Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Csr/1/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Beatou Gešvantnerovou v právnej veci žalobcu: I. Y. nar. X.X.XXXX, bytom E. J. XXX, proti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Pribinova 25 Bratislava IČO 35807598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

rozhodol:

I. Súd zrušuje Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž zo dňa 16.2.2017 so sídlom Vansovej 2, Bratislava pod spisovou značkou D II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. III. Žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1/ Žalobca žalobou podanou 31.3.2017 navrhol zrušiť rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž so sídlom Bratislava, Vansovej č. 2, zriadeným záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž, so sídlom Rusovská cesta č. 15, Bratislava, IČO 45744971 pod sp. zn. SRSAsp. S zo dňa 16.2. 2017. Zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobu zdôvodnil tým, že na základe zmluvy o úvere čerpal peňažné prostriedky poskytnuté spoločnosťou žalovaného, následne úver riadne a včas nesplácal. Dňa 27.11.2015 podal žalovaný na Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž so sídlom v Bratislave žalobu, ktorou sa domáhal, aby rozhodcovský súd zaviazal žalovanú k zaplateniu istiny 28,16 eur, vyčísleného úroku 171,38 eur, úroku z omeškania 8,2 eur, poplatku 199,4 eur, zmluvnej pokuty 33 eur, trov mediačného konania 162,71 eur, poplatku za upomienku 10 eur, úroku 39,15 % ročne zo sumy 28,16 eur od 20.11.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 28,16 eur, od 20.11.2015 do zaplatenia a trov rozhodcovského konania 152,53 eur. Dňa 16.2.2017 bol vydaný predmetný rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo žalobe vyhovené. Zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobca zdôvodňuje tým, že rozhodcovská zmluva z 24.4.2013 ako neurčitá je neplatná, rozhodcovská doložka v zmluve je ako neprijateľná neplatná, neobsahuje náležitosti podľa § 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, resp. je neplatná, v konaní nebol správne zistený skutkový stav, spotrebiteľovi nebolo umožnené predložiť dôkazy vo svoj prospech, rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s predpismi na ochranu spotrebiteľa, rozhodcovský vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva mala byť uzavretá dňa 24.4.2013, a podľa nej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 24.4.2013 budú riešené podľa tejto zmluvy. V prvom rade namieta, že žalovaný nebol vecne legitimovaný na podanie žaloby pred rozhodcovským súdom, pretože zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, preto nemohol platne uzavrieť ani rozhodcovskú zmluvu. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, a preto je neplatná, zmluvou je upravený čisto formálny mechanizmus riešenia sporov, pretože pokiaľ veriteľ uplatní svoje práva na rozhodcovskom súde, dlžník je povinný sa uvedenému podrobiť. Výber súdu spočíva vždy na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh, čo je vo väčšine veriteľ. Žalobca sa dostal do znevýhodneného postavenia z hľadiska možnosti vyjednávania, ako aj z hľadiska informovanosti

a finančnej tiesne, v ktorej sa ocitol. Zmluvné dokumenty majú formu zmluvných formulárov, ktoré boli hromadne predložené na podpis, a to bez vysvetlenia inštitútu rozhodcovskej zmluvy. Preto je neplatná a nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd mal prihliadnuť aj na absenciu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch písm. i,l. RPMN je neprimerane vysoká a preto je úver bezúročný a bez poplatkov.

2/ Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Vo vyjadrení z 10.1.2018 žalovaný poukázal na ustanovenia § 45-46 zákona č. 335/2014 Z. z. podľa ktorých tvrdenia žalobcu si nenachádzajú potrebnú právnu oporu, ktorou by dostatočne odôvodnil svoje tvrdenia. Podľa § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 „Ak na základe rozhodcovskej zmluvy uzavretej pred 1. januárom 2015 nie je založená právomoc nástupníckeho stáleho rozhodcovského súdu podľa odseku 5, bude spor rozhodovať stály rozhodcovský súd podľa tohto zákona, ktorý vyberie spotrebiteľ, ak rozhodcovské konanie písomne aj bez uvedenia dôvodu neodmietne; na tento účel dodávateľ pred podaním žaloby písomne vyzve spotrebiteľa, aby zo zoznamu vedeného ministerstvom označil stály rozhodcovský súd podľa tohto zákona alebo aby rozhodcovské konanie odmietol písomným oznámením dodávateľovi, a poučí ho o tom, že inak môže stály rozhodcovský súd vybrať dodávateľ. Ak spotrebiteľ do 30 dní od doručenia výzvy stály rozhodcovský súd neoznačí alebo rozhodcovské konanie neodmietne, vyberie stály rozhodcovský súd dodávateľ tak, aby bola zachovaná dostupnosť stáleho rozhodcovského súdu pre spotrebiteľa podľa § 34 ods. 8, a výber stáleho rozhodcovského súdu oznámi dodávateľ spotrebiteľovi písomne; lehota spotrebiteľovi nezačne plynúť skôr, ako spotrebiteľ bude môcť označiť stály rozhodcovský súd z aspoň dvoch stálych rozhodcovských súdov zapísaných v zozname stálych rozhodcovských súdov. Označenie stáleho rozhodcovského súdu spotrebiteľom alebo jeho výber dodávateľom má účinky založenia právomoci stáleho rozhodcovského súdu podľa tohto zákona a odmietnutie rozhodcovského konania má účinky zániku rozhodcovskej zmluvy uzavretej pred 1. januárom 2015.“ Žalobca bol vyzvaný na oznámenie výberu rozhodcovského súdu, čo však neoznámil, a preto žalovaný si dovolil vybrať rozhodcovský súd v zmysle § 73 ods. 8. Oznámenie o výbere bolo 3.11.2015 doručené žalobcovi. Žalobca mohol vo výzve odmietnuť rozhodcovské konanie bez uvedenia dôvodov, ale zostal nečinný a nič nenamietal na základe čoho v zmysle ustanovenia § 73 ods. 8 zákona 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, vybral rozhodcovský súd dodávateľ. V zmysle rozhodcovskej zmluvy článku II - predmet zmluvy v bode 1 sa uvádza: sa žalobca so žalovaným dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Opäť poukazujeme na mylné tvrdenie žalobcu, kde uvádza, že nebola možnosť sa podrobiť všeobecnému súdu, avšak žalobca by mal čítať celé znenia Rozhodcovskej zmluvy a nie iba polovičné, nakoľko vo svojej žalobe uvádza, že mu bola predložená len jediná možnosť, a to ktorú uvádza Rozhodcovská zmluva v písm. a) ale Rozhodcovská zmluva pokračuje ďalej kde uvádza, že zmluvné strany sa majú možnosť obrátiť aj podľa písm. b) na všeobecný súd. Z toho jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a žalovaný sa má možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. Námietku voči právomoci súdu je možné podať aj v čase keď žalovanému je doručená výzva na žalobnú odpoveď. V predmetnom prípade, žalobná odpoveď doručená nebola. Dôkaz: Rozhodcovská zmluva. Žalobca mal možnosť v lehote 10 dní odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy, bez toho aby bola dotknutá platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo opäť naznačuje skutočnosti, že ich vzájomná podmienenosť je vylúčená. Na odstúpenie, a to aj bez uvedenia dôvodu v lehote 10 dní odkazuje čl. II. ods. 3 Rozhodcovskej zmluvy. Ak by túto lehotu žalobca nestihol mal možnosť dovolávať sa neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo výberu rozhodcu priamo v rozhodcovskom konaní, o čom bol poučený vo výzve na žalobnú odpoveď, avšak napriek svojej nespokojnosti ostal nečinným v konaní. Podľa tvrdení rozhodcovského súdu žalobná odpoveď doručená súdu nikdy nebola.

• Obdobnou otázkou sa zaoberal aj Okresný súd Rimavská Sobota, ktorý Rozsudkom sp.zn 14C/214/2014 zo dňa 24.09.2015 zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Svoje tvrdenia odôvodnil nasledovne „Súd poukazuje na to, že účastníci konania uzavreli popri úverovej zmluve aj rozhodcovskú zmluvu, a to na samostatnej listine, ktorej obsahom je len úprava podmienok riešenia sporov z úverovej zmluvy s možnosť ich riešenia tak na rozhodcovskom súde ako aj na všeobecnom súde s právom výberu na strane žalujúcej zmluvnej strany.“ Na podporu tvrdení uviedol nasledovné rozhodnutie: Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016, zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu obdobne

