Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/575/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: K.. S. N., Z.., bytom NI. A. K., F. proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.4.2015, č.k. 12C/1/2012-156, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.9.2015, č.k. 12C/1/2012-171, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 eur spolu s úrokom vo výške 5% od 16.12.2011 do zaplatenia, vydania prehlásenia, že nepravdivými výrokmi uvedenými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.4.2011, č.k. 28Cb/83/00-472 (ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.11.2011, č.k. 1Obo/45/2011) neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobcu, keď bez overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami o ňom uviedla nepravdy ohľadom jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti BLOCK SLOVAKIA s.r.o. a vypracovala falošný dôkaz s cieľom umožniť spáchanie justičného zločinu voči žalobcovi, pričom sa za popísané nezákonnosti žalobcovi ospravedlňuje. Ďalej v prehlásení malo byť uvedené, že sudcovia Krajského súdu v Bratislave a na Najvyššom súde SR uverejnili v odôvodnení rozsudku citované nepravdivé tvrdenia za tým účelom, aby mohli výrokom rozsudku neoprávnene vyvlastniť obchodný podiel žalobcu v prospech jeho spoločníka, čím obmedzili žalobcu nielen na jeho ústavnom práve na nedotknuteľnosť vlastníctva ale i v práve podnikať. V prípade nesplnenia dobrovoľnej povinnosti žiadal určiť, že je oprávnený uverejniť formou platenej inzercie na náklady žalovanej v časopise Justičná revue vyššie špecifikovaný text. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a § 11 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v súvislosti s uplatnením náhrady nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup. Uviedol, že pri posudzovaní nesprávneho úradného

postupu nemohol posudzovať vecnú správnosť právoplatných súdnych rozhodnutí a úradný postup v iných súdnych konaniach, nakoľko uvedené môže posudzovať na základe opravných prostriedkov len príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti vydaného rozhodnutia. V danom prípade vyvodil, že týmto orgánom bol Najvyšší súd SR v konaní sp.zn. 1Obo/45/2011, 1Obo/46/2011, v ktorom bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 28Cb/83/00-472 a uznesenie o zamietnutí návrhu na opravu rozsudku č.k. 28Cb/83/2000-487 potvrdené a uznesením č.k. 1ObdoV/8/2012-530 bolo odmietnuté dovolanie žalobcu. Vo vzťahu k uplatneniu nároku žalobcu titulom ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka konštatoval, že sa nestotožnil s námietkou žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.9.2012, č.k. 6Cdo/149/2011 je pasívne vecne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti síce pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ale ak k zásahu došlo časťou odôvodnenia rozhodnutia súdu, je pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu osobnosti štát. Pri posúdení podmienok pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti vychádzal z právnej teórie a súdnej praxe, v zmysle ktorej vyjadrenia v súdnom konaní vylučujú neoprávnenosť zásahu, pretože účastník konania vykonáva svoje právo pred povolaným orgánom s rozhodovacou právomocou a je jeho legitímnym právom zvoliť si spôsob hájenia svojich práv. V súvislosti so žalobcom označenými tvrdeniami obsiahnutými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave uviedol, že prvé tvrdenie súd prevzal z tvrdení účastníkov pred súdom, preto ich uvedením v rozsudku nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu, vo vzťahu k druhému výroku poznamenal, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa uvedeným dôvodom nezaoberal, preto nebolo ani objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu a v súvislosti s tretím tvrdením dal do pozornosti, že išlo o tvrdenie, ktoré potvrdil v konaní pred súdom sám žalobca, z toho dôvodu ani uvedené tvrdenie nebolo spôsobilé privodiť mu ujmu na jeho právach. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože si žiadne trovy neuplatnil.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p., t.j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Uviedol, že písomné odôvodnenie rozsudku je odlišné od odôvodnenia, ktoré predniesla vo veci konajúca sudkyňa na pojednávaní. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko nemožno zistiť, na základe čoho súd prvej inštancie tvrdil, že nemohol pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu posudzovať vecnú správnosť právoplatných súdnych rozhodnutí a úradný postup v iných súdnych konaniach, pretože tvrdenie o nemožnosti konať by bolo pravdivé pri petite žaloby na preskúmanie výroku a nie odôvodnenia rozsudku, zároveň namietal nepreskúmateľnosť rozporu odôvodnenia a výroku rozsudku, keďže pokiaľ súd nemá právomoc vo veci konať, dôsledkom má byť odmietnutie žaloby; súd prvej inštancie však žalobu zamietol, teda o nej konal a preskúmal nárok meritórne. Nepreskúmateľný bol pre neho aj poukaz na zákon č. 358/2000 Z.z., kým nezistil, že správne má znieť zákon č. 385/2000 Z.z. s tým, že ak vo veci konajúca sudkyňa hájila žalovanú vlastnými tvrdeniami, mala by tak urobiť na pojednávaní. Podľa jeho názoru nemožno zistiť, čo viedlo súd prvej inštancie k domnienke, že sudcovia nie sú škodcovia a pôvodcovia ohováračských výmyslov proti jeho osobe, pokiaľ pri výkone svojho splnomocnenia prekročia rozsah právomocí, ktorými ich štát poveril. Mal za to, že vylúčením pôvodcov ohováraní, sudcov z konania, súdy oboch stupňov založili nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, pretože splnomocnené ministerstvo nie je žiaden pôvodca ohováraní, pričom vo veci konajúca sudkyňa dezinterpretovala rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.9.2012, sp.zn. 6Cdo/149/2011. Konštatoval, že súdu nepatrí žiadna právomoc úpravy žaloby v časti žalovanej, v tejto súvislosti súd prvej inštancie zaujal nesprávny právny názor, že mu patrí právo vylučovať z konania tie subjekty, ktoré sú jeho žalobou dotknuté. Tým, že tak urobil, odňal mu právo konať voči uvedeným škodcom pred súdom, s tým, že daným postupom došlo k rozporu žalobného petitu s okruhom účastníkov konania, konanie o jeho žalobe je zmätočné a žiadal, aby súd takúto úpravu žaloby zrušil a v prípade, ak zrušenie svojho zmätočného rozhodnutia pripadá odvolaciemu súdu zahanbujúce, navrhol, aby postupom podľa § 92 ods. 1 O.s.p. povolil opätovný vstup zástupcov žalovanej 4/ až 9/ do konania. Poukázal na svoje podanie zo dňa 29.4.2015, v ktorom sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s ohováraním, pričom zástupkyňa žalovanej s týmto podaním v celom rozsahu súhlasila, preto vyjadril prekvapenie, keď vo veci konajúca sudkyňa opakovala pôvodné a následne vyvrátené tvrdenia zástupkyne žalovanej. Nesúhlasil so záverom, že prvé dva žalované výroky (obsiahnuté v predmetnom rozsudku Krajského súdu v Bratislave) boli prevzaté z tvrdení účastníkov konania. Na poukazoch na výslovné prehlásenia zástupcov

4/ až 9/ žalovanej o svojom autorstve k obom výrokom, naďalej trval, rovnako aj na konštatovaní, že prípadnou citáciou tvrdení účastníkov konania bez toho, aby súd stručne a jasne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, porušil by § 152 ods. 2 O.s.p., čím by nesprávne úradne postupoval. Vo vzťahu k tretiemu výroku uvedenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave uviedol, že nikdy nepopieral, že mal v držbe doklady, ktoré sú jeho vlastníctvom, avšak popieral, že ním vlastnené účtovné doklady sú potrebné pre zabezpečenie riadneho chodu spoločnosti BLOCK SLOVAKIA s.r.o. a ich neodovzdaním porušil akékoľvek svoje povinnosti. Uvedený výrok považoval za difamačný a jeho dôsledkom došlo k neústavnému vyvlastneniu jeho účasti v obchodnej spoločnosti (čo hodnotil ako nesprávny úradný postup) a pre neho znamenal traumu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.9.2008, sp.zn. 4Cdo/25/2007 ohľadom nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.3.2010, sp.zn. 2Cdo/199/2005 v súvislosti s dôkazným bremenom pri preukazovaní pravosti listiny. Na záver namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s ďalšími tvrdeniami uvedenými v žalobe, a to o vyvlastnení jeho podielu v obchodnej spoločnosti, o odňatí práva podnikať a o spolupráci sudcov pri príprave justičného zločinu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým nároku žalobcu nevyhovel a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom a zásahom do jeho osobnostných práv. Žalobou si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 eur. Zároveň žiadal, aby žalovanej bola uložená povinnosť odoslať mu prehlásenie, týkajúce sa troch výrokov obsiahnutých v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.4.2011, č.k. 28Cb/83/00-472, ktoré mali neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahnuť do jeho osobnostných práv, uvedeným rozsudkom mal byť vypracovaný falošný dôkaz s cieľom umožniť spáchanie justičného zločinu voči nemu, za čo sa mu mala žalovaná ospravedlniť, tvrdenia mali byť uverejnené za tým účelom, aby mohli výrokom rozsudku neoprávnene vyvlastniť jeho obchodný podiel v prospech spoločníka, čím bol obmedzený vo svojom práve na nedotknuteľnosť vlastníctva a práve podnikať. V prípade nesplnenia povinnosti žalovanej žiadal určiť, že je oprávnený uverejniť na náklady žalovanej text s rovnakým obsahom. Žalobcom označené výroky boli súčasťou odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.4.2011, č.k. 28Cb/83/00-472, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.11.2011, č.k. 1Obo/45/2011, 1Obo/46/2011-501 v konaní o vylúčenie žalobcu ako spoločníka zo spoločnosti BLOCK SLOVAKIA s.r.o.

9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do

30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

12. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

14. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

15. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

16. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

17. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. a skúmal všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vznik škody. Správne vyvodil nesplnenie jedného z predpokladov na vznik škody, a to nesprávny úradný postup. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý je súladný s konštantnou judikatúrou, v zmysle ktorej za nesprávny úradný postup nemožno považovať výsledok rozhodovacej činnosti súdu ako taký; nesprávnym úradným postupom nie je totiž taký postup, ktorý sa prejaví priamo v rozhodnutí. Samotné rozhodnutie, ktoré malo obsahovať žalobcom označené výroky, pritom nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie (ktorú skutočnosť žalobca v spore ani netvrdil), nakoľko nespĺňa podmienku stanovenú v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., teda nešlo o právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo

pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Súdom zistené skutkové tvrdenia a skutkové a právne závery uvedené v súdnom rozhodnutí rovnako nemožno považovať za nesprávny úradný postup, nakoľko ide o vecnú správnosť rozhodnutia, ktorá je posudzovaná v rámci konania o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, preto prvoinštančný súd správne vyvodil, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu uvedenú vecnú správnosť rozhodnutia posudzovať nemôže.

19. V súvislosti s argumentáciou žalobcu ohľadom okruhu účastníkov konania (sporových strán), resp. ich zástupcov, odvolací súd konštatuje, že uvedená procesná otázka bola už právoplatne počas konania vyriešená, preto sa ňou odvolací súd už nemohol zaoberať.

20. Vo vzťahu k námietkam, týkajúcim sa vyhodnotenia jednotlivých výrokov súdneho rozhodnutia z pohľadu ochrany osobnosti, odvolací súd poznamenáva, že skutkové závery súdu prvej inštancie korešpondujú s vykonanými dôkazmi, predovšetkým s obsahom pripojeného súdneho spisu Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 28Cb/83/00. Následne aj právny záver prvoinštančného súdu, že uvedenými výrokmi obsiahnutými v súdnom rozhodnutí nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, bol správny.

21. Odvolací súd je toho názoru, že dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie bolo dostatočné pre meritórne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie jasne, výstižne, zrozumiteľným a logickým spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, jeho rozhodnutie spĺňa zákonné náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p., nakoľko sú v ňom uvedené dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia , čo v danom prípade bolo splnené. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces; z tohto pohľadu nemožno považovať napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, svojvoľné alebo nepreskúmateľné. Uvedené platí aj vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jeho tvrdeniami o vyvlastnení jeho podielu v obchodnej spoločnosti, o odňatí práva podnikať a o spolupráci sudcov pri príprave justičného zločinu, nakoľko konštatovaním absencie nesprávneho úradného postupu, príp. nezákonného rozhodnutia a tiež neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, dal zároveň odpoveď na všetky tvrdené porušenia práva žalobcu.

22. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil.

23. Ak žalobca namietal rozpor medzi ústnym odôvodnením rozsudku a jeho písomným vyhotovením, odvolací súd konštatuje, že uvedené nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Zároveň nie je možné v tejto súvislosti uvažovať o možnom porušení procesných práv žalobcu, nakoľko odvolateľ môže uplatniť odvolacie námietky vo vzťahu k písomnému vyhotoveniu napadnutého rozhodnutia, ktoré mu bolo riadne doručené, čo žalobca aj uplatnil podaním odvolania.

24. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

25. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.9.2015, č.k. 12C/1/2012-171 uložil žalobcovi povinnosť v lehote do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 86 eur podľa položky 7a (20 eur) a položky 7b písm. a) (66 eur) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

26. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že jeden úkon súdu nemožno spoplatniť viacerými poplatkami a okolnosť, že predmetom je zákaz ohovárania súdmi,

je spoplatnená položkou 7a, preto položku 7b na opakované spoplatnenie toho istého úkonu nemožno použiť. Na základe uvedeného žiadal, aby súd nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti zrušil.

27. Odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia, keď je z neho zrejmé, že súdny poplatok za odvolanie bol vyrubený v súlade so Sadzobníkom súdnych poplatkov, a to jednotlivo za nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a za nárok na ochranu osobnosti bez návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy. Otázka charakteru uplatňovaného nároku bola vyriešená už po podaní žaloby, a to v rámci odvolacieho konania o odvolaní žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 12.6.2014, č.k. 12C/1/2012-101, ktorým súd zrušil svoje uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a zamietol návrh žalobcu na vrátenie súdneho poplatku, v rámci ktorého odvolací súd vyslovil názor, že uplatňovaný nárok má okrem nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci aj charakter nároku o ochranu osobnosti. Keďže v čase podania odvolania bol spoplatnený aj návrh na ochranu osobnosti bez návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy položkou 7b písm. a Sadzobníka (66 eur) a tiež žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom položkou 7a Sadzobníka (20 eur), súd prvej inštancie správne vyrubil súdny poplatok za oba nároky uplatňované v jednej žalobe, a to v súlade s poznámkou č. 3 k položke 1, v zmysle ktorej poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

28. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).