Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

TO-6Cpr/15/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Topoľčany sudcom Ľubošom Chrenkom v právnej veci žalobcov v 1/rade: K. W., R.. XX.XX.XXXX, D. N. XXX/XX, XXX XX R., v 2/rade: W. C., R.. XX.XX.XXXX, D. I. XX, XXX XX R., v 3/rade: S. X., R.. XX.XX.XXXX, D. S. XXX/X, XXX XX R., všetci zastúpení: Odborový zväz KOVO, Miletičova 24, 821 08 Bratislava, IČO: 30 804 078 proti žalovanému: Ernst Keller Slovakia, s.r.o., so sídlom Dolné Hony 9, 949 01 Nitra, IČO: 36 553 387, zast.: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, o uloženie povinnosti žalovanému určiť normy spotreby práce takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia v 1/ až 3/rade podali na tunajšom súde žalobu, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému určiť v súlade s § 133 Zákonníka práce normy spotreby práce, ktoré v celom rozsahu nahradia, žalovaným používané, indikátory výkonnosti, a to v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobu podali z dôvodu, že boli u žalovaného v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy, pričom u všetkých žalobcov bol v rámci pracovnej zmluvy dohodnutý druh práce, ktorý mali žalobcovia u žalovaného vykonávať ako „výroba a montáž automobilových komponentov, podľa normovania práce“. V pracovných zmluvách majú uvedené ako druh práce, ktorú majú u zamestnávateľa vykonávať „výroba a montáž automobilových komponentov, podľa normovania práce“. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Prakticky to znamená, že zamestnanec musí mať zabezpečené predpoklady na splnenie a prekračovanie noriem spotreby práce, ktoré musia byť určené v súlade s § 133 Zákonníka práce. Povinnosť žalovaného prideľovať žalobcom výkon práce podľa normovania práce je zrejmý aj z článku 2 bod 2.5 pracovnej zmluvy, kde je uvedené, že zamestnanec je povinný vykonávať prácu podľa zamestnávateľom určených noriem spotreby práce. Žalobcovia majú za to, že z pracovných zmlúv vyplýva žalovanému povinnosť určovať v súlade s platnou legislatívou pre vykonávanú prácu, výroba a montáž automobilových komponentov, normy spotreby práce. Ide o nutnosť určovania noriem spotreby práce pre vykonávaný druh práce, čo vyplýva aj z iných dokumentov, ktoré boli tak pre žalovaného ako aj žalobcov platné a záväzné. Ide napríklad o prémiový poriadok platný pre žalobcov. Bez stanovenia noriem spotreby práce nevie žalovaný určiť výšku prémie za normovaný výkon v súlade s princípom spravodlivej odmeny za vykonanú prácu. Bez určenia noriem spotreby práce nie je možné kvantifikovať

niektoré zložky mzdy žalobcov, určením noriem spotreby práce dochádza aj k objektivizácii práce, t.j. objektivizácii pracovného výkonu pre každého konkrétneho zamestnanca. Žalovaného prístup k určovaniu noriem spotreby práce sa zásadne zmenil v priebehu septembra 2016. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 07.09.2016 ku skutočnostiam uvedeným v dodatku č. 1 protokolu z Inšpekcie práce, Inšpektorátu práce Nitra č. INA-20-39-2.3/P-F24, A24, A25-16 uviedol, že zavedené kritéria označované ako normy spotreby práce napriek svojim označeniam neboli zo strany zamestnávateľa nikdy uplatňované ako normy spotreby práce v zmysle § 133 ods. 1 Zákonníka práce, ale iba ako indikátory výkonnosti výlučne za účelom poskytovania nenárokovateľných variabilných odmien zamestnancov. Z tohto vyjadrenia je zrejmé, že v skutočnosti boli u žalovaného určené normy spotreby práce, napriek tomu, že ich žalovaný v septembri 2016 premenoval na indikátory výkonnosti. Zmena pohľadu žalovaného na normy spotreby práce od septembra 2016, ktoré mal zjavne určené, aj keď nesprávne a bez exaktných poznatkov, má účelový charakter. Žalobcovia majú za to, že táto zmena pohľadu, ktorá viedla žalovaného k premenovaniu noriem spotreby prác na indikátory výkonnosti, je zapríčinená neschopnosťou žalovaného predložiť Inšpektorátu práce Nitra dokumentáciu, na základe ktorej by bolo možné Inšpektorátom práce zodpovedne a objektívne posúdiť rešpektovanie požiadaviek, či pri určovaní požadovaného množstva práce a pracovného tempa, bolo vzaté do úvahy pracovné tempo primerané fyziologickým a neuropsychologickým možnostiam, právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie BOZP v zmysle § 133 ods. 1 Zákonníka práce. Podľa žalobcov sledovanie výkonnosti je možné len prostredníctvom noriem spotreby práce, pri určovaní požadovaného množstva práce a pracovného tempa.

2. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V písomnom vyjadrení uviedol, že je medzinárodná spoločnosť pôsobiaca v oblasti v automotive, založená materskou spoločnosťou z Nemecka. Plne si je vedomý svojej spoločenskej zodpovednosti za ľudí, ktorých zamestnáva. U neho pôsobia dve odborové organizácie, ktorými sú Základná odborová organizácia integrovaného odborového zväzu pôsobiaca pri Ernst Keller Slovakia, s.r.o. a Základná odborová organizácia zväzu KOVO OKO pôsobiaca pri Ernst Keller Slovakia, s.r.o. Žalovaný namieta nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcovi. Podľa § 133 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže určiť normy spotreby práce. Podľa § 133 ods. 3 ak zavádzanie a zmeny noriem spotreby práce nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnávateľ zavádza normy a vykonáva ich zmeny až po dohode so zástupcami zamestnancov; ak k dohode nedôjde do 15 dní od predloženia návrhu, rozhodne príslušný inšpektorát práce podľa osobitného predpisu. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, či normy spotreby práce u zamestnávateľa budú alebo nebudú zavedené, je vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa a naopak, že individuálni zamestnanci zamestnávateľa nemajú právny nárok na ich zavedenie. V prípade, ak u zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov, normy spotreby práce sa upravia v kolektívnej zmluve dojednanej v príslušnou odborovou organizáciou. V prípade, ak normy spotreby práce nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve, uskutoční sa ich zavádzanie po dohode so zástupcami zamestnancov. Ako v poradí tretia alternatíva sa uplatní postup za predpokladu, že nedôjde k dohode zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov, kedy o normách spotreby práce rozhodne príslušný inšpektorát práce. Zákonodarca uvedeným postupom jednoznačne upravil zavádzanie, zmenu a zrušenie noriem spotreby práce u zamestnávateľa a jednoznačne vymedzil oprávnené subjekty v konaní o zavedení noriem spotreby práce podľa § 133 ZP. Ako základný a východiskový princíp v tomto konaní sa pritom uplatní princíp autonómneho rozhodnutia zamestnávateľa, ktorý je ako jediný subjekt v konaní o zavedení noriem spotreby práce oprávnený rozhodnúť, či u neho budú alebo nebudú zavedené normy spotreby práce. Až v prípade, ak sa zamestnávateľ rozhodol normy spotreby práce zaviesť a nedôjde k dohode so zástupcami zamestnancov ohľadom zavedenia noriem spotreby práce, je príslušný na vydanie rozhodnutia príslušný inšpektorát práce. Z vyššie uvedeného vyplýva skutočnosť, že zamestnanec ako subjekt individuálnych pracovnoprávnych vzťahov nie je podľa Zákonníka práce (hmotnoprávne) oprávnený domáhať sa zavedenia noriem spotreby práce u zamestnávateľa. Žalobcovia sa nikdy netajili zámerom prinútiť žalovaného zaviesť normy spotreby práce, nakoľko z uvedeného odvodzovali hypotetickú príležitosť domôcť sa vyšších mzdových nárokov voči žalovanému. Keďže žalobcovia neuspeli so zámerom zaviesť normy spotreby práce u žalovaného prostredníctvom ZO OKO (nakoľko nie je najväčšou odborovou organizáciou u žalovaného), v uvedenej veci sa opakovane (neúspešne) obracali na Inšpektorát práce Nitra, aby určil normy spotreby práce u žalovaného. Žalovaný sa domnieva, že ani súd mu nemôže uložiť povinnosť zaviesť určitý spôsob organizácie práce, ktorý má však vplyv aj na ostatných jeho zamestnancov, nielen na žalobcov, keďže žiaden právny predpis žalovanému zavedenie takéhoto spôsobu organizácie práce (normy spotreby práce) neukladá, naopak, výslovne ponecháva na rozhodnutí žalovaného, či normy spotreby práce zavedie alebo nie.

Žalovaný nepopiera odkaz na normy spotreby práce v pracovných zmluvách žalobcov ani svoj pôvodný zámer zaviesť normy spotreby práce podľa § 133 ZP. Žalovaný však napriek tomu normy spotreby práce podľa § 133 fakticky nikdy nezaviedol a z uvedeného dôvodu sú a vždy boli tieto ustanovenia v pracovných zmluvách žalobcov neplatné. Upustil od zámeru zaviesť normy spotreby práce z dôvodu, že za účelom zavedenia noriem spotreby práce malo byť od samého počiatku výlučne definovanie indikátorov výkonnosti zamestnancov pre účely poskytovania nenárokovateľnej variabilnej zložky mzdy

- prémii, v zmysle interných predpisov žalovaného, na čo však zavedenie noriem spotreby práce podľa § 133 nebolo potrebné. S cieľom vylúčiť akékoľvek pochybnosti resp. nedorozumenia ohľadom zavádzania noriem spotreby práce podľa § 133 žalovaný ako zamestnávateľ pristúpil po dohode so zástupcami zamestnancov k zmene svojich vnútorných predpisov a kolektívnej zmluvy, pričom zrušil vecne nesprávne formálne označenie týchto indikátorov ako normy spotreby práce a namiesto toho sa tieto v súlade s ich účelom a používaním v súčasnosti označujú ako „indikátory výkonnosti“. Uvedenému zodpovedá aj dikcia čl. 6 ods. 1 platnej kolektívnej zmluvy uzatvorenej dňa 19.12.2016 medzi zamestnávateľom a IOZ ako najväčšou odborovou organizáciou pôsobiacou u zamestnávateľa. Zavedené kritéria označené ako normy spotreby práce žalovaný ako zamestnávateľ aj naďalej aplikuje výlučne ako indikátory výkonnosti, t.j. iba ako vstupné údaje pre objektívny výpočet prémii. Poukazuje na znenie § 133 ods. 2 ZP, podľa ktorého sa normy spotreby práce nemôžu u zamestnávateľa uplatňovať so spätnou platnosťou. Z uvedeného dôvodu zavedením noriem spotreby práce podľa § 133 ods. 3 s právnymi účinkami do minulosti nie je možné. Žalovaný zdôraznil, že vo vzťahu k žalobnému návrhu je za súčasných okolností a s ohľadom na platnú kolektívnu zmluvu bezpredmetné, či v minulosti normy spotreby práce podľa § 133 skutočne uplatňoval resp. či vôbec spĺňal zákonné požiadavky na zavedenie týchto noriem, nakoľko sa žalovaný a zástupcovia zamestnancov v platnej kolektívnej zmluve preukázateľne dohodli, že u žalovaného sa normy spotreby práce podľa § 133 neuplatňujú. Žalovaný sa nestotožňuje s účelovým tvrdením žalobcov, že odkaz na normy spotreby práce v pracovných zmluvách žalobcov zakladá právny nárok žalobcov voči žalovanému na zavedenie noriem spotreby práce podľa § 133 ZP. Poukazuje na fakt, že v prípade, ak by určenie noriem spotreby práce bolo pre výkon pracovného pomeru žalobcov podľa ich pracovnej zmluvy nevyhnutný, žalobcovia mohli túto skutočnosť namietnuť už pri samotnom vzniku pracovného pomeru. Žalobcovia od samého vzniku pracovného pomeru presne poznajú systém sledovania výkonnosti zamestnancov. Výkonnostné indikátory, ktoré sa u neho uplatňujú, nemajú nijaký vplyv na poskytovanie mzdy zamestnancom, t.j. zamestnanec obdrží fixnú mesačnú mzdu podľa svojej pracovnej zmluvy bez ohľadu na skutočnosť, či dodrží pracovné tempo resp. indikátory výkonnosti uvedené v pracovnom výkaze. Zavedené indikátory výkonnosti žalovaný využíva a vždy využíval výlučne ako motivačný nástroj na účely poskytovania nenárokovateľnej zložky mzdy (prémii) svojim zamestnancom. Zároveň tak slúžia indikátory výkonnosti na zabezpečenie predvídateľnosti pracovných výstupov zamestnancov v kontexte plnenia objednávok pre obchodných partnerov žalovaného. Žalovaný popiera tvrdenie žalobcov, že na ich pracovný vzťah so žalobcami sa má uplatňovať prémiový poriadok z roku 2007. Od roku 2011 sa na základe dodatkov k pracovným zmluvám uplatňoval prémiový poriadok aktuálny v čase podpisu dodatkov, t.j. prémiový poriadok z roku 2009, s čím v predmetných dodatkoch k pracovným zmluvám žalobcovia výslovne súhlasili. Tieto dodatky pritom jasne rozlišujú medzi základnou mesačnou mzdou žalobcov, na ktorú majú právny nárok a prémiami v zmysle prémiového poriadku. Žalovaný popiera tvrdenia žalobcov, že bez stanovenia noriem spotreby práce nevie určiť výšku prémie za nadvýkon v súlade s princípom spravodlivej odmeny za vykonanú prácu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcov, že ich odmeňovanie je akýmkoľvek spôsobom závislé od určenia noriem spotreby práce podľa § 133 ZP. Zavedenie noriem spotreby práce u žalovaného nie je dôvodné, nakoľko žalobcovia od samého vzniku pracovného pomeru so žalovaným nevykonávali prácu podľa noriem spotreby práce podľa § 133 ZP, na ktoré odkazujú ich pracovné zmluvy, ale výlučne podľa popísaných pravidiel výkonu práce a odmeňovania.

3. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedli, že zámerom podania žaloby je ochrana práv žalobcov ako aj ostatných zamestnancov žalovaného pred jeho nezákonným postupom, ktorý spočíva v zámernom obchádzaní § 133 Zákonníka práce, kedy svojím konaním ustanovuje tzv. indikátory výkonnosti ako nezákonnú náhradu za normy spotreby práce napriek tomu, že z ich obsahu a účelu nepochybne vyplýva, že indikátory výkonnosti majú charakter noriem spotreby práce. Nezákonný postup žalovaného spočívajúci v obchádzaní § 133 spôsobuje neplnenie si povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov podľa čl. 5 základných zásad Zákonníka práce zároveň porušuje článok 3 základných zásad Zákonníka práce.

Žalobcovia nespochybňujú, že podľa § 133 nie je povinnosťou zamestnávateľa určiť normy spotreby práce, ale je to jeho právo. Povinnosť žalobcov vykonávať prácu v súlade s normami práce bola zakotvená priamo v pracovnej zmluve. Tejto povinnosti zodpovedá povinnosť zamestnávateľa prijať tieto normy v súlade so zákonom. Tvrdenie žalovaného, že normy spotreby práce sa u žalobcov fakticky nikdy neuplatňovali, nie je pravdivé. Skutočnosť, že normy spotreby práce sa u žalovaného reálne uplatňovali, vyplýva z viacerých dokumentov a z viacerých upozornení žalovaného na neplnenie výkonových noriem, na ktoré poukázali v písomnom vyjadrení. K namietanej neexistencii právneho záujmu žalobcov, títo v písomnom vyjadrení uviedli, že zavedenie noriem spotreby práce v súlade s § 133 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré v celom rozsahu nahradia tzv. indikátory výkonnosti, je nevyhnutné z hľadiska právnej istoty a ochrany práv žalobcov, ako aj ostatných zamestnancov žalovaného. Je nepochybné, že u žalovaného sa aplikujú normy spotreby práce, aj keď to žalovaný odmieta uznať a snaží sa o obchádzanie zákonných ustanovení prostredníctvom uplatňovania akýchsi indikátorov výkonnosti.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že žalobcovia vo vyjadrení uvádzajú, že práva na zavedenie noriem spotreby práce sa domáhajú nie ako členovia orgánov odborovej organizácie, ale ako individuálni poškodení zamestnanci a že svoj žalobný nárok neopierajú o § 133, ale dôsledné uplatňovanie pracovných podmienok obsiahnutých v pracovných zmluvách. Žalovaný považuje takýto výklad ustanovení a pracovných zmlúv žalobcov za zjavne nesprávny a účelový. Je zrejmé, že nepripúšťa individuálne zmluvné dojednanie o zavedení noriem spotreby práce, skutočnosť, či normy spotreby práce u zamestnávateľa budú alebo nebudú zavedené, je vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa. Súd na základe žaloby nemôže zaviazať žalovaného na zavedenie noriem spotreby práce voči všetkým zamestnancom. Uvedené by viedlo k odlišným podmienkam výkonu práce pre jednotlivých zamestnancov a k možnej diskriminácii na pracovisku. Právny nárok individuálnych zamestnancov na zavedenie noriem spotreby práce by bol v zrejmom rozpore so základnými právami zamestnávateľa, ktoré priznáva ZP. Je zrejmé, že ani súd z dôvodu chýbajúceho právneho základu nemá právomoc žalovanému uložiť povinnosť zaviesť určitý spôsob organizácie práce. Žalobcovia nie sú účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu podľa § 133 ZP, z ktorého vyvodzujú uplatnený nárok. Žalobcovia nepreukázali žiadne konkrétne porušenia ich práv podľa pracovnej zmluvy alebo ZP, ktoré by boli dôsledkom nezavedenia noriem spotreby práce podľa § 133 alebo uplatňovania indikátorov výkonnosti. Vo vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že normy spotreby práce u neho neboli zavedené, čo bolo preukázané aj v správnom konaní pred Inšpektorátom práce. Poukázal pritom na najnovšie rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra č. 8582/984/2016/PPV-I zo dňa 28.09.2017. Žalovaný odmieta argumentáciu žalobcov týkajúcu sa uplatňovania indikátorov výkonnosti vo vzťahu k mzde žalobcov, keď žalobcovia sa snažia svojou argumentáciou akcentovať, že indikátory výkonnosti, nakoľko slúžia na výpočet výkonnostnej prémie ako zložky mzdy, majú významný dopad na celkové mzdové ohodnotenie žalobcov. Žalovaný zdôrazňuje, že indikátory výkonnosti predstavujú žalovaným zavedený mechanizmus výpočtu nenárokovateľných plnení poskytovaných zamestnancom, pričom tieto slúžia iba ako vstupné údaje pre objektívny výpočet prémii. Žalovaný odmieta tvrdenia žalobcov, že dodatky pracovným zmluvám predstavujú jednostranné určenie mzdových podmienok žalovaným v neprospech žalobcov. Je zrejmé, že dodatky predstavujú dohodu oboch zmluvných strán o zmene pracovných (mzdových) podmienok.

