Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-220-2017.pdf
PDF · 113.91 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/220/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a JUDr. Ľubice Bundzelovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. D. H., nar. X.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XA, I., proti žalovanej: N. H., nar. XX.X.XXXX, bytom A. H. XXX/XX I., právne zastúpenej Mgr. Alexandrou Rapiovou, advokátkou so sídlom Dobrovičova 6, Bratislava, o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 22. mája 2017, sp. zn. 35Pc/20/2016-30, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca návrhom doručeným súdu dňa 25.11.2016 domáhal, aby súd zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaná má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecne dôvodil, že žalobca sa domáhal zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu čo odôvodnil tým, že so žalovanou uzavreli manželstvo 3.5.2008, dňa 15.3.2016 podala žalovaná na súd návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k ich maloletým deťom, pričom so žalovanou nežijú na spoločnom mieste pobytu a netvoria domácnosť od 25.4.2016, keď žalovaná má nového partnera, ktorý sa s ňou zdržiava na adrese jej trvalého pobytu. Ďalšie trvanie BSM by odporovalo dobrým mravom, keďže so žalovanou fakticky ukončili životné spoločenstvo a konanie o rozvod vedené na súde smeruje k zrušeniu majetkového spoločenstva so žalovanou. Okrem toho žalobca ako podnikateľ má v úmysle využiť možnosť získania podnikateľského úveru, ktoré však banka podmieňuje získaním písomného súhlasu manžela s tým, že v prípade nesplácania úveru by sa banka uspokojila i z bezpodielového majetku manželov. Nie je reálne predpokladať, že by žalovaná takýto súhlas banke udelila, a žalobca má za to, že to od nej nemôže spravodlivo žiadať. Výsledkom by však bola diskvalifikácia z možnosti získania podnikateľského úveru za účelom rozvoja jeho podnikania. Žalobca poukazoval na rozhodnutie NS SR R 104/1967 a mal za to, že vzhľadom na okolnosti a doterajšiu dĺžku sa jedná o trvalý stav bez nádeje na obnovu manželského spolužitia, pričom v dôsledku oddeleného života so žalovanou sa obaja nepodieľajú na vytváraní spoločného majetku a jeho vytváranie by bolo za daných okolností nežiaduce a neefektívne, takže inštitút BSM neplní svoj účel. Žalovaná s návrhom nesúhlasila.
3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu uzavreli manželstvo dňa 3.5.2008 a toto doposiaľ trvá. Na Okresnom súde Galanta je vedené konanie o rozvod manželstva, ktoré nebolo
doposiaľ právoplatne skončené. V konaní nebolo sporné, že manželia nežijú v spoločnej domácnosti od apríla 2016, odvtedy spoločne nehospodária, každý sám uhrádza vlastné náklady na základné životné potreby. Súd mal preukázané, že notárskymi zápisnicami zo dňa 25.6.2013 č. N 230/2013, č. N 229/2013 a č. N 228/2013 uzavreli manželia dohody v zmysle § 143a ods. 1 OZ o zúžení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobca súdu uviedol, že nemá v budúcnosti žiadnu záruku, že by mu žalovaná vyšla v ústrety vo forme spísania notárskej zápisnice, na čo žalovaná uviedla, že žalobca ju obral o majetok, ktorý mala po rodičoch a poukázala na bod 3 notárskej zápisnice N 228/2013, v ktorej sa žalobca a žalovaná dohodli, že do 4.4.2014 žalobca daruje žalovanej byt na A. H., ktorý jej pôvodne patril, a ktorý ešte pred uzavretím manželstva previedla na žalobcu. Keďže k darovaniu nedošlo, žalovaná odmietla podpísať akúkoľvek ďalšiu notársku zápisnicu. Žalovaná uviedla, že ona majetkom patriacim do BSM nijako nenakladá, užíva ho len žalobca, na vytváraní spoločného majetku sa žalovaná podieľa tým, že pracuje a má príjem zo zamestnania. Žalovaná potvrdila, že v súčasnosti má nového partnera, ktorý s ňou však nežije v spoločnej domácnosti, čo žalobca popieral a tvrdil, že je tam takmer každý víkend, žalovaná používa motorové vozidlo v jeho vlastníctve, resp. ktoré používa jej priateľ, pričom podľa názoru žalobcu potreby žalovanej financuje jej priateľ, s ktorým tvorí bližšie konzumné spoločenstvo než so žalobcom. Žalobca tiež uviedol, že ani jeden úver nie je na spoločný majetok, pričom žalobca doteraz všetky úvery riadne splácal. Poukázal na to, že spoločné hnuteľné veci manželov sa nachádzajú v byte v A. H. ( kuchynská linka, zostava do kuchyne, zariadenie do kúpeľne) a tieto užíva výhradne žalovaná, ktorá ho do bytu nechce pustiť.
4. Súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky podľa ust. § 148 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre ktoré by súd mohol zrušiť počas trvania manželstva BSM. Uviedol, že takýmito závažnými dôvodmi v zmysle § 148 ods. 2 OZ možno rozumieť také konanie jedného z manželov, ktoré sa prejavuje v nehospodárnom nakladaní so spoločným majetkom na úkor rodiny, prípadne, že jeden z manželov sa nepričiňuje o vytváranie spoločného majetku, nezáujem jedného z manželov o rodinu, ničenie spoločného majetku a podobne. V takýchto prípadoch možno usúdiť, že ďalšie trvanie BSM by odporovalo dobrým mravom, pretože neplní svoj účel. Žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukazoval, že by sa žalovaná správala uvedeným spôsobom. Tvrdenia žalobcu, že žalovaná žije v domácnosti s niekým iným, umožňuje užívať hnuteľné veci patriace do BSM cudzím ľuďom, neboli v konaní preukázané. Podľa názoru súdu pokiaľ ide o užívanie vecí patriacich do BSM žalovanou, nachádzajúcich sa v byte, ktorý spolu s maloletými deťmi obýva a v ktorom ich navštevuje aj jej priateľ, takéto správanie nemožno kvalifikovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže nebolo preukázané, že by v dôsledku tohto konania dochádzalo k znehodnoteniu či ohrozeniu majetku patriaceho BSM. Pokiaľ žalobca opieral svoj návrh najmä o to, že manželia nežijú v spoločnej domácnosti, a že sa spoločne nepodieľajú na vytváraní a udržiavaní spoločného majetku, túto skutočnosť súd nepovažoval za relevantnú pre zrušenie BSM. Z vyjadrenia žalovanej, ktoré žalobca nenamietal, vyplýva, že sa na tvorbe a udržiavaní spoločného majetku naďalej podieľa príjmom zo svojho zamestnania. Z vyjadrení strán vyplýva, že manželia nemajú spoločné záväzky, na ktorých by sa mali podieľať. Podstatou sporov medzi manželmi sú nároky, ktoré si jeden voči druhému uplatňujú v súvislosti s oddeleným majetkom nepatriacim do BSM (vrátenie bytu, preplatenie investícií do rekonštrukcie a pod.). Z judikatúry ako i z aplikačnej praxe súdov jednoznačne vyplýva, že zrušenie spoločnej domácnosti nemá za následok zánik BSM manželov, bezpodielové spoluvlastníctvo manželov trvá ďalej i po zrušení spoločného hospodárenia a na právach a povinnostiach manželov vyplývajúcich z tohto spoluvlastníctva sa tým nič nemení.
5. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že z judikatúry, na ktorú odkazoval žalobca vyplýva, že súd musí v každom prípade veľmi starostlivo skúmať a posúdiť všetky konkrétne okolnosti prípadu s cieľom zistiť existenciu závažných dôvodov, pre ktoré môže za trvania manželstva bezpodielové spoluvlastníctvo zrušiť. Zo všeobecného hľadiska možno konštatovať, že ide o také dôvody, pre ktoré inštitút bezpodielového spoluvlastníctva neplní svoj účel, a to zabezpečenie rovnoprávneho postavenia oboch manželov v majetkovej oblasti. Z predložených notárskych listín je zrejmé, že manželia v priebehu trvania manželstva uskutočňovali na základe vzájomnej dohody úkony smerujúce k zúženiu zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva. Zároveň však bolo preukázané, že žalobca záväzky, ktoré na seba v súvislosti s týmito dohodami voči žalovanej prevzal, neplní (zmluva o budúcej darovacej zmluve). V tejto situácii súd považuje za neprijateľné, keď žalobca ním vopred prezumovaný nesúhlas žalovanej s čerpaním podnikateľského úveru, označuje za konanie odporujúce dobrým mravom, hoci tento môže dôvodne vyplývať z nedôvery žalovanej vyvolanej správaním žalobcu pri neplnení predchádzajúcich dohôd. V prejednávanej veci tak neboli splnené podmienky podľa ust.
§ 148 ods. 2 OZ, pre ktoré by súd mohol zrušiť počas trvania manželstva BSM, keď nezistil v správaní žalovanej žiadne závažné nedostatky, ktoré by mali za následok ohrozenie hospodárskej integrity spoločného majetku a rovnako nezistil skutočnosti, pre ktoré by trvanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov odporovalo dobrým mravom. Naviac vzhľadom k prebiehajúcemu rozvodovému konaniu je možné očakávať, že BSM v dohľadnej dobe zanikne. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.
6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ani sa s návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania nevysporiadal pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania), a tiež z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K tomuto dôvodu uviedol, že za nesprávny považuje názor súdu prvej inštancie, ktorý nepovažoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaná proti vôli žalobcu umožňuje užívať spoločné veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nachádzajúce sa v byte vo vlastníctve žalobcu, v ktorom žalovaná býva s ich deťmi, svojmu priateľovi, ale žalobcovi vstupu do tohto bytu bráni, čím mu znemožňuje užívanie týchto vecí. Žalobca takéto správanie žalovanej považuje v uvedenom kontexte za konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko o získanie týchto vecí sa zaslúžil i on minimálne v rovnakej miere ak nie vo väčšej ako žalovaná a takéto konanie žalovanej považuje žalobca v dostatočnej miere za závažné na to, aby bolo dôvodom na vyhovenie jeho žalobe. Za nepreskúmateľnú považuje odvolateľ tú časť napadnutého rozsudku, kde v odôvodnení súd uvádza, že „v tejto situácii považuje za neprijateľné, keď žalobca ním vopred prezumovaný nesúhlas žalovanej s čerpaním podnikateľského úveru, označuje za konanie odporujúce dobrým mravom, hoci tento môže dôvodne vyplývať z nedôvery žalovanej vyvolanej správaním žalobcu pri neplnení predchádzajúcich dohôd“. Odvolateľ je toho názoru, že nie je jednoznačne uvedené, či súd má uvedené za preukázané a to prípadne ktorými dôkazmi. Súd tiež podľa názoru odvolateľa nesprávne právne vec posúdil, keď nepovažoval za relevantnú pre zrušenie BSM tú skutočnosť, že manželia nežijú v spoločnej domácnosti, a že sa spoločne nepodieľajú