Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_9Co-282-2017.pdf
PDF · 86.67 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/282/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu, členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobkyne Mgr. T. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XX, Z., zastúpenej JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom so sídlom W. XXXX/XX, V., proti žalovanému Lesné spoločenstvo Kysučné, spol. s r. o., Makov 121, IČO: 36 005 843, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, IČO: 36 866 849, o zaplatenie 1 991,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 6C/6/2010-224 zo dňa 04. 10. 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, doručenú súdu 31. 12. 2009, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 1 991,64 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania od 01. 01. 2007 do zaplatenia, ako aj trov konania z dôvodu, že žalovaný bez nájomnej zmluvy s ňou užíva a berie úžitky aj z jej spoluvlastníckeho podielu v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX k.ú. T., čím sa bezdôvodne obohacuje. Aktívnu legitimáciu žalobkyne nemal preukázanú a s prihliadnutím k námietke premlčania vznesenej zo strany žalovaného považoval jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 OZ) za premlčaný. Žalobkyňa predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe darovacej zmluvy zo dňa 19. 09. 2000, ktorej vklad bol pod č. V 1901 povolený dňa 13. 11. 2000. Dokazovaním mal preukázané, že na základe platnej dohody účastníci od zmluvy 20. 06. 2013 odstúpili, čím sa zmluva od počiatku podľa ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka zrušila, keďže medzi jej účastníkmi nebolo dohodnuté inak. Zrušením darovacej zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti zmluvných strán z tejto zmluvy, t. j. žalobkyne a jej otca. Odstúpením od zmluvy sa zmluva ruší od počiatku, a to v rozsahu všetkých práv a povinností medzi zmluvnými stranami, preto na strane žalobkyne nemôžu existovať obsahové náležitosti vlastníckeho práva podľa § 123 OZ vrátane oprávnenia požívať plody a úžitky z predmetu svojho vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedené, ak aj právny zástupca žalobkyne tvrdil, že v dohode o odstúpení od zmluvy sa účastníci podľa ust. § 48 ods. 2 OZ dohodli, že úžitky z nehnuteľností ku dňu odstúpenia patria žalobkyni, nie je jej aktívna legitimácia na ich vymáhanie do opätovného uzavretia ďalšej darovacej zmluvy, ktorou jej ich otec opätovne daroval (V 2231/13) daná. Dohoda o odstúpení od darovacej zmluvy je právny vzťah medzi darcom a obdarovaným, t. j. otcom a žalobkyňou a nemôže zaväzovať tretí subjekt, t. j. žalovaného. Ak je v ust. § 48 ods. 2 uvedené, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, slovo „inak“ sa vzťahuje k časovému momentu odstúpenia od zmluvy, a preto sa nemôže vzťahovať na obsahové náležitosti vlastníckeho práva podľa § 123 OZ. Momentom zrušenia zmluvy sa vlastníkom stal opäť otec žalobkyne s právom vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a nakladať s
nimi (§ 123 OZ), t. j. od 19. 09. 2000. Nakoľko žalobkyni nesvedčí vlastnícky vzťah k spoluvlastníckym podielom za rok 2006, nevzniklo jej ani právo na úžitky z predchádzajúceho vlastníckeho vzťahu na základe predchádzajúcej darovacej zmluvy (V 1901/2000) a táto nie je aktívne legitimovaná na vymáhanie úžitkov z predchádzajúceho vlastníckeho vzťahu od žalovaného. Ak by aj bolo plnené zo strany žalovaného, zmluvné strany sa medzi sebou môžu dohodnúť na spôsobe vyporiadania a vyporiadať sa ako pri bezdôvodnom obohatení, teda toto nevylučuje, aby vlastník nehnuteľností Y. I. dal žalobkyni úžitky za sporné obdobie, pokiaľ by sa tak dohodli, avšak táto dohoda je dohodou zmluvných strán, a preto aktívna legitimácia by svedčila nie žalobkyni, ale jej otcovi. Vyporiadavajúc sa aj so vznesenou námietkou premlčania nároku žalobkyne zo strany žalovaného mal vychádzajúc z ust. § 107 ods. 1 OZ za preukázané, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia dva roky uplynula, keďže žalobkyňa si v žalobe uplatnila nárok na úroky z omeškania od 01. 01. 2007, a teda už od tohto okamihu vedela o tom, aká výška predstavuje náhradu za jej spoluvlastnícky podiel, ktorý jej mal byť vyplatený do konca roku 2006 a kedy sa dostal žalovaný do omeškania (ňou predložený výpis z účtu jej otca Y. I. za mesiac 12/16, z ktorého vyplýva výška plnenia za podiely v tomto roku). Z uvedeného je možné jednoznačne vyvodiť, že žiadala úrok z omeškania odo dňa, ktorý nasleduje po dni, kedy bol žalovaný povinný jej vyplatiť ňou uplatnené bezdôvodné obohatenie, z čoho vyplýva, že dňom výplaty je dátum 31. 12. 2006, čím je zároveň ustálené, že prvýkrát nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za rok 2006 si mohla uplatniť 01. 01. 2007, v ktorý časový moment jej bola známa aj osoba zodpovedná za bezdôvodné obohatenie, t. j. žalovaný vzhľadom k tomu, že na súde má s ním súdne spory prebiehajúce od roku 2001, v ktorých taktiež žiada bezdôvodné obohatenie za jednotlivé roky vydať a v tento moment jej bolo známe, že ostatným spoluvlastníkom bolo nájomné vyplatené, tak ako každoročne a jej nie. Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a objektívnej premlčacej lehoty je u žalobkyne totožný. Dvojročná premlčacia lehota podľa ust. § 107 ods. 1 OZ uplynula 01. 01. 2009 a pokiaľ si žalobkyňa uplatnila na súde nárok 31. 12. 2009, stalo sa tak po uplynutí premlčacej lehoty, a preto považoval jej nárok za premlčaný. Súčasne za nepravdivé považoval tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne, že sa o výške nároku dozvedela dňom podania na súd, keďže zo zmluvy o postúpení pohľadávky ňou samotnou predloženou už 28. 11. 2017 jej vedomosť o výške pohľadávky vyplýva. Súčasne mal za to, že v danom prípade nejde o 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu podľa § 107 ods. 2 OZ, keďže zo strany žalovaného nemohlo ísť o úmyselné obohatenie, nakoľko sa o vlastníctvo nehnuteľností od roku 2001 vedie spor, ktorý doposiaľ nie je právoplatne ukončený.
2. Proti uvedenému rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podala obsahu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP odvolanie žalobkyňa a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázala na to, že súdu pred rozhodnutím vo veci samej bolo doručené podanie, v ktorom zhrnula všetky doterajšie svoje prednesy, avšak z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by sa s ním oboznamoval a vysporiadal sa s ňou navrhovanou právnou kvalifikáciou. Ďalej uviedla, že podávala žalobu ako vlastníčka, ktorej vlastnícke právo za dané obdobie bolo riadnym zákonným spôsobom zapísané v katastri nehnuteľností, a preto do momentu odstúpenia od darovacej zmluvy nakladala s predmetom daru v dobrej viere ako vlastník, teda bola dobromyseľná a rozhodne aj oprávnenou držiteľkou a nemá zákonnú povinnosť vydávať úžitky z predmetu daru, na čom sa dohodla aj s otcom ako účastníkom dohody o odstúpení od darovacej zmluvy, keďže v ňom výslovne uviedli, že úžitky z nehnuteľnosti do dňa odstúpenia patria jej (§ 123, § 129, § 130 ods. 1, 2, § 458 ods. 2 OZ). Mala za to, že predmetom sporu nie je osobitná skutková podstata § 457 OZ, kde aktívne legitimovaní sú iba účastníci zrušenej zmluvy, ale predmetom sporu je jedna zo skutkových podstát uvedených v § 451 OZ a na základe ktorej sa dožaduje toho, čo jej patrí (úžitkov), ktoré nie je zo zákona aj samotnej dohody povinná vydať a začala ich vymáhať a v spore, ktorý nebol riadne a včas rozhodnutý, je aj po odstúpení od zmluvy naďalej legitimovaná pokračovať, pretože v opačnom prípade dochádza k odňatiu jej možnosti konať pred súdom a k porušeniu práva vlastníctva garantovaného čl. 11 Listiny. Súd sa presvedčivo nevysporiadal s plynutím (začiatkom) premlčacích lehôt a jeho závery nemajú spoľahlivú oporu v žiadnom zistení. Začiatok plynutia objektívnej lehoty je možné stanoviť na deň 01. 01. 2007, aj keď v danom prípade ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie (svedčia o tom písomnosti žalovaného o zákaze vyplácania nájomného jej ako riadne legitímne zapísanej vlastníčke v katastri nehnuteľností), keďže z dôvodu každoročného podávania žalôb nepopierala vedomosť o tom, kto sa na úkor nej bezdôvodne obohacuje a že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je možné stanoviť vždy v prvý deň po skončení hospodárskeho roka. Avšak nie je jej známe, na základe čoho súd dospel k záveru, že skutočný začiatok plynutia objektívnej a subjektívnej lehoty je totožný, keďže vyplácanie podielov zo zisku podlieha schvaľovaciemu konaniu v rámci valného zhromaždenia a je závislé od výsledkov hospodárenia v danom roku. Právny názor, že subjektívna lehota začala plynúť
od 01. 01. 2007, lebo si od tohto dňa uplatnila úrok z omeškania, je neudržateľný a zákonný úrok z omeškania si uplatňovala odo dňa začatia plynutia objektívnej lehoty. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje jej skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť o tom, že na jej úkor bol získaný majetkový prospech určitého druhu a rozsahu a kto ho získal. Ako pracovník diplomatických služieb sa dlhodobo nezdržiavala na Slovensku, písomnosti od žalovaného jej neboli doručované a ako uviedla už v žalobe, všetky informácie mala iba sprostredkované. Keďže premlčanie namietal žalovaný, dôkazné bremeno je na jeho strane, aby preukázal, kedy skutočne vedomosť nadobudla. Pokiaľ súd uviedol, že už v zmluve o postúpení pohľadávky mala vedomosť o výške pohľadávky, k tomuto záveru dospel napriek tomu, že uviedla, aby na ňu neprihliadal, keď samotný žalovaný tvrdil, že v tom čase zmluva o postúpení pohľadávky nejestvovala, dokonca že bola antidatovaná.
3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žiada rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, po skutkovej a právnej stránke sa stotožniac s jeho odôvodnením a priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvala na skutočnostiach uvedených v odvolaní. Poukázala, že samotný žalovaný na jednej strane spochybnil existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 12. 2007 a na druhej strane súd pri začiatku plynutia subjektívnej lehoty vychádzal z takejto spochybnenej zmluvy.
5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane trov konania.
6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania žalobkyňa, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal, vrátane tých, ktoré uviedla vo svojom zhrňujúcom podaní, s ktorým sa súd oboznámil a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, týkajúceho sa vedomosti žalobkyne o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, vrátane jeho výšky a kto sa na jej úkor obohatil (§ 107 ods. 1 OZ), teda k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na jeho vydanie, odvolací súd dopĺňa, že táto by začala aj v prípade relevantnosti námietok žalobkyne (o ktorý prípad sa však v danom spore nejedná) najneskôr plynúť 28. 12. 2007, kedy sa zo zmluvy o postúpení pohľadávky dozvedela o výške bezdôvodného obohatenia za rok 2006, v ktorej ho aj žalovala (vedomosť o tom, kto zaň zodpovedá vzhľadom na dlhoročné spory nespochybňovala) a uplynula by 28. 12. 2009 (§ 122 ods. 2 OZ), a preto vzhľadom na podanie žaloby 31. 12. 2009 a žalovaným uplatnenú námietku premlčania nie je možné žalobkyni premlčané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať. Je pritom irelevantné, či sa dozvedela o výške bezdôvodného obohatenia priamo od žalovaného, resp. sprostredkovane od otca, sestry, keďže rozhodujúca je len vedomosť, že k nemu došlo a o jeho výške, v ktorej si ho navyše aj žalobou uplatnila, sama nepreukazujúc, kedy ju nadobudla. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení o neexistencii, resp. antidatovaní žalobkyňou predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky dôkazy neoznačil, preto zostali nepreukázané (v zmysle nepravdivé), pričom je vecou súdu a nie žalobkyne, ktorý dôkaz vykoná a ako ho pri hodnotení dôkazov z hľadiska jeho pravdivosti a dôležitosti vyhodnotí (§ 185 ods. 1, § 191 ods. 1 CSP). K odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodu porušenia základných práv žalobkyne hmotného charakteru v danom prípade základného práva vlastniť majetok, ako aj práva na ochranu majetku krajský súd dopĺňa, že ho treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Pokiaľ zo strany súdu prvej inštancie nedošlo ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do práv žalobkyne na súdnu ochranu (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), čo v konaní nebolo zistené, nemohol byť tento svojím rozhodnutím zároveň sekundárnym porušovateľom
základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 179/08, IV. ÚS 203/09).
8. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými tvrdeniami žalobkyne uvedenými v odvolaní, krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane nároku na náhradu trov konania žalovaného vzhľadom na jeho plný úspech vo veci.
9. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanému priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu, keďže aj v odvolacom konaní mal plný úspech vo veci.
10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).