5. Žalobcovia v 1/ až 3/rade vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 28.11.2017 uviedli, že sa nedožadujú individuálnych zmluvných dojednaní o zavedení noriem spotreby práce. Rovnako nežiadajú určenie podmienok uplatňovania noriem spotreby práce v rozpore s podmienkami a postupmi upravenými v § 133 ZP. Dožadujú sa plnenia povinností žalovaného, ku ktorým sa sám zmluvne zaviazal uzatvorením pracovnej zmluvy so žalobcami v podobe a v znení, v akej zmluva, aj v zmysle dodatkov, platí do dnešnej doby. Svoje povinnosti okrem pracovnej zmluvy sám žalovaný upravil aj prostredníctvom vnútorných predpisov ako pracovný poriadok, prémiový poriadok. V neposlednej rade žalovaný jednoznačne prejavil svoju vôľu zaviesť a uplatňovať normy spotreby práce faktickým konaním a organizáciou práce. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, že indikátory výkonnosti ohraničujú iba maximálnu hranicu pracovného výkonu - 130% majú žalobcovia za to, že takéto tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Žalovaný indikátormi výkonnosti stanovil spodnú hranicu výkonu, resp. výkon, ktorý by mal zamestnanec plniť za časovú jednotku, a to v dokumente Výkony k pracovným operáciám, ktoré majú predstavovať 100% výkon zamestnancov. V závere vyslovili presvedčenie, že jedine súd môže rozhodnúť o povinnosti zaviesť normy spotreby práce.

6. Žalobca v 1/rade vo svojej výpovedi uviedol, že žalobu podali z dôvodu, aby sa nastolil stav právnej istoty, keďže žalovaný nerešpektuje v tom, že normy spotreby práce nestanovil podľa objektívnych zásad, ale vychádzal z toho, aby on dosahoval maximálne zisky. Cestou Inšpektorátu práce sa domáhali, aby došlo k stanoveniu noriem spotreby práce, Inšpektorát práce zaujal také stanovisko, že to nemôže preveriť, lebo žalovaný nepredložil doklady. Domáhajú sa, aby normy spotreby práce boli stanovené objektívne, nedochádzalo k diskriminácii, ale aj k ohrozovaniu zdravia zamestnancov. Podľa neho nie je objektívne, že sú rôzne pracovné operácie, kde sa dá dosiahnuť norma 100% pri menej namáhavej a vynaloženej práci, ako pri iných operáciách, kde sa stanovená norma nedá dosiahnuť. Ide im o to, aby neboli rozdiely a všade to bolo tak, že primeraným pracovným tempom sa dá dosiahnuť norma 100%.

7. Žalobca v 2/rade vo svojej výpovedi uviedol, že sa pridržiava výpovede žalobcu v 1/rade. Jeho cieľom podania žaloby je dosiahnuť primerané pracovné tempo na každej operácii.

8. Žalobca v 3/rade vo svojej výpovedi uviedol, že sa pridržiava výpovede žalobcu v 1/rade, ktorú možno považovať za jeho výpoveď.

9. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov v 1/ až 3/rade, oboznámením sa s obsahom pracovných zmlúv, ich príloh, dodatkov, prémiového poriadku, protokolov Inšpektorátu práce, rozhodnutí Inšpektorátu práce, pracovného poriadku, dohôd o mzdových podmienkach, kolektívnej zmluvy, ostatných listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav: Žalobcovia sú zamestnancami žalovaného. Žalobca v 1/rade uzatvoril so žalovaným dňa 17.03.2005 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce: výroba a montáž automobilových komponentov podľa normovania práce. Mzdové nároky zamestnanca boli dohodnuté: a)základná mzda s vyčíslenou stanovenou sumou vtedy 7.000 Sk brutto, b) prémie špecifikované prémiovým poriadkom, s dohodnutým výkonom práce Nitra, Dvorčianska 74. K zmene časti pracovnej zmluvy došlo na základe dodatkov. Žalobca v 2/rade uzatvoril so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 24.09.2007 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce: výroba a montáž automobilových komponentov podľa normovania práce. Mzdové nároky zamestnanca boli dohodnuté: a)základná mzda s vyčíslenou stanovenou sumou vtedy 10.000 Sk brutto, b) prémie špecifikované prémiovým poriadkom, ktorý je súčasťou tejto pracovnej zmluvy, s dohodnutým výkonom práce Nitra, Dvorčianska 74. K zmene časti pracovnej zmluvy došlo na základe dodatkov. Žalobca v 3/rade uzatvoril so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 11.12.2007 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce: výroba a montáž automobilových komponentov podľa normovania práce. Mzdové nároky zamestnanca boli dohodnuté: a)základná mzda s vyčíslenou stanovenou sumou vtedy 10.000 SK brutto, b) prémie špecifikované prémiovým poriadkom, ktorý tvorí prílohu č. 1 pracovného poriadku, ktorý je súčasťou tejto pracovnej zmluvy, s dohodnutým výkonom práce Nitra, Dvorčianska 74, K zmene časti pracovnej zmluvy došlo na základe dodatkov. Z bodu 2.5 uvedených pracovných zmlúv vyplýva, že tento bod je označený ako normovanie práce, v ktorom sa uvádza, že zamestnanec je povinný vykonávať prácu podľa zamestnávateľom určených noriem spotreby práce. S týmito normami, ako aj s pracovnými postupmi bol zamestnanec podrobne oboznámený ešte pred výkonom práce. Z tohto bodu ďalej vyplýva, že zamestnávateľ sa zaväzuje každú zmenu noriem spotreby práce oznámiť pred začatím práce a neuplatňovať ju so spätnou platnosťou. Zamestnávateľ sa ďalej zaväzuje jednotlivé pracovné postupy dať k dispozícii zamestnancovi na všetkých pracovných stanovištiach, na ktorých sa vyžaduje normovaná práca tak, aby tento mal možnosť kedykoľvek počas výkonu práce v prípade potreby do nich nahliadnuť. Podľa žalobcov z pracovných zmlúv vyplýva žalovanému povinnosť určovať v súlade s platnou legislatívou pre vykonávanú prácu dohodnutú v pracovnej zmluve normy spotreby práce. Prístup k určovaniu noriem spotreby práce sa u žalovaného zásadne zmenil podľa žalobcov v priebehu septembra 2016, keď ich premenoval na indikátory výkonnosti. Z podnikovej kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi zmluvnými stranami a to žalovaným ako zamestnávateľom a základnou organizáciou Integrovaného odborového zväzu Ernst Keller Slovakia, s.r.o. (ZO IOZ) dňa 19.12.2016 vyplýva konkrétne z kapitoly IV označenej ako podmienky odmeňovania, že v článku 1 sa upravujú podmienky mzdy, v článku 2 mzdy a mzdových zvýhodnení za prácu nadčas, v článku 3 za prácu vo sviatok, v článku 4 za nočnú prácu, v článku 5 splatnosť mzdy a výplata mzdy. Z článku 6 tejto kapitoly vyplýva a to bodu 1, že zmluvné strany sa pre vylúčenie pochybností dohodli, že zavedené kritériá, ktoré boli doposiaľ označované ako „normy spotreby práce“ a na ktoré odkazujú aj pracovné zmluvy zamestnancov pracujúcich na pozícii „výroba a montáž automobilových komponentov,

podľa normovania práce“ sa neuplatňujú v režime § 133 ods. 1 Zákonníka práce. Kritériá doposiaľ označované ako normy spotreby práce sa budú uplatňovať ako „indikátory výkonnosti“ zamestnancov. Z hľadiska odmeňovania zamestnancov tieto indikátory výkonnosti budú aj naďalej slúžiť výlučne na účely poskytovania nenárokovateľných variabilných odmien zamestnancov. V rovnaký deň 19.12.2016 bol dohodnutý mzdový poriadok. Z rozhodnutia Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 16.11.2016 č. 8582/984/2016/PPV vyplýva, že Inšpektorát práce normy spotreby práce u zamestnávateľa Ernst Keller Slovakia, s.r.o. nezavádza. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že bol doručený návrh na začatie správneho konania podaný výborom ZO KOVO OKO pri Ernst Keller Slovakia, s.r.o., ktorým navrhovateľ podal návrh na začatie správneho konania podľa § 7 ods. 9 Zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce. Z rozhodnutia Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 28.09.2017 č. 8582/984/2016/PPV-I vyplýva, že Inšpektorát práce Nitra podľa § 7 ods. 9 Zákona č. 125/2006 Z.z. rozhodol, že u zamestnávateľa Ernst Keller Slovakia, s.r.o. normy spotreby práce nezavádza. Rozhodnutím Národného inšpektorátu práce ako odvolacieho orgánu zo dňa 22.01.2018 č. PO/BEZ/2017/2713 Národný inšpektorát práce napadnuté rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 28.09.2017 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

10.Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce (ZP), Tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

11. Podľa § 14 ZP, Spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

12. Podľa § 43 ods. 1,2,4 ZP, V pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a)druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b)miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c)deň nástupu do práce, d)mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby. V pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody.

13. Podľa § 47 ods. 1,2 ZP, Odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a)zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b)zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Pri nástupe do zamestnania je zamestnávateľ povinný zamestnanca oboznámiť s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou, s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania a s vnútorným predpisom upravujúcim oznamovanie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Zamestnávateľ je tiež povinný pri nástupe do zamestnania oboznámiť mladistvého zamestnanca, a v prípade fyzickej osoby vykonávajúcej ľahké práce uvedené v § 11 ods. 4 <http://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2001/311/20171230> aj jej zákonného zástupcu, o možných rizikách vykonávanej práce a o prijatých opatreniach týkajúcich sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

14. Podľa § 118 ods. 1 ZP, Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

15. Podľa § 119 ods. 2 veta prvá a ods. 3 ZP, Mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve.

V mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.

16. Podľa § 133 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, Zamestnávateľ môže určiť normy spotreby práce. Pri určovaní požadovaného množstva práce a pracovného tempa musí vziať do úvahy pracovné tempo primerané fyziologickým a neuropsychickým možnostiam, právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, čas na osobnú očistu po skončení práce a čas na prirodzené potreby zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť, aby predpoklady na uplatnenie noriem spotreby práce boli utvorené pred začatím práce. Normy spotreby práce a ich zmeny sa musia zamestnancom oznámiť vždy pred začatím práce a nesmú sa uplatňovať so spätnou platnosťou. Ak zavádzanie a zmeny noriem spotreby práce nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnávateľ zavádza normy a vykonáva ich zmeny až po dohode so zástupcami zamestnancov; ak k dohode nedôjde do 15 dní od predloženia návrhu, rozhodne príslušný inšpektorát práce podľa osobitného predpisu.

17. Z ustanovenia § 43 vyplýva, že pracovná zmluva je dvojstranný právny úkon na základe prejavu vôle urobeného spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci zmluvy prejaviť. Podstatné náležitosti pracovnej zmluvy sú 4 a to: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, b) miesto výkonu práce, c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Tieto podstatné zložky mzdy sa vyžadujú na platné uzavretie pracovnej zmluvy. Pracovný pomer zakladá medzi zamestnancami a zamestnávateľom vzájomné práva a povinnosti. Medzi najdôležitejšie povinnosti zamestnávateľa patrí prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, vytvárať podmienky na plnenie pracovných úloh ako aj dodržiavať ďalšie pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou a pracovnou zmluvou.

18. Dohoda o mzde je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy. Podľa § 119 ods. 2 mzdové podmienky dohodne zamestnávateľ s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Ustanovenie § 119 ods. 3 upravuje, čo možno dohodnúť v mzdových podmienkach.

19. Mzda má v zásade obsahovať určitý ekvivalent za vykonanú prácu. Preto zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby pre dosiahnutie určitej výšky mzdy určil normy spotreby práce, ktoré musia objektívne zohľadňovať pracovné tempo primerané fyziologickým a neuropsychickým možnostiam, predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a čas na prirodzené potreby zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný normy spotreby práce oznámiť pred začatím práce a nemôže ich uplatňovať so spätnou účinnosťou. Zamestnávateľ môže zavádzať normy spotreby práce a vykonávať ich zmeny, ak táto úprava už nie je obsiahnutá v kolektívnej zmluve, až po dohode so zástupcami zamestnancov. Ak k dohode nedôjde, do 15 dní od predloženia návrhu, rozhodne príslušný Inšpektorát práce podľa osobitného predpisu, ktorým je § 7 ods. 9 Zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, podľa ktorého ustanovenia Inšpektorát práce rozhoduje, ak nedošlo k dohode podľa osobitného predpisu (§ 133 ods. 3 o pravidlách bezpečnosti, o ochrane zdravia pri práci, ktoré má zamestnávateľ vydať a o zavedení noriem spotreby práce a o ich zmenách u zamestnávateľa. Z uvedeného je zrejmé, že ak zamestnávateľ potrebuje stanoviť určité presné ciele a úlohy v rámci pracovnej činnosti najčastejšie v rámci výrobného procesu, využíva na to normovanie práce a meranie produktivity práce. Samotné normovanie sa musí riadiť ustanovením § 133 ZP. Dôležité je, aby normy spotreby práce boli ustanovené ešte pred začatím práce. Normovanie práce sa najčastejšie používa na zvyšovanie produktivity práce alebo racionalizáciu práce.

20. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobe žalobcov nie je možné vyhovieť. Títo sa podanou žalobou domáhajú povinnosti určiť v súlade s § 133 Zákonníka práce normy spotreby práce, ktoré v celom rozsahu nahradia, žalovaným používané, indikátory výkonnosti. Takže ide o splnenie povinnosti, ktoré sa domáhajú podanou žalobou podľa ustanovenia § 137 písm. a) CSP. Určenie noriem spotreby práce upravuje ustanovenie § 133 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého môže zamestnávateľ určiť, teda zákon mu umožňuje, aby pri stanovení adekvátnej výšky mzdy určil normy spotreby práce. Z tohto ustanovenia však nevyplýva povinnosť zamestnávateľovi určiť normy spotreby práce. Zavádzanie noriem spotreby

práce môže byť dohodnuté v kolektívnej zmluve a ak nie je ako to vyplýva z ustanovenia § 133 ods. 3 zamestnávateľ zavádza normy a vykonáva ich zmeny až po dohode so zástupcami zamestnancov; ak k dohode nedôjde do 15 dní od predloženia návrhu, rozhodne príslušný Inšpektorát práce podľa osobitného predpisu. Z uvedeného potom nevyplýva povinnosť zamestnávateľovi určiť normy spotreby práce, ale ani možnosť súdu rozhodnúť o zaviazaní zamestnávateľa o jeho povinnosti určiť normy spotreby práce. Z citovaného zákonného ustanovenia je nesporné, že v prípade, že nedôjde k dohode, je daná právomoc Inšpektorátu práce podľa § 7 ods. 9 Zákona č. 125/2006 Z.z. Až následne v správnom konaní by mohol vec prejednať súd.

21. Nemožnosť uplatniť svoj nárok podľa § 133 potvrdili vlastne aj samotní žalobcovia, keď uviedli, že sa domáhajú vymoženia svojho práva podľa zmluvných pracovnoprávnych vzťahov, ktoré boli uzavreté so žalovaným. Podľa žalobcov ich povinnosť vykonávať práce v súlade s normami práce boli zakotvené priamo v pracovných zmluvách a z tejto povinnosti zodpovedá povinnosť zamestnávateľa prijať tieto normy v súlade so zákonom. Ako už bolo vyššie uvedené, medzi najdôležitejšie povinnosti zamestnávateľa patrí prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy. V pracovných zmluvách žalobcov v článku 2 bodu 2.5 je uvedené normovanie práce, podľa ktorého zamestnanec je povinný vykonávať prácu podľa zamestnávateľom určených noriem spotreby práce. S týmito normami, ako aj s pracovnými postupmi bol zamestnanec podrobne oboznámený ešte pred výkonom práce. Z tohto bodu ďalej vyplýva, že zamestnávateľ sa zaväzuje každú zmenu noriem spotreby práce oznámiť pred začatím práce a neuplatňovať ju so spätnou platnosťou. Zamestnávateľ sa ďalej zaväzuje jednotlivé pracovné postupy dať k dispozícii zamestnancovi na všetkých pracovných stanovištiach, na ktorých sa vyžaduje normovaná práca tak, aby tento mal možnosť kedykoľvek počas výkonu práce v prípade potreby do nich nahliadnuť. Podľa súdu povinnosť vykonávať práce podľa stanovených noriem spotreby práce platí vo vzťahu k zamestnancom pre prípad, že sú zamestnávateľom určené (§ 133 ods. 1). Z pracovných zmlúv tak nevyplýva povinnosť zamestnávateľovi teda žalovanému určiť normy spotreby práce, čo nevyplýva ani z článku III pracovnej zmluvy, ktorý upravuje konkrétne práva a povinnosti zamestnávateľa. Z článku 6 kapitoly IV podnikovej kolektívnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa pre vylúčenie pochybností dohodli, že zavedené kritéria, ktoré boli doposiaľ označované ako normy spotreby práce a na ktoré odkazujú aj pracovné zmluvy zamestnancov pracujúcich na pozícii „výroba a montáž automobilových komponentov, podľa normovania práce“ sa neuplatňujú v režime § 133 ods. 1 Zákonníka práce. Kritériá doposiaľ označované ako normy spotreby práce sa budú uplatňovať ako „indikátory výkonnosti“ zamestnancov.

22. Podľa žalobcov práva na zavedenie normy spotreby práce sa domáhajú nie ako členovia organizovanej odborovej organizácie, ale ako individuálne poškodení zamestnanci. Z ustanovenia § 133 ods. 3 vyplýva, že zamestnávateľ môže zavádzať normy spotreby práce, ak to nie je upravené v kolektívnej zmluve až po dohode so zástupcami zamestnancov. Podľa súdu, ak zákon vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, individuálne sa môže zamestnanec domáhať nároku iba v prípade, ak zástupcovia zamestnancov nepôsobia u zamestnávateľa a je vtedy možné, aby zamestnanci konali samostatne, čo však neplatí pre daný prípad, keď u žalovaného pôsobia dve odborové organizácie. Preto sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, ktorí nie sú nositeľmi hmotnoprávneho oprávnenia podľa § 133 ZP.

23. Na základe vyššie uvedeného súd žalobu žalobcov zamietol ako nedôvodnú.

24. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

25. Podľa § 262 ods.1, 2 CSP, O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Vzhľadom na úspech žalovaného v konaní, súd žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške, ktoré mu vznikli titulom trov právneho zastúpenia. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch vyhotoveniach, cestou Okresného súdu Topoľčany na Krajský súd v Nitre. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).