Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CPr/2/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves, sudkyňa JUDr. Júlia Weiserová, v spore žalobcu: L. M., nar. X.X.XXXX, bytom V. XXX, právne zast. JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, Košice, Bajzova 2, proti žalovanému: L. M., IČO: XXXXXXXX, V. XXX, právne zast. JUDr. Vladimírom Dodrvom, advokátom, Spišská Nová Ves, Školská 10, v konaní o náhradu mzdy, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške sumu 10.956,- Eur po príslušnej zrážke dane zo mzdy s 5,05 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 1.6.2015 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania proti žalovanému. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 28.8.2015 domáhal zaplatenia sumy 10.956,- Eur so 7 % úrokom z omeškania od 1.6.2015 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že žalovaný podniká na základe živnostenského oprávnenia ako fyzická osoba v predmete kúpa tovaru za účelom jeho predaja, poskytovaní služieb v lesníctve, pričom v predmete podnikania má aj odbor cestnú nákladnú dopravu. Keďže v tomto odbore nemal žalovaný ako fyzická osoba potrebnú odbornú spôsobilosť, ktorú mal on, vykonával vo firme žalovaného na základe osvedčenia podľa Zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave funkciu zodpovedného zástupcu a to do 31.5.2015. Dňa 17.3.2000 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu, pričom následne pôsobil vo funkcie manažér firmy, odborné riadenie v cestnej doprave, s miestom výkonu práce Bijacovce a celá Slovenská republika. Práce vykonával v súlade s dohodnutou pracovnou náplňou na základe splnomocnenia pri úkonoch v cestnej doprave, keďže na ne dňa 28.10.1998 získal na osvedčenie o odbornej spôsobilosti. Pre žalovaného zabezpečoval práce podľa potreby a pokynov, zabezpečoval náhradné diely na nákladné vozidlá, vykonával práce vodiča nákladného auta, manuálne práce v lesnom poraste, zabezpečoval administratívne podklady pre ekonómku firmy, vyplácal pracovníkov firmy, viedol evidenciu pre spracovanie miezd, zabezpečoval bankové operácie vo vnútri firmy i navonok, s tretími osobami. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 1.3.2001 s rozsahom 8 hodín denne. Dňa 1.3.2001 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu na dobu určitú, ktorú ukončili dňa 3.3.2009. V tom čase si vybavoval dôchodok a po jeho vybavení dňa 7.7.2009 uzatvorili novú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú so mzdou vo výške 332,- Eur brutto. Žalovaný mu ako zodpovednému zástupcovi pre odbor cestná, nákladná doprava do notárskej zápisnice udelil splnomocnenie, aby vykonával všetky úkony v mene žalovaného pred štátnymi organizáciami, orgánmi štátnej správy, samosprávy, vyššími územnými celkami, daňovými úradmi. Pri obchodnom rokovaní sa preukazoval splnomocnením, preberal poštu,

