Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/316/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcu: MUDr. R. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXX, právne zastúpeného JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom A., W. T. XXX/XX, proti žalovanému: Kysucká nemocnica s poliklinikou Čadca, so sídlom Čadca, Palárikova 2311, IČO: 17 335 469, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Kuric, s.r.o., so sídlom Žilina, Dolný Val 11, o ochranu osobnosti, na základe odvolania žalovaného a na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 9C/29/2015-117 zo dňa 24. januára 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby.

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku o trovách tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, prostredníctvom ktorej žalobca uplatňoval nárok na ochranu osobnosti voči žalovanému a to na základe tvrdeného zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu upozornením na porušenie pracovnej disciplíny a na možnosť výpovede z pracovného pomeru v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. 2. Okresný súd dospel k záveru, že nebol preukázaný neoprávnený zásah žalovaného do osobnostnej sféry žalobcu. Mal totiž za to, že upozornenie zamestnanca zamestnávateľom na porušenie pracovnej disciplíny a na možnosť ukončenia pracovného pomeru výpoveďou pri opakovanom porušení pracovných povinností je oprávnením zamestnávateľa vyplývajúcim mu z ustanovení Zákonníka práce. Pokiaľ toto upozornenie je súladné so zákonom, nepredstavuje neoprávnený zásah do osobnostnej sféry zamestnanca. V prejednávanom prípade nebola nezákonnosť upozornenia žalobcu zo strany žalovaného zo dňa 2.12.2014 preukázaná. Zároveň, nesúhlas žalobcu s upozornením na porušenie pracovnej disciplíny a jeho vnútorné presvedčenie, že pracovné povinnosti neporušil, nemôžu byť samé osebe podkladom pre záver, že žalovaný prekročil rámec oprávnení daných mu Zákonníkom práce. Nebolo teda preukázané, že žalovaný upozornením zo dňa 2.12.2014 prekročil zákonom stanovený rámec. 3. Súd prvej inštancie v danej spojitosti tiež poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/108/2009 zo dňa 19.5.2010, v zmysle ktorých upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nie je spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv zamestnanca ako fyzickej osoby ani vtedy, ak bolo prednesené za okolností, za ktorých nehrozilo jeho zverejnenie. V okolnostiach súdenej veci pritom

nebolo preukázané, že žalovaný upozornenie zo dňa 2.12.2014 žalobcovi oznámil verejne alebo ho zverejnil, resp. v súvislosti s predmetným upozornením zverejnil o žalobcovi akékoľvek informácie. V danom smere neboli zo strany žalobcu označené ani predložené žiadne relevantné dôkazy. Taký záver nevyplýva ani z výpovedí niektorej zo svedkýň, keď žiadna neuviedla, že sa informácie o žalobcovi dozvedela priamo od žalovaného. Za daného stavu nie je možné konanie tretích osôb, ktoré šírili o žalobcovi nepravdivé informácie, pričítať na ťarchu žalovaného.

4. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žalovanému, ako inak v konaní v plnom rozsahu úspešnému, ich náhradu nepriznáva. Aplikoval normu v ust. § 257 CSP, pričom za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval predmet konania - nárok na ochranu osobnostných práv fyzickej osoby pred neoprávnenými zásahmi.

5. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe sporové strany.

6. Žalovaný sa svojím odvolaním, čo do výroku o trovách konania, domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že mu krajský súd prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 7. Namietal, že dôvod uvedený okresným súdom nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie mu náhrady trov konania. Predmet konania je všeobecnou okolnosťou (nie konkrétnou výnimočnou individuálnou okolnosťou sporu), ktorá nemôže mať vplyv na priznanie nároku na náhradu trov konania. Sama osebe preto nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 257 - v sporoch o ochranu osobnosti nie je dané vylúčenie nároku na náhradu trov konania. Taký dôvod hodný osobitného zreteľa môže spočívať len v celkom výnimočných okolnostiach prípadu, pričom prejednávaný spor bol úplne bežný a nie sú dané žiadne výnimočné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie mu nároku na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý ho žaloval zjavne nedôvodne.

8. Žalobca sa svojím odvolaním, čo do veci samej, domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko okresný súd zamietol žalobu v podstate na tom právnom závere, že žalovaný vydaním písomného upozornenia zo dňa 2.12.2014 vykonával právo v medziach zákona - Zákonníka práce, pričom predmetné upozornenie je súladné so zákonom a nepredstavuje neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu, aj keď sa s ním vnútorne nestotožňuje a nesúhlasí s tým. S uvedeným záverom/názorom sa nie je možné stotožniť, keďže bol vyslovený bez riadneho zistenia skutkového stavu. Tvrdenie žalobcu, že predmetné písomné upozornenie obsahuje nepravdivé fakty a hodnotiace úsudky bez relevantného skutkového základu, nebolo vyvrátené. Ak zamestnávateľ zneužil zákon - v okolnostiach prípadu § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, ide o výkon práva mimo medzí zákona - o exces, ktorý nemôže požívať bezbrehú ochranu zákona. Okresný súd bez akéhokoľvek dokazovania konštatoval, že žalovaný vykonával svoje právo v rámci a v medziach zákona. Taký záver by prichádzal do úvahy len v prípade, ak by žalovaný preukázal dôvodnosť faktov a skutkový základ hodnotiacich úsudkov v upozornení zo dňa 2.12.2014. Pre pasivitu žalovaného okresný súd za týmto účelom nevykonal žiadne dokazovanie, a teda nemôže vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že upozornenie zo dňa 2.12.2014 obsahuje nepravdivé fakty a hodnotiace úsudky bez relevantného skutkového podkladu. V opísanej súvislosti zdôraznil, že žiaden zamestnanec nemôže byť vystavený svojvôli svojho zamestnávateľa pri výkone práva v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Pri akceptovaní právneho názoru okresného súdu by každý zamestnávateľ mohol s odkazom na výkon práva kedykoľvek a komukoľvek zo svojich zamestnancov doručiť upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny bez ohľadu na pravdivosť, prípadne na splnenie formálnych náležitostí takého upozornenia. 10. Odvolateľ poukázal zároveň na nelogickosť postupu okresného súdu, ktorý pri právnom názore, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie, vykonával dokazovanie súvisiace s preukazovaním následkov neoprávneného zásahu žalovaného do sféry osobnostných práv žalobcu. Dodal, že v súvislosti s upozornením zo dňa 2.12.2014 sa domáhal ochrany určovacou žalobou o vyslovenie neplatnosti predmetného upozornenia, kde Okresný súd Čadca rozsudkom sp.zn. 7Cpr/2/2015 zo dňa 10.5.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 8CoPr/10/2016-126 zo dňa 29.11.2016 žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobcom, pričom zároveň poukázal na iné možnosti právnej ochrany a obrany žalobcu, okrem iných aj na žalobu o ochranu osobnosti. Príslušné súdy teda odmietli žalobcovi poskytnúť ochranu v súvislosti so svojvoľným výkonom práva jeho zamestnávateľa, preto napadnutý rozsudok okresného súdu nemožno považovať za zákonný a spravodlivý.

11. Žalobca ani žalovaný sa k odvolaniu protistrany nevyjadrili.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie podali subjektívne legitimované strany sporu (§ 359 v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) rozsudok okresného súdu v meritórnej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a vo výroku o trovách (prvoinštančného) konania zmenil podľa § 388 ods. 1 CSP.

13. Odvolanie žalobcu nie je vecne opodstatnené.

14. Primárne krajský/odvolací súd zdôrazňuje, že je viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , ktoré odvolateľ vymedzí v rámci zákonnej lehoty na podanie odvolania. 15. Rozvinúc opísaný/východiskový postulát platí, že okresný súd svoje rozhodnutie založil na dvoch podstatných záveroch. Na prvom - že žalovaný upozornením zo dňa 2.12.2014 len vykonával svoje oprávnenie vyplývajúce zo Zákonníka práce (výkon práva). Na druhom - že nemožno následky konania tretích osôb, ktoré o žalobcovi šírili (nepravdivé) informácie, pričítať žalovanému.

16. Ohľadom druhého citovaného záveru okresný súd argumentoval, okrem iného, že nebolo preukázané, že žalovaný doručil upozornenie zo dňa 2.12.2014 žalobcovi verejne, prípadne zverejnil v súvislosti s predmetným upozornením akékoľvek informácie. Vypočutí svedkovia zhodne uvádzali, že o žalobcovi sa dozvedeli od rôznych ľudí; nik zo svedkov neuviedol, že sa o žalobcovi dozvedel priamo od žalovaného. Nebol tak preukázaný zásah žalovaného do osobnostných práv žalobcu. Okresný súd poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/108/2009 zo dňa 19.5.2010, v zmysle ktorých upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nie je spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv zamestnanca ako fyzickej osoby ani vtedy, ak bolo prednesené za okolností, za ktorých nehrozilo jeho zverejnenie. 17. V nadväznosti na zásadu uvedenú v bode 14. tohto rozsudku krajský súd konštatuje, že odvolateľ - žalobca nenamietal vyššie uvedený druhý záver okresného súdu, ani nijako nespochybňoval súvisiacu argumentáciu okresného súdu. Predmetný záver okresného súdu je pritom z hľadiska merita veci určujúci/rozhodujúci. Skutkové zistenie - záver, že to nebol žalovaný, kto o žalobcovi zverejnil alebo šíril akékoľvek informácie súvisiace s upozornením zo dňa 2.12.2014, ale tretie osoby, v dôsledku čoho nie je daná zodpovednosť žalovaného za eventuálny zásah do osobnostných práv žalobcu (vychádzajúc z názoru prezentovaného Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/108/2009 zo dňa 19.5.2010), je bez ďalšieho záverom odôvodňujúcim zamietnutie žaloby. Pokiaľ žalobca tento záver v odvolaní nenamietal/nespochybnil, jeho odvolanie nie je spôsobilé privodiť zmenu (ev. zrušenie) napadnutého rozsudku. Nadväzne - keďže opísané samo osebe vylučuje úspešnosť žaloby - je z hľadiska procesnej ekonómie bez právneho významu zásadná odvolacia námietka žalobcu, v zmysle ktorej záver okresného súdu o tom, že predmetné upozornenie je súladné so zákonom a nepredstavuje neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu, bol vyslovený bez riadneho zistenia skutkového stavu.

18. Krajský súd v rozoberanej spojitosti súčasne konštatuje, že žalobca v konaní neponúkol uspokojivú logickú konštrukciu, podľa ktorej by bolo možné vyvodiť zodpovednosť žalovaného za zásah do jeho osobnostných práv. 19. Žalobca v žalobe poukazoval na upozornenie zo dňa 2.12.2014, v ktorom žalovaný uvádzal určité skutkové tvrdenia o správaní žalobcu. Tieto žalobca ako také nespochybňoval, tvrdil ale, že nenapĺňajú znaky porušenia pracovnej disciplíny. Záver žalovaného, že konanie žalobcu opísané v upozornení zo dňa 2.12.2014 napĺňa znaky porušenia pracovnej disciplíny, žalobca označil za hodnotiaci úsudok žalovaného, ktorým neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv. Žalobca však vôbec nešpecifikoval príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného spočívajúcim vo vydaní predmetného upozornenia zo dňa 2.12.2014, eventuálne jeho doručením žalobcovi (bez ďalšieho, lebo iné konanie žalovaného neuvádzal) a zásahom do osobnostných práv žalobcu. Inak povedané, v tvrdeniach žalobcu absentovalo vymedzenie takého konania žalovaného, ktoré by umožnilo spojiť upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 2.12.2014, eventuálne jeho doručenie žalobcovi, s následkami, na ktoré žalobca poukazoval, v žalobe inak len veľmi všeobecne („závažné poškodenie žalovaného v profesionálnom a rodinnom živote“), avšak ktoré nastali až potom, čo sa informácie o predmetnom

upozornení dostali na verejnosť. Predostretá konštrukcia žaloby teda úplne postráda kauzálny nexus medzi namietaným konaním žalovaného a následkom (vo sfére osobnostných práv) tvrdeným žalobcom. 20. Inými slovami, krajský súd nespochybňuje, že mohlo dôjsť k (tvrdenému) zásahu do osobnostnej sféry žalobcu, avšak evidentne nie samotným upozornením na porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalovaného, nakoľko bez ďalšieho by uvedená „záležitosť“ zostala len medzi žalobcom a žalovaným. Samotné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo strany zamestnávateľa nemôže byť neoprávneným zásahom do osobnostných práv zamestnanca (viď napr. už spomenutý rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/108/2009 zo dňa 19.5.2010; o sťažnosti v súvislosti s porušením základných práv sťažovateľky - navrhovateľky označeným rozhodnutím rozhodol Ústavný súd SR svojím uznesením IV. ÚS 17/2012-34 zo dňa 12.1.2012 tak, že túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú). K zásahu do osobnostných práv žalobcu mohlo potencionálne dôjsť až následkom toho, že sa informácia o predmetnom upozornení dostala na verejnosť. Okolnosť, že sa informácia o upozornení na porušenie pracovnej disciplíny šírila medzi ľuďmi, čo malo negatívny dopad na profesionálny a rodinný život žalobcu, však nemožno považovať za neoprávnený zásah vyvolaný žalobcom tvrdeným konaním žalovaného - upozornením na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 2.12.2014 bez ďalšieho.

21. Opodstatnene žalobca v odvolaní tvrdí, že žiaden zamestnanec nemôže byť vystavený svojvôli svojho zamestnávateľa pri výkone práva v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (t.j. bez ohľadu na pravdivosť, prípadne dokonca na ne/splnenie formálnych náležitosti upozornenia). V zmysle vyššie uvedených úvah však vo vymedzených principiálnych skutkových okolnostiach bez ďalšieho (takto formulovaná) žaloba na ochranu osobnosti nie je účinným procesným nástrojom na uplatnenie práv zamestnanca. Takým sa javí byť napríklad určovacia žaloba s náležitým odôvodnením danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Nie súdy teda odmietli žalobcovi poskytnúť ochranu jeho práv, ale žalobca pristupoval k uplatneniu svojich nárokov procesne nenáležitým spôsobom. Za účelové a zavádzajúce možno označiť odvolacie tvrdenie, že súdy v rámci jeho iného konania (o určenie neplatnosti predmetného upozornenia zo dňa 2.12.2014) poukázali na iné možnosti právnej ochrany žalobcu, okrem iných aj na žalobu o ochranu osobnosti. V odôvodnení rozsudkov oboch inštancií (Okresný súd Čadca, rozsudok č.k. 7Cpr/2/2015-104 zo dňa 10.5.2016; Krajský súd v Žiline č.k. 8CoPr/10/2016-126 zo dňa 29.11.2016) je len zmienka o konaní iniciovanom žalobcom na tamojšom súde vedenom pod sp.zn. 9C/29/2015 o ochranu osobnosti. t.j. v tom čase už prebiehajúcom. Zároveň ani jeden z označených súdov v odôvodnení svojho rozhodnutia nepoukazoval na žalobu na ochranu osobnosti ako na procesný prostriedok uplatnenia nárokov žalobcu v súvislosti s predmetným upozornením zo dňa 2.12.2014.

22. Je v zásade správna odvolacia argumentácia žalobcu, že postup okresného súdu, pokiaľ vykonával dokazovanie ohľadom následkov tvrdeného neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, a následne konštatoval, že šlo o výkon práva žalobcu, bol nelogický. Je ale nutné dodať, že jednak vykonané dokazovanie umožnilo/napomohlo okresnému súdu dospieť k záveru, že nie je daná zodpovednosť žalovaného za eventuálny zásah do osobnostných práv žalobcu, predovšetkým ale uvedený postup okresného súdu nemá v konečnom dôsledku žiaden vplyv na vecnú správnosť jeho meritórneho výroku. 23. Zároveň je potrebné konštatovať, že to bol samotný žalobca, kto na jednej strane nedostatočne vymedzil skutkové okolnosti veci ohľadom konania, ktorým mal žalovaný zasiahnuť do jeho osobnostných práv bez ďalšieho daním upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 2.12.2014, a na strane druhej neskôr navrhol vypočutie svedkov ohľadom následkov, ktoré však nastali až v dôsledku toho, že sa informácie o predmetom upozornení dostali na verejnosť (ktoré zverejnenie však nekládol na zodpovednosť žalovanému).

24. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného, s týmto sa krajský súd plne stotožnil. Okolnosť, že predmetom konania je ochrana osobnostných práv fyzickej osoby, bez ďalšieho nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Dôvod hodný osobitného zreteľa môže spočívať len v celkom výnimočných okolnostiach prípadu, pričom predmet konania je okolnosťou všeobecnou. Krajský súd nemal v prejednávanom prípade preukázané nejaké okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by v zmysle § 257 odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania inak úspešnej sporovej strane (§ 255 ods. 1 , včítane odvolacieho konania, keď žalobca zostal vo vzťahu k možnosti vyjadriť sa k odvolaniu žalovaného nečinný. Preto napadnutý rozsudok zmenil vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému ako v spore plne úspešnému (§ 255 ods. 1 priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

25. Výrok o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v štádiu odvolacieho konania neúspešný tak ohľadom svojho opravného prostriedku ako i riadneho opravného prostriedku žalovaného, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane trovy odvolacieho konania. 26. O konečnej/konkrétnej výške trov prvoinštančného (v zmysle záverov/úvah uvedených v bode 24 tohto odôvodnenia) ako i (tohto) odvolacieho konania (bod 25 tohto odôvodnenia) rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

27. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Dovolanie je podľa § 420 prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.