Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-117-2017.pdf
PDF · 166.65 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/117/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej a členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej v sporovej právnej veci žalobcu: Gyncentrum s.r.o. Trebišov, so sídlom Poštová 28/11, 076 15 Veľaty, IČO: 36 214 311, právne zastúpeného ADVOKÁT FUTÓ s.r.o., so sídlom L. Svobodu 2412/8, 075 01 Trebišov, IČO: 36 589 489, proti žalovaným v 1/ rade: G & B KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k. s., so sídlom SNP 56/2130, 934 01 Levice, IČO: 47 254 831, správca konkurznej podstaty úpadcu: MEDFIN-lízing, a.s., so sídlom Komenského 36, 937 01 Želiezovce, IČO: 35 826 584, v 2/ rade: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci a o určenie zániku záložného práva k hnuteľnej veci s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 189/2013-137 zo dňa 08.04.2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 189/2013-137 zo dňa 08.04.2016 p o t v r d z u j e .
Žalovaní v 1/ rade a v 2/ rade m a j ú n á r o k voči žalobcovi na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu voči žalovaným v 1/ a v 2 /rade v celom rozsahu zamietol. Žalovaným v 1/ a v 2 /rade náhradu trov konania nepriznal.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia leasingovej zmluvy, t.j. ku dňu 02.04.2009, (ďalej aj len „OBZ“), § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 489 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 493 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 151a Občianskeho zákonníka zák. 40/1964 Zb.(ďalej aj len „OZ“), § 151h ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 151md ods. 1 písm. f) Občianskeho zákonníka, § 151l ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že Okresný súd Trebišov s poukazom na uplatnenú námietku miestnej príslušnosti žalovaným v rade 2/ pri prvom úkone v rámci písomného vyjadrenia k návrhu na začatie konania, postúpil predmetnú právnu vec podľa § 84, 85 ods. 2 OSP v spojení s § 105 ods. 1 OSP Okresnému súdu Žilina ako súdu miestne a vecne príslušnému.
3. V pôvodnom konaní okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu obsiahnutú v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ"), § 269 ods. 2 OBZ, § 490 - § 493 OBZ, § 151a Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ"), § 151h ods. 1, 2, 3 OZ, § 151md ods. 1 písm. f) OZ, § 151l ods. 1, 2, 3, 4 OZ, § 44 ods. 1 OZ žalobu zamietol. Proti tomto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý v odvolaní namietol, že v odôvodnení rozhodnutia okresného
súdu absentuje vymedzenie zmluvného typu a zákonného ustanovenia, ktoré okresný súd aplikoval, a preto navrhol odvolaním napadnutý rozsudok odvolacím súdom zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajský súd ako súd odvolací dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplynulo, akým spôsobom konkrétne na danú vec boli ustanovenia zákona označené v rozhodnutí aplikované, a na aké rozhodné skutočnosti sa citované zákonné ustanovenia premietli do samotného rozhodnutia súdu. Odvolací súd považoval za relevantné a opodstatnené odvolacie dôvody žalobcu, ktoré poukazovali na neodôvodnené závery okresného súdu bez vyhodnotenia skutočností, ktoré boli rozhodné pre záver o nedôvodnosti nároku žalobcu za stavu absencie konkrétneho vyhodnotenia zmluvného vzťahu účastníkov konania. Odvolací súd uložil okresnému súdu opätovne zaoberať sa a dôsledne vyhodnotiť skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, vyhodnotiť nárok žalobcu, obranu žalovaného a primárne a dôsledne vyhodnotiť zmluvný vzťah účastníkov konania. Vo väzbe na tieto konštatovania a z nich plynúce východiská potom vo veci rozhodnúť pri písomnom vyhotovení rozhodnutia za dodržiavania všetkých náležitostí podľa § 157 OSP. Vychádzajúc z uvedených záverov Krajského súdu v Žiline okresný súd vec opätovne prejednal a na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov vo veci opätovne rozhodol. Pojednávanie konané dňa 08.04.2016 sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu a jeho právneho zástupcu a v neprítomnosti žalovaného v rade 1/ za súčasného splnenia zákonných podmienok vymedzených § 101 ods. 2 OSP.
4. Okresný súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí mali predvolanie na pojednávanie riadne a včas vykázané, a to napriek tomu, že v deň pred uskutočnením pojednávania bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu choroby právneho zástupcu, pre ktorú sa právny zástupca žalobcu nemohol zúčastniť, a ktorú skutočnosť žalobca preukazoval lekárskym potvrdením vydaným na žiadosť pacienta zo dňa 06.04.2016. Vo vzťahu k žiadosti právneho zástupcu o odročenie pojednávania okresný súd konštatoval, že predmetná žiadosť nespĺňala náležitosti v zmysle § 119 ods. 3 OSP, podľa ktorého, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Napriek tomu, že obsahom súdneho poučenia je aj informácia o tom, ktoré náležitosti vyjadrenie lekára musí obsahovať, žiadosť právneho zástupcu žalobcu ani pripojené potvrdenie ošetrujúceho lekára tieto náležitosti neobsahovalo. Rovnako okresný súd poukázal na skutočnosť, že na strane právneho zástupcu žalobcu išlo o opakovanú žiadosť o odročenie pojednávania, keď v súvislosti s nariadeným termínom pojednávania na deň 04.03.2016 právny zástupca žalobcu žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu dlhodobo naplánovaného súkromného pobytu mimo územia Slovenskej republiky v dňoch 03.03.2016 - 04.03.2016, ktorú žiadosť okresný súd akceptoval. Záporné stanovisko okresného súdu k žiadosti právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania zo dňa 07.04.2016 okresný súd obratom oznámil právnemu zástupcovi žalobcu elektronickou poštou dňa 07.04.2016. V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces je nielen poskytnutie možnosti v uplatňovaní a bránení svojich práv, ale tiež konanie súdov v súlade s procesnými predpismi a ústavnoprávnymi princípmi. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní a ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní, ktorú súd zabezpečuje tak, že nariaďuje na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvoláva účastníkov konania a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná so zachovaním lehoty na prípravu pojednávania. V predvolaní okresný súd poučil účastníkov okrem iného o náležitostiach žiadosti o odročenie pojednávania, ak je dôvodom zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu. Potvrdenie ošetrujúceho lekára, ktoré právny zástupca žalobcu pripojil k svojej žiadosti o odročenie pojednávania, obsahuje popis zdravotného stavu právneho zástupcu žalobcu a doporučené domáce liečenie, avšak neobsahuje údaj o tom, že zdravotný stav účastníka neumožňuje jeho účasť na pojednávaní bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu. Podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Teda na jednej strane stojí právo účastníkov zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom ako neodňateľné právo každého účastníka konania v každom štádiu súdneho procesu a na druhej strane stojí právo účastníka na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Zákonná úprava obsahuje v § 101 ods. 2
vety druhej OSP výnimku z práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i v jeho neprítomnosti, a to v prípade, ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vo všeobecnosti vtedy, pokiaľ účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumožňujú sa pojednávania zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy a súčasne sú vážne, t.j. dôležité a ospravedlniteľné, ktoré súd posudzuje k okamihu, kedy o žiadosti o odročenie pojednávania rozhoduje. Napriek tomu, že právny zástupca žalobcu bol riadne poučený súdom o náležitostiach, ktoré žiadosť o odročenie pojednávania musí obsahovať, žalobca si svoju procesnú povinnosť riadne nesplnil a okolnosti, ktoré mu v splnení tejto povinnosti bránili, okresnému súdu neuviedol. S prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd v predmetnej veci opakovane rozhodoval po tom, ako odvolací súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu, a to z procesných dôvodov bez toho, aby súdu bolo uložené doplnenie dokazovania za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, resp. v situácii, keď ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania účastníkmi neboli označované a navrhované, okresný súd pri rešpektovaní práva účastníkov na rozhodnutie veci v primeranej lehote v záujme odstránenia stavu právnej neistoty, vyvolanej dĺžkou súdneho konania, ktorá medzi účastníkmi od okamihu začatia súdneho konania podaním žaloby dňa 02.05.2013 naďalej pretrváva, vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu v súlade s § 101 ods. 2 OSP.
5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vzhľadom na to, že zo strany účastníkov neboli označené a navrhované ďalšie dôkazy, tak na základe zisteného skutkového stavu z doteraz vykonaných dôkazov vychádzajúc z právne záväzného stanoviska odvolacieho súdu opätovne návrh žalobcu posúdil, pričom dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby v celom rozsahu. Z vykonaných listinných dôkazov a z nesporného vyjadrenia účastníkov okresný súd zistil, že žalobca v postavení nájomcu uzatvoril so žalovaným v rade 1/ ako prenajímateľom lízingovú zmluvu č. 4/2009, predmetom ktorej je prenájom zdravotníckeho zariadenia podľa špecifikácie vyplývajúcej z čl. I. bod 1. Lízingovej zmluvy. Žalobcovi v zmysle dojednaných zmluvných podmienok vzniklo oprávnenie na kúpu prenajatej veci s možnosťou uplatnenia tohto práva v lehote 30 dní pred ukončením lízingovej zmluvy doručením žiadosti o kúpu predmetu lízingu, ktorým okamihom vznikla žalovanému v rade 1/ ako prenajímateľovi podľa čl. I. bod 2. Lízingovej zmluvy (ďalej aj len „LZ") povinnosť uzatvoriť s nájomcom, t.j. žalobcom do 30 dní kúpnu zmluvu na predmet lízingu. Lízingový nájomca sa zaviazal platiť prenajímateľovi nájomné podľa splátkového kalendára s tým, že poslednú splátku nájomného nájomca zaplatí dňa 20.03.2013. V prípade využitia práva na kúpu prenajatej veci bola medzi účastníkmi dojednaná kúpna cena vo výške 463,- Eur s DPH. Časť nájmu účastníci dojednali na dobu do splatenia celého lízingu podľa čl. IV. bod 1. LZ. Podľa dodatku č. 1 k splátkovému kalendáru mala byť posledná splátka lízingu vo výške 672,09 Eur uhradená ako 48. splátka dňa 20.03.2013. Písomným oznámením zo dňa 26.02.2013, ktoré žalovaný v rade 1/ nesporne prevzal dňa 28.02.2013 žalobca uplatnil voči žalovanému právo na kúpu prenajatej veci, a to s poukazom na obsah LZ č. 4/2009. K úhrade kúpnej ceny predmetu lízingu v sume 463,- Eur došlo na základe príkazu k úhrade zo dňa 13.03.2013. Žalovaný v rade 2/ oznámil žalobcovi listom zo dňa 06.02.2013 začatie výkonu záložného práva k spornej hnuteľnej veci s poukazom na skutočnosť, že žalovaný v rade 1/ ako dlžník bol so splácaním úveru zo zmluvy o termínovanom úvere č. 43/001/08 zo dňa 19.12.2008 v znení neskorších dodatkov v omeškaní, a preto banka vyhlásila predčasnú splatnosť úveru s využitím dostupných právnych prostriedkov na uspokojenie svojej pohľadávky, medzi iným aj realizáciou záložného práva na hnuteľný majetok registrovaný v Notárskom centrálnom registri záložných práv. Žalovaný v rade 2/ súčasne ako veriteľ upozornil žalobcu na obsah § 151l ods. 2 OZ. Z úradného výpisu z Notárskeho centrálneho registra záložných práv zo dňa 21.07.2009 vyplýva registrácia záložného práva na základe záložnej zmluvy záložcu - žalovaného v rade 1/, ktorý je aj záložným dlžníkom a veriteľa - žalovaného v rade 2/ pre pohľadávku záložného veriteľa zo zmluvy o termínovanom účte č. 34/021/08 na hnuteľný majetok - predmet lízingu, ktorý záložca nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou NIMAG, spol. s r.o.. Z úradného výpisu z Notárskeho centrálneho registra záložných práv zo dňa 08.02.2013 vyplýva oznámenie začatia výkonu záložného práva predajom na dobrovoľnej dražbe spôsobom upraveným zákonom o dobrovoľných dražbách.
6. Vo vzťahu k splneniu základnej podmienky procesnej prípustnosti určovacej žaloby okresný súd poukázal na § 80 písm. c) OSP, a to existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Vykonanými dôkazmi mal okresný súd preukázané, že podaná žaloba, ktorou sa žalobca domáha jednak určenia svojho vlastníckeho práva k hnuteľnej veci a súčasne určenia, že záložné právo na
hnuteľnú vec označenú v žalobe, zaniklo, je účinným a správne zvoleným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu vzhľadom na neisté postavenie žalobcu, ktorý sa cíti byť vlastníkom predmetnej hnuteľnej veci vrátane príslušenstva, pričom vlastnícke právo žalobcu je žalovaným v rade 2/ spochybňované, pričom pasívnu legitimáciu žalovaného v rade 1/ žalobca odvodzoval zo zmluvného postavenia tohto subjektu, ktoré mu vyplýva z uzatvorenej LZ. Žalobca v rámci svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti preukázal existenciu skutkových okolností v prejednávanej veci, ktoré viedli k vzniku sporu medzi účastníkmi, a ktoré na strane žalobcu vyvolali potrebu určenia súdom, či tu právny vzťah alebo právo žalobcu je. Okresný súd dospel k záveru, že podaná žaloba môže viesť k odstráneniu neistoty v právnom vzťahu účastníkov a môže vytvoriť základ pre jeho usporiadanie, a preto dospel k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu na požadovanom určení.
7. Pokiaľ išlo o povahu záväzkovo-právneho vzťahu účastníkov, tak okresný súd na daný záväzkovo- právny vzťah aplikoval § 261 ods. 1 OBZ. Pre posúdenie, či záväzkový vzťah účastníkov je obchodnoprávny bolo rozhodujúce, či tento vzťah vznikol medzi podnikateľmi, a či vzťah podnikateľov sa týka ich podnikateľskej činnosti s prihliadnutím na všetky okolnosti existujúce v čase vzniku posudzovaného právneho vzťahu. V predmetnej právnej veci bol predmetom lízingovej zmluvy ultrazvukový prístroj, ktorý vzhľadom na svoju povahu a predmet činnosti žalobcu, ktorým je okrem iného poskytovanie zdravotnej starostlivosti v odboroch gynekológia a pôrodníctvo, slúžil žalobcovi na výkon podnikateľskej činnosti. Prenajímateľom v LZ je označený podnikateľský subjekt, ktorého predmetom činnosti je prenájom hnuteľných vecí - lízing. Vzhľadom na označenie zmluvných strán v LZ č. 4/2009 je zrejmé, že predmetnú zmluvu účastníci uzatvárali ako podnikatelia s označením obchodného mena, právnej formy, identifikačného čísla a daňového identifikačného čísla, ktoré používajú pri podnikaní, z čoho je zrejmé, že LZ sa týka ich podnikateľskej činnosti. Pokiaľ išlo o konkrétnu zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ s označením "Lízingová zmluva", tak okresný súd konštatoval, že Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neupravuje lízingovú zmluvu ako samostatný zmluvný typ. V zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi je žalobca označený ako nájomca a žalovaný v rade 1/ ako prenajímateľ, pričom predmet zmluvy vymedzuje čl. I ako prenájom zdravotníckeho zariadenia označeného v časti čl. I bod 1 LZ za podmienok uvedených v zmluve. Zmluva obsahuje obstarávaciu cenu predmetu lízingu v cene 26.227,60 Eur vrátane DPH a oprávnenie nájomcu na kúpu prenajatej veci, ktoré môže uplatniť do 30 dní pred ukončením lízingovej zmluvy doručením žiadosti o kúpu predmetu lízingu, kedy vzniká prenajímateľovi povinnosť uzatvoriť s nájomcom do 30 dní kúpnu zmluvu na predmet lízingu. Zatiaľ čo nájomnou zmluvou v zmysle § 663 OZ prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky s tým, že povinnosťou prenajímateľa v zmysle § 664 OZ je povinnosť prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať, pričom riziko škody na predmetnej veci znáša prenajímateľ, v zmysle LZ výdavky spojené s prevádzkou, údržbou, servisom, opravami, prípadne poškodením predmetu lízingu znáša nájomca (čl. III bod 5 LZ). LZ účastníci uzatvorili na dobu 48 mesiacov, po ktorú sa žalobca ako nájomca zaviazal platiť lízingovému prenajímateľovi mesačné lízingové splátky vo forme nájomného splatné vždy do 20.-teho dňa každého kalendárneho mesiaca a súčasne jednorazový poplatok vo výške poplatkov na zabezpečenie úverového krytia lízingu vo výške 199,16 Eur vrátane DPH za služby spojené s administráciou lízingu na základe samostatnej faktúry vystavenej prenajímateľom. Z uvedeného je zrejmé, že LZ je uzatvorená na dobu určitú s tým, že lízingový nájomca nie je oprávnený od lízingovej zmluvy odstúpiť, pričom zmluva podľa čl. IV bod 1 sa uzatvára na dobu do splatenia celého lízingu počnúc dňom podpísania LZ obidvoma zmluvnými stranami. Zmluvu je možné zrušiť iba písomnou dohodou zmluvných strán s tým, že podľa čl. IV bod 5 LZ nájomca po dobu trvania prenájmu nemá právo od tejto zmluvy odstúpiť alebo zmluvu vypovedať. Vzhľadom na dojednaný obsah zmluvy okresný súd posúdil právny vzťah účastníkov ako obchodno-právny a zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi ako inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 OBZ. Z jednotlivých ustanovení leasingovej zmluvy č. 4/2009 a ostatných k žalobe pripojených listinných dôkazov vyplývalo, že v danom prípade žalovaný v rade 1/ poskytoval žalobcovi tzv. finančný lízing k prenajatej veci, ktorého podstata spočíva v poskytnutí finančnej služby lízingovým prenajímateľom, keď z textu kúpnej zmluvy č. 03/1999 uzatvorenej medzi účastníkmi NIMAG, spol. s r.o., so sídlom Bratislava ako dodávateľom, MEDFIN-lízing, a.s., t.j. žalovaným v rade 1/ ako odberateľom a konečným užívateľom Gyncentrum s.r.o. Trebišov (žalobcom) zo dňa 02.04.2009 sa dodávateľ zaviazal na základe objednávky žalobcu zo dňa 24.03.2009 dodať ultrazvukový prístroj SAX6 firmy MEDISON v počte 1 kus s príslušenstvom na miesto určené odberateľom, t.j. MUDr. H. - Gyncentrum s.r.o. Trebišov za dohodnutú cenu 26.227,60 Eur s tým, že žalovaný v rade 1/ ako odberateľ a súčasne kupujúci postúpil práva a povinnosti pri uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti za vady a práva a povinnosti pri opravách predmetu
zmluvy na konečného užívateľa, t.j. žalobcu s výnimkou práva odstúpiť od kúpnej zmluvy. Na základe kúpnej zmluvy tak vznikla žalovanému v rade 1/ povinnosť zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu predmetu kúpy. Z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva, že k uskutočneniu dodávky tovaru a k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo na základe písomnej objednávky objednávateľa, t.j. žalobcu zo dňa 24.03.2009 (rub č.l. 9 spisu), obsahom ktorej je informácia o lízingu na ultrazvukový prístroj MEDISON SAX6.
8. Okresný poukázal i na to, že „Najvyšší súd Českej republiky vo svojich niekoľkých rozhodnutiach (napríklad rozsudok zo dňa 27.11.2003, sp. zn. 30Cdo 2033/2002, rozsudok zo dňa 11.01.2000, sp. zn. 32Cdo 2299/98) judikoval, že u finančného lízingu sa jedná o špecifický súkromnoprávny inštitút, a že leasingovú zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľmi, ktorá nie je zmluvou o kúpe prenajatej veci podľa § 489 a nasl. Obchodného zákonníka, je nutné posudzovať ako zmluvu inominátnu podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho sa práva a povinnosti jej účastníkov riadia najmä ustanoveniami leasingovej zmluvy.“ Zmluva o kúpe prenajatej veci v zmysle § 489 OBZ predstavuje uzavretie dohody, ktorá pozostáva z troch na seba nadväzujúcich súborov práv a povinností, a to nájomnej zmluvy, zmluvy o kúpe prenajatej veci a kúpnej zmluvy. V prípade LZ ide o účelové zabezpečenie veci, práva alebo inej majetkovej hodnoty podľa potreby alebo určenia lízingového nájomcu, ako tomu bolo v posudzovanom prípade, s využitím cudzích zdrojov poskytovateľa predmetu lízingu, t.j. žalovaného v rade 1/. Pokiaľ poskytovateľ predmetu lízingu podľa LZ poskytuje nadobúdateľovi, t.j. lízingovému nájomcovi vec podľa jeho objednávky, spravidla je potrebné najskôr vec zabezpečiť do vlastníctva lízingového prenajímateľa, prípadne zabezpečenie práva lízingového prenajímateľa s vecou nakladať a následné prenechanie tejto veci na vopred určenú dobu do užívania lízingovému nájomcovi. Zatiaľ čo operatívny lízing obvykle nezakladá právo na následné odkúpenie veci, cieľom finančného lízingu je konečný prevod vlastníctva k predmetu lízingu na lízingového nájomcu. Z tohto dôvodu sa finančný lízing ako špecifický súkromnoprávny inštitút radí medzi nepomenované zmluvy a vo vzťahoch medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti ide o zmluvu inominátnu podľa § 269 ods. 2 OBZ. Práva a povinnosti jej účastníkov sa preto riadia predovšetkým ustanoveniami LZ, pričom obsah tejto zmluvy nie je možné rozčleniť na časti týkajúce sa záväzku spojeného s prevodom predmetu lízingu do vlastníctva lízingového nájomcu, nakoľko podstatou finančného lízingu je, že prenajímateľ zabezpečuje financovanie predmetu lízingu, ktorý zakúpil na základe požiadavky lízingového nájomcu a predmet lízingu následne prenechal nájomcovi do užívania.
9. V odôvodení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v súlade s obsahom LZ žalobca ako lízingový nájomca písomným oznámením zo dňa 26.02.2013 uplatnil voči žalovanému v rade 1/ právo na kúpu prenajatej veci a následne príkazom k úhrade zaplatil žalovanému v rade 1/ kúpnu cenu predmetu lízingu vo výške dojednanej v zmluve, t.j. v sume 463,- Eur. K uplatneniu práva na kúpu prenajatej veci a k zaplateniu kúpnej ceny žalobca pristúpil po tom, ako žalovaný v rade 2/ preukázateľne oznámil žalobcovi výkon záložného práva k spornej hnuteľnej veci s poukazom na omeškanie žalovaného v rade 1/ ako dlžníka so splácaním úveru zo zmluvy o termínovanom úvere zo dňa 19.12.2008. Registrácia záložného práva na základe záložnej zmluvy žalovaného v rade 1/, ktorý je aj záložným dlžníkom a veriteľa, t.j. žalovaného v rade 2/ pre pohľadávku záložného veriteľa zo zmluvy o termínovanom účte, vyplývala z úradného výpisu z Notárskeho centrálneho registra záložných práv zo dňa 21.07.2009. Z obsahu LZ vyplýva, že k vzniku vlastníckeho práva k predmetu lízingu dochádza na základe dvojstranného právneho úkonu, uzavretím kúpnej zmluvy medzi prenajímateľom a nájomcom, a preto okresný súd posudzoval, či žalovaný v rade 1/ ako lízingový prenajímateľ učinil včasné vyhlásenie alebo iné včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť súhlas s návrhom kúpnej zmluvy v zmysle § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, príp. § 43c Občianskeho zákonníka. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť sami o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Vo väzbe na obsah § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 275 ods. 4 OBZ, okresný súd posudzoval, či z konania žalovaného v rade 1/ možno dovodiť akceptáciu návrhu kúpnej zmluvy doručeného žalovaného v rade 1/ žalobcom dňa 28.02.2013. V takomto prípade je prijatie návrhu účinné v okamihu, keď sa tento úkon urobil, ak došlo k nemu pred uplynutím lehoty rozhodnej pre prijatie návrhu. Právna úprava uzatvárania zmlúv je v OBZ v postavení lex specialis, a preto ustanovenia OBZ dopĺňajú právnu úpravu uzatvárania zmlúv obsiahnutú v OBZ. Základom úpravy v § 43 - 51 OZ je návrh (offerta) a prijatie (akceptácia). OBZ nadväzuje na tento princíp, avšak obsahuje niektoré ustanovenia o uzavieraní zmlúv v § 269 - 288 OBZ, zohľadňujúci určité špecifiká obchodných zmlúv s cieľom zjednodušiť proces kontraktácie v obchodných vzťahoch.
10. Okresný súd z vykonaných dôkazov ustálil, že hoci žalobca doručil žalovanému v rade 1/ jednostranný právny úkon, ktorým oznámil „odporcovi uplatnenie si práva na kúpu prenajatej veci dňa 28.02.2013 a následne dňa 13.03.2013 zaplatil odporcovi v rade 1/ kúpnu cenu prenajatej veci v sume 463,- eur, na výzvu navrhovateľa odporca v rade 1/ žiadnym spôsobom nereagoval. Hoci navrhovateľom vykonanú platbu odporca v rade 1/ navrhovateľovi nevrátil, nemožno z pasívneho postoja odporcu v rade 1/ s prihliadnutím na všetky okolnosti predmetnej právnej veci vyvodiť záver o uzavretí kúpnej zmluvy a vylúčiť akékoľvek pochybností o tom, čo chcel odporca v rade 1/ takýmto konaním, resp. nekonaním prejaviť, a to najmä v situácii, keď odporca v rade 2/ ako záložný veriteľ oznámil začatie výkonu záložného práva priamo navrhovateľovi a súčasne v Notárskom centrálnom registri záložných práv tak, ako vyplýva z jeho úradného výpisu zo dňa 08.02.2013.“ Napriek tomu, že žalovaný v rade 1/ do užívacích práv žalobcu aktuálne nezasahuje a vydania predmetu lízingu sa voči žalovanému v rade 1/ nedomáha, vychádzajúc z obsahu čl. I ods. 2 LZ, ktoré zmluvné ustanovenie predpokladá uzavretie kúpnej zmluvy vo väzbe na povinnosť prenajímateľa uzatvoriť s nájomcom do 30 dní od doručenia žiadosti o kúpu prenajatej veci kúpnu zmluvu na predmet lízingu, je zrejmé, že účastníci zmluvy existenciu kúpnej zmluvy viazali na dvojstranný právny úkon, t.j. vo forme návrhu a akceptácie kúpnej zmluvy. Opomenutie na strane žalovaného v rade 1/ nemožno v podmienkach prejednávanej veci hodnotiť ako nevzbudzujúce pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, ak zákonná úprava podľa § 151l ods. 2 Občianskeho zákonníka zakazuje záložcovi bez súhlasu záložného veriteľa po oznámení o začatí výkonu záložného práva záloh previesť.
11. Okresný súd dospel k záveru, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ nedošlo, a preto okresný súd návrh v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k predmetu lízingu, ako nedôvodný zamietol.
12. Vo vzťahu k požadovanému určeniu zániku záložného práva na hnuteľnej veci okresný súd za nosné ustanovenie zákona považoval § 151l ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vplyv prevodu vlastníckeho práva na existenciu záložného práva upravuje § 151h Občianskeho zákonníka. V zmysle § 151h ods. 1 Občianskeho zákonníka je základným pravidlom, že prevod vlastníctva k veci nemá vplyv na existenciu záložného práva k nej. Teda záložné právo zásadne pôsobí aj voči nadobúdateľovi veci. Z tohto všeobecného pravidla však zákon pripúšťa výnimku v § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania. Záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu ani vtedy, ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Ak je záložné právo registrované v registri záložných práv, predpokladá sa, že nadobúdateľ zálohu nie je dobromyseľný, ak nepreukáže opak. Pokiaľ došlo k prevodu vlastníctva veci v rámci bežného obchodného styku prevodcu, tak záložné právo nepôsobí voči osobe nadobúdateľa. Predaj lízingovej veci po skončení platnosti lízingovej zmluvy je typickou súčasťou daného typu zmlúv a pokiaľ je predmetom podnikania žalovaného v rade 1/ poskytovanie lízingu, prípadne obdobná činnosť, nie je možné namietať predaj veci na základe lízingovej zmluvy ako prevod mimo bežný obchodný styk. Teda v prípade, ak by došlo k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy v čase pred oznámením začatia výkonu záložného práva, záložné právo by bolo voči žalobcovi neúčinné a neprešli by na neho práva a povinnosti záložcu zo zmluvy o zriadení záložného práva (§ 151h ods. 2 Občianskeho zákonníka). Podmienky začatia výkonu záložného práva sú upravené v § 151l OZ, a to tak, že v prípade, ak zabezpečená pohľadávka, ktorá je splatná, nie je dlžníkom uspokojená, záložný veriteľ sa môže domáhať uspokojenia zo zálohov. Záložný veriteľ je však povinný oznámiť začatie výkonu záložného práva záložcovi. Oznámenie o začatí výkonu záložného práva má dôležitý hmotnoprávny význam, nakoľko záložný veriteľ môže pristúpiť k speňaženiu zálohu až po uplynutí 30-dňovej lehoty, ktorá sa počíta od doručenia tohto oznámenia záložcovi, prípadne i dlžníkovi. Ak ide o záložné právo, ktoré je registrované v registri záložných práv, záložný veriteľ je povinný zaregistrovať začatie výkonu záložného práva aj v tomto registri. V zásade možnosť dispozície záložcu s predmetom zálohu trvá dovtedy, kým sa nezačne výkon záložného práva, resp. kým záložný veriteľ neoznámi záložcovi začatie výkonu záložného práva. Od okamihu doručenia oznámenia záložca nesmie previesť záloh bez súhlasu záložného veriteľa, pričom porušenie tohto zákazu po oznámení začatia výkonu záložného práva má za následok, že tretia osoba nadobudne záloh zaťažený záložným právom a záložný veriteľ môže voči záložcovi uplatniť nárok na náhradu škody, ak nedosiahne uspokojenie svojej pohľadávky zo zálohu, alebo iným spôsobom od dlžníka. Porušenie povinnosti záložcom neprevádzať záloh po oznámení začatia výkonu záložného práva, nemá vecno-právne účinky voči tretím osobám za splnenia podmienky, že záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci svojho predmetu
podnikania a súčasne nadobúdateľ zálohu nevedel a vzhľadom na všetky okolnosti, vedieť nemohol, že sa začal výkon záložného práva. Teda aj za predpokladu, že by medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy na predmet lízingu, ktorý je súčasne predmetom záložného práva v zmysle uzatvorenej záložnej zmluvy medzi žalovaným v rade 1/ a žalovaným v rade 2/, oznámením začatia výkonu záložného práva žalobcovi listom zo dňa 6.2.2013, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 19.2.2013 a súčasne zverejnením začatia výkonu záložného práva v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 8.2.2013, žalobca mohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu lízingu, avšak s vecno-právnymi účinkami záložného práva, nakoľko žalobca vedel o začatí výkonu záložného práva, a teda nemohol pri nadobúdaní vlastníckeho práva byť dobromyseľný. Okresný súd posúdil žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú, a preto ju voči žalovaným v rade 1/ a 2/ zamietol. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP
13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že dňa 07.04.2009 uzatvoril žalovaný v 1/ rade v zmluvnom postavení prenajímateľa so žalobcom v zmluvnom postavení nájomcu Leasingovú zmluvu č. 4/2009. Podľa článku IV., ods. 1., sa predmetná leasingová zmluva uzatvára na dobu do splatenia celého leasingu. V zmysle splátkového kalendára k predmetnej leasingovej zmluve v znení jeho dodatku č. 1 bol stanovený termín poslednej, v poradí 48. leasingovej splátky vo výške 672,09 Eur s DPH, na deň 20.03.2013. Podľa článku I odsek 2., leasingovej zmluvy, bol žalobca ako nájomca oprávnený na kúpu prenajatej veci s tým, že predmetné právo bolo potrebné si uplatniť do 30 dní pred ukončením zmluvy doručením písomnej žiadosti o kúpu prenajatej vecí. Podľa článku II. ods. 5., v prípade ak žalobca ako nájomca využije svoje právo na kúpu prenajatej veci, tak kúpna cena bude 463,00 Eur s DPH. Dňa 26.2.2013 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal žalovanému v 1/ rade v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka v spojení s ustanoveniami predmetnej leasingovej zmluvy list - Písomné oznámenie o uplatnení si práva na kúpu prenajatej veci s tým, že žalovaný v 1/ rade prevzal predmetné písomné oznámenie v sídle spoločnosti žalovaného v 1/ rade dňa 28.02.2013. Dňa 04.03.2013 uhradil žalobca žalovanému v 1/ rade poslednú leasingovú splátku v zmysle splátkového kalendára a zároveň dňa 08.03.2013 aj kúpnu cenu za kúpu prenajatej veci v súlade s článkom II. ods. 5., leasingovej zmluvy. Žalobca v odvolaní poukázal a citoval § 490 Obchodného zákonníka, § 492 Obchodného zákonníka, § 493 ods. 1. Obchodného zákonníka. Uviedol, že z tejto zákonnej úpravy vyplýva: „- v prípade, ak je nájomca oprávnený na kúpu prenajatej veci počas platnosti nájomnej zmluvy, doručením písomného oznámenia o uplatnení tohto práva v súlade so zmluvou dochádza priamo zo zákona bez potreby ďalších úkonov k zániku nájomnej zmluvy, a to aj v prípade, že bola dojednaná na určitú dobu,
- k vzniku kúpnej zmluvy dochádza jednostranným písomným oznámením oprávnenej strany v súlade so zmluvou druhej strane, že uplatňuje právo na kúpu veci, ktorá je alebo bola predmetom nájomnej zmluvy,
- ustanovenie § 493 Obchodného zákonníka ako kogentné ustanovenie jednoznačne určuje moment prechodu vlastníckeho práva.“ Žalobca v zmluvnom postavení nájomcu si teda písomne listom zo dňa 26.02.2013 doručeným žalovanému v 1/ rade dňa 28.02.2013 uplatnil voči žalovanému v 1/ rade právo na kúpu veci prenajatej predmetnou leasingovou zmluvou, pričom toto právo si preukázateľne uplatnil písomne do 30 dní pred ukončením leasingovej zmluvy, nakoľko zmluva bola uzatvorená na dobu do splatenia celého leasingu, pričom splatnosť poslednej splátky bola stanovená termínom 20.03.2013, a teda doručením vyššie uvedeného písomného oznámenia došlo jednak k zániku predmetnej leasingovej zmluvy, zároveň doručením predmetného oznámenia žalovanému v 1/ rade došlo k vzniku kúpnej zmluvy a týmto momentom na žalobcu prešlo aj vlastnícke právo k pôvodne prenajatej veci. Dňa 19.02.2013 bol žalobcovi „doručený list s vyznačeným dátumom jeho vyhotovenia 06.02.2013, ktorým spoločnosť Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom: Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, teda odporca v 2. rade ako záložný veriteľ oznámil navrhovateľovi, že voči leasingovej spoločnosti - odporcovi v 1. rade ako záložcovi začal výkon záložného práva, pričom záložné právo bolo okrem iného zriadené aj na hnuteľné veci, ktoré navrhovateľ ako nájomca užíval na základe vyššie uvedenej leasingovej zmluvy.“ „Na webovskej stránke Notárskej komory SR, v podsekcii Register záložných práv, bola dňa 21.07.2009 vykonaná pod spisovou značkou NCRzp: 16906/2009 registrácia záložného práva na základe záložnej zmluvy, kde predmetom zálohu je hnuteľná vec, ktorú navrhovateľ pôvodne užíval na základe leasingovej zmluvy. Na webovskej stránke Notárskej komory SR, v podsekcii Register záložných práv, bola dňa 08.02.2013 vykonaná pod spisovou značkou NCRzp: 1636/2013 registrácia začatia výkonu záložného práva, ktoré sa má realizovať predajom na dobrovoľnej dražbe hnuteľnej veci, ktorú navrhovateľ pôvodne užíval na základe leasingovej zmluvy.“ Žalobca v odvolaní ďalej citoval §
151md ods. (1), písm. f) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého „Záložné právo zaniká, ak záložca previedol záloh v bežnom, obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania alebo ...". S ohľadom na okolnosti daného prípadu ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že k prevodu vlastníckeho práva došlo v bežnom obchodnom styku medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade v rámci výkonu jeho „hlavného resp. prevažujúceho predmetu podnikania (viď predmet činnosti podľa zápisu v obchodnom registri) v spojení s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami máme za to, že v danom prípade zaniklo záložné právo viaznuce na hnuteľnej veci, ktorá bola predmetom leasingovej zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade, a to momentom, kedy prešlo na navrhovateľa vlastnícke právo k pôvodne prenajatej veci. S ohľadom na vyššie uvedené navrhujeme odvolaciemu súdu, aby rozsudok zrušil.“ Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovaným v rade 1/ a 2/, ktorí sa však k tomuto odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili (č.l. 157 spisu).
14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
15. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalobcu zo dňa 15.07.2016 (č.l. 154 spisu) a žaloba bola podaná na okresný súd dňa 02.05.2013, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, bolo v odvolacom konaní od 01.07.2016 postupované podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“), ktorý zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
16. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
17. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
21. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/117/2017-195 zo dňa 21.03.2018 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 21.03.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP.
22. Žalobca v rámci podaného odvolania namietal nesprávne právne závery okresného súdu, pričom pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s tým súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
23. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré odvolateľ vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 15.07.2016 a ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav vo veci podľa výsledku dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcom. Žalobca v rámci podaného odvolania primárne poukázal na priebeh skutkového deja, zdôraznil, že medzi účastníkmi bola uzatvorená Leasingová zmluva č. 4/2009, ktorá bola uzatvorená na dobu do splatenia celého kalendára a v rámci jej Dodatku č. 1 bol termín poslednej úhrady 48. leasingovej splátky vo výške 672,09 Eur s DPH stanovený na deň 20.03.2013. Poukázal v odvolaní na článok I. odsek 2. LZ, pričom v odvolaní zvýraznil, že žalobca ako nájomca bol oprávnený na kúpu prenajatej veci s tým, že predmetné právo bolo potrebné si uplatniť do 30 dní pred ukončením zmluvy doručením písomnej žiadosti o kúpu prenajatej veci. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu v odvolaní však zvýrazňuje odvolací súd i ďalšiu časť tohto článku LZ a to I. bod 2., z ktorého však vyplýva ...„Nájomca je oprávnený na kúpu prenajatej veci. Toto právo uplatní do 30 dní pred ukončením tejto zmluvy, doručením žiadosti o kúpu PL. Doručením žiadosti vzniká prenajímateľovi povinnosť uzatvoriť s nájomcom do 30 dní kúpnu zmluvu na PL“, ktorú žalobca, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu, vôbec nezobral do úvahy. Ďalej zvýraznil žalobca, že v súlade so zmluvou zaslal žalovanému v 1/ rade písomné oznámenie dňa 26.02.2013, písomné oznámenie o uplatnení práva na kúpu prenajatej veci, ktoré žalovaný prevzal dňa 28.02.2013 a uhradil žalovanému v 1/ rade i poslednú leasingovú splátku dňa 08.03.2013. Tieto skutkové okolnosti, podľa zistení odvolacieho súdu, zostali v konaní nespornými, avšak v ich vyhodnotení je medzi žalobcom a okresným súdom rozdiel. Žalobca zvýraznil a citoval právnu úpravu § 490 Obchodného zákonníka, § 492 Obchodného zákonníka, § 493 ods. 1 Obchodného zákonníka a mal za to, že kogentnosť § 493 Obchodného zákonníka jednoznačne, i v prejednávanej veci, určuje moment prechodu vlastníckeho práva. Z odôvodenia napadnutého rozsudku je nepochybné, podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, že uvedené skutočnosti boli predmetom i vyhodnotenia okresným súdom. Okresný súd vo vzťahu k Leasingovej zmluve č. 4/2009 zo dňa 7.4.2009 uviedol, že táto bola okresným súdom posúdená ako inominátna zmluva cez úpravu v § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, a tiež je zrejmé, že okresný súd posudzoval prejednávanú vec i cez ustanovenia, na ktoré poukazoval žalobca v priebehu konania a ktoré boli ním zvýraznené v odvolacom konaní. Okresný súd v rovine vyhodnotenia zmluvného vzťahu sporových strán a vyhodnotenia ustanovení Leasingovej zmluvy č. 4/2009 a ostatných k žalobe pripojených listinných dôkazov, ustálil, že žalovaný v 1/ rade poskytol žalobcovi tzv. finančný leasing prenajatej veci, ktorého podstata spočívala v poskytnutí finančnej služby leasingovým prenajímateľom, keďže z textu Kúpnej zmluvy č. 3/2009 uzatvorenej medzi účastníkmi NIMAG, spol. s r.o., so sídlom Bratislava ako dodávateľom a žalovaným v 1/ rade ako odberateľom a konečným užívateľom žalobcom zo dňa 2.4.2009 sa dodávateľ zaviazal na základe objednávky žalobcu zo dňa 24.03.2009 dodať ultrazvukový prístroj SAX6 firmy MEDISON, v počte: 1 ks s príslušenstvom na miesto určené odberateľom, t.j. žalobcom za dohodnutú cenu s tým, že žalovaný v 1/ rade ako odberateľ a súčasne kupujúci postúpil práva a povinnosti pri uplatňovaní nároku zo zodpovednosti za vady a práva a povinnosti pri opravách predmetu zmluvy. Okresný súd predmetný zmluvný vzťah vyhodnotil ako finančný leasing - zmluvu inominátnu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom konštatoval, že je to špecifický súkromnoprávny inštitút, pri ktorom nejde o zmluvu o kúpe prenajatej
veci cez úpravu v § 489 Obchodného zákonníka, s ktorými závermi sa odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP stotožnil a mal za to, že uvedené závery sú vecne správne. Vzhľadom na tieto závery v podrobnostiach v tejto časti odvolací súd poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Je nepochybné, že žalobca napriek tomu, že okresný súd dostatočným spôsobom ozrejmil svoje myšlienkové pochody a dôvody, z ktorých vyvodil záver, že nejde o zmluvu o kúpe prenajatej veci v zmysle právnej úpravy v § 489 Obchodného zákonníka, ale o zmluvu inominátnu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, tieto skutočnosti nespochybnil, zotrval však na uplatnenom nároku zvýrazňujúc článok II., bod 3. LZ a § 493 Obchodného zákonníka s dôrazom na skutočnosť, že ide o kogentné ustanovenie Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené je namieste akcentovať a to práve v súvislosti s týmito závermi, že ak mal okresný súd a následne i odvolací súd v prejednávanej veci za to, že ide o zmluvný typ inominátnej zmluvy, tak dôsledky kogentnosti úpravy § 493 ods. 1 Obchodného zákonníka nemajú dopad na túto inominátnu zmluvu, a práve vo väzbe na tieto závery odvolací súd osobitne akcentuje článok I. bod 2. Leasingovej zmluvy č. 4/2009 (č.l. 6 spisu) zo dňa 7.4.2009, v ktorom si zmluvné strany upravili svoje vzájomné práva a povinnosti. Keďže išlo o záväzkovo- právny vzťah, tak tento je primárne definovaný v § 488 Občianskeho zákonníka ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. V tomto smere je potrebné pre definovanie každého právneho vzťahu, z ktorého má vzniknúť záväzok, záväzkový vzťah, aby bolo zrejmé, kto je v právnom vzťahu povinným subjektom, oprávneným subjektom, čo je predmetom práv a povinností (pohľadávky a záväzku), prípadne, či ide o plnenie odplatné alebo bezodplatné, v akom čase plnenia a v akom mieste plnenia. Za týchto všeobecných náležitostí kladených na záväzkové právne vzťahy, ich obsah, kogentná právna úprava stanovuje pri jednotlivých zmluvných typoch niektoré z nich, prípadne i s vyžadovaním právnej formy. Ak teda okresný súd konštatoval, že ide o zmluvný vzťah cez úpravu v § 269 Obchodného zákonníka a to o inominátnu zmluvu v rámci úpravy v Obchodnom zákonníku, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil, tak v závislosti od uvedeného bolo potom potrebné vykladať i článok I. bod 2., a to v celom rozsahu tohto zmluvného dojednania, pričom osobitne zdôrazňuje odvolací súd tú časť zmluvného dojednania, v zmysle ktorého doručením žiadosti vzniká prenajímateľovi povinnosť uzatvoriť s nájomcom do 30 dní kúpnu zmluvu na predmet leasingu. Je teda zrejmé, že zmluvné strany svoje zmluvné práva a povinnosti koncipovali odlišne od úpravy v § 489 Obchodného zákonníka a vzhľadom k tomu, že išlo o inominátnu zmluvu, tak nebol dôvod na iný výklad uvedeného zmluvného dojednania než ten, ktorý prijal okresný súd. Je zrejmé, že okresný súd zvýraznil, že článok I. bod 2. leasingovej zmluvy predpokladá uzatvorenie kúpnej zmluvy vo väzbe na povinnosť prenajímateľa uzatvoriť s nájomcom do 30 dní od doručenia žiadosti o kúpu prenajatej veci kúpnu zmluvu na predmet leasingu. Účastníci zmluvy teda existenciu kúpnej zmluvy viazali na dvojstranný právny úkon, t.j. vo forme návrhu a akceptácie kúpnej zmluvy. Okresný súd ustálil, že opomenutie uzavrieť kúpnu zmluvu na strane žalovaného v 1/ rade nemožno v podmienkach a prejednanej veci hodnotiť ako nevzbudzujúce pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, ak zákonná úprava § 151l ods. 2 Občianskeho zákonníka zakazuje záložcovi bez súhlasu záložného veriteľa po oznámení o začatí výkonu záložného práva záloh previesť. Okresný súd, v nadväznosti na vyššie konštatované skutočnosti, vo väzbe na odvolaciu argumentáciu, podľa krajského súdu ako súdu odvolacieho, správne konštatoval, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nedošlo a ak okresný súd žalobu v tejto časti zamietol, a to v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetu leasingu, tak odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil ako s vecne správnym, a to i napriek odvolacím námietkam žalobcu. Len pre úplnosť v rovine prijatých záverov odvolací súd poukazuje na to, že už v rozhodnutí v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 14CoKR/21/2014, odvolací súd vyslovil právny názor, že leasingová zmluva v právnej úprave Slovenskej republiky neexistuje ako samostatný zmluvný typ (v Občianskom zákonníku, resp. v Obchodnom zákonníku), spravidla ide o inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 OBZ. Účelom zmluvy o finančnom leasingu je umožniť leasingovému nájomcovi užívať predmet leasingu po dojednanú dobu trvania leasingu za odplatu, pričom predmet leasingu je zo strany leasingového prenajímateľa zakúpený len za týmto účelom podľa výberu leasingového nájomcu a prenajímateľ sa zaväzuje po ukončení dojednanej doby trvania leasingu umožniť leasingovému nájomcovi odkúpiť predmet leasingu za podmienok stanovených v leasingovej zmluve.
24. Na základe výsledkov odvolacieho prieskumu a vyššie uvedených skutočností sa odvolací súd nemohol stotožniť s argumentmi žalobcu v odvolaní, „si teda navrhovateľ v zmluvnom postavení nájomcu písomne listom zo dňa 26.02.2013 doručeným odporcovi v 1. rade dňa 28.02.2013 uplatnil voči odporcovi v 1. rade právo na kúpu veci prenajatej predmetnou leasingovou zmluvou, pričom toto právo si preukázateľne uplatnil písomne do 30 dní pred ukončením leasingovej zmluvy, nakoľko zmluva bola
uzatvorená na dobu do splatenia celého leasingu, pričom splatnosť poslednej splátky bola stanovená termínom 20.03.2013, a teda doručením vyššie uvedeného písomného oznámenia došlo jednak k zániku predmetnej leasingovej zmluvy, zároveň doručením predmetného oznámenia odporcovi v 1. rade došlo k vzniku kúpnej zmluvy a týmto momentom na navrhovateľa prešlo aj vlastnícke právo k pôvodne prenajatej veci.“, z ktorých skutkových a právnych okolností vyvodzoval žalobca v odvolaní potrebu aplikácie § 490 Obchodného zákonníka, § 492 Obchodného zákonníka, § 493 ods. 1 Obchodného zákonníka. Za tejto situácie, ak žalobca žalobou žiadal tiež určiť zánik záložného práva, ktorý vyvodil z ním tvrdeného postulátu, a to, že na žalobcu prešlo vlastnícke právo pôvodne prenajatej veci, berúc do úvahy vyššie uvedené skutočnosti v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu, odvolací súd nevidel dôvod vo väzbe ani na ďalšiu argumentáciu okresného súdu v odvolaním napadnutom rozsudku na iný záver než ten, ktorý bol okresným súdom prijatý. V podrobnostiach i v tejto časti odvolací súd opäť poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. Na tieto závery odvolacieho súdu nemal vplyv opis skutkového stavu uvádzaný v odvolaní žalobcom s poukazom na doručenie oznámenia o uplatnení práva na kúpu prenajatej veci predmetnou leasingovou zmluvou. Sám žalobca uvádzal v tomto smere, že dňa 19.2.2013 mu bol doručený list, ktorým záložný veriteľ oznámil žalobcovi, že voči leasingovej spoločnosti ako žalovanému v 1/ rade ako záložcovi začal výkon záložného práva a za situácie, keď v zhode s okresným súdom odvolací súd konštatoval, že k prevodu vlastníckeho práva v bežnom obchodnom styku medzi žalobcom a žalovaným nedošlo, potom nebol priestor pre iný záver, než ten prijatý okresným súdom, s tým, že i v tejto časti odvolací súd odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP.
25. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
26. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
27. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
28. Ak žalobe žalobcu nebolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní boli žalovaní, ktorým bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.