peniaze určené pre žalovaného, rokoval s veriteľmi, na daňovom úrade, banke, lízingovej spoločnosti, v poisťovniach, na úrade pre cestnú premávku a pod. Činnosti tohto charakteru vrátane činnosti zodpovedného zástupcu vykonával v pracovnom pomere do 31.5.2015, kedy ho žalovaný listom zo dňa 29.5.2015 požiadal, aby sa zdržal akýchkoľvek úkonov v jeho mene, vrátil mu listiny oprávňujúce konať v jeho mene a pečiatku. Zároveň mu oznámil, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 7.7.2009 bol ku dňu 31.10.2009 ukončený a teda od 1.11.2009 nie je zamestnancom firmy, žiadny pracovný pomer si nedojednal, preto mu nevznikol nárok na výplatu mzdy a žalovanému nevznikla povinnosť platiť za neho odvody. Žalovaný sa odvolal na jeho žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 15.10.2009 podľa ktorej mal pracovný pomer skončiť dňa 31.10.2009. Konštatoval, že pracovný pomer medzi ním a žalovaným sa fakticky týmto dňom neskončil, dôvod pre ktorý bola žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru adresovaná žalovanému bol ten, že firma bola vo finančných ťažkostiach, neplnila dane, odvody, záväzky, takže nechcel zaťažiť žalovaného, ktorý je jeho synom ešte ďalším platením mzdy a ďalších odvodov. Formálne ukončenie pracovného pomeru im bolo obom jasné a zrozumiteľné, ústne sa dohodli, že syn mu mzdu vyplatí, keď bude mať z čoho, keď firma dosiahne zisk. Písomne uzatvorenú pracovnú zmluvu nemal, ale na základe ústnej dohody so žalovaným teda s jeho súhlasom a jeho pokynov naďalej pokračoval v plnení pracovných povinností. Nesúhlasil s tým, žeby práce vykonával dobrovoľne, bez nároku na mzdu, ako príbuzný v priamom rade, ktorý je už dôchodkovo poistený. Za prácu, ktorú pre žalovaného odvádzal od roku 2000 do roku 2009 mu žalovaný riadne vyplácal dohodnutú mzdu a preto niet dôvodu, aby za práce ktoré vykonával ešte vo väčšom rozsahu od 1.11.2009 do 31.5.2015 túto mzdu nepožadoval. Pre žalovaného odpracoval viac ako 8 hodín denne, mal náklady s použitím osobného motorového vozidla, cestovného, vykonával i odbornú činnosť zodpovedného zástupcu pre cestnú, nákladnú dopravu. Z dokladov predložených spolu so žalobou je zrejmé, že prácu vykonával v určitom čase, na vopred dohodnutom mieste, žalovaný mu určil pracovný čas i rozsah pracovného úväzku, pričom okrem osobného výkonu práce podľa pokynov žalovaného dodržiaval i pracovnú disciplínu. Bol toho názoru, že v konaní nepochybne preukázal, že medzi ním a žalovaným išlo o výkon závislej práce v prospech žalovaného, pričom dohoda o výške mzdy vyplýva z predchádzajúceho pracovného pomeru a v pracovnej zmluve zo dňa 7.7.2009 bola dohodnutá na sumu 332,- Eur a bola mu takto vyplácaná až do 31.10.2009. Ak by chcel ako otec vypomáhať synovi, tak by nepožadoval mzdu ani od roku 2000, pretože už od tohto obdobia poberal výsluhový dôchodok. Záväzkový vzťah medzi ním a žalovaným od 1.11.2009 do 31.5.2015 nebol právnym vzťahom ovládaným princípom rovnosti ale princípom osobnej závislosti a podriadenosti žalovanému a to podľa jeho pokynov a za dohodnutú mzdu. Aj keď nemal písomnú pracovnú zmluvu tento fakt nebráni vzniku pracovného pomeru, pretože nesankcionuje ústne uzatvorenú pracovnú zmluvu absolútnou neplatnosťou. Ak by mal súd za to, že medzi ním a žalovaným nebol pracovnoprávny vzťah, obsah a spôsob vykonávania činnosti pre žalovaného zodpovedá obsahu príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka a odmena 332,- Eur je obvyklá pre činnosť, ktorú pre žalovaného vykonával. Keďže napriek tomu, že medzi ním a žalovaným nedošlo k mimosúdnej dohode, uplatnil nárok na zaplatenie nepremlčanej mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 31.5.2015, t.j. za 33 mesiacov po 332,- Eur mesačne.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.9.2016 uviedol, že žaloba sa nezakladá na relevantných skutočnostiach. K podpisu pracovnej zmluvy medzi ním a žalobcom po termíne 16.10.2009 nikdy nedošlo, nedošlo ani k ústnej dohode ohľadne vybavovania nejakých pohľadávok alebo inej činnosti žalobcu pre žalovaného. Tvrdenia žalobcu nie sú ničím podložené. Tento nevykonával už ani funkciu zodpovedného zástupcu v oblasti nákladnej dopravy či iné činnosti. Žiadosť žalobcu o skončenie pracovného pomeru bola jednoznačne braná ako skončenie pracovného pomeru. Následne pokračovali kroky o odhlásenie žalobcu zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne a to dňa 2.11.2009 ako aj Sociálnej poisťovne a to dňa 3.11.2009 o čom svedčí evidenčný list dôchodkového poistenia a registračný list fyzickej osoby zo dňa 9.11.2009. Po tomto termíne medzi stranami nedošlo ani len k náznaku tobôž nie k dohode o nejakej pracovnej náplni či vyplácaní mzdy, takže nedošlo k žiadnemu pracovnoprávnemu vzťahu ani k vzťahu, ktorý by zodpovedal obsahu príkaznej zmluvy.

