Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20C-48-2017.pdf
PDF · 100.03 KB
Case nature
Area
Subarea
20C/48/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad, sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobcu O. P., F.. XX.X.XXXX, I. H. H., C. Q. XXX/XX, zastúpený spoločnosťou CHOCHOLÁK & ČESLA s. r. o., so sídlom Košice, Krmanova 6, IČO: 36 857 416, proti žalovanému HK Poprad, s. r. o., so sídlom Poprad, Štefánikova 6, IČO: 36 506 176, zastúpený Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 73/a, IČO: 50 289 934, v spore o zaplatenie 156 260,16 eur s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 156 260,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 1.4.2016 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým bude žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 156.260,16 eur s príslušenstvom. Dôvodom podania žaloby je skutočnosť, že právny predchodca žalobcu spoločnosť AutoFinance, a.s. a žalovaný uzavreli dňa 17.8.2011 zmluvu o úvere č. 201106, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 150.000,- eur a tento sa žalovaný zaviazal splatiť do 31.1.2012 spolu s dohodnutým ročným úrokom vo výške 12%. Dňa 3.2.2012 zaslal právny predchodca žalobcu AutoFinance, a.s. žalovanému oznámenie o ukončení zmluvného vzťahu s tým, že v súlade s uzavretou zmluvou sa stal dlh splatným k 18.1.2012 a aktuálna výška dlhu činí 156.260,16 eur. Súčasne právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlhu do 13.2.2012. Žalovaný dlh neuhradil a dňa 18.2.2013 došlo k uznaniu dlhu žalovaným v žalovanej výške. Súčasne došlo k uzavretiu dohody o zaplatení pohľadávky a predĺženiu lehoty splatnosti sumy 156.260,16 eur do 31.3.2013. Dňa 18.2.2013 došlo medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu k uzavretiu dodatku č. 1 uzavretej zmluvy o úvere s predĺžením splatnosti dlhu do 31.3.2016. Záväzok žalovaného splnený nebol a dňa 13.12.2016 právny predchodca žalobcu pohľadávku voči žalovanému postúpil žalobcovi, ktorý sa domáha úhrady podanou žalobou. Predmetom žaloby je plneniu z uznaného záväzku žalovaného a príslušenstva vo forme zákonného úroku z omeškania.
2. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne vyjadril a poprel skutkové tvrdenia žalobcu. Namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý nepreukázal splnenie odkladacej podmienky zmluvy o postúpení pohľadávky, t.j. úhradu postúpeného záväzku. Uviedol, že na nejakom stretnutí v objekte AQUAPARK-u v Poprade sa mal žalobca vyjadriť, že je akýmsi tichým spoločníkom právneho predchodcu žalobcu a žalovaný nárok má byť akýmsi vyrovnaním so svojim právnym predchodcom. Čo sa týka predmetu sporu, žalovaný uznal, že medzi právnym predchodcom žalobcu a ním bola uzavretá zmluva o úvere, a že mu bola poskytnutá suma 150.000,- eur, avšak uviedol tiež, že
žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu poskytol reklamné plnenia v hodnote zodpovedajúcej sume úveru. Reklamné plnenia boli reálne poskytnuté a za poskytnutie reklamného priestoru spoločnosť AutoFinance, a.s. nikdy žalovanému nezaplatila. Podľa žalovaného tak prostriedky vo výške 150.000,- eur boli úhradou za poskytnutie reklamného priestoru. Zmluvu o úvere žalovaný považuje za simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý reálne uskutočnený právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným poskytujúcim reklamné plnenia za odplatu. Dňa 31.8.2012 bola uzavretá sponzorská zmluva, v zmysle ktorej mal právny predchodca žalobcu žalovanému poskytnúť sumu 150.000,- eur ako protihodnotu za poskytnuté reklamné plnenia. Uvedená suma nebola z titulu uzavretej zmluvy žalovanému nikdy uhradená. Uzavretú zmluvu o úvere a sponzorskú zmluvu žalovaný považuje za zastretý právny úkon, ktorý má navodiť dojem dvoch existujúcich právnych vzťahov. Podľa žalovaného vzniká dojem, že spoločnosť AutoFinance, a.s. poskytla žalovanému sumu 150.000,- eur dvakrát, avšak došlo len k jednej platbe, a záväzok zanikol započítaním s nárokom na úhradu za poskytnuté reklamné plnenia. Navrhol žalobu zamietnuť.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový stav:
4. Zo zmluvy o úvere č. 201106 zo dňa 17.8.2011 (č.l. 6) súd zistil, že uvedenou zmluvou, uzavretou podľa Obchodného zákonníka, spoločnosť AutoFinance, a.s. žalovanému poskytla bezúčelový úver v sume 150.000,- eur tento sa žalovaný zaviazal čerpať do 3 dní od podpisu zmluvy a splatiť do 31.1.2012 spolu s úrokom vo výške 12% ročne. Prvá splátka vo výške 30.000,- eur mala byť uhradená k 18.9.2011, druhá až štvrtá splátka vo výške 5.000,- eur mali byť splatené k 18-temu dňu v mesiacoch október až december roku 2011 a posledná splátka vo výške 111.260,16 eur mala byť splatená k 18.1.2012. Za žalovaného bola zmluva uzavretá In. Q. Q., konateľom spoločnosti.
