Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-42-2018.pdf
PDF · 105.08 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/42/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcov: 1/ I. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. C. XXX, 2/ Z. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. C. XXX, proti žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.511,17 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcov 1/, 2/ a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10Csp/18/2017 zo dňa 13. decembra 2017, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 116,18 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku mení tak, že žalobu zamieta.
Odvolanie žalobcov 1/ a 2/ odmieta.
Žalovaný má voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom sp. zn. 10Csp/18/2017 zo dňa 13. 12. 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 116,18 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.), konanie v časti o určenie, že spotrebiteľský úver zo dňa 23. 07. 2004 č. 1793743406 uzatvorený medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov zastavil (výrok III.) a žalovanému proti žalobcom 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 % (výrok IV.). V odôvodnení konštatoval, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 10. 08. 2017 domáhali voči žalovanému určenia, že spotrebiteľský úver zo dňa 23. 07. 2004 č. 1793743406 uzatvorený medzi žalobcami a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie podstatných náležitostí v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a s/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“). Zároveň sa voči žalovanému domáhali vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5.511,17 eur predstavujúcej rozdiel medzi reálne poskytnutou výškou úveru a nimi uhradenými splátkami. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, poukazujúc na nedostatok naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k požadovanému určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, tiež nemožnosť aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko uvedený zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, keď úver bol žalobcom poskytnutý na stavebný účel. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania.
Na pojednávaní dňa 15. 11. 2017 zobrali žalobcovia žalobu v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru späť, preto súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) zastavil. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi bola dňa 23. 07. 2004 uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške 14.937,26 eur s tým, že po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok a všeobecných podmienok sa tento medziúver mal zmeniť na stavebný úver vo výške cca 10.456,08 eur. Na základe uvedenej zmluvy o úvere bola žalobcom reálne poskytnutá suma 14.821,08 eur, keď z pôvodne dojednanej výšky úveru 14.937,26 eur bola odpočítaná celková suma 116,18 eur ako poplatok za spracovanie medziúveru vo výške 99,58 eur a poplatok za biankozmenku vo výške 16,60 eur. Pokiaľ ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, súd konštatoval, že zákon č. 258/2001 Z. z., s poukazom na ktorý žalobcovia odvodili svoj nárok na bezdôvodného obohatenie, nie je možné na zmluvu o úvere medzi stranami sporu aplikovať, nakoľko predmetný zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, pričom predmetná zmluva o úvere je takouto zmluvou. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ide však o tzv. typovú zmluvu v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, keďže sa jedná o zmluvu, ktorá sa uzavierala vo viacerých prípadoch a žalobcovia ako spotrebitelia nemohli jej obsah podstatným spôsobom ovplyvniť. Citujúc ust. § 23a ods. 2 písm. a/ zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy súd dospel k záveru, že dojednanie v úverovej zmluve ohľadne povinnosti žalobcov ako dlžníkov zaplatiť poplatky za spracovanie medziúveru (vo výške 99,58 eur) a za biankozmenku (vo výške 16,60 eur) je dojednaním, ktoré je nápadne nepomerným medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a teda je neprimeranou podmienkou v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. V prípade oboch poplatkov ide o výdavky a náklady banky spojené so správou úveru, príp. so zabezpečením úveru, pričom nie je dôvod na to, aby tieto náklady boli prenášané do poplatkov na ťarchu dlžníka (spotrebiteľa). Úverovú zmluvu v časti týkajúcej sa týchto poplatkov s poukazom na § 39, v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka preto súd vyhodnotil ako neplatnú. Keďže žalovaný sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohatil tým, že celkovú sumu úveru vo výške 14.937,26 eur ponížil o výšku poplatku za spracovanie medziúveru a poplatku za biankozmenku v celkovej čiastke 116,18 eur, pričom v časti dojednania týchto poplatkov je uvedená úverová zmluva neplatná, teda majetok žalovaného sa nezmenšil o výšku týchto dvoch poplatkov, hoci by k tomu inak došlo, súd žalobe ohľadne nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške zodpovedajúcej celkovej čiastke uvedených dvoch poplatkov s poukazom na § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyhovel. Námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil súd ako nedôvodnú, keď zo zhodných vyjadrení žalobcov vyplynulo, že o tom, že sa žalovaný na ich úkor bezdôvodne obohatil predmetnými poplatkami, sa žalobcovia dozvedeli až v januári 2017, takže dvojročná premlčacia doba stanovená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka ešte neuplynula. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď nezistil, že by predmetná zmluva o úvere obsahovala ďalšie neprimerané podmienky, pričom neboli zistené ani iné dôvody, pre ktoré by bolo nutné zmluvu o úvere ako celok posúdiť ako absolútne neplatný právny úkon. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, v spojení s § 255, § 256 ods. 1 C. s. p. tak, že priznal žalovanému proti žalobcom nárok na ich náhradu v rozsahu 98 % s tým, že o konkrétnej výške priznaných trov rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
2. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o zastavení konania, podali žalobcovia 1/, 2/ odvolanie, ktorým sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Uviedli, že žiadali o preskúmanie zmluvy o úvere majúc za to, že táto obsahuje viaceré zmluvné podmienky, ktoré sú neprijateľné a neplatné, čo má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere.
3. Odvolanie proti rozsudku okresného súdu, čo do výroku, ktorým súd žalobe v časti vyhovel a výroku o trovách konania, podal odvolanie i žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny v tejto časti spočívajúcej
v zamietnutí žaloby a priznaní mu náhrady trov konania v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu nepovažuje za správne, nakoľko nárok žalobcov na vrátenie sumy vo výške 116,18 eur považuje za premlčaný. Súd neprihliadol na skutočnosť, že došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej doby a súčasne tak nesprávne aplikoval ust. § 107 Občianskeho zákonníka. Súd nesprávne vyhodnotil jeho námietku premlčania ako nedôvodnú, keď mal za to, že dvojročná premlčacia doba stanovená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka ešte neuplynula. Súd vôbec neprihliadol na ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda neprihliadol na uplynutie objektívnej premlčacej doby. Objektívna premlčacia doba začala plynúť dňom 04. 08. 2004, kedy boli poplatky za spracovanie medziúveru a za biankozmenku žalobcami uhradené. Objektívna premlčacia doba bola v trvaní 3 rokov, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa preto premlčal dňa 05. 08. 2007. I v prípade, ak by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia súd posúdil v zmysle § 401 Obchodného zákonníka a prihliadol tak na čl. VIII bod 4 zmluvy o úvere, konkrétne na vyhlásenie o predĺžení premlčacej doby v rozsahu trvania 10 rokov, aj v tom prípade by bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný. Žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná až dňa 10. 08. 2017, teda po vyše 13 rokoch. Súd sa s otázkou uplynutia objektívnej premlčacej doby nevysporiadal, preto v tomto rozsahu možno považovať odôvodnenie rozhodnutia za nepreskúmateľné.
4. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov sa žalovaný stotožnil s rozhodnutím súdu v časti, v ktorej žalobu zamietol. Pokiaľ žalobcovia ako dôvod odvolania uvádzajú nevykonanie navrhnutého dôkazu, konkrétne dopĺňacieho rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 17. 03. 2014, tento bol zrušený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/459/2014-192 zo dňa 01. 07. 2015. Nie je preto dôvod, aby sa ním súd zaoberal. V ďalšom žalovaný poukázal na svoje odvolanie podané proti rozsudku okresného súdu.
5. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného, ani jeho vyjadreniu nevyjadrili.
6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) na základe odvolania podaného žalovaným po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a tento podľa § 388 C. s. p. zmenil, keď nezistil dôvody na jeho potvrdenie ani zrušenie.
7. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec len v spornej otázke premlčania nesprávne právne posúdil.
8. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je len právne posúdenie otázky premlčania nároku žalobcu, ktorú posudzoval už súd prvej inštancie a sporové strany mali možnosť sa k tejto otázke vyjadriť, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p.). Odvolací súd zároveň nepovažoval za potrebné upozorniť strany na možnosť aplikácie ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý súd prvej inštancie neaplikoval, nakoľko žalovaný uplynutie objektívnej premlčacej doby namietal už v priebehu prvoinštančného konania, rovnako tak v podanom odvolaní sa domáhal aplikácie ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom žalobcovia mali možnosť sa k uvedenému vyjadriť (odvolanie žalovaného bolo žalobcom riadne doručené). Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval za potrebné strany konania opätovne vyzývať, aby sa vyjadrili k otázke aplikácie ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorej aplikácie sa žalovaný domáhal v podanom odvolaní.
9. Zo súdom prvej inštancie zisteného a ustáleného skutkového stavu vyplýva, že medzi stranami sporu bola dňa 23. 07. 2004 uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, predmetom
ktorej bolo poskytnutie medziúveru vo výške 14.937,26 eur, ktorý sa mal pri dodržaní zmluvných podmienok zmeniť na stavebný úver vo výške cca 10.456,08 eur za účelom financovania bytových potrieb žalobcov (čl. I. bod 2. zmluvy) a ktorý sa žalobcovia zaviazali splácať za podmienok dohodnutých v zmluve. Žalobcom bola na základe uvedenej zmluvy vyplatená suma 14.821,08 eur s tým, že z dojednanej výšky úveru 14.937,26 eur bola odpočítaná suma 116,18 eur ako poplatok za spracovanie medziúveru vo výške 99,58 eur a poplatok za biankozmenku vo výške 16,60 eur.
10. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie takto zistený skutkový stav. Odvolací súd sa s výnimkou posúdenia premlčania uplatneného nároku žalobcov stotožňuje i s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne konštatoval nemožnosť aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. s poukazom na ust. § 1 ods. 2 písm. a/ cit. zákona, z ktorého dôvodu absencia náležitostí uvedených v tomto zákone v zmluve o úvere nemá vplyv na platnosť zmluvy. Súd prvej inštancie však napriek tomu správne posúdil úverovú zmluvu medzi žalobcami a žalovaným uzavretú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka ako zmluvu spotrebiteľskú, vychádzajúc z ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, z ktorého dôvodu správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Právne posúdenie súdom prvej inštancie v tomto smere žalovaný nenamietal.
11. Žalovaný v odvolaní nenamietal ani závery súdu prvej inštancie o neplatnosti úverovej zmluvy v časti dohodnutých poplatkov za spracovanie medziúveru a za biankozmenku, z ktorého dôvodu odvolací súd prevzal závery súdu prvej inštancie v tejto časti (bod 13., 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
12. Žalovaný v odvolaní v podstate namietal len nesprávne právne posúdenie vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku s poukazom na to, že súd sa nevysporiadal s otázkou uplynutia objektívnej premlčacej doby. Poukázal na to, že poplatky za spracovanie medziúveru a za biankozmenku boli žalobcami uhradené dňa 04. 08. 2004, a teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčal najneskôr dňa 05. 08. 2007.
13. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
14. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
15. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti uplatneného práva, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním právo samo osebe nezaniká, ak však povinný vznesie námietku, nárok zaniká a subjektívne právo trvá naďalej len vo forme naturálneho záväzku, teda jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu.
16. Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna, ktorá je dvojročná, a objektívna trojročná, resp. desaťročná v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia. Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho plynutia, začiatku aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre určenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Okamihom, od ktorého sa začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby odvíja je teda okamih vzniku zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, či oprávnený subjekt o svojom práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vedel, alebo nie. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Subjektívna doba nemôže presiahnuť dobu objektívnu, to znamená, že aj keď bolo právo uplatnené v subjektívnej dvojročnej dobe, táto nemôže presiahnuť objektívnu trojročnú dobu, ktorá začína dňom, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo
na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.
17. Medzi stranami nebolo sporné, že na základe úverovej zmluvy bol poplatok za spracovanie medziúveru a za biankozmenku zúčtovaný pri poskytnutí medziúveru dňa 04. 08. 2004 (žalobcovia tvrdenie žalovaného v tomto smere nerozporovali). Od tohto dňa začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa aj žalobcovia dozvedeli o vzniku bezdôvodného obohatenia až v januári 2017, z ktorého záveru vychádzal súd prvej inštancie, objektívna premlčacia doba začala plynúť skôr, okamihom prijatia uvedených poplatkov žalovaným. Objektívna trojročná premlčacia doba tak uplynula mimo rámca plynutia subjektívnej premlčacej doby, dňa 04. 08. 2007. Ak potom žalobcovia podali žalobu na súde prvej inštancie až dňa 10. 08. 2017, uplatnili svoj nárok po uplynutí objektívnej premlčacej doby, a pretože žalovaný vzniesol právne relevantným spôsobom námietku premlčania, nebolo možné žalobcom premlčané právo priznať.
18. Ako správne poukázal žalovaný v odvolaní, i v prípade ak by súd vychádzal z čl. VIII. bodu 4. mzluvy, v ktorom dlžníci (žalobcovia) urobili vyhlásenie podľa § 401 Obchodného zákonníka o predĺžení zákonnej premlčacej doby na 10 rokov od doby, keď začne právo na plnenie plynúť, i v takom prípade by bol nárok uplatnený žalobcami premlčaný, keď k premlčaniu nároku by došlo uplynutím desiatich rokov od prijatia poplatku žalovaným, t. j. dňom 04. 08. 2014, teda rovnako pred podaním žaloby.
19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
20. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov 1/, 2/ toto musel odvolací súd podľa § 386 písm. a/ C. s. p. ako oneskorene podané odmietnuť.
21. Podľa § 326 ods. 1 C. s. p. odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.
22. Podľa § 121 ods. 2, 4, 5 C. s. p. do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.
23. Podľa § 386 písm. a/ C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene.
24. Lehota na podanie odvolania je zákonnou lehotou, ktorú nemožno predĺžiť ani skrátiť. Odvolacia lehota, ktorá je procesnou lehotou, začína v zmysle § 121 ods. 2 C. s. p. plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, t. j. po dni doručenia rozhodnutia, ktoré musí byť vykonané v súlade s právnymi predpismi. Na zachovanie lehoty stačí, ak je odvolanie podané v posledný deň lehoty na súde alebo odovzdané orgánu, ktorý je povinný ho doručiť (spravidla pošta).
25. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol žalobcom 1/, 2/ doručený do vlastných rúk hneď po jeho vyhlásení dňa 13. 12. 2017. Zákonom stanovená 15- dňová lehota na podanie odvolania začala plynúť dňa 14. 12. 2017 a skončila vo štvrtok dňa 28. 12. 2017. Žalobcovia podali odvolanie proti rozsudku osobne na okresnom súde až dňa 29. 12. 2017, teda oneskorene. Za tejto situácie musel odvolací súd odvolanie žalobcov bez vecného prejednania odmietnuť ako oneskorene podané.
26. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v poradí prvom výroku, odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C. s. p. nanovo rozhodoval o náhrade trov prvoinštančného i odvolacieho konania. Vychádzajúc z ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. súd nárok na náhradu trov konania, tak prvoinštančného ako aj odvolacieho, priznal žalovanému, ktorý bol v celom konaní úspešný, a to v rozsahu 100 %, keď z obsahu spisu nevyplývali dôvody pre aplikáciu ust. § 257 C. s. p. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)