Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_24Co-38-2017.pdf
PDF · 152.1 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/38/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: O. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom J. W. XXXX/XX, M., právne zastúpený: JUDr. Agata Džačovská, advokátka, so sídlom Hviezdoslavova 315, Senica, proti žalovanému: N. G., narodený XX.X.XXXX, bytom K. XXX/ X, W., právne zastúpený: Mgr. Ján Klč, advokát, so sídlom Čsl. armády 243/66, Myjava, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11C/18/2013-174 zo dňa 5.10.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 11C/18/2013-37 zo dňa 11.6.2013 určil, že do dedičstva po neb. N. G., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. X.XX.XXXX, naposledy bytom H. č. XXX, patria nehnuteľnosti vedené v LV č. XX, obec H., k.ú. H. - Y. a to parc. reg. "C" parc. č. 183/3 o výmere 502 m2 - zast. plochy a nádvoria, parc .č. 183/5 o výmere 327 m2 - záhrady a rodinný dom súp. č. XXX postavený na parc. č. 183/3, všetko v podiele 4/6-ín (prvý výrok), žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia v sume 357,05 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku právnemu zástupcovi žalobcu (tretí výrok). Rozsudok č. k. 11C/18/2013-37 zo dňa 11.6.2013 súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že bolo nepochybne preukázané, že prišlo k platnému uzavretiu darovacej zmluvy uzavretej dňa 26.10.2012 medzi N. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. X.XX.XXXX, ako darcom a žalovaným ako obdarovaným k sporným nehnuteľnostiam. Návrh na vklad bol podaný Katastrálnemu úradu v Trnave, Správa katastra Senica dňa 29.10.2012 a vklad bol povolený dňa 22.11.2012. I napriek platnému uzavretiu darovacej zmluvy (jej neplatnosť už nebola predmetom sporu) neprišlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam žalovaným. V zmysle ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí pristúpiť ďalšia právna skutočnosť, a to vklad do katastra nehnuteľností. Tento vklad bol Správou katastra Senica vykonaný až dňa 22.11.2012, teda až po smrti darcu N. G.. Na základe uvedeného je zrejmé, že v čase smrti darcu, nebol vykonaný vklad do katastra nehnuteľností, darovacia zmluva teda nenadobudla účinnosť. Do dedičstva poručiteľa patrí majetok, ktorý poručiteľ vlastnil ku dňu smrti. V tomto prípade bol ku dňu smrti vlastníkom prevádzaných nehnuteľností stále darca N. G., preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel v plnom rozsahu.
2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 9Co/440/2013-74 zo dňa 21.10.2014 v dôsledku podania odvolania žalovaným rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 11C/18/2013-37 zo dňa 11.6.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie nesprávny výklad ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ust. 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, nebolo možné jednoznačne ustáliť, či je daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení. Konštatoval, že v prípade ak darovacia zmluva medzi nebohým darcom a žalovaným ako obdarovaným bola uzavretá platne, je potrebné poukázať na ust. § 44 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Účastník zmluvy, ktorá podlieha pre účinnosť rozhodnutiu o vklade príslušnej správy katastra, je svojim zmluvným prejavom viazaný až do rozhodnutia príslušného orgánu. Táto viazanosť je občianskoprávnym vzťahom, prechádza z účastníka na jeho právnych nástupcov, teda aj na dedičov, ktorí ako právni nástupcovia zomrelého účastníka nastupujú na jeho miesto do právneho vzťahu založeného prejavmi vôle pôvodného účastníka (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/15/2012 z 15. mája 2012). Na tomto mieste je súčasne potrebné zdôrazniť, že v preskúmavanej veci je nesporné, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy, patria do dedičstva po darcovi - poručiteľovi zomrelom dňa 7.11.2012, a to s poukazom na ust. § 460 Občianskeho zákonníka, nakoľko rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech obdarovaného do katastra nehnuteľností nenadobudlo za života darcu právoplatnosť. Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu podľa ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. vo vecno - právnych následkoch, a nie v obligačno - právnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práva a povinnosti majetkovej povahy prechádzajú z účastníkov na ich právnych nástupcov; rovnako prechádzajú na právnych nástupcov účastníkov zmluvy práva a povinnosti z občianskoprávneho vzťahu založeného zhodnými prejavmi vôle, smerujúcimi k zmluve. Úmrtie účastníka zmluvy nič nemení na viazanosti účastníkov prejavmi vôle smerujúcimi k vzniku vecno-právnych účinkov zmluvy, trvá teda naďalej aj pre dedičov účastníka, ktorí vstupujú do práv a záväzkov zomrelého účastníka občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecno-právnych účinkov zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnej veci. V preskúmavanej veci teda úmrtím darcu nastala situácia, keď jeho právni nástupcovia - žalobca aj žalovaný vstúpili do jeho práv a záväzkov, teda aj do práv a záväzkov z darovacej zmluvy a stali sa namiesto darcu účastníkmi vkladového konania na správe katastra. Vkladové konanie pokračovalo riadne aj po smrti darcu a jeho výsledkom bol vklad darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností, kedy nastali vecno - právne účinky darovacej zmluvy a žalovaný sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Nezmení sa teda ani právne postavenie žalobcu, v dôsledku čoho nie je daný jeho naliehavý právny záujem na určení. Ďalej konštatoval, že iná situácia by nastala v prípade, ak by darovacia zmluva nebola uzavretá platne. Z neplatne uzavretej darovacej zmluvy nemôžu nastať žiadne vyššie opísané účinky, v tom prípade by určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po darcovi
- poručiteľovi zmenilo právne postavenie žalobcu, jeho naliehavý právny záujem na určení by bol daný. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho súdneho poriadku a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní súd prvej inštancie nariadi pojednávanie, na ktorom vypočuje strany (najmä žalovaného) k otázke okolností uzavretia predmetnej darovacej zmluvy, kto a akým spôsobom inicioval uzavretie darovacej zmluvy, bude potrebné skúmať, či bol darca - poručiteľ v čase uskutočnenia sporného právneho úkonu (darovacej zmluvy) schopný pochopiť význam a následky svojho konania, pričom takéto skúmanie súd prvej inštancie vykoná najmä svedeckými výpoveďami, prípadne i nariadením znaleckého dokazovania. Až po ustálení platnosti alebo neplatnosti uzavretia darovacej zmluvy bude možné zistiť, či v predmetnej veci je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení.
3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 11C/18/2013-174 zo dňa 5.10.2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že do dedičstva po neb. N. G., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. X.XX.XXXX, naposledy bytom H. č. XXX, patria nehnuteľnosti vedené v LV č. XX, obec H., k.ú. H. - Y. a to parc. reg. "C" parc. č. 183/3 o výmere 502 m2 - zast. plochy a nádvoria, parc. č. 183/5 o výmere 327 m2 - záhrady a rodinný dom súp. č. XXX postavený na parc. č. 183/3, všetko v podiele 4/6-ín (prvý výrok) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhý výrok).
4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, § 38 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 255 Civilného sporového poriadku.
5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že zo spisu Katastrálneho úradu v Trnave Správa katastra Senica sp. zn. V 2504/12 zistil, že darovacou zmluvou, ktorú uzavreli N. G., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, ako darca a žalovaný ako obdarovaný, darca daroval obdarovanému podiel 4/6 - ín jemu patriace spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach zapísaných Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Senica, na LV č. XX, k. ú. H. - Y. ako parcely registra „C“, parc. č. 183/3 vo výmere 502 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, parc. č. 183/5 vo výmere 327 m2 - záhrady a rodinný dom s. č. XXX na parc. č. 183/3. Návrh na vklad bol podaný Katastrálnemu úradu v Trnave Správa katastra Senica dňa 29.10.2012. Vklad bol povolený rozhodnutím V 2504/12 dňa 22.11.2012. Z osvedčenia o dedičstve OS Senica sp. zn. 4D 123/2012- 51 zo dňa 20.2.2013 mal súd prvej inštancie preukázané, že poručiteľ N. G., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrel dňa X.XX.XXXX. Sporné nehnuteľnosti neboli predmetom tohto dedičského konania. Z výsluchu žalobcu mal súd prvej inštancie zistené, že tento vlastní na sporných nehnuteľnostiach podiel 1/6 - iny po nebohej matke, počas života poručiteľa on nemal žiadnu vedomosť o tom, že by tento mienil darovať sporné nehnuteľnosti výlučne žalovanému a preto trvá na tom, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a trval na tom, že to bolo želaním oboch rodičov, že mu darujú nehnuteľnosti v H., nakoľko výlučne on sa o oboch rodičov staral až do ich smrti, sporné nehnuteľnosti aj zhodnotil výlučne zo svojich prostriedkov, trval na tom, že otec v čase podpísania zmluvy vedel posúdiť následky svojho konania. Z lekárskeho nálezu MUDr. W. M. zo dňa 29.3.2011 bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že už v tom čase poručiteľ N. G. trpel dg 00.2 zmieš. typom alzheimerovej demencie. Z čestného prehlásenia J. L. zo dňa 11.9.2015 bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že tento mal byť dlhoročný priateľ zosnulých manželov N. a W. G., ktorých pravidelne týždenne navštevoval v ich dome na H. a to až do smrti N. G. st., ktorý bol podľa neho až do svojej smrti pri plnom vedomí a starostlivosť o neho zabezpečoval výlučne syn N. G. ml. so svojim synom V. z W.. Svedkyňa E. W. vypovedala, že v roku 2012 asi na dva mesiace (pravdepodobne v mesiacoch jún, júl resp. august) bola vyslaná ako zdravotná sestra do domácnosti N. G. st., jednalo sa o imobilného pána, ktorý bol v tom čase prepustený z nemocnice, ona s ním robila rehabilitačné výkony, snažila sa sním komunikovať, aby s ňou spolupracoval, posudzovanie psychiatrického stavu nepatrí do jej náplne práce. Zo znaleckého posudku č. 3/16 znalca z odboru zdravotníctvo MUDr. Daniely Martišovej vyplynul jednoznačný záver, že N. G. st., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý dňa X.XX.XXXX, v čase podpisu darovacej zmluvy zo dňa 26.10.2012 nebol spôsobilý právnych úkonov, mal stratu ovládacích a rozpoznávacích schopností a nebol schopný pochopiť zmysel a následky darovacej zmluvy.
6. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že v konaní bolo nepochybne preukázané obsahovým materiálom spisu Katastrálneho úradu v Trnave Správa katastra Senica sp. zn. V 2504/12, že dňa 26.10.2012 prišlo k uzavretiu darovacej zmluvy, ktorou mal darca N. G. st. darovať sporné nehnuteľnosti žalovanému. Znaleckým posudkom znalca z odboru oboru zdravotníctvo mal jednoznačne preukázané, že darca N. G. st., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý dňa X.XX.XXXX, v čase podpisu darovacej zmluvy zo dňa 26.10.2012 nebol spôsobilý právnych úkonov, mal stratu ovládacích a rozpoznávacích schopností a nebol schopný pochopiť zmysel a následky darovacej zmluvy, čo robí zmluvu absolútne neplatnou podľa § 38 Občianskeho zákonníka. Vypočutá svedkyňa E. W., ani čestné prehlásenie J. L., nevyvracajú závery znaleckého posudku, naopak boli ako dôkazy pre rozhodnutie vo veci vyhodnotené súdom ako irelevantné. Žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, nakoľko prichádza do úvahy ako dedič po poručiteľovi N. G. zo zákona v 1. dedičskej skupine, pretože poručiteľ zomrel bez zanechania závetu. Z osvedčenia o dedičstve OS Senica sp. zn. 4D 123/2012 bolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti neboli predmetom dedičského konania a preto súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
7. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne odvolanie žalovaný prostredníctvom jeho právneho zástupcu. V odvolaní uviedol, že namietol tvrdenie žalobcu, že nebohý N. G. mal diagnostikovanú Alzheimerovu demenciu. V lekárskej prepúšťacej správe zo dňa 9.3.2011, ktorá je potvrdená primárom Neurologického odd. NsP Skalica MUDr. V. E., je konštatované, že diagnóza Alzheimerovej demencie vzhľadom na MMSE je málo pravdepodobná. Z tejto správy vyplýva, že tu bolo iba podozrenie na uvedenú diagnózu. Žalovaný namietol, že nebo N. G. nestratil spôsobilosť na právne úkony a darovaciu
zmluvu, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu, podpísal na základe slobodne prejavenej vôle. Žalovaný predložil písomnú plnú moc, ktorou preukázal, že nebohý N. G. mu prejavil dôveru už v roku 2009, kedy ho splnomocnil ku všetkým úradným úkonom týkajúcim sa rodinného domu v V.. Žalovaný posledných sedem rokov poskytoval svojim rodičom opateru a starostlivosť v starobe a chorobe spolu so svojim synom V. G.. Z vďaky za opateru v starobe a chorobe v roku 2012 chcela matka žalovaného W. G., rod. N., aby u notára spísali darovaciu zmluvu, ktorou mal byť rodinný dom prevedený na žalovaného. V dôsledku náhleho úmrtia matky žalovaného dňa X.X.XXXX k tomu nedošlo. Darovaciu zmluvu preto podpísal otec žalovaného, aby tak jej želanie vykonal. Žalovaný poukazoval na to, že darca ako vlastník nehnuteľností zákonným spôsobom prejavil svoju vôľu previesť uvedené nehnuteľnosti na obdarovaného. Jeho prejav vôle bol hodnoverný, určitý a zrozumiteľný. Aj po smrti účastníka zmluvy trvá viazanosť prejavu vôle, takže právny nástupca nebohého je viazaný jeho prejavom vôle v zmluve. Žalovaný na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 22.11.2012, sa stal vlastníkom uvedených nehnuteľností. Súd prvej inštancie vôbec neriešil a v odôvodnení opomenul uviesť písomný dôkaz, ktorý predložil žalovaný, a to lekársku správu ošetrujúcej lekárky MUDr. V. Z. potvrdenú primárom neurologického odd. NsP Skalica MUDr. V. E. zo dňa 10.3.2011, v ktorej konštatuje, že u N. G. je diagnóza Alzheimerovej demencie vzhľadom na MMSE málo pravdepodobná. Žalovaný predložil súdu písomný dôkaz - Čestné prehlásenie J. L., ktorý ako dlhoročný priateľ rodiny G. prehlásil, že ich pravidelne navštevoval a N. G. st. bol vždy pri vedomí a rozume, nehovoril z cesty alebo dezorientovane. Súd prvej inštancie vyhodnotil tento dôkaz ako irelevantný. Súd prvej inštancie tiež vyhodnotil ako irelevantný dôkaz - svedeckú výpoveď E. W., nar. XX.X.XXXX, ktorá ako zdravotná sestra bola v kritickom časovom období jún, júl 2012 v kontakte s pacientom N. G. st. a ktorá vypovedala, že sa jednalo o imobilného pána, ktorý sa vrátil domov z hospitalizácie a ktorý sa snažil spolupracovať pri cvičení. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol alebo zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
9. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sa pokračovalo v prvoinštančnom konaní a zisťovala sa spôsobilosť na právne úkony poručiteľa. Žalovaný vo svojom odvolaní sám uvádza, že znalecký posudok MUDr. Daniely Martišovej konštatuje, že poručiteľ nebol spôsobilý právnych úkonov, mal stratu ovládacích a rozpoznávacích schopností a nebol schopný pochopiť zmysel a následky darovacej zmluvy. K znaleckému posudku sa žalovaný nevyjadril, nenamietal nesprávnosť znaleckého posudku a v odvolaní pracuje so zdravotnou správou, ktorá bola viac ako 1,5 roka pred smrťou poručiteľa. Vzhľadom na uvedené, žiada, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie stupňa.
10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
12. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na určenie, že do dedičstva po poručiteľovi N. G., rod. G., narodenom XX.XX.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX, naposledy bytom H. č. XXX, patria nehnuteľnosti zapísané v Liste vlastníctva č. XX, obec H., katastrálne územie H. - Y. ako parcela registra "C" č. 183/3, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 502 m2, parcela registra „C“ č. 183/5, záhrady, o výmere 327 m2, rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parcele č. 183/3, v spoluvlastníckom podiele 4/6-iny. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že v súdenom spore bola preukázaná absolútna neplatnosť darovacej zmluvy zo dňa 26.10.2012 uzavretej medzi poručiteľom ako darcom a žalovaným ako obdarovaným, ktorou darca previedol sporné nehnuteľnosti na žalovaného, keďže darca v čase podpisu darovacej zmluvy nebol spôsobilý k právnym úkonom, mal stratu ovládacích a rozpoznávacích schopností a nebol schopný pochopiť zmysel a následky darovacej zmluvy. Žalovaný nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie, v odvolaní poukazoval, že darca nestratil spôsobilosť na právne úkony, darovaciu zmluvu podpísal na základe slobodne prejavenej vôle a namietal zistenie, že darca mal diagnostikovanú Alzheimerovu demenciu, ktorú skutočnosť mali preukázať Lekárska správa MUDr. V. Z. zo dňa 10.3.2011, Čestné prehlásenie J. L. a svedecká výpoveď E. W.. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil jej nárok.
13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
14. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
15. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v zákone i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry), základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, pričom bez jeho existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby, a to nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv strán procesne prípustným spôsobom, ktorým je spravidla buď iné, než požadované určenie alebo naopak plnenie.
16. Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Ak súd vyhovie takejto žalobe požadujúcej uvedené určenie, vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa. Žaloba o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, predstavuje prípustnú formu žaloby sledujúcu ochranu vlastníckeho práva a ako taká je prostriedkom odstránenia spornosti vo vzťahu medzi stranami sporu (vo vzťahu k otázke, čo patrí do dedičstva), keďže práve meritórne posúdenie existencie vlastníctva právneho predchodcu žalobcu v konaní o jeho žalobe, mu umožní uplatnenie svojich prípadných nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci sporných nehnuteľností. Takouto určovacou žalobou možno docieliť nielen odstránenie spornosti vo vzťahu medzi stranami sporu, ale i predchádzať vzniku ďalších sporov. Práva takáto žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý spor medzi stranami rieši a vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie (i z hľadiska následného prejednania dedičstva o ňom). S ohľadom na uvedené je potom potrebné konštatovať, že žalobca preukázal, že v čase
rozhodovania súdu mal naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení v súlade s ustanovením § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku.
17. S poukazom na dôvody podanej žaloby, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že pre posúdenie platnosti darovacej zmluvy, bolo rozhodujúcim zistenie, či darca vzhľadom na svoj duševný stav bol schopný posúdiť následky svojho konania. Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak je účastník právneho úkonu rozhodnutím súdu pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti k právnym úkonom. Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje bezpečné zistenie o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť.
18. Podľa ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Nie je potrebné, aby konajúca osoba bola v dobe právneho úkonu zbavená spôsobilosti na právne úkony alebo aby jej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, príp. ak obmedzenie na základe rozhodnutia nezahŕňa právny úkon, o ktorý ide. Postačí, aby v rozhodnej dobe bola konajúca osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá ju robí na právne úkony neschopnou. Dôkazné bremeno o tom, či konajúci konal v konkrétnej situácii pod vplyvom duševnej poruchy, majú tí, ktorí sa na základe určovacej žaloby dovolávajú neplatnosti právneho úkonu urobeného takou osobou. Neplatnosť právneho úkonu, ktorý urobila fyzická osoba v konkrétnom prípade pod vplyvom duševnej poruchy, môže konštatovať iba súd. Keďže neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, je vylúčené robiť záver v konaní o duševnej poruche na základe pravdepodobnosti, či za skutkových okolností, ktoré aj napriek dôkaznej verifikácii súdu v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016) neumožňujú urobiť v uvedenom smere úplne jednoznačný skutkový záver, na ktorý by bolo možné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. To, či v danom prípade konajúca osoba vedela posúdiť následky svojho konania alebo ho ovládnuť, musí posúdiť znalec z odboru psychiatrie. Súd musí tiež prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré súviseli s napadnutým úkonom.
19. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na ním navrhnuté a vykonané dôkazy, a to Lekársku správu MUDr. V. Z. zo dňa 10.3.2011, Čestné prehlásenie J. L. zo dňa 11.9.2015 a výpoveď svedkyne E. W. uskutočnenej na pojednávaní konanom dňa 13.10.2015.
20. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením č. k. 11C/18/2013-136 zo dňa 18.11.2015 vo veci nariadil znalecké dokazovanie za účelom zistenia a posúdenia duševného stavu darcu, či darca mal ku dňu 26.10.2012 (deň uzatvorenia darovacej zmluvy) v plnej miere zachované ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, teda či bol schopný pochopiť zmysel a následky darovacej zmluvy zo dňa 26.10.2012. Podľa Znaleckého posudku č. 3/16 zo dňa 25.1.2016 vypracovaného MUDr. Danielou Martišovou, znalkyňou pre odbor Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria (ďalej aj znalecký posudok), znalkyňa konštatovala, že darca v čase podpisu darovacej zmluvy dňa 26.10.2012 nebol spôsobilý na právne úkony, mal stratu ovládacích a rozpoznávacích schopností a nebol schopný pochopiť zmysel a následky darovacej zmluvy. Z obsahu znaleckého posudku ďalej vyplýva, že darca mal v roku 2009 konštatovanú demenciu Alzheimerovho typu, potvrdenú neurologickými a psychiatrickými diagnostickými metódami - vrátane CT, s typickým nálezom atrofie mozgu (s úbytkom mozgového tkaniva). Demencia progredovala napriek liečbe antialzheimerikami a na jej negatívny vývoj mali nesporne vplyv sklerotické zmeny ciev, hypertenzná choroba a cievna mozgová príhoda s ochrnutím. Znalkyňa pri vpracovaní znaleckého posudku vychádzala zo zdravotnej dokumentácie všeobecnej lekárky MUDr. X., neurológa MUDr. T., psychiatra MUDr. M. a dokumentácie Neurologického oddelenia NsP Skalica. Prvé psychické zmeny boli dokumentované v lekárskej správe neurológa MUDr. T. dňa 4.12.2009, kedy manželka darcu konštatovala zhoršenie pamäti od jari, dezorientovanosť časom, priestorom, stratu záujmov a zvýšenú unaviteľnosť, pričom neurológ stanovil diagnózu demencie Alzheimerovho typu, ktorá demencia Alzheimerovho typu bola potvrdená v roku 2010 počas hospitalizácie na Internom oddelení v Myjave CT vyšetrením mozgu s typickým nálezom atrofie mozgu (úbytkom mozgového tkaniva). Pri hospitalizácii na Neurologickom oddelení NsP Skalica v marci 2010 bola CT opäť potvrdená atrofia mozgu, avšak vzhľadom na MMS 29 bodov bola demencia Alzheimerovho typu spochybnená ako málo pravdepodobná (jedná sa o Lekársku správu MUDr. V. Z.
zo dňa 10.3.2011, na ktorú poukazuje žalovaný v odvolaní) , hoci v ošetrovateľskej prepúšťacej správe je záznam, že posudzovaný (rozumej darca) potrebuje dozor pre Alzheimerovu chorobu. V marci 2011 bol darca vyšetrený psychiatrom, ktorý psychiater opäť stanovil diagnózu demencie Alzheimerovho typu. 27.3.2012 MUDr. T. konštatovala progresiu demencie Alzheimerovho typu s tým, že nie je schopný postarať sa o seba, všetko zabudne, celé dni pospáva, je dezorientovaný miestom, časom, situáciou a konštatovala, že posudzovaný vyžaduje celodennú starostlivosť inou osobou. 28.3.2012 vypísal všeobecný lekár správu pre OÚ-odbor sociálnych vecí s údajom, že posudzovaný pre demenciu Alzheimerovho typu vyžaduje celodennú starostlivosť druhou osobou, nedokáže si zabezpečiť základné životné potreby, je dezorientovaný miestom a časom, nevníma realitu. 25.5.2012 bol Rozhodnutím ÚPSVaR Myjava darcovi ako žiadateľovi priznaný príspevok na opatrovanie i jeho manželky, pričom v odôvodnení sa uvádza, že u darcu ako posudzovaného je miera funkčnej poruchy 60 %, pretože má zníženú pohybovú schopnosť a orientačnú schopnosť v dôsledku narušenia duševných funkcií. Od 17.10 do 22.10.2012 bol darca hospitalizovaný na Neurologickom oddelení v Skalici pre akútnu ischemickú CMP, jeho liečba bola komplikovaná nočnými stavmi zmätenosti pri Alzheimerovej demencii, nezáujmom, negativizmom. CT mozgu potvrdilo atrofiu mozgu a v prepúšťacej správe sa okrem iného potvrdzuje diagnóza Alzheimerovej demencie. Pri poslednej neurologickej kontrole 23.10.2012 konštatovala MUDr. T. Alzheimerovu chorobu bez zlepšenia s tým, že nie je schopný postarať sa o seba, všetko zabudne, je dozorientovaný časom, situáciou.
21. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
22. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
23. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
24. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
25. Žalovaný v odvolaní poukazoval na Lekársku správu MUDr. V. Z. zo dňa 10.3.2011, v ktorej je konštatované, že diagnóza Alzheimerovej demencie je málo pravdepodobná, ktorá lekárska správa mala preukázať jeho tvrdenie, že darca nestratil spôsobilosť na právne úkony. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na obsah odseku 20. tohto rozhodnutia, v ktorom je podrobne po duševnej stránke opísaný zdravotný stav darcu za obdobie od decembra 2009 až do jeho smrti vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku. Súčasťou znaleckého hodnotenia bola mimo iného aj Lekárska správa MUDr. V. Z. zo dňa 10.3.2011, na ktorú žalovaný v odvolaní poukazuje. Znalkyňa správne v znaleckom posudku vychádzala pri hodnotení zdravotného stavu darcu z rozsiahlej zdravotnej dokumentácie od všeobecnej lekárky, neurológa, psychiatra a Neurologického oddelenia NsP Skalica a hodnotila zdravotný stav darcu komplexne vychádzajúc zo všetkých prístupných materiálov jeho zdravotnej dokumentácie za obdobie takmer dvoch rokov, teda poskytla ucelený obraz o vývoji jeho zdravotného stavu s popisom príznakov ochorenia, vyšetreniach, hospitalizáciách a liečbe. Zo znaleckého dokazovania jednoznačne vyplynulo, že darca v čase uzatvorenia darovacej zmluvy trpel závažným ochorením - demenciou Alzheimerovho typu, ktorá mu bola diagnostikovaná už v decembri 2009 a progredovala napriek liečbe antialzheimerikami, pričom v čase uzatvorenia darovacej zmluvy sa prejavovala (mimo iného) zúžením vedomia s úplnou časovou dezorientáciou miestom a časom, situáciou, hlbokou poruchou schopnosti chápať, posudzovať analyzovať a rozlišovať situácie a dianie, čo bez akýchkoľvek pochybností viedlo k strate jeho ovládacích a rozpoznávacích schopností, v dôsledku čoho darca nebol schopný pochopiť zmysel a následky uzatvorenia darovacej zmluvy. Pokiaľ tak žalovaný odvodzuje svoju obranu zameranú na preukázanie spôsobilosti k právnym úkonom darcu len z jednej Lekárskej správy MUDr. V. Z. zo dňa 10.3.2011, vyčlenenej z kontextu ďalších lekárskych správ, vyšetrení a zdravotných záznamov, podrobne zhrnutých v znaleckom posudku, je jeho odvolacia námietka o nezohľadnení tohto dôkazu nenáležitá. Rovnako sa javí nepravdepodobným, že žalovaný nemal vedomosť o tejto diagnóze darcu (jeho otca). Žalovaný totiž poskytoval svojim rodičom opateru a starostlivosť posledných sedem rokov, jeho synovi bol dokonca priznaný peňažný príspevok za ich opatrovanie, keď sama manželka darcu (matka žalovaného) opakovane u lekára konštatovala u darcu zhoršenie pamäte, dezorientovanosť časom a situáciou (december 2009), zabúdanie (marec 2011), pričom demencia Alzheimerovho typu bola darcovi diagnostikovaná opakovane odbornými lekármi (december 2009, marec 2011, október 2012) a užíval aj antialzheimeriká, ktoré skutočnosti vyplynuli zo znaleckého odkazovania. Navyše v rozhodnutí úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Myjava zo dňa 25.5.2012 o priznaní príspevku na opatrovanie synovi žalovaného sa mimo iného konštatuje u darcu narušenie duševných funkcií.
26. Žalovaný tiež poukazoval na Čestné prehlásenie J. L. zo dňa 11.9.2015, podľa ktorého tento pravidelne navštevoval darcu s manželkou, nikdy nepostrehol, že by hovoril z cesty alebo dezorientovane, vždy bol pri plnom vedomí, pričom súd prvej inštancie na tento dôkaz neprihliadol. Samotný obsah tohto čestného prehlásenia však nemohol nič zmeniť na zisteniach uvedených v predchádzajúcich odsekoch o duševnom stave darcu. Ako už bolo konštatované, demencia Alzheimerovho typu bola u darcu diagnostikovaná opakovane odbornými lekármi, darca sa na toto ochorenie dlhodobo liečil a toto ochorenie spôsobilo stratu jeho spôsobilosti k právnym úkonom. Kým uvedená diagnóza bola u darcu stanovená opakovane odbornými lekármi, pán J. L. nedisponuje takými odbornými znalosťami a medicínskymi vedomosťami, aby bol objektívne po zdravotnej stránke spôsobilý zhodnotiť zdravotný stav darcu a to i s poukazom na ich dlhoročný kamarátsky (subjektívne pozitívny) vzťah.
27. Napokon žalovaný nesúhlasil s vyhodnotením svedeckej výpovede E. W. súdom prvej inštancie za irelevantnú. Z tejto výpovede vyplynulo, že v lete 2012 vykonávala s darcom rehabilitačné úkony ako zdravotná sestra, posudzovanie psychického stavu pacienta nepatrí do jej náplne, snažila sa s ním komunikovať, komunikácia s ním bola ťažšia. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že uvedená výpoveď svedkyne je bezpredmetná vo vzťahu k predmetu konania, svedkyňa sa nevedela vyjadriť k psychickému stavu darcu a z jej výpovede nevyplývajú žiadne zistenia relevantné vo vzťahu k posúdeniu duševného stavu darcu.
28. V súvislosti s uvedenými dôkazmi odvolací súd v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania poukazuje primerane a podporne na to, že podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 191 Civilného sporového poriadku) nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami. Znalkyňa v prejednávanej veci musela vychádzať z odbornej verifikácie relevantných skutkových okolností, lebo v danom prípade bolo potrebné zistiť, či podpísanie darovacej zmluvy bolo urobené v duševnej poruche (alebo nie) a či tento chorobný stav robil darcu neschopným na právne úkony. Po oboznámení sa so znaleckým posudkom odvolací súd konštatuje, že znalkyňa ustanovená vo veci so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené informácie (výpis zo zdravotnej dokumentácie z doby predchádzajúcej posudzovanému právnemu úkonu), prehľadným a logickým zdôvodnením vyložila svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní jej zadanej odbornej otázky postupovala. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak v súdenom spore považoval za esenciálny dôkazný prostriedok práve znalecký posudok potvrdzujúci skutočnosti uvádzané žalobcom.
29. Závery dokazovania v preskúmavanom prípade tak jednoznačne svedčia o tom, že darca uzatvoril darovaciu zmluvu v čase, keď trpel demenciou Alzheimerovho typu, v dôsledku ktorej duševnej poruchy nebol spôsobilý posúdiť následky tohto svojho konania. Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len konštatovať, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno v súdenom spore, že predmetná darovacia zmluva bola uzatvorená darcom v stave, ktorá ho mala na tento právny úkon diskvalifikovať, resp. bola preukázaná nespôsobilosť darcu na tento právny úkon. Vzhľadom k uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu žalovaného vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie v skutkových zisteniach za dostatočnú.
30. Žalovaný tiež namietal, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
31. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že darca v čase uzatvorenia darovacej zmluvy trpel demenciou Alzheimerovho typu, ktorá demencia ho robila nespôsobilým na uzatvorenie darovacej zmluvy so žalovaným, predmetom ktorej bol prevod sporných nehnuteľností. Preto je darovacia zmluva v zmysle ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona a nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť, resp. odstrániť. Vzhľadom na to boli sporné nehnuteľnosti v čase smrti darcu (poručiteľa) v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.
32. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené.
33. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
34. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku vo veci samej, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.
35. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).