Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-10Csp/41/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: Q. o zaplatenie 792,- eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 385,- eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 385,- eur od 22. 6. 2010 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 12. 8. 2016 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu spolu 792,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 792,- eur od 26. 10. 2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.

2. Žalobu odôvodňoval tým, že podáva ju v zmysle zmluvy o úvere číslo XXXXXXX zo dňa 11. 6. 2009, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 400,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 392,- eur, spolu teda sumu 792,- eur za podmienok dohodnutých v zmluve v 12-tich mesačných splátkach po 66,- eur počnúc dňom 21. 7. 2009. Tvrdil, že v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa žalobca a žalovaný dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalovaný podľa žalobcovho tvrdenia v žalobe napriek viacpočetným upozorneniam svoj záväzok riadne a včas neplnil, preto stratil výhodu splátok a jeho dlh sa tak dňa 26. 10. 2009 stal splatným. V žalobe poukázal na to, že dňa 31. 12. 2009 podal trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu, nakoľko mal podozrenie, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere v úmysle úver vôbec nesplácať, pričom právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č.k. 1T 4/2010-387 zo dňa 25. 3. 2013, bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu a žalobca ako poškodený so svojim nárokom na náhradu škody bol odkázaný na občianske súdne konanie. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu neuhradil do podania žaloby žiadnu platbu, preto sa domáha zaplatenia sumy 792,- eur a zákonného úroku z omeškania cestou súdu.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil svoj výpis z obchodného registra, Zmluvu o úvere, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru a rozsudok Okresného súdu Kežmarok č.k. 1T 4/2010-387 zo dňa 25. 3. 2013.

4. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu spolu s prílohami a výzvou vyjadriť sa k nej bola do vlastných rúk doručená dňa 20. 9. 2017, písomne nevyjadril.

5. Žalobca v podaní súdu doručenom dňa 20. 2. 2018 doplnil svoju argumentáciu zo žaloby tak, že citoval rozhodnutia viacerých súdov a tvrdil, že nakoľko v tu súdenom spore uplatňuje sa nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom, platí, že civilný súd je viazaný záverom trestného súdu o vzniku škody, ktorá je súčasťou skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu a preto civilný súd je oprávnený vykonať dokazovanie len o výške škody spôsobenej trestným činom a nie o vzniku a existencii škody.

6. Nakoľko hodnota tohto spotrebiteľského sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- eur, skutkové tvrdenia strán neboli sporné (keďže žalovaný sa k veci vôbec nevyjadril), pričom prejednávaný spor, v ktorom išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci bolo možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov, súd v súlade s ust. § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) spor prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. 3. 2018, miesto a čas jeho verejného vyhlásenia boli v súlade s ust. § 219 ods. 3 oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením dňa 21. 3. 2018 a súčasne na webovej stránke súdu na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR. Strany sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili.

7. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a vyjadrenia žalobcu súdu doručeného dňa 20. 2. 2018 a vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie žiadneho z nich nebolo žalovaným namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné.

8. Nakoľko súd zistil na tunajšom súde vedené exekučné konanie žalobcu ako oprávneného proti žalovanému ako povinnému pod spisovou značkou 3Er 816/2010 o vymoženie sumy 789,- eur s príslušenstvom, ktoré má základ v tom istom úverovom vzťahu strán založenom zmluvou o úvere zo dňa 11. 6. 2009 číslo 7290997 ako tento spor, oboznámil sa aj s obsahom uvedeného exekučného spisu, keďže to bolo potrebné pre posúdenie procesných podmienok (§ 185 ods. 3 , najmä z pohľadu či tu nie je prekážka veci rozhodnutej a tiež vzhľadom na § 295 CSP. V uvedenom exekučnom spise sa nachádza lepšie čitateľná fotokópia tej istej zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré žalobca ako dôkaz označil aj v tomto spore. Po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:

9. Dňa 11. 6. 2009 o 12:10 hod. uzavrel žalobca ako veriteľ, ktorý bol pri tomto úkone zastúpený mandatárom so žalovaným ako dlžníkom písomnú zmluvu označenú ako Zmluva o úvere uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva má podobu predtlačeného formulára do ktorého boli rukou vpísané jednotlivé údaje, a to v prvej časti údaje identifikujúce dlžníka, tu žalovaného. Najskôr sú tam uvedené kolónky pre uvedenie titulu, mena, priezviska, bydliska, rodného čísla, čísla občianskeho preukazu. Potom nasledujú kolónky s údajmi o samotnom úvere, kde je uvedené, že veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi úver v sume 400,- eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 392,- eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 792,- eur v 12 mesačných splátkach po 66,- eur počnúc dňom 21. 7. 2009 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Pod tým je v zmluve predtlačené prehlásenie, cit.: “Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon“ a následne štyri kolónky ponúkajú nasledujúce možnosti vyznačenia „zamestnanie“, „povolanie“, „podnikanie“ a „iný účel“. V zmluve je zaškrtnuté políčko „zamestnanie“. Vedľa toho je miesto pre podpis dlžníka, kde je podpis žalovaného. V spodnej časti formulára zmluvy, nad údajmi o dátume a čase jej podpisu a nad miestom pre podpis zmluvy dlžníkom je predtlačený text, cit.: „dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane Všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti.“ V bode 13 týchto všeobecných podmienok uvedených na rube zmluvy je uvedené, cit.: „Dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“. Poslednú časť formulára tvorí Potvrdenie o prevzatí peňažnej hotovosti z ktorého vyplýva,

že žalovanému suma úveru vyplatená bola dňa 11. 6. 2009. Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil z písomného vyhotovenia predmetnej zmluvy.

10. Z rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č.k. 1T 4/2010-387 zo dňa 25. 3. 2013 súd zistil, že žalovaný ním bol uznaný za vinného okrem iného za to, že dňa 11. 6. 2009 v Kežmarku prostredníctvom mandatára spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava na základe žiadosti o úver z 9. 6. 2009 uzatvoril zmluvu o úvere č. XXXXXXX na poskytnutie úveru v celkovej výške 400,- eur, pričom v žiadosti uviedol, že je ako robotník zamestnaný u zamestnávateľa B. s čistým mesačným príjmom 660,- eur a k žiadosti predložil nepravé potvrdenie o výške príjmov, pričom zamestnaný u B. nebol a príjem nemal, na základe čoho mu bol aj úver v hodnote 400,- eur poskytnutý, finančné prostriedky riadne prevzal, pričom sa zaviazal tento úver navýšený o poplatok 392,- eur uhradiť v 12-tich mesačných splátkach po 66,- eur počnúc dňom 21. 7. 2009, čím takto spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, Pribinova 25, spôsobil škodu najmenej 792,- eur, teda vylákal od iného úver tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a tak mu spôsobil malú škodu, čím spáchal prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodenú stranu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25. 3. 2013.

11. Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3Er/816/2010 súd zistil, že na základe návrhu oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo dňa 14. 7. 2010 na vykonanie exekúcie proti povinnému Q. (tu žalovaný), začalo sa exekučné konanie o vymoženie sumy 789,- eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR01507/10 zo dňa 15. 4. 2010. K návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený (tu žalobca) pripojil tú istú zmluvu o úvere číslo XXXXXXX zo dňa 11. 6. 2009 so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktorú pripojil aj k žalobe v tejto veci. V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený (tu žalobca) tvrdil to, čo v žalobe neuviedol, a síce že povinný (žalovaný) zaplatil mu dňa 21. 4. 2010 sumu 15,- eur. O žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd uznesením zo dňa 31. 1. 2011, č.k. 3Er 816/10-13 rozhodol tak, že exekučné konanie zastavil z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc, nakoľko tá v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v spojení s jeho § 39 a § 53 ods. 5 je ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve absolútne neplatná. Uznesenie o zastavení exekučného konania nadobudlo právoplatnosť dňa 1. 3. 2011.

12. Vzhľadom na existujúci rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o nároku žalobcu proti žalovanému majúcom základ v zmluve o úvere č.XXXXXXX, ktorou sa rozhodcovský súd vychádzajúc z odôvodnenia jeho rozsudku v rámci dokazovania aj zaoberal, súd musel vzhľadom na § 161 predovšetkým skúmať, či sú vôbec splnené procesné podmienky za ktorých môže konať a rozhodnúť o žalobe žalobcu proti žalovanému a dospel k záveru, že tie splnené sú.

