Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-275-2017.pdf
PDF · 100.29 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/275/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: WM Consulting & Communication, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpený: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., IČO: 36 866 598, so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, proti žalovanej: X. B., A.. XX.XX.XXXX, W. I. XX, F., v konaní o zaplatenie 16.396,88 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 12. apríla 2017 č.k. 39C 158/2015-95 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e.
V časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu v tejto časti vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 13 422,07 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 8 867,24 Eur od 26.9.2014 do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 250 Eur, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca so splatnosťou prvej splátky v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že nezaplatenie čo i len jednej splátky riadne a včas má za a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. následok splatnosť celého plnenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. Vychádzal zo žalobcom vymedzeného nároku žaloby voči žalovanej na zaplatenia sumy vo výške 16.396,88 Eur, spolu s úrokom vo výške 17,90% ročne zo sumy 8.867,24 Eur od 26.9.2014 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 8.867,24 Eur od 26.9.2014 do zaplatenia na základe jeho skutkového tvrdenia, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrel so žalovanou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 17.12.2009 úverovú zmluvu, v zmysle ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 8.800 Eur, s úrokovou sadzbou vo výške 17,60% ročne, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v pravidelných mesačných splátkach s konečnou splatnosťou úveru dňa 12.11.2019. Po vyčerpaní úveru žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti a preto dňa 3.9.2013 pristúpil jeho právny predchodca k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Dňa 25.9.2014 bola pohľadávka jeho právneho predchodcu voči žalovanej zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/ XXXX/CE postúpená na neho. Oznámením zo dňa 7.10. 2014 upovedomil jeho právny predchodca žalovanú o postúpení pohľadávky. Výzvou na zaplatenie pohľadávky zo dňa 19.32015 vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy, na túto výzvu však žalovaná nereagovala a do podania žaloby nič neuhradila, preto si uplatňuje svoj nárok na zaplatenie istiny vo výške 8.867,24 Eur a príslušenstva vo výške
7.529,64 Eur. K špecifikácii istiny žalovanej sumy vo výške 8.867,24 Eur a kapitalizácii úrokov uviedol, že zložené úročenie úveru - kapitalizácia úrokov a poplatkov bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dohodnutá v zmysle bodu 5.5.7.1. Obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinných od 1.7.2007. Na základe kapitalizácie úrokov a poplatkov sa zmluvne dohodnuté úroky a poplatky, ktoré neboli úhradami realizovanými žalovanou uhradené včas, pripočítavali v deň ich splatnosti k istine, čim sa stali jej súčasťou a v ďalšom období boli zmluvné úroky následne počítané z novej istiny. Takýmto spôsobom sa nesplatené úroky a ďalšie poplatky pripočítavali k istine iba do prechodu právneho predchodcu žalobcu na nový bankový systém, t.j. do 19.3.2011. Od tohto momentu, istina už nenarastala o ďalšie neuhradené splatné úroky a poplatky, tie sa začali vyčíslovať samostatne. Čo sa týka poplatkov po prechode právneho predchodcu žalobcu na nový bankový systém, tieto si voči žalovanej v podanej žalobe neuplatňoval. Žalobca doložil listinné dôkazy potvrdzujúce jeho skutkové tvrdenia.
3. Žalovaná si bola vedomá dlhu voči žalobcovi, avšak poukázala na nezmyselné výdavky spojené s úverom. Žiadala o možnosť splatiť dlh v splátkach, čo odôvodnila svojim príjmom 710 Eur mesačne brutto, jej mesačnými nákladmi vo výške 400 Eur. Dlh by teda vedela splácať žalobcovi v sume vo výške 200 Eur maximálne 250 Eur mesačne.
4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listinných dôkazov, a to zmluvou o splátkovom úvere, oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, oznámením o postúpení pohľadávky, výzvou na zaplatenie pohľadávky, všeobecnými obchodnými podmienkami, prílohovou obálkou CD nosič, prehľadom vkladov na splatenie úveru, obchodnými podmienkami Slovenskej sporiteľne.
5. Z vykonaného dokazovania zistil, že Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ na strane jednej, uzavrela so žalovanou, ako dlžníkom na strane druhej, podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 17.12.2009 zmluvu o splátkovom úvere, v zmysle ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 8.800 Eur, s úrokovou sadzbou vo výške 17,60 % ročne, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v pravidelných mesačných splátkach, s konečnou splatnosťou úveru dňa 12.11.2019. Listom zo dňa 30.7.2013 upozornil právny predchodca žalobcu žalovanú, že ku dňu 30.6.2013 je v omeškaní so splácaním pohľadávky a pokiaľ dlžnú sumu neuhradí do 15 dní od doručenia výzvy, pristúpi veriteľ k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Oznámením zo dňa 3.9.2013 pristúpil právny predchodca žalobcu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, oznámil žalovanej, že ku dňu 2.9.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa pohľadávka zo zmluvy o úvere stala splatnou v celom rozsahu. Právny predchodca žalobcu v oznámení uviedol, že úverová pohľadávka ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje sumu 13.422,07 Eur a vyzval žalovanú na jej zaplatenie do 15 dní od prevzatia oznámenia. Právny predchodca toto oznámenie podal na poštovú prepravu dňa 9.9.2013. Uvedené oznámenie bolo zaslané na korešpondenčnú adresu, ktorú právnemu predchodcovi žalobcu oznámila žalovaná. Napriek tomu sa obálka s oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru vrátila právnemu predchodcovi žalobcu späť ako nedoručená. Súčasťou uzavretej zmluvy o splátkovom úvere boli i všeobecné obchodné podmienky. Podľa bodu 10.3. Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočností nedozvie, alebo sa zásielka vráti ako nedoručená. Pokiaľ nie je dohodnuté inak. Banka zasiela, podľa vlastného uváženia, písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky. Dňa 25.9.2014 bola pohľadávka právneho predchodcu žalobcu voči žalovanej zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE postúpená na žalobcu. Oznámením zo dňa 7.10.2014 upovedomil právny predchodca žalobcu žalovanú o postúpení pohľadávky. Výzvou na zaplatenie pohľadávky zo dňa 19.3.2015 bola žalovaná vyzvaná žalobcom na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 17.485,24 Eur, na ktorú výzvu žalovaná nereagovala.
6. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 262 ods. 1, § 261 ods. 3 písm. d/ a e/, § 261 ods. 6, § 497, § 330 ods. 2, § 566 ods. 2, § 365 prvá veta, § 369 ods. 1, § 506 Obchodného zákonníka (ďalej len „ Obch. zák.“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
7. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobou uplatnený procesný nárok je čiastočne dôvodný. Pokiaľ ide o časť procesného nároku uplatneného titulom zmluvy o úvere, uviedol,
mal za nepochybné, že na základe písomnej úverovej zmluvy bola žalovaná povinná vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu poskytnutú sumu istiny úveru (8.800 Eur) i s dohodnutým úrokom (17,60% p.a.). Žalovaná mala úver splácať v pravidelných anuitných mesačných splátkach, pričom pokiaľ si žalovaná svoju povinnosť neplnila riadne a včas, a právnemu predchodcovi žalobcu neuhradila splatnú splátku úveru po dobu viac ako tri mesiace, mohol tento vyhlásiť úver za predčasne splatný. Žalovaná ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (2.9.2013) dlhovala právnemu predchodcovi žalobcu sumu vo výške 13.422,07 Eur, ktorá suma zahŕňala istinu úveru, úroky z úveru do dňa mimoriadnej splatnosti úveru i všetky dohodnuté poplatky. Pokiaľ žalovaná túto sumu právnemu predchodcovi žalobcu v lehote splatnosti neuhradila, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol po postúpení pohľadávky aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.
8. V ďalšej časti súd prvej inštancie žalobný návrh žalobcu zamietol ako nedôvodný, nakoľko dospel k záveru, že žalobca nijako nepreukázal dôvodnosť výšky sumy príslušenstva pohľadávky v ním žalovanej výške 7.529,64 Eur. Žalobca špecifikoval, že do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru predstavovali úroky z úveru sumu vo výške 3.843,86 Eur, z čoho vyplynulo, že žalobca, resp. jeho právny predchodca poskytnutý úver žalovanej úročili sadzbou vo výške 17,60 % p.a. aj po tom, čo nastala predčasná splatnosť úveru. Konštatoval, že splácanie úveru v splátkach vyvoláva na strane veriteľa stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však v prípade predčasného a mimoriadneho zosplatnenia úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Uviedol, že práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Vyslovil, že v opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto stav podľa neho v žiadnom prípade nemožno pripustiť, lebo by sa toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na zmluvne dohodnuté úroky vo výške 17,60% ročne z uplatnenej sumy istiny v žalobcom uplatnenom rozsahu (od 26.9.2014 do zaplatenia), pretože z platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere mohol žalobca oprávnene požadovať zmluvne dohodnutý úrok vo výške 17,60% ročne len do termínu predčasnej splatnosti úveru dňa 2.9.2013 (ktorý mu bol aj súdom priznaný) a nie aj po tejto dobe. Vychádzal pritom z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR pripustil názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu
v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
9. Vzhľadom na aktuálnu finančnú situáciu žalovanej umožnil súd prvej inštancie žalovanej splácať žalobcovi priznaný nárok v splátkach, ktorých výšku a splatnosť vymedzil vo výroku rozsudku, pričom v súlade s § 232 ods. 4 C.s.p. zároveň rozhodol, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p. s odôvodnením, že každá zo strán mala v spore iba čiastočný úspech, a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
11. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti trov konania podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal ho v tejto napadnutej časti zmeniť a priznať mu aj sumu 707,44 Eur, predstavujúcu 8% úrok z omeškania zo sumy 8 867,24 Eur od 28.9.2013 do 25.9.2014. ako aj náhradu trov prvoinštančného konania. Bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti žaloby, a to v časti žalovanej sumy 707,44 Eur vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho právneho záveru, že nepreukázal dôvodnosť tejto sumy, pričom jej dôvodnosť vyplýva zo skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil čiastočné vyhovenie žalobe. Uviedol, že oznámenie o mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 2.9.2013 bolo žalovanej oznámené listom zo dňa 3.9.2013, ktorého súčasťou bola i výzva na zaplatenie sumy 13 422,07 Eur v lehote 15 dní a toto oznámenie bolo dané na poštovú prepravu dňa 9.9.2013, pričom podľa obchodných podmienok k zmluve zásielka sa považovala za doručenú tretí deň po odoslaní, Z takto zisteného skutkového stavu potom podľa neho vyplýva, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti je potrebné považovať za doručenú dňom 12.9.2013 a 15. dňová lehota poskytnutá na plnenie uplynula dňa 27.9.2013, v dôsledku čoho je žalovaná v omeškaní zo zaplatenia celého úveru odo dňa 28.9.2013. Konštatoval, že súd prvej inštancie napriek tomu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania, nepriznal mu sumu 707,44 Eur predstavujúcu 8% ročný úrok z omeškania zo sumy 8 867,24 Eur od 28.9.2013 do 25.9.2014. Mal za to, že táto žalobou uplatnená suma mu mala byť pri takých skutkových zisteniach a právnom posúdení veci, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, priznaná.
12. Vzhľadom na priznanie mu sumy 13 422,07 Eur zo žalovanej sumy 16 396,88 Eur a zamietnutia v časti 2 874,71 Eur bol v prevažnej časti žaloby úspešný, preto nepovažoval rozhodnutie v časti trov konania za nesprávne. Súd prvej inštancie tak podľa neho vzhľadom na ustanovenie § 255 ods. 2 C.s.p. pochybil, keď mu nepriznal pomernú časť trov konania, napriek tomu, že mal v konaní úspech v prevažnej časti, a to v rozsahu 81,86 %. (81,86% - 18,14 %). A v prípade priznania mu sumy 707,44 Eur, bol by jeho úspech v konaní v rozsahu 86, 17 % a mala by mu byť priznaná náhrada trov konania v rozsahu 72,34 % (86,17 % - 13,83 %).
13. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) prejednal vec v napadnutej zamietajúcej časti rozsudok verejne vyhlásil postupom podľa § 378 ods. 1 a § 213 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
16. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenia rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 O.s.p., a obsahuje vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie žalobného nároku žalobcu podstatné.
17. V danom prípade bolo potrebné zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou posudzovať ako spotrebiteľský vzťah v zmysle ust. § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Ústavný súd v časti, ktorou nebol súdmi priznaný nárok na zaplatenie úrokov z úveru, považoval za plne ústavne súladné, nie svojvoľné a nepopierajúce podstatu a zmysel aplikovanej právnej normy.
18. Zosplatnením úveru, ako už zo samotného pomenovania danej právnej skutočnosti vyplýva, nastáva predčasne splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Výklad prezentovaný odvolateľom by znamenal dvojnásobné úrokové zaťaženie spotrebiteľa. Odvolací súd taktiež poukazuje na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, týkajúceho sa skutkovo a právne obdobnej veci. Ústavný súd SR v danej veci odmietol sťažnosť smerujúcu proti záverom všeobecných súdov (identických ako v posudzovanej veci), v zmysle ktorých má veriteľ nárok na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba „do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania (pozri tiež R 59/1998), z právnej vety ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania).
19. Súd prvej inštancie v súlade s vyššie uvedeným aj postupoval, keď žalobcovi priznal nárok vo výške 13 422,07 Eur, keďže Oznámením zo dňa 3.9.2013 pristúpil právny predchodca žalobcu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, oznámil žalovanej, že ku dňu 2.9.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa pohľadávka zo zmluvy o úvere stala splatnou v celom rozsahu a právny predchodca žalobcu v oznámení uviedol, že úverová pohľadávka ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje sumu 13.422,07 Eur. Správne preto vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol a odvolacia námietka žalobcu nebola dôvodní, nakoľko rozhodujúcou skutočnosťou bolo, aká suma bola vyčíslená ku dňu mimoriadnej splatnosti úveru a nie doručenie oznámenia žalovanej o mimoriadnom zosplatnení úveru. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o stanovení počiatku omeškania a na základe toho žalobcovi priznaného úroku z omeškania.
20. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
21. V časti trov konania však odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.), keďže z odôvodnenia rozhodnutia v tejto časti nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnom úspechu sporových strán v konaní v akom pomere. Žaloba si uplatnil žalobou voči žalovanej v sume 16 396,88 Eur, 17,60 % ročný úrok z omeškania zo sumy 8 867,24 Eur od 26.9.2014 do zaplatenia a 8% ročný úrok z omeškania zo sumy 8 867,24 Eur od 26.9.2014 a napadnutým rozsudkom bol žalobcovi priznaný nárok vo výške 13 422,07 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 8 867,24 Eur od 26.9.2014 do zaplatenia a vo zvyšnej časti nárok žalobcu zamietol. Preto je v ďalšom konaní potrebné posúdiť pomer úspechu a neúspech oboch sporových strán v konaní a až na základe toho posúdiť pomer úspechu a neúspechu v konaní a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť.
22. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 C.s.p.).
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 C.s.p.).