Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_12Co-45-2017.pdf
PDF · 111.94 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/45/2017
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcov 1/ Q. P., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. XXX/XX, XXX XX E. P., 2/ I. P., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. XXX/XX, XXX XX E. P., právne zastúpených Mgr. Gabrielou Novákovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Mierové námestie 452, 991 28 Vinica, proti žalovanému D&M Brokers Group, s. r. o., so sídlom Letná 33, 040 01 Košice, IČO: 46 305 424, o určenie neplatnosti právnych úkonov, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3C/312/2014-117 zo dňa 11. 10. 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. 1. Okresný súd Veľký Krtíš ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 11. 10. 2016 určil, že Kúpna zmluva uzatvorená dňa 29. 03. 2012 medzi žalobcami 1/ a 2/ (poznámka odvolacieho súdu - prvoinštančný súd použil označenie žalobcov písmenami A/ a B/, v ďalšom texte bude označenie žalobcov číslami 1/ a 2/) ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim je neplatná (I. výrok). Zároveň určil, že i Zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzatvorená dňa 29. 03. 2012 medzi žalobcami 1/ a 2/ ako budúcimi kupujúcimi a žalovaným ako budúcim predávajúcim je neplatná (II. výrok). Žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške (III. výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobcovia sa žalobou domáhali, aby súd určil, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 29. 03. 2012 medzi nimi ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim je neplatná. Zároveň sa domáhali, aby súd určil, že zmluva o budúcej zmluve uzatvorená dňa 29. 03. 2012 medzi zmluvnými stranami, a to žalovaným ako budúcim predávajúcim a nimi ako budúcimi kupujúcimi je neplatná. V žalobe uviedli, že so žalovaným sa skontaktovali za účelom konsolidácie svojich úverov, pretože im hrozila exekúcia zo strany veriteľa R. N. T., a. s., so sídlom E. F. X, XXX XX T., IČO: XXXXXXXX a predaj nehnuteľností v ich vlastníctve, vedených Okresným úradom Veľký Krtíš, katastrálnym odborom pre kat. úz. E. P., obec E. P., okres R. P. na LV č. XXX ako parc. č. CKN XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, pozemok parc. č. CKN XXXX/X záhrady o výmere XXX m2, stavba so súpisným číslom XXX rodinný dom na parcele č. CKN XXXX/X, stavba so súpisným číslom XXX garáž na parcele č. CKN XXXX/X. Žalovaný im navrhol ako jediný možný spôsob vyriešenia veci prevod ich nehnuteľností, zaťažených zmluvou o zriadení záložného práva z 22. 09. 2008 v prospech veriteľa na neho s tým, že po vysporiadaní svojich záväzkov, im žalovaný odpredá predmetné nehnuteľnosti späť za kúpnu cenu 1,- Eur. Za tým účelom dňa 29. 03. 2012 uzavrel žalobca 1/ so žalovaným kúpnu zmluvu, ktorou odpredal žalovanému predmetné nehnuteľnosti a v ten istý deň podpísali so žalovaným aj zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, a to ako budúci kupujúci a žalovaný ako budúci predávajúci s tým, že predmet kúpy prevezmú do BSM. Tieto zmluvy uzatvorili len v snahe predísť prípadnej exekúcii zo strany veriteľa R. a. s., ale v žiadnom prípade nemali záujem o odpredaj svojich nehnuteľností žalovanému. V žalobe tiež tvrdili, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy boli uvedení do omylu,
nakoľko kúpna zmluva vyvoláva iné právne účinky, aké mali záujem riešiť, ktorú skutočnosť zistili dňa 14. 02. 2014, kedy prevzali oznámenie, že sa bude konať dražba ich rodinného domu. Z dôvodu, že im žalovaný kúpnu cenu za nehnuteľnosti nevyplatil, dňa 20. 02. 2014 odstúpili od kúpnej zmluvy. 1. 3. Prvoinštančný súd poukázal na to, že žalovaný sa na pojednávanie neustanovil, hoci bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania. Taktiež konštatoval, že žalovaný sa napriek výzve súdu k predmetu sporu nevyjadril. Z uvedených dôvodov preto vo veci konal. 1. 4. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vykonané dokazovanie a z neho zistený skutkový stav, a po uvedení zákonných znení ustanovení § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 2, § 552 a § 151a Občianskeho zákonníka uviedol: „Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z citovaných ustanovení zákonov. Predmetom sporu je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, teda určovacia žaloba podľa ustanovenia § 137 písm. c/ CSP. Predpokladom úspešnosti takejto žaloby je to, že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem. Preto súd pred skúmaním vecnej stránky žaloby si musel vyriešiť otázku, či žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv. (...) V danom spore bol súd toho názoru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení, ktorý súd videl v tom, že bez určenia neplatnosti kúpnej zmluvy je právne postavenie žalobcov neisté, pretože v katastri nehnuteľností Okresného úradu Veľký Krtíš, katastrálny odbor pre kat. úz. E. P. na LV č. XXX je ako vlastník nehnuteľností vedený žalovaný a v prípade určenia neplatnosti citovanej kúpnej zmluvy, sa žalobcovia stanú vlastníkmi sporných nehnuteľností.“ Následne prvoinštančný súd konštatoval, že „sa zaoberal skúmaním žaloby žalobcov z vecnej stránky, teda či predmetná kúpna zmluva z 29. 03. 2012 ako aj zmluva o budúcej kúpnej zmluve z 29. 03. 2012 sú platnými právnymi úkonmi.“ V tejto súvislosti uviedol: „Z dôkazov predložených žalobcami mal súd nesporne preukázané, že žalobca 1/ kúpnou zmluvou z 29. 03. 2012 predal žalovanému nehnuteľnosti, vedené Okresným úradom Veľký Krtíš, katastrálny odbor pre kat. úz. E. P. na LV č. XXX, ktoré mali žalobcovia v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, za dohodnutú kúpnu cenu 35.000,- Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi 1/ do 3 dní odo dňa vkladu vlastníckeho práva k predmetu kúpy do katastra nehnuteľností v prospech kupujúceho. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 11. 05. 2012 pod V XXX/XXXX. V čase uzavretia kúpnej zmluvy boli žalobcovia v nepriaznivej finančnej situácii, čo vyplýva zo zoznamov záväzkov žalobcov 27. 08. 2011, ktoré predložili súdu. Žalobcovia mali dlhy voči bankám (H. T., R., M., H. J. J., J.), nebankovým spoločnostiam (Home Credit Slovakia, Provident, Consumer Finance Holding, Profi Credit, Banco Mains, Telervis Plus, Slovenské kreditné karty, AVP Slovakia) a štátu (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) spolu vo výške 44.138,47 Eur. Z toho dôvodu žiadosťami o konsolidáciu z 27. 08. 2011 požiadali žalovaného o konsolidáciu ich záväzkov a žalovaný na žiadosť žalobcov sa zaviazal vypracovať analýzu uskutočniteľnosti financovania dlhov žalobcov, na základe objednávok žalobcov z 10. júna 2011. Z uvedeného je nesporné, že úmysel žalobcov bola konsolidáciu starých úverov novým úverom, ktorý im mal poskytnúť žalovaný v jednej sume. Žalobcovia teda mali záujem zlúčiť všetky bankové aj nebankové úvery do jedného úveru a potom splácať úver len jedinému veriteľovi a to žalovanému. Za týmto účelom mal žalovaný poskytnúť žalobcom úver na splatenie všetkých existujúcich dlhov žalobcov s tým, že na jeho zabezpečenie mali ako záloh slúžiť nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov. Z výsluchu žalobcov mal súd preukázané, že žalobca 1/ uzavrel so žalovaným dňa 29. 03. 2012 kúpnu zmluvu len z toho dôvodu, že chcel, aby mu žalovaný poskytol pôžičku na splatenie všetkých dlhov a nemal záujem na predaji svojich nehnuteľností žalovanému a žalovaný taktiež nemal záujem o kúpu nehnuteľností žalobcov, ale len o zabezpečenie úveru, ktorý mal poskytnúť žalobcom. Táto skutočnosť jasne vyplýva aj z výpovede štatutárneho zástupca žalovaného C. P. v trestnom konaní, ktorý potvrdil, že právna forma celej spolupráce so žalobcami vychádzala zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10. 11. 2008, ktorej výška bola vypočítaná na 6 rokov spolupráce, pričom v skutočnosti nešlo o klasickú pôžičku a žalobcom neposkytol žiadnu suma pôžičky. Dohodnutá výška pôžičky tak predstavuje dohodnutý objem prác a paušálov za vykonanú prácu a nájom za správu nehnuteľnosti z dôvodu, že nehnuteľnosti žalobcov kúpnou zmluvou prejdú na dobu určitú do jeho správy.