3. Žalobca v replike zo dňa 10.10.2016 skonštatoval, že žalovaný na základe živnostenského listu podniká ako fyzická osoba od roku 1994. Keďže žalovaný nemal odbornú spôsobilosť na výkon činnosti cestná, nákladná doprava, ktorá je jeho hlavnou činnosťou, vykonával v jeho firme funkciu zodpovedného zástupcu žalobca, ktorý mal potrebnú spôsobilosť podľa osvedčenia na základe Zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave, a to do 31.5.2015. Rovnako mu dňa 11.3.2004 bola formou notárskej zápisnice udelená plná moc na zastupovanie firmy a vykonávanie všetkých právnych úkonov

súvisiacich s podnikaním a činnosťou firmy. Pri obchodných rokovaniach s partnermi sa preukazoval splnomocnením, vykonával aj ďalšie činnosti popísané v žalobe. Naďalej tvrdil, že skončenie pracovného pomeru v roku 2009 bolo iba formálne, pretože nechcel aby žalovaný, ktorý je jeho synom platil za neho mzdu a odvody, keďže firma bola vo finančných ťažkostiach. Pri výkone prác však pokračoval nezmenene tak ako to bolo pred skončením pracovného pomeru. O týchto úkonoch žalovaný vedel, dával mu ústne pokyny, lebo tento jazdil nákladným vozidlom, takže bol vo firme zriedkavo. On ho informoval o finančnej situácii, vedel o každom výbere i vklade na účet, pretože ho mal napojený na svoj mobilný telefón. Do roku 2015 neboli medzi nimi žiadne nehody týkajúce sa podnikania.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 9.1.2017 poukázal na ustanovenia § 149 a 150 ods. 1 C.s.p. a konštatoval, že tvrdenia žalobcu o uzatvorení pracovnej zmluvy zo dňa 7.7.2009 sú v rozpore s uvedeným paragrafom, pretože pracovný pomer bol ku dňu 10.10.2009 ukončený. Zároveň poukázal na ustanovenie § 42 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, teda jediným zákonom predpokladaným dôvodom spôsobilým vyvolať vznik pracovného pomeru je uzatvorenie pracovnej zmluvy. Tvrdenia žalobu o existencii pracovného pomeru z dôvodu jeho osobných pocitov bez plnenia podmienok stanovených zákonom nemôžu byť posudzované ako pracovný pomer, ktorý zakladá nárok na vyplatenie mzdy. Ak žalobca čokoľvek vykonával nemôže svoje konanie hodnotiť ako plnenie si pracovnej povinnosti, nakoľko medzi stranami neexistuje taký záväzok, ktorý by na jednej strane určoval právo žalovaného dávať žalobcovi pokyny príp. vyvodzovať následky pre ich nesplnenie a na druhej strane povinnosť žalobcu pokyny žalovaného plniť. Teda neexistoval taký záväzok, ktorý by zakladal povinnosti žalobcu. Ide o konanie žalobcu v prospech žalovaného na základe žalobcovej vlastnej, slobodnej vôle a dobrovoľnosti a tak ako tieto činnosti vykonával, tieto vykonávať nemusel, lebo takýto záväzok neexistoval. Poukázal na rozdielnosť tvrdení žalobcu, keď svoju žalobu stavia na tvrdeniach o existencii pracovnej zmluvy a následne v ďalšom bode svoj nárok už opiera o príkaznú zmluvu podľa § 754 Občianskeho zákonníka. Takéto konanie žalobcu považoval za špekulatívne, účelne a zavadzajúce. Príkazná zmluva totiž môže vzniknúť iba na základe dohody dvoch zmluvných strán, pričom žalovaný so žalobcom takúto zmluvu nikdy neuzatvoril ani neprejavil vôľu ju uzatvoriť. Nebol si vedomý existencii akejkoľvek písomnej či ústnej príkaznej zmluvy, dôvod uplatneného nároku teda považoval za nezákonný. Ak úlohu otca je možné považovať za povolanie príkazníka, tak takéto úloha a jej služby nie sú nikde na svete platené a preto je to v skutku neobvyklé. V závere prirovnal konanie k prípadu, keď iná osoba bez vedomia dotknutého prípadne bez jeho súhlasu alebo informovania vykonáva v jeho prospech činnosti dlhšie časové obdobie, konkrétne 5 rokov a rozhodne sa, že za to bude žiadať odmenu. Takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu pre zrejmý rozpor s dobrými mravmi. Zároveň vzniesol námietku premlčania, vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčí za 2 roky odo dňa kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil.

5. V predmetnej veci súd nariadil pojednávanie na termín 28.9.2017, kedy došlo k výsluch žalobcu, následne na termín 7.12.2017 a 21.2.2018 kedy súd z dôvodov na strane právneho zástupcu žalovaného nemohol vo veci konať. Naposledy bol termín pojednávania nariadený na 28.3.2018, pričom pojednávania sa zúčastnili obe sporové strany vrátane ich právnych zástupcov.

6. Súd vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, oboznámil sa s osvedčením o odbornej spôsobilosti žalobcu zo dňa 28.10.1998, živnostenským listom zo dňa 27.7.1999, pracovnou zmluvou zo dňa 17.3.2000, pracovnou náplňou žalobcu zo dňa 2.4.2000, notárskou zápisnicou N 33/2004, Nz 2730/2004 zo dňa 11.3.2004, dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.3.2009, pracovnou zmluvou zo dňa 7.7.2009, žiadosťou o rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 16.10.2009, žiadosťou o spracovanie výplaty zo dňa 15.5.2015, odpoveďou na žiadosť zo dňa 29.5.2015, evidenčným listom dôchodkového poistenia a registračným listom fyzickej osoby od Sociálnej poisťovne, oznámením Všeobecnej zdravotnej poisťovne, potvrdením od spoločnosti BKS Leasing, Bratislava, zo dňa 30.7.2015, UniCredit Bank zo dňa 31.7.2015, zápisnicou o ústnom pojednávaní s Daňovým úradom Prešov zo dňa 4.6.2015, platobnými príkazmi, zápisnicou o ústnom pojednávaní s Daňovým úradom Prešov zo dňa 23.2.2015, výzvou od Daňového úradu Prešov zo dňa 8.12.2014, potvrdením od Daňového úradu Prešov zo dňa 10.10.2014, hlásením o odpade zo dňa 13.1.2012, 20.1.2012, 26.1.2014, 29.1.2015, potvrdením o odobratí tabuliek s evidenčným číslom zo dňa 31.10.2014, daňovým priznaním žalovaného za rok 2014, faktúrou č. 2014/0109, návrhom na vyradenie registratúrnych záznamov zo dňa 14.4.2014, zmluvou s UniCredit Bank zo dňa 26.3.2013, 18.7.2013, 6.11.2013, rozhodnutím Okresného úradu Prešov zo dňa 7.11.2013, potvrdením Žilinskej univerzity v Žiline o

absolvovaní odborného seminára, záznamami o prevádzke motorových vozidiel vrátane evidencie prevádzky motorových vozidiel za rok 2012, 2013, 2014 ako aj s ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

7. Žalobca L. M. st. vo svojej výpovedi uviedol, že u svojho syna pracoval od založenia firmy, t.j. od 1.2.1994 až do 31.5.2015. Mal urobenú riadnu pracovnú zmluvu. Keď sa však firma L. M. - nákladná doprava dostala do finančných problémov, spolu s manželkou založili vlastný rodinný dom, bolo to v roku 2008. Následne sa dozvedel, že syn dlhuje banke 20.000,- Eur, taktiež má dlh u daňového úradu pre neodvádzanie cestnej dane rovnako 20.000,- Eur. So synom sa dňa 15.10.2009 dohodli kvôli tomu, že nechcel prísť o dom a taktiež mu záležalo na oddlžení firmy, že pracovný pomer formálne ukončí, pretože syn by nebol v stave platiť 4 zamestnancov (2 vodičov, ekonómku a jeho). Pracovný pomer zrušil s tým, že so synom boli dohodnutí, že si naďalej bude podľa pokynov plniť svoje povinnosti tak ako doposiaľ a to bezplatne až do obdobia, kedy budú dlhy vyplatené a vtedy mu bolo prisľúbené, že mu bude mzda doplatená a bude s ním riadne uzavretý nový pracovný pomer. On pre syna i naďalej vyplňovať stasky, mesačne vypracovával podklady pre ekonómku, realizoval rôzne opravy strojov, bol mu vždy k dispozícii, keď to potreboval. Zároveň realizoval úhrady v bankách, komunikoval s úradmi, zúčastňoval sa spolu so synom resp. za syna pojednávaní na Okresnom súde vo Svidníku. Dlhy síce syn ešte nemá splatené, avšak tento ho v roku 2014 obvinil, že ho okradol na nafte o 3.300,- Eur čo ho nazlostilo, pretože to nebola pravda. Práve naopak, pre firmu využíval vlastné motorové vozidlo, nabehal pre firmu 254.000 km a od kilometra nedostal nič, iba mu bol preplatený benzín. Vzhľadom na toto obvinenie zo strany syna ho písomne požiadal, aby mu mzdu za prechádzajúce obdobie vyplatil, na čo mu on odpovedal listom, že činnosti vykonával bezplatne. Niekedy pre syna pracoval aj 12 hodín denne. Viedol knihu dochádzky, denník prevádzky motorových vozidiel a tam je presne zaznamenané kde chodil, aké cesty vykonával. Do práce chodil do 31.5.2015, mzdu mal dohodnutú tak ako v pracovnej zmluve sumu 332,- Eur.

8. Žalovaný L. M. ml. uviedol, že žalobca nemal s ním uzavretú žiadnu pracovnú zmluvu, zmluva mu skončila v roku 2009. U neho zamestnaný nebol. Predmetom jeho činnosti je nákladná doprava, vozil drevo, bol na cestách 6, 8 niekedy 12 hodín denne. Sídlo firmy bolo na tej adrese, kde má doteraz trvalé bydlisko. On žiadne písomnosti pre vlastnú firmu nevyhotovoval, zháňal robotu, zákazky, pretože nie je podstatná objednávka, podstatná je robota. Potvrdil, že žalobca odhlasoval motorové vozidlá a za firmu konal, ale robil to na vlastnú päsť, on mu to nekázal. Záznamy o prevádzke motorového vozidla taktiež realizoval žalobca, rovnako mu to však nekázal on. Teraz si tieto činnosti vykonáva sám. Žalobca ho k písomnostiam nepripustil, povedal mu, že to nie je jeho činnosť, že sa nemá o to starať, robil to všetko on. Žalobca dovtedy zastupoval firmu, kým on nezablokoval účet, bolo to v máji 2015. Odvtedy firmu nezastupoval. Vždy bol na živnostenskom liste on vedený ako zodpovedný zástupca. Neuzavrel so žalobcom žiadnu pracovnú zmluvu a to ani ústne. Od roku 2009 žalobcovi mzdu nevyplácal, potom ako dal výpoveď, ekonómka stopla odvody, mzdu i sociálku.

9. Z osvedčenia o odbornej spôsobilosti podľa § 3 Zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave č. 004410 zo dňa 28.10.1998 súd zistil, že L. M. st. je odborne spôsobilý na vykonávanie cestnej nákladnej dopravy. 10. Zo živnostenského listu zo dňa 27.7.1999 súd zistil, že L. M. ml. podnikal v oblasti cestná, nákladná doprava, pričom zodpovedným zástupcom pri tejto činnosti bol L. M. st., t.j. žalobca.

11. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami dňa 17.3.2000 súd zistil, že žalobca nastúpil do práce 18.3.2000 ako manažér firmy s platom 5.000,- Sk. Následne bola žalobcovi vyhotovená pracovná náplň a to dňa 2.4.2000 kde sú rozpísané činnosti, ktoré v rámci pracovného pomeru bude vykonávať.

12. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.3.2009 súd zistil, že sporové strany uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.3.2009.

13. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami dňa 7.7.2009 súd zistil, že žalobca nastúpil do práce 7.7.2009 ako manažér firmy s platom 332,- Eur.

14. Zo žiadosti o rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 15.10.2009 súd zistil, že žalobca požiadal o rozviazanie pracovného pomeru z osobných dôvodov ku dňu 31.10.2009. Žiadosť akceptoval žalovaný dňa 16.10.2009.

15. Zo žiadosti o spracovanie výplaty zo dňa 15.5.2015 súd zistil, že žalobca požiadal ekonómku firmy žalovaného, aby mu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 7.7.2009 spracovala výplatu a odvody od 1.4.2015. V texte konštatoval, že v mesiaci október 2009 sa sám rozhodol, že nebude poberať žiadnu výplatu, pretože firma bola v krachu a na jej úvery založil dom.

16. Z odpovede na žiadosť o spracovanie mzdy zo dňa 29.5.2015 súd zistil, že žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho pracovný pomer bol ukončený k 31.10.2009, teda od 1.11.2009 nie je zamestnancom firmy. Keďže pracovný pomer nebol dojednaný ani k termínu 1.4.2015 nevzniká mu nárok na výplatu mzdy a im povinnosť platiť odvody. Za prácu, ktorú pre firmu vykonal v období od 1.11.2009 do 31.5.2015 sa mu poďakoval a konštatoval, že prácu v tomto období žalobca vykonával bez nároku na mzdu, ako príbuzný v priamom rade - otec fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom, ktorý je už dôchodkovo poistený a je poberateľom dôchodku.

17. Z notárskej zápisnice N 33/2004, Nz 2730/2004 zo dňa 11.3.2004 súd zistil, že žalovaný splnomocnil žalobcu, aby ho zastupoval pri všetkých úkonoch, ktoré sa týkajú jeho ako podnikateľa - živnostníka a to najmä pred štátnymi orgánmi, organizáciami, orgánmi štátnej správy, samosprávy, vyššími územnými celkami, daňovými úradmi, súdmi, družstvami, obchodnými spoločnosťami, pri jednaní s obchodnými partnermi, pri preberaní poštových zásielok doporučených alebo určených do vlastných rúk, pri preberaní peňazí ako aj pri ostatných úkonoch týkajúcich sa jeho činnosti. Splnomocnenie bolo určené na dobu neurčitú.

18. Z evidenčného listu dôchodkového poistenia Sociálnej poisťovne u žalobcu súd zistil, že pracovný pomer trval od 7.7.2009 do 31.10.2009. Z registračného listu bolo zistené, že poistenie žalobcovi zaniklo k 31.10.2009.

19. Z oznámenia zamestnávateľa o poistencoch adresovaného Všeobecnej zdravotnej poisťovni súd zistil, že žalovaný oznámil poisťovni zmenu v platení poistenia a to k 31.10.2009. 20. Z množstva dokladov predložených žalobcom súd zistil, že žalobca i po rozviazaní pracovného pomeru ku dňu 31.10.2009 vykonával pre žalovaného činnosť, komunikoval s leasingovou spoločnosťou BKS Leasing, poisťovňami, bankou žalovaného(UniCredti Bank), realizoval bankové transakcie, zúčastňoval sa jednaní na Daňovom úrade Levoča i Prešov, komunikoval s Obvodným úradom životného prostredia Levoča ohľadne odpadovej politiky, vykonával úkony súvisiace s prevádzkovanými motorovými vozidlami, (prihlasovanie, odhlasovanie s pod.), viedol evidenciu prevádzky automobilov žalovaného, komunikoval s obchodnými partnermi syna a vykonával ďalšie úkony.

21. Podľa 18 Zákonníka práce platného k 1.11.2009, zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

22. Podľa 42 ods. 1 Zákonníka práce platného k 1.11.2009, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

23. Podľa 43 ods. 1,2 Zákonníka práce platného k 1.11.2009, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.

24. Podľa 47 ods. 1, písm. a) Zákonníka práce platného k 1.11.2009, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

25. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, platného k 1.11.2009, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

26. Predmetom tohto konania bola náhrada mzdy za prácu, ktorú žalobca vykonával v prospech žalovaného za obdobie od 1.9.2012 do 31.5.2015. Nespornou je skutočnosť, že žalobca v uvedenom období vykonával pre žalovaného prácu, za spornú považuje súd skutočnosť či išlo prácu otca pre syna bez nároku na odmenu, alebo prácu vykonávanú v pracovnom pomere, resp. na základe príkaznej zmluvy.

27. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca pracoval pre žalovaného odo dňa 17.3.2000, kedy strany uzavreli riadnu pracovnú zmluvu. Pôsobil vo funkcii manažér firmy pre odborné riadenie v cestnej doprave, pričom zároveň bol na živnostenskom liste žalovaného zapísaný ako zodpovedný zástupca pre cestnú nákladnú dopravu na základe Osvedčenia o odbornej spôsobilosti číslo 004410 zo dňa 28.10.1998. Pre žalovaného vykonával práce podľa potreby a pokynov, zabezpečoval náhradné diely na nákladné vozidlá, vykonával práce vodiča nákladného auta, manuálne práce v lesnom poraste, zabezpečoval administratívne podklady pre ekonómku firmy, vyplácal pracovníkov firmy, viedol evidenciu pre spracovanie miezd, zabezpečoval bankové operácie vo vnútri firmy i navonok, s tretími osobami. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 1.3.2001. Následne dňa 1.3.2001 bola medzi sporovými stranami uzavretá ďalšia pracovná zmluva, pričom pracovný pomer z tejto zmluvy trval do 3.3.2009. Žalovaný dňa 11.3.2004 udelil žalobcovi ako zodpovednému zástupcovi firmy splnomocnenie vo forme notárskej zápisnice, ktorým ho poveril vykonávaním všetkých úkonov v jeho mene pred štátnymi organizáciami, orgánmi štátnej správy, samosprávy, vyššími územnými celkami, daňovými úradmi. Dňa 7.7.2009, po tom čo si žalobca vybavil dôchodok bola opätovne medzi stranami uzavretá uzatvorená nová pracovná zmluva na dobu neurčitú so mzdou vo výške 332,- Eur brutto. Funkcia zamestnanca i miesto výkonu práce ostali nezmenené. Tento pracovný pomer bol ukončený dohodou strán ku dňu 31.3.2009. Žalobca tvrdil, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo iba formálne, vzhľadom na finančné ťažkosti firmy žalovaného, jeho značné dlhy. Dohodu podpísali z toho dôvodu, aby žalovaný za neho nemusel platiť daň z príjmu, odvody do poisťovní. Konštatoval, že v prospech firmy žalovaného založili v roku 2008 spolu s manželkou ich rodinný dom a keďže nechceli oň prísť dohodli sa so synom o formálnom ukončení pracovného pomeru s tým, že náplň jeho práce ostala nezmenená a mzda mu mala byť vyplatená, keď sa finančná situácia žalovaného zlepší. Žalovaný výkon pracovnej činnosti žalobcu pre firmu v nezmenenom obsahu aj po 1.11.2009 nespochybňoval, bol však toho názoru, že išlo o prácu otca pre syna, bez nároku na mzdu. Konštatoval, že on bol v rozhodnom období stále na cestách, venoval sa zháňaniu zákazok, pretože podstatná bola robota a nie vyhotovovanie objednávok a vedenie písomností. Prácu prestal žalobca pre žalovaného vykonávať od 1.6.2015 po výzve žalovaného na zdržanie sa akýchkoľvek úkonov žalobcu v mene jeho firmy.