ako v tomto prípade s poukazom na nasledovné ohľadom rozhodcovskej zmluvy: „V tejto zmluve sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, ako aj spory z dohody o vyplnení zmenky bude riešiť Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. a v rozhodcovskom konaní bude rozhodovať jeden rozhodca. Ustanovenie rozhodcu samotným rozhodcovským súdom umožňuje § 8 ods. 2 písm. c zák. č.244/2002 Z. z., preto týmto postupom nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a nebolo ani porušené ust. § 17 zákon o rozhodcovskom konaní.“ Poukázal aj na Rozsudok Okresného súdu Košice I, ktorý dňa 21.06.2016 pod sp. zn. 19C/289/2014 zrušil rozhodcovský rozsudok len v časti. Odôvodnil to nasledovne: „dôvody zrušenia rozhodnutia ak sa vzťahujú len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, pretože súčasne dotknutú časť je možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku.“ Následne v zrušenej časti vrátil rozhodcovskému súdu v súlade s ust. § 47 ods. 2, ods. 3 zák. č. 335/2014 Z. z. v znení neskorších predpisov. Žalobca argumentuje údajnou neprijateľnosťou rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. V tomto smere sa však podľa žalovaného mýli. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ (ak je vôbec vzhľadom na bod 2. tohto vyjadrenia aplikovateľné) je neprijateľnou podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je tzv. NEVÝHRADNOU rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Takýto právny názor vyslovil v Uznesení zo dňa 30.05.2011, sp. zn. 14NcC/10/2011 aj Krajský súd v Bratislave. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (C., M. - T., P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). Žalobca má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Je logické, že pokiaľ by zo strany spotrebiteľa došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t.j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská doložka) alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská doložka výhradná). Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva. Podľa ustanovenia § 26 ZoSRK podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd. Po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom. Znamená to teda prekážku litispendencie pre akékoľvek ďalšie žaloby v tej istej veci, a to aj v obrátenom procesnom postavení. Podľa § 8 ods. 1 ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr ako konanie na súde, súd konanie aj bez návrhu preruší až dovtedy, kým sa v rozhodcovskom konaní rozhodne o právomoci alebo vo veci samej.. Takýmto záverom nie je vôbec dotknuté právne postavenie spotrebiteľa. Ten má možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských) práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Prijatie žalobcovej argumentácie by znamenalo úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre žalovaného (a teda aj každého dodávateľa). Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Toto ustanovenie vôbec (ako to už vyplýva aj z vyššie citovanej odbornej literatúry) neobmedzuje dodávateľa (ten sa môže obrátiť na rozhodcovský orgán v rámci výhradnej doložky, t.j. je možné dohodnúť sa, že rozhodcovská doložka alebo zmluva je pre neho výhradná alebo môže ho zaväzovať len nevýhradná doložka, t.j. bude sa môcť podobne ako spotrebiteľ rozhodnúť, či sa so svojimi nárokmi obráti na súd alebo na rozhodcovský orgán). Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka treba vykladať eurokonformne v zmysle znenia Smernice. Podľa písm. q) odseku 1 Prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Okrem toho, nie je splnená ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. Podľa konštantného záveru súdnej judikatúry a odbornej literatúry, ako aj iných jazykových verzií smernice, ide o rozhodcovské konanie nemajúce oporu v príslušnej právnej úprave, a teda o nezákonné rozhodcovské súdy (napr. Bandúrová, M.: Rozhodcovská doložka a plná moc. Právní rozhledy, 2009, č. 8, s. 293 a nasl.). V danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v Zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť

mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru (ak takáto zmluva v danom prípade vôbec existuje, čo žalovaný popiera) vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r) pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. v) Zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení zákona č. 394/2011 Z.z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. XXXX/XX/ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Tento záver je uvedený o.i. aj v odbornej literatúre: Raban, P.: Autorizovaní rozhodcovia alebo adjudikátori? Je efektívne zabezpečená spravodlivosť v spotrebiteľských vzťahoch? Bulletin advokacie, 2010, č. 6, s. 18. Platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje) nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry. Legitimita a legalita rozhodcovského rozsudku na základe rozhodcovskej doložky, ktorej účastníkom bol žalovaný, bola o.i. priznaná právoplatným Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2011, č.k. 7Cob/43/2010. Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná Rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 2. marca 2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č. C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. v zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov potvrdená o.i. aj Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. októbra 2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 1. marca 2011, sp. pzn. 19Co 481/2010 publikovaného na www.profipravo.cz. Rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil Najvyšší súd ČR aj svojím uznesením zo dňa 28. apríla 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2010. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. marca 2009, sp. zn. 32 Cdo 1590/2008 s právnou vetou: v prípade spotrebiteľskej zmluvy nie je dojednanie rozhodcovskej doložky vylúčené bolo publikované pod číslom C 7386 v Súbore rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ako aj v systéme www.beck-online.cz. Odborná literatúra použitie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore pripúšťa: Hulmák, M. - P., B.: Rozhodcovské konanie ako vhodný prostriedok riešenia sporov medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Obchodnoprávna revue, 2010, č. 6 a 7, s. 168 a nasl. a 189 a nasl.; Nový, Z.: Spotrebiteľské úvery a rozhodcovské konanie. Jurisprudence, 2010, č. 7, s. 22 a nasl.. Medzi žalobcom a žalovaným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Zároveň žalovaný poukázal, že žalobca svojím podpisom zo dňa 24.4.2013 vyhlásil, že s uzatvorením Rozhodcovskej zmluvy súhlasí, zároveň vyhlasuje, že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Žalobca svojím podpisom ako vážnym, zrozumiteľným a určitým prejavom vôle súhlasil s uzavretím Rozhodcovskej zmluvy, a preto tvrdenia žalobcu, že nemal vedomosť o Rozhodcovskej zmluve sú mylné a nedôvodné a v tomto smere znáša dôkazné bremeno, ktoré ničím nepodložil. Žalovaný si splnil všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, zákonom o spotrebiteľských úveroch a nakoniec aj Občianskym zákonníkom, nakoľko predmetná Rozhodcovská zmluva je uzatvorená písomne individuálne na samostatnom liste papiera oddelená od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalobcovi je daná možnosť využitia riešenia sporov buď formou rozhodcovských súdov alebo všeobecných súdov, okrem toho bol žalobca vyzvaný dňa 27.2.2015 o výbere rozhodcovského súdu alebo možnosti odmietnutia rozhodcovského konania avšak svojím nekonaním dal podľa zákona možnosť výberu rozhodcovského súdu žalovanému. Žalovaný dal súdu do pozornosti aj Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41CoE/235/2017-37, zo dňa 26.7.2017, v ktorom súdu konštatoval, že „ ... povinný ako spotrebiteľ kvalifikovaným spôsobom prejavil vôľu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a uzavretie rozhodcovskej zmluvy samo o sebe nespôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako to označil súd prvej inštancie.“ Uzavretie rozhodcovskej zmluvy ako samostatný právny úkon spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu v zmysle ust. § 37 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Jednou z náležitostí právneho úkonu je aj vôľa, ktorá musí byť slobodná, vážna, daná a bez omylu. Vzhľadom k uvedenému tvrdenia žalobcu týkajúce nevedomosti o tom, že podpisuje rozhodcovskú zmluvu sú nedôvodné. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/343/2013 „Nedostatok vážnosti prejavu vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje a ak by aj existovala, tak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria predovšetkým úkony urobené pri hre, zo žartu a podobne. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nedostatok vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu.“ Žalobca svoju vôľu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu potvrdil svojim podpisom. Skutočnosť, že Žalobca dodatočne usúdil, že rozhodcovská zmluva je pre neho subjektívne nevýhodná ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Niet pochýb o tom, že Žalobca je priemerným spotrebiteľom. Súdny dvor Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov“ (z Rozsudku SDEÚ zo dňa 16.07.1998, sp. zn.: Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt - Amt fur Lebensmitteluberwachung). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bola táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly je stanovené, že „v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov“. V dôsledku uvedenej definície nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane Žalobcu, bol pri uzavieraní Zmlúv dobre informovaný avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu určením absolútnej neplatnosti Zmlúv. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalovaný poukazuje aj na Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.01.2006, sp. zn.: C-361/04, vo veci Claude Ruiz - Picasso a ďalší v. OHIM, podľa ktorého „priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie.“ Žalobca uzavrel opakovane zmluvu o spotrebiteľskom úvere so Žalovaným počas dlhšieho časového obdobia (v rokoch 2011 až 2016) čím opakovane prejavoval svoju vôľu uzavrieť predmetné zmluvy. Ustanovenie § 138 upravuje nový inštitút, a to žaloby zjavne nedôvodnej. „Ak zo skutočností tvrdených v žalobe je po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne nedôvodná, súd vyzve žalobcu na späťvzatie žaloby. Na tento účel môže súd žalobcu vyslúchnuť.“ Žalobcove tvrdenia nemajú nijakú oporu v zákone ani v dôkazoch, nakoľko žalobca len kriticky poukazuje na neprijateľné zmluvné podmienky bez akejkoľvek opory svojich tvrdení, pričom neuviedol žiadny relevantný dôvod v ktorom boli porušené všeobecné záväzné právne predpisy. Žalobca nepreukázal ani samotný rozhodcovský rozsudok, teda neuniesol ani dôkazné bremeno ktoré by preukazovalo opodstatnenosť jeho tvrdení tak aj samotnej žaloby. Žalovaný poukazuje na ustanovenia § 149 a 150 a násl. CSP, ako aj, že u žalobcu ide o naplnenie čl. 5 CSP, teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu.

Poukázal, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 24.4.2013 zmluvu o úvere č. 603701294, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 400,00 EUR, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 356,00 EUR. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve o úvere č. XXXXXXXXX.na prednej strane je uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 756,00 EUR, ak nie je dohodnuté inak do 26.5.2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 26.5.2014.“ Teda nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 756,00 EUR s termínom splatnosti dňa 26.5.2014. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 24.4.2013 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 63,00 EUR, vždy k 26. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 26.6.2013.

