Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21C-222-2015.pdf
PDF · 219.09 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/222/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobcu REALITY-VĚŘITEL CZ s.r.o. so sídlom v Českej republike, Nám. 1. máje 1605, Uherský Brod, IČ 277 25 537, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s.r.o., so sídlom v Trenčíne - Opatovej, Potočná 650/135B, IČO 36 857 882, proti žalovanej Slovenská republika, zastúpenej 1/ Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, 2/ Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 3, o náhradu škody takto
rozhodol:
I. Žaloba sa z a m i e t a .
II. Žalovanej sa proti žalobcovi priznáva náhrada trov konania rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa domáhal, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom 18.472.415,85 eur.
2. Aktívnu vecnú legitimáciu odôvodnil žalobca tým, že ako postupník uzavrel so slovenskou spoločnosťou REALITY a.s., ako postupcom, zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky postupcu na náhradu škody spôsobenej tejto spoločnosti nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci Slovenskej republiky v súvislosti s vyhlásením a vedením konkurzu na majetok spoločnosti REALITY a.s., ako úpadcom v konkurznom konaní, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 28K 24/2008, kde k vyhláseniu konkurzu a jeho následnému trvaniu až do jeho zrušenia došlo k škode v dôsledku nesprávneho úradného postupu konajúceho konkurzného súdu a v dôsledku nesprávneho úradného potupu správcu dane, Daňového úrad Dubnica nad Váhom. Postúpená pohľadávka na náhradu škody vo výške 18 472 415,85 eur predstavuje škodu na ušlom zisku, ktorý spoločnosť REALITY a.s. mohla dosiahnuť podnikateľskou činnosťou, zmarenou konkurzným konaním.
3. Základom uplatneného nároku na náhradu škody je nesprávny úradný postup, ku ktorému došlo v rámci konkurzného konania konkurzným súdom a v rámci daňových konaní správcom dane, v ktorých boli vydané platobné výmery na daňovníka (úpadcu) pod č. 668/230/8458/08/Kor zo dňa 13. 3. 2008 na sumu 5.266.598,-Sk, č. 668/230/8476/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 7.900.386,-Sk, č. 668/230/8572/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 17.009.691,-Sk, č. 668/230/8511/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 6.382.658,-Sk, č. 668/230/8530/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 3.795.872,- Sk a č. 668/230/8553/08/Kor zo dňa 13.3.2008 na sumu 489.331,-Sk, v rámci postupu správcu dane pri prihlasovaní pohľadávok na základe týchto platobných výmerov v konkurznom konaní a v rámci celkového postupu správcu dane v konkurznom konaní. Na základe uvedených platobných výmerov
bol vyhlásený na úpadcu spoločnosti REALITY a.s. konkurz, a to aj napriek tomu, že úpadca, resp. dlžník namietal obsah týchto platobných výmerov, ktoré boli neskôr v dôsledku týchto námietok zrušené. Konkurz bol vyhlásený aj napriek tomu, že obsah platobných výmerov bol namietaný, bolo teda povinnosťou správkyne konkurznej podstaty tieto pohľadávky poprieť, to sa nestalo. Ďalšia pohľadávka, do konkurzu uplatnená po vyhlásení konkurzu veriteľom Mesto Banská Bystrica v sume 454 899,- Sk bola po vyhlásení konkurzu zaplatená, rovnako ako pohľadávka veriteľa, navrhovateľa konkurzného konania, v rozsahu 1 116 689,- Sk, preto bolo možné konanie zastaviť. Konkurzný súd takto nerozhodol, pretože úhrady boli realizované z finančných prostriedkov tretej osoby, V. F. resp. Q. A., navyše celková pohľadávka uplatnená veriteľom, správcom dane bola 48 499 507,71 Sk. Za stavu, keď veriteľom dlžníka nebolo plnené z finančných prostriedkov dlžníka, súd nepovažoval vykonané úhrady pohľadávok za osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka, a tiež poukázal na to, že keď dlžník nepredložil listiny, ktorými by preukázal právny dôvod takejto úhrady tretími osobami, súd nemal bez pochybností za preukázané, že uvedenými úhradami došlo k zániku dlhov dlžníka a nevytvoril sa nimi stav bezdôvodného obohatenia. Odvolací konkurzný súd skúmal, či ku dňu rozhodnutia o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka (teda ku dňu 11.9.2008) boli splnené formálne a materiálne podmienky na vyhlásenie konkurzu, ktorými sú úpadok, pluralita veriteľov a dostatok majetku úpadcu. Poukázal na to, že od navrhovateľa, správcu dane, zabezpečil dôkaz, z ktorého vyplynulo, že tento eviduje vo svojom účtovníctve pohľadávky na DPH voči úpadcovi ako dlžníkovi vo výške 40.844.537,- Sk. Ohľadne druhého veriteľa Mesta Banská Bystrica odvolací súd uviedol, že dlžník predložením kópie vkladového lístku tretej osoby, Q. A. nepreukázal, že dlh voči tomuto veriteľovi mu zanikol a vyslovil názor, že prvostupňový súd nemohol akceptovať ako doklad preukazujúci zaplatenie dlhu jeho fotokópiu bez úradného overenia s originálom. Preto nemal súd ku dňu vyhlásenia konkurzu za preukázané, že by Mestu Banská Bystrica v dôsledku plnenia tretej osoby
- Q. A. zaniklo jeho postavenie veriteľa voči dlžníkovi. Tiež odvolací konkurzný súd poukázal na to, že dlžník rovnako neidentifikoval právny vzťah k Q. A., pričom účel platby tejto tretej osoby zostal neznámy a s pohľadávkou dlžníka mal spoločnú len výšku poskytnutého plnenia. Z toho odvolací súd vyvodil záver, že súd mohol dôvodne vychádzať z toho, že ku dňu rozhodnutia o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka bola splnená podmienka plurality veriteľov. Napokon poukázal odvolací konkurzný súd na to, že rovnako ako konkurzný súd nepovažoval vykonanú čiastočnú úhradu pohľadávok navrhovateľa - veriteľa za osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka, keďže nebolo sporné, že tieto úhrady neboli vykonané z finančných prostriedkov patriacich dlžníkovi.
4. Keďže úpadca považoval rozhodnutie o vyhlásení konkurzu za nezákonné vzhľadom na to, že už v čase rozhodovania konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, ako aj v čase rozhodovania odvolacieho konkurzného súdu o odvolaní dlžníka proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu na jeho majetok, neboli splnené základné zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu, podal úpadca návrh na zastavenie konkurzného konania. Na zdôvodnenie podaného návrhu úpadcu na zastavenie konkurzného konania úpadca uviedol, že návrh na vyhlásenie konkurzu podal ako veriteľ Daňové riaditeľstvo SR Banská Bystrica, tak, že tento doručil súdu 20.6.2008 a uviedol, že voči dlžníkovi má jednu daňovú pohľadávku, ktorá mu vznikla na základe rozhodnutia č. 694/230/41734/07/Jan zo dňa 9. 5. 2007 vo výške 1.116.689,-Sk, a že dlžník mešká s úhradou takto špecifikovanej pohľadávky viac ako 30 dní, splnenie podmienky plurality veriteľov správca dane preukázal fotokópiou rozhodnutia č. 239892/1 zo dňa 13.10.2006 a fotokópiou platobného výmeru č. 239892/2006/1 zo dňa 22.3.2006, podľa ktorých mal mať ďalší veriteľ (Mesto Banská Bystrica) peňažnú pohľadávku voči dlžníkovi vo výške celkom 454.899,-Sk, pričom omeškanie dlžníka trvalo viac ako 30 dní. Správca dane podal návrh na vyhlásenie konkurzu len 4 dni po uplynutí 30 dňovej lehoty. Dňa 23.07.2008 dlžník zaplatil v celej výške pohľadávku správcu dane označenú v návrhu na vyhlásenie konkurzu a rovnako dňa 23.7.2008 bola zaplatená v celej výške aj pohľadávka ďalšieho veriteľa Mesta Banská Bystrica, a to prostredníctvom tretej osoby - Q. A.. Sám dlžník v odvolaní proti rozhodnutiu konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu uviedol, že peňažná suma na zaplatenie pohľadávky správcu dane, bola zaplatená z peňažných prostriedkov tretej osoby - štatutárneho zástupcu dlžníka V. F.. T. V. F. zabezpečil zaplatenie pohľadávky ďalšieho veriteľa Mesta Banská Bystrica prostredníctvom Q. A., ktorý len uskutočnil vklad peňažných prostriedkov patriacich V. F. v banke na účet tohto ďalšieho veriteľa. Dlžník dostatočne vysvetlil a dokladoval, že splnenie týchto pohľadávok bolo realizované inou osobou na základe zmluvy uzavretej ešte pred vyhlásením konkurzu, podstatou ktorej bol záväzok tretej osoby (V. F.) poskytnúť peňažné prostriedky na úhradu týchto pohľadávok voči dlžníkovi, a preto za splnenia zákonných podmienok došlo k zániku uplatnených pohľadávok. U pohľadávok správcu dane a ďalšieho veriteľa Mesta Banská Bystrica sa jednalo výhradne o daňové pohľadávky, kde správca dane je povinný prijať