na vytváraní a udržiavaní spoločného majetku. Odvolateľ poukázal na ustanovenie § 148 ods. 2 O.z., komentár k tomuto ustanoveniu vydavateľstva Wolters Kluwer, z ktorého vyplýva, že zrušenie spoločnej domácnosti (resp. jej nezaloženie) samo o sebe nie je dôvodom na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva. Dôvodom však môže byť aj skutočnosť, že manželia z dôvodu nedostatku bytov zostávajú naďalej bývať v jednom byte, hoci svoje životné spoločenstvo fakticky zrušili. Okolnosti prípadu pritom súd musí veľmi starostlivo skúmať. V prípade § 148 ods. 2 O.z. ide vo všeobecnosti o také dôvody, pre ktoré inštitút bezpodielového spoluvlastníctva nesplní svoj účel a to zabezpečenie rovnoprávneho postavenia oboch manželov v majetkovej oblasti. Odvolateľ má za to, že zotrvanie v bezpodielovom majetkovom spoločenstve so žalovanou by za daných okolností prípadu (ktoré podľa odvolateľa súd nedostatočne preskúmal), nespĺňalo svoj účel, teda zabezpečenie rovnoprávneho postavenia oboch manželov v majetkovej oblasti, nakoľko rovnoprávnosť takéhoto postavenia sa prejavuje okrem iného aj možnosťou užívania všetkých vecí patriacich do BSM rovnoprávne oboma manželmi, pričom v danom prípade všetky veci patriace do BSM užíva výhradne žalovaná a preto i ďalšie trvanie BSM odporuje dobrým mravom. Podľa odvolateľa bolo dokazovaním jednoznačne preukázané, že strany sporu svoje životné spoločenstvo fakticky ukončili, jednak vzhľadom k tomu, že žalovaná má nového partnera, s ktorým tvorí bezpochyby nové životné spoločenstvo a to od júla 2016 a tiež vzhľadom k tomu, že žalobca medzičasom nadviazal tiež známosť s inou ženou, s ktorou síce zatiaľ netvorí životné spoločenstvo, avšak od apríla nebýva so žalovanou v spoločnom obydlí. Právny výklad termínu „závažný dôvod“ podľa ustanovenia § 148 ods. 2 O.z. by mali súdy vykladať extenzívne, s náležitým zvážením konkrétnych okolností prípadu. Zákon tu umožňuje usporiadať pomery medzi sporovými stranami tak, aby to bolo najviac spravodlivé, teda ako to najviac vyhovuje pomerom, ktoré medzi nimi prevládajú. Odvolateľ má za to, že práve vzhľadom na pomery medzi ním a žalovanou, t.j. vzhľadom na to, že rozvod manželstva nie je procesne možný len z dôvodu nemožnosti rozviesť manželstvo bez úpravy práv a povinností rodičov k maloletým, ktorá môže trvať ešte niekoľko rokov (nakoľko Okresný súd Galanta vo veci rozvodu manželstva sporových strán sp.zn. 12P/92/2016 14 mesiacov po podaní návrhu žalovanou prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia vo veci návrhu žalovanej o úpravu práv a povinností rodičov načas do rozvodu manželstva vedenej na súde pod sp.zn. 35P/32/2016), je preto spravodlivejšie, keby súd usporiadal pomery tak, že by bezpodielové spoluvlastníctvo strán zrušil. Napokon odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal ani s tvrdením žalovanej, podľa ktorej sa v manželstve žalobca správal tak, že si bral úvery a keď už to bolo tri, štyri, to už nebolo normálne aby takto zadĺžil rodinu. Už len na základe tohto tvrdenia by sa preukázalo
pravdivým v zmysle judikatúry, na ktorú sa odvoláva aj samotná žalovaná, by súd mohol takéto správanie posudzovať na strane žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, čo by taktiež zakladalo vážny dôvod na zrušenie BSM. Vzhľadom k uvedenému žalobca navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe vyhovel.
7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva, predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol a v závislom výroku o trovách konania.
10. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok žalobcu sa odvolací súd plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Reagujúc na odvolacie dôvody dopĺňa nasledovné:
11. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ani sa s jeho návrhom na vykonanie dokazovania nevysporiadal. Keďže žalobca bližšie neuviedol, o aké návrhy na dokazovanie sa malo jednať, odvolací súd vychádzal z obsahu spisu. Takto zistil zo zápisnice z pojednávania zo dňa 22.05.2017, na ktorom došlo k vyhláseniu rozhodnutia vo veci, že po vykonaní dokazovania výsluchom strán sporu ako aj čítaním návrhu a listinných dôkazov predložených žalobcom a ostatným obsahom spisu, prítomní zhodne uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Následne bolo stranám umožnené, aby predniesli záverečné reči, kde žalobca v obsiahlej reči okrem iného uviedol, že na doplnenie dokazovania navrhuje vypočuť ako svedkov zamestnancov F. R., a.s., ktorí vedia potvrdiť, že žalovaná odmietla vykonať úkony v súvislosti s čerpaním úveru na výstavbu domu. Je síce pravdou, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s týmto jeho návrhom a neuviedol ani v odôvodnení, prečo nevykonal tento dôkaz, avšak v tomto prípade považuje odvolací súd vykonanie tohto dôkazu za nadbytočné, zjavne neúčelné a nehospodárne. Podľa výpovede žalobcu malo ísť o situáciu, kedy v r. 2014 žiadal o úver na výstavbu rodinného domu, s ktorým žalovaná nesúhlasila. Je vysoko nepravdepodobné, že by zamestnanci banky dokázali vzhľadom na časový odstup podať súdu relevantné vyjadrenia k uvedeným okolnostiam týkajúcim sa žiadosti manželov H. o úver, navyše ani preukázanie žalobcovho tvrdenia by nemalo žiadny významný vplyv na rozhodnutie vo veci. Pokiaľ teda prvoinštančný súd takýto dôkaz nevykonal, postupoval správne a v súlade s princípom zakotveným v čl. 17 C.s.p., teda konal hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Skutočnosť, že pred skončením dokazovania okresný súd nezamietol uznesením tento návrh na doplnenie dokazovania síce možno považovať za pochybenie v procesnom postupe okresného súdu, toto však nedosahuje takú intenzitu, že by išlo o procesný postup znamenajúci porušenie práva na spravodlivý proces, ktorého dôsledkom by malo byť zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd má za to, že dokazovanie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu, rozhodujúce skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci boli náležite zistené a ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné.
12. Podstatná časť odvolacích námietok sa týkala nedostatkov, ktoré odvolateľ videl v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, s čím sa ale odvolací súd nestotožňuje. Odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva podľa § 148 ods. 2 OZ. Odvolací súd sa v danom prípade plne stotožňuje sa argumentáciou súdu prvej inštancie obsiahnutou v bode 16, 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd môže zrušiť bezpodielové spoluvlastníctvo len
vtedy, ak sú naplnené závažné dôvody, najmä ak by ďalšie trvanie tohto majetkového spoločenstva odporovalo dobrým mravom (§ 3 OZ). Zmyslom § 148 ods. 2 OZ je vytvoriť podmienky na zabezpečenie ochrany jedného z manželov v situácii, keď inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vyjadrujúci ich rovnoprávne postavenie v majetkovej oblasti, zo závažných dôvodov prestal plniť svoju funkciu. Za závažné dôvody umožňujúce súdu vyhovieť návrhu na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle citovaného ustanovenia možno považovať také konanie jedného z manželov, ktoré sa prejavuje v nehospodárnom nakladaní so spoločným majetkom na úkor rodiny, alebo ak jeden z manželov sa nepričiňuje o vytváranie spoločného majetku, ničenie spoločného majetku, nezáujem jedného z manželov o rodinu a podobne, pričom žalobca v konaní netvrdil ani nepreukazoval, že by sa žalovaná správala uvedeným spôsobom.
13. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že strany sporu sú manželmi, toho času v rozvodovom konaní a nežijú v spoločnej domácnosti od r. 2016, čo žalobca považuje za dôvod na vyhovenie jeho žalobe, avšak ako správne uviedol prvoinštančný súd, zrušenie spoločnej domácnosti nemá za následok zánik bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ani prebiehajúce konanie o rozvod manželstva nie je závažným dôvodom pre zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva. Ak odvolateľ dôvodí tým, že so žalovanou fakticky ukončili životné spoločenstvo, toto nestačí na prijatie záveru, že sú dané dôvody pre zrušenie ich bezpodielového spoluvlastníctva, ale treba skúmať, jednak či ide o trvalý stav bez nádeje na obnovenie spolužitia a zároveň, či sa v dôsledku oddeleného spolužitia manželia nepodieľajú obaja na vytváraní spoločného majetku, pričom v danom prípade toto tvrdiť nemožno, pretože hoci manželia žijú oddelene, obaja manželia sa na vytváraní spoločného majetku podieľajú. Ak žalobca považoval za dôvod na vyhovenie jeho žalobe už samotný fakt, že žalovaná umožňuje svojmu priateľovi užívať spoločné veci v žalobcovom byte, ktorý žalovaná s ich deťmi obýva, ale žalobcovi vstupu do tohto bytu bráni, čím mu znemožňuje užívanie týchto vecí, čo je podľa neho v rozpore s dobrými mravmi, tu odvolací súd uvádza, že z dokazovania nevyplynulo, že by žalovaná žila v spoločnej domácnosti s novým partnerom. Túto skutočnosť žalovaná v konaní poprela, pričom sám žalobca uviedol, že jej priateľ „je tam takmer každý víkend“, čo by podľa názoru súdu nasvedčovalo skôr tomu, že k žalovanej chodí iba na návštevy, avšak z uvedeného len ťažko možno usudzovať, že by s menovaným tvorila žalovaná nové životné spoločenstvo, ako uvádza žalobca. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaná mu v užívaní spoločných hnuteľných vecí bráni, ani toto z dokazovania nevyplynulo a je len v rovine tvrdení žalobcu, ktoré nijako nepreukázal, pričom žalovaná v konaní naopak uviedla, že ona s majetkom patriacim do BSM nijako nenakladá, užíva ho iba žalobca.
14. Rozpor s dobrými mravmi, ktorý žalobca videl v konaní žalovanej, súd nezistil. Hoci Občiansky zákonník priamo pojem dobré mravy nedefinuje, vo všeobecnosti však možno s použitím § 3 OZ hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie, pričom žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by sa žalovaná svojím správaním dopúšťala konania, odporujúceho dobrým mravom v uvedenom zmysle, keďže žalovaná sa riadne stará o spoločné deti manželov, nenakladá nehospodárne so spoločným majetkom na úkor rodiny, riadne pracuje, čím prispieva naďalej aj po ukončení spolužitia manželov k tvorbe spoločného majetku, preto ani odvolací súd nevidel dôvod na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rovnako ani skutočnosť, že žalovaná odmieta súhlasiť s čerpaním úveru, ktorý chce žalobca zobrať ( žalobca uviedol, že mu už pred časom vyhlásila, že s ním do úveru nepôjde), nenapĺňa znaky konania, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže tak ako uviedla žalovaná, žalobcovi nič nebráni, aby aj v súčasnosti zvolil obdobný spôsob ako v minulosti a síce uzavretie dohody o zúžení BSM. V konaní pritom nebolo preukázané, že by žalobca bol manželku v súčasnosti o takéto riešenie požiadal, ale jej nesúhlas vopred prezumuje poukazujúc na konanie žalovanej, ktorá odmietla podpísať notársku zápisnicu v júni 2014.
15. Napokon odvolateľ tiež vytýkal súdu prvej inštancie, že nezdôvodnil z čoho vychádzal ( či a akými dôkazmi mal súd za preukázané), keď konštatoval v odôvodnení, že „v tejto situácii považuje za neprijateľné, keď žalobca ním vopred prezumovaný nesúhlas žalovanej s čerpaním podnikateľského úveru označuje za konanie odporujúce dobrým mravom, hoci tento môže dôvodne vyplývať z nedôvery žalovanej vyvolanej správaním žalobcu pri neplnení predchádzajúcich dohôd“. K tomuto odvolací súd preto dopĺňa, že uvedené nepriamo vyplýva z vyjadrení strán sporu, keď žalovaná na pojednávaní poukázala na to, že dôvodom na odmietnutie podpísania notárskej zápisnice v júni 2014 bolo to, že v zmysle bodu 3 notárskej zápisnice č. N 228/2013 sa žalobca so žalovanou dohodli, že do 4.4.2014 žalobca daruje žalovanej byt na A. H., ktorý jej pôvodne patril, a ktorý ešte pred uzavretím manželstva
previedla na žalobcu, k tomuto prevodu však nedošlo. Žalobca vo svojej výpovedi potom okrem iného uviedol, že so žalovanou nemieni zotrvať v akomkoľvek majetkovom spoločenstve a je ochotný kedykoľvek na ňu byt previesť. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca si svoj záväzok vyplývajúci z minulej dohody manželov nesplnil tak, ako to konštatoval prvoinštančný súd.
16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami žalobcu a považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne, preto ho za použitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
18. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.