5. Z oznámenia o ukončení zmluvného vzťahu zo dňa 3.2.2012 (č.l. 8) súd zistil, že splatnosťou poslednej splátky úveru došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu zo zmluvy o úvere č. 201106 a nedoplatok v sume 156.260,16 eur je žalovaný povinný uhradiť do 13.2.2012 na účet AutoFinance, a.s. Na požadované plnenie bola tiež vystavená zúčtovacia faktúra, z ktorej je zrejmé, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade ani jednej dohodnutej splátky. Vyúčtovanie a oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 8.2.2012, čo potvrdzuje doručenka (č.l. 9).
6. Z uznania záväzku a dohody o zaplatení pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 201106 zo dňa 10.2.2012 (č.l. 10) súd zistil, že uvedeného dňa žalovaný prostredníctvom konateľa uznal svoj záväzok vo výške 156.260,16 eur z titulu ukončenia zmluvy č. 201106 a súčasne sa zaviazal záväzok uhradiť najneskôr do 31.3.2013. Bola dohodnutá prorogačná doložka na rozhodnutie prípadného sporu rozhodcovským súdom, avšak súčasne strany akceptovali možnosť domáhať sa plnenia cestou všeobecného súdu.
7. Z dodatku č. 1 k uznaniu záväzku a dohode o zaplatení pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 201106 zo dňa 18.2.2013 (č.l. 11) súd zistil, že uvedeným dodatkom žalovaný opätovne deklaroval uznanie záväzku zo zmluvy o úvere č. 201106 vo výške 156.260,16 eur a strany dohody sa súčasne dohodli na predĺžení lehoty splatnosti záväzku do 31.3.2016.
8. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.12.2016 (č.l. 12) súd zistil, že uvedenou zmluvou spoločnosť AutoFinance, a.s. pohľadávku voči žalovanému vo výške 156.260,16 eur postúpila žalobcovi za dohodnutú odplatu vo výške zodpovedajúcej výške pohľadávky.
9. Z výpisov z účtu žalobcu (č.l. 67-69) súd zistil, že z titulu postúpenej pohľadávky žalobca uhradil sumu 156.260,16 eur.
10. Z priloženej fotodokumentácie (č.l. 29-33) súd zistil že na dresoch hráčov hokejového klubu a štadióna klubu HK Poprad bolo uvedené obchodné meno a logo spoločnosti AutoFinance, a.s.
11. Zo sponzorskej zmluvy zo dňa 31.8.2012 (č.l. 34) súd zistil, že v zmysle uvedenej zmluvy mala spoločnosť AutoFinance, a.s. poskytnúť žalovanému finančnú podporu vo výške 150.000,- eur na zabezpečovanie všetkých činností hokejového klubu. Finančné prostriedky podľa čl. I. bod. 3 zmluvy poskytla spoločnosť AutoFinance, a.s. v hotovosti v deň podpisu zmluvy, čo príjemca (žalovaný) potvrdzuje podpisom zmluvy. V zmysle čl. I. bod 5 sa strany dohodli, že za poskytnutie sponzorského
príspevku žalovaný spoločnosti AutoFinance, a.s. v sezóne 2012 a 2013 poskytne reklamný priestor na hracej ploche, mantineloch, hráčskych dresoch, sponzorskej stene a pod.
12. Z potvrdenia Kriminálneho úradu finančnej správy zo dňa 18.9.2017 (č.l. 35) súd zistil, že uvedeného dňa boli žalovanému zaistené účtovné doklady za obdobie od roku 2011 do roku 2015.
13. Z vyjadrenia žalovaného k predžalobnej výzve (č.l. 64) súd zistil, že žalovaný potvrdil vedomosť o postúpení pohľadávky zo spoločnosti AutoFinance, a.s. na žalobcu. Súčasne namietal skutočnosti uvedené vo vyjadrení k žalobe.
14. Zistený skutkový stav súd nasledovne právne posúdil:
15. Podľa § 261 ods.1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
16. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
17. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
18. Podľa § 502 prvá veta Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.
19. Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.
20. Podľa § 365 prvá veta Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
21. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
22. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
23. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
24. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, to znamená, že sa vždy spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, kto je subjektom týchto vzťahov (podnikateľ alebo iná osoba). Zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou, lebo vzniká už dohodou zmluvných strán o jej obsahu. Na jej vznik sa nevyžaduje aj faktické poskytnutie úverových prostriedkov. Podstatou zmluvy o úvere je záväzok veriteľa poskytnúť peniaze do určitej sumy (limitu) v prospech dlžníka a na jeho požiadanie. Záväzku veriteľa zodpovedá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Z uvedenej podstaty zmluvy o úvere sa vyvodzuje, že tento vzťah predstavuje kombináciu zmluvy o budúcej zmluve a zmluvy o pôžičke.
25. Podstatné časti úverovej zmluvy sú: a) určenie zmluvných strán, b) určenie sumy (limitu), do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, c) záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, d) záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky.
26. Dohoda o uvedených podstatných častiach zmluvy je nevyhnutná na to, aby vznikla úverová zmluva (§ 269 ods. 1). Ak nedôjde k dohode hoci len o jednej z uvedených podstatných častí, nemožno hovoriť o vzniku úverovej zmluvy.
27. Ad a): Ako zmluvné strany úverovej zmluvy vystupujú veriteľ (osoba poskytujúca úver) a dlžník (osoba, ktorej je úver poskytnutý). Veriteľom môže byť, okrem banky, aj iná právnická osoba alebo fyzická osoba. Banka si v zmysle § 499 môže dojednať odplatu za rezerváciu prostriedkov pre dlžníka, lebo banka má poskytovanie úveru ako predmet podnikania. Odmenu za rezervovanie peňazí môže teda dojednať len banka alebo subjekt, ktorého predmetom podnikania je poskytovanie úveru (§ 499). Dlžníkom môže byť tak právnická osoba, ako aj fyzická osoba.
28. Ad b): Určenie sumy, do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, je ďalšou podstatnou časťou úverovej zmluvy. Určenie sumy úveru môže byť urobené tak, že sa určí limit (rámcový limit, úverový rámec), do výšky ktorého môže byť úver čerpaný, alebo sa určí pevná suma reprezentujúca úver. Stačí, ak je určená suma úveru. Netreba určiť napríklad pravidlá pre čerpanie úveru, časový rozvrh jeho čerpania a pod.
29. Ad c): Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky patrí medzi podstatné časti úverovej zmluvy. Tento záväzok veriteľa sa spravidla časovo nekryje s uzavretím úverovej zmluvy. Veriteľ je povinný ho splniť na požiadanie dlžníka. Konkrétne podmienky požiadania dlžníka, ako aj poskytnutia peňažných podmienok si strany dojednajú v zmluve.
30. Ad d): Napokon zmluva musí obsahovať záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Aby bola táto náležitosť naplnená, v zmluve netreba výslovne dohodnúť výšku úrokov (ak nedôjde k dohode, platí § 502), prípadne dobu splatnosti úverovej sumy. Zákon vyžaduje, aby zmluva obsahovala aspoň záväzok dlžníka vrátiť úverovú sumu a zaplatiť úrok.
31. V danom prípade súd mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k platne uzavretej zmluvy o úvere, v zmysle ktorej bola žalovanému poskytnutá suma 150.000,- eur a túto sa žalovaný zaviazal v dohodnutom termíne uhradiť. K dobrovoľnej úhrade zo strany žalovaného nedošlo.