každú platbu na daň, i keď nie je vykonaná daňovým subjektom, a zaobchádzať s ňou rovnakým spôsobom, akoby ju zaplatil daňový subjekt, pričom vrátenie platby tomu, kto ju za daňový subjekt zaplatil, nie je prípustné. Na základe toho bolo nepochybné, že došlo jednoznačne k zániku týchto pohľadávok bez toho, aby bolo vôbec potrebné zaoberať sa tým, že k ich zaplateniu došlo treťou osobou. Keďže žiaden iný veriteľ v tom čase nebol účastníkom konkurzného konania, bolo zákonnou povinnosťou konkurzného súdu bezodkladne konkurzné konanie zastaviť. Pokiaľ konkurzný súd tak neurobil a za daného skutkového a právneho stavu rozhodol o vyhlásení konkurzu, postupoval nesprávne a porušil zákon, pretože zaplatením všetkých pohľadávok správcu dane a ďalšieho veriteľa označených v návrhu na vyhlásenie konkurzu, došlo k zániku týchto pohľadávok a tým aj k zániku postavenia týchto veriteľov ako účastníkov konkurzného konania. Teda konkurzný súd v dôsledku nesprávneho úradného postupu rozhodol o vyhlásení konkurzu v čase, kedy nielenže neboli splnené špeciálne zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu v zmysle ustanovení Zákona o konkurze a vyrovnaní (ZoKR), (existencia aspoň dvoch veriteľov s peňažnými pohľadávkami, s úhradou ktorých je dlžník v omeškaní viac ako 30 dní napriek tomu, že bol veriteľmi pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie), ale aj v čase kedy neboli splnené ani všeobecné zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu v zmysle ustanovení O. s. p. ako všeobecného procesnoprávneho predpisu upravujúceho postup súdu v konaní (existencia účastníka konania, bez ktorého nemôže konanie ďalej prebiehať a ktorým boli v tomto prípade aspoň dvaja veritelia). Konkurzné konanie sa začína zverejnením uznesenia súdu o začatí konkurzného konania v Obchodnom vestníku. V tomto prípade konkurzný súd rozhodol o začatí konkurzného konania uznesením sp. zn. 28K24/2008 zo dňa 4. 7. 2008, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňom 10. 7. 2008. Týmto dňom teda začalo konkurzné konanie a teda ak už počas začatého konkurzného konania došlo ku zániku pohľadávok správcu dane a ďalšieho veriteľa ako jediných, ktoré boli do rozhodnutia súdu o vyhlásení konkurzu tvrdené a preukazované a ktoré zakladali vôbec existenciu veriteľov ako účastníkov konkurzného konania, nebolo možné ďalej v konkurznom konaní pokračovať a toto bolo potrebné neodkladne zastaviť. Nestalo sa tak a v dôsledku nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu pri ďalšom vedení konkurzného konania došlo k tomu, že konkurzný súd rozhodol o vyhlásení konkurzu v čase, kedy vôbec neboli splnené základné zákonné podmienky na jeho vyhlásenie. Podľa ustanovenia § 196 Zo KR sa na začatie konkurzného konania ako i na konkurzné konanie primerane použijú ustanovenia O. s. p. pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Z toho plynie, že je povinnosťou súdu aj v konkurznom konaní na základe § 103 O. s. p. kedykoľvek prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci a na základe § 104 ods.1 O. s. p. konanie zastaviť, ak zistí taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Skutočnosť, že už v čase vyhlásenia konkurzu neboli splnené zákonné podmienky na jeho vyhlásenie, zakladala neodstrániteľný nedostatok podmienky na ďalšie trvanie konkurzného konania. Ak neboli splnené podmienky konania v čase rozhodnutia o vyhlásení konkurzu, nemohol byť zákonný a právne účinný ani ďalší postup v konkurznom konaní. Ďalšieho nesprávneho úradného postupu sa dopustil konkurzný súd aj v štádiu po vyhlásení konkurzu, kedy bolo jeho povinnosťou skúmať či sú splnené podmienky na ďalšie vedenie konkurzného konania a či tieto nepominuli a nevznikol tak dôvod konkurzné konanie zastaviť. Práve v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu došlo k tomu, že po vyhlásení konkurzu boli prihlásené pohľadávky ďalších veriteľov v zmysle § 28 a nasl. ZoKR. Aj vo vzťahu k týmto pohľadávkam, prihláseným po vyhlásení konkurzu však k tomu, že z prihlásených pohľadávok boli zaplatené všetky tie, ktoré boli správcom zistené a dokonca aj časť z tých, ktoré boli správcom popreté a teda aj u veriteľov takto prihlásených pohľadávok po vyhlásení konkurzu došlo k zániku ich postavenia účastníka konkurzného konania. Konkurzný súd, ktorý tak bol povinný urobiť z moci úradnej, tak neurobil, a to dokonca ani na základe návrhu úpadcu na zastavenie konkurzného konania, v ktorom úpadca vyššie uvedené skutočnosti o úhrade prihlásených pohľadávok preukázal a riadne zdokladoval.
5. Zásadným problémom, s ktorým sa konkurzný súd v dôsledku nesprávneho úradného postupu v konkurznom konaní nevysporiadal zákonným spôsobom, bola tá skutočnosť, že správca dane po úhrade jeho pohľadávky označenej v návrhu na vyhlásenie konkurzu až po vyhlásení konkurzu prihlásil ďalšie svoje pohľadávky voči úpadcovi, kde sa jednalo aj o pohľadávky vyplývajúce z prvotných platobných výmerov, ktoré v čase ich prihlásenia správcom dane neboli vôbec právoplatné a boli následne, dokonca ešte pred uplynutím lehoty na ich popretie správkyňou, zrušené nadriadeným daňovým orgánom. Správkyňa mala o tejto skutočnosti vedomosť ešte pred uplynutím lehoty na popretie takýchto pohľadávok, a to z písomného oznámenia úpadcu doručeného správkyni, napriek tomu tieto pohľadávky správkyňa nepoprela, hoci to bolo jej zákonnou povinnosťou v zmysle § 32 ods. 3 ZoKR. Konkurzný súd v dôsledku svojho nesprávneho úradného postupu ani na túto skutočnosť neprihliadol a zároveň
nevyvodil voči správkyni, ktorá porušila výslovne zákonnú povinnosť poprieť prihlásenú pohľadávku v spornom rozsahu, žiadnu zodpovednosť a dôsledky. Pritom ak by bola správkyňa splnila svoju zákonnú povinnosť a takto prihlásené pohľadávky správcu dane, ktoré v dôsledku zrušenia platobných výmerov nadriadeným daňovým orgánom boli v celom rozsahu jednoznačne sporné a celkom nepodložené, nebol by existoval v konkurznom konaní ďalší veriteľ a nebola by splnená podmienka plurality veriteľov ako jedna zo základných podmienok ďalšieho trvania konkurzného konania. Úpadca po zistení takéhoto hrubého porušenia zákona zo strany správkyne podal na konkurzný súd návrh na odvolanie ustanovenej správkyne z funkcie správcu úpadcu. Konkurzný súd sa dopustil ďalšieho nesprávneho úradného postupu, keď po zistení uvedenej skutočnosti správkyňu z jej funkcie neodvolal a túto nechal pokračovať vo výkone tejto funkcie napriek tomu, že bolo zjavné, že správkyňa hrubo porušovala svoje povinnosti v neprospech úpadcu. Konkurzný súd svojim nesprávnym úradným postupom umožnil to, že napriek nesplneniu zákonných podmienok na ďalšie trvanie konkurzného konania, toto konanie pokračovalo a dokonca umožnil, aby funkciu správcu vykonávala naďalej správkyňa, ktorá hrubo porušovala svoje povinnosti správcu a ktorá dokonca potom umožnila svojim protiprávnym postupom dosiahnuť správcovi dane to, že tento po zrušení prvotných platobných výmerov nadriadeným daňovým orgánom, vydal nové platobné výmery, v ktorých nekonal ako s daňovým subjektom so správkyňou, hoci tak bol povinný v zmysle § 95a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. platnom v danom čase, ale konal s úpadcom, a tieto platobné výmery len doručil správkyni, ktorá potom, zrejme v zjavnej snahe zakryť svoje hrubé pochybenie, už tieto nové platobné výmery nenapadla žiadnym opravným prostriedkom napriek riadne zdôvodneným písomným podnetom úpadcu na takýto postup. Správkyňa svojim protiprávnym postupom vytvorila v konkurznom konaní dokonca celkom absurdný stav, kedy existovali prakticky dve skupiny pohľadávok vychádzajúce z toho istého základu, a to jednak prihlásené a nepopreté pohľadávky na základe zrušených prvotných platobných výmerov, ktoré bolo potrebné považovať za pohľadávky spred vyhlásenia konkurzu v zmysle § 28 ods.1 ZoKR a jednak pohľadávky proti podstate založené novými platobnými výmermi vydanými správcom dane na tú istú sumu po vyhlásení konkurzu, ktoré bolo potrebné považovať za pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods.2 ZoKR. Konkurzný súd ani na túto absurdnú situáciu vytvorenú správkyňou neprihliadol v dôsledku svojho nesprávneho úradného postupu v konkurznom konaní, čím umožnil ďalšie trvanie konkurzného konania prebiehajúceho zjavne v celkom protiprávnom režime.
6. Žalobca poukázal na to, že správca dane, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, prihlásil po vyhlásení konkurzu mnohé pohľadávky proti úpadcovi a medzi nimi aj pohľadávky v zmysle prvotných platobných výmerov. Úpadca zabezpečil úhradu všetkých pohľadávok správcu dane okrem pohľadávky v súhrne 40.844.536,-Sk, vyplývajúcej z týchto platobných výmerov, ktorými bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl až december 2005 na základe § 29 ods.6 zák. č. 511/1992 Zb., teda na základe použitia pomôcok, pretože tieto platobné výmery považoval za nezákonné, v dôsledku čoho podal proti ním aj príslušné opravné prostriedky. Túto sumu 40.844.536,-Sk správca dane oznámil ako pohľadávku voči úpadcovi na dopyt odvolaciemu konkurznému súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní úpadcu proti uzneseniu konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu, pričom táto skutočnosť podľa odôvodnenia uznesenia odvolacieho konkurzného súdu bola rozhodujúcou pre posúdenie splnenia jednej zo základných zákonných podmienok na vyhlásenie konkurzu, a to plurality veriteľov. Všetky prvotné platobné výmery správcu dane, zakladajúce v súhrne jeho pohľadávku proti úpadcovi vo výške 40.844.536,- Sk, boli ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušené rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/226/13307 -791 OS/2008/990618-r zo dňa 8. 10. 2008, č. I/226/13311-79106/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008, č. 1/226/13312- 79109/2008/990618-r zo dňa 8. 10. 2008, č. I/226/13313-79110/2008/990618-r zo dňa 8. 10. 2008, č. I/226/13314-79111/2008/990618- r zo dňa 8.10.2008 a č. I/226/13315- 79112/2008/990618-r zo dňa 8. 10. 2008, ktoré boli úpadcovi doručené 22.10.2008 a ktoré úpadca hneď nasledujúci deň odovzdal správkyni. Správkyňa sa teda dňa 23.10.2008 dozvedela, že všetky platobné výmery, od ktorých správca dane odvodzoval prihlásenú pohľadávku v súhrne vo výške 40.844.536,-Sk boli dňa 8.10.2008 v celom rozsahu zrušené nadriadeným daňovým orgánom, no napriek tomu túto pohľadávku nepoprela. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, pritom nastali dňom 18.9.2008, čo znamená, že 45-dňová lehota na prihlasovanie pohľadávok veriteľov v zmysle § 28 ods. 5 ZoKR začala plynúť dňom 19. 9. 2008 a uplynula dňom 2. 11. 2008. V nadväznosti na to lehota 30 dní, v ktorej bola správkyňa povinná poprieť prihlásené pohľadávky, ktoré boli sporné v zmysle § 32 ods. 3 ZoKR, začala plynúť dňom 3.11.2008 a uplynula dňom 2.12.2008. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že správkyňa sa najneskôr dňa 23.10. 2008 dozvedela o zrušení platobných výmerov správcu dane určujúcich úpadcovi daňovú povinnosť vo výške celkom 40.844.536,-Sk, pričom
zrušenie platobných výmerov, zakladajúcich túto prihlásenú pohľadávku správcu dane voči úpadcovi bolo takou skutočnosťou, ktorá mala za následok prinajmenej spornosť tejto celkovej pohľadávky a bolo preto zákonnou povinnosťou správkyne v zmysle § 32 ods. 1 a 3 ZoKR pohľadávku v zákonnej lehote poprieť. Pokiaľ tak správkyňa neurobila, jedinou možnosťou ochrany úpadcu proti takémuto protiprávnemu stavu bol postup konkurzného súdu, ktorý bol povinný na túto situáciu reagovať. Konkurzný súd však napriek podnetom úpadcu na odvolanie správcu vôbec žiadnym spôsobom na túto situáciu nereagoval, čím svojim nesprávnym úradným postupom umožnil pretrvávanie takéhoto protiprávneho stavu v konkurznom konaní a teda umožnil priebeh konkurzného konania v hrubom rozpore so zákonom.
7. Správkyňa sa v nadväznosti na uvedené dopustila pri výkone činnosti správcu aj ďalšieho hrubého porušenia zákona. Po tom, čo sa vyhlásením konkurzu stala v zmysle § 95a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. namiesto úpadcu účastníkom daňových konaní ako daňový subjekt, aj vo veciach vyššie uvedených zrušených prvotných platobných výmerov, jej boli doručené v týchto daňových konaniach nové rozhodnutia, platobné výmery č. 668/230/737/09/Kor zo dňa 21.1.2009 na sumu 174.819,03 € (5.266.598,-Sk), č. 668/230/1099/09/Kor zo dňa 23.1.2009 na sumu 262.244,77 € (7.900.386,-Sk), č. 668/230/1115/09/Kor zo dňa 23.1.2009 na sumu 564.618,30 € (17.009.691,-Sk), č. 668/230/1143/09/ Kor zo dňa 23.1.2009 na sumu 211.865,43 € (6.382.658,-Sk), č. 668/230/1166/09/Kor zo dňa 23.1.2009 na sumu 125.999,87 € (3.795.872,-Sk) a č. 668/230/1195/09/Kor zo dňa 23. 1. 2009 na sumu 16.242,81 € (489.331 ,-Sk), spolu vo výške 1.355.790,21 € (40.844.536,-Sk), ďalej aj ako "neskoršie platobné výmery". Správkyňa nepodala opravný prostriedok napriek podnetu zo strany úpadcu a vôbec nepostupovala s odbornou starostlivosťou, keď ako účastník daňového konania, vystupujúci v konaniach namiesto úpadcu, nepostupovala v súlade s ustanoveniami zák. č. 511/1992 Zb. a vôbec nenamietala rozpornosť týchto nových platobných výmerov so zákonom, ktorá bola pritom daná. Týmito platobnými výmermi správca dane totiž v podstate v úplne rovnakej výške vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl - december 2005, tak ako prvotnými platobnými výmermi, ktoré boli pre nezákonnosť nadriadeným daňovým orgánom zrušené po vyhlásení konkurzu. Z obsahu všetkých označených platobných výmerov jednoznačne vyplývalo, že správca dane konal ako s účastníkom daňovým subjektom s úpadcom a nie so správkyňou úpadcu ako daňovým subjektom namiesto úpadcu. Ako účastník konania bol na všetkých označených platobných výmeroch uvedený úpadca a len pod jeho označením boli konštatované údaje správkyne. Zároveň zhodne z obsahu všetkých týchto platobných výmerov vôbec nevyplývalo dodržanie zákonného postupu pre určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok. Ak správkyňa za tejto situácie nepodala po prevzatí označených platobných výmerov proti týmto opravné prostriedky, tak tiež nekonala s odbornou starostlivosťou a postupovala v rozpore s ustanovením § 7 ZoKR, a to navyše za situácie, kedy musela vedieť, že išlo o platobné výmery zakladajúce tú istú pohľadávku správcu dane, ako bola už predtým po vyhlásení konkurzu v zmysle § 28 ods.1 ZoKR prihlásená na základe neprávoplatných platobných výmerov, ktoré boli následne nadriadeným daňovým orgánom zrušené.
8. Za takéhoto stavu bolo napokon konkurzné konanie ukončené uznesením konkurzného súdu zo dňa 5.9.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.9.2013, ktorým súd konkurz vyhlásený na majetok úpadcu zrušil pre nedostatok majetku v zmysle § 102 ods. 1 ZoKR, pričom tak urobil na návrh správkyne. Takéto rozhodnutie konkurzného súdu malo za následok vynútený zánik úpadcu a jeho výmaz z obchodného registra, ku ktorému došlo ku dňu 11.2.2014. V dôsledku vyššie popísaného nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu v konkurznom konaní, vedenom na majetok úpadcu, došlo k úplnej likvidácii a zániku tohto podnikateľského subjektu, ktorý inak mohol riadne v nasledujúcom období vykonávať svoju podnikateľskú činnosti a dosahovať tak z tejto príjem a zisk. Tým došlo nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu k nezákonnému zásahu do práv spoločnosti úpadcu ako právnickej osoby, predovšetkým práva vlastniť majetok a podnikať, ktoré sú základnými právami chránenými aj Ústavou Slovenskej republiky (čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods.1).
9. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup správcu dane, tak tento okrem pohľadávky označenej v samotnom návrhu, ktorá bola ešte pred vyhlásením konkurzu v celom rozsahu uspokojená, prihlásil po vyhlásení konkurzu aj ďalšie svoje pohľadávky proti úpadcovi, medzi nimi aj pohľadávky v zmysle prvotných platobných výmerov. Všetky ostatné prihlásené pohľadávky správcu dane, okrem pohľadávky vyplývajúcej z prvotných platobných výmerov, boli zaplatené. Správca dane pritom vedel, s poukazom na už vyššie uvedené skutočnosti, že všetky označené platobné výmery v čase, kedy na základe
nich prihlasoval pohľadávku, boli napadnuté opravným prostriedkom daňovníka (úpadcu) a teda neboli právoplatné. Navyše správca dane sa po prihlásení pohľadávky na základe prvotných platobných výmerov dozvedel, že všetky tieto platobné výmery boli v celom rozsahu zrušené rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 8.10.2008, a preto bolo jeho povinnosťou na túto skutočnosť reagovať späťvzatím prihlášky pohľadávok, založených takto zrušenými platobnými výmermi v celovej výške 40.844,536,-Sk. Správca dane nielenže takto vôbec nepostupoval a podstatnú skutočnosť zrušenia platobných výmerov neoznámil ihneď správkyni ani konkurznému súdu (ktorým prihlášky aj týchto pohľadávok doručil), ale dokonca na dopyt odvolacieho konkurzného súdu oznámil, že má voči úpadcovi pohľadávku vo výške 40.844.536,-Sk v zmysle už v tom čase zrušených platobných výmerov, čím spôsobil, že odvolací súd nemohol na túto skutočnosť reagovať a ešte aspoň v štádiu rozhodovania o odvolaní úpadcu proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu odvrátiť protiprávne vyhlásenie konkurzu. K zrušeniu vyššie označených platobných výmerov nadriadeným daňovým orgánom došlo v čase viac ako 1 mesiac predtým, než rozhodol odvolací konkurzný súd a práve z odôvodnenia uznesenia tohto súdu zo dňa 11.11.2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu, vyplýva, že rozhodujúcou pre posúdenie splnenia jednej zo základných zákonných podmienok na vyhlásenie konkurzu (plurality veriteľov) bola pohľadávka správcu dane prihlásená vo výške spolu vo výške 40.844.536,-Sk, teda na základe prvotných platobných výmerov, ktoré boli zrušené nadriadeným daňovým orgánom. K ďalšiemu nesprávnemu úradnému postupu správcu dane došlo v priebehu pokračujúceho daňového konania po zrušení uvedených platobných výmerov, kedy správca dane mal konať ako s daňovým subjektom so správkyňou úpadcu a nie so samotným úpadcom, avšak správca dane konal ako s daňovým subjektom aj po vyhlásení konkurzu s úpadcom a správkyni úpadcu len doručoval písomnosti v konaní, vrátane nových neskorších platobných výmerov, ktoré v tejto veci vydal. Tým vytvoril stav, kedy označené platobné výmery úpadcovi nedoručil a odňal mu tak možnosť uplatniť proti nim opravné prostriedky, a zároveň tieto doručil správkyni úpadcu, ktorá žiadne opravné prostriedky nepodala. V neposlednom rade tento nesprávny úradný postup správcu dane viedol k tomu, za súčasného nezákonného postupu správkyne, že správca dane sa stal jednak veriteľom prihlásených pohľadávok v zmysle § 28 ods.1 ZoKR vo výške celkom 40.844,536,-Sk, ktoré neboli aj vinou správkyne popreté a jednak veriteľom pohľadávok proti podstate v zmysle § 87 ods.2 ZoKR v tej istej výške v zmysle nových neskorších platobných výmerov vydaných v tej istej veci po vyhlásení konkurzu. Dôsledkom takéhoto nesprávneho úradného postupu správcu dane bolo zároveň vytvorenie existencie ďalšieho veriteľa v konkurznom konaní, bez existencie ktorého by nebola splnená jedna zo základných podmienok (pluralita veriteľov) najskôr na vyhlásenie konkurzu a následne na ďalšie trvanie konkurzu a konanie by muselo byť zastavené. Teda aj nesprávny úradný postup správcu dane v kontexte s nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu viedol k likvidácii a zániku úpadcu ako podnikateľského subjektu, ktorý by inak, nebyť tohto nesprávneho úradného postupu tak súdu ako aj správcu dane, mohol ďalej existovať a vykonávať svoju podnikateľskú činnosť a v rámci nej dosahovať príjem a zisk.
10. Pokiaľ ide výšku uplatneného nároku na náhradu škody, túto vo výške 18.472.415,85 € žalobca odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrel ako postupník s postupcom Reality a. s. dňa 24.10.2013, pričom postúpená pohľadávka predstavuje škodu na ušlom zisku, ktorú by postupca pri riadnom výkone podnikateľskej činnosti mohol dosiahnuť na základe mandátnej zmluvy zo dňa 25.6.2008, ktorú táto spoločnosť uzavrela ako mandant s viacerými obchodnými spoločnosťami ako mandantmi, a z ktorej mohla pri riadnom slede udalostí dosahovať ročnú odmenu vo výške 26.500.000,- Sk, pričom táto zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1.1.2009 do 31.12.2030.
11. Záverom žaloby žalobca uviedol, že žiadosťou zo dňa 29.9.2014 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo financií SR o predbežné prerokovanie žalobou uplatneného nároku v zmysle § 21 ods. 4 O. s. p. v spojení s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. a písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z.. Ministerstvo spravodlivosti SR posúdilo nárok uplatňovaný žalobou ako nedôvodný o čom písomne vyrozumelo žalobcu listom zo dňa 20. 1. 2015. Ministerstvo financií SR posúdilo nárok uplatňovaný žalobou ako nedôvodný o čom písomne vyrozumelo žalobcu listom zo dňa 30. 3. 2015.
12. Žalovaná, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky , navrhla žalobu zamietnuť. Uviedla, že žalobca sa domáha nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý je, v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd, osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že objektívna zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je zodpovednosťou absolútnou, ale podlieha určitým zákonným kritériám, ktoré musia byť splnené na to, aby na základe vzniku tejto zodpovednosti mohlo dôjsť k splneniu materiálnej povinnosti štátu poskytnúť poškodenému náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje základné všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, pričom sú nimi 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Tieto podmienky musia byť v súdnom konaní náležite preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver o ich splnení, príp. splnení len niektorej z nich je nepostačujúci. Požiadavka na kumulatívne splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu vedie k tomu, že ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nároku na náhradu škody nemožno vyhovieť bez ohľadu na to, že sú splnené podmienky ostatné. Zdôraznila, že práve žalobca v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nesie dôkazné bremeno, keďže je povinný preukázať všetky skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku na náhradu škody, t. j. preukázať splnenie zákonných podmienok vzniku nároku na náhradu škody. Definícia nesprávneho úradného postupu, uvedená v zákone č. 514/2003 Z. z. je stručná, nepodáva dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, čo nesprávny úradný postup v skutočnosti je. Podľa zákonodarcu by ani pri vynaložení maximálneho úsilia nebolo možné podať dostatočne vyčerpávajúcu definíciu uvedeného pojmu, a to z dôvodu jeho mnohotvárnosti. I napriek tomu, že v uvedenom odseku (§ 9 ods. 1 citovaného zákona) sú demonštratívnym spôsobom uvedené najčastejšie spôsoby konania, resp. opomenutia konania orgánov verejnej moci, na základe ktorých dochádza k porušovaniu zákona z ich strany, zákonodarca zakončil uvedený text pred bodkočiarkou slovami "... alebo iný nezákonný zásah ... . ", ktoré pripúšťajú rôznorodú interpretáciu, a to v závislosti od toho, ktorý subjekt ju podáva. Pod pojem nesprávny úradný postup teda možno zaradiť takmer akékoľvek konanie orgánu verejnej moci, ktoré odporuje platným právnym predpisom. Pokiaľ nesprávny úradný postup má predstavovať porušenie zákonom ustanovených pravidiel, žalobca si v tomto smere nesplnil ani len povinnosť tvrdenia, keď neuviedol, ktoré ustanovenie akého právneho predpisu konkurzný súd namietaným postupom porušil. Pri výklade pojmu nesprávny úradný postup je potrebné oprieť sa o výklady tohto pojmu podávané právnou teóriou a o závery rozhodovacej praxe súdov, ktoré vychádzajú z toho, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov ako činnosťou rozhodovacou. Toto tvrdenie má oporu jednak v odborných publikáciách právnych teoretikov, ale i v judikatúre súdov či už Českej alebo Slovenskej republiky. Podľa nich je nesprávnym úradným postupom porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pri činnosti štátneho orgánu, a to obzvlášť také, ktoré nevedie k vydaniu rozhodnutia. Aj keď nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá, bola spôsobená i nesprávnym úradným postupom v rámci rozhodovacej činnosti, je pre tuto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osobe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Pokiaľ orgán štátu zisťuje či posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje podklady (dôkazy) pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, právne posudzuje a pod., ide o činnosti priamo smerujúci k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť zvažované jedine z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Uvedený názor potvrdzuje i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 24/2004 uverejnený pod publikačným číslom 23/2011, v ktorom sa uvádza, že "všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide oporušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí." Na inom mieste tiež uvádza, že "nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu." Obsahovo zhodný názor vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 2 Cdo 205/2009, keď sa v jeho odôvodnení vysporiadal s definíciou dotknutého pojmu. "Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi predpismi. Zákon však rozlišuje dva typy konania štátneho orgánu, ktoré vedú k vzniku škody, a to nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Pojem nesprávny úradný postup ďalej nedefinuje, treba ho však vykladať ako akékoľvek iné porušenie právnych noriem, ktoré nie je rozhodnutím a nemalo smerovať k vydaniu
rozhodnutia. V konečnom dôsledku ide o právne ošetrenia zodpovednosti štátu za úkony, ktoré nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie (či opomenutie rozhodnutia)."
13. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, týkajúceho sa vyhlásenia konkurzu, napriek skutočnosti, že údajne neboli splnené zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu uviedla, že o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bolo rozhodnuté uznesením konkurzného súdu dňa 11. 9. 2008, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku s účinkami zverejnenia ku dňu 19. 9. 2008. Nakoľko úpadca využil svoje zákonné právo a podal proti citovanému rozhodnutiu odvolanie, o predmetnom odvolaní rozhodol odvolací konkurzný súd, ktorý uznesením č. k. 1CoKR 13/2008-529 zo dňa 11.11.2008, uznesenie konkurzného súdu ako vecne správne potvrdil. V predmetných rozhodnutiach sa príslušné súdy v rámci odôvodnenia vysporiadali aj s argumentmi uvádzanými súčasným žalobcom v samotnom žalobnom návrhu, tzn., že odvolací súd riadne skúmal, či ku dňu vyhlásenia konkurzu boli splnené zákonné podmienky potrebné na vyhlásenie konkurzu. Prvostupňový, ako aj druhostupňový súd totožne vyhodnotili platobnú neschopnosť na strane úpadcu, keď z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že dlžníkom čiastočne vykonaná úhrada pohľadávok navrhovateľov bola vykonaná z finančných prostriedkov patriacich tretej osobe odlišnej od dlžníka. Ako nedôvodné sa preukázalo aj tvrdenie dlžníka, že po začatí konkurzného konania uhradil v celom rozsahu pohľadávky navrhovateľov - Daňového riaditeľstva a Mesta Banská Bystrica, keď Daňový úrad Dubnica nad Váhom neakceptoval zánik záväzku dlžníka jednostranným započítaním jeho pohľadávky a súčasne pokračujúcou evidenciou pohľadávky na dani z pridanej hodnoty dlžníka vo svojom účtovníctve. Vo vzťahu k druhému veriteľovi - Mestu Banská Bystrica dlžník splnenie dlhu preukázal len predložením fotokópie vkladového lístka Dexia banky a. s., vložiteľom, ktorým bola tretia osoba - Q. A., avšak nijakým právne relevantným spôsobom následne nepreukázal, že jeho dlh voči predmetnému veriteľovi mu skutočne aj zanikol bez prípadného úradného overenia, že kópia dokladu súhlasí s originálom. Naviac dlžník žiadnym spôsobom neidentifikoval právny vzťah k Q. A., pričom účel platby tohto tretieho subjektu pre príslušné súdy ostal neznámy a s pohľadávkou veriteľa ho spájala len výška tretím subjektom (Q. A.) poskytnutého plnenia. Vo vzťahu k poslednej podmienke - nedostatku majetku úpadcu, práve dlžník svojím konaním, konkrétne neposkytnutím súčinnosti predbežnému správcovi konkurznej podstaty, neumožnil preskúmať zoznam majetku a zoznam záväzkov ako aj ďalšej nevyhnutnej dokumentácie preukazujúcej okrem iného i nakladanie s majetkom dlžníka počas predchádzajúceho obdobia, a to aj vo vzťahu k prípadnej odporovateľnosti právnych úkonov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti predbežný správca konkurznej podstaty dôvodne predpokladal, že dovtedy zistený majetok úpadcu by postačoval na úhradu nákladov konkurzu, a preto následne navrhol, aby súd na majetok dlžníka vyhlásil konkurz.
14. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu týkajúceho sa neexistencie podmienok konania v čase rozhodovania o vyhlásení konkurzu, ktorá zakladala neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a okamžité zastavenie konkurzného konania, zástupca 1/ žalovanej uviedol, že o návrhu úpadcu na zrušenie konkurzného konania rozhodoval konkurzný súd uznesením zo dňa 26.10.2009, ktorým predmetný návrh zamietol. V citovanom rozhodnutí sa zaoberal i otázkou splnenia zákonných podmienok konkurzného konania, pričom dospel k záveru, že podmienky konkurzného konania spočívajúce v majetku úpadcu a existencie veriteľov boli splnené. Súd ustálil, že nebola splnená ani jedna z podmienok ustanovená v § 102 ZoKR o zrušení konkurzu. Súd splnenie predmetných podmienok skúmal aj v intenciách ustanovení O. s. p., konkrétne v intenciách § 103 O. s. p. - a to existenciu majetku dlžníka a pluralitu veriteľov. Z predložených správ predbežného správcu konkurznej podstaty o majetnosti dlžníka mal konkurzný súd za preukázané, že majetok dlžníka bude postačovať na úhradu nákladov konkurzu a vo vzťahu k existencii plurality veriteľov jednotlivých veriteľov vyzval, aby súdu oznámili stav nimi prihlásených pohľadávok, a teda či veriteľmi prihlásené pohľadávky stále existujú, prípadne, či a z akého dôvodu došlo k ich zániku. Po vykonanom dokazovaní mal konkurzný súd pluralitu veriteľov preukázanú. Uznesenie riadne a v súlade so zákonom uverejnil v Obchodnom vestníku s účinkami uverejnenia ku dňu 29.10.2009. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009, nakoľko úpadca nevyužil svoje zákonné právo podať proti predmetnému uzneseniu odvolanie.
15. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu úradnému postupu konkurzného súdu pre neodvolanie konkurznej správkyne, ktorá údajne hrubo porušovala svoje zákonné povinnosti, je nutné poukázať na ustanovenie § 42 ods. 2 ZoKR. V zmysle tohto ustanovenia návrh na odvolanie správcu je oprávnený podať veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ zistenej zabezpečenej pohľadávky. Z dôvodov ustanovených osobitným predpisom, je oprávnený podať návrh na svoje odvolanie aj správca; ak súd dôvody správcu uzná, bezodkladne správcu z funkcie odvolá. Konkurzný súd sa návrhom
úpadcu na odvolanie z funkcie správcu zaoberal v uznesení č. k. 28K 24/2008-914 zo dňa 26. 10. 2009, pričom predmetný návrh bol zamietnutý s odôvodnením a poukazom na vyššie uvedené znenie ustanovenia § 42 ods. 2 ZoKR, kedy právo na odvolanie správcu konkurznej podstaty môžu podať len v zákone taxatívnym spôsobom vymenované subjekty, medzi ktoré úpadca nepatrí a nie je tak oprávnenou osobou na realizáciu predmetného právneho úkonu. Nakoľko úpadca svoje zákonné právo podať proti vyššie citovanému rozhodnutiu odvolanie, nevyužil, predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009.
16. Žalovaná teda poukázala na to, že postup konkurzného súdu v konkurznom konaní bol v plnom rozsahu v súlade so zákonom a bol vecne správny, pričom ním vydané rozhodnutia neboli žiadnym právne relevantným spôsobom spochybnené, o čom svedčí aj potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho konkurzného súdu sp. zn. 1 CoKR 13/2008 zo dňa 11. 11. 2008. Pritom treba podotknúť, že voči uzneseniam konkurzného súdu č. k. 28K 24/2008-916 a uzneseniu č. k. 28K 24/2008-914 úpadca nevyužil svoje právo priznané mu zákonom a voči predmetným rozhodnutiam nepodal v zákonom ustanovenej lehote opravný prostriedok. Postupom konkurzného súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 28K 24/2008 nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako je tento špecifikovaný v ustanovení § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Na základe uvedeného možno preto tvrdenia žalobcu v žalobe považovať za absolútne neopodstatnené.
17. V hypotetickej rovine, žalobcom namietaný postup konkurzného súdu by za splnenia predpokladov ustanovených v § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. bolo možné podradiť pod nezákonné rozhodnutie. Avšak ani aplikácia postupu podľa týchto ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonnom rozhodnutí, nie je možná, nakoľko rozhodnutia - a to uznesenie č. k. 28K 24/2008-916 zo dňa 26.10.2009, ako aj uznesenie č. k. 28K 24/2008-914 zo dňa 26.10.2009 neboli po nadobudnutí svojej právoplatnosti (obe) dňa 17.11.2009 zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Vo vzťahu k uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28K 24/2008 zo dňa 11.9.2008, ktoré rozhodnutie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku s účinkami zverejnenia ku dňu 19.9.2008 nemožno predmetné ustanovenia totožne aplikovať, nakoľko odvolací konkurzný súd, uznesením č. k. 1CoKR 13/2008-529 zo dňa 11.11.2008 uznesenie ako vecne správne potvrdil, a preto rovnako ani v tomto prípade nie sú splnené podmienky pre aplikáciu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. upravujúcu podmienky vzniku nezákonného rozhodnutia.
18. Žalobca teda nesplnil hneď prvú podmienku priznania práva na náhradu škody, a tou je existencia titulu pre jej uplatnenie, či už v podobe nesprávneho úradného postupu (nakoľko vo vzťahu k údajnému nesprávnemu postupu len hodnotí rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Trenčín v konkurznom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 28K 24/2008), avšak ani v podobe nezákonného rozhodnutia, a už z tohto dôvodu je potrebné považovať žalobný návrh za nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietnuť.
19. Vo vzťahu k uplatnenej škode zástupca 1/ žalovanej uviedol, že predmetnú škodu je nutné posudzovať podľa kritérií určených pre existenciu škody a jej výšky podľa ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej sa škodou rozumie majetková ujma spočívajúca v zmenšení majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti, t. j. ide o rozdiel v hodnote majetku poškodeného pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou teda rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Vznik škody a jej rozsah je v civilnom konaní žalobca povinný preukázať (nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), pričom toto dôkazné bremeno je povinný uniesť najneskôr do času, kým súd o uplatnenom nároku rozhoduje, t. j. vznik a rozsah škody je povinný relevantne preukázať v čase rozhodovania súdu o jeho nároku na náhradu škody. Ako vyplýva zo skutkového stavu veci, žalobca uzavrel ako postupník s postupcom Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013, ktorej obsahom bolo v zmysle ustanovenia bodu 1.2 nasledovné: "Uznesením Okresného súdu Trenčín č. 28K 24/2008-103 zo dňa 11.9.2008 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka REALITY, a. s. v likvidácii, IČO: 36305961 (ďalej v texte ako len "úpadca"). Konkurz na úpadcu bol vyhlásený na základe nesprávneho úradného postupu a v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu stratili hodnotu listinné akcie úpadcu tak, že ich hodnota je žiadna. Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá Slovenská republika za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Postupcovi bola nesprávnym úradným postupom, ktorým bol nesprávne a nezákonne vyhlásený konkurz na majetok úpadcu spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá Slovenská republika a táto predstavuje ušlý
zisk z odmeny z mandátnej zmluvy, uvedenej v bode 1.1 tejto zmluvy, nebyť nezákonne a nesprávne vyhláseného konkurzu, kvôli ktorému túto činnosť vykonávať nemohol a táto škoda na ušlom zisku predstavuje za celé obdobie, po ktoré mal úpadca vykonávať činnosť ako mandatár podľa mandátnej zmluvy uvedenej v bode 1.1 tejto zmluvy sumu 18.472.415,85€. Postupca je tak veriteľom dlžníka, ktorým je Slovenská republika a voči tomuto dlžníkovi má postupca ku dňu uzavretia tejto zmluvy peňažnú pohľadávku vo výške 18.472.415,85€." Definícia pohľadávky vyplýva z ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie, pohľadávka od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla (Rozsudok Najvyššie súdu sp. zn. 3 Obdo 7/2009 zo dňa 14. 10. 2010). Základnou otázkou postúpenia pohľadávky, s ktorou je potrebné sa vysporiadať, je otázka, či to, čo bolo predmetom zmluvy spĺňalo náležitosti pojmu pohľadávka alebo išlo len o požiadavku, resp. nárok, ktorý nemožno pod tento pojem zaradiť. Pohľadávka vyplýva totiž zo záväzkového právneho vzťahu, ktorého účastníci vystupujú navzájom ako nositelia práv a povinností, pričom povinnosť jednej strany zodpovedá právu druhej strany vzťahu. Postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka; nemôže byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka, ktorá nevznikla alebo zanikla (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo V 9/2007 zo dňa 30. 4. 2009). Zákon nepozná postúpenie nároku. Pohľadávka je právnym potvrdením nároku, nárok je základom pohľadávky, ale opačne to neplatí. Aj v takomto prípade, keď bezproblémovo dôjde k postúpeniu pohľadávky, ktorú aj postupník považuje za nespornú aj keď sa u dlžníka o tom nepresvedčil, dlžníkovi nemožno uprieť právo poprieť nárok veriteľa na existenciu tejto pohľadávky a postupník pri jej uplatňovaní nemôže postupcu (veriteľa) nahradiť pri posudzovaní nároku. V nadväznosti na vyššie uvedené má žalovaná za to, že v prípade žalobcu došlo medzi ním ako postupníkom a postupcom Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 24. 10. 2013 k neplatnému postúpeniu pohľadávky, čo logicky zakladá nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní.
20. Vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013 je nutné konštatovať, že k predmetnému dátumu si žalobca musel byť vedomý toho, že uznesením konkurzného súdu č. k. 28K 24/2008-1480 zo dňa 5.9.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.9.2013, bol zrušený konkurz na úpadcu pre nedostatok majetku. Žalovanej sa javilo nepochopiteľné, aby žalobca ako podnikateľský subjekt, v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorej primárnym účelom je dosiahnutie zisku, pristúpil k zmluve o postúpení pohľadávky spoločnosti, ktorá zanikla v konkurznom konaní z dôvodu jej nemajetnosti. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz, a ani nie je v jeho schopnostiach predložiť ho, preukazujúci predpokladané dosiahnutie zisku.
21. Ďalej žalovaná upriamila pozornosť súdu na Zmluvu o postúpení pohľadávky v tom smere, že predmetnú považuje o. i. za uzavretú v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka : "výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi". Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy. Prenikajú celým právnym poriadkom. Občiansky zákonník v tejto súvislosti používa viacero pružných pojmov (napr. "zneužitie práva", "verejný záujem", "obohatenie", "dobromyseľnosť", "keď právo možno vykonať po prvýkrát", "núdza", atď.). Pri výklade takýchto pojmov treba vždy použiť interpretačné pravidlo obsiahnuté v ustanovení § 3. Za v rozpore s dobrými mravmi považuje žalovaná ustanovenia článku II., bod 2.4 Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013 týkajúce sa odplaty vo výške 1,00€ za pohľadávku dlžníka 18.472.415,85€. Žalovaná uvedené konanie žalobcu považovala za špekulatívne, účelové, s cieľom dosiahnutia finančných prostriedkov a obohatenia sa na úkor štátu.
22. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností.
23. Zástupca 2/ žalovanej navrhol žalobu zamietnuť. K postupu správcu dane, ktorý žalobca považoval za nesprávny úradný postup, uviedol, že v zmysle ZoKR je úlohou správcu konkurznej podstaty každú prihlásenú pohľadávku s odbornou starostlivosťou porovnať s účtovnou evidenciou a inou dokumentáciou úpadcu a zoznamu záväzkov úpadcu. Správca pritom prihliadne aj na vyjadrenie úpadcu a iných osôb a vykoná vlastné šetrenie. Žiadna z prihlásených pohľadávok nebola správcom konkurznej podstaty popretá. Odvolací konkurzný súd konštatoval, že čiastočná úhrada pohľadávok voči správcovi dane z finančných prostriedkov, ktoré nepatrili úpadcovi, nemožno považovať za osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka. Všetkých šesť rozhodnutí, ktoré boli základom prihlásených pohľadávok, nadobudlo právoplatnosť 18.4.2008. Dňa 7.7.2008 úpadca navrhol ich preskúmanie mimo odvolacieho konania a zároveň podal aj návrh na obnovu konania. Správca dane rozhodnutiami zo dňa 8.10.2008 šesť prvostupňových rozhodnutí zrušil, veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 21.1.2009 bolo vydaných šesť platobných výmerov v rovnakej výške ako pôvodné rozhodnutia, správcovi konkurznej podstaty boli doručené 23.1.2009, odvolaním napadnuté neboli, neboli popreté a stali sa právoplatnými 9.2.2009. K nesprávnemu úradnému postupu správcu dane teda nedošlo. Mandátna zmluva, z ktorej mal vychádzať ušlý zisk, bola podľa žalovanej uzavretá účelovo, s cieľom obohatiť sa na úkor štátu.
24. V priebehu konania žalobca navrhol, aby v súlade so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania súd rozhodol o základe žaloby medzitýmnym rozsudkom, teda či vôbec existuje zodpovednosť žalovanej na náhradu škody a v závislosti od tohto rozhodnutia by lepšie odôvodnil a navrhol ďalšie dokazovanie v časti výšky uplatnenej škody. Ďalej zotrval na tom, že podanou žalobou žalobca tvrdí nesprávny úradný postup, ktorý spočíva v inom konaní ako vo vydávaní rozhodnutí konkurzného súdu. Namietal nesprávny úradný postup, spočívajúci v činnosti správcu konkurznej podstaty, dohliadajúceho konkurzného súdu a správcu dane, ako bol popísaný v písomnej žalobe.
25. Skutkový stav zistený súdom z predložených listinných dôkazov a spisu tunajšieho súdu sp. zn. 28K/24/2008 v zásade nebol medzi stranami sporný, sporným zostalo jeho právne zhodnotenie.
26. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2013 úpadca postúpil na žalobcu pohľadávku v sume 18.472.415,85 € ako právo na náhradu škody, predstavujúcu ušlý zisk z odmeny z mandátnej zmluvy, ktorý by úpadca ako mandatár získal svojou činnosťou, nebyť nesprávne vedeného konkurzného konania. Táto zmluva síce ako listinný dôkaz súdu predložená nebola, ale stranami tvrdený obsah nebol sporný. Dňa 25.6.2008 bola uzavretá mandátna zmluva medzi celkom 51 obchodnými spoločnosťami ako mandátmi a spoločnosťou Reality a.s. ako mandatárom. Podľa bodu 1.1 zmluvy sa mandatár zaviazal, že bude pre všetkých mandantov v ich mene a na ich účet podľa ich pokynov nepretržite zabezpečovať obchodné záležitosti, ktoré vyplývajú z obchodných skúseností mandatára v realitnej oblasti - poskytovanie odborného poradenstva pri analýze kúpy nehnuteľností, a to vypracovaním
projektov pre obchodných partnerov mandantov a bankové inštitúcie, aktívne vyhľadávanie a rokovanie so záujemcami o kúpu a predaj nehnuteľností, aktívne vyhľadávanie a rokovanie so záujemcami o kúpu a predaj nehnuteľností, prieskum realitného trhu, účasť na podnikových konaniach a dražbách nehnuteľností, účasť na hnuteľných prevodoch a tiež nákup a predaj podnikov. Podľa bodu 3.1 sa zmluvné strany dohodli, že mandatárovi z a výkon činnosti uvedenej v bode 1.1 tejto zmluvy vzniká nárok na odmenu vo výške 26.500.000,- Sk ročne. Odmena je splatná vždy najneskôr do konca príslušného kalendárneho roka počas trvania tejto zmluvy. V bode 3.2 zmluvy sa dohodli, že každý z mandantov zaplatí mandatárovi na jeho účet podiel na dohodnutej odplate vo výške 500.000 Sk, a to v lehote vždy najneskôr do konca príslušného kalendárneho roka počas trvania tejto zmluvy. Za 49 mandantov konal V., za 2 mandantov konal V. F. s ďalším konateľom. Za mandatára konal Miroslav Dokupil.
27. Uznesením konkurzného súdu zo dňa 4.7.2008, právoplatným dňa 10.7.2008, sa začalo konkurzné konanie voči dlžníkovi (úpadcovi). Uznesením konkurzného súdu zo dňa 6. 8. 2008, právoplatným dňa 13. 8. 2008, bola ustanovená Q.. V. A. za predbežnú správkyňu úpadcu. Uznesením konkurzného súdu zo dňa 11. 9. 2008, právoplatným dňa 8. 1. 2009 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu a bola ustanovená Q.. V. A. za správkyňu úpadcu. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že súd vyzval dlžníka, aby sa vyjadril k návrhu a osvedčil svoju platobnú schopnosť s poučením, že inak bude na jeho majetok vyhlásený konkurz. Dlžníkovi bola výzva doručená dňa 22.7.2008. Dlžník v určenej lehote súdu písomne oznámil, že v celom rozsahu uhradil pohľadávky navrhovateľa uvedené v návrhu na vyhlásenie konkurzu, ako aj pohľadávku Mesta Banská Bystrica, ktoré bolo v návrhu označené ako jeho ďalší veriteľ. Podľa oznámenia navrhovateľa - veriteľa bola dňa 23. 7. 2008 uhradená jeho pohľadávka voči dlžníkovi vo výške 1.116.689,- Sk, avšak celková suma jeho splatných pohľadávok voči tomuto dlžníkovi je 48.499.507,71 Sk. Z uvedeného vyplýva, že dlžník neuhradil všetky splatné pohľadávky podľa § 17 ods. 1 ZoKR a teda nie je možné zastaviť konanie pre zaplatenie pohľadávky. Z vyjadrenia samotného dlžníka taktiež vyplynulo, že pohľadávka navrhovateľa bola zaplatená z finančných prostriedkov tretej osoby, a to V.a F.. Z predloženého vkladového lístka Dexia banky, a.s. bolo zistené, že pohľadávku ďalšieho veriteľa Mesta Banská Bystrica v celkovej výške 454.899,- Sk uhradila taktiež tretia osoba, a to Q. A.. Za stavu keď veriteľom dlžníka nebolo plnené z finančných prostriedkov dlžníka súd nepovažoval vykonané úhrady pohľadávok za osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka. Dlžník taktiež nepredložil listiny, ktorými by preukázal právny dôvod takejto úhrady tretími osobami, a preto súd nemal bez pochybností za preukázané, že uvedenými úhradami došlo k zániku dlhov dlžníka a nevytvoril sa nimi stav bezdôvodného obohatenia. Takisto bolo v odôvodnení tohto uznesenia uvedené, že dlžník má vedené účty v Slovenskej sporiteľni, a.s. na ktorom bol ku dňu 13.8.2008 zostatok vo výške 1.030,27 Sk a účet č. 0273413337/0900 so zostatkom ku dňu 13.8.2008 je 44,24 €. Ďalej účet v Poštovej banke, a.s. na ktorom zostatok ku dňu 20. 8. 2008 je 3.025,81 Sk, na uvedenom účte je vinkulovaná suma vo výške 15.676.894,96 Sk. Dlžník má zakázané disponovať finančnými prostriedkami na svojich účtov z dôvodu prebiehajúcich exekučných konaní. Je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti ? k pozemku registra "C" parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 860 m2 zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. A. A., a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 2/8 k pozemku registra "C" parc. č. XXXX/X
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 610 m2, zapísanom na LV č. XXXX, k.ú. D.. Ku dňu 04.07.2005 bol registrovaný ako majiteľ listinných akcií na meno emitenta N. T., a.s.. Nemá evidované žiadne motorové vozidlo v okrese jeho sídla. Proti tomuto uzneseniu podal dňa 1.10.2008 úpadca zastúpený likvidátorom V. F. odvolanie, ktoré doplnil podaniami zo dňa 7. 10. 2008, zo dňa 24.10.2008 a zo dňa 4. 11. 2008.
28. Rozhodnutím č. I/226/11757-75492/2008/990618-r zo dňa 24.9.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/4673/08 Kor z 8.2.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti platobnému výmeru č. 668/230/1357/08 Kor z 16.1.2008 a platobnému výmeru č. 668/230/1422/08 Kor z 16. 1. 2008. Rozhodnutím č. I/226/13313-79110/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8511/08 Kor z 13.3.2008 (platobný výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. I/226/13313-79106/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8476/08 Kor z 13.3.2008 (platobný výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. I/226/13312-79109/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8572/08 Kor z 13.3.2008 (platobný výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. I/226/13307-79105/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8458/08 Kor z 13.3.2008 (platobný výmer)
a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. I/226/13314-79111/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8530/08 Kor z 13.03.2008 (platobný výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. I/226/13315-79112/2008/990618-r zo dňa 8.10.2008 zrušilo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/8553/08 Kor z 13.03.2008 (platobný výmer) a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Listom zo dňa 4.11.2008 oznámil V.l, ako akcionár úpadcu správkyni zrušenie prvotných platobných výmerov.
29. Uznesením zo dňa 11.11.2008 odvolací konkurzný súd potvrdil uznesenie konkurzného súdu z 11.9.2008 o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. V odôvodnení tohto rozhodnutia odvolací konkurzný súd uviedol, že rovnako ako konkurzný súd nepovažoval vykonanú čiastočnú úhradu pohľadávok navrhovateľa - veriteľa za osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka, keďže nie je sporné, že tieto neboli vykonané z finančných prostriedkov dlžníka. Súhrnne skonštatoval správnosť rozhodnutia konkurzného súdu.
30. Listom zo dňa 9.12.2008 informovala správkyňa konkurzný súd o stave zisťovania a zabezpečenia majetku a vykonaných úkonoch a o stave súpise majetku a zoznamu pohľadávok. Listom zo dňa 12.12.2008 úpadca oznámil správkyni zaplatenie prihlásených pohľadávok Daňového úradu Dubnica nad Váhom, ktoré vykonal Miroslav Dokupil - REALITY X. Listom zo dňa 19.12.2008 navrhol úpadca odvolanie správkyne z funkcie správcu úpadcu, z dôvodu hrubého porušenia jej povinností, pretože nepostupovala s odbornou starostlivosťou, ak nepoprela prihlásené pohľadávky, ktoré neexistovali a poprela pohľadávku žalobcu. Rovnaký návrh podal aj dňa 30.12.2008, ktorý doplnil dňa 12.2.2009 a dňa 14.5.2009. Dňa 25.6.2009 podal podnet na odvolanie správkyne, ktorý doplnil podaním zo dňa 29.7.2009 a zo dňa 4.8.2009. Dňa 22.12.2008 doručil úpadca konkurznému súdu návrh na zrušenie konkurzu, pretože došlo k zániku postavenia účastníkov konkurzného konania a úpadca nie je v predlžení. Rovnaký návrh podal aj dňa 30.12.2008. Listom zo dňa 16.2.2009 konkurzný súd vyzval správkyňu na vyjadrenie sa k vyjadreniu úpadcu k prihláseným pohľadávkam, oznámeniu o zaplatení pohľadávok, výzve na zastavenie konkurzného konania zo dňa 15.12.2008, návrhom na odvolanie správkyne zo dňa 19.12.2008 a zo dňa 29. 12. 2008, návrhu na zrušenie konkurzného konania zo dňa 29.12.2008, vyjadreniu úpadcu k návrhu správkyne o uložení pokuty, žiadosti o odpustenie pokuty zo dňa 20.1.2009 a doplneniam návrhov. Listom zo dňa 6. 5. 2009 vyzval právny zástupca úpadcu správkyňu na preskúmanie právoplatných neskorších platobných výmerov. Listom zo dňa 14. 5. 2009 opätovne vyzval žalobca správkyňu na uznanie ním uplatnených pohľadávok. Dňa 25. 6. 2009 doručil právny zástupca úpadcu konkurznému súdu návrh na zastavenie konkurzného konania. Listom zo dňa 3. 9. 2009 oznámil Daňový úrad Dubnica nad Váhom konkurznému súdu okrem iného aj to, že tam uvedené pohľadávky prihlásené do konkurzu na majetok úpadcu boli uhradené, s výnimkou časti pohľadávky č. 32, pri ktorej je neuhradená časť 199.469,- Sk. Takisto oznámil, že pohľadávky č. 3 až 7 zanikli z dôvodu zrušenia dodatočných platobných výmerov.
31. Uznesením zo dňa 26.10.2009 konkurzný súd rozhodol o návrhu úpadcu na odvolanie správkyne tak, že ho zamietol. Úpadca sa proti uzneseniu neodvolal a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009. Uznesením zo dňa 26.10.2009 konkurzný súd rozhodol o návrhu žalobcu na odvolanie správkyne tak, že ho zamietol. Žalobca sa proti uzneseniu neodvolal a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009. Uznesením zo dňa 26.10.2009 konkurzný súd rozhodol o návrhu úpadcu na zrušenie konkurzu tak, že ho zamietol. Úpadca sa proti uzneseniu neodvolal a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009. Uznesením zo dňa 26.10.2009 konkurzný súd rozhodol o návrhu žalobcu na zrušenie konkurzu tak, že ho zamietol. Žalobca sa proti uzneseniu neodvolal a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.11.2009. Listom zo dňa 11.3.2011, doručeným konkurznému súdu dňa 16. 3. 2011 požiadal MJ.il ako bývalý predseda predstavenstva úpadcu a zároveň likvidátor úpadcu o preskúmanie postupu správkyne v konkurznom konaní v súvislosti s jej výzvou jemu na predloženie potrebných dokumentov, listín. Uznesením zo dňa 19. 4. 2011 konkurzný súd zamietol návrh správkyne na uloženie pokuty V.i, predsedovi predstavenstva úpadcu a zároveň likvidátorovi úpadcu. Dôvodom bolo čiastočné poskytnutie súčinnosti správkyni a zároveň objektívna nemožnosť tejto osoby poskytnúť súčinnosť vo väčšom rozsahu. Uznesením zo dňa 5.9.2013 konkurzný súd na návrh správkyne konkurz na majetok úpadcu zrušil pre nedostatok majetku.
32. Listom zo dňa 29.9.2014 žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu žalobou uplatnenej škody, pričom táto žiadosť bola posúdená s negatívnym výsledkom (ako neopodstatnená), o čom bol žalobca informovaný písomne, listom zo dňa 20.1.2015. Listom zo dňa 30.3.2015 oznámilo Ministerstvo financií SR žalobcovi, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu žalobou uplatnenej škody, bola posúdená ako neopodstatnená.
33. Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
34. Podľa § 4 ods.1 písm. a), d), m) ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, m) orgán príslušný podľa podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. (3) Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.
35. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
36. Podľa § 9 ods. 1, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
37. Podľa § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Podľa § 25 ods.1 zák .č. 514/2003 Z. z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.
38. Podľa § 41 ZoKR súd počas konkurzného konania vykonáva dohľad nad činnosťou správcu. Súd je pri výkone dohľadu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu konkurzného konania, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote poskytnúť. Podľa § 12 ods. 1, 3 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, správca zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti. Na zodpovednosť správcu sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Správca zodpovedá aj za škodu, ktorú v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti spôsobí jeho zamestnanec alebo osoba, ktorú poveril vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti; zodpovednosť zamestnanca alebo osoby poverenej vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti podľa osobitných predpisov tým nie je dotknutá. Štát nezodpovedá za škodu spôsobenú správcom.
39. Na námietku zástupcu 1/ žalovanej sa súd v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu.
40. Podľa § 566 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka Mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá. Podľa § 571 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti. Ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitosti vzniknú mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok.
41. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
42. Mandátna zmluva zakladá relatívny obchodný záväzkový vzťah, čím je aplikácia tohto zmluvného typu obmedzená na vzťahy medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Mandátnu zmluvu nie je možné dojednať bezodplatne. Na to, aby strany uzavreli mandátnu zmluvu musí existovať dohoda o jej podstatných náležitostiach, ktorými sú určenie zmluvných strán identifikáciou mandanta a mandatára, určenie obchodnej záležitosti, ktorá má byť pre mandanta v jeho mene uskutočnená a spôsob jej zariadenia a dojednanie o odplate za uskutočnenie obchodnej záležitosti. Formálne je zmluva uzavretá už dohodou o všetkých podstatných náležitostiach, písomná forma nie je potrebná. Je možné, aby si zmluvné strany dohodli dva spôsoby zariadenia dohodnutej obchodnej činnosti, uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta, alebo uskutočnením inej činnosti, ktorá nemá náležitosti právneho úkonu. Mandátna zmluva zakladá medzi zmluvnými stranami právny vzťah a v prípade, ak zo zmluvy vyplýva záväzok mandatára vykonať v mene mandanta vymedzené právne úkony, nenahradzuje vo vzťahu k tretím osobám plnú moc.
43 Súd Dospel k záveru, že predmetná mandátna zmluva nemala jednu z jej podstatných náležitostí vymedzenú dostatočne určitým spôsobom. Nebolo určitým spôsobom vymedzené určenie obchodnej záležitosti, ktorá má byť pre mandanta v jeho mene uskutočnená a nebpl určený spôsob jej zariadenia.
Predmet zmluvy, ako je popísaný vyššie, bol vymedzený extrémne všeobecným spôsobom. Pri počte 51 mandantov so zrejme nie totožnou podnikateľskou činnosťou nie je možné určiť, čo konkrétne pre konkrétneho mandanta má mandatár urobiť. Formulácia "prieskum realitného trhu! A ďalšie neidentifikujú dostatočne určito a zrozumiteľne, za vybavenie akej konkrétnej obchodnej záležitosti má každý z mandantov zaplatiť odplatu 500.000,- Sk ročne. Spôsob zariadenia konkrétnej obchodnej záležitosti pre konkrétneho mandanta predmetná zmluva neobsahuje vôbec. Súd preto dospel k záveru, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom pre jej neurčitosť v jednej z jej podstatných náležitostí.
44. Z obsahu mandátnej zmluvy a okolností, za akých bola uzavretá , je ďalej možné dovodiť, že jej cieľom nebol záväzok mandatára vykonávať pre konkrétneho mandanta konkrétnu obchodnú činnosť, ale vzhľadom na časové obdobie skôr umelo vytvoriť pohľadávku, ktorá by snáď mohla byť vymáhateľná, aj v podobe škody, ako bola uplatnená v tomto konaní. Všetci mandanti aj mandatár boli zastupovaní jedným človekom, V. a konateľom žalobcu je rovnaká osoba. Nárok na začatie konkurzného konania bol podaný súdu 20.6.2008, mandátna zmluva bola uzavretá 25.6.2008, pričom už v tejto dobe bol mandatár spoločnosťou v likvidácii, záväzok vykonávať konkrétnu činnosť pre 51 zmluvných partnerov do 31.12.2030 je prinajmenšom vzhľadom na situáciu mandatára pochybný, navyše keď 10.7.2008 bolo na neho ako úpadcu začaté konkurzné konanie. Úpadca pritom pri dokumentovaní svojej solventnosti nepredložil správkyni konkurznej podstaty nikdy mandátnu zmluvu ako podklad k vymáhaniu pohľadávok, ktoré údajne mal v konkurznom konaní. Súd preto dospel k záveru, že predmetná mandátna zmluva bola uzavretá účelovo a so záujmom obohatiť sa na úkor štátu v budúcnosti vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie. Neurčitosť vymedzenia predmetu mandátnej zmluvy, množstvo mandantov a mandatár zastúpený rovnakou osobou a prebiehajúce konkurzné konanie dávajú možnosť konštatovať, že išlo o simulovaný právny úkon, ktorý vznikol zo špekulatívnych dôvodov, čo je ďalším dôvodom jeho absolútnej neplatnosti.
45. Podľa § 524 ods. 1 Obč. zák. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
46. Citované ustanovenie upravuje postúpenie pohľadávky na základe zmluvy, ktorou dochádza k zmene v osobe veriteľa. Do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nastupuje namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ bez toho, že by inak sa tento vzťah zmenil. Pohľadávka prechádza v stave, v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Zmluvu uzaviera pôvodný veriteľ (postupiteľ) a iný subjekt postupník, ktorý nastupuje na miesto pôvodného veriteľa. Ide o dvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, pretože zmena v osobe veriteľa sa nedotýka práv a povinností dlžníka zo záväzkového vzťahu. Čas, miesto, predmet plnenia i ďalšie podmienky zostávajú nezmenené. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč. zák. dohodu zmluvných strán.( Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 7/2009.)
47.Žalovaná strana vyslovila názor, že v danom prípade nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky s poukazom na to, že postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka, a nie pohľadávka, ktorá nevznikla alebo zanikla. Môže ísť iba určitú pohľadávku, teda o právo na plnenie od dlžníka, pričom predmetom postúpenia nemôže byť celý záväzkový vzťah. Za predpokladu, že by mandátna zmluva bola platným právnym úkonom, mal by mandatár pohľadávku voči mandantom, ktorá by bola spôsobilá k postúpeniu, a to aj vtedy, ak by sa v budúcnosti ukázalo v prípadnom súdnom konaní, že nie je v celom rozsahu dôvodná. Existencia a určitosť pohľadávky vyplýva zo záväzkového vzťahu, nie je teda podmienkou jej existencie jej potvrdenie, resp. judikovanie súdnym rozhodnutím. V tomto prípade ale nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, pretože na základe neplatného právneho úkonu nemohla vzniknúť.
48. V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004 je uvedené nasledovné: "Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva,
kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide." V danom prípade bolo teda v zmysle uvedeného povinnosťou žalobcu preukázať, že bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok.
49. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.
50. Žalobca ustálil svoj nárok na náhradu škody tým, že došlo zo strany konkurzného súdu a správcu dane k nesprávnemu úradnému postupu, majúcemu za následok vznik škody. Aj keď súd žalobu zamietol z vyššie uvedeného dôvodu, je potrebné dodať, že v tomto bode sa súd stotožnil s argumentáciou žalovanej strany, prednesenej na svoju obranu.
51. Definícia nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nepodáva dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, čo nesprávny úradný postup v skutočnosti je. V zmysle existujúcej judikatúry ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov ako činnosťou rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pri činnosti štátneho orgánu, a to obzvlášť takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Aj keď nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá, bola spôsobená i nesprávnym úradným postupom v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osobe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Pokiaľ orgán verejnej moci zisťuje, či posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje podklady (dôkazy) pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, právne posudzuje a pod., ide o činnosti priamo smerujúce k vydaniu rozhodnutia. Prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť zvažované jedine z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004, možno všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Takisto podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 205/2009 sa nesprávnym úradným postupom rozumie akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi predpismi. Zákon však rozlišuje dva typy konania štátneho orgánu, ktoré vedú k vzniku škody, a to nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Pojem nesprávny úradný postup ďalej nedefinuje, treba ho však vykladať ako akékoľvek iné porušenie právnych noriem, ktoré nie je rozhodnutím a nemalo smerovať k vydaniu rozhodnutia. V konečnom dôsledku ide o právne ošetrenia zodpovednosti štátu za úkony, ktoré nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie. Zhrnúc odôvodnenie žaloby, žalobca sa jednoducho povedané domáha od konajúceho súdu posúdenia správnosti postupu konkurzného súdu v konkurznom konaní mimo inštitútu opravných prostriedkov, resp. iných foriem nápravy nezákonnosti vyvolanej vydaným rozhodnutím (napr. ústavná sťažnosť). Tým by sa z neho stal v danom prípade akýsi nadriadený súd vo vzťahu ku konkurznému súdu a odvolaciemu konkurznému súdu. Práve preto, aby takýto stav nenastal (že by súd v konaní o náhradu škody znovu posudzoval správnosť rozhodnutí iného orgánu verejnej moci), zákonodarca zakotvil potrebu zrušenia nezákonného rozhodnutia orgánom, ktorý má právomoc zrušiť nezákonné rozhodnutie.
52. Súd uvádza, že z vykonaného dokazovania nemal za preukázané pochybenie konkurzného súdu v predmetnom konkurznom konaní. Naopak, vyplýva z neho, že konkurzný súd sa zaoberal všetkými návrhmi a podaniami úpadcu, resp. žalobcu (akcionára úpadcu) a nebol v konaní nečinným. Nemá význam sa zaoberať správnosťou rozhodnutia konkurzného súdu, ktorým vyhlásil konkurz
na majetok úpadcu, ale súd poukazuje na skutočnosť, že konkurzný súd vyzýval úpadcu na preukázanie právneho dôvodu úhrady prihlásenej pohľadávky tretími osobami, na čo však úpadca riadne nereagoval. Preto konkurzný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že nemal bez pochybností preukázané, že uvedenými úhradami došlo k zániku dlhov dlžníka a nevytvoril sa nimi stav bezdôvodného obohatenia. Správnosť tohto postupu bola potvrdená rozhodnutím odvolacieho konkurzného súdu. Konkurzný súd takisto riadne rozhodol o návrhu na zastavenie konkurzného konania, návrhu na odvolanie správkyne a návrhu na zrušenie konkurzu. Pritom proti zamietavému rozhodnutiu konkurzného súdu o návrhu úpadcu na odvolanie správkyne, o návrhu úpadcu na zrušenie konkurzu, o návrhu žalobcu na zrušenie konkurzu, sa úpadca ani žalobca ani neodvolali, pričom mali právo tak urobiť. Takisto sa konkurzný súd zaoberal návrhom na preskúmanie postupu správkyne v konkurze a o výsledku informoval právneho zástupcu úpadcu (č.l. 1370 konkurzného spisu). Nemožno teda konštatovať, že konkurzný súd nevykonával dohľad nad činnosťou správkyne.
53. Za nesprávny úradný postup konkurzného súdu tak podľa teórie ako aj podľa posúdenia úkonov súdu nebolo možné považovať konanie konkurzného súdu, smerujúce ku konkrétnym rozhodnutiam. Nesprávny postup súdu nespočíval ani v tom, že nedohliadol dostatočne na činnosť správkyne konkurznej podstaty, v zákonnom rámci tak robil. Pokiaľ by svojou činnosťou spôsobila škodu samotná správkyňa, zodpovedá za ňu podľa vyššie citovaného ustanovenia. Správca dane vystupoval v konkurznom konaní ako veriteľ, nie ako orgán verejnej moci, preto jeho postup nie je možné posudzovať v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak chcel žalobca namietať zákonnosť rozhodnutí, ktoré vydal, bola možnosť domáhať sa zodpovednosti za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím, to sa nestalo.
54. V priebehu konania namietali zhodne zástupcovia žalovanej, že nie je prípustné, aby v konaní bola Slovenská republika zastúpená dvoma zástupcami. Súd konal s dvoma orgánmi, zastupujúcimi štát, vychádzal z toho, ako stranu a jej zástupcov označil žalobca, a tiež z obsahu žaloby, podľa ktorej jednoznačne žalobca namietal nesprávny úradný postup konkurzného súdu a tiež nesprávny úradný postup príslušného daňového úradu, teda správcu dane. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že v prvom prípade zastupuje štát Ministerstvo spravodlivosti SR, v druhom prípade Ministerstvo financií SR ( § 4 ods. 1 písm. a, d).
55. Podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
56. Podľa § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože žalovaná bola v konaní plne úspešná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu písomne trojmo.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.