“ Vzhľadom na uvedené preto prvoinštančný súd „zameral dokazovanie na zistenie, či pri uzavretí kúpnej zmluvy z 29. 03. 2012 bola vôľa žalobcu 1/ v zhode s jej prejavom a preto či kúpna zmluva bola uzavretá vážne. Vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcov, ako aj so zreteľom na žalobcami predložené dôkazy, keďže žalovaný bol v spore nečinní, neoznačil žiadne skutkové tvrdenia ani právne argumenty, súd dospel k záveru, že nehnuteľnosti mali slúžiť len ako záloh zabezpečujúci splnenie záväzku žalobcov zo zmluvy o pôžičke. Žalobcovia si chceli požičať od žalovaného peniaze na konsolidáciu svojich úverov a nie predať žalovanému nehnuteľnosti. Obdobne aj žalovaný chcel žalobcom pomôcť konsolidovať ich záväzky voči bankám a nebankovým subjektom a nie kúpiť od nich nehnuteľnosti. Súd mal tým preukázané, že ani jedna zo strán nemala
záujem o uzavretie kúpnej zmluvy a preto kúpnu zmluvu neuzavrela vážne. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, prípadne aj existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria okrem iných, úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť, ktorá zakladá neplatnosť zmluvy v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“ Ďalej prvoinštančný súd poukázal na to, že „z ustanovenia § 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Preto ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko" tzv. simulovaným právnym úkonom zastieraný iný právny úkon tzv. disimulovaný právny úkon, je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takom prípade platí zastieraný právny úkon, podmienkou jeho platnosti je však to, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, alebo by nemal náležitosti, bol by tiež neplatný (§ 37 a nasl. Občianskeho zákonníka). V danom spore súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že účastníci zmluvy, označenej ako kúpna zmluva len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť pohľadávku žalovaného zo zmluvy o pôžičke, ktorú mal žalovaný uzatvoriť so žalobcami. Keďže predmetná kúpna zmluva ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne, pretože absentoval v nej jeden prvok vôle, je takáto simulovaná zmluva podľa ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Taktiež disimulovaný právny úkon by mohol byť platný iba vtedy, ak by spĺňal všetky náležitosti právneho úkonu, o tento prípad ale v danom spore tiež nešlo (rozsudok NS SR z 30. marca 2011 sp. zn. 3Cdo/144/2010).“ Následne prvoinštančný súd uviedol: „I keď zákonu neodporuje samotné uzavretie kúpnej zmluvy, jedná sa o rozpor so zákonom, lebo stranami bol vlastne dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva. Dôsledkom toho je absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy aj v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. (...) Dokazovaním mal súd preukázané, že v danom spore medzi stranami išlo len o pôžičku a jej zabezpečenie, nie o predaj nehnuteľností.“ 1. 5. Vo vzťahu k žalobe žalobcov v časti, v ktorej sa domáhali (i) určenia neplatnosti predmetnej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve potom prvoinštančný súd uviedol: „Z dôvodu, že Kúpna zmluva uzavretá stranami dňa 29. 03. 2012 je absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemá od začiatku žiadne právne následky a hľadí sa naň akoby neexistoval, nemohla byť medzi stranami platne uzavretá ani Zmluva o budúcej kúpnej zmluve z 29. 03. 2012, pretože na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva a to v súlade s jednou zo základných zásad súkromného práva „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet", tzn. nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Z dôvodu, že dôsledkom vyplývajúcim z uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, nemôže žalovaný ako nevlastník previesť na žalobcov vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe budúcej kúpnej zmluvy.“ 1. 6. Z uvedených dôvodov preto prvoinštančný súd „považoval žalobu žalobcov za dôvodnú a v celom rozsahu jej vyhovel a určil neplatnosť kúpnej zmluvy ako aj zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktoré strany uzavreli dňa 29. 03. 2012.“ 1. 7. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalobcom, ktorí mali v spore plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške, s tým, že podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, z obsahu ktorého možno vyvodiť, že žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. 2. V odôvodnení odvolania poukázal na články 7, 9 a 10, a na ustanovenia § 100 a 111 CSP, a na články 46 až 48 Ústavy Slovenskej republiky a uviedol, že uvedené ustanovenia boli prvoinštančným súdom porušené. V tejto súvislosti poukázal na to, že dňa 02. 09. 2016 mu bolo doručené upovedomenie o odročení pojednávania, ktoré sa malo konať dňa 06. 09. 2016 s tým, že nové pojednávanie bolo vytýčené na deň 20. 09. 2016. Toto upovedomenie prvoinštančný súd odoslal dňa 31. 08. 2016 s úložnou dobou 18 dní. Keby prevzal zásielku v posledný deň úložnej doby, dozvedel by sa o pojednávaní 1 deň po plánovanom pojednávaní. Ďalej uviedol, že prvoinštančný súd mu zaslal druhé upovedomenie zo dňa 29. 09. 2016, ktorým odročil pojednávanie na deň 11. 10. 2016, s tým, že v tomto upovedomení prvoinštančný súd uviedol, že v daný deň bude aj vyhlásený rozsudok. Toto upovedomenie mu bolo doručené až dňa 21. 10. 2016, čiže 10 dní po samotnom súdnom konaní, pričom nemal žiadnu inú vedomosť o tom, že prvoinštančný súd mu takéto upovedomenie zasiela. Teda nebol riadne a včas
upovedomený o pojednávaní podľa ustanovenia § 100 ods. 1, 3 CSP. Napriek tomu, že prvoinštančný súd nemal žiadnu informáciu o tom, či mu bolo alebo nebolo doručené upovedomenie o vytýčení pojednávania na deň 11. 10. 2016, napriek tomu pojednával a vyniesol rozsudok bez toho, aby sa on mal právo k veci vyjadriť a napriek tomu, že nemal žiadnu vedomosť o takomto termíne pojednávania. V dôsledku toho prvoinštančný súd vyniesol rozsudok jednostranne založený len na klamstvách a dohadoch (tvrdeniach) žalobcov, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. V závere odôvodnenia odvolania poukázal i na to, že prvoinštančný súd v odôvodnenia rozhodnutia v odseku 4 konštatoval, že v konaní pokračoval v zmysle § 31 CSP, toto ustanovenie však upravuje inú otázku - príslušnosť v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach.
3. 1. Žalobcovia (prostredníctvom právnej zástupkyne) vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3. 2. Uviedli, že majú za to, že v tomto prípade boli dodržané všetky procesné postupy prvoinštančného súdu v zmysle Civilného sporového poriadku. Poukázali na to, že žalovaný prvoinštančnému súdu vytýka, že upovedomenie o odročení pojednávania mu bolo doručené dňa 02. 09. 2016 s tým, že termín pojednávania bol stanovený na 20. 09. 2016. Myšlienkový postup žalovaného, v ktorom sa opiera o lehoty, ktoré kedy dodržal, t. j. keby prevzal zásielku v posledný deň úložnej lehoty je absolútne irelevantný, nakoľko zásielku prevzal včas a bola tak zachovaná 5 dňová lehota na prípravu pojednávania. Žalovaný napriek tomu, že o vytýčenom termíne pojednávania vedel v predstihu, na pojednávaní sa nezúčastnil a ani neposlal k žalobe žiadne písomné vyjadrenie. Na danom pojednávaní bolo uznesením dokazovanie skončené a bol stanovený termín na vyhlásenie rozsudku na deň 11. 10. 2016. Skutočnosť, že si žalovaný prevzal zásielku až po tomto termíne nijakým spôsobom neovplyvňuje právo súdu vyhlásiť rozsudok. V tejto súvislosti poukázali na ustanovenie § 219 ods. 2 CSP. Na základe uvedeného ustanovenia sa prvoinštančný súd riadil príslušnými právnymi predpismi a z jeho strany nedošlo k žiadnemu procesnému pochybeniu. Preto ani nemohol porušiť právo žalovaného na spravodlivý proces. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že prvoinštančný súd rozhodoval len na základe ich jednostranných vyjadrení, čím porušil ustanovenia článkov 7 a 9 CSP, uviedli, že táto argumentácia je zmätočná, pretože žalovaný bol počas celého súdneho procesu pasívny, nevyjadril sa ani k žalobe, nevyužil žiadne možnosti procesnej obrany a napriek včasnému doručeniu predvolania na pojednávanie svoje právo nevyužil.
4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcov k jeho odvolaniu nevyjadril. Hoci si zásielku prvoinštančného súdu, ktorou mu bolo doručované vyjadrenie žalobcov k jeho odvolaniu spolu s výzvou prvoinštančného súdu na vyjadrenie neprevzal, táto zásielka sa podľa § 111 ods. 3 CSP považuje za doručenú dňom 02. 02. 2017.
5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Vzhľadom na vyššie uvedené argumenty žalovaného, ktoré uviedol ako dôvod odvolania, odvolací súd v prvom rade skúmal, či v rámci prvoinštančného konania nedošlo zo strany prvoinštančného súdu k takému procesnému postupu, ktorý by bolo možno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces (za predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy - odňatie možnosti konať pred súdom).
7. 1. Z obsahu spisu vyplýva, že prvoinštančný súd doručil žalovanému žalobu s prílohami spolu s výzvou na vyjadrenie dňa 02. 01. 2015 (viď doručenka pripojená k č.l. 28 spisu). 7. 2. Prvoinštančný súd vytýčil termín pojednávania pôvodne na deň 06. 09. 2016. O tomto termíne pojednávania bol žalovaný upovedomený dňa 14. 07. 2016 (viď doručenka pripojená k č.l. 70 spisu). Keďže právna zástupkyňa žalobcov požiadala podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 22. 08. 2016 o odročenie pojednávania, prvoinštančný súd, resp. zákonná sudkyňa prvoinštančného súdu zrušila pôvodný termín pojednávania (06. 09. 2016) a nariadila nový termín pojednávania na deň 20. 09. 2016 o 10,30 hod. O tomto termíne pojednávania bol žalovaný upovedomený dňa 02. 09. 2010 (viď doručenka pripojená k č.l. 79 spisu), teda v dostatočnom časovom predstihu. Z obsahu zápisnice o pojednávaní na prvoinštančnom súde zo dňa 20. 9. 2016 vyplýva, že žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Prvoinštančný súd preto pojednával v jeho neprítomnosti. Na záver tohto pojednávania prvoinštančný súd vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Zároveň vyhláseným uznesením odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 30. 09. 2016 o 13,00 hod., pričom z obsahu spisu nie je zrejmé, či žalovanému bolo zaslané upovedomenie o tomto termíne vyhlásenia rozsudku. Z písomnej úpravy zákonnej sudkyne zo dňa 29. 09. 2016 (č.l. 114 spisu) ďalej vyplýva, že uvedený termín vyhlásenia rozsudku (30. 09. 2016 o 13,00 hod.) zmenila na termín 11. 10. 2016 o 13,00 hod. Žalovaný si zásielku prvoinštančného súdu, v ktorej mu bola oznámená vyššie uvedená zmena termínu vyhlásenia rozsudku prevzal až dňa 21. 10. 2016, pričom na príslušnej pošte bola táto zásielka uložená dňa 03. 10. 2016. Z toho vyplýva, že žalovaný sa o vyhlásení rozsudku prvoinštančného súdu dňa 11. 10. 2016 reálne dozvedel až dňa 21. 10. 2016.
8. 1. Podľa § 219 ods. 1 CSP, rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie. 8. 2. Podľa § 219 ods. 2 CSP, rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú.
9. Citované procesnoprávne ustanovenia vychádzajú z jedného zo základných princípov súdneho konania a to z princípu verejnosti súdneho konania. Dodržiavanie tohto princípu realizuje transparentnosť výkonu spravodlivosti, a prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť v prípadoch ustanovených zákonom - porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta ústavy); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie), nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania, resp. strany sporu (v danom prípade dodržaním postupu podľa ustanovenia § 219 ods. 2 CSP a podľa pôvodnej procesnoprávnej úpravy podľa ustanovenia § 156 ods. 3 OSP). Účastník konania, resp. strana sporu má právo byť prítomný/á na vyhlásení rozsudku súdu a len on/ona sám/sama sa môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Pri verejnom vyhlásení rozsudku má len ten účastník, resp. strana sporu, ktorý/á bol/a riadne oboznámený/á s časom a miestom verejného vyhlásenia, možnosť uplatniť svoje procesné práva priznávané mu/jej pri tomto procesnom úkone súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka, resp. strany sporu pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok v jeho/jej veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom - akými konkrétnymi výrokmi). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka, resp. strany sporu je tu právo účastníka, resp. strany sporu oboznámiť sa s tým, v akom zložení súd vyhlásil rozsudok a s akým odôvodnením. Procesný nedostatok súdu pri tomto úkone, v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného vyhlásenia rozsudku (t.j. ak súd niektorého z účastníkov konania vhodným spôsobom o verejnom vyhlasovaní rozsudku nevyrozumie), možno napraviť len tým, že súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, napadnutý rozsudok zruší. [Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. júla 2012, sp. zn. 3 M Cdo 16/2011]
10. V prejednávanom spore je nesporné, že žalovaný nebol včas riadne oboznámený so zmeneným termínom vyhlásenia rozsudku, pretože upovedomenie o zmene vyhlásenia rozsudku zo dňa 30. 09. 2016 na deň 11. 10. 2016 reálne prevzal až dňa 21. 10. 2016, teda až po vyhlásení rozsudku. Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že zásielka prvoinštančného súdu o upovedomení o uvedenej zmene vyhlásenia rozsudku adresovaná žalovanému bola uložená na príslušnej pošte už dňa 03. 10. 2016, teda, že už v tento deň sa žalovaný mohol objektívne oboznámiť s termínom vyhlásenia rozsudku. To, že žalovaný využil možnosť vyzdvihnúť si predmetnú zásielku v ním zvolenej dobe v rámci plynutia úložnej doby, nemôže byť na jeho ťarchu.
11. Z uvedeného teda vyplýva, že v dobe vyhlásenia odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu žalovaný objektívne nemal vedomosť o dobe, čase a mieste vyhlásenia rozsudku, a teda objektívne nemal možnosť realizovať svoje procesné právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku v spore, v
ktorom vystupuje ako jedna zo sporových strán. Inak povedané, došlo teda k tomu, že vyššie uvedeným nesprávnym procesným postupom prvoinštančného súdu bolo žalovanému znemožnené realizovať jeho procesné právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku v spore, v ktorom vystupuje ako jedna zo sporových strán, teda došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Odvolaciemu súdu preto neostala iná možnosť, ako odvolaním napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Len pre úplnosť odvolací súd v súvislosti s argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní, že prvoinštančný súd „vyniesol rozsudok bez toho, aby sa on mal právo k veci vyjadriť“ a že „vyniesol rozsudok jednostranne založený len na klamstvách a dohadoch (tvrdeniach) žalobcov, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces“, odvolací súd uvádza, že ide o nepravdivú a zavádzajúcu argumentáciu. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že prvoinštančný súd doručil žalovanému žalobu s prílohami spolu s výzvou na vyjadrenie dňa 02. 01. 2015 (viď doručenka pripojená k č.l. 28 spisu) a žalovaný na výzvu prvoinštančného súdu na vyjadrenie sa k žalobe nereagoval ani do doby pojednávania dňa 20. 09. 2016, na ktoré mu bolo predvolanie riadne doručené dňa 02. 09. 2010 (viď doručenka pripojená k č.l. 79 spisu).
13. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 CSP).
14. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).