Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Csp/131/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní pred sudcom JUDr. Petrom Kalatom, v právnej veci žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., Československé armády 954/7, Hradec Králové, Česká republika, IČO: 247 85 199, zastúpený: Advokátska kancelária Gallo s.r.o, Jilemnického 30, 036 01 Martin, IČO: 367 15 352, proti žalovanému: R. S., narodený XX. XX. XXXX, bytom P. XXX, XXX XX P., v konaní o zaplatenie 584,80 eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Súd konanie o zaplatenie sumy 350,20 eur zastavuje.

II. Súd žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.

III. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

IV. Súd priznáva žalobcovi vrátenie súdneho poplatku 21,- eur, ktorý mu bude vrátený prostredníctvom prevádzkovateľa systému, Slovenská pošta, a.s. do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o vrátení súdneho poplatku.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu 19. 07. 2017 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 584,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 17. 12. 2016 do zaplatenia a zároveň sa domáhal priznania nároku na náhradu trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16. 12. 2016 bola medzi žalobcom ako postupníkom a spoločnosťou Provident Financial, s.r.o. ako postupcom uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou postupca na žalobcu postúpil pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 568861046, zo dňa 30. 5. 2013, na základe ktorej postupca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 680 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných týždenných splátkach po dobu 60 týždňov v sume 15,25 eur. Spolu so zmluvou o pôžičke uzatvorili postupca a žalovaný zmluvu o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej sa postupca zaviazal poskytnúť službu žalovanú v čl. I zmluvy a žalovaný sa zaviazal za túto službu zaplatiť sumu 350,20 eur. Dňa 20. 03. 2018 doručil žalobca súdu podanie, ktorým špecifikoval, že nárok uplatnený v konaní predstavuje súčet zostatku úroku a odmeny za poskytnutie služby titulom zmluvy o zabezpečení splátok úveru, teda sumy 234,60 eur a sumy 350,20 eur. Žalobca zároveň uviedol že berie späť žalobu v časti predstavujúcej odmenu zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru, navrhol zastavenie konania v tejto časti a ďalej si v konaní uplatňoval len nárok pozostávajúci z neuhradeného úroku v celkovej výške 234,60 eur. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Nakoľko sa žalobu žalovanému nepodarilo doručiť, súd oznámil podanie žaloby prostredníctvom webovej stránky súdu a úradnej tabule súdu podľa § 116 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Žaloba sa považovala za doručenú 21. 01. 2018.

2. Súd v konaní vykonal dokazovanie listinami, zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 568948510 zo dňa 30. 05. 2013, zmluvou o zabezpečení splátok úveru zo dňa 30. 05. 2013 oznámením o postúpení pohľadávok zo dňa 16. 12. 2016. a predžalobnou výzvou zo dňa 01. 06. 2017 a zistil nasledovný skutkový stav. Žalovaný ako dlžník uzatvoril dňa 30. 05. 2013 so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., ako veriteľom, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol veriteľ žalovanému sumu 680 eur, ako spotrebiteľský úver s ročnou úrokovou sadzbou 22,38 %, t. j. vo výške 97,92 eur, poplatkom 136,68 eur, ročnou percentuálnou mierou nákladov vo výške 70,38 %, priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov 48,52 %. Splatnosť pôžičky bola dohodnutá na 60 týždenných splátok, 59 splátok po 15,25 eur a poslednú splátku vo výške 14,85 eur. Úver bol poskytnutý na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky, teda konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý siedmy deň 60 týždňa po uzavretí zmluvy. Žalovaný zároveň s veriteľom uzatvoril zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorou sa veriteľ zaviazal počas platnosti zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy č. 568948510 a žalovaný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu 350,20 eur v 60 mesačných splátkach, tak, že v 59 splátkach sa zaviazal zaplatiť sumu 5,80 eur, a v 60-tej splátke sumu 6,23 eur. Žalovaný vykonal v súvislosti so zmluvou č. 568948510 voči veriteľovi v období od 06.06.2013 úhrady v celkovej výške 319,70 eur. Zmluvou zo dňa 30. 05. 2013 veriteľ postúpil pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 568948510 zo dňa 30. 05. 2013 a zmluvy o zabezpečení splátok úveru zo dňa 30. 05. 2013 na žalobcu. Žalobca predžalobnou výzvou o dňa 01. 06. 2017 vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 956,77 eur. 3. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

4. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

5. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

6. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

7. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka (a ďalších náležitostí podľa ustanovenia § 9 ods. 2) musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

8. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) až d) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a)zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b)zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

9. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

10. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

11. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

12. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

13. Súd uzavrel, že spôsob, ako bol v zmluve o spotrebiteľskom úvere vymedzený termín konečnej splatnosti úveru („siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy“), nie je naplnením dikcie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f). Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť vyjadrený konkrétnym dátumom (s uvedením dňa, mesiaca a roku), tak, aby spotrebiteľ mal jednoznačnú vedomosť o termíne, kedy má vykonať úhradu, bez toho, aby sa vystavil hrozbe sankcie v prípade nedodržania termínu, pričom v konkrétnom prípade takáto hrozba je z dôvodu, že žalovaný termín nevymedzil dostatočne určito. Súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove, zo dňa 14.07.2015, sp. zn. 17Co/2/2015, podľa ktorého údaj o termíne splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť v zmluve uvedený výslovne nemožno ho vyvodzovať z ďalších náležitostí (napr. zo splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanoveniu počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. i), kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru a preto pri citovanom ustanovení iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy. Taktiež napr. podľa rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 16Co/267/2015 z 18.02.2016, nie je povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil v zmluve uvedené údaje, ak túto povinnosť dodávateľovi ukladá zákon, pričom sa vyžaduje presná časová špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého úveru a je úlohou dodávateľa, aby vstupné údaje matematicko - logickými operáciami premietol do konkrétnych časových údajov, ktoré budú termíny splátok a konečnú splatnosť úveru predstavovať. Pokiaľ samotná zmluva tieto presné údaje neobsahuje, nemožno apelovať na aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu termínu konečnej splatnosti úveru matematickými operáciami z iných dostupných údajov v zmluve. Otázku vymedzenia termínu konečnej splatnosti úveru obdobným spôsobom vymedzili súdy aj v žalobcom uvádzaných rozhodnutiach, rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. 12. 2016, sp. zn. 19Co/142/2016, prípadne rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. 3. 2017. Súd sa stotožňuje s výkladom v citovaných rozhodnutiach, a nepovažoval za dôvodné sa od tohto výkladu odchyľovať, tento výklad je možné v spotrebiteľských úverových zmluvách považovať za ustálený. Ak by aj mala byť opodstatnenou argumentácia, že z vyjadrenia konečnej splatnosti spotrebiteľských úverov v jednotlivých zmluvách je možné dovodiť presný termín konečnej splatnosti, je potom na mieste otázka, prečo ho priamo konkrétne jednoznačne neuviedol veriteľ zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v úverovej zmluve, hoci táto povinnosť viazala jeho, ako dodávateľa.

14. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje ani presný údaj o výške, počte a termínoch splátok v rozdelení na istinu, úroky a iné poplatky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve je uvedená len výška mesačnej splátky (15,25 eur, resp. 14,85 eur). Z tejto však nie je možné zistiť, koľko z nej predstavuje samotná istina, koľko úrok, a koľko iné poplatky. Zákonom stanovené členenie splátky na istinu, úroky a iné poplatky nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj také nároky, na ktoré nemá právo. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch pritom jednoznačne vyplýva, že tieto údaje musia byť obsahom samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (a nie iného dokumentu). Túto otázku je možné taktiež považovať v súdnej praxi za ustálenú, poukazujúc pri tom napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 15. 05. 2013, sp. zn. 11Co/102/2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 04. 2015, sp. zn. 15Co/203/2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. 01. 2016, sp. zn. 10Co/265/2015, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 25. 06. 2014, sp. zn. 6Co/523/2014, rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. 11. 2015, sp. zn. 10Co/265/2015, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 30. 01. 2018, sp. zn. 27Co/310/2017, prípadne aj žalobcom uvádzané rozhodnutia, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. 04. 2017, sp. zn. 5Co/363/2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 7. 6. 2017, sp.

zn. 7Co/95/2017. Súd pritom len príkladmo uvádza rozhodnutia odvolacích súdov, pričom mnoho ďalších obdobných rozhodnutí tak odvolacích ako aj prvoinštančných súdov je dostupných na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR (www.justice.gov.sk) v časti, v ktorej sú zverejňované súdne rozhodnutia. Súd preto považoval aj vo vzťahu k tejto otázke rozhodovaciu činnosť súdov za ustálenú a nevidel dôvod sa od nej odchyľovať.

15. Súdu je známy rozsudok Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci C-42/15 súd uvádza, že tento nemohol mať vplyv na rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Tento rozsudok nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky pri posudzovaní otázky splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdny dvor EÚ vykladá výlučne právo EÚ a nie je oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva, v čom majú kompetenciu jedine vnútroštátne súdy. Aj v rozhodnutí C 42/15 Súdny dvor EÚ poskytol výlučne výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/28/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval sa ku konkrétnemu výkladu slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého súd konkrétnu vec posudzoval a aj rozhodol. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu Európskej únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, je povinnosťou súdu skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže zákon vykladať eurokonformne. Takýto eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Otázka priameho účinku smernice vo všeobecnosti sa v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (z rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. 01. 2018, sp. zn. 4Co/55/2017).

16. S ohľadom na vyššie uvedené súd uzavrel, že absencia náležitostí uvedených v ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) a k) má podľa § 11 ods. 1 písm. b), za následok, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 568948510 zo dňa 30. 05. 2013 je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Žalobca priamo vo svojom podaní doručenom súdu 20. 03. 2018 špecifikoval uplatnený nárok ako neuhradený úrok vo výške 234,60 eur, súd preto žalobu s ohľadom na vyhodnotenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako bezúročnej a bez poplatkov, zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca zároveň citovaným podaním vzal žalobu späť v časti zodpovedajúcej odmene za poskytnutie služby titulom zmluvy o zabezpečení splátok úveru vo výške 350,20 eur, súd konanie v tejto časti zastavil a priznal žalobcovi v zodpovedajúcej časti vrátenie súdneho poplatku.

17. Podľa § 255 ods. 1 a 2, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V konaní bol úspešnou stranou žalovaný Nakoľko však žalobca bol v konaní úplne nečinný, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak strana, ktorej bola uložená povinnosť, nesplní uloženú povinnosť, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.