Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/289/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého L. F. W. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie č. 9, Košice dieťaťa rodičov T. W. nar. XX.XX.XXXX trvale bývajúcej P. W.N. B. P. Č.. XX a P. L. nar. X.X.XXXX trvale bývajúceho v X. B. R. Č.. XX zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advocatius, s.r.o., Palackého 12, P.O.BOX 69 v konaní o určenie výživného pre maloleté dieťa o odvolaní rodičov proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 20.3.2017 č.k. 11P 106/2016-812 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 20.3.2017 č.k. 11P 106/2016-812 zaviazal otca prispievať na výživu maloletého L. F. W. nar. XX.X.XXXX vo výške 340 Eur mesačne za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013. Dlžné výživné 1.330,94 Eur za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 zaviazal otca zaplatiť matke dieťaťa do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Rozhodol tak na základe zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 2.4.2014 č.k. 4P 42/2013-488 bol maloletý L. F. nar. XX.X.XXXX zverený do osobnej starostlivosti matky, otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu 240 Eur mesačne od 8.3.2013 do budúcna, dlžné výživné 86 Eur za obdobie od 8.3.2013 do 30.4.2013 bol otec zaviazaný zaplatiť do 30.4.2014, v prevyšujúcej časti návrh zamietol a v časti o zaplatenie 563,52 Eur konanie zastavil.

3. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543 potvrdil rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa z 2.4.2014 č.k. 4P 42/2013-488 vo výroku o povinnosti otca prispievať na výživu maloletého L. F. 240 Eur mesačne od 16.8.2013 do budúcna a vo výroku o zamietnutí návrhu v časti o určenie výživného pred 28.12.2012. Zrušil rozsudok vo výroku o povinnosti otca prispievať na výživu maloletého dieťaťa za obdobie od 8.3.2013 do 15.8.2013, vo výroku o zamietnutí návrhu v časti o určení výživného za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013, vo výroku o dlžnom výživnom za obdobie od 8.3.2013 do 30.4.2013 a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.11.2014 č.k. 3Cdo 439/2014-580 bolo dovolanie proti potvrdzujúcim výrokom Krajského súdu v Prešove z 8.7.2014 sp. zn. 5CoP 15/2014, ktoré podala matka dieťaťa, odmietnuté.

5. Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa z 20.5.2015 č.k. 4P 42/2013-661 bola prenesená miestna príslušnosť vo veci na Okresný súd Košice I podľa § 177 ods. 2 O.s.p..

6. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom terajšieho konania je určenie výživného pre maloletého L. F. za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 a súvisiace rozhodnutie o dlžnom výživnom za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013.

7. Rozhodnutie, ktorým určil počiatok vyživovacej povinnosti otca od 28.12.2012 odôvodnil právnym záverom Krajského súdu v Prešove z 8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543, že dieťaťu patrí výživné za čas od uznania otcovstva biologickým otcom dieťaťa VI. súhlasným vyhlásením rodičov 28.12.2012. Rozhodnutie o výživnom pre maloleté dieťa do 15.8.2013 odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 2.4.2014 č.k. 4P 42/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543 bolo o vyživovacej povinnosti otca voči maloletému dieťaťu právoplatne rozhodnuté za obdobie od 16.8.2013 do budúcna.

8. Rozhodnutie o výživnom 340 Eur mesačne (za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013) založil na tom základe, že otec dieťaťa je zamestnaný v spoločnosti J., s.r.o., K. 7, X. a v rozhodnom období bol jeho čistý mesačný príjem 1.467,76 Eur a okrem maloletého L. F. mal vyživovaciu povinnosť voči maloletému U. L. nar. X.X.XXXX z jeho terajšieho manželstva. Manželka otca X.. P.G. L., s ktorou žil v spoločnej domácnosti, mala príjem 667 Eur a nárok na materské si uplatnila od 16.8.2013 na Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava. Matka dieťaťa bola vedená ako občan zabezpečujúci starostlivosť o dieťa do šiestich rokov do 21.4.2012 a od 16.5.2012 je evidovaná na príslušnom úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie bez nároku na hmotné zabezpečenie, pretože nepreukázala príslušnú dobu odpracovaných rokov. Má ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči maloletému synovi W. B.. XX.X.XXXX, na ktorého poberá sirotský dôchodok. Maloletý L. F. mal odloženú školskú dochádzku a navštevuje základnú školu od 1.9.2013. Po rozsiahlych vyšetreniach mu bol diagnostikovaný Aspergerov syndróm, syndróm ADHD, maloabsorbčný syndróm a histamínová intolerancia. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z 1.7.2014 bol uznaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Jeho stravovací režim je zameraný na bezlepkovú diétu a bezlaktózovú diétu v dôsledku histamínovej intolerancie.

9. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 62 a § 75 Zákona o rodine dospel k záveru, že výživné 340 Eur mesačne za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 je primerané zárobkovým schopnostiam a možnostiam rodičov, ako aj rozsahu odôvodnených potrieb maloletého L. F. so zreteľom na jeho zdravotný stav preukázaný v priebehu konania a za situácie, že otec v tomto čase mal vyživovaciu povinnosť voči maloletému U. L.C. nar. X.X.XXXX.

10. Súd prvej inštancie rozhodol o dlžnom výživnom za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 na základe zistenia, že otec mal zaplatiť na výživu maloletého L. F. na toto obdobie 2.578 Eur a zaplatil 1.274,06 Eur, preto dospel k záveru, že dlžné výživné je 1.330,94 Eur. S poukazom na § 232 ods. 2, 3 zaviazal otca zaplatiť dlžné výživné do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku matke dieťaťa s odôvodnením, že určenie vyživovacej povinnosti mohol otec očakávať vzhľadom na doposiaľ prebiehajúce súdne konanie, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove a pripraviť sa na zaplatenie eventuálneho dlhu odkladaním časti svojho príjmu. Prihliadol aj na to, že matka pri uspokojovaní potrieb maloletého dieťaťa nebola zvýhodnená splátkami, ale musela ich uspokojovať postupne tak, ako vznikali, rovnako sa javí byť účelné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje jeho lepšie využitie v prospech dieťaťa. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 52 tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal ho prispievať na výživu maloletého 240 Eur mesačne od 8.3.2014 do 15.8.2013 a vo zvyšku návrh matky zamietol a nárok na náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Vo vzťahu k určeniu výšky výživného za obdobie od 8.3.2013 do 15.8.2013 zdôraznil, že súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k skutočnosti, že jeho výdavky sú vyššie ako príjmy a určenie výšky výživného nemôže predstavovať úplné spotrebovanie jeho mesačných financií, dokonca ich prečerpanie. Vyjadril názor, že výživné 240 Eur mesačne pre sedemročné dieťa, ktoré v tomto čase ešte nebolo školopovinné a nemalo diagnostikované neskôr preukázané ochorenia, ani nebolo ešte uznané za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, považuje za primerané, keďže toto výživné predstavuje 17%

z jeho príjmu. Vytkol konajúcemu súdu, že určil rovnakú výšku výživného na maloletého za čas, kedy ešte nebol školopovinný a za čas, keď už chodil do školy (1.9.2013), preto museli byť v tejto výške zohľadnené aj pomery na jeho strane, v opačnom prípade by súd musel za dané obdobie určiť výšku výživného v sume nižšej. Vo vzťahu k rozhodnutiu v časti určenia výživného spätne od 28.12.2012 do podania návrhu matky 8.3.2013 poukázal na to, že dôvody hodné osobitného zreteľa majú zdôrazniť výnimočnosť priznania výživného spätne a zamedziť tak možnosti špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Odvolací súd (Krajský súd Prešov) uviedol, že uznanie otcovstva je dôvodom hodným osobitného zreteľa, lebo týmto dňom mu vznikla povinnosť uhrádzať výživné. Keďže výživné hradil od roku 2006, nemôže ísť o dôvod hodný osobitného zreteľa tak, ako ho uviedol odvolací súd v Prešove. Uznanie otcovstva by bolo možné za takýto dôvod považovať vtedy, ak by sa jednalo o novú skutočnosť a od toho času do podania návrhu by výživné neplatil. Na strane maloletého nenastal dôvod hodný osobitného zreteľa a ani na strane matky v porovnaní s obdobím po 15.8.2013. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (Krajský súd Prešov) sa vôbec nezaoberal otázkou, prečo matka nepodala návrh bezprostredne po uznaní otcovstva, ale až tri mesiace potom. V takomto prípade nemôže ísť o dôvod hodný osobitného zreteľa, keďže počnúc dňom uznania otcovstva dňa 28.12.2012 na strane matky nebola žiadna prekážka k podaniu návrhu. Vyjadril názor, že odvolací súd v Prešove nedôvodne prelamuje zásadu výnimočnosti využitia ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Na základe svojich dôvodov uvedených v odvolaní má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka dieťaťa z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Vytkla konajúcemu súdu, že nijako nezdôvodnil, prečo maloletému priznal výživné iba za obdobie od 28.12.2012 a v tejto otázke sa uspokojil s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 8.7.2014 sp. zn. 5CoP 15/2014, ktorý vyslovil, že dieťaťu patrí výživné až od uznania otcovstva biologickým otcom, teda od 28.2.2012. Vyjadrila názor, že Krajský súd v Prešove nielen nepochopiteľne „rozkúskoval“ jej návrh o priznanie spätného výživného od 1.3.2011, ale hlavne dospel k nelogickému a protiústavnému názoru, že dieťa má nárok na výživné až od momentu, kedy jeho biologický otec svoje otcovstvo uznal. Súd prvej inštancie tento protiústavný názor krajského súdu nijako nekonfrontoval a nesplnil si svoju primárnu úlohu - chrániť najlepší záujem dieťaťa. Všeobecné súdy v otázke jej návrhu na spätné výživné od 1.3.2011 spustili pre ňu zmätočný a neprehľadný sled rozhodnutí, žiadne však jasne a najmä v súlade s najlepším záujmom dieťaťa nevysvetlilo, prečo by maloletý nemal mať nárok na výživné od otca pred dátumom uznania otcovstva, čo je skutočnosť irelevantná z pohľadu práva dieťaťa na výživné od svojho biologického rodiča od narodenia. Súd sa dodnes riadne nezaoberal jej návrhom na priznanie spätného výživného v celosti, teda od 1.3.2011. Maloletý je nepochopiteľne ukrátený o výživné a otcovi je na druhú stranu zo strany štátu poskytnutá alarmujúca výhoda. Navrhla, aby odvolací súd poskytol jej dieťaťu práva a ochranu, ktorá mu právom patrí a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako nemajúce oporu v zákone zrušil a zaviazal otca prispievať na výživu maloletého 340 Eur mesačne od 1.3.2011 do 15.8.2013.

13. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca (č.l. 851-853 spisu) považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o výživnom 340 Eur mesačne za správne, ktoré zodpovedá možnostiam otca a potrebám ich maloletého syna. Otec v tomto ohľade neuvádza jediný rozumný argument, kým ona detailne preukázala potreby ich maloletého syna. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní sa oboznámil s výdavkami a príjmami otca a v plnej miere ich zohľadnil pri výpočte výživného za obdobie do 15.8.2013 vo výške 340 Eur mesačne, s ktorým súhlasí. Ak by súdom určené výživné od 16.8.2013 postačovalo, nebola by vzápätí podala na súd návrh na zvýšenie výživného už 5.8.2014 (konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 18P 124/2014), v ktorom žiada o výživné 650 Eur mesačne vzhľadom na výdavky maloletého, ktoré túto sumu presahujú a výdavky, ktoré jednoznačne uvádza, súd podporené aj dôkazmi a účtenkami. Súd prvej inštancie bol oboznámený so zdravotnými problémami maloletého , ako to vyplýva aj zo zápisne z 12.3.2014, kde detailne opisuje synove zdravotné problémy a uvádza, že diagnostika ešte nebola ukončená. Hoci diagnostika ukončená nebola, syn užíval doporučené lieky a od decembra 2012 prešiel na bezlepkovú a antihistamínovú stravu, čo v spise aj podporuje dôkazmi. Synove diagnózy sú len potvrdením dlhodobého zdravotného neprospievania, Aspergerov syndróm je medicínsky definovaný ako vývinová pervazívna porucha, t.j. s vývojom od ranného detstva postupne a neobjavuje sa náhle ako zlomenina. Súd pri určení výživného 240 Eur mesačne od 15.8.2013 do budúcna jednoznačne nebral do úvahy zdravotný stav maloletého, pretože ten vo svojom odôvodnení ani nikde nekonštatuje, kým súd

prvej inštancie pri terajšom rozhodovaní mal k dispozícii ukončenú diagnostiku, z čoho je zrejmé, že súd správne uzavrel, že dieťa zdravotné problémy malo aj počas trvania konania a že ukončenie diagnostiky je len potvrdením stavu, ktorý nastal predtým. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je aj v tomto ohľade správne a plne v záujme dieťaťa. Navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Jediným dôvodom, ktorý jej bránil podať návrh na súd už dňa 28.12.2012 bolo to, že pri zápise do matriky dňa 28.12.2012 sa s otcom dieťaťa dohodli, že ďalšie veci ohľadom dieťaťa budú riešiť rodičovskou dohodou, t.j. mimosúdne, ale otec podpísanie rodičovskej dohody oddiaľoval, preto dňa 8.3.2013 podala návrh na súd. Tri mesiace, ktoré uplynuli od uznania otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov na matrike do podania návrhu, môže jej zaťažko ktokoľvek vyčítať za daných okolností. V celom rozsahu zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

14. Otec maloletého vo vyjadrení k odvolaniu matky (č.l. 864-865 spisu) zotrval na všetkých dôvodoch, ktoré uviedol vo svojom odvolaní a zdôraznil, že matka v odvolaní neposkytla súdu takú argumentáciu, ktorou by dokázala, že výnimočné dôvody pre priznanie spätného výživného od 28.12.2012 boli preukázané. Má za to, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre spätné priznanie výživného v tomto prípade neboli od hociktorého dátumu pred podaním návrhu matkou, t.j. ani od 28.12.2012 a takisto ani od 1.3.2011, ako to požaduje matka, preto jej odvolanie považuje za nedôvodné.

15. Otec maloletého vo vyjadrení k vyjadreniu matky (č.l. 865-867 spisu), zotrval na všetkých svojich dôvodov uvedených už v odvolaní vo vzťahu k určeniu výšky výživného od 28.12.2012 do 15.8.2013 a tiež vo vzťahu k spätnému určeniu výživného. Zotrval na svojom odvolacom návrhu v celom rozsahu.

16. Kolízny opatrovník maloletého sa k odvolaniu rodičov nevyjadril.

17. Podľa § 2 ods. 1 na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a contrario v rozsahu danom v § 66 v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 vyhodnotil dôkazy, prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by svoj názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel.

21. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedené v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným. Odvolací súd teda uzatvára, že postupom konajúceho súdu nebola rodičom odňatá možnosť konať pred súdom a nebolo porušené ich právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

22. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s hodnotením schopností a možností otca prispievať na výživu maloletého L. F. 340 Eur mesačne za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že príjem otca od 28.12.2012 do 15.8.2013 bol totožný s jeho príjmom od 16.8.2013 do budúcna a jediným podstatným rozdielom bol počet vyživovacích povinností otca, keďže v období od 28.12.2012 do 15.8.2013 mal okrem maloletého L. F. vyživovaciu povinnosť iba k jednému ďalšiemu maloletému dieťaťu, a to k U. L. nar. X.X.XXXX, kým v čase rozhodovania o výživnom za obdobie od 16.8.2013 do budúcna mal vyživovaciu povinnosť aj k maloletému T. L. nar. XX.X.XXXX a z manželstva sa mu narodilo tretie dieťa 16.9.2014. Zmena pomerov spočívajúca v počte vyživovacích povinností otca odôvodňuje diferencované určenie výživného pre maloletého L. F. za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013, kedy otec mal spolu dve vyživovacie povinnosti voči maloletým deťom a za obdobie od 16.8.2013 do budúcna, kedy mal vyživovaciu povinnosť voči štyrom maloletým deťom a čiastočne aj voči manželke, pretože bola na rodičovskej dovolenke. Vychádzajúc z takto zisteného skutočného stavu je rozhodnutie súdu prvej inštancie o výživnom pre maloletého L. 340 Eur mesačne za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013 správne a zákonné, keď podstatný rozdiel v počte vyživovacích povinností otca premietol do svojho rozhodnutia určením vyššieho výživného za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013.

23. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o primeranosti výšky výživného 340 Eur mesačne pre maloletého L. F. za obdobie od 28.12.2012 do 15.8.2013. Odvolací súd je toho názoru, že matkou opísané zdravotné ťažkosti maloletého na pojednávaní 20.3.2017, podložené aj lekárskymi správami, preukázali mimoriadnu náročnosť v starostlivosti o dieťa, čo do výkonu osobnej starostlivosti, ako aj rozsahu odôvodnených potrieb maloletého a na tom nič nemení fakt, že výsledné diagnózy boli prijaté a dieťa bolo uznané za ťažko zdravotne postihnutú osobu až po 15.8.2013. Výsledné diagnózy, ako Aspergerov syndróm, syndróm ADHD, maloabsorbčný syndróm a histamínová intolerancia a ich sprievodné symptómy, ktoré sa prejavili u maloletého a boli aktuálne prítomné už v tomto období, odôvodňujú určenie výživného 340 Eur mesačne v súlade so všetkými relevantnými ustanoveniami Zákona o rodine o výživnom pre maloleté dieťa odkázané svojou výživou na rodičov. Odvolací súd tiež dodáva, že v prípade určenia výživného od rodiča pre maloleté dieťa musí byť zachovaný princíp ochrany záujmu maloletého dieťaťa, kedy je súd povinný vychádzať z čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa zverejnený v Zbierke zákonov ako oznámenie FMZV pod č. 104/1991, z ktorého vyplýva, že sa má prihliadať na právo každého dieťaťa na životnú úroveň potrebnú pre jeho telesný, duševný a duchovný vývoj a pri skúmaní potrieb oprávneného dieťaťa je potrebné vziať do úvahy nielen potreby obvyklé a pravidelne sa vyskytujúce, ale i potreby nepravidelné alebo náhodné. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, preto v prípade, ak to ich životná úroveň umožňuje, má dieťa právo, aby boli jeho odôvodnené potreby uspokojované v plnej miere, resp. na vyššej úrovni zodpovedajúcej úrovni uspokojovania vlastných potrieb jeho rodičov (kvalitnejšia strava, oblečenie, lepšie vzdelávanie, komfortnejšie bývanie a pod.). Rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške výživného je správne, pretože zohľadňuje prvoradú premisu, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča a jednoznačne tak životnú úroveň dieťaťa pozitívne ovplyvňuje majetkovo lepšie zabezpečený rodič. Odvolací súd tiež dodáva, že argumentácia otca rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči maloletému L. F. nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie otcovi bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb maloletého preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že maloletý je žiakom prvého ročníka základnej školy, nie je správne, pretože maloletý mal povolený odklad školskej dochádzky zo zdravotných dôvodov a školu začal navštevovať 1.9.2013, ale v kontexte zisteného skutočného stavu a vyššie uvedenej úvahy odvolacieho súdu táto nesprávnosť nemala za následok nesprávne rozhodnutie o výživnom.

