Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/1341/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobkyne: Y., proti žalovanému: Y., o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 17. septembra 2015, č. k. 4C/110/2013-110, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý vypratať nehnuteľnosť - E. na parcele KN C XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2, zapísanú na LV č. XXX, k. ú. X. R., do 2 rokov od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

V danej veci pôvodne o žalobe žalobkyne rozhodol Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom zo dňa 18.03.2014, č. k. 4C/110/2013-73 tak, že žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie a Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 28.01.2015, č. k. 17Co/699/2014-89 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konania. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie znova vypočuť účastníkov konania, predovšetkým žalovaného, zaoberať sa jednostranným zápočtom zo strany žalovaného a vyhodnotiť ho s poukazom na existenciu, resp. neexistenciu dôvodov pre výpoveď a zaoberať sa ďalšími skutočnosťami a dôkazmi, ktoré budú účastníci v konaní navrhovať pre úplné zistenie skutkového stavu. Súd prvej inštancie v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedka S.. R. X., oboznámil sa so zápočtom vzájomných pohľadávok zo dňa 19.03.2013, splnomocnením z marca 2013, prehlásením zo dňa 14.01.2013, výzvou Obce X. R. zo dňa 16.08.2012, rozhodnutím Obce X. R. zo dňa 20.03.2013 a vykonal dokazovanie oboznámením výpisu z LV č. XXX, k. ú. X. R., zmluvou o nájme nebytových priestorov, výpoveďou nájomnej zmluvy zo dňa 22.02.2013, fotokópiou poštovej doručenky a výsluchom svedkov J. X. a J. L.. Na základe doplneného dokazovania súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 až 3, § 7, § 9 písm. b/, § 12 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ust. § 3 ods. 1, § 126 ods. 1, § 580, § 581 ods. 2, § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Súd konštatoval, že je nesporné, že žalobkyňa ako prenajímateľka v prvom rade a L. P. ako prenajímateľ v druhom rade, uzatvorili so žalovaným ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej prenajímatelia prenechali nájomcovi nehnuteľnosť, zapísanú na LV č. XXX, k. ú. X. R. spolu s hnuteľným zariadením. V zmysle čl. IV. zmluvy o nájme nebytových priestorov sa zmluvné strany dohodli na nájomnom vo výške 2.000 eur mesačne, splatného najneskôr do 15-teho dňa v mesiaci, ktoré

