Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-393-2016.pdf
PDF · 93.9 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/393/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Fond na podporu vzdelávania, Bratislava, Panenská 29, IČO: 47 245 531, zastúpeného: AENEA Legal s.r.o., Bratislava, Jozefská 3, IČO: 35 951 125, proti žalovaným: 1/ K. Q., nar. XX. L. XXXX, bytom A., J. X, 2/ D. S., nar. X. W. XXXX, bytom A., J. X., o 562,38 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 8. júna 2016 č. k. 35C/709/2015-44 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 562,38 eur s dohodnutým úrokom 4% ročne zo sumy 562,38 eur od 10. septembra 2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,5% ročne zo sumy 642,95 eur od 26. októbra 2013 do zaplatenia, poistné za rok 2015 vo výške 1,70 eur a vo výške 3,5 zo zostatku istiny ročne za každý aj začatý rok až do zaplatenia istiny s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhého do výšky poskytnutého plnenia. Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 115a ods. 2, § 156 ods. 3, § 200ea O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), § 657 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, § 13 ods. 5, 6, § 14 ods. 3, 4 ZoŠPF (zákon č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde). Vecne zdôvodnil, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že právny predchodca žalobcu na základe žiadosti uzavrel so žalovanou 1/ ako dlžníčkou a žalovaným 2/ ako ručiteľom zmluvu o pôžičke zo Študentského pôžičkového fondu č. 915/2007, v akademickom roku 2007/2008. Na zmluve sa uvádzal dátum jej uzavretia 15. novembra 2007, pričom dátum overenia podpisu u žalovanej 1/ bol zo dňa 28. novembra 2007 a žalovaného 2/ z 29. novembra 2007. Výška pôžičky uvedená v zmluve činila 30.000 Sk, mesačná výška splátky 330 Sk. V zmysle zmluvy, ako i ZoŠPF, pôžička sa mala poskytnúť v dvoch splátkach (prvá mala byť vyplatená v lehote 14 dní od dourčenia uzavretej zmluvy na fond a druhá polovica v mesiaci február nasledujúceho kalendárneho roka). Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu vrátiť. Zmluva o pôžičke má reálnu povahu, vyžaduje nielen dohodu strán, ale aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Dôkazné bremeno nesie veriteľ. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že napriek uvedeným skutočnostiam žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, kedy a v akom rozsahu boli žalovanej 1/ poskytnuté peňažné prostriedky. Hoci na zmluve je uvedená výška pôžičky 30.000 Sk, je zrejmé, že pôžička bola schválená v priebehu akademického roka, a preto bolo povinnosťou žalobcu preukázať, či bola vyplatená plná suma pôžičky alebo bola znížená. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaná 1/ si nesplnila povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy a nezaslala mu doklad o ukončení štúdia štátnou skúškou a nepodpísala dohodu o splátkach pôžičky. Žalobca tak nepreukázal, kedy na strane žalovanej 1/ došlo k ukončeniu štúdia, s ktorým je spojená povinnosť vrátiť pôžičku, ako ani to, akým spôsobom bola pôžička žalovanou uhrádzaná (žalobca uviedol len celkovú výšku ňou uhradených splátok 832,20 eur).
