodnutím žalovaného dotknuté. Žalovaný mal uviesť, prečo práve v tomto konkrétnom prípade malo dôjsť k preváženiu verejného záujmu nad záujmom súkromným. Nemožno považovať za postačujúce, pokiaľ žalovaný len formálne uvedie číslo listiny v administratívnom spise, ktorú účastníkovi konania nesprístupnil a neumožnil mu sa s ňou oboznámiť. Keďže z takýchto informácií nevie žalobca zistiť, či má proti takémuto rozhodnutiu podať žalobu alebo či je takéto rozhodnutie zákonné alebo nie. Uvedený postup nepovažoval za postačujúci ani Najvyššieho súd Slovenskej republiky vo veci, v ktorej bolo iniciované konanie o súlade právnych predpisov k ustanoveniu § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10sža 3/2016 zo dňa 27.03.2019.
13. Jedným zo základných procesných práv účastníka konania je právo navrhovať dôkazy a právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia, aby tak účastník konania mohol ovplyvniť správne konanie a jeho výsledok. Správny orgán musí postupovať tak, aby účastníkovi umožnil účinne, efektívne tieto práva uplatňovať (§ 3 ods. 2 Správneho poriadku). Je nesprávny a nezákonný procesný postup prvostupňového orgánu, keď vyzve účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, s ktorými nie je účastník konania oboznámený a ani mu nebolo umožnené sa s nimi oboznámiť. Určite takýto postup nie je umožnením účinne, efektívne obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy. Ďalej o formálnosti výzvy na vyjadrenie sa účastníka konania svedčí fakt, že prvostupňový orgán vyzval žalobcu na vyjadrenie výzvou zo dňa 17.02.2020 (odhliadnuc od nesprávnej adresy na doručovanie a v tom čase neexistujúceho plnomocenstva pre toto konanie v administratívnom spise - plná moc bola doložená až 17.03.2020) bola odoslaná dňa 21.02.2020 (príloha č. 4) s lehotou na vyjadrenie 5 dní, pričom už dňa 19.02.2020 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, takže na vyjadrenie žalobcu fakticky prvostupňový orgán ani len nečakal (prvostupňový orgán nečakal ani len na doručenie výzvy). Takýto procesný postup správneho orgánu nerešpektujúci práva účastníka konania je neakceptovateľný. Až absurdne znie argumentácia správneho orgánu, že účastník konania mal navrhovať dôkazy vo svoj prospech správnemu orgánu počas správneho konania za účelom vyvrátenia alebo spochybnenia dôkazov, o ktorých obsahu nemá žalobca vedomosť (str. 5 napádaného rozhodnutia).
14. Žalobca v tomto konaní mohol účinne využiť právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia (a právo navrhovať dôkazy) len vtedy, ak by mu správny orgán umožnil oboznámiť sa s celou utajovanou informáciou alebo podstatou tejto informácie, tvoriacej dôvod na odmietnutie žiadosti v miere, ktorej zverejnenie je nevyhnutné pre vedenie konania (to jest v čom spočíva dôvod, ktorý by mal spôsobovať aplikáciu § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a ktorý bude musieť správny orgán aj tak uviesť v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu v zmysle záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 8/2016). Tieto procesné vady mohli mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, keďže žalobcovi, ako účastníkovi konania, bolo de facto znemožnené vyvrátiť pravdivosť skutočností, ktoré proti nemu prvostupňový orgán ako aj žalovaný použili. Správny orgán znemožnil účastníkovi konania účinne realizovať svoje práva podľa ustanovenia § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku, a preto je daný dôvod na zrušenie vyššie uvedeného rozhodnutia podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. e) SSP. Žalovaný ako aj prvostupňový orgán prípad žalobcu nesprávne právne posúdili a ich závery nemajú oporu v skutkových zisteniach obsiahnutých v administratívnom spise.
15. Žalovaný aplikoval na prípad žalobcu § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvou a základnou podmienkou pre aplikáciu § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je existencia dôvodného podozrenia. Dôvodné podozrenie musí byť preukázateľným výsledkom dokazovania
obsiahnutým v administratívnom spise, pričom platí, že žiaden zo zaobstaraných dôkazov nemá väčšiu právnu silu ako iný zaobstaraný dôkaz. Správny orgán je povinný zaobstarať si potrebné množstvo dôkazov (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Jedným z týchto dôkazov je aj vyjadrenie SIS. Aj toto vyjadrenie či poskytnutá utajovaná informácia je podriadená zásade voľného hodnotenia dôkazov. Správny orgán je podľa ustanovenia § 34 ods. 5 Správneho poriadku oprávnený a zároveň povinný hodnotiť všetky dôkazy podľa svojej úvahy jednotlivo ako aj všetky vo vzájomnej súvislosti. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je obzvlášť dôležitá práve v konaniach, ako je konanie žalobcu, kde jeden z dôkazov, ktorý môže zapríčiniť zamietnutie žiadosti žiadateľa, je utajený a žiadateľ nemá možnosť sa s ním oboznámiť ani sa k nemu efektívne vyjadriť. Preto nie každé vyjadrenie SIS predstavuje samo o sebe dostatočný podklad pre vytvorenie dôvodného podozrenia. Záleží to vždy od konkrétnych okolností a povahy utajovanej informácie. V tejto súvislosti poukazujeme na pôvodné stanovisko Úradu hraničnej a cudzineckej polície zo dňa 12.12.2019, z ktorého je zrejmé, že tento úrad nepovažoval informácie obsiahnuté v prvej správe SIS za dostatočné na preukázanie hrozby, ktorú predstavuje žalobca pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Až na opakovaný dopyt prvostupňového orgánu došlo k vydaniu druhej správy SIS, ktorá bola podkladom pre negatívne rozhodnutie.
16. Zároveň žalobca poukazoval a citoval judikatúru: rozhodnutia NS SR spis. zn. 1Sžak/1/2016 zo dňa 30.04.2019, 1Sža/39/2010 zo dňa 13.07.2010; rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky spis. zn. 7As 31/2011 zo dňa 25.09.2011 a spis. zn. 1Azs 213/2015 zo dňa 03.02.2016. K zamietnutiu žiadosti žalobcu o dlhodobý pobyt v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov môže dôjsť len vtedy, ak existuje dôvodné podozrenie, že by pobyt žiadateľa smeroval k ohrozeniu bezpečnosti štátu alebo ohrozeniu verejného poriadku. Každá z týchto okolností však má svoju osobitnú definíciu a procesný postup. Pojem ohrozenie bezpečnosti štátu je vymedzený v ustanovení § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov nasledovne: „ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie,“ Pôjde preto o také konanie, ktoré možno na základe analógie a systematického výkladu právneho poriadku pripodobniť (alebo smeruje k naplneniu) najmä trestným činom obsiahnutým v 7. hlave zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, označenej ako „Trestné činy proti republike“, obzvlášť však tých, ktoré sú obsiahnuté v 2. diele predmetnej hlavy „Trestné činy proti bezpečnosti republiky“. Nepochybne sem možno zaradiť aj najzávažnejšie z trestných činov proti mieru, ľudskosti, terorizmu či vojnové trestné činy obsiahnuté v 12. hlave Trestného zákona a pod. Žalobca sa v minulosti nedopustil žiadnej takej činnosti, z ktorej by bolo možné vyvodzovať existenciu ohrozenia bezpečnosti štátu jeho pobytom na území Slovenskej republiky. Súčasne voči žalobcovi nie je v žiadnej takejto veci ani vedené trestné stíhanie.
17. Vychádzajúc z práva žalobcu na rodinný život, ako aj z § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je potrebné uviesť, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán, je vždy povinný zohľadňovať aj právo žalobcu na jeho rodinný život, vrátane dopadov rozhodnutia žalovaného na jeho rodinný život. Pokiaľ intenzita skutočností zistených správnym orgánom, ktoré by mohli odôvodňovať neudelenie dlhodobého trvalého pobytu žalobcovi, neprevyšuje intenzitu požiadavky na udelenie dlhodobého pobytu vyplývajúcej z práva na rodinný život žalobcu (tá je daná je pobytom na území Slovenskej republiky dlhšie ako 5 rokov, vybudovaným sociálnym a rodinným zázemím, ale tiež výkonom podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky), správny orgán nemôže zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu. rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a závery žalovaného sú tiež v rozpore s obsahom administratívnych spisov, keďže zaobstarané správy SIS podľa nášho názoru neposkytujú dostatočnú oporu pre konštatovanie dôvodného ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky udelením pobytu žalobcovi, resp. v administratívnych spisoch nie sú obsiahnuté žiadne také listiny, ktoré by poskytovali oporu záveru žalovaného a prvostupňového orgánu o tom, že udelenie trvalého pobytu žalobcovi by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti Slovenskej republiky. je zrejmé, že správny orgán je povinný vždy zistiť presne a úplne skutočný, faktický stav veci a na jeho základe rozhodnúť. Žalobca bez toho, aby mu bolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, poprel pravdivosť utajovaných informácií poskytnutých SIS. Keďže žalobca sa s utajovanými informáciami nemohol oboznámiť, avšak poprel ich pravdivosť, bolo úlohou správneho orgánu vyžiadať si doplňujúce stanovisko od SIS, z akého zdroja pochádzajú poskytnuté informácie, či SIS vykonávala šetrenie ohľadom pravdivosti týchto informácií a s akým výsledkom a či ich SIS považuje za pravdivé. Toto však správny orgán neurobil, a preto porušil svoju povinnosť zistiť náležite skutočný stav veci.
III. argumenty žalovaného
18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že získaná informácia utajovaného charakteru požíva ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, a preto nie je možné uvedenú informáciu zverejniť. Dňa 17.02.2020 správny orgán zaslal žalobcovi prostredníctvom splnomocneného zástupcu výzvu na vyjadrenie podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, aby dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k spôsobom jeho zistenia, prípadne, aby navrhol jeho doplnenie. Správny orgán v zaslanej výzve informoval žalobcu o možnosti využiť svoje právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia. Správny orgán zistil skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobcu podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., nakoľko SIS zaujala stanovisko, v ktorom vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky žalobcovi, pričom oboznámením sa s utajovanou skutočnosťou bolo oprávneným pracovníkom správneho orgánu zistené, že dané stanovisko odôvodňuje postup správneho orgánu podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Správny orgán určil žalobcovi podľa ustanovenia § 27 ods. 1 zákona Správneho poriadku lehotu 5 dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy, aby sa k nej písomne vyjadril. Vzhľadom na zákonnú lehotu na rozhodnutie správny orgán uvádza, že musel rozhodnúť bez vyjadrenia žalobcu, avšak na jeho prípadné vyjadrenie môže byť prihliadnuté v rámci odvolacieho konania.
19. Správny orgán skúmal žiadosť žalobcu aj podľa ustanovenia čl. 8 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa protokolov nadväzujúcich na tento Dohovor. Žalobca podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo správny orgán žalobcovi neupiera a plne ho rešpektuje. Manželka a deti žalobcu mali na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny na území Slovenskej republiky s platnosťou do 04.11.2019, pričom v súčasnosti majú podané žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny na území Slovenskej republiky, o ktorých nebolo do dnešného dňa rozhodnuté. V prípade ak žalobcovi bude právoplatne zamietnutá jeho žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, budú žiadosti jeho manželky a detí o obnovenie prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny na území Slovenskej republiky smerovať k zamietnutiu, nakoľko ich pobyt je viazaný na udelený pobyt garanta, teda žalobcu. Správny orgán taktiež pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z čl. 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Správny orgán si bol vedomý, že žalobca, ako aj jeho rodinní príslušníci majú na území Slovenskej republiky vybudované väzby, avšak v nadväznosti na dôvod zamietnutia žiadosti žalobcu podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., nie je možné v prípade žalobcu rešpektovať jeho rodinný a súkromný život s poukazom na čl. 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého správny orgán zasahuje do tohto práva žalobcu v súlade so zákonom, nakoľko je to v záujme národnej bezpečnosti a verejného poriadku.
20. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, čl. 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Rui Tória proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Vzhľadom na uvedené, je možné konštatovať, že pokiaľ správny orgán pri posudzovaní žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu vychádzal z obsahu informácie SIS, majúc za to, že sú naplnené podmienky pre rozhodnutie podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. a v rozhodnutí uviedol iba skutočnosť, že udelenie dlhodobého pobytu žalobcovi by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, postupoval v súlade so zákonom a v tomto postupe odvolací orgán nevidí žiadne pochybenie. Dňa 13.05.2020 sa príslušník žalovaného oboznámil s vyjadrením SIS k žalobcovi, ktoré je evidované ako utajovaná písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené“ pod č.p.: SIS-65/51-V- 24-2/2020-S zo dňa 22.01.2020. V rámci konania na správnom orgáne, ako aj konaní žalovaného boli preverované informácie k osobe žalobcu, týkajúce sa skutočnosti miery ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku zo strany žalobcu. Správny orgán a žalovaný po tomto preverovaní disponuje informáciami k osobe žalobcu utajovaného charakteru, pri ktorých neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach správneho orgánu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č.
404/2011 Z. z. je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie, ktoré boli poskytnuté správnemu orgánu, ako aj žalovanému na účely vydania rozhodnutia žalobcovi sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou, a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe.
21. Podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok. Citované ustanovenie je ustanovením kogentným. To znamená, že správny orgán nemá možnosť správnej úvahy z dôvodu, že dôraz v ustanovení je položeny na slove „zamietne“. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ policajný útvar zistí, že sú naplnené dôvody na zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky, nemá inú možnosť - iba takúto žiadosť zamietnuť. Žalovaný považoval za potrebné vyžiadať si podklad obsahujúci utajovanú skutočnosť za účelom kontroly správnej úvahy správneho orgánu ohľadom posúdenia, či správny orgán pri rozhodovaní nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a či v nadväznosti na toto vyhodnotenie urobil správny záver o nutnosti zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky žalobcu. Žalovaný v rámci prieskumu odvolania žalobcu má možnosť a zároveň povinnosť oboznámiť sa s obsahom utajovanej skutočnosti, nakoľko sa jedná o utajované skutočnosti, ktoré podliehajú špeciálnemu režimu. Takto je zrejmé, na základe čoho správny orgán rozhodoval, pričom v rámci preskúmavania odvolania sa s informáciou SIS oboznámil aj žalovaný. Skutočnosti uvedené v stanovisku SIS zo dňa 22.01.2020 so stupňom utajenia „Vyhradené“ aj podľa názoru žalovaného sú takého charakteru, ktoré odôvodňujú privodiť právny dôsledok - rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.
22. Žalovanému bolo známe ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. Napriek strate účinnosti ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. Decembra 2019) nemal správny orgán inú možnosť, ako v rozhodnutí uviesť len tú skutočnosť, že udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky žalobcovi by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Základom pre uvedené odôvodnenie je písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené”, a teda táto písomnosť požíva ochranu, ktorú mu poskytuje zákon o ochrane utajovaných skutočností. Správny orgán tak obsah tejto písomnosti v predmetnom rozhodnutí nemohol prezradiť, čo však dostatočne odôvodnil v predmetnom rozhodnutí. Zákon č. 215/2004 Z. z. o utajovaných skutočnostiach vymedzuje jednak utajované skutočnosti, ale tiež oprávnené osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca. Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, z čoho vyplýva, že s predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát žalobcu a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. Z administratívneho spisu žalobcu však nevplýva, že by splnomocnil advokáta, ktorý by požiadal o jednorazové sprístupnenie tejto informácie. Túto skutočnosť žalobca v odvolaní namietal, avšak príslušné kroky podľa zistení odvolacieho orgánu neuskutočnil.
23. Žalobca sa sám dobrovoľne dal zastupovať pánom Abdulhalim Mustafa už v roku 2016 a do konania v roku 2020 opätovne doložil splnomocnenie na tohto splnomocneného zástupcu. V prípade, ak sa dá žalobca zastupovať, zasielajú sa všetky písomnosti, ako aj rozhodnutia jeho splnomocnenému zástupcovi. Žalobcovi sa rozhodnutia zasielajú len vtedy, ak mu z obsahu rozhodnutia plynú povinnosti, ako je napr. vycestovanie z územia Slovenskej republiky podľa §111 zákona č. 404/2011 Z. z. Došlo k pochybeniu, keď správny orgán nepočkal na prevzatie výzvy a vyjadrenie sa žalobcu. Uvedené pochybenie však samo o osebe nemá vplyv na správnosť rozhodnutia správneho orgánu. Správny orgán musel rozhodnúť bez vyjadrenia žalobcu vzhľadom na končiacu lehotu, avšak je možné konštatovať, že zo strany žalobcu nebolo doručené vyjadrenie ani po vydaní rozhodnutia, na ktoré by mohol prihliadať správny orgán v rámci odvolacieho konania, čím došlo zo strany žalobcu k márnemu uplynutiu lehoty na vyjadrenie. Žalobca tak mohol vo vyjadrení navrhnúť novy dôkaz, no neučinil tak, rovnako ako mohol v odvolacom konaní požiadať o udelenie súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patri, na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konania
advokátovi, v súlade s § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z, z. o utajovaných skutočnostiach, pričom ani tak neučinil, rovnako ako nepreukázal. že by bol v konaní zastúpený advokátom.
24. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutí správneho orgánu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie postupované policajnému útvaru na účely vydania administratívnoprávneho rozhodnutia sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou, a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou, by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe. Ďalej je nutné uviesť, že správny orgán nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. V podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejňovaniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v odôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. ČI. 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Rui Tória proti Španielsku zo dňa 09.12.1994).
25. Dňa 17.02.2020 sa oprávnený pracovník správneho orgánu oboznámil s doručenou utajovanou písomnosťou stupňa utajenia „Vyhradené“ vedenou pod číslom SIS-65/51-V-24-2/2020-S zo dňa 21.01.2020, ktorej pôvodcom je SIS, adresovanou k žiadosti žalobcu. Uvedeným bolo potvrdené, že písomnosť obsahuje informáciu v súvislosti s udelením dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, na základe ktorej je dôvodný postup podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Utajované informácie obsahujú spravodajské informácie, ktorých pôvodcom je spravodajská služba, t. j. SIS. Z uvedeného dôvodu nie je v kompetencii správneho orgánu zasahovať do činnosti SIS a spôsobu získania spravodajských informácií, taktiež správny orgán a žalovaný nemá dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť týchto informácií získaných SIS k žalobcovi. SIS získala k žalobcovi informácie, a tieto informácie sú utajovaného charakteru. Pôvodcom utajovanej písomnosti je SIS, a z toho dôvodu nie je v kompetencii správneho orgánu a žalovaného dávať súhlas na oboznámenie sa s utajovanými informáciami podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Ak by správny orgán umožnil žalobcovi oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou, alebo by utajovanú skutočnosť zverejnil, došlo by zo strany správneho orgánu k porušeniu predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností.
26. Informácie postupované policajnému útvaru sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou, a ako také používajú ochranu poskytovanú zákonom 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré ie neutajovanou písomnosťou by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolenej osobe. V podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejňovaniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v odôvodnení uviedol obsah utajovanej písomnosti, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. Utajované informácie podliehajú špeciálnemu režimu utajenia podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Tento zákon vymedzuje jednak utajované skutočnosti a tiež oprávnené osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona. Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, z ktorého vyplýva, že s utajovanými skutočnosťami sa môže oboznámiť len advokát žalobcu
a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. Správny orgán a žalovaný je viazaný vyjadrením SIS a takéto vyjadrenie je pre správny orgán záväzné. Správny orgán koná podľa zákonných ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z., ako aj Správneho poriadku. Správny orgán nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. V podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejňovaniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v odôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. Dožiadaním na SIS zo dňa 18.12.2019 o uvedenie dôvodov vydaného nesúhlasu s udelením dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky a následným oboznámením sa s doručeným stanoviskom SIS, bol dostatočne zistený skutkový stav veci.
IV. pojednávanie
27. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 20.04.2022 rozsudkom.
V. Relevantné právne predpisy
28. Podľa § 42 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. trvalý pobyt je trvalý pobyt na päť rokov, trvalý pobyt na neobmedzený čas, pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny s priznaným postavením osoby s dlhodobým pobytom Európskej únie.
29. Podľa § 51 zákona č. 404/2011 Z. z. dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas.
30. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. Policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti.
31. Podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
32. Podľa § 54 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.
33. Podľa § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliada na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.
34. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
35. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 36. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 37. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VI. Posúdenie veci správnym súdom
39. „Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.“ (NS SR spis. zn. 2Sžo/32/2014) Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a že ho vydal orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=2108584&f=3> zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny poriadok. Je veľmi dôležité uviesť, že v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať. 40. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca dňa 21.10.2019 podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. na základe toho, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. Správny orgán dňa 21.10.2019 zaslal v zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. žiadosť o stanovisko SIS. Na správny orgán bolo dňa 12.12.2019 doručené Stanovisko
- nesúhlas s udelením pobytu na území Slovenskej republiky, v ktorom SIS v rámci utajovaného režimu pod číslom SIS-65/51-V-169-2/2019-S zo dňa 29.11.2019 vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre účastníka konania. Dňa 18.12.2019 správny orgán zaslal na SIS žiadosť o vyjadrenie, v ktorej žiadal o vyjadrenie, či dôvody, ktoré SIS viedli k vydaniu negatívneho stanoviska sú natoľko závažné, že ich je možné považovať za bezpečnostné riziko, a teda, že udelenie dlhodobého pobytu účastníkovi konania by predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku v mysle ustanovenia § 54 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z. V nadväznosti na zaslanú žiadosť bolo dňa 11.02.2020 na správny orgán doručené Stanovisko - nesúhlas s udelením pobytu na území Slovenskej republiky, v ktorom
ÚHCP správnemu orgánu oznámilo, že mu bolo doručené stanovisko SIS pod č. SIS-65/51-V-24-2/2020- S zo dňa 22.01.2020. Na základe uvedeného sa dňa 17.02.2020 oprávnený pracovník správneho orgánu oboznámil s doručenou utajovanou písomnosťou stupňa utajenia „Vyhradené' - vedenou pod číslom SIS-65/51-V-24-2/2020-S zo dňa 22.01.2020. Podľa záverov správneho orgánu predmetná písomnosť obsahovala informáciu v súvislosti s udelením dlhodobého pobytu, ktorá odôvodňovala postup v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Po vyhodnotení podkladových listín Oddelenie cudzineckej polície PZ v Bratislave ako prvostupňový orgán rozhodnutím č. p. PPZ-HCP- BA6-131-016/2020-TPC zo dňa 18.02.2020 zamietlo podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu. Predmetné rozhodnutie napadol žalobca odvolaním. Žalovaný rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA2-2020/030415-004 zo dňa 19.05.2020 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí žiadosti potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
41. Správny súd reflektuje pri právnom posudzovaní konkrétnych vecí z hľadiska vlastnej aplikačnej praxe nález Ústavného súdu SR spis. zn. PL ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018, ktorým bola vyslovená protiústavnosť ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona a ktoré stratilo účinnosť dňa 06.03.2019. Ďalej: „Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn, PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s či 46 ods. 1 a 2, či 47 ods. 3. či 48 ods. 2 v spojení s či l ods. J, či 12 ods. 1 a 2 a s čl, 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom, a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu“ (rozsudok NS SR spis. zn. 10Sža/3/2016 zo dňa 27.03.2019). 