24. Odvolací súd sa stotožnil aj s určením vyživovacej povinnosti otca voči maloletému L. F. od 28.12.2012 a dodáva, že podanie návrhu 8.3.2013 považuje za včasný prístup matky k riešeniu tejto otázky, t.j. návrh podala bez zbytočného odkladu v jej konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie ust. § 77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine. Možno sa stotožniť s odvolacou argumentáciou otca, že právny názor Krajského súdu v Prešove uvedený v odôvodnení jeho rozhodnutia z 8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543 navádza k nesprávnemu výkladu ust. § 77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine, že dôvodom hodným osobitného zreteľa pre priznanie výživného pre maloleté dieťa je moment uznania otcovstva, avšak v kontexte s ostatnými skutkovými okolnosťami popiera zmysel a podstatu obmedzujúcej klauzuly ust. § 77 ods. 1 vety tretej Zákona o rodine, a to, čo matke bránilo podať návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností hneď potom, ako bolo otcovstvo k dieťaťu určená súhlasným vyhlásením rodičov 28.12.2012. Právny názor odvolacieho Krajského súdu v Prešove vyslovený jeho rozhodnutím z 8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543, že maloletému dieťaťu patrí výživné od uznania otcovstva, je správny, avšak tento názor odvolacieho súdu zjavne výrazne zostručnený vychádzal nepochybne zo skutkových zistení vyplývajúcich z obsahu preskúmavaného spisu, kedy matka návrh na úpravu rodičovských práv a povinností podaný na súde až 8.3.2013 odôvodňovala poukazom na snahu rodičov dohodnúť sa o tejto otázke mimosúdne, čo konečne potvrdil aj sám otec vo vyjadrení k návrhu matky (č.l. 188 spisu), dovolanie prebiehalo medzi rodičmi od uznania otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov na príslušnej matrike 28.12.2012 až do podania návrhu matky 8.3.2013, preto možno súhlasiť so záverom Krajského súdu v Prešove (rozhodnutie z 8.7.2014 č.k. 5CoP 15/2014-543), že nie je ďalej potrebné skúmať dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie výživného pre maloleté dieťa pred podaním návrhu matky, t.j. za obdobie od 28.12.2012 do 8.3.2013 a napokon ide o krátke obdobie (dva mesiace a 19 dní), nota bene dobu, ktorá uplynula od uznania otcovstva do podania návrhu možno prijať ako dobu reálne potrebnú pre eventuálne dosiahnutie dohody rodičov o výkone ich rodičovských práv a povinností a priznanie výživného aj za toto obdobie považovať za obchádzanie obmedzujúcej klauzuly § 77 ods. 1 vety tretej by nebolo v súlade s výkladom tohto zákonného ustanovenia. Vychádzajúc z tejto úvahy odvolací súd nemal pochybnosti , že priznanie výživného od 28.12.2012 je správne a zákonné.

25. Odvolací súd k odvolacej argumentácii matky vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o počiatku vyživovacej povinnosti otca od 28.12.2012 a nepriznaniu výživného od 1.3.2011 do 28.12.2012 zdôrazňuje, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 2.4.2014 sp. zn. 4P 42/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov z 8.7.2014 sp. zn. 5CoP 15/2014 bolo právoplatne rozhodnuté tak, že návrh matky na určenie výživného od 1.3.2011 do 28.12.2012 bol zamietnutý. Odvolací súd rovnako zdôrazňuje, že negatívna stránka materiálnej právoplatnosti sa prejavuje ako nezmeniteľnosť rozhodnutia a spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 , to znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Odvolacia argumentácia matky vo vzťahu k výživnému za obdobie od 1.3.2011 do 28.12.2012 je teda irelevantná a odvolací súd sa ňou nezaoberal.

26. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .