Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/35/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudkýň JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Zity Nagypálovej ako členiek senátu, v spore žalobcu J. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Na A. XX, XXX XX B. B., zastúpeného Lion Law Partners, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského 14A, 974 01, IČO: 36 862 461, za ktorého koná JUDr. Peter Kočička, advokát a konateľ, proti žalovanej F. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Na A. XX, XXX XX B. B., zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. Jurajom Bodnárom, nar. 05.02.1948, trvale bytom Novozámocká 1347/61, 960 01 Zvolen, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 15C/191/2015-120 zo dňa 20.10.2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (prvý výrok), žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% od žalobcu (druhý výrok) a svedkyni T. B. priznal nárok na svedočné v rozsahu 100% od žalobcu (tretí výrok). Súd prvej inštancie, opierajúc sa o ustanovenia §3 ods. 1, §628, §629, §630 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj „OZ“), vychádzal zo skutkového stavu, že predmetom sporu bola žaloba o vrátenie daru žalobcovi zo strany žalovanej - spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2 k rodinnému domu so súpisným číslom XXXX, postavenom na parcele KNC č.XXXX o výmere 409 m2- zastavané plochy a nádvoria, k pozemku na parcele KNC č.XXXX o výmere 146 m2- záhrady, pozemku na parcele KNC č.XXXX/X o výmere 195 m2- záhrady a pozemku na parcele KNC č.XXXX o výmere 20 m2- ostatné plochy, vedené Okresným úradom B. B., katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie A., v lehote 3 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Medzi stranami nebolo sporné, že došlo k uzavretiu darovacej zmluvy zo dňa 15.11.2012, na základe ktorej žalobca daroval žalovanej polovicu nehnuteľností vo svojom výlučnom vlastníctve, čím sa stali obaja účastníci zmluvy podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, každý s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 03.12.2012. Dňa 05.09.2013 žalovaná podala návrh na rozvod manželstva so žalobcom, t.j. 10 mesiacov po nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam. Manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené dňa 04.12.2013. Dňa 03.02.2014 žalobca vyzval žalovanú na vrátenie daru, a to z dôvodu jej nevhodného správania sa voči jeho osobe, ako aj z dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov zo strany žalovanej. Žalovaná listom zo dňa 14.02.2014 odmietla vrátenie daru. Žalobca sa domáhal vrátenia daru súdnou cestou. Okresný súd konštatoval, že darovacou zmluvou žalobca ako darca bezplatne obdaroval žalovanú, ktorá dar prijala. Predmetná darovacia zmluva obsahuje podstatné náležitosti, a to dohodu o predmete daru, dohodu o jeho bezodplatnosti, pričom bola zachovaná písomná forma tejto zmluvy, keďže predmetom

daru boli nehnuteľnosti. Účinky darovacej zmluvy nastali vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, čomu nasvedčuje pripojený list vlastníctva. Ustanovenie §630 umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže vyvolať darca tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť vtedy, keď sa obdarovaný správa k darcovi alebo k členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Darca sa môže domáhať vrátenia daru aj v prípade, keď rušivý stav už netrvá, avšak k porušeniu dobrých mravov došlo v minulosti. Pod pojmom rodina treba rozumieť manžela, rodičov a deti v zmysle Zákona o rodine. Ustanovenie §630 sleduje zámer ochrany subjektívneho vzťahu darcu k osobe, do ktorej svojím správaním obdarovaný zasiahol. Pojem blízka osoba je upravený v §116 OZ; blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Za členov rodiny darcu treba považovať tie fyzické osoby, ktoré sú k darcovi s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci v pomere príbuzenskom alebo obdobnom, ak darca ujmu spôsobenú niektorej z nich obdarovaným pociťuje ako ujmu vlastnú. Za právne relevantné sa považuje len také správanie obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo; nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu. K zániku darovacieho vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočností: 1. hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a 2. jednostranného právneho úkonu darcu, adresovaného obdarovanému (R 88/1998). Pod pojmom dobré mravy treba rozumieť všeobecné platné pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Predpokladom na platné uplatnenie práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Z výzvy na vrátenie daru musí byť zrejmá vôľa darcu, smerujúca k tomu, aby obdarovaný vec vrátil. Ak sa vrátenie daru týka nehnuteľností, musí byť tento úkon urobený písomne. Z obsahu výzvy na vrátenie daru musí byť zrejmé, kto ju urobil, voči komu, z akého dôvodu (pričom nevhodné správanie sa obdarovaného musí byť opísané konkrétnym a nezameniteľným spôsobom) a čoho sa ten, kto ju robí, domáha. Dobré mravy bývajú používané ako kritérium, obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy sú zákonným pojmom, ktoré nie sú zákonom definované; ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu súdu. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru je také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu, pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu. Pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pre menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného voči darcovi právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 81/1997, Rc 31/1999). Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu je veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, napr. fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci a iné. Takéto nevhodné správanie sa neviaže len na darcu, ale aj na členov jeho rodiny. Výpovede žalobcu a žalovanej ohľadom správania sa žalovanej v dobe pred darovaním a po darovaní predmetu daru sú rozporné. Žalovaná neopustila domácnosť, starala sa v tom čase so žalobcom o deti; postupne v ich manželstve dochádzalo k nezhodám, ktoré vyústili do návrhu na rozvod manželstva. Rozvodový súd konštatoval, že účastníci uzatvorili manželstvo po dlhšie trvajúcej známosti, na základe vzájomnej citovej náklonnosti v čase, keď žalobkyňa už bola rozvedená a mala dve maloleté deti. Krátko po uzavretí manželstva mali zabezpečené samostatné bývanie v rodinnom dome. Žili usporiadaným spôsobom života do doby, pokiaľ žalobca nezačal požívať alkoholické nápoje, k čomu došlo už pred narodením spoločnej dcéry, a to v čase, keď stratil zamestnanie; žalovaná ochorela, podrobila sa operáciám, žalovaný sa staral o tri maloleté deti. Vzhľadom na zdravotné problémy bolo narušené manželské spolužitie, následne žalobca upodozrieval žalovanú z nevery, pričom žalovaná nepoprela priateľský vzťah s iným mužom, čo neprispelo k usporiadaniu vzájomných manželských vzťahov a v závere už ani jeden z manželov nemal záujem na obnove riadneho manželského spolužitia. Okresný súd podrobne vypočul navrhnutých svedkov T. B., F. V. mladšieho, F. V. staršieho, F. P.; okrem T. B. sú všetci rodinní príslušníci strán sporu.

Okresný súd dospel k záveru, že v rozvodovom konaní, ani v konaní o vrátenie daru, žalobca nepreukázal nevhodné správanie žalovanej v zmysle výzvy na vrátenie daru. Žalovaná sa starala o domácnosť a deti podľa svojich možností, s prihliadnutím na jej závažné ochorenie. O rozpad manželstva sa pričinili obaja účastníci, postupne viazla komunikácia, čo viedlo k postupnému zhoršovaniu manželských vzťahov. Žalobca popieral požívanie alkoholu, na druhej strane prestal dôverovať žalovanej, ktorú upodozrieval z nevery a kontroloval ju. Výsluch svedkyne B. súd považoval za subjektívne vnímanie danej situácie napriek tomu, že sa jej žalovaná mala priznať k udržiavaniu vzťahu s iným mužom; neznamená to však, že išlo o neveru. I keď žalovaná v rozvodovom konaní nepoprela priateľský vzťah s iným mužom, čo neprispelo k usporiadaniu vzájomných manželských vzťahov, ale mohlo utvrdzovať žalobcu v tom, že mu je neverná, súd prvej inštancie mal za to, že žalobcom nebolo preukázané, že išlo o bližší intímny vzťah, a to s prihliadnutím na závažné zdravotné problémy žalovanej; išlo o vzťah s iným mužom v dobe už existujúcich problémov v manželstve, ktoré žalobca subjektívne vnímal inak. Vychádzajúc z výsluchov strán a svedkov, okresný súd mal za to, že darovacia zmluva mala naplniť pôvodnú ústnu dohodu medzi rodinami sporových strán, prezentovanú v čase ešte harmonického manželstva žalobcu a žalovanej. Okresný súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy sporovými stranami. Predmetom daru boli nehnuteľnosti, kde rodinný dom bol rekonštruovaný za finančnej výpomoci obidvoch rodín žalobcu aj žalovanej v čase, keď rodinné vzťahy boli harmonické, ako aj realizované z úveru strán ako mladomanželov. Až po zistení, že rodinný dom s pozemkami, tvoriaci predmet daru, bol vedený vo výlučnom vlastníctve žalobcu, dodatočne došlo k uzavretiu darovacej zmluvy ohľadom darovania spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach k celku v prospech žalovanej, ktorá mala naplniť pôvodnú ústnu dohodu medzi rodinami strán, ako aj žalobcom a žalovanou, že dom má patriť obom. Žalobca, ani jeho otec ako svedok nepopreli toto skutkové tvrdenie žalovanej, podporené výpoveďou jej brata a otca (svedkov). Po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 20C/168/2014 o vrátenie daru, týkajúceho sa totožných sporových strán, ktorá vec bola ukončená uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 20C/168/2014-55 zo dňa 07.05.2015, právoplatného 10.06.2015, o zastavení konania vzhľadom na späťvzatie žaloby. Z tohto spisu okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že predmet daru žalovanej daroval na jej naliehanie. Naopak potvrdil, že v čase uzavretia darovacej zmluvy vnímal ich manželstvo ako harmonické, mal záujem o jeho udržanie a ďalšie rozvíjanie manželského spolužitia so žalovanou, hoci z výpovedí svedkov vyplýva, že v ich manželstve existovali problémy. Žalobca tiež nepreukázal, že žalovaná postupovala premyslene, účelovo plánovala podanie návrhu na rozvod manželstva, že ide o nevhodné správanie sa voči jeho osobe aj z dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov žalovanou. Svedok F. P., otec žalobcu, nevedel uviesť dôvody, prečo jeho syn daroval tieto nehnuteľnosti žalovanej, o čom sa dozvedel až po rozvode manželstva, pretože ich manželstvo považoval za harmonické. Nevedel sa ani vyjadriť, či zo strany bývalej nevesty poskytli jej rodičia nejaké finančné prostriedky, avšak túto skutočnosť ani nepoprel. Potvrdil, že na rekonštrukcii rodinného domu sa zúčastnil otec aj brat žalovanej a žalobca. Svedkyňa T. B. uviedla, že spolužitie žalobcu a žalovanej považovala za normálne, komunikovali spolu, hoci mala vedomosť o tom, že žalobca obýval hornú časť domu a žalovaná spodnú časť domu. Na základe zisteného skutkového stavu okresný súd dospel k záveru, že rozsah a intenzita údajne nevhodného správania žalovanej nenapĺňa skutkovú podstatu pre vrátenie daru podľa §630 OZ. Správanie žalovanej je nutné hodnotiť síce s prihliadnutím na kvalitu manželstva sporových strán, nie však so zreteľom na to, či žalobca daroval žalovanej vec väčšej hodnoty, a to vo vzťahu k predmetu tohto sporu. Manželstvo účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené, príčina jeho rozvratu nespočívala výlučne na strane žalovanej, ako to tvrdil žalobca. Nemožno tvrdiť, že správanie žalovanej pred uzavretím darovacej zmluvy, či po darovaní, možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, pretože žalovaná neporušila manželskú vernosť spôsobom znevažujúcim dôstojnosť žalobcu. Súd nepovažoval za preukázaný ani údajný úmysel žalovanej zabezpečiť si vyriešenie bytovej otázky pre prípad rozvodu darovaním. Okresný súd potom uzavrel, že žalobca splnil len jednu z dvoch podmienok pre vrátenie daru, a to doručenie jeho prejavu vôle vo forme výzvy vrátiť dar, adresovanej žalovanej. Žalobca nepreukázal existenciu dôvodov, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Len skutočnosť, že žalovaná požiadala o rozvod manželstva, nemožno označiť ako konanie priečiace sa dobrým mravom, zakladajúce nárok na vrátenie daru v zmysle §630 OZ. Preto žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Podľa §255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte aj „C.s.p.“) priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% od žalobcu vzhľadom na jej úplný úspech.

Vo vzťahu k vypočutým svedkom rozhodol v zmysle §258 C.s.p. o svedočnom pre svedkyňu X. Proti B., ktorá si uplatnila nárok na svedočné (ostatní svedkovia F. P., F. V. starší, F. V. mladší si nárok na náhradu svedočného neuplatnili, preto o ich výške podľa §262 ods. 2 C.s.p. rozhodovať nebude). Svedkyni B. priznal nárok na svedočné v rozsahu 100% od žalobcu. O výške svedočného rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, v celom rozsahu žalobe vyhovel a priznal žalobcovi aj náhradu trov konania v prvoinštančnom, ako aj v odvolacom konaní; žiadal, aby svedkyni T. B. priznal nárok na svedočné v rozsahu 100% od žalovanej. Okresnému súdu vytýkal predovšetkým konštatovanie, že sa jednostranne priklonil k verzii, prezentovanej žalovanou a svedkami F. V. starším a F. Z. mladším, pričom vôbec neprihliadol na skutočnosti, uvádzané žalobcom, ako aj svedkami F. P. a T. B.. Pri hodnotení jednotlivých výpovedí postupoval nesprávne, keď výsluch svedkyne B. považoval len za subjektívne vnímanie danej situácie, hoci táto trávila v domácnosti žalobcu a žalovanej podstatné množstvo času a mohla objektívne vnímať ich rodinnú a osobnú situáciu, ktorú následne popísala aj vo svojej výpovedi. Okresný súd konštatoval, že rekonštrukcia na rodinnom dome bola realizovaná za finančnej výpomoci obidvoch rodín, ako aj z úveru žalobcu a žalovanej, hoci túto otázku v konaní nijako bližšie neskúmal. Neboli predložené žiadne dôkazy o tom, kto a v akej výške prispel na rekonštrukciu rodinného domu a pri posúdení tejto otázky vychádzal výlučne z tvrdení rodinných príslušníkov žalovanej. Nebola tiež preukázaná existencia ústnej dohody sporových strán o tom, že rodinný dom má patriť obidvom sporovým stranám, pričom je nepravdivé konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca ani jeho otec túto skutočnosť nepopreli. Naopak, žalobca túto skutočnosť v celom rozsahu popieral, pričom aj svedok - otec žalobcu uviedol, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by žalobca so žalovanou zo spoločných peňazí vyplatili pôvodných vlastníkov rodinného domu. Tiež nebola preukázaná verzia žalovanej o tom, že medzi ňou a žalobcom mala existovať dohoda, že žalobca na ňu prevedie spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu, a to z dôvodu, že pôvodní vlastníci nehnuteľnosti boli vyplatení zo spoločných finančných prostriedkov. Existencia tejto dohody mala byť údajným dôvodom, pre ktorý žalobca pristúpil k uzavretiu darovacej zmluvy zo dňa 15.11.2012. Súd prvej inštancie poukázal na dohodu o prevzatí finančnej hotovosti zo dňa 25.03.1997, pripojený v spise Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 20C/168/2014, ktorý doklad mal potvrdzovať existenciu dohody medzi rodinami žalobcu a žalovanej, ako aj medzi samotnými sporovými stranami. Obsahom tejto listiny je prehlásenie L. O. ako jedného z pôvodných podielových spoluvlastníkov rodinného domu o prevzatí finančnej hotovosti vo výške 300 000,- Sk (9 958,18 Eur) od žalobcu z titulu vyporiadania dedičstva po rodičoch. Táto listina bola podpísaná 25.03.1997, teda ešte pred uzavretím manželstva medzi žalobcom a žalovanou, ku ktorému došlo 06.09.1997. K prevodu rodinného domu z podielového spoluvlastníctva pôvodných vlastníkov (L. O., E. P. a I. K.) do výlučného vlastníctva žalobcu došlo až takmer rok po podpise uvedenej dohody, a to na základe darovacej zmluvy zo dňa 03.03.1998. Súd prvej inštancie predmetný dôkaz nesprávne vyhodnotil, keďže predložené tvrdenie sa týkalo vyporiadania majetku po starých rodičoch žalobcu a táto listina nijakým spôsobom nepotvrdzuje, že by žalovaná alebo jej rodinní príslušníci poskytli L. O. akékoľvek finančné prostriedky. Na predmetnej listine je ako jediný odovzdávajúci uvedený žalobca, pričom nemohlo ísť o spoločné peňažné prostriedky, pretože k ich odovzdaniu došlo ešte pred uzavretím jeho manželstva so žalovanou. Aj z tohto dôkazu je zrejmé, že dohoda medzi žalobcom a žalovanou, podľa ktorej mal žalobca ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov, určených na nadobudnutie a rekonštrukciu rodinného domu, previesť na ňu spoluvlastnícky podiel na tomto rodinnom dome, ako aj na pozemku; takéto tvrdenie je účelové a vykonštruované; žalovaná sa týmto spôsobom snaží dodatočne vyfabulovať skutočnosti, ktoré by odôvodňovali uzavretie darovacej zmluvy zo dňa 15.11.2012, keďže žalobca na uskutočnenie takéhoto právneho úkonu nemal žiadny iný racionálny dôvod. Predložený listinný dôkaz je navyše v rozpore so svedeckou výpoveďou F. V. staršieho, ktorý uviedol, že k poskytnutiu peňažných prostriedkov z jeho strany došlo aj v roku 1998, ako aj s tvrdením žalovanej, podľa ktorej mali byť L. O. a I. K. vyplatení z finančných prostriedkov zo spoločného stavebného sporenia za trvania manželstva (strana č. 5 zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.03.2016). Je tak zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadom existencie dohody medzi rodinami sporových strán, hoci túto verziu nepodporuje žiadny z predložených dôkazov. Z hľadiska žalobcu by bolo rovnako nepochopiteľné, aby uzavrel darovaciu zmluvu so žalovanou v prípade, ak by bolo jeho manželstvo tak vážne narušené a rozvrátené, ako v konaní tvrdila žalovaná. Ak by dôvodom uzavretia darovacej zmluvy bolo naplnenie

pôvodnej ústnej dohody so žalovanou a jej rodinnými príslušníkmi, je rovnako iracionálne, aby žalobca k naplneniu dohody pristúpil s odstupom približne 15 rokov, a to práve v čase bezprostredne pred rozvodom manželstva. Súd prvej inštancie sa však týmito námietkami nijako nezaoberal a neodstránil, resp. nevysvetlil logické rozpory medzi konaním žalobcu a jeho motívmi podľa verzie žalovanej. Okresný súd tiež nevysvetlil, prečo sa nestotožnil s logicky konzistentným popisom udalostí zo strany žalobcu, ktorý tvrdil, že v čase uzavretia darovacej zmluvy vnímal svoje manželstvo so žalovanou ako harmonické, pričom mal záujem o udržanie a ďalšie rozvíjanie ich manželského spolužitia; žalobca nemal osobitný dôvod na to, aby spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti bezodkladne previedol na žalovanú, išlo výlučne o gesto jeho dobrej vôle, pričom takýto právny úkon by v žiadnom prípade nebol zrealizoval, ak by svoje manželstvo považoval za rozvrátené, resp. ak by predpokladal, že v blízkej dobe dôjde k rozvodu manželstva. Po uskutočnení prevodu spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach na žalovanú (k povoleniu vkladu došlo 03.12.2012) sa správanie žalovanej voči žalobcovi zmenilo: žalovaná sa prestala starať o domácnosť a z práce sa vracala v neskorých nočných hodinách. Nezabezpečovala riadnu starostlivosť o maloletú dcéru E., v dôsledku správania žalovanej začal mať žalobca podozrenie o nevere žalovanej, pričom neskôr sa mu podarilo zistiť, že žalovaná má priateľa, s ktorým trávi voľný čas na úkor žalobcu a starostlivosti o domácnosť. Existenciu mimomanželskej známosti potvrdila aj svedkyňa T. B., ktorá sa o nej dozvedela priamo od žalovanej, pričom sa jej žalovaná zdôverila so svojím úmyslom presvedčiť žalobcu, aby jej daroval polovicu nehnuteľností s tým, že týmto spôsobom bude mať zabezpečené bývanie pre prípad rozvodu. Súd prvej inštancie výpoveď tejto svedkyne ignoroval a považoval ju len za jej subjektívne vnímanie celej situácie. Ak súd poukázal na zdravotné problémy žalovanej, tieto neboli nijako preukázané, pričom nevylučujú možnosť bližšieho intímneho vzťahu medzi žalovanou a iným mužom. Súd nezohľadnil časovú súvislosť medzi nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti žalovanou a podaním návrhu na rozvod manželstva. Je nepravdepodobné, aby v priebehu približne 10 mesiacov, ktoré delili tieto udalosti, došlo k takej zásadnej zmene správania žalobcu, ktorá by odôvodňovala podanie návrhu na rozvod manželstva, a preto je zrejmé, že zo strany žalovanej išlo o vopred premyslený plánovaný a účelový postup. Nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý v správaní žalovanej nevidel hrubé porušenie dobrých mravov. Okresný súd sa bližšie nevenoval skúmaniu ostatných skutkových okolností, najmä konaniu žalovanej, ktorá využila nevedomosť žalobcu o jej mimomanželskom vzťahu na získanie majetkového prospechu prostredníctvom darovacej zmluvy, aby následne podala návrh na rozvod manželstva, čo jednoznačne vyplýva z komplexu predložených dôkazov a svedeckých výpovedí. Ak súd v tejto súvislosti poukazoval na správanie žalobcu, v konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca voči žalovanej správal nevhodným spôsobom. Žalobca má za to, že konanie žalovanej predstavovalo hrubé porušenie dobrých mravov ako všeobecne platných noriem morálky a súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď toto neposudzoval v kontexte všetkých skutkových informácií, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nenaplnení podmienok pre vrátenie daru. Žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z dôvodu podľa §365 ods. 1, písm. f) C.s.p., pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu §365 ods. 1, písm. h) C.s.p., pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť, pričom považovala odvolanie za povrchné, ničím právne nepodložené, účelové, bez písomných a iných dôkazov. Rozsudok je objektívny po všetkých stránkach, po formálnej aj obsahovej. Poukázala na svoje vyjadrenia (najmä zo dňa 22.09.2016).

4. Žalobca nevyužil právo vyjadriť sa v replike.

5. Predmetné konanie začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý v §470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania, začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti. Podľa §470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný (§34 C.s.p.), vec preskúmal v rozsahu určenom §380 ods. 1, 2 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie; pretože je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§380 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil.

9. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca a žalovaná boli od XX.XX.XXXX manželmi; manželstvo uzatvorili približne po jednoročnej známosti. Žalobca darovacou zmluvou v podobe notárskej zápisnice zo dňa 03.03.1998 s povoleným vkladom 11.05.1998, nadobudol od svojich príbuzných nehnuteľnosti, špecifikované v bode 1 tohto rozhodnutia. Darovacou zmluvou zo dňa 15.11.2012 previedol na žalovanú polovicu nehnuteľnosti vo svojom výlučnom vlastníctve. Dňa 05.09.2013 podala žalovaná na okresný súd návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, pochádzajúcemu z manželstva; manželstvo bolo rozsudkom zo dňa 18.11.2013, právoplatným 04.12.2013, rozvedené. Listom zo dňa 03.02.2014 žalobca vyzval žalovanú na vrátenie daru z dôvodu jej nevhodného správania sa voči jeho osobe, ako aj z dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov žalovanou. Žalovaná reagovala listom zo dňa 14.02.2014, ktorým dar odmietla vrátiť. Žalobca preto podal na Okresný súd Banská Bystrica dňa 25.07.2014 žalobu o vrátenie daru, ktoré konanie po jednom pojednávaní bolo zastavené vzhľadom na späťvzatie žaloby (viď č.l. 53 spisu sp.zn. 20C/168/2014). Následne dňa 03.11.2015 podal ďalšiu žalobu - v spore sp.zn. 15C/191/2015, ktoré rozhodnutie je napadnuté odvolaním v aktuálne prebiehajúcom konaní, keďže okresný súd žalobu zamietol.

10. Žalobca v odvolaní nedôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne právne posúdenie (§365 ods. 1, písm. h/ C.s.p.), ako aj nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov (§365 ods. 1, písm. f/ C.s.p.).

11. V zmysle §630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo k členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Z platnej právnej úpravy vyplýva, že je potrebné rozlišovať medzi porušením právnej povinnosti (povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti) a správaním hrubo porušujúcim dobré mravy, pod ktorými možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Účelom ustanovenia §630 nie je postihnúť porušenie právnych povinností, ktorých splnenia sa možno domáhať inými prostriedkami právnej ochrany. Vrátenie daru v zmysle tohto ustanovenia pri splnení podmienok v ňom uvedených, je v podstate sankciou obdarovaného za jeho správanie sa voči darcovi spôsobom hrubo porušujúcim tieto morálne pravidlá. Toto ustanovenie nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania sa iných osôb ako obdarovaného, hoci aj jemu blízkych. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom vrátenia daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nestačí len subjektívny pocit a úsudok darcu. Pri posudzovaní, či určité správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu v tom zmysle, či sa nespráva k obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny.

12. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa na základe darovacej zmluvy od svojich príbuzných stal výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré následne v 1/2 daroval svojej manželke; žalovaná predmetný dar prijala. Ako prehlásil sám žalobca v žalobe zo dňa 16.04.2014, ktorou sa v konaní na Okresnom súde Banská Bystrica sp.zn. 20C 168/2014 domáhal vrátenia daru, daroval svoj spoluvlastnícky podiel v 1/2 v dobrej viere, že po tomto dare sa obnovia ich narušené vzťahy.

Obdarovanú v čase darovania mal rád a chcel udržať manželstvo aj kvôli deťom. Darovaciu zmluvu pripravila obdarovaná, túto mu už priniesla vyhotovenú. Konanie sp.zn. 20C 168/2014 bolo vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcom po tom, čo pojednávanie bolo odročené za účelom výsluchu svedkov (viď č. l. 46 spisu 20C 168/2014), zastavené.

13. Hoci okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu v ďalšom súdnom konaní, vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp.zn. 31P 290/2013, bližšie tieto dôkazy nekonkretizoval, i keď mohli byť odpoveďou na niektoré odvolacie námietky žalobcu. Vyplýva z neho, že žalovaná podala návrh na rozvod manželstva dňa 05.09.2013, v ktorom uviedla, že manželstvo uzatvorili po dlhšej dobe známosti z lásky, pričom žalobca sa zmenil k horšiemu, začal požívať po práci alkoholické nápoje, bol potom značne agresívny, útočný, dochádzalo z jeho strany ku slovným hádkam a útokom, ktoré prechádzali postupne ku fyzickým útokom, bil ju rukami po rôznych častiach tela a kdekoľvek zasiahol, týral ju aj psychicky; ona lekárske ošetrenia nevyhľadávala, ani nepodala na polícii trestné oznámenia; žalobca roky neprispieval na výživu dieťaťa a nákupy pre domácnosť vykonávala výlučne ona sama.

14. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanom prípade nebolo preukázané ani konštatované, že by žalovaná napádala žalobcu čo i len slovne, nie to ešte fyzicky; nestarostlivosť a nezáujem zo strany žalovanej, ktoré správanie by mohlo byť posudzované ako porušovanie zaužívaných pravidiel morálky, ak by dosahovalo zákonom požadovanú intenzitu, síce bola žalobcom vytýkaná, avšak tieto tvrdenia boli žalovanou vyvrátené. Skutočnosti o tom, že sa starala o domácnosť, boli v podstate potvrdené aj svedeckými výpoveďami. Tiež nemožno hovoriť o neposkytnutí potrebnej pomoci žalobcovi zo strany žalovanej (takáto povinnosť jej nevyplýva ani z darovacej zmluvy, ani z inej dohody).

15. Okresný súd rozhodol správne, keď žalobu o vrátenie daru zamietol; vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo i súhrnne a dospel ku správnym skutkovým a právnym záverom. Odvolací súd sa s odôvodnením v podstate stotožňuje a naň poukazuje. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Tento bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne rozhodnutie, keď podľa neho žalovaná zapríčinila rozvrat manželstva a robila to úmyselne. Z pripojeného súdneho spisu, keď žalobca prvýkrát podal žalobu o vrátenie daru (20C 168/2014) vyplýva, že už pred uzatvorením darovacej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou vzájomné vzťahy neboli harmonické a po uzatvorení tejto dohody sa v podstate nezmenili. To, že sa úmysel žalobcu obnoviť spolužitie so žalovanou, ktorú podľa jeho vlastných slov mal rád aj v čase darovania, nenaplnil, nemôže byť dôvodom pre vrátenie daru. Zo žiadneho zákonného ustanovenia ani zo všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti nevyplýva povinnosť obdarovaného strpieť akékoľvek, niekedy až ponižujúce správanie od darcu len vzhľadom na skutočnosť, že tento sa ho rozhodol obdarovať. Odvolací súd je toho názoru, že nielen obdarovaný voči darcovi, ale aj darca voči obdarovanému má morálnu povinnosť správať sa slušne, ohľaduplne a s rešpektom. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, nielen v predmetnej veci ale aj v pripojených spisoch, že to bol práve žalobca, ktorý vyvolával spory a hádky so žalovanou, a to najmä po požití alkoholických nápojov, kedy sa ku nej správal násilne, čo napokon aj sám priznal. Tieto skutočnosti svedčia o tom, že nie správanie žalovanej, ale správanie žalobcu voči žalovanej, možno vyhodnotiť ako správanie porušujúce dobré mravy.

16. Vyššie uvedenými skutočnosťami odvolací súd dáva odpoveď aj na ďalšie odvolacie dôvody žalobcu (uvedené v bodoch 9, 10, 11, 13, 17 odvolania).

17. Záverom je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2MCdo 4/2009).

18. O takéto pochybenie okresného súdu v prejednávanom spore nejde. Hoci okresný súd v rozsiahlom odôvodnení vyhodnocoval aj potrebné skutočnosti, viažuce sa na vrátenie daru, nadbytočne sa zaoberal

aj úvahami žalovanej o prípadnom vyporiadaní majetku po rozvode manželov. Tieto skutočnosti s predmetom sporu nesúvisia. Dostatočne sa však vysporiadal s dôkazmi, vykonanými za účelom zistenia skutkového stavu ohľadom vrátenia daru žalobcovi žalobkyňou. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že žalobca daroval časť svojich nehnuteľností žalovanej v čase, keď ich manželstvo trvalo, aj keď nebolo usporiadané a manželia už nežili v spoločnej domácnosti; žili v spoločnej domovej nehnuteľnosti, žalovaná bývala na prízemí spolu s deťmi a žalobca na poschodí; žalovaná pritom upratovala, starala sa o žalobcu, prala mu, varila, v podstate až do doby, kým sa vzťahy nenarušili natoľko, že prestali spolu aj komunikovať, čo sa stalo po tom, keď žalobca začal podozrievať a preverovať skutočnosti ohľadom prípadnej nevery žalovanej. To už však žalovaná bola spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností v 1/2 na základe uzatvorenej darovacej zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu narušené vzájomné vzťahy medzi žalobcom a žalovanou mienil žalobca napraviť darovacou zmluvou, ako to sám tvrdil, keďže mal záujem zachovať manželstvo a naďalej spoločne vychovávať deti. Nie je potom významné, že mala byť preukazovaná existencia ústnej dohody sporových strán o tom, že rodinný dom má patriť obidvom sporovým stranám, alebo že žalobca vyplácal svojich príbuzných z finančných prostriedkov patriacich do BSM so žalovanou, alebo úveru z Prvej stavebnej sporiteľne. I keď okresný súd nevysvetlil dostatočne, prečo sa nestotožnil podľa žalobcu s logicky konzistentným popisom udalostí, že v čase uzavretia darovacej zmluvy vnímal svoje manželstvo so žalovanou ako harmonické a nemal žiadny osobitný dôvod na to, aby spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti previedol na žalovanú a že z hľadiska žalobcu by bolo rovnako nepochopiteľné, aby uzavrel darovaciu zmluvu so žalovanou v prípade, ak by bolo jeho manželstvo tak vážne narušené a rozvrátené, táto skutočnosť nemá v podstate žiaden význam na posúdenie veci v predmetnom spore a nemohla by zvrátiť rozhodnutie, k akému dospel okresný súd.

19. So zreteľom na uvedené krajský súd súhlasí s názorom okresného súdu o tom, že žalobu bolo potrebné zamietnuť. Súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy, ktoré vykonal na návrh strán; závery súdu prvej inštancie zodpovedajú zistenému skutkovému stavu, a jeho posúdenie po právnej stránke je správne.

20. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu potvrdil (§387 ods. 1, 2 C.s.p.), a to aj o trovách konania.

21. V dôsledku úspechu žalovanej v odvolacom konaní jej krajský súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle §255 ods. 1, §262 ods. 1 C.s.p. v spojení s §396 ods. 1 C.s.p. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§262 ods. 2 C.s.p.).

22. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).