Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoP/250/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a JUDr. Ľubice Bundzelovej, v právnej veci navrhovateľa: E. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., G. č. XXX/XX, zastúpený JUDr. Tatianou Chrenkovou, advokátkou, so sídlom Piešťany, A. Trajana č. 12, proti manželke: G. D., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., G. č. XXX/XX, o rozvod manželstva, o odvolaní manželky proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 27. apríla 2017, č.k. 9C/219/2015-41, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie rozviedol manželstvo účastníkov konania uzatvorené dňa 20.1.1978 v Krakovanoch, zapísané v Knihe manželstiev Matričného úradu Krakovany vo zväzku V., roč. 1978, na str. 43, pod por. č. 3 a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 18, § 19, § 22, § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Zákona o rodine, vecne súd dôvodil, že navrhovateľ sa domáhal rozvodu manželstva tvrdiac, že manželstvo bolo spočiatku harmonické a vzťahy v rodine dobré, časom však manželka začala inklinovať k nadmernému požívaniu alkoholu, pričom alkoholová závislosť sa stupňovala a protialkoholickú liečbu odmietla. S odstupom času sa už o domácnosť starala len sporadicky, neustále vyvolávala hádky spojené s veľkými žiarlivostnými scénami, vymykala ho z vlastného domu, opakovane vyhadzovala z domácnosti. V septembri 2009 ho manželka opojená alkoholom vyhodila z domu, kedy sa navrhovateľ odsťahoval do rodinného domu po jeho rodičoch a odvtedy je rozhodnutý k manželke sa nikdy nevrátiť. K manželke stratil citový vzťah a nevidí nádej na jeho obnovu, nemá záujem na ďalšom trvaní manželstva, ktoré je trvalo a hlboko rozvrátené. Manželka vo s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasila, žiadala, aby sa súd pokúsil o ich zmierenie a o odstránenie príčin rozvratu, nepovažovala sa za alkoholičku, poukazovala na to, že sa bolo bežné, že obaja manželia občas s priateľmi posedeli aj pri fľaši vínka, nikto ju však nikdy nevidel na verejnosti v opitom stave. Navrhovateľ podľa jej názoru prezentuje skutočnosti tak, aby súd návrhu vyhovel, neuviedol však súdu všetky relevantné informácie, pretože skutočné problémy nastali okolo roku 2009, keď k nim začal chodiť ich známy so svojou vtedy 35-ročnou dcérou, ktorá sa pokúšala zblížiť najskôr s ich starším synom neskôr sa snažila aj o ich mladšieho syna, ani to jej nevyšlo a následne začala flirtovať s jej manželom, ktorý pre ňu ( v tom čase rozvedenú a nezamestnanú) predstavoval zdroj peňazí. V septembri 2009 ako podvedená manželka reagovala skratovo tým, že navrhovateľovi povedala, že si nepraje, aby s nimi býval. Navrhovateľ v ich dome trávi väčšinu dňa, má tu svoje veci, hospodári, stravuje sa tam a večer odchádza za priateľkou do jej rodinného domu, kde býva

spolu s jej matkou. Navrhovateľ je pod silným vplyvom jeho priateľky, pričom manželka je presvedčená, že po tom, ako navrhovateľ, ktorý je krátko pred dôchodkom, príde o svoj stabilný príjem zo mzdy, nebude pre svoju priateľku už prínosom a vymení ho za iného chlapa, ako to urobila opakovane už v minulosti. Podľa manželky príčinou rozvratu v ich manželstve je predovšetkým to, že tretia osoba si začala činiť nároky na navrhovateľa, pričom zo strany tretej osoby išlo o dôvody čisto materiálne. Manželka je pritom už roky invalidná dôchodkyňa, deti účastníkov už majú svoje rodiny, a preto sa obáva, že v prípade rozvodu manželstva sa nebude mať v budúcnosti kto o ňu postarať. Navrhovateľ pred súdom zotrval na návrhu na rozvod manželstva, pretože od r. 2009 nežijú manželským spôsobom života, ich manželstvo si neplní žiadnu zo svojich spoločenských funkcií, teda intímne sa nestýkajú, spoločne nehospodária, ani nezabezpečujú spoločnú starostlivosť o deti. Manželka vo svojich vyjadreniach priznala, že od r. 2009 manželstvo neplní svoje funkcie, pričom sama pred otvorením pojednávania uviedla, že už 2,5 roka spolu nekomunikujú, teda ich manželstvo si neplní funkciu. Navrhovateľ od r. 2009 nežije v spoločnej domácnosti s manželkou, pričom v r. 2010 si našiel priateľku. K manželke nič necíti, medzi nimi nie je akákoľvek citová väzba, vôbec nie je ochotný obnoviť manželské spolužitie s manželkou, z čoho vyplýva, že nie je akýkoľvek predpoklad na obnovu manželského spolužitia, ich manželstvo je len formálnym zväzkom.

3. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania zhodnými tvrdeniami účastníkov konania za preukázané, že od 01.10.2009 nežijú v spoločnej domácnosti, viac ako 9 rokov sa intímne nestýkajú a na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že ich manželstvo v súčasnosti už dlhodobo neplní žiadnu zo svojich funkcií, keďže vzťahy medzi nimi sú vážne a trvalo narušené, manželstvo je len formálnym zväzkom, pričom vzhľadom na intenzitu rozvratu manželstva tu nie je predpoklad, že by mohlo dôjsť k obnoveniu ich spolužitia. V závere súd dopĺňa, že manželstvo je dobrovoľným zväzkom muža a ženy, a preto žiadneho z nich nemožno nútiť zotrvať v ňom. Preto s prihliadnutím na dobu viac ako 7 rokov, odkedy manželia nežijú v spoločnej domácnosti, a dobu viac ako 8 rokov, odkedy sa intímne nestýkajú, navrhovateľovi ani neuložil povinnosť navštíviť psychologickú poradňu za účelom obnovenia manželského spolužitia a manželstvo rozviedol keď navyše zistil, že rozvod manželstva nebude ani v rozpore so záujmami detí, ktoré sa z manželstva narodili, nakoľko sú už plnoleté a zaopatrené. Príčiny, ktoré viedli k rozvratu manželstva súd videl vo vzájomnom odcudzení manželov, v ukončení ich spolužitia, a tiež v nevere - mimomanželskom vzťahu navrhovateľa, zatiaľ čo navrhovateľom tvrdené nadmerné požívania alkoholických nápojov manželkou súd za preukázané nemal. O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 52 tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie manželka navrhovateľa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Poukázala na rozhodovaciu prax NS SR (napr. rozhodnutie R/1970 - zisťovanie vážneho rozvratu v manželstve a postoj druhého z manželov, hodnotenie celkového postoja manželov k manželstvu, R IV/1966 - úvaha o eventuálnej existencii podmienok pre rozvod manželstva), ktorou sa súd neriadil, a tým, že súd nepostupoval v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, svoje konanie nijako nezdôvodnil, porušil princíp právnej istoty a princíp rovnosti účastníkov konania a jeho rozhodnutie je preto arbitrárne. Odvolateľka je toho názoru, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal riadne dôkazy potrebné pre zistenie skutkového stavu, konal v rozpore s princípmi rovnosti strán sporu a spravodlivého súdneho konania ako aj s princípmi právnej istoty, rozhodnutie súdu tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nemajúceho oporu vo vykonanom dokazovaní a je nedostatočne odôvodnené, čím sa stáva nepreskúmateľným. Z dôvodu nenáležitého objasnenia úvah, ktorými sa súd pri rozhodovaní spravoval, pri súčasnej absencií odpovedí na relevantné námietky manželky navrhovateľa sa javí aj ako arbitrárne. Poukázala na to, že v konaní výslovne požadovala aplikovať § 96 CMP, teda žiadala, aby súd viedol manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usiloval sa o zmierenie s cieľom zachovať manželstvo, na čo súd vôbec nereagoval, tiež sa nevysporiadal s tým, že manželka, ktorá sa nezapríčinila o rozvrat manželstva má záujem na ďalšom trvaní manželstva, s tým, že v dome býva stále s manželom a hospodária spolu - platia úhrady nákladov spojených s bývaním a donedávna aj hypotéku na dom. Súd tiež veľmi povrchne zisťoval o aký mimomanželský vzťah sa jedná, prečo sa chce navrhovateľ rozvádzať a či to chce naozaj on, alebo ide o nátlak tretej osoby a či je vôbec reálne, aby si manželia vytvorili oddelené bývanie. Nezakladá sa na pravde tvrdenie navrhovateľa, že trvale býva vo Y. u priateľky, keď doteraz má trvalé bydlisko v F., kde dom aj obýva a do Y. k priateľke chodí len prespávať. Odôvodnenie rozhodnutia je podľa odvolateľky nedostatočné a nepresvedčivé. V nesporovom konaní platí vyšetrovací princíp a zásada materiálnej pravdy a súd má vykonávať dokazovanie, aj keď to účastníci nenavrhli. Súd nezisťoval bližšie o aký mimomanželský

vzťah sa jedná, prečo navrhovateľ naďalej žije v dome s manželkou a prečo podal návrh na rozvod manželstva až 8 rokov od nadviazania mimomanželskej známosti. Manželka pritom poukazovala na to, že je ochotná manželovi odpustiť a chce zostať v manželstve aj naďalej. Ani navrhovateľ sa pritom nedokáže a ani nechce odtrhnúť od spoločného rodinného prostredia a k priateľke chodí len prespávať, pričom s ňou nevytvára nový život. Vzhľadom na niekoľko rokov trvajúce problémy v intímnom spolužití navrhovateľa, odvolateľka tiež neverí jeho tvrdeniam, že zrazu dokáže s priateľkou plnohodnotne intímne žiť. Odvolateľka je toho názoru, že v tomto štádiu spoločného života si manželia majú hlavne pomáhať a to v chorobe a starobe, čo je aj účelom manželstva a tento si ich manželstvo plniť môže. Súd nezohľadnil, že ide o starších manželov, ktorí spolu prežili niekoľko desiatok rokov, postavili resp. zrekonštruovali dom a manželka je invalidná a v podstate odkázaná na pomoc manžela. Súd bol povinný skúmať aj súvisiace okolnosti a to najmä doterajší vzťah medzi manželmi a ich spolužitie, dĺžku manželského spolužitia, mieru vzájomnej odkázanosti, ktoré skutočnosti vôbec súd neriešil. Manželka je pritom presvedčená, že zo strany priateľky navrhovateľa ide čisto o finančnú záležitosť a aj v tomto smere sa dokazovanie viedlo veľmi povrchne. Súd tak nesprávne zistil skutkový stav a tiež nesprávne právne posúdil, že sú naplnené všetky predpoklady zániku manželstva rozvodom, neviedol účastníkov k odstráneniu príčin rozvratu a neusiloval o ich zmierenie, hoci mal uložiť účastníkom povinnosť navštíviť psychologickú poradňu, a až na základe vyjadrenia odborníka mohol manželstvo prípadne rozviesť. Preto žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a žiadal, aby ho odvolací súd potvrdil keď nesúhlasil s odvolacími dôvodmi jeho manželky. Podľa jeho názoru v tomto prípade by mediácia nebola účelná, keďže bolo jednoznačne preukázané, že manželstvo je nefunkčné. Pokiaľ súd nenariadil vo veci mediáciu, takýmto postupom nedošlo k znemožneniu uskutočňovania procesných práv manželky navrhovateľa, ani k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov, súd vypočul oboch účastníkov a oboznámil sa s listinnými dôkazmi, pričom ani jeden nenavrhol vykonať žiadny iný dôkaz. Súd preto postupoval v súlade s § 185 a nasledujúcich CSP, pričom dôkazy riadne vyhodnotil. Obaja účastníci v konaní zhodne potvrdili, že nežijú spolu ako manželia, spoločne nehospodária, intímne sa nestýkajú a tento stav aj manželka navrhovateľa potvrdila vo svojich písomných vyjadreniach aj výpoveďou na pojednávaní, pričom nelogicky trvala na tom, že manželstvo nie je hlboko a trvale rozvrátené. Prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov preto správne dospel k skutkovému zisteniu, že manželstvo je nefunkčné, nemôže si plniť svoj účel a obnovenie manželského spolužitia nemožno očakávať. Neakceptovateľné je aj tvrdenie odvolateľky, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd rozhodol na základe vykonaného dokazovania, z ktorého je nesporné, že manželstvo je iba formálnym zväzkom. Vyjadrenia manželky o kvalite navrhovateľovho intímneho života a o jeho sedemročnom mimomanželskom vzťahu, sú iba jej výmyslom. Navrhovateľ prízvukuje, že v žiadnom prípade by s manželkou spolužitie neobnovil. Manželka podľa neho podala odvolanie iba s cieľom, aby sa konanie čo najviac predĺžilo, pričom svoj záujem v skutočnosti sústreďuje iba na majetok. Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok potvrdil.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 a § 7 ods. 1 a § 94 Civilného mimosporového poriadku, ďalej len proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 , postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom odvolania, keďže tu išlo o návrhové konanie (§ 65 a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým manželstvo účastníkov konania rozviedol. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok manželky sa odvolací súd plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Reagujúc na odvolacie dôvody treba však doplniť nasledovné:

8. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že nezistil nič v procesnom postupe súdu prvej inštancie, čo by bolo možné považovať za znemožnenie uskutočňovania procesných práv odvolateľky v takej miere, že by bolo došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Toto podľa obsahu odvolania malo spočívať v tom, že súd neaplikoval ust. § 96 a neuložil účastníkom konania aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou, hoci to manželka žiadala.

9. Podľa § 96 ods. 1, 2 CMP, súd vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usiluje sa o ich zmierenie. Ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, môže súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou.

10. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že Civilný mimosporový poriadok ukladá súdu, aby sa v priebehu konania pokúsil zachrániť manželstvo tým, že bude usilovať o zmierenie manželov. Zákon neukladá súdu presný spôsob, akým sa má pokúsiť manželov v rozvodovom konaní zmieriť a z povahy veci vyplýva, že sa súd pokúša zmieriť ich najmä pri pojednávaní, pričom túto povinnosť súd realizuje vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Nie je pritom vylúčené, aby súd od snahy o odstránenie príčin rozvratu manželstva upustil, keď mu je zrejmé, že príčiny rozvratu manželstva sú natoľko závažné, že nie je možné manželov uzmieriť. Podľa druhého odseku citovaného ustanovenia môže, ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, súd účastníkov vyzvať, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou realizovanou podľa zákona o mediácii, ktorá predstavuje alternatívne riešenie sporu, v rámci ktorej sa manželia môžu dohodnúť na takých otázkach, ako je vzájomné správanie k sebe, starostlivosť o domácnosť, zanechanie nevery a pod. Citované ustanovenie však dáva súdu iba možnosť účastníkov vyzvať, aby sa pokúsili o mediáciu, nedáva však súdu možnosť uložiť im ( prikázať) , aby sa mediácie zúčastnili. Súd teda nemá možnosť účasť účastníkov na mediácii vynucovať a to ani formou ukladania poriadkových pokút. Preto súd posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu, či je výzva na pokus o zmierne riešenie mediáciou v konkrétnom prípade účelná, alebo nie, pričom účelná je spravidla tam, kde manželia pozitívne reagujú na poučenie o možnosti zmierneho riešenia, resp. na pokusy súdu o odstránenie príčin rozvratu, čo však ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol uvedený prípad.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na rozvod bol podaný dňa 16.11.2015, súd vytýčil pojednávanie na 27.04.2017, na ktoré sa dostavili obaja manželia a obaja boli riadne vypočutí. Navrhovateľ na podanom návrhu trval ( teda aj po 17 mesiacoch od podania návrhu na rozvod ), uviedol, že nemá záujem na obnovení manželského spolužitia, zatiaľ čo jeho manželka uviedla, že na obnovení manželského spolužitia záujem má. Obaja účastníci pred otvorením pojednávania zhodne súdu oznámili, že k obnoveniu manželského spolužitia nedošlo, manželka navrhovateľa dokonca uviedla, že navrhovateľ sa s ňou odmieta už dva a pol roka rozprávať a navrhla, aby sa obaja manželia zúčastnili psychologického poradenstva, s čím však navrhovateľ nesúhlasil. Z obsahu zápisnice pritom vyplýva, že prvoinštančný súd si riadne splnil povinnosť uloženú mu ust. § 96 ods. 1 CMP, pokúsil sa o zmierenie manželov, avšak márne, pretože navrhovateľ bol pevne rozhodnutý rozviesť sa, a o obnovenie manželstva nemal záujem, čo opakovane súdu prízvukoval a odmietal sa aj podrobiť návšteve psychológa . Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie nevyzval účastníkov, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou ani aby navštívili psychologickú poradňu ako navrhovala manželka navrhovateľa, a odvolací súd po preskúmaní spisu nepovažoval takýto postup súdu za vadný. V uvedenom prípade s ohľadom na okolnosti prípadu je totiž aj podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že rozvrat manželstva je trvalý a obnova spolužitia, vzhľadom na jednoznačný a rozhodný postoj navrhovateľa nie je možná, navyše navrhovateľ pokus o zmierenie odmietol, psychologického poradenstva ani mediácie by sa preto nebol nezúčastnil, pričom súd by ho k tomu nemohol prinútiť.

12. Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacou námietkou manželky, že súd neviedol účastníkov k odstráneniu príčin rozvratu, že neusiloval o ich zmierenie, a že mal uložiť účastníkom povinnosť navštíviť psychologickú poradňu a až na základe vyjadrenia odborníka mohol manželstvo prípadne rozviesť. Je treba pripomenúť, že súd nemá povinnosť vyzývať manželov k mediácii, alebo vyzývať k návšteve psychologickej poradne, ale prihliada na konkrétne okolnosti prípadu a zvažuje účelnosť takéhoto postupu. Okolnosti uvedenej veci pritom jednoznačne vypovedali o takom dlhoročnom a intenzívnom rozvrate manželstva, kde už nie je predpoklad reparácie narušených vzťahov a obnovenie manželského spolužitia zo strany navrhovateľa už nie je možné. Berúc potom do úvahy zásadu hospodárnosti konania, správne postupoval okresný súd pokiaľ v tomto prípade účastníkov nevyzval na návštevu psychologickej

poradne ani mediátora, nakoľko takýto postup by v konečnom dôsledku len predĺžil súdne konanie, pričom z dôvodov uvedených vyššie by sa uvedená výzva minula účinkom.

13. Z ďalšieho dokazovania výsluchom účastníkov konania bolo potom preukázané, že navrhovateľ od roku 2010 udržiava mimomanželský pomer, minimálne 9 rokov sa s manželkou intímne nestýka, a asi pred šiestimi rokmi sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Ak manželka navrhovateľa v odvolaní tvrdí, že v dome býva stále s manželom, manžel dom v F. stále obýva a hospodária spolu ( platia úhrady nákladov spojených s bývaním a donedávna aj hypotéku na dom) s tým, že do Y. navrhovateľ k priateľke chodí len prespávať, toto z jej výpovede pred okresným súdom nevyplýva, keďže súdu na pojednávaní uviedla, že od augusta 2009 sa manželia intímne nestýkajú, dňa 01.10.2009 odišiel navrhovateľ bývať „dole“ a v roku 2011 sa presťahoval do Y.. Pokiaľ na základe uvedených skutočností, berúc do úvahy vyjadrenie navrhovateľa, ktorý k svojej manželke už nič necíti a je pevne rozhodnutý neobnoviť viac s ňou manželské spolužitie, súd manželstvo rozviedol, postupoval podľa názoru odvolacieho súdu správne.

14. Podstatná časť odvolacích námietok sa týkala nedostatkov, ktoré odvolateľka videla v zisťovaní skutočného stavu veci a nevykonaní dôkazov potrebných pre jeho zistenie, s čím sa odvolací súd tiež nestotožňuje. Treba jej síce dať za pravdu, že v nesporovom konaní, kam patrí aj konanie o rozvod manželstva, platí pre súd vyšetrovací princíp, pričom je to súd ktorý zodpovedá za zistenie skutočného stavu a môže za týmto účelom vykonávať aj dôkazy, ktoré nikto nenavrhol, avšak v uvedenom prípade prvoinštančný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a výsledky ním vykonaného dokazovania postačujú na vyslovenie záveru o tom, že manželstvo účastníkov konania je dávno nefunkčné, keď v skutočnosti je iba formálnym zväzkom, v ktorom narušené vzťahy už nie je možné reparovať. Tento záver bolo možné prijať aj bez zisťovania bližších podrobností o dlhotrvajúcom mimomanželskom pomere navrhovateľa. Nevera zo strany navrhovateľa bola v konaní nesporná, obaja manželia ju zhodne potvrdili a manželka navrhovateľa práve neveru považovala za dôvod rozvratu ich manželstva. Hoci manželka tvrdila, že vzťah navrhovateľa a jeho priateľky považuje stále len za „úlet“, v tomto jej odvolací súd len ťažko môže dať za pravdu, keďže ide o mimomanželský vzťah trvajúci cca od r. 2010, ktorý navrhovateľ nehodlá ukončiť a nemieni spolužitie s manželkou obnoviť. Zaoberanie sa podrobnosťami tohto mimomanželského vzťahu ako si želala manželka (napr. či navrhovateľ trvalo býva u priateľky, alebo k nej chodí prespávať, či sú dôvody jeho priateľky udržiavať vzťah s navrhovateľom zištné, prípadne ako funguje ich intímny život a pod.) by tak nebolo nijakým prínosom a nemohlo mať vo svetle zistených skutočností, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné - a síce trvalý rozvrat bez nádeje na obnovenie manželského spolužitia - žiadny dopad na rozhodnutie vo veci. Za irelevantné podľa názoru odvolacieho súdu je treba tiež považovať spoločné platenie hypotéky manželmi, keďže bez ohľadu na hĺbku a vážnosť rozvratu ich vzťahov ide stále o spoločné záväzky, a to isté platí aj o úhrade nákladov v dome, ktorý je vo vlastníctve oboch. Pokiaľ odvolateľka namietala, že prvoinštančný súd neskúmal, či je reálne, aby si manželia vytvorili oddelené bývanie, uvedená otázka nie je v konaní o rozvod manželstva rozhodujúca a túto si budú účastníci riešiť v súvislosti s vyporiadaním ich bezpodielového spoluvlastníctva po rozvode manželstva, ak tak neurobia skôr. Odvolateľka tiež vytýkala súdu, že neskúmal, či rozvod chce naozaj navrhovateľ, alebo ide o nátlak tretej osoby a k tejto výhrade odvolací súd uvádza, že súd nemal dôvod, aby preskúmaval, či sa takéto tvrdenie manželky zakladá na pravde, zvlášť keď ho ničím konkrétnym nepodložila a zostalo tak iba v rovine jej subjektívnych pocitov. Navrhovateľ je dospelá, plne svojprávna osoba a niet z čoho usudzovať, že by k rozvodu mal byť kýmkoľvek donútený, alebo že by návrh na rozvod nebol prejavom jeho slobodnej vôle. Argumentácia odvolateľky o nedostatočne zistenom skutkovom stave tak podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí.

15. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na závere, že manželstvo účastníkov konania už dlhodobo neplní žiadnu zo svojich funkcií, keďže vzťahy medzi nimi sú vážne a trvalo narušené, manželstvo je len formálnym zväzkom, pričom vzhľadom na intenzitu rozvratu manželstva tu nie je predpoklad, že by mohlo dôjsť k obnoveniu ich spolužitia. Tieto závery okresného súdu treba považovať za súladné so skutkovými zisteniami, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania a odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie obsiahnutou v odôvodnení napadnutého rozsudku.

16. Podľa § 1 ods. 1 Zákona o rodine, manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o rodine); pričom účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí (odsek 2).

17. So zreteľom na obsah vyššie citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ uzavretie manželstva je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia manželov a to s vedomím utvorenia rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane i jeho harmonického fungovania; potom uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho existencie. Pokiaľ u existujúceho manželstva vývoj vzťahov medzi členmi tohto v minulosti založeného partnerského zväzku spôsobí, že pôvodný účel, pre ktorý bolo manželstvo uzavreté, sa vytratil a dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli, neexistuje rozumný dôvod takýto formálny vzťah zachovávať. V prejednávanej veci niet žiadnych pochýb o tom, že vzťahy medzi manželmi sú vážne a dlhodobo rozvrátené, keď manželia dlhodobo spolu ako partneri nežijú a nehospodária, deti pochádzajúce z manželstva sú už plnoleté a samostatné, pričom navrhovateľ udržiava dlhotrvajúci mimomanželský vzťah, s manželkou niekoľko rokov nekomunikuje a je pevne rozhodnutý ukončiť manželstvo rozvodom. Súd prvej inštancie správne skúmal, či ide o narušenie vzťahov dočasné, alebo trvalé, teda či by napriek ochladnutiu citov zo strany navrhovateľa prichádzala do úvahy možnosť nápravy rozvrátených vzťahov a hľadal riešenia spôsobilé tomuto zámeru napomôcť (pokus o zmierenie manželov pred otvorením pojednávania). Po vykonanom dokazovaní potom súd prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu správne uzavrel, že ide o rozvrat trvalý a nie je tu žiaden dôvod predpokladať, že by akýmkoľvek predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť k náprave narušených vzťahov do takej miery, aby bolo možné obnovenie harmonického manželského spolužitia. 18. Odvolací súd nedal za pravdu odvolateľke ani v tom, že by rozhodnutie bolo arbitrárne nakoľko súd prvej inštancie nedostatočne objasnil úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní spravoval, alebo že nedal odpovede na jej relevantné námietky. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd sa dostatočne v odôvodnení vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami a pokiaľ nedal odpoveď na každý argument manželky, nakoľko sa javil pre rozhodnutie bezvýznamný, nedopustil sa žiadneho pochybenia. Medzi pripomienkami vznesenými manželkou v konaní, na ktoré podľa nej bolo treba v odôvodnení rozsudku reagovať uvádza odvolateľka, že žiadala vysporiadať sa napr. so skutočnosťou, že ona ako manželka, ktorá rozvrat manželstva nezapríčinila, s rozvodom manželstva nesúhlasila a má záujem na ďalšom trvaní manželstva, žiadala dostatočne zhodnotiť postoj oboch manželov k manželstvu, skúmať doterajší vzťah manželov, dĺžku manželského spolužitia a mieru vzájomnej odkázanosti a možnosti poskytovať si osobnú a materiálnu pomoc. Odvolací súd sa preto týmito argumentami zaoberal sám ( § 387 ods. 3 a uvádza, že vo svetle zistených okolností prípadu a skutočností obsiahnutých vyššie v bode 17 tohto rozsudku, nemohol ani postoj manželky a jej snaha o zachovanie manželstva privodiť iné rozhodnutie vo veci. Ak aj manželka prejavila vôľu navrhovateľovi odpustiť jeho neveru, toto jej gesto sa javí ako bezvýznamné, pokiaľ tu niet vôle na strane navrhovateľa obnoviť manželské spolužitie a to ani s prihliadnutím na dĺžku trvania manželského zväzku. Navyše treba uviesť, že hoci samotné manželstvo trvá od 20.01.1978, teda 40 rokov, podľa zhodných vyjadrení účastníkov konania minimálne štvrtinu tohto obdobia je už nefunkčné. Zároveň treba poznamenať, že nie je celkom možné vylúčiť tiež podiel manželky na postupnom rozvrate vzťahov, keďže táto navrhovateľa opakovane sama zo spoločnej domácnosti vyhadzovala. Je potom tiež ťažko predstaviteľné, akým spôsobom si manželka predstavuje odpustenie nevery a pokračovanie v manželskom spolužití, keď túto navrhovateľovi netolerovala ani doposiaľ, pričom navrhovateľ mimomanželský vzťah zjavne ukončiť nemieni. K otázke materiálnej odkázanosti manželky na navrhovateľa sa žiada uviesť, že táto samotná nie je spôsobilá byť dôvodom na udržania manželstva, pokiaľ je tu inak preukázaný vážny a trvalý rozvrat vzťahov. Manželka má nárok na spravodlivé majetkové vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva a to v zmysle zásad ustanovených v § 150 Občianskeho zákonníka a pokiaľ by ako rozvedená manželka nebola schopná sama sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby jej prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a to až po dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva ( § 72 Zákona o rodine). Zároveň odvolací súd poukazuje na ust. § 66 a nasl. Zákona o rodine, v zmysle ktorého sú ich plnoleté deti povinné zabezpečiť rodičom primeranú výživu, ak to rodičia budú potrebovať. Pokiaľ ide o prípadnú osobnú odkázanosť manželky na navrhovateľa z pohľadu poskytovania osobnej starostlivosti a súvisiacej pomoci, tu sa žiada pripomenúť, že ani prípadné zachovanie manželského zväzku nedokáže prinútiť navrhovateľa, aby si tieto povinnosti plnil, pokiaľ tak nebude robiť dobrovoľne.

19. Záverom odvolací súd poukazuje na ust. § 18 Zákona o rodine, podľa ktorého manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach, sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Berúc do úvahy skutočnosti zistené v tomto konaní, aj odvolací súd musel konštatovať, že vyššie uvedené atribúty už manželstvo účastníkov konania nespĺňa. Pretrvávajúce citové odcudzenie, dlhotrvajúca

nevera, odsťahovanie navrhovateľa, či absencia akejkoľvek komunikácie medzi manželmi a najmä pevné rozhodnutie navrhovateľa nikdy viac neobnoviť s manželkou spolužitie sú neklamnými znakmi, že tento vzťah je už iba formálnym zväzkom, v ktorom chýba vzájomný rešpekt medzi manželmi a zákonite tak nemôže vytvárať zdravé rodinné prostredie. Nie je potom možné nútiť žiadneho z manželov v takomto nefunkčnom zväzku proti jeho vôli zotrvávať.

20. Vychádzajúc z týchto úvah, odvolací súd poukazujúc na správnosť napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie za použitia ust. § 387 ods. 2 potvrdil, vyhodnotiac argumenty odvolateľky ako nedôvodné. Napokon sa žiada ešte zdôrazniť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia ustanovenia § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 52 tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

22. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.