13. V danom prípade totiž rozhodcovská doložka na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc bola v exekučnom konaní tunajšieho súdu sp. zn. 3Er/816/2010 vyhodnotená ako absolútne neplatná, čo sa premietlo do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekučného konania, preto tu nebola vôbec daná právomoc rozhodcovského súdu na konanie, rozhodcovský rozsudok týmto súdom vydaný je nulitný akt, paakt, ktorý nespôsobuje žiadne právne následky a teda ani nezakladá prekážku veci rozhodnutej. Uvedené závery jasne vyplývajú z právoplatného uznesenia súdu o zastavení exekučného konania.

14. Najvyšší súd v uznesení z 29. 01. 2015 sp. zn. 3Cdo 27/2011 dospel k záveru, že aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy, môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, ale tento právny záver je opodstatnený len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, pretože iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Súd je toho názoru, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu je aplikovateľné aj v súdenej veci. Súd podporne poukazuje tiež na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17Co/41/2015 a 5Co/219/2013, v ktorých sa už aj tento odvolací súd jasne vyjadril k neexistencii prekážky veci rozhodnutej z rozhodcovského rozsudku vydaného na základe neplatnej rozhodcovskej doložky a tiež na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/27/2011). Tento záver bol prijatý Najvyšším súdom Slovenskej

republiky i v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 9. 2. 2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“

15. Vzhľadom na uvedené súd mal za to, že prekážka veci rozhodnutej ani iný nedostatok procesných podmienok daný nie je a preto o žalobe žalobcu konal, preskúmal jej vecnú opodstatnenosť a dôvodnosť a meritórne o nej rozhodol, a to tak, že v časti jej vyhovel a v časti ju zamietol, a to z nasledujúcich dôvodov.

16. Žalobca uplatnený nárok, vychádzajúc z jeho tvrdení vo vyjadrení súdu doručenom dňa 20. 2. 2018 považuje za nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom. V tomto vyjadrení citoval okrem iného rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/187/2017, v zmysle ktorého by v prejednávanom prípade skutočnosti rozhodné pre ustálenie charakteru záväzkovo právneho vzťahu zo zmluvy o úvere nemali byť právne významné, lebo súd koná o nároku žalobcu na „náhradu škody“ a nie o nároku zo samotnej zmluvy o úvere ako takej, kedy by bolo právne významné skúmanie, či ju dlžník uzavrel v postavení spotrebiteľa alebo podnikateľského subjektu.

17. Súd však má za to, že pre rozhodnutie o žalobe žalobcu bolo potrebné zaoberať sa tým, či nároky ktoré žalobca uplatnil, teda jednak nárok na vrátenie mu poskytnutej istiny úveru vo výške 400,- eur ako aj nárok na zaplatenie mu „poplatku“ vo výške 392,- eur skutočne vznikli v danej výške (inak by o žalobe vôbec nemohol rozhodnúť), čo bolo možné len vtedy, ak dôjde k posúdeniu o aký záväzkový vzťah sa medzi stranami vlastne jedná a či išlo o vzťah spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský.

18. Podľa § 193 súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal.

19. Judikatúra už dávno prijala záver, že súd v civilnom konaní nie je viazaný rozhodnutím v trestnom konaní pokiaľ ide o výšku škody a to ani vtedy, keď je v odsudzujúcom trestnom rozsudku výška škody uvedená ako kvalifikačný znak a je tam presne vyčíslená (viď napr. R 27/1977 alebo R 22/1979).

20. Žalobca v žalobe (hneď prvá veta jej odôvodnenia) aj sám výslovne uviedol, že podáva ju v zmysle zmluvy o úvere č. 7290997. Koniec koncov, aj vo vyjadrení doručenom súdu dňa 20. 2. 2018 uviedol, že súd dokazovanie je povinný vykonať k výške škody spôsobenej trestným činom, a nie o vzniku a existencii škody.

21. Závery súdu premietnuté do tohto rozsudku nijako nespochybňujú, že žalovaný žalobcovi spôsobil majetkovú ujmu, keďže boli mu poskytnuté žalobcom peňažné prostriedky ktoré nevrátil. Súd však musel posúdiť, či nárok žalobcu v celej výške je daný, dôvodný a preukázaný, či má oporu v zákone, či mu neodporuje alebo či neodporuje dobrým mravom a má za to, že žalobcovi v danom prípade nevznikol nárok na „poplatok“ vo výške 392,- eur práve pre rozpor so zákonom ako aj s dobrými mravmi. Keďže tento nárok vôbec nevznikol, jeho nezaplatením žalobca ani nemohol utrpieť škodu. Podľa názoru súdu v danom prípade žalobca od žalovaného na základe zmluvy o úvere číslo XXXXXXX má právo žiadať len vrátenie mu skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov, teda sumy 400,- eur, z ktorej doposiaľ vrátená bola suma 15,- eur zaplatená žalovaným dňa 21. 4. 2010 ako to uviedol sám žalobca v návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 14. 7. 2010 nachádzajúcom sa v exekučnom spise sp. zn. 3Er/816/2010.

22. Hneď úvodom súd uvádza, že podľa jeho názoru sa v prípade zmluvy o úvere zo dňa 11. 6. 2009 číslo XXXXXXX jednalo o spotrebiteľský vzťah. Uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou bez ohľadu na to, že je v nej prostredníctvom jednej zo štyroch predtlačených kolóniek uvedené, že úver mal byť poskytnutý žalovanému na výkon zamestnania, čo by v zmysle definície spotrebiteľa v § 3 ods. 2 v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch znamenalo, že by sa nejednalo o spotrebiteľský úver.

23. Nemôže byť ale pochýb o tom, že i keď v prejednávanej veci nemalo ísť o spotrebiteľský úver, nemožno neprihliadať na fakt, že žalovaný zmluvu so žalobcom uzatváral ako spotrebiteľ. V tejto

súvislosti treba mať na pamäti tú skutočnosť, že vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (Hlava III článok 98 Charty základných práv Európskej únie) nekončí pri spotrebiteľských úveroch. Široká ochrana spotrebiteľov je garantovaná smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa spotrebiteľom predkladajú tak, že sú predformulované a spotrebiteľ spravidla ich obsah nemení. Ak spotrebiteľ pri takejto zmluve nepríjma službu alebo nekupuje tovar na obchodnú činnosť alebo iné podnikanie, prináleží mu ochrana touto smernicou a nemusí pritom ísť o spotrebiteľský úver. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami z úradnej moci súdu sa týka rozmanitých zmluvných vzťahov vrátane úverov, ktoré nemožno zaradiť do kategórie spotrebiteľských úverov.

24. Formulár zmluvy o úvere predložený žalobcom sa už vo svojom označení odvoláva na nutnosť jej posúdenia ako absolútneho obchodu striktne podľa Obchodného zákonníka. Avšak aj v právnom vzťahu, ktorý sa spravuje, či už ex lege alebo ex contractu, ustanoveniami Obchodného zákonníka nemožno opomenúť tú podstatnú skutočnosť, že táto právna úprava bola a je sprevádzaná jednak všeobecnou právnou úpravou spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, ako aj právnym predpisom verejnoprávneho charakteru obsahujúcim kogentné ustanovenia t.j. zákonom na ochranu spotrebiteľa.

25. Z pohľadu posúdenia, či je namieste aplikácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa tak nie je určujúcou a rozhodujúcou skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o spotrebiteľský úver, ale či sa jedná alebo nejedná o spotrebiteľský vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou. V tejto súvislosti súd poukazuje na definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa v § 52 ods. 1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 11. 6. 2009, ktorý ako lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne a širšie ako ustanovenie § 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle tohto zákonného ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

26. Teda v súvislosti s odvolávaním sa zmluvy o úvere na striktnú aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka súd pre úplnosť dodáva, že i keď nemalo ísť o spotrebiteľský úver, i tak vzhľadom na postavenie žalovaného ako spotrebiteľa (§ 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka), ktoré je zrejmé tak z obsahu zmluvy ako aj označenia žalovaného v nej (žalovaný ako dlžník je v časti zmluvy identifikujúcej ho ako stranu záväzku označený identifikačnými znakmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu) bolo treba vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka uzavrieť, že v prípade úverovej zmluvy zo dňa 11. 6. 2009 ide bez akýchkoľvek pochybností o vzťah spotrebiteľský, a ako na taký preň platia normy na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté tak vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ako aj v právnych aktoch Európskej únie. Žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania prípadného nespotrebiteľského charakteru záväzkového vzťahu nepreukázal, že by sa nemalo jednať o spotrebiteľský vzťah.

27. Z formy a obsahu úverovej zmluvy uzatvorenej so žalovaným na hlavičkovom papieri žalobcu je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“, typovú zmluvu. Aktuálne Občiansky zákonník aj výslovne stanovuje (§ 52 ods. 2 veta tretia) že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva a aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už judikoval (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014), že toto ustanovenie (§ 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka), sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

28. Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 11. 6. 2009 Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,

zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

29. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

30. Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

31. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

32. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

33. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

34. Je nesporné, že strany uzavreli zmluvu o úvere na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 400,-eur a žalovaný sa ho zaviazal vrátiť v 12 mesačných splátkach, pričom v zmluve bolo uvedené, že zaplatí aj „príslušný poplatok“ vo výške 392,-eur, a teda žalovaný mal zaplatiť žalobcovi sumu 792,- eur. Keďže medzi stranami ide o spotrebiteľský vzťah, bolo potrebné podľa § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka ako i podľa § 39 tohto zákona skúmať, či zmluva o poskytnutí úveru neobsahuje také zmluvné dojednania, ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa a prípadne by odporovali zákonu. Vzhľadom na uvedené súd musel skúmať, či suma 392,- eur, ktorú žalobca požadoval od žalovaného ako poplatok je v súlade so zákonom a čo vlastne tieto celkové náklady predstavujú.

35. Žalobca v danom prípade priamo v zmluve o úvere žiadnym spôsobom nešpecifikoval, z čoho pozostáva tento poplatok. Ak to chce spotrebiteľ zistiť, dozvie sa to až z článku 13 malým písmom písaných Všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa ktorých poplatok mal byť tvorený z jednej tretiny dohodnutým úrokom a z dvoch tretín nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V číselnom vyjadrení to potom znamená, že úrok by bol vo výške cca 130,66 eur, čo pri úvere 400,- eur znamená sadzbu úroku za rok viac ako 32,66 % a náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy so všetkou administratívou s tým spojenou by boli vo výške cca 261,33 eur. Takáto výška úroku a poplatku je v rozpore s dobrými mravmi a z toho dôvodu je zmluva v tejto časti podľa § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka neplatná, pretože pri úvere 400,- eur poskytnutom na dobu jedného roka a pri poplatku za poskytnutie úveru spolu s úrokom vo výške 392,- eur eura predstavuje celková výška odplaty za úver 98 %.

36. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy stranami ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.

37. Výška odplaty v sume 392,- eur je v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a teda je aj v rozpore so zákonom a z toho dôvodu je potrebné toto ustanovenie zmluvy považovať za neplatné. Zákonnosť a primeranosť tejto odplaty nie je možné obhájiť ani tým, že ide o odplatu dohodnutú podľa § 499 Obchodného zákonníka, ktorý pripúšťa dojednanie poplatku za poskytnutie úveru ak poskytovanie úverov je predmetom podnikania veriteľa. Pre posúdenie primeranosti výšky odplaty nie je podstatné ako je táto nazvaná, či úrok, či poplatok za poskytnutie úveru alebo inak, ani podľa akého predpisu sa uplatňuje, podstatný je pomer jej výšky k výške poskytnutej sumy s prihliadnutím k lehote jej splatnosti. Ak sa pri úvere 400,- eur súčasne požaduje od spotrebiteľa odplata prezentovaná v snahe obhájiť jej celkovú výšku sčasti ako úrok a sčasti ako poplatok spojený so spracovaním a poskytnutím úveru a to vo výške takmer 100 % požičanej sumy za rok, nemožno takýto poplatok vyňať súdnej kontrole. Ak