28. Súd sa prioritne skúmal či počnúc dňom 1.11.2009 došlo medzi stranami k vzniku faktického pracovného pomeru alebo novovzniknutého pomeru uzavretého konkludente, resp. išlo iba o "dobročinnosť" otca vo vzťahu k synovi vykonávanú bez nároku o odmenu alebo či práce v prospech žalovaného vykonával žalobca na základe príkaznej (mandátnej) zmluvy. Na základe vykonaných dôkazov ustálil, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným od 1.11.2009 je nutné považovať za vzťah pracovnoprávny, ktorý treba považovať za novovzniknutý pracovný pomer uzavretý konkludentne. Nejedná sa o faktický pracovný pomer, keďže nešlo o pracovnoprávny vzťah založený na neplatnej pracovnej zmluve. Z prejavu vôle žalobcu je zrejmé, že tento mienil so žalovaným uzatvoriť pracovnoprávny vzťah, byť zamestnancom a nie vzťah obchodnoprávny, teda byť mandatárom. Žalobca i naďalej vykonával prácu pre žalovaného v rovnakom rozsahu ako to bolo do uvedeného dátumu a žalovaný výkon práce akceptoval. Žalobca vystupoval i naďalej v pozícii zamestnanca, vykonával závislú činnosť, je zrejmé, že prácu vykonával v určitom čase, na vopred dohodnutom mieste, žalovaný mu určil pracovný čas i rozsah pracovného úväzku, pričom okrem osobného výkonu práce podľa pokynov žalovaného dodržiaval i pracovnú disciplínu. Z uvedeného teda vyplýva že ide skutočne o pracovnoprávny vzťah uzavretý konkludentne za podmienok vyplývajúcich z pracovnej zmluvy zo dňa 7.7.2009. Bol toho názoru, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca pre žalovaného skutočne pracoval, resp. tento fakt medzi stranami ani sporný nebol a preto je logické že za vykonanú prácu má byť žalobcovi vyplatená odmena a to vo výške mzdy vyplývajúcej z predchádzajúceho pracovného pomeru (pracovná zmluva zo dňa 7.7.2009), kde bolo táto dohodnutá na sumu 332,- Eur a rovnako v tejto výške vyplácaná až do 31.10.2009.

29. Na základe takto zisteného skutkového stavu vychádzajúc z výpovedí strán i predložených listinných dôkazov súd konštatuje, že žaloba bola podaná dôvodne preto priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy za nepremlčané obdobie výkonu jeho práce a to od 1.9.2012 do 31.5.2015 v sume 10956,- Eur, (33 mesiacov x 332,- Eur) tak ako je to uvedené vo výroku rozsudku.

30. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

31. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto predpisom je Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z..

32. Súd taktiež zaviazal žalovaného v súlade s vyššie citovaným ustanovením zákona zaplatiť žalobcovi i ním uplatnený zákonný úrok z omeškania z priznaného nároku na výplatu náhrady mzdy vo výške 5,05 % od 1.6.2015 teda od prvého dňa posledného mesiaca za ktorý mu nárok na mzdu vznikol. Vychádzal že v tomto období (od 10.9.2014) bola sadzba za hlavné refinančné operácie 0,05 % + 5 percenuálnych bodov podľa Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. teda výška zákonného úroku činila 5,05 % .

33. V časti požadovaného úroku z omeškania nad uvedenú sadzbu súd žalobu zamietol.

34. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

35. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

36. Podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.

37. Žalovaný v duplike vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu. Argumentoval že v tomto prípade sa jedná o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa príkaznej zmluvy, ktoré sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

38. Súd preskúmal žalovaným uplatnenú námietku premlčania, avšak túto nepovažoval za dôvodnú. ako lex specialis v pracovných vzťahoch ku dňu vzniku konkludentného pracovného pomeru otázku premlčania neupravoval. Preto je na otázku premlčania potrebné aplikovať ustanovenia všeobecného právneho predpisu teda Občianskeho zákonníka. Keďže súd uzavrel, že nárok žalobcu je nárokom na náhradu mzdy vyplývajúcim z pracovného pomeru (nie z bezdôvodného obohatenia) konštatuje, že k premlčaniu nedošlo. Náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie. Všeobecná trojročná premlčacia doba pre náhradu mzdy za jednotlivé mesiace začala v zmysle §101 Občianskeho zákonníka žalobcovi plynúť prvým dňom nasledujúcim odpracovanom mesiaci. Napriek tomu, že žalobca u žalovaného pracoval bez výplaty mzdy od 1.11.2009 uplatnil iba nárok na zaplatenie mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 31.5.2015. Žalobca sa svojho práva voči žalovanému začal domáhať súdnou cestou návrhom na začatie konania doručeným súdu dňa 28.8.2015. Za takejto situácie teda súd konštatuje, že žalobca si uplatňuje iba náhradu mzdy za nepremlčané obdobie, takže vznesenú námietku považoval za irelevantnú. (uznesenie NS SR 4Cdo/159/2008 zo dňa 27.1.2010)

39. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

40. Podľa § 262 ods. 1,2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

41. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Nakoľko žalobca mal v základe konania plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach do 15 dní od jeho doručenia v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/95 Zb., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.