Por. č. Dátum Suma Spolu 1. 26.06.2013 63,00 63,00 2. 26.07.2013 63,00 126,00 3. 26.08.2013 63,00 189,00 4. 26.09.2013 63,00 252,00 5. 26.10.2013 63,00 315,00 6. 26.11.2013 63,00 378,00 7. 26.12.2013 63,00 441,00 8. 26.01.2014 63,00 504,00 9. 26.02.2014 63,00 567,00 10. 26.03.2014 63,00 630,00 11. 26.04.2014 63,00 693,00 12. 26.05.2014 63,00 756,00 Každá splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 písm. k). Nie je preto možné hovoriť o akejkoľvek absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ročná percentuálna miera nákladov je stanovená v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX . vo výške 89, je v zmluve o úvere uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Výška RPMN je taktiež v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o úvere č. XXXXXXXXX. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytla klientovi pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 268,08 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 89 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 268,08 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. V zmluve o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 36,73 %. Výška RPMN je teda vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Poukázal na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi sú sudcovia NS ČR). Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných

prostriedkov, znášajú v tomto smere dôkazné bremeno a musia preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako to tvrdí žalovaný). Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od žalovaného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Teda bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Žalobca v prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo žalobca nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. Poukázal na Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.01.2006, sp. zn.: C-361/04, vo veci Claude Ruiz - Picasso a ďalší v. OHIM, podľa ktorého „priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie.“ Žalobca uzavrel opakovane zmluvu o spotrebiteľskom úvere so Žalovaným počas dlhšieho časového obdobia (v rokoch 2011 až 2016) čím opakovane prejavoval svoju vôľu uzavrieť predmetné Zmluvy. Žalobca v prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo žalobca nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. Podľa Rozsudku Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15: „1. Článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. Apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: - zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, - nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. 2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. 3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. 4. Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“ Ďalej žalovaný poukázal, že tvrdenia žalobcu ohľadom absencií výšky úrokovej sadzby sa nezhodujú so skutočným stavom. Nakoľko na prednej strane zmluvy úvere je jasne, určito a zrozumiteľne uvedené: „ Celkový poplatok dlžníka spojený s úverom je tvorený súčtom úrokov vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, ... .“ V podaní z 23.3.2018 poukázal, že Rozhodcovská zmluva sa nachádza na samostatnom liste papiera, kde je veľkými písmenami určené, že sa jedná o Rozhodcovskú zmluvu. V prípade žalobcu nešlo o prvú zmluvu o úvere uzatvorenú so žalovaným a teda nie je na mieste poukazovať na žalobcovu nevedomosť a nedostatok skúseností, nakoľko žalobca má lepšiu vedomosť v porovnaní z bežným občanom, nakoľko sú mu dobre známe práva a povinnosti ako aj náležitosti zmlúv o úvere. V prípade osoby žalobcu má žalovaný zároveň za to, že sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísal (obdobne o tom hovorí i čl. 11 ods. 2 . Žalobca navyše žiadnym spôsobom nebol k podpisu Rozhodcovskej zmluvy donútený a podpisy činil bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/343/2013 „Nedostatok vážnosti prejavu vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje a ak by aj existovala, tak

v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria predovšetkým úkony urobené pri hre, zo žartu a podobne. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nedostatok vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu.“ Žalobca svoju vôľu uzavrieť Rozhodcovskú zmluvu potvrdil svojim podpisom. Skutočnosť, že žalobca dodatočne usúdil, že Rozhodcovská zmluva je pre neho subjektívne nevýhodná ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13.11.2017, sp. zn. 2Er/1464/2015, v ktorom súd konštatoval, že dlžník sa ,,uzatvorením Rozhodcovskej zmluvy nevzdal práva a súdnu ochranu poskytnutú všeobecnými súdmi Slovenskej republiky, nakoľko Rozhodcovská zmluva obsahuje alternatívne riešenie sporov, ktoré dostatočným spôsobom zabezpečuje spotrebiteľovi právo podať žalobu nielen na rozhodcovský súd, ale aj na všeobecný súd. Umožnenie výberu súdu, ktorý je dohodnutý zmluvnými stranami v poslednej vete čl. II bod 1 Rozhodcovskej zmluvy je dôkazom o tom, že takýmto žiadateľom môže byť rovnako veriteľ ako aj dlžník - spotrebiteľ, preto takéto dojednanie nemôže mať povahu neprijateľnej podmienky (z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE/297/2017 zo dňa 24.08.2017.“ Súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatuje že dlžník: ,,v poslednom odseku rozhodcovskej zmluvy prehlásila, že s uzavretím rozhodcovskej zmluvy súhlasí a že pred uzavretím tejto zmluvy bola osobitne poučená o dôsledkoch jej uzavretia. Povinná teda svojím podpisom potvrdila, že bola s účelom rozhodcovskej zmluvy oboznámená, a že súhlasí s tým, čo je v rozhodcovskej zmluve dohodnuté. Pri takto dohodnutých zmluvných podmienkach sa nemožno účinne dovolávať ich neprijateľnosti, nakoľko podľa súdu boli individuálne dojednané.“. Žalovaný poukázal na Rozsudok Okresného súdu Svidník, sp. zn. 6C/176/2014-75, v ktorom súd konštatoval nasledovné: ,,Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva, ktorú účastníci konania uzavreli dňa 3.1.2012, nie je neplatným právnym úkonom, pretože spotrebiteľ v nej nemá znevýhodnené postavenie. Spotrebiteľ sa nevzdáva možnosti uplatňovať svoje práva vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred všeobecným súdom, nejde teda o také zmluvné dojednanie, ktoré by nútilo spotrebiteľa riešiť spory zo zmluvy výlučne pred rozhodcovským súdom. Súd poukazuje na to, že v ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka sú zakázané výlučne len rozhodcovské doložky. Žiadne ustanovenie zákona nevylučuje prejednanie spotrebiteľskej zmluvy pred rozhodcovským súdom. V zmysle uzavretej rozhodcovskej zmluvy sa žalobca so žalovaným dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv o úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Je teda naozaj mylné tvrdenie žalobcu, ktorý uvádza v žalobe a svojich vyjadreniach, že nebola možnosť sa podrobiť všeobecnému súdu. Súd má za to, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle ustanovenia § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.“ Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalovaný poukázal aj na Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.01.2006, sp. zn.: C-361/04, vo veci Claude Ruiz - Picasso a ďalší v. OHIM, podľa ktorého „priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie.“ Tým, že zmluvné strany výslovne prejavili vôľu uzatvoriť nevýhradnú Rozhodcovskú zmluvu, ktorá tvorí samostatnú listinu tak, že ju podpísali, došlo k jej individuálnemu dojednaniu a z toho dôvodu ju nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku. Skutočnosť, že žalobca kvalifikovaným spôsobom prejavil vôľu uzatvoriť predmetnú Rozhodcovskú zmluvu ešte samo o sebe nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu - spotrebiteľa. V zmysle uvedeného má žalovaný i naďalej za to, že Rozhodcovská zmluva nepredstavuje neprijateľnú podmienku a teda nie je možné ju posúdiť ako neplatnú.

3/ Žalobca trval na tom, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatný právny úkon, poukázal na rozhodnutie KS Trenčín 23 CoE338/2015, že dlžník nemá reálnu možnosť ovplyvniť obsah tejto zmluvy. Zmluva nebola platne dojednaná, preto nemohol od nej odstúpiť. Administratívny poplatok 199,4 eur je v nepomere k poskytnutému úveru, poplatok je neúmerne vysoký. S jeho podstatou nebol oboznámený. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože oprávňuje veriteľa na neprimerane vysoké plnenie. Tiež úroková sadzba 39,15% je v rozpore s dobrými mravmi. Tiež boli týmto rozhodcovským rozsudkom priznané nároky, ktoré by v riadnom konaní neboli priznané.

4/ Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to žalobou čl. 1 - 4, Zmluvou čl. 5, 6, vyjadrením čl. 10-14 , vyjadrením čl. 25 - 26 zo 14.2.2018, rozhodcovským rozsudkom čl. 29 - 40, kópiou spisu Rozhodcovského súdu čl. 43 - 59, 60, na základe čoho zistil tento skutkový stav:

5/ Dňa 24.4.2013 bola uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXX medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, na základe ktorej žalovaný poskytol úver 400,- eur, spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť 356 eur ako celkové náklady spotrebiteľa, teda čiastku 756 eur. Celkové náklady tvorí úrok 39,15 %, teda suma 156,6 eur, administratívne náklady na uzatvorenie zmluvy 199,4 eur, spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť 756 eur do 26.5.2014, čo je i termín konečnej splatnosti a doba trvania zmluvy. Zmluva je podpísaná žalobcom 24.4.2014 a obsahuje vyhlásenie o prevzatí peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve. V uvedený deň bola žalobcom podpísaná aj rozhodcovská zmluva k zmluve o úvere č. 603701294.

6/ Z pripojenej ftc. rozhodcovského spisu č D. XXXXX/XX vyplýva, že dňa 27.11.2015 žalovaný ako žalobca v rozhodcovskom konaní podal Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri asociácii pre arbitráž Bratislava návrh na začatie rozhodcovského konania voči žalobcovi ako žalovanému z titulu nesplácania úveru z predmetnej úverovej zmluvy. Návrh bol odôvodnený ako plnenie z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX. Dňa 16.2.2017 bol vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri asociácii pre arbitráž Bratislava rozhodcovský rozsudok sp.zn. č SRSAspA 03707/15, ktorým zaviazal žalobcu /v rozhodcovskom konaní žalovaného/ zaplatiť žalobcovi sumu istiny 28,16 eur, vyčísleného úroku 171,38 eur, úroku z omeškania 8,2 eur, poplatku 199,4 eur, zmluvnej pokuty 33 eur, trov mediačného konania 162,71 eur, poplatku za upomienku 10 eur, úroku 39,15 % ročne zo sumy 28,16 eur od 20.11.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 28,16 eur, od 20.11.2015 do zaplatenia a trov rozhodcovského konania 152,53 eur. Rozhodcovský súd poukázal na uzavretú rozhodcovskú zmluvu, z ktorej odvodzuje svoju právomoc na rozhodnutie v danej veci. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd priznal nárok žalobcu na základe návrhu v celom rozsahu.

7/ Dňa 24.4.2014 podpísal žalobca aj formulárovú spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, ktorá bola vopred pripravená. Predmetom zmluvy bolo dojednanie, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej dňa 24.4.2013 medzi veriteľom a dlžníkom pod č. XXXXXXXXX podpísanej veriteľom vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom ak žalujúca strana podá žalobu pred stálym rozhodcovským súdom, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu na všeobecnom súde, považuje sa to za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy. Zmluva ďalej obsahuje Poučenie o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľ ďalej vyhlásil, že bol poučený o dôsledkoch uzavretia tejto rozhodcovskej zmluvy.

8/ Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení ku dňu uzavretia predmetných rozhodcovských zmlúv, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

9/ Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa čl. 2 písm.a) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica „Rady 93/13/EHS“) na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v čl.3.

Podľa čl. 3 ods.1-3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.

Podľa bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS (podmienky uvedené v článku 3 ods.3) za nekalé podmienky možno považovať podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné

prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.

Podľa zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, tento v prechodných ustanoveniach § 73 ods. 1, 2, 3 uvádza: „Ak nie je ďalej ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa použijú aj na rozhodcovské konania, ktorých predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1. januárom 2015. Právne účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 1. januárom 2015, zostávajú zachované. Na trvanie a plynutie lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá začala plynúť pred 1. januárom 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014; ustanovenie § 46 ods. 3 tým nie je dotknuté. Rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia“.

10/ Podľa § 45 ods. 1,3 zákona č. 335/2014 Z.z. o rozhodcovskom konaní účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok mohol mať vplyv na výsledok sporu, e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, f) stály rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci spotrebiteľ jeho nariadenie navrhoval podľa § 34 ods. 2 a z okolností uvedených v návrhu na nariadenie ústneho pojednávania vyplývala potreba jeho nariadenia najmä z dôvodu, že bez ústneho pojednávania sa nebolo možné vysporiadať s návrhmi a tvrdeniami spotrebiteľa, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca, i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,17) a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. c), e) a i) až l). Ak sa dôvod zrušenia rozhodnutia vzťahuje len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, ak je dotknutú časť možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku.

11/Podľa § 46 ods. 1,2 citovaného zákona žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ak účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku a rozhodcovský rozsudok bol opravený podľa § 42, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. Doručený rozhodcovský rozsudok nadobudne právoplatnosť až po uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa odseku 1, a ak je žaloba

o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná, až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

12/Základnou povinnosťou žalobcu na všeobecnom súde je unesenie dôkazného bremena spočívajúceho v preukázaní existencie niektorého z dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku vymedzených v ustanovení § 45 ods. 1 citovaného zákona. Ustanovené dôvody žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú tak dôvody hmotnoprávneho, ako i procesnoprávneho charakteru, sústreďujúce sa pritom na zmätočnosť konania, nesprávnosť zistenia skutkového stavu, prípadne nesprávnosť procedurálneho postupu v súvislosti s potrebou nariadenia ústneho pojednávania. Hmotnoprávne dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku uvedené v písmenách a/, c/, e/, i/ a j/ naznačujú závažné porušenie práv spotrebiteľov, či už titulom porušenia tohto zákona alebo osobitných predpisov určených na ochranu práv spotrebiteľa.

13/Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná. Žalobca ako spotrebiteľ podanou žalobou žiada zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný príslušným rozhodcovským súdom dňa 16.2.2017. Žaloba bola podaná v zákonnej trojmesačnej lehote, rozsudok bol podľa kópie spisu rozhodcovského súdu doručený žalobcovi 7.3.2017, žaloba bola podaná 31.3.2017.

14/ Žalobca založil dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku na neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ďalej na procesných námietkach rozhodcovského konania a samotného rozhodnutia rozhodcovským súdom, rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, resp. je právom nedovolené a ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci.

15/ Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou. Súd preskúmal samotnú Zmluvu o spotrebiteľskom a dospel k záveru, že tento právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Podľa ustanovenia § 52 ods.1 až 4 Zákona č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Súd ďalej zistil, že rozhodcovská zmluva je neplatná. Nebola individuálne dojednaná. Spôsob, akým vopred pripravený formulár predkladá žalovaný na podpis spotrebiteľovi, ako to tvrdil v žalobe žalobca, je nekalou obchodnou praktikou, pretože spotrebiteľ podpisuje zmluvu v nevedomosti, v stave keď potrebuje uzavrieť zmluvu o úvere, možnosť rozhodcovskú zmluvu nepodpísať je len formálna. Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu dlžníkom ako spotrebiteľom je podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu dlžníka si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o úvere vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade Veriteľ, čiže žalovaný, pretože tento zostavil znenie vo vopred pripravenej formulárovej zmluve. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní žalovaným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú žalovaným do

rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku II. rozhodcovskej zmluvy, súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže žalovaný, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, čo má súd preukázané z iných konaní vedených na tunajšom súde.

Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské zmluvy, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácia o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil spotrebiteľa a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Práve naopak, čo potvrdzuje spotrebiteľ v žalobe svojimi tvrdeniami. Spotrebiteľovi je takto odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak veriteľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Predtlačené poučenie veriteľa v rozhodcovskej zmluve o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy nie je možné považovať za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Ak použije veriteľ neplatnú rozhodcovskú zmluvu (doložku), ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi /uznesenie ÚS SR z 24.2.2011 sp. zn. IV.ÚS 55/2011/. Preto predmetný rozsudok, ktorý vydal rozhodca, ktorý si odvodil právomoc na konanie a rozhodol na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným právnym aktom. Čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mal spotrebiteľ právo od zmluvy jednostranne odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 10 dní od jej doručenia, súd udáva, že odstúpiť je možné len od platnej zmluvy. Ak je zmluva od začiatku ex tunc neplatná, nie sú splnené podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Vychádzajúc z uvedeného súd v rámci konania o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku preto ustálil, že rozhodcovská zmluva je neplatná od samého začiatku, rozhodca nemohol rozhodnúť na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, navrhovateľ dôvodne namietal jej platnosť, preto súd zrušil rozhodcovský rozsudok aj z tohto dôvodu.

Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská zmluva podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) bola kvalifikovaná ako nekalá a absolútne neplatná.

Existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej zmluvy odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.

16/ Žalobca uplatnil ako dôvod na podanie žaloby aj námietku, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a iné dôvody. Vzhľadom k tomu, že súd zrušil rozhodcovský rozsudok z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluva a nepriznal teda

rozhodcovského rozsudku účinky platného rozhodnutia, nie je potrebné zaoberať sa vecnou stránkou napadnutého rozsudku. Pre úplnosť však súd udáva, že zmluva o úvere nemá zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Neobsahovala vôbec počet splátok a ich splatnosť, toto bolo podľa tvrdenia žalovaného obsiahnuté v samostatnej dohode o splátkach, uzavretím takejto samostatnej dohody došlo k podstatnej zmene všetkých parametrov úverovej zmluvy, najmä RPMN a úrokovej sadzby, čo sú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých absencia v zmluve spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Rozhodcovský súd nemal právomoc konať vo veci, preto súd zrušil rozhodcovský rozsudok v zmysle § 45 odst. 1 písm. e/ citovaného zákona predovšetkým z tohto dôvodu a ostatnými dôvodmi sa nezaoberal.

17/ Vzhľadom k tomu, že súd zrušuje rozhodcovský rozsudok z uvedených dôvodov, nie je potrebné sa zaoberať ostatnými procesnými dôvodmi zrušenia rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ sa žalobca domáhal odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, podľa § 46 ods. 2 Zákona 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, doručený rozhodcovský rozsudok nadobudne právoplatnosť až po uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa odseku 1, a ak je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná, až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Preto súd žalobu v časti o odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku zamietol.

18/ O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojitosti s § 255 ods. 1,2 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný v časti prvého výroku, v časti druhého výroku bol neúspešný, preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský súd v Trenčíne. Odvolanie sa podáva na Okresný súd Prievidza v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí ( ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, spisovú značku, čo sa ním sleduje a podpis), označenie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie môže byť odôvodnené len skutočnosťami uvedenými v § 365 ods. 1,2 CSP. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa ustanovení o výkone rozhodnutia Civilného sporového poriadku a Exekučného poriadku.