32. Podľa čl. 6 ods. 1 C.s.p. strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
33. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
34. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
35. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 C.s.p., ale aj so zásadou rovnosti účastníkov konania.
Podľa § 215 ods. 1, 2 C.s.p., súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu, ktorý zisťuje procesným postupom podľa cit. zákona. V zmysle týchto ustanovení skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva vyhodnotením skutkových poznatkov, ktoré získava viacerými spôsobmi, predovšetkým v sporovom konaní dokazovaním. Civilný sporový proces sa, okrem iného, zásadne riadi princípom dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním spojeným princípom formálnej pravdy. V sporovom konaní, ako v danom prípade, žalobca uplatňuje na základe existujúceho právneho vzťahu na súde svoje práva, resp. právom chránené záujmy, vyplývajúce z hmotného práva, vo vzťahu k žalovanému, ktorým sú tieto porušené, resp. ohrozené. Žalovaný v sporovom konaní následne v rámci procesných ustanovení vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku poskytne rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, na preukázanie ktorých zároveň pripojí listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. navrhne dôkazy. V ustanovení § 185 C.s.p. je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení v relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach, a to prioritne žalobca v podanej žalobe a žalovaný v podanom vyjadrení k žalobe. Za výsledok sporového konania je tak plne zodpovedná sama sporová strana.
36. Povinnosťou súdu je v prejednávaných prípadoch postupovať v súlade so zásadou spravodlivosti. Pri rozhodovaní je nevyhnutnosťou rešpektovanie základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV.ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04).
37. S ohľadom na vykonané dokazovanie a citovanú právnu úpravu tak mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola riadne uzavretá zmluva o úvere, žalovanému boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré v dohodnutej dobe a objeme nevrátil. Svoj záväzok opakovane písomne čo do dôvodu a výšky uznal a opakovane sa zaviazal záväzok uhradiť. 38. Čo sa týka námietok nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, v konaní mal súd za preukázané, že žalobca splnil odkladaciu podmienku zmluvy o postúpení pohľadávky, t.j. preukázal úhradu odplaty za postúpenú pohľadávku (č.l. 29-33). Naopak žalovaný nepreukázal úhradu dlhu. K námietke žalovaného, že jeho záväzok zanikol započítaním so záväzkom právneho predchodcu žalobcu z titulu sponzorskej zmluvy, súd neprisvedčil argumentácii žalovaného, nakoľko žalovaný ním predloženou zmluvou (č.l. 34) preukazoval, že sponzorský príspevok bol poskytnutý v hotovosti v deň podpisu zmluvy a na popretie tejto skutočnosti neprodukoval v konaní žiaden dôkaz. Ním navrhované výsluchy svedkov mali preukazovať vyjadrenia žalobcu o tichom spoločenstve so spoločnosťou AutoFinance, a.s. a jeho finančnom vyrovnaní, avšak z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca zo zmluvy o postúpení pohľadávky plnil, čo odporuje tvrdeniam žalovaného. Pokiaľ by aj spoločnosť AutoFinance, a.s. neplnila v zmysle uzavretej zmluvy, tohto svojho nároku sa žalovaný od jej uzavretia 31.8.2012 nijako nedomáhal. Navyše ako protihodnotu sponzorského príspevku mal žalovaný spoločnosti AutoFinance, a.s. poskytnúť reklamný priestor, k čomu preukázateľne došlo. Je teda zrejmé, že z uvedenej sponzorskej zmluvy boli vzájomné plnenia poskytnuté a nemožno záväzok z titulu uvedenej zmluvy zamieňať za záväzok zo zmluvy o úvere ani zmluvu o úvere považovať za simulovaný právny úkon. Žalobca svoj nárok uplatnil a listinnými dôkazmi aj preukázal. Naopak žalovaný sa vo svojich vyjadreniach obmedzil len na spochybňovanie nároku žalobcu, avšak bez predloženia relevantných dôkazov, ktorými by svoje vyjadrenia podporil. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalovaného zaviazal na úhradu žalovanej sumy vrátane zákonného príslušenstva vo forme úroku z omeškania.
39. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 C.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na tunajšom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.