42. Treba rovnako uviesť, že postup orgánov verejnej správy v týchto prípadoch naráža okrem pôvodného ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 z. z. na ďalšie zákonné limity, ktoré neboli označeným nálezom Ústavného súdu SR spis. zn. PL ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2018 dotknuté a ktoré bránia orgánu verejnej správy oznámiť žalobcovi aspoň tzv. podstatu dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti žalobcu ako účastníka konania. Dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn, PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 stratili účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. ale žiadnym spôsobom neboli dotknuté iné relevantné ustanovenia zákona (napr. § 125 ods. 6) ako aj ustanovenia zákona č. 215/2004 Z. z., ktorý upravuje podmienky na ochranu utajovaných skutočností, práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri tejto ochrane, pôsobnosť Národného bezpečnostného úradu a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom. To znamená, že napriek nálezu ÚS SR nie je možné vyvodiť záver, že postup orgánu verejnej správy bol v rozpore so zákonom. Na uvedené nadväzuje fakt, že žalovaný orgán verejnej správy nie je pôvodcom utajovanej informácie a teda nerozhoduje o jej odtajnení a to ani v prípade, ak mu správny súd uloží povinnosti postupovať v súlade s cit. nálezom. Správny súd má aplikačný poznatok z praxe, kedy po zrušení rozhodnutia zo strany súdu - orgán verejnej správy si vyžiada od SIS ako pôvodcu utajovanej skutočnosti jej čiastočné odtajnenie, ale SIS tento súhlas neudeľuje s odôvodnením, že iné ustanovenia (napr. § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z. z. ani ustanovenia zákona č. 215/2004 Z. z. neboli predmetným nálezom dotknuté, zostali v platnosti a účinnosti. Tento postup bezpochyby sleduje
legitímny záujem štátu, kedy utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v zákone o ochrane utajovaných skutočností. Charakterom tejto informácie sa žalovaný riadne zaoberal predovšetkým v druhostupňovom rozhodnutí č. p. PPZ-HCP- BA6-131-016/2020-TPC zo dňa 18.02.2020.
43. Za účelom zabezpečenia ochrany práv žalobcu a preverenia postupu žalovaného - správny súd si vyžiadal od SIS utajovaný registratúrny záznam v súvislosti s dokumentom č. SIS-65/51-V-24-2/2020- S zo dňa 22.01.2020, ktorý bol uložený na referáte utajovaných skutočností pod spis. zn. 1SprU/3/2022 k nahliadnutiu. Predmetnú písomnosť podrobil správny súd analýze, kedy po oboznámení sa so závažnými skutočnosťami nebol zistený poznatok zo strany súdu o arbitrárnom postupe orgánov verejnej správy. Pre naplnenie dôvodu na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. postačuje dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok. Už v takom prípade zákon ukladá orgánu verejnej správy obligatórne postupovať tak, že žiadosť zamietne. Orgán verejnej správy vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu z relevantných podkladov a tieto aj v odôvodnení uvádzal. Správnu úvahu žalovaný použil v rámci stanovených zákonných limitov, keďže informácia podlieha ochrane podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Nezákonný postup orgánov verejnej správy nebol zistený ani pri námietke, ktorá sa týkala iba formálnej výzvy na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, s ktorými ani nebol žalobca oboznámený s tým, že prvostupňový orgán verejnej správy ani nečakal na jeho vyjadrenie. Na uvedená nadväzujú aj konštatácie správneho súdu, ktoré sa týkali zákonnej ochrany utajovaných skutočností a nemožnosti správneho orgánu predmetnú informáciu žalobcovi oznámiť. Oba stupne administratívneho konania tvoria jeden celok a teda žalobca mal stále možnosť realizovať svoje procesné práva v odvolacom konaní. Správny orgán si bol nedostatku nevyčkania na vyjadrenie žalobcu vedomý a preto túto skutočnosť korigoval tak, že oznámil žalobcovi existujúcu možnosť prihliadať na jeho vyjadrenia a návrhy v odvolacom konaní. Na základe uvedeného nedostatku však nebolo možné považovať celý administratívny proces, alebo rozhodnutia v ňom vydané za nezákonné. Orgán verejnej správy pritom skúmal žiadosť žalobcu aj v kontexte ustanovenia čl. 8 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle protokolov nadväzujúcich na tento Dohovor. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Ak sa zistí pochybenie správneho orgánu, musí byť takého charakteru a intenzity, že správny súd môže prijať záver o zásahu do subjektívnych práv žalobcu. V danom prípade orgán verejnej správy vykonal riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom kladené náležitosti a sú riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, sú vecne správne, zákonne udržateľné a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.
44. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
45. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).