Žalobca nevysvetlil, na základe čoho malo dochádzať k plneniu pôžičky v splátkach, keďže pôžička sa stala splatnou zo zákona v celom rozsahu. Keďže žalobca nepreukázal, v akom rozsahu boli poskytnuté peňažné prostriedky žalovanej 1/ a v akom rozsahu a na základe akých podmienok žalovaná 1/ tieto prostriedky vrátila, žalobu súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodnú, s poukazom na neunesenie dôkazného bremena jeho tvrdení. Vzhľadom na nepreukázanie existencie pohľadávky, žaloba bola zamietnutá aj voči žalovanému 2/ ako ručiteľovi. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého žalovaným 1/, 2/ vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v konaní neúspešnému. Z dôvodu, že žalovaným trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie im ich náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne uložením povinnosti žalovaným 1/, 2/ zaplatiť žalobcovi navrhované peňažné plnenie. Odvolanie odôvodnil tým, že nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie vyplývala zákonná poučovacia povinnosť obsiahnutá v ustanovení § 120 ods. 4 O. s. p., ktorá je vyjadrením koncentrácie občianskoprávneho konania, týkajúca sa možnosti strán konania predkladať skutočnosti a dôkazy, vrátane určenia momentu na ich predkladanie. Strany konania mali možnosť na dosiahnutie účelu konania pri plnení dôkaznej povinnosti prihliadať na skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie vo veciach, v ktorých bolo nariadené pojednávanie alebo do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej vo veciach, v ktorých sa pojednávanie nenariaďuje. Uvedené procesné následky zákon viaže na vedomosť účastníka o tejto procesnej povinnosti a preto ukladá súdu obligatórnu poučovaciu povinnosť, ktorú je povinný poskytnúť každej strane konania, vrátane zastúpenej právnym zástupcom. Uvedený záver je v súlade s konštantnou praxou súdov (porov. uznesenie Krajského súdu Trenčín č. k. 8Co/6/2014). V rámci prípravy pojednávania súd prvej inštancie má doručiť žalobu žalovanému spolu s prílohami a poučiť účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p.. Súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobcovi nepostupoval v súlade s ustanovením § 120 ods. 4 O. s. p. a žiadnym spôsobom nepoučil žalobcu o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Žalobcovi nie je známe, v akom znení na úradnej tabuli súdu bol uverejnený oznam o mieste a čase vyhlásenia rozsudku a ani to, počas akého časového obdobia bol uverejnený na úradnej tabuli. Žalovaná suma pozostávala z istiny pôžičky 995,82 eur, poplatkov a náhrad 213,21 eur, zmluvného úroku v rozsahu 4% vo výške 185,55 eur a výška uhradených splátok činila 832,20 eur. Žalobca poskytol žalovanej 1/ pôžičku vo výške 30.000 Sk, t. j. 995,82 eur. Súčasťou žalobného návrhu bol aj prehľad poplatkov a náhrad účtovaných žalovanej 1/, ktorá sa dostala do omeškania so zaplatením jednotlivých splátok a v dôsledku omeškania sa stala celá pôžička splatnou. Žalovaná 1/ si nesplnila povinnosť vyplývajúcu z čl. 2 ods. 3 zmluvy, keďže neoznámila žalobcovi skončenie štúdia štátnou skúškou v akademickom roku 2007/2008 a nezaslala mu doklad o ukončení štúdia, preukazujúceho túto skutočnosť. Z dôvodu, že žalobca nemal k dispozícii uvedený údaj, vychádzal z údaja označeného v záhlaví zmluvy ako predpokladaný termín skončenia štúdia. Žalobca napriek zosplatneniu celého dlhu nepristúpil k realizácii svojho zákonného práva a k výzve na úhradu celého splatného záväzku, ale naďalej žiadal o úhradu záväzku formou pravidelných splátok. K poskytnutiu pôžičky došlo v plnej výške, bez uplatnenia krátenia. Súd prvej inštancie hoci nemal splnené podmienky prípravy pojednávania, rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania. Porušením procesných práv a povinností postupom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, najmä za situácie, kedy súd prvej inštancie mienil vo veci verejne vyhlásiť rozsudok bez nariadenia pojednávania.
3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.
4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
5. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré začalo ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).
7. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie doručoval žalobcovi, prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu vo výške 33,50 eur (podľa referátu zo dňa 26. novembra 2015) a následne na základe referátu z 15. decembra 2015 bol žalobca vyzvaný, prostredníctvom právnej zástupkyne, aby oznámil súdu, z čoho pozostávajú sumy uvedené v petite žaloby, ako boli tieto sumy vyčíslené a započítané na splátky. Poučenie žalobcu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. žalobcovi doručované nebolo (ako ani jeho právnej zástupkyni), napriek zákonnej poučovacej povinnosti súdu o predložení alebo označení všetkých dôkazov a skutočností najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (vo veciach, v ktorých sa pojednávanie nenariaďuje). Pokyn na doručenie zákonného poučenia žalobcovi nebol daný zamestnancom súdu, ako ani zákonnou sudkyňou (údaje na doručenke sú na preukázanie doručenia poučenia nepostačujúce, keďže pokyn kompetentnej osoby k tomu z obsahu spisu nevyplýval, ako ani písomné vyhotovenie zákonného poučenia, vrátane jeho obsahu, na rozdiel od doručovania poučenia žalovaným 1/, 2/).
8. Podľa § 120 ods. 4 O. s. p. súd je povinný, okrem vecí podľa odseku 2, poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a O. s. p.. Z dôvodu, že súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval a žalobcovi neposkytol zákonné poučenie o povinnosti predložiť alebo označiť dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pojednávanie nenariadil, ale napriek tomu meritórne rozhodol, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a realizovať tak svoje právo na súdnu ochranu, garantované článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.).
9. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznával Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.
10. V spore o zaplatenie dlhu z úveru alebo pôžičky nesie žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke a že na základe tejto zmluvy mu poskytol finančné prostriedky. Ak bol súd prvej inštancie toho názoru, že listinné dôkazy pripojené k žalobe nepreukazujú tvrdenia uvádzané žalobcom v žalobe a sú rozporné, bolo jeho povinnosťou nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré by predvolal účastníkov, ktorých prítomnosť je potrebná (§ 115 O. s. p., účinný do 30. júna 2016). Žalovaná 1/ (ako i žalovaný 2/) pritom po doručení žaloby tvrdenia v žalobe žiadnym spôsobom nenamietala. Obvykle platí, že skutočnosti nadvodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovanej strany (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/181/2016).
11. Z koncepcie ustanovenia § 115a ods. 2 O. s. p. (podľa ktorého pojednávanie nie je potrebné nariaďovať v drobných sporoch) vyplývalo, že zákon chcel zjednodušiť procesný postup súdu vo veciach,
v ktorých návrhu na začatie konania (žalobe) vyhovie spravidla v celom rozsahu. Bolo by v rozpore s účelom a princípmi O. s. p. zamietať návrh (žalobu) bez nariadenia pojednávania v prípadoch, ak tvrdený skutkový stav je možné preukázať vykonaním dokazovania na pojednávaní. Preto ak súd dospeje k záveru, po splnení formálnych predpokladov na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, že tvrdený skutkový stav v danom štádiu konania nie je možné vziať za základ rozhodnutia, pretože vyžaduje ďalšie dokazovanie, mal by nariadiť pojednávanie.
12. Podľa § 114 ods. 1 O. s. p., keďže súd prvej inštancie neodmietol žalobu z procesných dôvodov (§ 43 ods. 2 O. s. p.), mal pojednávanie pripraviť a podľa dovtedajších výsledkov konania na súdnom pojednávaní podľa § 118 ods. 2 O. s. p. uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, príp., ktoré dôkazy nevykoná aj keď ich účastníci navrhli. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval, ale namiesto vykonania dokazovania meritórne rozhodol, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, a to vykonávať procesné úkony v rámci dokazovania a realizovať tak svoje právo na súdnu ochranu, garantované článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.).
13. Súd prvej inštancie preto nepostupoval správne, ak označené skutočnosti, ktoré v danom štádiu konania neboli medzi stranami ani sporné, považoval za nepreukázané a z tohto dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
14. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom znemožnila žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktoré nenahrádza dokazovanie prináležiace súdu prvej inštancie, ktoré nebolo vykonané).
15. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, umožniť stranám v konaní, teda aj žalobcovi, v súlade s procesnými pravidlami preukázať jeho nárok, z hľadiska okruhu všetkých relevantných skutočností, určovaných hypotézou dotknutých hmotnoprávnych noriem, najmä osobitným predpisom, ktorým žalobca odôvodňoval svoj nárok. Pri vykonaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať aj zásadu predvídateľnosti postupu súdu. Uvedený záver nezbavuje žalobcu povinnosti aktívne prispievať k dosiahnutiu účelu konania (článok 8 základných princípov CSP).
16. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania, vrátane žalobcu.
17. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobcu, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07.
18. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
19. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.