Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-220-2017.pdf
PDF · 170.12 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/220/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v právnej veci žalobcov: 1. F. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XX, V. F. a 2. D. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XX, V. F., zastúpený Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s. r. o., so sídlom Nitra, Štefánikova 7, IČO: 36 868 876, proti žalovaným: 1. D.. P. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., L. XX, P. O. B. A XX, 2. D. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., L. XX, P. O. B. A XX, 3. J. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., Z. XX, 4. P. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., A. XXA, žalovaní v 3. a 4. rade zastúpení Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom, so sídlom Nitra, Mostná 29, o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 25. augusta 2016 č. k. 14C/81/2004-455 do výroku II. a III., o odvolaní žalovaného v 3. rade proti výroku III. a o odvolaní žalobcu v 2. rade proti výroku IV. takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
Napadnutý výrok IV. m e n í tak, že žalobcom v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným v 1. až 3. rade v plnom rozsahu.
Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 1. až 3. rade v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 17. 03. 2004 domáhali vypratania nehnuteľností, a to parc. č. 208, 210, dom súp. č. XX postavený na parc. č. 208, kat. úz. O. A., obec Z., okres Z., pôvodne voči žalovaným v 1. a 2. rade a v priebehu konania svoju žalobu rozšírili aj o žalovaných v 3. a 4. rade.
2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie voči žalovanej v 4. rade zastavil, II. návrh žalovaného v 1. rade zo dňa 25. 07. 2016 na prereušenie konania zamietol, III. žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. O. A., evidované v katastri nehnuteľností vedených Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor na LV č. XXXX ako parcela registra „C" a to parc. č. 208 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 659 m2 s domom súp. č. 54, postaveným na parc. č. 208, parc. č. 210 - záhrady o výmere 1680 m2 a odovzdať ich žalobcom v 1. a 2. rade do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Štvrtým výrokom rozhodol o náhrade tak, že žalobcom náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 123, § 124, § 126, § 147 a § 149 ods. 4 OZ, ako aj ust. § 8 ods. 2, § 6 ods. 1, 2, § 14 ods. 1 písm. a/, § 18, § 19 ods. 1, 2, § 26 ods. 1, 3 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/91 Zb. účinného v čase prevodu nehnuteľností, ako aj vykonaným dokazovaním.
3. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade boli bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX (pôvodne č. 488), parc. č. 208 o výmere 659 m2, parc. č. 210 o výmere 1680 m2, dom súp. č. XX na parc. č. 208 kat. úz. O. A.. Nehnuteľnosti sa nachádzajú na adrese Z., Z. XX. Z výpovede žalovaného v 1. rade zistil, že žalovaná v 2. rade sa dostala do platobných problémov v roku 1996, kedy ako podnikateľka bola zapísaná v živnostenskom registri ako Iveta Šmigurová - veľkosklad Šmigura s miestom podnikania Nitra, Novozámocká 56 a nezaplatila poslednú splátku úveru vo výške 625.000 Sk od spoločnosti Ekoagrobanka, a. s. v roku 1995, od ktorej čerpala úver. Predmetná nehnuteľnosť vcelku nachádzajúca sa na adrese Z., Z. XX bola zálohom (č. l. 8 spisu 8K/279/00). V roku 1999 bolo súdom právoplatne zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov V. (žalovaných v 1. a 2. rade), a keďže neprišlo k vyporiadaniu BSM inak, nastal zákonný následok podľa § 149 ods. 4 OZ s tým, že predmetná nehnuteľnosť sa uplynutím dňa 16. 07. 2002 stala nehnuteľnosťou v podielovom spoluvlastníctve manželov. V čase vyhlásenia konkurzu uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 12. 2001 boli nehnuteľnosti v BSM. Zo zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 12. 06. 1995 a LV č. XXX má súd za preukázané existenciu záložného práva v prospech Ekoagrobanky, a. s. (neskôr NOREA, a. s.), keď založená bola celá nehnuteľnosť.
4. V konaní pre súd podstatnou a predbežnou otázkou, vzhľadom na rozporovanie vlastníctva žalobcov žalovaným v 1. a 2. rade, bola otázka platnosti nadobúdacieho titulu, kúpnej zmluvy zo dňa 14. 10. 2002, uzavretej medzi správcom úpadcu (žalovanej v 2. rade) a žalobcami v 1. a 2. rade. Do začatia konania o vypratanie nehnuteľnosti a do vyhlásenia rozsudku v tejto veci sa viedlo viacero konaní, ktoré sa týkali otázok rozhodných pre toto konanie s výsledkom, že pre tento súd priamo pozitívne určené (podielové) spoluvlastníctvo žalovaného v 1. rade určené nebolo, keď v konaní Okresného súdu Nitra sp. zn. 9C/67/2005 na podklade časti tých istých skutočností nebola vyslovená neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy (z iných ako vecných dôvodov). V konaní Okresného súdu Nitra sp. zn. 25C/256/2010 (9Co/51/2011 v rámci odvolania), resp. po zrušení meritórnych rozhodnutí Nálezom Ústavného súdu SR a vrátení veci súdu v konaní sp. zn. 25C/293/2013 bola na základe žaloby žalovaného v 1. rade domáhajúceho sa určenia (spolu)vlastníckeho práva vec meritórne prejednaná, s výsledkom zamietnutia žaloby medzi tými istými stranami sporu na podklade sčasti tých istých skutkových okolností, rezultujúcich v predbežnej otázke v tomto konaní, čiastočne s iným právnym záverom, bez možnosti na uvedené rozhodnutie prihliadať podľa §194 CSP.
5. Predmetná nehnuteľnosť bola scudzovaná v rámci konkurzného konania. Literatúra a historické súvislosti považujú konkurzné konanie za univerzálnu (generálnu) exekúciu, ktorej cieľom je dosiahnutie majetkového usporiadania, pričom na rozdiel od jednoduchej exekúcie je v konkurze podstatným rysom mnohosť účastníkov (veriteľov) a tiež zásadná rovnosť účastníkov konkurzného konania, na rozdiel od uplatňovania zásady prednosti v exekučnom konaní vo vzťahu k uspokojovaniu z majetku úpadcu podliehajúcemu konkurzu. Legálne definovaným cieľom konkurzu podľa zákona č. 328/1991 Zb. bolo dosiahnutie pomerného uspokojenia veriteľov z dlžníkovho majetku. Na takýto cieľ v rámci konania (procesu) bez pochýb nadväzujú zákonné a ústavné ciele primeranej rýchlosti (súdneho) konania a proporcionality a ústavnosti podústavných právnych noriem. Konkurznú podstatu tvoril majetok podliehajúci konkurzu. Podstata nemá právnu subjektivitu a veciam do nej zahrnutých sa subjekt vlastníctva nemení. Zisťovanie podstaty je potrebné chápať ako určitú fázu konkurzného konania, ktorej cieľom je stanoviť rozsah konkurznej podstaty. Konkrétne pôjde o zostavenie súpisu vecí, ktoré môžu byť speňažené. Do fázy vyhlásenia konkurzu prebieha (v rámci predbežného zisťovania) ako podmienka pre vyhlásenie konkurzu so zameraním, či existuje aspoň kvalifikovaná hodnota majetku, ktorá bude pokrývať náklady konkurzu, pričom vo fáze po vyhlásení konkurzu ide o absolútne, vyčerpávajúce zisťovanie majetku, ktorý podlieha konkurzu. Majetok podliehajúci konkurzu je v zásade majetok patriaci úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu a majetok nadobudnutý po vyhlásení konkurzu. Pre potreby majetkového usporiadania nárokov veriteľov a dlžôb dlžníkov sa k uvedenému majetku úpadcu v rámci legislatívnej činnosti "do podstaty" dostal aj majetok tretích osôb. Tak, ako je v zásade upravené v aktuálnom zákone upravujúcom konkurz (zák. č. 7/2005 Z. z.), tak zákonodarca novelou zák. č. 328/1991 Zb. (zákonom č. 238/2000 Z. z.) upravil v § 6 ods. 2, že podstatu tvorí aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. V rozhodnom čase uvedené ustanovenie § 6 ods. 2 platilo a bolo účinnou zákonnou právnou normou. Pri zisťovaní podstaty správca vychádzal najmä z úpadcom predloženého zoznamu aktív a pasív, či už v rámci podaného návrhu, pri dlžníckom návrhu, alebo dodatočne dlžníkom predloženého zoznamu (§ 17 ZKV). Taktiež správca vychádzal z vlastných zisťovaní a zisťovaní na podklade žiadosti konkurzného súdu. Správca vykonával svoju činnosť ako subjekt konkurzného konania s právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo zákona,
resp. z predpisov. Správcovi, ako každému inému subjekt konkurzného konania, zákon stanovil sumár povinností, ktoré je povinný v rámci konkurzu vykonať. Správcovi špeciálne stanovoval povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou so zodpovednosťou za vzniknutú škodu porušením povinností, ktoré ukladal zákon alebo uložil súd (§ 8 ods. 2 ZKV). Súpisom podstaty je správcom kreovaný zoznam majetku určený pre speňaženie. Súpis musí zachytiť celý rozsah konkurznej podstaty. Podkladom pre správcu bol najmä zoznam predložený dlžníkom (úpadcom). Pri zostavovaní súpisu správca využíva svoje poznatky a informácie, ktoré získal. Pokyny súdu k zostaveniu súpisu podstaty mali povahu opatrení podľa § 12 ZKV, pričom sa mohli týkať lehôt na zostavenie súpisu, spôsob jeho kreácie, doplnenie súpisu, riešenia sporov medzi správcom a veriteľským výborom. Zákon nepredpisoval, aby súd vykonaný súpis schvaľoval. Zmeny, rozširovanie, zužovanie súpisu mohlo byť vykonávané až do schválenia záverečnej správy správcu. Tak, ako bolo spomenuté vyššie, do súpisu majetku (bolo) možno zapísať aj majetok vo vlastníctve tretej osoby. Súpis majetku bol takým záznamom, ktorý oprávňoval správcu úpadcu postupom podľa zákona speňažiť majetok tam zapísaný. Nemohol speňažovať majetok nezapísaný do súpisu, alebo majetok pôvodne zapísaný a neskôr v dôsledku prehodnotenia oprávnenosti vylúčený.
6. Prvoinštančný súd bol toho názoru, že za situácie, že podiel ? spoluvlastníckeho podielu žalovaného v 1. rade bol majetkom, ktorý podliehal konkurzu (§ 6 ods. 2 ZKV), teda išlo o majetok tretej osoby, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok a bol súčasťou konkurznej podstaty, bol do súpisu zahrnutý správne a aj tento podiel (okrem podielu úpadkyne) podliehal konkurzu. Zákon o konkurze a vyrovnaní počítal s možnosťou a takým postupom, podľa ktorého bol správcom do súpisu spísaný taký majetok úpadcu alebo tretej osoby, ktorý konkurzu nepodliehal. Mohlo ísť o majetok vo vlastníctve úpadcu, ktorý konkurzu nepodliehal (napr. ten, ktorý nepodliehal výkonu rozhodnutia) alebo vo vlastníctve tretej osoby, ktorý nemal (in concreto pre podmienky ZKV) charakter majetku, ktorým úpadca zabezpečil svoj záväzok. V takom prípade zákon od správcu vyžadoval, aby z vlastného zistenia alebo na podnet iného subjektu konkurzného konania s odbornou starostlivosťou vyhodnotil a spísal súpis s poznámkou o nárokoch iných osôb, alebo o iných dôvodoch spochybňujúcich zaradenie veci do súpisu podľa § 19 ods. 1 ZKV. Ak takejto poznámky pre tú ktorú zložku (položku) súpisu nebolo, pozeralo sa (podľa názoru súdu) na tú ktorú položku súpisu ako na vec, právo, majetkovú hodnotu (ďalej len vec), o ktorej nebolo pochybnosti v otázke, či podlieha konkurzu. Takú vec bolo možné postupom podľa zákona speňažiť. Iná situácia nastala v prípade, ak správca alebo prostredníctvom správcu orgán dohľadu pri kreácii, doplňovaní a precizovaní obsahu súpisu podstaty vykonal reálny krok, ktorý sa mohol javiť a bol úkonom, ktorý spochybňoval zaradenie určitej zložky súpisu, a zároveň správca realizoval postup podľa § 19 ods. 1 ZKV. V takom prípade zákon ustanovoval postup podľa § 19 ods. 2 ZKV, kedy súd mal povinnosť uznesením vyzvať osobu, aby v stanovenej lehote podal žalobu proti správcovi s dôsledkom nepodanej žaloby včas spočívajúcim v tom, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Súd súhlasí s tým, že pokiaľ išlo o spochybnený zápis veci do súpisu a tento bol aj náležite vyjadrený poznámkou, speňaženie (predaj) takejto veci nebol zákonom aprobovaný a nemohol vyvolať scudzovacie účinky. Postup konkurzného súdu, ktorým nabádal správcu na vyporiadanie BSM, bol v tomto prípade realizovaný až po tom, čo bola nehnuteľnosť predaná a scudzenie zavkladované. Taký postup, podľa názoru súdu, nezakladal ani domnienku spornosti, či nespornosti podľa § 19 ods. 2 ZKV a neplatnosti prevodu podľa § 39 OZ, ani nezakladal pochybnosť o správnosti zapísania podielu žalovaného v 1. rade do súpisu. Uvedené konanie súdu malo za cieľ zákonným postupom reagovať na situáciu nevyporiadanej BSM podľa § 26 ZKV. Nič na tom, že v tom čase bolo BSM vyporiadané uplynutím času. Z obsahu pripojeného konkurzného spisu podľa názoru súdu nevyplynulo, že zapísanie podielu žalovaného v 1. rade je sporným možno až do momentu, kedy žalovaná v 2. rade namietala podaním zo dňa 16. 03. 2003 (č. l. 195 konkurzného spisu; po predaji a zavkladovaní scudzenia), kedy súd inicioval vo vzťahu k správcovi opatrenia a pokyny smerujúce k potrebe vyporiadať BSM. Od toho momentu, podľa názoru súdu, existovala "úradná" pochybnosť o správnosti postupu správcu, ktorý mal, ale BSM "nevyporiadal". Uvedené však už nebolo možné napraviť. Podľa názoru súdu však nešlo o nápravu nesprávne zapísanej časti celej nehnuteľnosti, teda aj časti v podielovom spoluvlastníctve žalovaného v 1. rade, pretože táto časť bola zapísaná do súpisu správne ako vec podliehajúca konkurzu (vysvetlené vyššie), ale išlo o zrejme neúčinnú nápravu nesprávneho postupu správcu, ktorý mal podať návrh na vyporiadanie BSM. Skutočnosť týkajúca sa existencie vlastníckeho vzťahu žalovaného v 1. rade v čase pred predajom nehnuteľností, nemohla signalizovať pre súd alebo správcu nič iné len to, že do majetkovej podstaty bola spísaná správne vec tretej osoby (manžela úpadcu), ktorá zabezpečovala
záväzok veriteľa NOREA a. s., ktorý bol navrhovateľom vo veci vyhlásenia konkurzu na žalovanú v 2. rade. Podľa názoru súdu vyššie uvedené úvahy nie sú v rozpore s Nálezom Ústavného súdu SR III. ÚS 531/2012-34 zo dňa 12. 02. 2013, ktorý sám poukazuje síce na dôsledky spornosti a nespornosti zápisu zložky do súpisu, avšak pre taký záver zdôrazňoval potrebu existencie sporných okolností. Tieto okolnosti, len pre obyčajné zapísanie veci vo vlastníctve tretej osoby so súpisu, existovať nemohli.
7. Spornou okolnosťou mohla byť napr. námietka žalovaného v 1. rade v rámci konkurzného konania, ktorý by trval na vyporiadaní BSM z dôvodu, že cena (hodnota) jeho podielu pri vyporiadaní BSM, inak správne do súpisu zapísanej časti nehnuteľnosti, by bola vyššia ako suma pohľadávok zabezpečených veriteľov uspokojujúcich sa oddelene v rámci konkurzu. Uvedené však signalizované a rozporované žalovaným v 1. rade do času scudzovania nehnuteľnosti realizované nebolo. Podľa názoru súdu, práve pre neexistenciu spornosti v rámci konkurzného konania nie je možné prihliadať na zápis časti nehnuteľnosti žalovaného v 1. rade ako nesprávny (a už vôbec nie sporný podľa § 19 ZKV) s dôsledkom absolútnej neplatnosti podľa § 39 OZ, pri prevode (speňažovaní) zložky súpisu. Ďalšou otázkou, pri ktorej súd prvej inštancie považoval za potrebné sa pristaviť, bolo zrušenie, resp. vyporiadanie BSM manželov. Otázkou spornosti (najmä pre dotknutý subjekt a jeho procesnú aktivitu kauzálne motivujúcu) v prípade zahrnutia podielu nehnuteľnosti žalovaného v 1. rade mohla súvisieť s hodnotou jeho podielu na nehnuteľnosti, ktorý bol do súpisu zahrnutý a v rámci konkurzu speňažený. Za situácie, že hodnota jeho podielu, podľa zistení žalovaného alebo podľa zistení iného subjektu konkurzného konania, presahovala hodnotu nároku oddeleného uspokojovania, bolo by potrebné pred speňažovaním vykonať vyporiadanie BSM. Iste, podľa gramatickej dikcie zákona takúto povinnosť podľa § 26 ZKV mal správca aj za situácie, ako v tomto prípade, teda, že BSM manželov bolo zrušené pred vyhlásením konkurzu, bolo potrebné správcom bezodkladne podať návrh na jeho vyporiadanie, bez ohľadu na hodnotu správne zapísaného podielu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného v 1. rade. Podľa názoru súdu správca bol v tomto prípade povinný bezodkladne podať návrh podľa § 26 ods. 3 písm. c/ ZKV, pretože po vyhlásení konkurzu existoval stav plynúcej, ale neuplynutej 3-ročnej doby zákonného vyporiadania podľa § 149 ods. 4 OZ, teda stav nevyporiadania BSM medzi manželmi. Keď tak neurobil, mohol porušiť povinnosti vyplývajúce zo zákona, pričom uvedené mohlo zakladať jeho zodpovednosť podľa § 8 ZKV, resp. všeobecnú zodpovednosť vo vzťahu k skutočnosti, že porušením povinnosti vyporiadať BSM vznikla žalovanému škoda, ktorá je vyčísliteľná ako výsledok hodnoty vyporiadania BSM náležiacej jemu, počas konkurzu. V čase predaja celej nehnuteľnosti (už uplynuli 3 roky od právoplatnosti zrušenia BSM) bol vlastnícky stav k nehnuteľnosti, tak ako stanovujú pravidlá vyporiadania podľa OZ (podielové spoluvlastníctvo v podiele?). Zahrnutie, či "bezpodielu" (v čase nevyporiadanej BSM) alebo neskôr transformovaného do podielu spoluvlastníctva žalovaného v 1. rade (od 17. 07. 2002) podliehalo konkurzu a správne tvorilo zložku súpisu majetku. Inak by to bolo v prípade, ak by majetok patriaci žalovanému v 1. rade nezabezpečoval záväzok úpadcu. Okrem zabezpečenia v podobe záložného práva (naposledy) v prospech subjektu NOREA a. s. existovali viaceré exekučné záložné práva vyplývajúce z LV predmetných nehnuteľností v rozhodnom čase hodnotou presahujúce stanovenú hodnotu podielu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného v 1. rade, preto možno mať, aj v rovine (mimozákonnej) spravodlivosti, za to, že ani v prípade včasného vyporiadania BSM v rámci konkurzného konania by majetková hodnota prameniaca z vyporiadania pre žalovaného v 1. rade nedosahovala v konečnom dôsledku kladný majetkový vyporiadací výťažok a ak by aj áno, pre neúplné uspokojenie v rámci konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu - žalovanej v 2. rade by tento mohol byť (založením nových exekučných konaní) dotknutý núteným výkonom, resp. exekúciou aj tento zostatok (či časť majetku) ako majetok nadobudnutý počas trvania BSM. Uvedené súd neuviedol pre argumentáciu o platnosti prevodu nehnuteľnosti, ale o faktických dôsledkoch vyššie uvedeného. Navyše, súd v tejto súvislosti poukázal (ako v obdobnom prípade) aj na názor NS ČR (rozsudok 22Cdo 2545/2003 zo dňa 24. 02. 2005), ktorý prihliadajúc na podnikanie jedného z manželov, výnosy z podnikania, znášanie strát v rámci BSM konštatoval, že nemožno akceptovať, aby v rámci vyporiadania BSM mal nepodnikajúci manžel prospech len z aktív podnikania. Uvedený názor nerieši v dôsledku problémy tohto konania, avšak týka sa obdobnej situácie, kedy jeden z manželov, ktorý podnikal ako podnikateľ zobral majetkové hodnoty, ktorým financoval alebo zabezpečoval svoje podnikanie, z ktorého príjmov ťažil aj druhý z manželov. Súd taktiež poukazuje na aktuálne znenie § 274 insolvenčného zákona (č. 182/2006 Sb.) platného v Českej republike, podľa ktorého "Nelze-li provést vypořádání společného jmění manželů proto, že závazky dlužníka, které z něj mohou být uspokojeny, jsou vyšší než majetek, který náleží do společného
jmění manželů, zahrne se celý majetek náležející do společného jmění manželů do majetkové podstaty". Uvedené ustanovenie samozrejme nie je právom, o ktoré súd opiera priamo argumentáciu o platnosti scudzenia nehnuteľnosti v tomto prípade. Súd ale poukázal na zákonodarcu, ktorý precizoval v neskoršom období a v právne príbuznej krajine to, čo je možné v nastolenom prípade preklenúť len výkladom. Totiž, že je nanajvýš rozumné pristupovať k BSM a jeho vypriadaniu v svetle jednotnosti výhod a rizík spojených s podnikaním a majetkovým spoločenstvom manželov. Súd poukázal aj na to, že uvedené ustanovenie zahrnulo celý majetok BSM do podstaty za uvedených podmienok, pritom nemusel byť ani zálohom (zabezpečujúc záväzok) tak, ako v prejednávanom prípade. Aj keď mohla byť porušená povinnosť správcu bezodkladne iniciovať konanie o vyporiadanie zrušenej BSM, uvedené porušenie nemá vplyv na správnosť zapísania časti nehnuteľnosti žalovaného v 1. rade do súpisu, a tento súpis oprávňoval bez objektívnej existencie spornosti (§ 19 ods. 1 ZKV) speňažiť celú nehnuteľnosť, pričom podľa názoru prvoinštančného súdu, uvedené porušenie povinnosti správcu mohlo založiť jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Zákon správcu legitimoval nakladať s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ ZKV). Majetkom podstaty boli všetky zložky majetku správne spísané v súpise a tvorili majetkovú podstatu konkurznej podstaty, bez ohľadu na skutočnosť, či majetková zložka bola vo vlastníctve úpadcu, alebo vo vlastníctve tretej osoby. Tak potom správca v rámci konkurzu speňažil predajom nehnuteľnosti, čiastočne vo vlastníctve úpadcu a čiastočne jeho manžela, pričom uvedené scudzenie bolo realizované kúpnou zmluvou zo dňa 14. 10. 2002 (č. l. 5) s obsahom, náležitosťami, spôsobom a subjektom (§ 14 ods. 1 písm. a/ ZKV), ktorý bol zákonom aprobovaný, vyvolávajúc účinky prevodu celej nehnuteľnosti na žalobcov v 1. a 2. rade.
8. Z aktuálneho výpisu LV č. 7675 vyplýva, že nehnuteľnosti parcely registra "C" a to parc. č. 208 - zastavené plochy a nádvoria o výmere 659 m2 s domom súpisným číslom 54, postaveným na parcele č. 208, parc. č. 210 - záhrady o výmere 1680 m2 sú v BSM žalobcov. Z vykonaného dokazovania z výsluchu žalovaných v 1., 2. a 3. rade vyplynulo, že títo užívajú predmetné nehnuteľnosti (žalovaný v 4. rade v čase podania užíval tiež), pričom súdu nepreukazovali a nepreukázali, že majú oprávnenie užívať predmetné nehnuteľnosti na základe iného ako vlastníckeho oprávnenia, preto súd vyhovel žalobcom a rozhodol o povinnosti žalovaných vypratať nehnuteľnosť.
9. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP tak, že úspešnej strane sporu, ktorá inak má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, jej ich nepriznal. Dôvodom bola skutočnosť, že uvedený prípad nebol príkladom celkom zjavne bezúspešného bránenia práva zo strany žalovaných, ktorým išlo o ochranu obydlia, ich pôvodne jediného majetku v rámci konkurzu, v nie jednoznačne prehľadnej právnej situácii, pričom v tomto prípade išlo de facto o spor o vlastníctvo medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade, pričom ďalší žalovaní odvodzovali "oprávnenie" užívať predmetnú nehnuteľnosť od žalovaného v 1. rade. Dôležitejším dôvodom hodným osobitného zreteľa súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že žalobcovia nadobudli v konkurze legálne nehnuteľnosť, ktorá mala podľa znaleckého posudku hodnotu vyše 2.600.000 Sk za cenu 900. 000 Sk (pre podiel žalovaného 1.800.000 Sk a 450.000 Sk), pričom aj vzhľadom na takýto výrazný nepomer, súd vyhodnotil nepriznanie náhrady trov žalobcom ako majetkovo a ľudsky proporcionálny. Uvedené skutočnosti súd zistil z kúpnej zmluvy a zo schváleného plánu speňažovania, resp. znaleckého posudku, ktorý bol súčasťou pripojeného konkurzného spisu.
10. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho IV. výroku, týkajúceho sa náhrady trov konania napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca v 2. rade, ktorý navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania tak, že úspešným žalobcom prizná ich náhradu v celom rozsahu. Dôvodil tým, že v rámci konkurzného konania na majetok žalovanej v 2. rade predložil spolu so žalobkyňou v 1. rade svoju ponuku, ktorá bola správcom vyhodnotená ako úspešná a na základe ktorej bola uzatvorená kúpna zmluva, pričom uhradili v celom rozsahu kúpnu cenu 900.000 Sk a 19. 11. 2002 sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Z ich strany nedošlo k žiadnym úkonom, ktorými by bolo možné spochybňovať ich vlastnícke právo, pričom konali v dobrej viere, že v rámci konkurzného konania boli oboznámení s podmienkami speňažovania a v tomto zmysle pristúpili aj k predloženiu svojej ponuky. Nakoľko nedošlo k dobrovoľnému uvoľneniu nehnuteľností, podali žalobu o vypratanie nehnuteľností. Medzičasom bol spor viackrát prerušený a to práve z dôvodov prebiehajúcich sporov, ktoré inicioval žalovaný v 1. rade. Na jednej strane žalovaný v 1. rade tvrdí, že chráni svoje obydlie, ale na druhej strane vôbec nezohľadňuje situáciu, ktorá trvala na ich strane v období rokov 2002 do roku 2015. Napriek tomu, že nehnuteľnosti nadobudli kúpnou zmluvou, do dnešného dňa ich nemôžu užívať a sú obývané žalovanými. Vyvstáva tu otázka, prečo súd pri hodnotení dôkazov v otázke o náhrade trov konania
nezohľadnil práve tú skutočnosť, že je žalobcom bránené nakladať so svojimi nehnuteľnosťami. De jure sú vlastníkmi od roku 2002, ale v skutočnosti (de facto) ich takmer 14 rokov neužívajú, nakoľko im je v tom bránené žalovanými. Podľa jeho názoru, súd zohľadnil len stránku žalovaných, neprihliadol pritom na okolnosti, ktoré im bránia v užívaní nehnuteľností. S poukazom na uvedené aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, ktoré musia byť náležite odôvodnené. Ako je zrejmé z predmetného sporu, žalobu podali so žalobkyňou v 1. rade z dôvodu, aby sa mohli stať aj faktickými vlastníkmi nehnuteľností, pretože po uzatvorení kúpnej zmluvy im nebolo dobrovoľne umožnené nehnuteľnosti zo strany žalovaných užívať. Počas trvania sporu na súde prvej inštancie si plnili a naďalej si plnia povinnosti vlastníkov vo vzťahu k štátu (hradia daň z nehnuteľnosti). Nikto nemôže spochybňovať ani tú skutočnosť, že sa nehnuteľnosť počas obdobia 14 rokov znehodnotila a v podstate chátra. Pokiaľ by súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky o náhrade trov konania rovnomerne zohľadnil všetky okolnosti sporu, tak na ich strane, ako aj na strane žalovaných, nemohol by dospieť k záveru, že tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žiadnym spôsobom spolu so žalobkyňou v 1. rade nemôže niesť zodpovednosť za priebeh konkurzného konania. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Súd v danom prípade neposúdil dostatočne všetky okolnosti sporu a nezohľadnil ani to, že vznik sporu zapríčinili žalovaní. Domáhal sa preto zmeny rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania tak, že úspešným žalobcom prizná ich náhradu v celom rozsahu.
11. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním i žalovaný v 3. rade v jeho III. výroku. Domáhal sa v tejto časti jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil tým, že spornú nehnuteľnosť neužíva, ani sa v nej nezdržiava, a preto neboli splnené procesné podmienky na to, aby mohla žaloba smerovať aj voči nemu. V predmetných nehnuteľnostiach nemá uvedený trvalý, ani prechodný pobyt, ani na adrese, na ktorej sa nachádza dom so súp. č. XX. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil opodstatnenosť žaloby voči nemu, neskúmal a nezaoberal sa skutočnosťou, a to aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku daného súdneho konania, že u neho došlo k zmene pomerov.
12. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. napadol v zákonnej lehote odvolaním i žalovaný v 1. rade, ktorý sa domáhal zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III., príp. zmeny (zrejme sa domáhal zamietnutia žaloby) a priznania náhrady trov súdu prvej inštancie, ako aj odvolacích trov. Namietal, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a/ všeobecná poučovacia povinnosť § 160 ods. 2 CSP, b/ skúmanie procesných podmienok podľa § 161 ods. 2 CSP, c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie potrebných skutočností, h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že výsluch žalobcov bol maximálne obmedzený sudcom, keďže mal nachystaných asi 15 otázok, pričom sudca mu povolil len 3 otázky. Poukázal na to, že existuje súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pred rozhodnutím súdu, a teda je možné konanie prerušiť. Ide o obnovu konania vedeného na OS Nitra pod sp. zn. 10C/578/2015, ktoré rozhodnutie však nie je právoplatné, pretože podal odvolanie. Konanie malo byť prerušené z dôvodu zlého zdravotného stavu žalobcu v 1. rade nespôsobilého na vykonanie výsluchu a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu. Poukázal na rozsudok NS SR z 30. 03. 2011 sp. zn. 3Cdo/144/2010 v nadväznosti na § 3 OZ, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. V tejto súvislosti poukázal aj napráva „dobromyseľných nadobúdateľov" k otázke, v ktorej sa vyjadril Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 10. 02. 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva: nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Ďalej uviedol, že osobitnú pozornosť treba venovať 5. kolu speňažovania konkurznej podstaty. V novinách bol uvedený inzerát, že nehnuteľnosť sa bude predávať za 1 milión Sk, ale nehnuteľnosť predal napokon správca v dohodnutom priamom predaji za 900.000 Sk, čo považuje za podvod. Za ďalšiu zásadnú chybu správcu konkurznej
podstaty uviedol neupozornenie na predkupné práva blízkych na kúpu nehnuteľností. Navrhol vypočuť svedkov: žalobcu v 1. a 2. rade, P. V., bytom B., V. XX.
13. K odvolaniu žalovaných v 1. a 3. rade sa vyjadril žalobca v 2. rade, ktorý uviedol, že žalovaný v 3. rade v čase začatia konania v dome, ktorého sa vypratanie týka, býval spolu so svojimi rodičmi a svojou sestrou. Napriek tomu, že konanie bolo začaté ešte v roku 2004, zo strany žalovaného v 3. rade nemali a dodnes nemajú žiadne vyjadrenia, ktoré by nasvedčovali tomu, že v predmetných nehnuteľnostiach už nemá žiadne svoje veci, resp. že ich vôbec neužíva. Vychádzal preto zo stavu, kedy sám žalovaný v 1. rade uviedol, že jeho syn má v nehnuteľnostiach veci, preto sa domáhal vypratania aj voči jeho osobe. Keďže v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že by žalovaný v 3. rade nemal v nehnuteľnostiach žiadne svoje veci, sám nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tejto skutočnosti, majú za to, že v záujme právnej istoty je správne rozhodnutie súdu aj voči žalovanému v 3. rade. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v 1. rade proti výrokom II. a III., má za to, že v návrhu neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prerušenie konania, a preto súd prvej inštancie správne jeho návrh na prerušenie konania zamietol a svoje rozhodnutie v tejto časti aj odôvodnil. Pokiaľ ide o samotné vypratanie nehnuteľností, súd sa dopodrobna zaoberal s konaniami, ktoré predchádzali a priebežne prebiehali spolu s týmto sporom, pričom sa venoval práve aj priebehu konkurzného konania, ktoré bolo vedené na žalovanú v 2. rade. Závery súdu sú dostatočne zrozumiteľné a vysvetlené až do úplných detailov. Žalovaný v 1. rade uvádzal v odvolaní len skutočnosti, ktoré sú vytrhnuté z kontextu celého sporu. Upriamil pozornosť na to, že konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bolo právoplatne skončené, čo bolo ale v porovnaní s ostatnými okolnosťami tohto sporu o vypratanie nehnuteľností len jedným z dôvodov pre vyhovenie žaloby. V námietke žalovaného v 1. rade, a to k jeho právu vyjadriť sa k predmetu sporu, uviedol, že aj zo zvukového záznamu a zo zápisnice z pojednávaní, ktorá má 12 strán, je zrejmé, že žalovaný v 1. rade navrhol priamo na tomto pojednávaní výsluch žalobcov ako strán sporu. Súd jeho návrhu vyhovel, ale vyslovene upozornil žalovaného v 1. rade, že ak otázky nebudú relevantné pre toto konanie, zamietne ďalšie doplnenie dokazovania. Súd svojím postupom a rozhodnutím neukrátil žalovaného v 2. rade a na jeho strane nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože žalovaný v 2. rade sám svojím postojom k tomuto sporu si bol zodpovedný za vzniknutú situáciu. Pokiaľ žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní navrhol vypočuť svedkov, poukázal na pojednávanie konané dňa 25. 08. 2016, kedy súd strany sporu vyzval na označenie návrhov na doplnenie dokazovania. Strany sporu, ani ich právni zástupcovia nemali žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, v dôsledku čoho súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Týmto momentom došlo k naplneniu koncentračnej zásady, podľa ktorej na dôkazy predložené a označené po ukončení dokazovania sa už neprihliada.
14. K podanému odvolaniu žalobcu v 2. rade sa písomne vyjadril žalovaný v 1. rade vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania, ktorý navrhol ako vecne správny potvrdiť.
15. Spor začal za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci už za účinnosti Civilného sporového poriadku v súlade s § 470 odsek 1, 2 CSP, podľa ktorého sa Civilný sporový poriadok použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, zostávajú zachované. Odvolanie vo veci žalobca a žalovaní doručili už po 01. 07. 2016, preto jeho účinky posudzuje odvolací súd v zmysle Civilného sporového poriadku.
16. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) po zistení, že odvolania strán boli podané v zákonnej lehote, sú oprávnenými subjektmi na podanie odvolania, ich odvolania smerujú proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 odsek 1 CSP) a po konštatovaní, že odvolania strán majú zákonné náležitosti (§ 365 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch (II., III. a IV.) v medziach a v rozsahu (§ 379 a § 380 CSP), súc byť pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolania žalovaných v 1. a 3. rade nie sú dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a odvolanie žalobcu v
2. rade proti výroku IV. (týkajúceho sa náhrady trov konania) je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v tomto napadnutom výroku podľa § 388 CSP zmeniť.
17. Predmetom konania je nárok žalobcov v 1. a 2. rade, ktorí sa domáhajú voči žalovaným vypratania nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. O. A., evidované v katastri nehnuteľností vedených Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor na LV č. XXXX ako parcela registra „C" a to parc. č. 208 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 659 m2 s domom súpisným č. XX, postaveným na parc. č. 208, parc. č. 210
- záhrady o výmere 1680 m2 a odovzdania ich žalobcom. Z aktuálneho LV č. XXXX vyplýva, že uvedené nehnuteľnosti sú zapísané v BSM žalobcov. Žalobcovia uvedené nehnuteľnosti nadobudli kúpnou zmluvou od správcu konkurznej podstaty úpadkyne Ivety Šmigurovej - DANK na základe kúpnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná pod V 6457/2. Žalovaný v 1. rade sa v konaní bránil tým, že celá nehnuteľnosť bola predaná podľa zák. č. 328/1991 Zb. (ďalej len „ZKV"), keď správca v konkurze vedenom na majetok žalovanej v 2. rade mal vedomosť o existencii právoplatného podielového spoluvlastníctva od 16. 07. 1999 a konkurz bol vyhlásený dňa 19. 12. 2001, preto mal konkurzný správca postupovať podľa § 26 ods. 1, a nie § 14 ods. 1 písm. k/ ZKV. Konkurzný správca mal vyporiadať BSM manželov a mal zahrnúť do konkurznej podstaty len 1-icu nehnuteľností.
18. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že rozsudkom OS Nitra pod sp. zn. 10C/162/1999 bolo zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade). Rozsudok o zrušení BSM nadobudol právoplatnosť dňa 16. 07. 1999. Na majetok žalovanej v 2. rade (manželky žalovaného v 1. rade) bol uznesením zo dňa 19. 12. 2001 vyhlásený konkurz vedený pod sp. zn. 8K 275/00 na Krajskom súde v Bratislave. Veriteľský návrh na vyhlásenie konkurzu podala spoločnosť NOREA, a. s. V konkurznom konaní bolo v evidencii 17 veriteľov s pohľadávkami vo výške 10.612,535,90 Sk, z toho vo výške 3.825.076,50 Sk pre oddelené uspokojenie.
19. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že dňa 12. 06. 1995 uzavrela žalovaná v 2. rade so spoločnosťou Ekoagrobanka, a. s. úverovú zmluvu zo dňa 25. 04. 1997 vo výške 2.500.000 Sk, s určenou splatnosťou v štyroch splátkach po 625.000 Sk, s poslednou splátkou dňa 20. 06. 1996, ktorá pohľadávka zo zostatku nesplateného úveru prešla postupne na spoločnosť NOREA, a. s. Na zabezpečenie uvedeného úveru bola založená celá nehnuteľnosť v prospech Ekoagrobanka, a. s. (ktorá prešla na NOREA, a. s.), ktorá bola v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade a to Zmluvou o zriadení záložného práva č. 6595701100/A zo dňa 12. 06. 1995 s povolením vkladu záložného práva do katastra dňa 26. 06. 1995. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade boli záložcami. Žalovaná v 2. rade nezaplatila poslednú zo štyroch splátok vo výške 625.000 Sk
20. Na základe opatrenia konkurzného súdu zo dňa 07. 03. 2002 bol udelený súhlas s predajom celej nehnuteľnosti podľa podmienok návrhu speňaženia. Na základe uvedeného opatrenia súdu správca konkurznej podstaty úpadkyne (žalovanej v 2. rade) uzavrel so žalobcami v 1. a 2. rade kúpnu zmluvu zo dňa 14. 10. 2002, na základe ktorej prešlo k prevodu vlastníctva celej nehnuteľnosti na žalobcov v 1. a 2. rade za cenu 900.000 Sk, pričom Správa katastra kúpnu zmluvu zavkladovala dňa 19. 11. 2002 a žalobcovia v 1. a 2. rade sa tak stali bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti.
21. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na viaceré konania, ktoré prebiehali medzi účastníkmi konania, prihliadol aj na konanie vedené na OS Nitra pod sp. zn. 25C/293/2013 vo veci žalobcu: Ing. Jaroslava Šmiguru (v tomto konaní žalovaný v 1. rade) proti žalovaným: D. a F. (v tomto konaní žalobcovia v 1. a 2. rade), o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v 1-ici, pričom žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva bola zamietnutá a rozsudok súdu prvej inštancie bol potvrdený i rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 19. 03. 2015 č. k. 9Co/704/2014-374. Súd prvej inštancie konštatoval, že spor prebiehal na podklade časti tých istých skutkových okolností rezultujúcich predbežné otázky v tomto konaní, čiastočne s iným právnym záverom, bez možnosti na uvedené rozhodnutie prihliadať podľa § 194 CSP.
Súd prvej inštancie sa preto zaoberal podstatnou a predbežnou otázkou, vzhľadom na rozporovanie vlastníctva žalobcov žalovanými v 1. a 2. rade, a to otázkou platnosti nadobúdacieho titulu, ktorou bola kúpna zmluva zo dňa 14. 10. 2002, uzatvorená medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu (žalovanej v 2. rade) a žalobcami v 1. a 2. rade.
22. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade užívajú predmetné nehnuteľnosti bez toho, aby mali oprávnenie na užívanie týchto nehnuteľností na základe iného ako vlastníckeho oprávnenia. Súd preto žalobe vyhovel a žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti.
23. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku II., ktorým súd návrh žalovaného v 1. rade zo dňa 25. 07. 2016 na prerušenie konania zamietol, ako aj vo výroku III., ktorým žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť vypratať predmetné nehnuteľnosti, konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci, dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v uvedených výrokoch sa len obmedzil na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, pričom súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, veľmi podrobne sa zaoberal konkurzným konaním, ktorého zákonnosť a správnosť napádal žalobca v 1. rade, výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a citoval správne zákonné ustanovenia, ktoré aj aplikoval na prejednávanú vec a vyvodil z nich správne právne závery.
S rozhodnutím súdu prvej inštancie preto vo výroku II. a III., ako aj jeho právnym posúdením a odôvodnením, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP a na tento poukazuje. Žalovaní v 1. a v 3. rade neuviedli žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a prijať iné právne závery.
24. Vychádzajúc z vymedzeného rozsahu a dôvodov odvolania žalovaného v 1. rade, odvolací súd opätovne poukazuje na rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý sa veľmi podrobne venoval scudzovaniu predmetnej veci v rámci konkurzného konania, tvorby konkurznej podstaty, ako aj majetkovému usporiadaniu nárokov veriteľov a dlžôb dlžníkov k uvedenému majetku úpadcu v rámci legislatívnej činnosti v prípade, že sa do podstaty dostal aj majetok tretích osôb. Poukázal na ust. § 6 ods. 2 ZKV, v zmysle ktorého podstatu tvorí aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. Dospel k správnemu právnemu záveru, že za situácie, že 1-cový spoluvlastnícky podiel žalovaného v 1. rade bol majetkom, ktorý podliehal konkurzu (§ 6 ods. 2 ZKV), a teda išlo o majetok tretej osoby, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok a bol súčasťou konkurznej podstaty, dospel tak k správnemu právnemu názoru, že do súpisu bol zahrnutý správne aj tento podiel, okrem podielu úpadkyne, a teda podliehal konkurzu. Poukázal aj na skutočnosť, že okrem zabezpečenia v podobe záložného práva v prospech subjektu NOREA, a. s. existovali aj viaceré exekučné záložné práva, ktoré vyplývali z listu vlastníctva sporných nehnuteľností a ktoré v rozhodnom čase presahovali hodnotu stanovenú podielom nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného v 1. rade.
Zo zákonných ustanovení § 123 a § 126 OZ, ktoré citoval aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, nesporne vyplývajú oprávnenia vlastníka v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, ako aj oprávnenie domáhať sa ochrany proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Súdna ochrana vlastníckeho práva sa poskytuje vlastníkovi proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do jeho vlastníckeho práva, najmä, umožňuje mu domáhať sa vydania veci, resp. vypratania nehnuteľnosti od toho, kto ju neprávom zadržuje. Základnou podmienkou úspechu vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva (aktívna legitimácia). Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba, resp. ju užíva, avšak nemá na to žiadny právom aprobovaný dôvod.
25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, je nesporné, že žalobcovia v 1. a 2. rade preukázali svoju aktívnu legitimáciu, a teda preukázali, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, ktoré nadobudli na základe kúpnej zmluvy od správcu konkurznej podstaty úpadkyne (žalovanej v 2. rade) zo dňa 14. 10. 2002 a ktorá kúpna zmluva bola zavkladovaná Správou katastra dňa 19. 11. 2002. Keďže spornou v konaní zostala otázka zahrnutia polovičného podielu žalovaného v 1. rade na nehnuteľnostiach do konkurznej podstaty a súd prvej inštancie, ako i odvolací súd, dospeli k záveru, že nehnuteľnosť vcelku bola zapísaná do podstaty správne, bolo potrebné dospieť k záveru, že žalovaní nemajú žiadny právny dôvod užívať spornú nehnuteľnosť. Z uvedených dôvodov potom súd prvej inštancie správne rozhodol III.
výrokom, keď uložil žalovaným 1. až 3. rade povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti a poskytol tak ochranu vlastníkom týchto nehnuteľností v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj v súlade s Ústavou SR, ktorá zaručuje ochranu vlastníckeho práva.
26. V tejto súvislosti odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolanie žalovaného v3. rade, ktorý namietal, že súd voči nemu mal zamietnuť žalobu z dôvodu, že spornú nehnuteľnosť neužíva, ani sa v nej nezdržiava, pretože súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo vzťahu k žalovaným vychádzal z tvrdených skutočností v konaní. Sám žalovaný v 1. rade v konaní tvrdil, že aj žalovaný v 3. rade má nehnuteľnosti svoje veci a z tohto dôvodu bola dôvodná žaloba i vo vzťahu k nemu, keď vyprataním nehnuteľnosti sa rozumie nielen faktické, ale znamená to aj odniesť si všetky svoje veci, ktoré prináležia osobe, ktorá má uloženú takúto povinnosť.
27. Žalovaný v 1. rade namietal v podstatnej miere vo svojom odvolaní, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a zákonných slobôd) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodujú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Vychádzajúc z obsahu spisu a skúmajúc, či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces u žalovaného v 1. rade, je potrebné uviesť, že žalovaný v 1. rade bol v priebehu konania niekoľkokrát poučený o svojich procesných právach, z obsahu spisu vyplýva, že uznesením zo dňa 30. 03. 2016 č. k. 14C/81/2004-401 bol odkázaný na Centrum právnej pomoci. Z listu Centra právnej pomoci (č. l. 410) vyplynulo, že žalovaný v 1. rade požiadal o poskytnutie právnej pomoci dňa 25. 04. 2016, avšak nedoložil všetky potrebné doklady k posúdeniu jeho materiálnej núdzi, a preto bol vyzvaný na ich doplnenie. Vzhľadom na to, že žiadateľ nedoložil v stanovenej lehote všetky doklady, Centrum rozhodnutím zo dňa 01. 06. 2016 konanie zastavilo. Uvedená skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nedoložil potrebné doklady o poskytnutie právnej pomoci, nie je spôsobilá zaťažiť toto konanie a konštatovať, že by u žalovaného v 1. rade došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
28. Nedôvodná je i ďalšia odvolacia námietka žalovaného v 1. rade, že vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo bol nesprávne obsadený súd. Odvolací súd k uvedenému dáva do pozornosti Dodatok č. 7 Rozvrhu práce na rok 2013 Okresného súdu Nitra, v zmysle ktorého vec prejednávajúci sudca JUDr. Oliver Kolenčík bol zaradený do občiansko-právneho úseku (C zostatky) do súdneho manažmentu namiesto sudkyne JUDr. Soni Vackovej (v súvislosti s jej odchodom na Krajský súd v Nitre). K otázke práva na zákonného sudcu venovali pozornosť viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (I.ÚS 52/97, IV.ÚS 161/08, IV.ÚS 191/08). Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý spĺňa zákonom stanovené predpoklady na funkciu sudcu a ktorý bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce. Vzhľadom na to, že vec bola pridelená sudcovi, ktorý vo veci konal a aj rozhodol v rámci pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce (§ 3 a § 50 Zákona o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov), odvolací súd dospel k záveru, že vec rozhodol sudca určený rozvrhom práce, a preto nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu.
29. Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K uvedenému odvolací súd uvádza, že predmetné konanie prebiehalo tak za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ako aj za účinnosti nového civilného procesného poriadku, ktorým je Civilný sporový poriadok. Tak, ako to bolo za účinnosti OSP, tak aj za účinnosti CSP rozhodnutie o tom, ktorý z navrhovaných dôkazov bude v konaní vykonaný, ostáva vo výlučnej kompetencii súdu (§ 185 ods. 1 CSP). Vo vzťahu k jednotlivým dôkazným prostriedkom za účinnosti nového Civilného sporového poriadku je potrebné poukázať na zmenu pri výsluchu sporovej
strany, keď výsluch strany môže súd nariadiť iba na návrh (§ 195 ods. 1 CSP). Žalovaný v 1. rade navrhol vypočuť svedkov v označení žalobcu v 1. rade a žalovanej v 2. rade, ako aj P. S poukazom na uvedené je potrebné uviesť, že žalobcovia v 1. a 2. rade majú v spore postavenie strany, v konaní boli vypočutí a v prípade, ak by aj neboli vypočutí, výsluch strany je prípustný iba o tvrdených skutočnostiach, ktoré vyšli v spore najavo, ak ich nemožno preukázať inak, čo nie je daný prípad. Samotný žalovaný v 1. rade na poslednom pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 25. 08. 2016 prehlásil, že nemá návrh na doplnenie dokazovania, na základe čoho súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené. Z uvedených dôvodov, keďže proces dokazovania bezprostredne súvisí aj so zásadou koncentrácie sporového konania, je táto námietka žalovaného v 1. rade nedôvodná.
30. Súd prvej inštancie napadnutým II. výrokom zamietol návrh žalovaného v 1. rade zo dňa 25. 07. 2016 na prerušenie konania. Žalovaný v 1. rade sa domáhal prerušenia konania v zmysle § 164 CSP z dôvodu, že prebieha iné súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Za iné konanie považoval prebiehajúce konanie - obnovu konania vedenom na OS Nitra pod sp. zn. 10C/578/2015. V uvedenom konaní sa domáhal obnovy konania vedeného na OS Nitra pod sp. zn. 25C/293/2013, v ktorom sa domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v 1-ici. V uvedenej veci rozhodol OS Nitra rozsudkom zo dňa 12. 06. 2014 pod č. k. 25C/293/2013-348 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 19. 03. 2015 č. k. 9Co/704/2014-374 tak, že žalobu žalobcu zamietol. OS Nitra uznesením zo dňa 27. júna 2016 č. k. 10C/578/2015-110 návrh na povolenie obnovy konania zamietol. Uvedené uznesenie potvrdil Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 28. 02. 2017 č. k. 5Co/701/2016-139. Súd prvej inštancie zamietnutie návrhu žalovaného v 1. rade na prerušenie konania zamietol z dôvodu, že v tomto konaní sa musí vyporiadať s podstatou sporu (platnosťou kúpnej zmluvy). Keďže súd môže konanie prerušiť v zmysle § 164 CSP (ale nemusí), a navyše, návrh na povolenie obnovy konania bol právoplatne zamietnutý, je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie správne rozhodol i vo svojom II. výroku, keď návrh na prerušenie konania zamietol.
31. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval odvolania žalovaného v 1. rade a žalovaného v 3. rade za nedôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil.
32. Rozsudok súdu prvej inštancie v IV. výroku týkajúcom sa náhrady trov konania napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca v 2. rade, ktorý sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvej inštancie v tomto výroku a priznania nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý výrok a dospel k záveru, že nie sú podmienky ani na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným v 1. až 3. rade v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa úspešnej strane sporu (žalobcom) nepriznal právo na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, že v danom prípade nešlo o celkom zjavné, bezúspešné uplatňovanie práva zo strany žalovaných, keď išlo o obranu ich obydlia, ktoré bolo predané v rámci konkurzu, pričom žalovaní v 3. a 4. rade si odvodzovali „oprávnenie" užívať predmetnú nehnuteľnosť od žalovaného v 1. rade. Ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa súd videl v skutočnosti, že žalobcovia nadobudli v konkurze nehnuteľnosť, ktorá mala podľa znaleckého posudku hodnotu vyše 2.600.000 Sk za cenu 900.000 Sk. Súd takýto výrazný nepomer vyhodnotil ako dôvod na nepriznanie náhrady trov žalobcom. Odvolací súd sa s takýmto rozhodnutím súdu prvej inštancie o náhrade trov konania nestotožňuje.
33. Podľa § 255 odsek 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Podľa citovaného ust. § 255 odsek 1 CSP, platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá úspech vo veci nemala. Uvedené zákonné ustanovenie, zhodne ako bolo ust. § 142 ods. 1 OSP účinného do 30. 06. 2016, vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že strana, ktorá mala vo veci plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Takáto zásada platí tak v konaní na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní.
34. Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ust. § 257 CSP (predtým ust. § 150 ods. 1 OSP), podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V súvislosti s aplikáciou ust. § 150 OSP, platného a účinného do 30. júna 2016, bola prax všeobecných súdov jednotná v názore, že „aplikácia" ust. § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozhodnutie NS SR sp. zn. MCdo 14/99 z 01. 09. 2000).
35. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (uznesenia NS SR 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCDo 46/2012) ust. § 150 OSP a ani dnes ust. § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd vždy povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
36. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo v určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimku a či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (nález ÚS ČR III.ÚS 727/2000).
37. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie v IV. výroku o trovách konania nie je možné považovať za zákonný, keď odvolací súd dospel k záveru, že použitím ust. § 257 CSP v danom prípade a zohľadniac dôvody hodné osobitného zreteľa len na strane žalovaných by došlo k porušeniu základnej zásady, ktorou je ovládané sporové konanie a to zásady úspechu v konaní. Aplikácia ust. § 257 CSP by prichádzala do úvahy v prípade, že by išlo o celkom výnimočný prípad a takéto rozhodnutie by muselo byť i náležite odôvodnené. Výnimočnosť by mohla spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na stranách sporu. Pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa sa vždy prihliada nielen k majetkovým, osobným a sociálnym pomerom oboch strán, ale je potrebné prihliadnuť, najmä v danom prípade, k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu je predovšetkým potrebné zohľadniť, za akých okolností si žalobcovia uplatnili svoje právo na súde ešte dňa 17. 03. 2004. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudli od správcu konkurznej podstaty úpadkyne (žalovanej v 2. rade) na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14. 10. 2002, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k celej nehnuteľnosti na žalobcov v 1. a 2. rade a ktorej vklad bol povolený pod V 6457/02. Predmetné nehnuteľnosti mali žalovaní opustiť do 31. 03. 2003. Žalovaný v 1. rade viedol so žalobcami viaceré súdne konania, pričom v konaní vedenom na OS Nitra sp. zn. 25C/293/2013 sa žalovaný v 1. rade domáhal určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Rozsudkom OS Nitra pod sp. zn. 25C/293/2013-348 zo dňa 12. 06. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/704/2014-374 zo dňa 19. 03. 2015 bol návrh žalovaného v 1. rade o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam právoplatne zamietnutý. Rovnako bol zamietnutý návrh na prerušenie konania z dôvodu podaného návrhu na obnovu konania (vo veci 25C/293/2013). Napriek uvedeným konaniam sa žalovaný v 1. rade naďalej bránil tým, že jeho podiel zo sporných nehnuteľností nemal byť zahrnutý do konkurznej podstaty, pretože v roku 1999 bolo súdom zrušené jeho bezpodielové spoluvlastníctvo so žalovanou v 2. rade a podľa jeho názoru bol správca povinný bezodkladne podať návrh podľa § 26 ods. 3 písm. c/ Zákona o konkurze a vyrovnaní. Žalovaný v 1. rade však už nechcel zohľadniť a pripísať právny význam tej skutočnosti, že žalovaná v 2. rade uzatvorila úverovú zmluvu s Ekoagrobankou, a. s. a na zabezpečenie uvedeného úveru bola založená celá nehnuteľnosť v prospech Ekoagrobanky, a. s. (prešlo to na spoločnosť NOREA, a. s.), ktorá bola v tom čase v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade, a to zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 12. 06. 1999 povolením vkladu záložného práva do katastra dňa 26. 06. 1995. To znamená, že žalovaní v 1. a 2. rade boli záložcami. Práve spoločnosť NOREA, a. s., na ktorú
prešla pohľadávka zo zostatku nesplateného úveru (z Ekoagrobanky, a. s.), bola navrhovateľom vo veci vyhlásenia konkurzu na žalovanú v 2. rade, pričom okrem uvedenej spoločnosti existovali aj viaceré exekučné záložné práva na celú nehnuteľnosť, v tom čase vo vlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade. Za situácie, že žalovaný v 1. rade inicioval niekoľko súdnych konaní a od roku 2002 sa bránil uznať vlastnícke právo žalobcov a vypratať sporné nehnuteľnosti, by zohľadnením dôvodov osobitného zreteľa v prospech žalovaných došlo jednoznačne k porušeniu rovnosti účastníkov konania a k porušeniu práva žalobcov ako úspešných účastníkov konania na priznanie náhrady trov konania. Žalobcovia sú de jure 14 rokov vlastníkmi predmetných nehnuteľností, plnili si daňové povinnosti, zrejme počas toho obdobia došlo aj k znehodnoteniu týchto nehnuteľností, ale fakticky až do rozhodnutia odvolacieho súdu tieto nehnuteľnosti užívajú žalovaní. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalobcov, že títo nemôžu niesť zodpovednosť za priebeh konkurzného konania, z ktorého napokon vzišlo, že sporná nehnuteľnosť, resp. jej podiel bol správne zapísaný do konkurznej podstaty. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné vyhodnotiť existenciu dôvodov osobitného zreteľa v prospech žalovaných, ani priznanie takejto náhrady žalobcom nie je možné považovať za neprimerane tvrdé, berúc do úvahy minimálne 14-ročné obmedzenie ich vlastníckeho práva. Z uvedených dôvodov je namieste jednoznačne aplikovať zásadu úspechu vo veci a priznať úspešným žalobcom v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov celého prvoinštančného konania.
38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov aj odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 1. až 3. rade v plnom rozsahu.
39. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).