po prepočte výšky odplaty na ročné vyjadrenie činí cena úveru per annum 98 %, tak už len samotná skutočnosť, že cena úveru je takmer 100 % poskytnutej sumy je zarážajúca a odôvodňujúca zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho úkonu. Súd tu pre porovnanie dáva do pozornosti napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/115/2017 kde ten posudzoval prijateľnosť úroku vo výške 28 % ročne, teda ešte podstatne nižšieho ako je úrok v tu súdenej veci, pričom konštatoval, cit.: “z ustálenej praxe súdov je preto potrebné považovať dohodu o výške ročného úroku v miere 28 % za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a ktorá je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené potvrdili súdy pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn. 3Co/3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13. 08. 2014, sp. zn. 10Co/325/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09. 11. 2010, sp. zn. 17Co/313/2010).Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 % percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26 % na 18% a sadzbu 26 % vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom“.

38. I keď súd nepopiera a rešpektuje skutočnosť, že výška úrokov u nebankových subjektov, akým je aj žalobca je logicky vyššia ako obvyklé bankové úroky vzhľadom na ich vyššie podnikateľské riziko, to neznamená, že výška úrokov či inej odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov môže byť u nebankového subjektu neobmedzená, bezbrehá, nemajúca žiadne limity, niekoľkonásobne presahujúca tieto bankové úroky, ako je tomu v prípade predmetnej úverovej zmluvy. Súd si ani nevie predstaviť reálnu administratívu spojenú s predmetným úverom, ktorá by za 12 mesiacov odôvodňovala poplatok vo výške 261,33 eur, predstavujúcej 65 % sumy úveru. Pokiaľ ide o úrok, z internetovej stránky NBS súd preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk v júni 2009 pri spotrebiteľských úveroch na 1 rok predstavovali cca 9 %. Z toho je zrejmé, že už aj samotný úrok dohodnutý medzi stranami v danom prípade v sadzbe 32,66 % (ktorý treba naviac posudzovať spolu s ďalšou časťou požadovaného poplatku) bol podstatne vyšší ako úrok poskytovaný bankami. Dohoda o výške úrokov, či inej odplaty za poskytnutie úveru musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31. 7. 2009). Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o výške odplaty za úver vo výške 392,- eur za absolútne neplatnú, nakoľko sa prieči zákonu aj dobrým mravom. Ani rýchlosť poskytnutia úveru, či špecifiká nebankového poskytovania úverov nemôžu nič zmeniť na neprijateľnosti výšky danej odplaty.

39. Súd si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať tiež na tú skutočnosť, že na praktiky, kedy sa úroky maskovali za rôzne poplatky spojené s poskytnutím úveru medzičasom reagoval zákonodarca tak, že zákonom č. 106/2014 Z.z. ktorý novelizoval Občiansky zákonník zadefinoval inštitút civilnoprávnej úžery, pričom v dôvodovej správe argumentoval okrem iného práve praktikami, keď sa v zmluve uvedie tzv. zmluvná odmena, pričom v zmluve sa vôbec neuvádzajú úroky požadované od spotrebiteľa (viď osobitnú časť dôvodovej správy čl. I k bodu 1). Zároveň tam pre odstránenie pochybností jasne vysvetlil, že pojem odplata bude subsumovať akékoľvek náklady spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Odplata tak bude zahŕňať jednak úrok, jednak poplatky za poskytnutie úveru, pravidelné poplatky, ktoré bude sprevádzať trvanie úverového vzťahu, ale aj všetky náklady spojené s obligatórnym poistením úveru a podobne.

40. Práve v prípade spotrebiteľských, typových zmlúv, ktorých návrhy sú vopred dodávateľom pripravené na predtlačených tlačivách a v ktorých sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe musia dobré mravy pôsobiť ako korektív, keďže zmluvu uzatvára dodávateľ v podstate „sám so sebou“, nakoľko spotrebiteľ nemá reálnu možnosť žiadnym spôsobom zmeniť jej obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu zmluvy ako celku. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu „približne vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy“ a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom „primeraného vyrovnania záujmov“.

41. I keď ani správanie žalovaného, ktorý od veriteľa prijal peniaze ktoré doposiaľ nevrátil nie je v súlade s princípmi správania sa v súlade s dobrými mravmi, nič to nemení na tom, že len s poukazom na neplnenie si povinností, či nekalý úmysel nemožno zaviazať dlžníka k plateniu absolútne neprijateľného plnenia, ktoré v demokratickej spoločnosti nemá miesto.

42. Keďže z absolútne neplatného dojednania nemožno priznať ani jeho časť, súd nárok na odplatu za úver vo výške spolu 392,- eur zamietol celý. Žalobcovi odplata za úver pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi od počiatku nepatrila, preto nemožno priznať ani jej časť a nemôže ju legitimizovať ani neskoršie správanie žalovaného.

43. Navyše súd pripomína žalobcovi, že súdy sa už viackrát zaoberali výškou jeho administratívneho „poplatku“ a následne právoplatne judikovali uvedený poplatok ako neprijateľnú zmluvnú podmienku (viď napr. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C/94/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/42/2017 alebo rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 2C/40/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/35/2017 či rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 20C/104/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/203/2016).

44. V tejto časti teda žaloba žalobcu zjavne obchádza zákonný zákaz vyplývajúci z ust. § 53a Občianskeho zákonníka, čo samo osebe zakladá dôvod na jej zamietnutie v uvedenej časti. Ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje dodávateľovi používať zmluvnú podmienku, ktorá bola právoplatne súdom vyhlásená za neprijateľnú. Takáto zmluvná podmienka je neplatná (podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pričom ide o absolútnu neplatnosť). Jej ďalším používaním dodávateľ vytvára protiprávny stav, navyše zákonom explicitne zakázaný, a priznanie plnenia z takejto zmluvnej podmienky je v priamom rozpore so zákonom. Ak by súd priznal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, išlo by o tolerovanie pokračujúceho protiprávneho stavu zo strany súdu a popieranie vysokého záujmu Európskej únie a práva Európskej únie na ochrane práv spotrebiteľa.

45. Preto súd má za to, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 11. 6. 2009 uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi len sumu 400,- eur rovnajúcu sa výške poskytnutej úverovej istiny. Žalobca predloženou zmluvou preukázal, že žalovanému bola reálne poskytnutá suma 400,- eur. V priebehu konania neboli zistené žiadne skutočnosti spochybňujúce tvrdenia žalobcu, že na nároky z úverovej zmluvy žalovaný doposiaľ uhradil len sumu 15,- eur dňa 21. 4. 2010 ako vyplýva z tvrdenia žalobcu v exekučnom spise. Súd preto mal za preukázaný vznik nároku veriteľa na úhradu úverovej istiny vo výške 385,- eur. Keďže nebolo ničím spochybnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný sumu 385,- eur do dňa vyhlásenia rozsudku mu neuhradil, čo nespochybnil ani samotný žalovaný, hoci žaloba s prílohami mu bola riadne doručená a bol vyzvaný sa k nej vyjadriť, teda ak by chcel spochybniť základ či výšku voči nemu uplatneného nároku, mal dostatočný priestor tak urobiť, súd žalobe v časti nároku na zaplatenie sumy 385,- eur vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi túto dlžnú sumu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. V prevyšujúcej časti požadovanej istiny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

46. Žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 792,- eur od 26. 10. 2009 do zaplatenia.

47. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

48. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

49. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

50. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2009 do 31. 1. 2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Táto výška úrokov z omeškania platí aj za dobu omeškania po 31. januári 2013 ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013 (viď § 10c tohto nariadenia v znení účinnom od 1. 2. 2013). V danom prípade záväzkový vzťah strán vznikol pred 1. 2. 2013 (keďže zmluva bola uzavretá 11. 6. 2009), preto výška úrokov z omeškania na ktoré žalobcovi vzniklo právo je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 51. Žalobcom požadovaná sadzba úroku z omeškania 5 % ročne takto určenú sadzbu nepresahuje, preto súd v tejto sadzbe úrok z omeškania priznal. Žalobca, vychádzajúc z tvrdení v žalobe určil začiatok omeškania žalovaného od ktorého požadoval úrok z omeškania na deň 26. 10. 2009 na základe toho, že pre neplnenie záväzku žalovaný stratil výhodu splátok a dňa 26. 10. 2009 sa dlh stal splatným.

52. Súd však tvrdenie žalobcu o vzniku povinnosti žalovaného celú sumu úveru zaplatiť v zmysle „zosplatnenia úveru “ najneskôr do dňa 26. 10. 2009 s následným vznikom omeškania žalovaného v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti považuje za nepreukázané.

53. Ako už bolo uvedené, v súdenej veci sa jednalo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa v zmysle tejto zmluvy malo uskutočniť v splátkach, preto ak veriteľ chcel žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, bol povinný postupovať podľa ust. § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka účinného v tom čase. Podľa tohto zákonného ustanovenia ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20090101>najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Súd musí skonštatovať, že žalobca nepreukázal dodržanie týchto podmienok, ktoré v zmysle predmetného ustanovenia zákona bolo treba splniť, aby bolo možné žiadať predčasné splatenie úveru. Nebolo vôbec preukázané ani to, žeby žalobca úver predčasne zosplatnil, keďže na svoje tvrdenie že sa tak stalo žiaden dôkaz nepredložil. Ak sa tak stalo, žalobca bol povinný preukázať využitie tohto svojho práva a jeho oznámenie žalovanému, čo sa nestalo. Nebolo preukázané ani to, žeby veriteľ súčasne upozornil spotrebiteľa (žalovaného) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

54. Žalobca nežiadal úrok z omeškania z jednotlivých splátok (ktorý by ani nebolo možné priznať pre ich nesprávnu výšku vzhľadom na nevzniknutie nároku na odplatu) ale žiadal úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni keď v zmysle jeho názoru vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť celú dlžnú sumu jednorázovo. Keďže predčasné zosplatnenie úveru nebolo preukázané, je treba vychádzať z toho, že pri 12-tich mesačných splátkach úveru splácaných od 21. 7. 2009 by žalovaný poslednú hradil dňa 21. 6. 2010. Keďže sa tak nestalo a zaplatil len sumu 15,- eur dňa 21. 4. 2010, od 22. 6. 2010 je preukázateľne v omeškaní so zaplatením nevráteného zostatku úverovej istiny vo výške 385,- eur. Preto vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný odo dňa 22. 6. 2010 preukázateľne je v omeškaní so zaplatením celej nevrátenej úverovej istiny 385,- eur a jeho omeškanie trvá, uložil mu súd spolu so sumou 385,- eur zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 385,- eur od 22. 6. 2010 do zaplatenia. Z dôvodov už uvedených súd zamietol žalobu v časti úroku z omeškania požadovaného za čas pred 22. 6. 2010 a zamietol ju aj v časti úroku z omeškania požadovaného nad sumu prisúdenej úverovej istiny, keďže nárok na poplatky a úroky za úver nevznikol a do omeškania s ich zaplatením sa tak žalovaný dostať nemohol.

55. Súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu s úrokmi z omeškania v lehote stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá CSP, t.j. v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku keďže na určenie dlhšej lehoty na zaplatenie, či na povolenie splácať ju v splátkach nebol podaný návrh a nebol by na to ani zákonný dôvod najmä vzhľadom na extrémnu dĺžku omeškania žalovaného s plnením jeho povinností, keď tento na úver ktorý dostal v roku 2009 jedinú úhradu vo výške 15,- eur vykonal ešte dňa 21. 4. 2010 a odvtedy nič, a tak by povolenie ďalšieho odkladu úhrady dlžnej sumy súdom zjavne odporovalo zásade spravodlivej a účinnej ochrany práv v zmysle článku 2 ods. 1 CSP. Uvedené však žalovanému nebráni, aby sa v prípade, že by prisúdenú sumu chcel splácať v splátkach, obrátil s takouto žiadosťou priamo na žalobcu.

56. Keďže ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bolo Ústavným súdom SR v čase predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR a súd je povinný

rešpektovať článok 152 ods. 4 Ústavy SR v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, nebolo ho ďalej možné aplikovať.

57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku výsledok konania je taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola zamietnutá, tak žalobca ako i žalovaný boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní, pričom pomer ich úspechu a neúspechu je cca pol na pol (nakoľko zo žalovanej istiny 792,- eur s príslušenstvom prisúdená bola suma 385,- eur s príslušenstvom). Vzhľadom na uvedené súd v zmysle § 255 ods. 2 rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.