Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/83/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., IČO: 36 613 843, Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: Q. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom ul. D. XXXX/X, XXX XX W., štátny občan SR, za účasti osobitného subjektu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 6.245,75 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 6C/35/2014-215 zo dňa 19.01.2017, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovaný a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil že tak žalovaný ako aj osobitný subjekt Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,Zákon o bankách“).

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca a žalovaný uzatvorili dňa 1.2.2007 Zmluvu o splátkovom úvere č. 621065130, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 8 013,96 eura, ktorá pozostávala z istiny 7 450,52 eura a úroku z omeškania 563,44 eura. Vychádzajúc zo zmluvy súd prvej inštancie zistil, že postupca poskytol žalovanému úver vo výške 4 979,09 eura, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 75,25 eura vždy k 1. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 1.3.2010 do 1.1.2017 v počte 83 a celkovej výške 6 245,75 eura. Splátky pôvodne splatné od 20.5.2011 do 1.1.2017 sa stali splatnými dňa 10.5.2011, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal doručenie

písomnej výzvy žalovanému v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto je postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu neplatné a to bez ohľadu na to, či sa jedná o splatné, alebo nesplatné pohľadávky. Pokiaľ žalobca tvrdí, že jeho aktívnu vecnú legitimáciu zakladá zaslané oznámenie o postúpení pohľadávky zo strany predchodcu žalobcu žalovanému, súd poukazuje na to, že žalobca nepredložil dôkaz ani o tom, aby takéto oznámenie bolo zasielané žalovanému. Je teda zrejmé, že žalobca nie je v danej veci aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vo výroku I. rozsudku žalobu zamietol.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania vo výroku II. rozsudku, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie v zmysle týchto zákonných ustanovení priznal náhradu trov konania vo výroku III. rozsudku osobitnému subjektu na strane žalovaného, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Obsah odvolania a vyjadrenia k odvolaniu.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného zistenia skutkového stavu. V prvom rade uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie, že v priebehu konania nepredložil dôkaz o tom, že oznámenie o postúpení pohľadávky bolo zasielané žalovanému. V konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami (príloha podania zo dňa 09.01.2017 označené ako ,,Vyjadrenie“) preukazujúcimi odoslanie týchto písomnosti žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať, bez toho aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. V súvislosti s platným postúpením pohľadávky žalobca poukázal na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Odvolateľ zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ustanovenie § 50 ods. 1. V ďalšom odvolateľ upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1239 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva odvolateľ názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolateľ zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Žalobca sa nestotožňuje ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania, kedy súd bez bližšieho odôvodnenia v rozpore s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. priznal združeniu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Prvoinštančný súd rozhodoval za účinnosti C.s.p. a preto bol v zmysle prechodných a záverečných ustanovení povinný rozhodovať podľa C.s.p., hoci konanie začalo predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. jednoznačne vymedzuje, že súd prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu. Ustanovenie § 60 C.s.p. zároveň vymedzuje, že stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Na základe uvedeného žalobca nesúhlasí s priznaním nároku na náhradu trov

konania združeniu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinstančnom i odvolacom konaní.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré uviedlo, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní, keďže zmluva o postúpení je neplatná z dôvodu, že neboli naplnené predpoklady podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu. Zároveň žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázalo na judikatúru súdov v tejto oblasti. Z platnej právnej úpravy vyplýva záver, že ak sa združenie stalo v konaní vedľajším účastníkom podľa práva účinného so 01.07.2016, tak je bez ďalšieho osobitným subjektom v konaní po 01.07.2016 a nepotrebuje žiaden dodatočný súhlas strany, na ochranu práv ktorej vystupuje. Na právach a povinnostiach združenia, platných do 01.07.2016, sa po 01.07.2016, okrem názvu, nič nezmenilo. Neexistuje preto zákonný dôvod, aby mu nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia. Navrhlo potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Hodnotenie odvolacieho súdu

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne.

8. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetný splátkový úver vo výške 4.979,09 eur poskytla žalovanému Slovenská sporiteľňa a. s. na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 01.02.2007. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 75,25 eur vždy k 20-temu dňu v mesiaci s tým, že splatnosť prvej splátky bola dohodnutá dňa 01.03.2007 a konečná splatnosť úveru 01.01.2017. Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2011 pohľadávku vo výške 8.013,96 eur z predmetnej úverovej zmluvy. Z čl. 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. vyplýva, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola Slovenská sporiteľňa a. s. oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť.

10. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť, je otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovaným stranou sporu.

11. Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.- (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III. ÚS 266/201427).

12. Pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorých splnenie preukazuje v danom konaní žalobca. Jeho zaťažuje povinnosť preukázať, že je vo

veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa žalovaného - Slovenskej sporiteľne, a.s..

13. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

14. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013,19Co/194/2015,4Co/145/2014). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.

15. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže.

16. Z obsahu spisu je zrejmé, že postupca neukončil zaväzkovo-právny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovaným na strane druhej strane, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy a žalobca nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy - preukázali. K predčasnému ukončeniu zmluvy došlo až zo strany žalobcu oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 20.04.2011.

17. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci 6Co 203/2015 zo dňa 19.05.2015, ktoré sa týka postupovania pohľadávok právneho predchodcu žalobu (postupcu v predmetnom konaní), na odklon ktorého nevidí dôvod a v plnom rozsahu sa s jeho závermi stotožňuje.

18. Zo znenia citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzené kritériá je základným a prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobca však takýto dôkaz v konaní nepredložil, preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal už prvú obligatórnu podmienku uvedenú v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Nebolo preukázané zaslanie ani doručenie písomnej výzvy banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách dlžníkovi. Písomné oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 12.04.2011 adresované žalovanému ktoré priložil žalobca k žalobe a na ktoré poukazuje v odvolaní, nie je výzvou, ako má na mysli citované ustanovenie, a ani ju nenahrádza.

19. Žalobca vo svojom odvolaní namieta, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru odvolateľa citované ustanovenie je o úprave výnimiek z bankového tajomstva a nie je o platnosti postúpenia pohľadávky.

20. Žalobca uvedenou argumentáciou v podstate zastáva názor, že síce neboli dodržané podmienky v predmetnom ustanovení, ale nenesie za to žiadne následky a banka na neho postúpila platne pohľadávku. Takýto výklad odvolací súd považuje za účelový. Ak by súd prijal takúto argumentáciu,

banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia by mohla neobmedzene postúpiť pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcií (zväčša inkasným spoločnostiam), ktoré nie sú nositeľom takéhoto bankového povolenia. Takýto výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je neprípustný a nesprávny, pretože obchádza zákon a umožňuje tzv. nebankovkám spravovať bankový úver, pričom na túto činnosť nie sú oprávnené.

21. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

22. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to v zmysle bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že v čase postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 24.03.2011, žalobcom vyššie uvádzané ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách takúto možnosť neupravovalo, keď pojednávalo len o povinnosti banky požadovať preukázanie totožnosti klienta. Možnosť upraviť si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona bola do zákona o bankách zakomponovaná až s účinnosťou od 10.06.2013. Preto ak si právny predchodca a žalovaný upravili možnosť postúpenia pohľadávky odlišne od zákonného znenia v čase, keď to zákon neumožňoval, je takéto dojednanie neplatné pre rozpor so zákonom

23. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v prejednávanej veci preukázané neboli, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby.

24. Za nedôvodnú možno považovať aj odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namieta účasť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v tomto konaní, ktoré za účinnosti O.s.p. vystupovalo v postavení vedľajšieho účastníka, a má za to, že toto jeho postavenie od 1.7.2016 zaniklo. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/181/2015 zo dňa 22.11.2016, a v podrobnostiach naň odkazuje, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že na procesných právach a povinnostiach subjektu vystupujúceho v konaní (spore) ako vedľajší účastník nič nezmenila zmena právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. zachované. Civilný sporový poriadok explicitne neupravil zánik inštitútu vedľajšieho účastníka k 1.7.2017.

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré v odvolacom konaní podalo vyjadrenie k odvolaniu žalobcu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).