malo byť vyplácané tak, že suma 1 333 eur bude uhrádzaná na účet žalobkyne a suma 667 eur bude uhrádzaná prenajímateľovi v druhom rade. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.09.2012 do 31.07.2022. Keďže žalovaný neplatil dohodnuté nájomné a meškal s platením nájomného za mesiace 09/2012 až 12/2012, ďalej 01/2013 až 03/2013, žalobkyňa v súlade s § 9 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. a čl. VII. písm. b/ zmluvy o nájme nebytových priestorov písomne vypovedala nájomnú zmluvu. Žalovaný prevzal výpoveď z nájmu 27.02.2013, pričom v zmysle čl. VII. nájomnej zmluvy a v súlade s § 12 zákona č. 116/1990 Zb. výpovedná lehota tri týždne začala plynúť 1. marca 2013 a uplynula 21. marca 2013. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že pohľadávka žalobkyne titulom nezaplateného nájomného za mesiace 09/2012 až 12/2012 a čiastočne v rozsahu 594,46 eur za mesiac január 2013 zanikla započítaním s pohľadávkou žalovaného titulom vynaložených prostriedkov na nadstavbu a stavebné úpravy predmetu nájmu vo výške 8 594,46 eur. Súd vychádzal zo zistenia, že proti pohľadávke žalobkyne pohľadávku žalovaného titulom nákladov na stavebné úpravy nebolo možné započítať, pretože pohľadávka žalovaného ešte nebola splatná. Je nesporné, že v danom prípade žalovaný ako nájomca vykonával v mesiacoch október 2012 až marec 2013 zmeny na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prenájmu, z dôvodu získania kolaudačného rozhodnutia a následného poskytnutia dotácii na prevádzku zariadenia slúžiaceho ako domov dôchodcov. Tieto zmeny vykonával žalovaný so súhlasom prenajímateľov a teda aj žalobkyne. Uvedená skutočnosť vyplýva jednak zo splnomocnenia žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovaného z marca 2013, udeleného spoločnosti Y.. na všetky právne úkony požadované v rámci vybavenia dodatočného stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia, ako aj z výsluchu svedka S.. X.. Tento súhlas s oprávnením žalovaného vykonávať zmeny na veci vyplýva aj z obsahu samotného rozhodnutia Obce X. R. zo dňa 20.03.2013, ktorým obec dodatočne povolila zmenu stavby pred jej dokončením a zároveň pre jej užívanie určila podľa stavebného zákona ďalšie podmienky. Úhradu nákladov spojených so zmenou veci môže žalovaný ako nájomca požadovať od prenajímateľov len v prípade, že sa na to zaviazali. Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že prenajímateľ sa na úhradu nákladov spojených so zmenou veci nezaviazal, ktorá skutočnosť vyplýva z nájomnej zmluvy. V súlade s ust. § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka potom nájomca môže požadovať iba protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, avšak až po skončení nájmu. Keďže žalovaný sa domáhal započítania nákladov spojených so zmenou stavby ešte pred skončením nájmu, a to listom z 19.03.2013 (keď nájom bol ukončený dňa 21.03.2013) - započítaním vzájomných pohľadávok, súd mal jednoznačne za to, že pohľadávka žalobkyne s pohľadávkou žalovaného nie sú spôsobilé na započítanie, keďže ako už súd uviedol, pohľadávka žalobkyne v čase započítania už bola splatná, naopak pohľadávka žalovaného splatná nebola. Z týchto dôvodov potom k zániku pohľadávky žalobkyne voči žalovanému pred skončením nájmu nedošlo, výpoveď bola dôvodná a uplynutím výpovednej lehoty, od 22. marca 2013 užíva žalovaný predmetné nebytové priestory bez právneho dôvodu. Žalobkyni preto vzniklo právo domáhať sa od žalovaného v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vypratania predmetnej nehnuteľnosti. Ďalej súd uviedol, že v danom prípade posúdil právne vzťahy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bol toho názoru, že závažnosť dôvodov, pre ktoré použil ust. § 3 ods. 1 nepochybne vyplýva z účelu, pre ktorý slúži v súčasnej dobe zariadenie, ktoré žalovaný prevádzkuje v nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom nájomnej zmluvy ako domov dôchodcov. Vyhovením žalobe by došlo k situácii, keď klienti a nepochybne aj zamestnanci zariadenia by sa ocitli v situácii, keď by bol ohrozený ich život a zdravie, keďže sa jedná o starých ľudí, so zdravotnými ťažkosťami, imobilných a ich umiestnenie v obci X. R. v inom zariadení v súčasnej dobe nie je z kapacitných dôvodov možné. Aplikáciu uvedeného ustanovenia podľa názoru súdu odôvodňuje aj skutočnosť, že štatutárny zástupca žalovaného je zároveň aj jedným zo spoločníkov v prenajímanej nehnuteľnosti, v súčasnej dobe si žalovaný povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy titulom platenia nájomného riadne plní, v podstate nedoplatok na nájomnom za obdobie, ktoré bolo dôvodom pre výpoveď z nájmu už neexistuje, keďže žalobkyňa si započítala neskôr zaplatené nájomné na úhradu dlžného nájomného z predchádzajúcich období, ako aj fakt, že žalovaný prevádzkuje zariadenie nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom nájomnej zmluvy bez spolupráce žalobkyne, prevádzka nehnuteľnosti funguje bezproblémovo v spolupráci s obcou, ale predovšetkým charakter, ktorému zariadenie slúži, bráni tomu, aby súd pripustil výkon práva žalobkyne ako jednej z podielových spoluvlastníkov predmetnej nehnuteľnosti. Z týchto dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p. Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalovanému náhradu trov konania nepriznal súd videl v okolnostiach celého prípadu, predovšetkým vo vzájomnom prepojení vzťahov medzi vlastníkmi prenajímanej nehnuteľnosti a žalovaným, ktorého štatutárnym zástupcom je druhý z podielových spoluvlastníkov, ako aj v dôvodoch, pre ktoré súd posúdil danú vec z hľadiska ust. § 3 ods. 1 OZ; taktiež súd prihliadol aj na účel, ktorému prenajímaná nehnuteľnosť slúži.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť a zaviazať žalovaného k náhrade trov konania. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že súd má v takýchto prípadoch povinnosť skúmať opodstatnenosť použitia ust. § 3 ods. 1 a podrobne skúmať všetky okolnosti prípadu. Súd prvej inštancie síce vykonal pomerne podrobné dokazovanie, no dôvodom, pre ktoré žalobu zamietol bola iba výpoveď starostu obce X. R., ktorú vyhodnotil v rozpore s jej skutočným obsahom. Z výpovede starostu bolo preukázané, že žalovaný s obcou nespolupracoval, nekomunikoval, správal sa v rozpore s dobrými mravmi. Z jeho výpovede nevyplývalo nič, prečo by bolo možné považovať jej konanie za rozporné s dobrými mravmi. Súd pri rozhodovaní a odôvodňovaní rozsudku neskúmal ďalšie možnosti a okolnosti daného prípadu, zameral sa iba na jedno podobné zariadenie v obci X. R., pritom v regióne pôsobí takýchto zariadení niekoľko a tieto majú dostatočnú kapacitu a vybavenie pre poskytnutie rovnakej, ak nie aj lepšej starostlivosti. Súd sa nezaoberal možnosťami v týchto zariadeniach, v tomto smere ani nevykonal dokazovanie a nezisťoval ďalšie okolnosti. Skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou o vypratanie nie je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, sa zvyčajne podľa okolností prejaví napríklad určením dlhšej lehoty na vypratanie. Takto bola aj v prvom rozsudku určená 30 dňová lehota na vypratanie, hoci ona v žalobe navrhovala 15 dní. Zdôraznila, že absolútne nebolo jej cieľom vystupovať a konať voči žalovanému akokoľvek šikanózne, či zneužívať jej práva. Práve naopak, vždy bola voči žalovanému zhovievavá, dôvodom výpovede bolo jeho konanie, pričom žalovaný počas sporu úmyselne konanie naťahoval najmä tým, že sa nedostavoval na pojednávania, menil štatutára a pod. Ďalej poukázala na fakt, že žalovaný sa počas konania dostal do likvidácie, čím je dôvodný predpoklad o snahu vyhnúť sa zaplateniu nájmu, resp. inak ju poškodiť. Korektív dobrých mravov tak, ako bol použitý súdom prvej inštancie neprimerane oslabuje jej vlastnícke právo preto, že nemá iný prostriedok ako sa domáhať ochrany. V tomto smere poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/2060/1998. Dodala, že v danom prípade neplatenie nájmu nie je v súlade so zákonom, naopak, zákonným dôsledkom takéhoto konania je výpoveď z nájmu a následné vypratanie. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 zmeniť.

5. V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol a odvolanie žalobkyne bolo podané pred 1. júlom 2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.

- Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým poriadkom bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok.

6. Podľa § 470 ods. 1,2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedených ustanovení ako aj zákonných princípov, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, odvolací súd v danej veci posudzoval žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody podľa zákona účinného v čase podania odvolania, teda podľa vtedy platného procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku.

7. V predmetnej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala voči žalovanému vypratania nehnuteľnosti č. XXX na parcele KN C XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. X. R., ktorej je spoluvlastníčkou v podiele 2/3 a spoluvlastníkom 1/3 je L. P., bytom D., ktorý je zároveň štatutárnym zástupcom žalovaného. Predmetná nehnuteľnosť bola prenajatá od 01.09.2012 na základe nájomnej zmluvy, uzatvorenej zo strany spoluvlastníkov ako prenajímateľov a žalovaným ako nájomcom, pričom v zmysle čl. IV. bol žalovaný povinný platiť žalobkyni nájomné mesačne 1 333 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nezaplatil nájomné za mesiace september až december 2012 a január až marec 2013, dňa 22.02.2013 žalobkyňa zaslala žalovanému výpoveď nájomnej zmluvy, ktorú žalovaný prevzal 27.02.2013. V zmysle čl. VII. nájomnej zmluvy je výpovedná lehota tri týždne a počíta sa od prvého mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a potom nájom,

založený touto zmluvou sa skončil 21.03.2013. Žalovaný teda od nasledujúceho dňa (22.03.2013) nebol oprávnený nehnuteľnosť užívať a napriek výzve žalobkyne nehnuteľnosť nevypratal.

8. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď po doplnení dokazovania v zmysle pôvodného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že napriek tomu, že žalobkyni vzniklo právo domáhať sa od žalovaného v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vypratania predmetnej nehnuteľnosti, jej žalobu je potrebné zamietnuť, keď v danom prípade bolo potrebné právne vzťahy medzi účastníkmi konania posúdiť s prihliadnutím na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd bol toho názoru, že použitie ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danom prípade nepochybne vyplýva z účelu, pre ktorý slúži v súčasnej dobe zariadenie, ktoré žalovaný prevádzkuje v nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom nájomnej zmluvy ako domov dôchodcov; vyhovením žalobe by došlo k situácii, keď klienti a nepochybne aj zamestnanci zariadenia by mali ohrozený život a zdravie, keďže sa jedná o starých ľudí, so zdravotnými ťažkosťami, imobilných a ich umiestnenie v obci X. R. v inom zariadení v súčasnej dobe nie je z kapacitných dôvodov možné. Podľa názoru súdu aplikáciu § 3 ods. 1 odôvodňuje aj skutočnosť, že štatutárny zástupca žalovaného je zároveň aj jedným so spoluvlastníkov v prenajímanej nehnuteľnosti, pričom v súčasnej dobe si žalovaný povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy titulom platenia nájomného riadne plní, v podstate nedoplatok na nájomnom za obdobie, ktoré bolo dôvodom pre výpoveď z nájmu už neexistuje, keďže žalobkyňa si započítala neskôr zaplatené nájomné na úhradu dlžného nájomného z predchádzajúcich období, ako aj fakt, že žalovaný prevádzkuje zariadenie v nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom nájomnej zmluvy bez spolupráce žalobkyne. Táto prevádzka funguje bez problémov v spolupráci s obcou, pričom súd zdôraznil, že práve charakter, ktorému zariadenie slúži bráni tomu, aby súd pripustil výkon práva žalobkyne ako jednej z podielových spoluvlastníkov v predmetnej nehnuteľnosti.

9. Dobré mravy predstavujú mimoprávne normy správania, ako aj mimoprávny normatívny systém. Dobré mravy ako nepísané morálne normy sami o sebe nie sú prameňom práva, ale ich normatívnosť a záväznosť sa odvíja od právnych noriem, ktoré na ne odkazujú. Len na základe uvedených blanketných noriem, obsiahnutých v písanom súkromnom práve, sa následne dobré mravy ako nenormatívny systém stávajú súčasťou právneho poriadku a ich dodržiavanie požíva právnu ochranu, vrátane ochrany súdnej. Je nepochybné, že právny predpis dáva dobrým mravom značnú vážnosť a silu, avšak nikde nešpecifikuje a nekonkretizuje, čo je do značnej miery logické a správne, pričom posudzovanie, čo je „ boni mores“, čiže v súlade s dobrými mravmi, je v danom prípade na súde. Právo a povinnosť ako spoločenská kategória sa realizuje v spoločenskom živote a preto voľnosť výkonu práva je obmedzená rovnakou možnosťou výkonu práva ostatnými subjektmi práva. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu do práv a oprávnených záujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t. j. ide o výkon práva realizovaného nie za účelom dosiahnutia určitého, napr. ekonomického cieľa, ale v úmysle poškodenia iného subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom, vyjadreným v § 3 ods. 1 OZ. 10. Dobré mravy predstavujú určitý materiálny korektív, ktorý je potrebné uplatniť v prípade, ak právne predpisy jeho uplatnenie pripúšťajú, najmä z dôvodu, že do obsahu právnych predpisov nie je možné zapracovať všetky situácie, ktoré život prinesie. Nedodržanie podmienok výkonu práva, uvedených v § 3 ods. 1 a prekročenie zákonného rámca výkonu práva predstavujú exces, ktorého následkom je, že takýto výkon práva nemôže požívať právnu ochranu. Vybočenie z rámca zákonných podmienok výkonu práva má za následok, že na inak zákonný výkon práva sa uplatňuje celý rad sankcií. Sankcie, ktoré je možné uplatniť na výkon práva v rozpore s § 3 ods. 1 OZ, sú upravené v rôznych ustanoveniach Občianskeho zákonníka, keďže ust. § 3 predstavuje tzv. imperfektnú normu. V zmysle § 3 ods. 1 nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti aj s ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľná. To iba potvrdzuje, že v demokratickej spoločnosti platia písané právne normy a nepísané pravidlá správania sa sú len výnimočným inštitútom, ktorým písané právo dáva náležitú vážnosť.

11. V danej veci bol odvolací súd toho názoru, že zamietnutie žaloby z dôvodu použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní súdu, nebolo správne. Ako súd prvej inštancie správne konštatoval, v predmetnej veci bola výsledkami vykonaného dokazovania preukázaná platne žalobkyňou daná výpoveď z nájomnej zmluvy žalovanému, a to z dôvodu neplatenia nájomného žalovaným za užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Za daného stavu je potrebné konštatovať, že predmetnú nehnuteľnosť žalovaný užíva bez právneho dôvodu a teda odvolací súd považoval dôvod na vypratanie žalovaného z nehnuteľnosti za daný. V kontexte všetkých okolností prípadu zhodne so žalobkyňou bol

aj odvolací súd toho názoru, že za situácie, keď žalovaný si riadne neplnil svoje povinnosti, s obcou nespolupracoval a nekomunikoval, úmyselne predlžoval konanie, nedostavoval sa na pojednávanie, menil štatutára a dokonca sa počas konania dostal do likvidácie, celé konanie žalovaného nemožno považovať za konanie, ktorému je potrebné poskytnúť ochranu, a to iba s odôvodnením, že žalovaný prevádzkuje zariadenie so staršími a imobilnými ľuďmi.

12. Berúc v úvahu všetky skutočnosti bol odvolací súd toho názoru, že v danom prípade nemožno poskytnúť ochranu v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovanému, keď riadne neplatil nájom, čoho zákonným dôsledkom bola nepochybne výpoveď z nájmu a následná žaloba o vypratanie. Skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou o vypratanie, nie je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, ako správne uviedla aj žalovaná, sa podľa okolností prejaví napríklad určením dlhšej lehoty na vypratanie, čo v danej veci aplikoval aj odvolací súd. Za situácie, ako už bolo uvedené, že ide o zariadenie, v ktorom žalovaný poskytuje starým a chorým ľuďom opateru, odvolací súd považoval za správne a morálne určiť žalovanému lehotu na vypratanie nehnuteľnosti podstatne dlhšiu ( ako pôvodne navrhovanú žalobkyňou 15 - dňovú a súdom prvej inštancie v prvom rozsudku určenú 30 - dňovú), v danom prípade dva roky od právoplatnosti rozsudku, čím bude dostatočne prihliadnuté na ochranu práv občanov, umiestnených v zariadení žalovaného.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 zmenil a žalobe vyhovel.

14. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že žalobkyni, ktorá bola v prvoinštančnom ako aj odvolacom konaní plne úspešná, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške týchto trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .