Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22Csp-192-2017.pdf
PDF · 150.09 KB
Case nature
Area
Subarea
22Csp/192/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Matayovou v právnej veci žalobcu: W. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XX, 841 01 Bratislava, občan SR, zastúpený: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného zadosťučinenia, takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.062,- Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 55,94%.
O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 27.11.2017, doručenou súdu 28.11.2017, domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.062,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia, sumy 300,- Eur titulom finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 03.12.2014 so žalovaným uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 109401316, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.400,- Eur, pričom žalobca sa zaviazal vrátiť sumu 2.616,- Eur. Dlh mal byť splatený v 12 mesačných splátkach po 218,- Eur. Predmetná zmluva podľa názoru žalobcu neobsahuje všetky zákonné náležitosti vyžadované v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a to písm. f/ dobu trvania zmluvy a termín končenej splatnosti spotrebiteľského úveru, písm. i/ úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, písm. j/ ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť, písm. k/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, písm. y/ priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov. Vzhľadom na uvedené nedostatky sa zmluva v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročnú a bez poplatkov, a teda žalobca bol povinný vrátiť iba tie finančné prostriedky, ktoré si požičal, t.j. 1.400,- Eur. Nakoľko žalobca na základe zmluvy plnil a uhradil sumu vo výške 2.462,- Eur, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 1.062,- Eur, ktoré je žalovaný povinný vydať. V zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Žalobca mal za to, že žalovaný porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa a je povinný mu zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, a to najmä
s ohľadom na výrazný zásah do práv žalobcu a neprimerané praktiky žalovaného pri poskytnutí úveru. Žalobca mal za to, že vedomím porušovaním právnych predpisov žalovaný výrazne zasiahol do jeho práva a preto za primerané považoval finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur.
2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú. Žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 03.12.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 109401316, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 1.400,- Eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 1.216,- Eur. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 109401316 na prednej strane je uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 2.616,- Eur, ak nie je dohodnuté inak do 03.12.2015 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 03.12.2015.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 2.616,- Eur s termínom splatnosti dňa 03.12.2015. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 03.12.2014 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 218,- Eur, vždy k 10. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 10.01.2015. Jednotlivé splátky boli prednostne započítavané na istinu, až potom na poplatok a úroky. Každý klient je o tom informovaný ústne. Zákon si vyžaduje obligatórne uvedenie úrokov a iných poplatkov. Nikde nie je zvlášť ustanovené, prerozdelenie splátky. Navyše veriteľ ako jeden z mála používa takýto spôsob započítavania, a to v prospech dlžníka. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 258,62 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 30 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 258,62 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je na viac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na zmluve. Dlžník bol dostatočne informovaný o RPMN v prípade, ak si požiada o Dohodu o plnení v splátkach. Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Žalovaný bol tohto názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 420,- Eur čo predstavuje RPMN vo výške 30 %. V zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 15,89 %. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Žalobca v prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo žalobca nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. K tvrdeniam žalobcu, týkajúcich sa konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru poukazoval žalovaný na Rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa, že mu neboli poskytnuté
Štandardné Európske informácie o spotrebiteľskom úvere ako aj absencia informácií o RPMN sú nedôvodné. Vzhľadom na skutočnosť že, žalobca dňa 01.12.2014 svojím podpisom potvrdil prevzatie formuláru Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a skutočnosť, že sa s tlačivom oboznámil, rovnako dňa 01.12.2014 svojím podpisom bol informovaný o RPMN na samostatnom tlačive. Žalovaný si splnil všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný bol toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný neuznal žalobcom vznesený nárok na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalovaný mal za to, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa síce úspešnému účastníkovi konania priznáva právo na primerané finančné zadosťučinenie, no takto zákonom priznané právo je potrebné vykladať skôr reštriktívne. Teda súd, podľa názoru žalovaného, pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia musí zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Nie je teda vylúčené, aby súd po zvážení všetkých okolností aj napriek úspechu v konaní, odmietol požadované finančné zadosťučinenie priznať. Primerané finančné zabezpečenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu, vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie žalobcom požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Z toho logicky vyplýva, že už neprichádza do úvahy uvedenie veci do pôvodného stavu, resp. zrušenia rozhodnutia. Žalovaný mal za to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nie len deklaráciu porušenia. Nemožno teda hovoriť ani o opätovnom sankcionovaní žalobcu tým že mu finančné zadosťučinenie nebolo priznané. Takisto je nanajvýš otázne, či je právne prípustné priznať právnu ochranu tomu, kto sám právo porušuje. Žalobca od začiatku neplatil splátky podľa dohody o plnení v splátkach, čím sa dostal hneď o tri mesiace do omeškania. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalovaný mal za to, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Takýto súhrn finančných nárokov vznesených voči žalobcovi, bez ohľadu na fakt, že ich žalovaný neuznáva ani čo do dôvodu ani čo do výšky, považuje za šikanózny. Na viac, v súvislosti so spôsobom vyčíslenia finančného zadosťučinenia žalovaný zdôraznil, že vyčísľovať nemajetkovú ujmu s ohľadom na majetkovú ujmu/nárok nie je možné. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
3. Žalobca v rámci repliky poukázal na to, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám; ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7. júna 2013 č. 5Cdo 5/2013). V Rozsudku C-42/15 Súdny dvor EÚ citoval z odôvodnenia Smernice pod bodom (9) a (30), že (9) Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. (30) Táto smernica neupravuje otázky zmluvného práva, ktoré sa týkajú platnosti zmlúv o úvere. Členské štáty preto môžu v tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v súlade s právom Spoločenstva. Slovenská republika prijala zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý nie je (a ani nemôže) byť v rozpore so Smernicou. V nadväznosti na uvedené tvrdenia žalovaného o tom, že Zmluva obsahuje všetky ustanovenia tak, ako mu to ukladá Smernica teda neobstoja, nakoľko zákonodarca vo svojej podrobnejšej úprave (t.j. v zákone) vyjadril, čo považuje za náležitosti takejto Zmluvy. Na podporu tohto tvrdenia poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica pod sp. zn. 5Csp/31/2017. Pokiaľ ide o počet, výšku a termíny splátok, žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že zmluva obsahuje tieto údaje. Podľa názoru žalobcu tieto údaje v zmluve absentujú, na základe čoho sa daný spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia
zmluvy výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov s absenciou ktorých je spojený ten následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalobca mal za to, i s poukazom na ustálenú judikatúru v oblasti ochrany práv spotrebiteľa, že každý z atribútov vyjadrených v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť. Teda ako k istine tak i k úrokom, a tiež k prípadným iným poplatkom (poplatok za poskytnutie úveru). Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že závery súdu o rozčleňovaní splátok sú nedôvodné a nesprávne, na základe novely zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá bola schválená v Národnej Rade SR dňa 12.10.2017 mal žalobca za to, že pre posúdenie, či zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, je rozhodujúci právny stav účinnosti zákona o spotrebiteľských úveroch ku dňu uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto argumentácia ohľadne pripravovanej novely zákona o spotrebiteľských úveroch neobstojí. Napokon aktuálne potvrdil rozpis splátok ako zákonnú náležitosť zmluvy, s absenciou ktorej sa spája bezúročnosť a bezpoplatkovosť Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím zo dňa 31.08.2017, sp. zn. 4Co/395/2016 pod bodom 11. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 109401316 vyplýva vysoká ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“, a to 258,62 % (v samotnej zmluve toto vyjadrenie RPMN nie je uvedené). Podľa štatistík Národnej banky Slovenska vyplýva, že v decembri 2014 bola priemerná RPMN 12,89 %. Dojednaný úrok bol vo výške 56,86% p.a., pričom podľa štatistík Národnej banky Slovenska vyplýva, že v decembri 2014 bol priemerný ročný úrok pri úveroch so splatnosťou do jedného roka vo výške 7,36%. Žalobca mal za to, že údaj RPMN má obsahovať celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, čím sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov a do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Zo samotnej dikcie ust. § 3 ods. 5 č. 250/2007 Z. z. jednoznačne vyplýva, že jediným predpokladom uplatnenia práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi toho, kto za takéto porušenie zodpovedá. Žiadna reálna ujma sa preto nepreukazuje, takáto požiadavka žalovaného je nad rámec zákonného ustanovenia. Vzhľadom na to, že zákon výšku primeraného finančného zadosťučinenia nestanovuje, mal žalobca za to, že je logické a spravodlivé, aby primerané finančné zadosťučinenie vychádzalo z ujmy ktorá mu vznikla, v dôsledku čoho bol nútený domáhať sa svojich práv v tomto konaní. V tomto smere poukazoval aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/395/2016-63 zo dňa 31.08.2017.
4. Žalovaný v rámci dupliky v podstate zopakoval argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení k podanej žalobe, a preto ju súd opätovne neuvádzal.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 03.12.2014, všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru, dohodou o plnení v splátkach zo dňa 03.12.2014, potvrdením o vklade v hotovosti zo dňa 12.02.2017, exportom pohybov na účte na č.l. 11-12, výpisom o úhradách úveru na č.l. 13 a zistil nasledovný skutkový stav:
6. Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 03.12.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytnúť finančné prostriedky vo výške 1.400,- Eur a žalobca sa zaviazal poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu a úrok spojený so spotrebiteľským úverom vo výške 1.216,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 2.616,- Eur. V zmluve je ďalej uvedené, že odplata predstavuje 420,- Eur, čo predstavuje RPMN 30% a úrok je vo výške 56,86% ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 796,- Eur. Žalobca sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 2.616,- Eur do 03.12.2015. V závere zmluvy sa uvádza, že priemerná hodnota RPMN je 15,89 %. V ten istý deň žalobca uzatvoril so žalovaným dohodu o plnení v splátkach, v zmysle ktorej sa zaviazal poskytnutý úver splatiť v 12 mesačných splátkach vo výške 218,- Eur vždy k 10. dňu kalendárneho mesiaca, počnúc dňom 10.01.2015, s RPMN 258,62%. Z výpisu o úhradách úveru vyplýva, že žalovaný ku dňu 04.10.2016 uhradil žalovanému sumu 2.272,- Eur, pričom je zrejmé, že žalobca vo viacerých prípadoch nedodržal jednak termín splatnosti splátky, ako ani výšku splátok. Z ďalších predložených listinných dôkazov vyplýva, že dňa 12.02.2017 a 09.06.2017 žalobca uhradil žalovanému ďalších 200,- Eur. Spolu teda žalobca uhradil sumu 2.472,- Eur a nie 2.462,- Eur ako uvádzal v podanej žalobe.
7. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia 1.062 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré odôvodňoval tým, že zmluva o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 1.400,- Eur,
neobsahovala podstatné zákonné náležitosti zmluvy o úver vyžadované v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá skutočnosť mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy, pričom suma 1.062,- Eur mala predstavovať rozdiel medzi sumou zaplatenou žalobcom 2.476,- Eur a poskytnutým úverom 1.400,- Eur.
8. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
9. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
10. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
11. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
12. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
14. Podľa § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania
15. Podľa § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
16. Podľa § 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
17. Podľa § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.
18. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
19. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
20. Podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru.
21. Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
22. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
23. Podľa § 9 ods. 2 písm. y/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
24. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).
25. Podľa § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.
26. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
27. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
28. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
29. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 03.12.2015 vznikol záväzkovo právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, a to uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi finančné prostriedky vo výške 1.400,- Eur, ktoré mal žalovaný v zmysle dohody o plnení v splátkach splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 218,- Eur. Z výpisu o úhradách úveru mal súd za preukázané, že žalovaný ku dňu 04.10.2016 uhradil žalovanému sumu 2.272,- Eur, pričom je zrejmé, že žalobca vo viacerých prípadoch nedodržal jednak termín splatnosti splátky, ako ani výšku splátka. Z ďalších predložených listinných dôkazov vyplýva, že dňa 12.02.2017 a 09.06.2017 žalobca uhradil žalovanému ďalších 200,- Eur. Spolu teda žalobca uhradil sumu 2.472,- Eur a nie 2.462,- Eur ako uvádzal v podanej žalobe.
30. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia 1.062 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré odôvodňoval tým, že zmluva o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 1.400,- Eur ,neobsahovala podstatné zákonné náležitosti zmluvy o úver vyžadované v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá skutočnosť mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy, pričom suma 1.062,- Eur mala predstavovať rozdiel medzi sumou zaplatenou žalobcom 2.476,- Eur a poskytnutým úverom 1.400,- Eur.
31. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že účastníci uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení § 2 písm. a/, písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže žalovaný poskytol žalobcovi úver v rámci svojho podnikania a žalobca pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci podnikateľskej činnosti. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 109401316 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka a má podobu štandardnej formulárovej zmluvy typickej tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch opakovane a spotrebiteľ, vzhľadom na formulárovú predtlač, jej obsah nemôže žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť, to isté platí aj o dohode o plnení v splátkach, ktorá mala akcesorický charakter vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 610203437 a túto je podľa názoru súdu rovnako potrebné posudzovať v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., t.j. či obsahuje všetky podstatné náležitosti.
32. Vzhľadom k tomu, že išlo o spotrebiteľský úver, uzatvorená zmluva vrátane dohody o splátkach musí okrem všeobecných náležitostí spĺňať aj osobitné náležitosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch (§9). Po preskúmaní uzatvorenej zmluvy však súd zistil, že táto neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a priemernú ročnú percentuálnu mieru nákladov tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/, písm. j/, písm. k/, písm. y/ zákona o spotrebiteľských úveroch.
33. V zmluve, resp. dohode je uvedená iba výška mesačnej splátky 218,- Eur. Takéto určenie nemožno považovať za súladné s § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, koľko z ktorej splátky, pripadá na istinu, úroky a iné poplatky poskytnutého úveru a mal tak možnosť vykonať výber medzi viacerými ponúknutými úverovými produktmi od viacerých dodávateľov. Zmyslom právnej úpravy bolo, aby spotrebiteľ pri rozhodovaní medzi viacerými úverovými produktmi mal možnosť zohľadniť aj tú skutočnosť, koľko z tej ktorej splátky pripadne na istinu, na úroky a iné poplatky. Nakoľko žalovaný neuviedol spotrebiteľovi pri podpise zmluvy, koľko z každej mesačnej splátky bude použité na úhradu jednotlivých nárokov, nemožno takýto postup žalovaného považovať za súladný so zákonom o spotrebiteľských úveroch.
34. Na uvedenom nič nemení ani rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C 42/2015. V tejto súvislosti súd konštatuje, že Súdny dvor Európskej únie vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, teda aj v danom prípade Súdny dvor poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval sa k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice, a teda eurokonformný výklad zákona, však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Na viac súd poukazuje aj na samotné znenie rozsudku Súdneho dvora vo veci C 42/15, podľa ktorého čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Zákonnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úver je preto potrebné vyhodnotiť tiež v súlade s rozsudkom Súdneho dvora C 42/15 v tom zmysle, že jej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a to bez pochybností. Len zo samotného uvedenia výšky splátky 218,- Eur spotrebiteľovi nie je zrejmé, koľko má uhradiť na istinu úveru a koľko na odplatu veriteľa titulom úrokov z úveru a poplatkov za úver, a teda nemá ani možnosť skontrolovať, či veriteľ pri započítavaní splátky na istinu úveru, na úroky a poplatky nepostupuje svojvoľne. Neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, v danom prípade jednoznačne môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v zmysle výkladu k článku 23 smernice 2008/48, sa táto zmluva považuje za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov.
35. V tomto smere súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 71/2017, ktorý uviedol, že „v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 09.11.2015 v ods. 17 súd vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon o spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 01.01.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 01.01.2013. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ
na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.“
36. Rovnako z úverovej zmluvy a dohody o splátkach nie je možné zistiť ani údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch), ktorú náležitosť nemožno stotožňovať s počtom splátok uvedených v dohode. Význam uvedeného ustanovenia spočíva vo vedomosti spotrebiteľa o hraničnom termíne dokedy musí úver uhradiť už pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere a tak posúdiť, či je vôbec spôsobilý v takom časovom horizonte úver splatiť. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k tomuto záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. V zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedený termín konečnej splatnosti dátumom 03.12.2015, avšak v dohode o splátkach, termín konečnej splatnosti poskytnutého úveru nie je špecifikovaný, je uvedený len počet splátok (12), pričom prvá splátka mala byť splatná 10.01.2015, t.j. pri počte splátok 12 dátum konečnej splatnosti úveru nekorešponduje s tým, ktorý je uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere, čím sa spotrebiteľ dostáva do omylu. Neurčité ustanovenie konečnej splatnosti úveru má ten istý účinok, ako keby zmluva uvedenú náležitosť neobsahovala.
37. Uvedený nedostatok spolu s chýbajúcim rozpisom splátok na istinu, úroky a poplatky spôsobuje, že úverová zmluva sa v zmysle § 11 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
38. Pokiaľ ide o údajné neuvedenie RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere, súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožňuje, nakoľko v zmluve je uvedená RPMN 30%, je však pravdou, že táto nekorešponduje s RPMN uvedenou v dohode o splátkach, kde je neprimerane vysoká. Údaj o RPMN má obsahovať celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom, t.j. všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ v súvislosti s poskytnutým úverom zaplatiť a táto nemôže byť uvedená odlišne v zmluve a v dohode o splátkach, keď v zmluve je jednoznačne uvedené, v akej výške bol poskytnutý úver (1.400,- Eur) a koľko má spotrebiteľ zaplatiť, a teda celková čiastka k zaplateniu v tomto prípade bola 2.616,- Eur. Táto suma je pritom totožná s tou, ktorú mal žalobca zaplatiť v rámci dohody o splátkach, kde sa zaviazal úver uhradiť v 12 splátkach po 218,- Eur (12 x 218,- Eur = 2.616,- Eur). Vzhľadom k tomu, že celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, bola totožná tak v zmluve ako aj v dohode o splátkach, nemôže byť v dohode o splátkach uvedená iná RPMN. Uvádzanie rozdielnych údajov RPMN zo strany žalovaného je spôsobilé uviesť spotrebiteľa do omylu, nakoľko mu nie sú zrejmé presné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru.
39. Súd v tomto smere tiež poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/59/2017 zo dňa 11.05.2017 podľa ktorého RPMN predstavuje jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN., nakoľko obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, a to v článku 10 ods. 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“.
40. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tieto údaje chýbajú, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN a zároveň údaj o RPMN je rozdielny v zmluve o spotrebiteľskom úvere a v dohode o splátkach, a preto súd aj z tohto dôvodu dospel k záveru, že úver poskytnutý žalovaným bol bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na to, že súd posúdil poskytnutý úver ako bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch pre nesplnenie náležitostí uvedených v odôvodnení tohto rozsudku, bližšie sa nevyjadril k (ne)splneniu všetkých namietaných náležitostí, nakoľko to s ohľadom na doposiaľ uvedené odôvodnenie nepovažoval za potrebné.
41. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že zmluva o úvere vrátane dohody o splátkach, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver v sume 1.400,- Eur je bezúročná a bez poplatkov. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že poskytnutý úver v celom rozsahu splatil, a to vo výške 2.472,- Eur. Žalobca sa v konaní domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v sume 1.062,- Eur Eur ako rozdiel medzi skutočne zaplatenou sumou úveru (podľa výpočtov žalobcu 2.462,- Eur) a výškou úveru poskytnutou žalovaným. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Žalobca svoj nárok titulom bezdôvodného obohatenia odvodzoval zo skutočnosti, že úver poskytnutý na základe zmluvy od žalovaného je bezúročný a bez poplatkov, a teda vznikol mu nárok na vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré žalovanému poskytol nad rámec požičanej istiny. V danom prípade, keďže súd dospel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 03.12.2014 nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti spotrebiteľského úveru, ktorá skutočnosť má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.062 Eur je dôvodný. Žalovaný by podľa názoru súdu mal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.072,- Eur, nakoľko, ako už bolo uvedené, súd mal za preukázané, že žalobca zaplatiť 2.472,- Eur a nie 2.462,- Eur ako uvádzal, avšak súd rešpektujúc zásadu ne ultra petitum nemohol žalobcovi priznať väčšiu sumu než zaplatenia ktorej sa domáhal, a preto žalovaného zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
42. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú sumu primeraného zadosťučinenia vo výške 300,- Eur, túto súd nepovažoval za dôvodnú.
43. Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Predpokladom pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. je skutočnosť, že v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa zákona č. 250/2007 Z. z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch.
44. Žalobca sa primeraného zadosťučinenia domáhal s odôvodnením na údajné neprimerané praktiky žalovaného a výrazný zásah do práv žalobcu, tieto však žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Rovnako žalobca v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy. V samotnom súdnom konaní sa žalobca domáhal iba vydania bezdôvodného obohatenia v dôsledku toho, že úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko úverová zmluva neobsahovala všetky náležitosti stanovené zákonom, ale v rámci súdneho konania sa nedomáhal žiadnej ďalšej ochrany spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom, a teda podľa názoru súdu žalobcovi nevznikol žiaden právny nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 Eur, ktorý si uplatnil, avšak žiadnym spôsobom tento nárok nezdôvodnil a rovnako nezdôvodnil ani výšku svojho nároku. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto súd žalobu v časti zaplatenia finančného zadosťučinenia v sume 300 Eur ako nedôvodnú zamietol. Na viac podľa názoru súdu pri posúdení existencie primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné prihliadať na individuálne okolnosti prípadu, konkrétne v
tomto smere správanie žalobcu po poskytnutí úveru, ktorý svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dohode o plnení v splátkach neplnil riadne a včas, a teda neuhrádzal splátky úveru v riadnych termínoch a výškach určených v dohode, v dôsledku čoho sa dostal do omeškania. V danom prípade preto súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na primerané zadosťučinenie nie je dôvodný.
45. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo. Žalobca žiadal uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť mu sumu 1.362,- Eur (1.062,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia a 300,- Eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia). Súd priznal žalobcovi sumu 1.062,- Eur. Úspech žalobcu v pomere k žalovanej pohľadávke teda činí 77,97 % (1.062,- Eur z 1.362,- Eur). Úspech žalovaného v pomere k žalovanej pohľadávke potom činí 22,03 % (300,- Eur z 1.362,- Eur). Odrátaním úspechu žalovaného od úspechu žalobcu vyjde čistý úspech žalobcu v pomere 55,94 %. Súd preto žalobcovi, ktorý bol v konaní čiastočne úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 55,94 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava IV, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) § 363 CSP.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP).
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie.