Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8CoP-281-2017.pdf
PDF · 84.8 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/281/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú I. P. nar. XX.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach dieťaťa rodičov Ing. T. P. nar. XX.X.XXXX bývajúcej na J. ulici č. X v W. zastúpenej advokátkou JUDr. Beátou Pitorákovou so sídlom na Kováčskej ulici č. 17 v Košiciach a O. P. nar. XX.X.XXXX bývajúceho na N. ulici č. XX v W. zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Juskom so sídlom na Račom potoku č. 3 v Košiciach za účasti Okresnej prokuratúry Košice II so sídlom na Mojmírovej ulici č. 5 v Košiciach v konaní o zníženie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 17.5.2017 č.k. 45P 169/2013-873 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zníženie vyživovacej povinnosti otca voči maloletej I. P. nar. 24.7.2004 za obdobie od 26.8.2013 do 3.2.2014 a za obdobie od 4.2.2014 do budúcna návrh otca na zníženie výživného zamietol. O trovách účastníkov konania rozhodol tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec s návrhom, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že súd prvej inštancie nerozhodol na základe zisteného skutočného stavu ale na základe fikcie. Uviedol, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že je občanom v hmotnej núdzi a vytkol súdu prvej inštancie, že suploval znalca, pretože nad rámec svojej právomoci sa vyjadroval k znaleckému posudku z odboru ekonómie a od neho žiadal, aby vyjadril svoj názor a vyvíjal na neho psychický nátlak. Zdôraznil, že motorové vozidlá neboli jeho vlastníctvom, pretože ich mal na leasing, v dôsledku čoho ich nemohol predať. Poukázal aj na zmenu pomerov u neho tým, že mu pribudla vyživovacia povinnosť k maloletej W. P.. Pretože konajúca sudkyňa uviedla, že bol odsúdený, dospel k záveru, že je voči nemu zaujatá. Tvrdenia matky maloletej o jej majetkových pomeroch označil za nepravdivé a účelové. V závere odvolania uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, súd prvej inštancie rozhodol na základe fikcie a nie na základe náležite zisteného skutočného stavu veci a tiež uviedol, že v iných právnych veciach bol v dôsledku svojej finančnej situácie oslobodený od súdnych poplatkov.
3. Matka maloletého dieťaťa vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že dĺžku konania zapríčinil svojou nepripravenosťou a tiež nepripravenosťou svojho právneho zástupcu na pojednávaniach otec maloletej. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci a na jeho základe zákonne rozhodol, pričom zohľadnil dlhodobý stav hmotnej núdze u otca, ako aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo a následne schopnosti a možnosti otca správne vyhodnotil podľa príslušných zákonných ustanovení.
Konštatovanie otca o arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku označila za účelové rovnako, ako aj jeho tvrdenia o zaujatosti konajúcej sudkyne. Vyjadrila nesúhlas s námietkami otca vznesenými voči kolíznemu opatrovníkovi a v tejto súvislosti vyjadrila názor, že povinnosťou kolízneho opatrovníka je konať v najlepšom záujme maloletého dieťaťa a nie favorizovať otca.
4. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky uviedol, že jej tvrdenia a konštatácie zasahujú do jeho súkromia a narúšajú jeho osobný život. Zdôraznil, že príjem matky v čase trvania pracovného pomeru bol vyšší, ako ho deklarovala a odmietol jej tvrdenia, že s matkou maloletej W. P. má nadštandardné vzťahy. Uviedol, že jeho odmena za vykonanú prácu pre matku maloletej W. zodpovedala rozsahu prác, ktoré vykonal. Aj v tomto vyjadrení uvádzal skutočnosti totožné so skutočnosťami uvedenými v jeho odvolaní.
5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že vyživovacia povinnosť predstavuje obsahovú zložku základných rodinno-právnych vzťahov. Je praktickým vyjadrením ekonomickej funkcie rodiny, ktorej účelom je zabezpečovať pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb, a to vzájomnou pomocou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom predstavuje jeden z dvoch základných pilierov systému zákonnej povinnosti poskytovať výživu. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť výživu ekonomicky najslabšej skupine osôb v spoločnosti, a to deťom. Povinnými subjektmi sú rodičia dieťaťa, t.j. matka a otec. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Vyživovacia povinnosť rodičov sa pri rozhodovaní posudzuje vždy samostatne za každého z nich. Pokiaľ rodičia spolu žijú a spoločne sa dobrovoľne podieľajú na nákladoch rodiny a zabezpečovaní výživy jej členov, potom súd o určení vyživovacej povinnosti k deťom nemá oprávnenie rozhodovať. Vyživovacia povinnosť má ale niekoľko foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou alebo čiastočne starostlivosťou o domácnosť. Druhou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania. Treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhrádzanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení ako je bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod. a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí prvoradá premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Jednoznačne tak životnú úroveň dieťaťa pozitívne ovplyvňuje majetkovo lepšie zabezpečený rodič. Miera životnej úrovne je objektívne zistiteľná rôznymi dôkazmi, môže ju preukázať napr. výška mesačných nákladov rodiča, a to súhrne alebo jednotlivé položky. Rozdiel úrovne oboch rodičov sa premieta do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti. Ak dieťa žije s rodičom, ktorého životná úroveň je porovnateľne nižšia než životná úroveň druhého rodiča, potom možno zaviazať povinného rodiča aj na plnenie všetkých preukázaných oprávnených potrieb dieťaťa, pričom súd bude vychádzať z predpokladu, že druhý rodič plní svoju vyživovaciu povinnosť formou osobnej starostlivosti a uspokojovaním bytových potrieb dieťaťa. Za schopnosti každého rodiča treba považovať jeho reálny zárobok, ktorý dosahuje v čase vyhlásenia rozhodnutia.
6. Základnou podmienkou určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa. Musí sa urobiť reálne tak, aby vystihovalo potreby dieťaťa ku dňu vyhlásenia rozsudku. Výška mesačných nákladov na dieťa má predstavovať vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa tak, aby bola jednoznačne určiteľná. Náklady na dieťa predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojovanie jeho potrieb. Medzi tieto základné patrí: bývanie, stravovanie, ošatenie, hygienické potreby a drogéria, zdravotná starostlivosť, školské potreby a náklady súvisiace s plnením školských povinností, preprava, poplatky, prípadne primerané náklady na mobilný telefón. Iba základné bežné potreby dieťaťa pokrýva vyživovacia povinnosť len v tom prípade, ak sú možnosti a schopnosti rodičov objektívne obmedzené a nedovoľujú poskytnúť dieťaťu viac. Na strane každého rodiča zohľadní súd jeho zárobky, schopnosti, možnosti a majetkové pomery, životnú úroveň, počet iných vyživovacích povinností, plnenie vyživovacej povinnosti aj osobnou starostlivosťou o dieťa, domácnosť, plnenie vyživovacej povinnosti aj vecnými plneniami nad rámec určený súdnym rozhodnutím. Miera vyživovacej povinnosti rodičov k tomu istému dieťaťu nemusí byť rovnaká.
7. Pri určení konkrétnej výšky výživného treba vychádzať z toho, aká finančná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň, nájomné za byt ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvoj jeho záujmov a potrieb, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky potreby nevyhnutné pre život kultúrneho človeka v spoločnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečiť dieťaťu primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov.
8. Odvolací súd k odvolacím námietkam otca tiež dodáva, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Na tieto skutočnosti prihliada aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Pri rozhodovaní o výživnom je rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity, v dôsledku čoho odvolacie námietky otca ohľadom rozhodnutia konajúceho súdu len na základe ničím nepodloženej fikcie neobstoja. Odvolací súd konštatuje, že síce nikto nemá zákonnú povinnosť pracovať, ale každý rodič má povinnosť vyživovať dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť. Túto skutočnosť musí mať vždy na zreteli pri akomkoľvek rozhodnutí, ktoré by mohlo ovplyvniť jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Rodič, ktorý nemá maloleté dieťa v osobnej starostlivosti, má možnosť zvyšovať svoj príjem napríklad vycestovaním za prácou, prácou nadčas, prípadne doplniť svoj zdroj príjmu čiastočnou prácou na dohodu, na rozdiel o rodiča, ktorý zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, v dôsledku čoho jeho výkon práce je časovo a miestne obmedzený. Otcovi maloletej nič nebráni vycestovať za prácou a dosahovať taký príjem, ktorý mu umožní zabezpečovať výživu v rozsahu jeho schopností a možností. Z predloženého spisu nepochybne vyplýva, že otec sa dobrovoľne vzdal majetkového prospechu, keď prenechal predmet leasingu (vozidlo BMW X5) bezodplatne budúcemu nájomcovi v čase skončenia leasingovej zmluvy, čím sa pripravil o možnosť jeho predaja. Odvolací súd konštatuje, že konajúci súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami ohľadne bezodplatného prevodu spoločnosti A. R. SK, s.r.o. a dospel k správnemu záveru, že tento prevod bol predmetom rozsiahleho dokazovania znalcom v konaní, v ktorom bolo naposledy rozhodnuté o vyživovacej povinnosti otca k maloletej právoplatným rozhodnutím, v dôsledku čoho odvolacie námietky otca poukazujúce na túto zmenu jeho pomerov od poslednej úpravy výživného neobstoja.
9. K odvolacím námietkam otca ohľadom porušenia jeho práva na spravodlivý proces konajúcim súdom odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje zákonné náležitosti rozsudku v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, nerobí rozsudok nepreskúmateľným a nezákonným. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa dôsledne v tejto právnej veci vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa predmetu konania ako aj s námietkami účastníkov konania, ktoré tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a účastníci konania ani v priebehu odvolacieho konania neuviedli žiadne skutočnosti odôvodňujúce iné rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa § 387 ods. 2 CSP a v odôvodnení sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
10. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).