Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_43CoE-383-2017.pdf
PDF · 122.34 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoE/383/2017
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej, vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: E. E., nar. XX. XX. N., bytom R. XXX, XXX XX T., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 3451/07, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 918,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 16Er/475/2007-29 zo dňa 22. 06. 2012, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b) zákona č.160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku z a m i e t a.
II. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým za neprípustnú a zastavil ju v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej Exekučný poriadok). O trovách exekúcie nerozhodol, s tým že o nich rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
2. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s, sp. zn. SR 2473/07 zo dňa 07. 05. 2007. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. 6113351 uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 11. 09. 2006. Okresný súd posúdil uvedený zmluvný vzťah ako vzťah spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „OZ“) a ust. § 2 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
3. V odôvodnení odvolaním napadnutého uznesenia poukázal okresný súd aj na európsku právnu úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“), ako aj na Smernicu Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení Smernice Rady 90/88/EHS z 22. 02. 1990 a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 02. 1998.
4. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovský súd vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanú rozhodcovskú doložku
posúdil okresný súd ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom konštatoval, že ide o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal za nesplnenie záväzku neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje vnútroštátna a európska právna úprava súvisiaca s ochranou spotrebiteľa. Dojednanie rozhodcovskej doložky je podľa názoru okresného súdu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou. Na základe uvedeného okresný súd exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
5. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Okresnému súdu vytkol, že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
6. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom právnej ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 EP a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
7. Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
8. Oprávnený v odvolaní uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v zmysle ktorého mal okresný súd svojím postupom odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tvrdil, že postupom exekučného súdu, ako aj odvolaním napadnutým uznesením exekučného súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, pričom sa nemal možnosť vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo oprávneného na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.
9. Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.
10. Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, by uviedol aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o záver súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky oprávnený v odvolaní navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žiadal, aby odvolací súd predložil Súdu Európskej únie nasledovné prejudiciálne otázky:
1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, 2/Či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? a tiež prejudiciálnu otázku
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
11. Na odvolanie oprávneného krajský súd ako súd odvolací uznesením č.k. 13CoE/58/2013-45 zo dňa 25. marca 2013 návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. apríla 2015, sp. zn. 2 Oboer/272/2013 návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. marca 2013 č. k. 13CoE/58/2013-45 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený v odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie (č. l. 34 spisu) navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Dovolací súd zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Zistená vada konania súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je možné považovať za správne. So zreteľom na uvedené najvyšší súd uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalšími námietkami oprávneného uvedenými v dovolaní nezaoberal. Na záver najvyšší súd uviedol, aby odvolací súd v novom rozhodnutí rozhodol aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
12. Z vyššie uvedeného vyplýva, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.13CoE/58/2013-45 zo dňa 25.03.2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Oboer/272/2013-90 zo dňa 29.04.2015, vo výroku, ktorým krajský súd návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s . p. zamietol je nedotknuté. Predmetom ďalšieho konania odvolacieho súdu v zmysle zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu je posúdenie a rozhodnutie o návrhu oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. (v súčasnosti zrušeného právneho predpisu) zo dňa 24.08.2012 a predmetom konania je aj opätovné prejednanie a rozhodnutie o odvolaní oprávneného zo dňa 24.08.2012 podanom proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 16Er/475/2007-29 zo dňa 22. júna 2012.
13. Odvolanie oprávneného bolo podané dňa 24. 08. 2012, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Pretože odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zachované.
14. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP uznesenie okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2CSP potvrdil. Návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b) CSP zamietol.
15. Vzhľadom na podaný návrh na prerušenie konania sa odvolací súd najskôr zaoberal opodstatnenosťou tohto návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1písm. b) O. s. p., resp. po nadobudnutí účinnosti CSP v súlade s § 470 ods. 2 CSP, keď účinok podaného návrhu na prerušenie konania zostal zachovaný.
16. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Podľa písmena b) konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. Podľa odseku 3 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie konania nie je dôvodný, a preto nie je nutné postupovať v zmysle § 162 ods. 1 písm. a), b) CSP. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že súd takto postupuje, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V takom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska. Odvolací súd nezistil žiadny takýto rozpor v rámci realizovaného procesného postupu exekučného súdu a pri aplikácii príslušných ustanovení Exekučného poriadku, vrátane ust. § 44 ods. 2 účinného v čase prvoinštančného konania, a nemal preukázanú oprávneným tvrdenú potrebu predložiť Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky pre (údajný) rozpor tohoto právneho predpisu s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práv v právny poriadok (v čom vidí oprávnený rozpor v návrhu na prerušenie nekonkretizoval, návrh bližšie neodôvodnil). Aplikácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je založená na jednotnom výklade a konštantnej, ustálenej judikatúre (treba zdôrazniť aj Ústavného súdu), v zmysle ktorej exekučný súd je oprávnený skúmať zákonnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V obsahovo rovnakých, ako aj vyššie uvedených námietkach oprávneného sa už odvolací súd vyjadril vo viacerých skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení oprávneného. Ide o právne závery, že predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul, pričom každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti. Rozsah prieskumnej činnosti súdu je obmedzený
na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaný. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a môže skúmať počas celého exekučného konania, v každom štádiu konania (teda aj v neskorších štádiách exekučného konania), na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Rovnaký názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Takýto právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Zhodný názor, vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení č. k. II ÚS 545/2010-5, že exekučný súd je v každej fáze konania povinný skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania podaný v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. (teraz podľa § 162 ods. 1 písm. a), b) CSP) a ako nedôvodný tento návrh zamietol.
19. V ďalšom postupe odvolací súd na odvolanie oprávneného zo dňa 24.08.2012 opätovne preskúmal uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 16Er/475/2007-29 zo dňa 22. júna 2012.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
21. Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva spotrebiteľská (s prihliadnutím na účastníkov a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári). Podľa § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy „spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ a podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov „spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“. V zmysle citovaných ustanovení je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie ako je tento pojem definovaný v ust. § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Odvolací súd zdôrazňuje, že zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická osoba, nie ako podnikateľ, preto táto zmluva spĺňa kritéria spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
22. Pokiaľ odvolateľ namietal nemožnosť preskúmavať rozhodcovský rozsudok exekučným súdom, odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd je nielen oprávnený ale aj povinný v každom štádiu exekučného konania riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (uvedený právny názor je plne v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. 2. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné skúma súd z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase prvoinštančného konania.
23. S otázkou, či bol súd rozhodujúci v rámci exekučného konania oprávnený skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa už zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456¬/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
24. Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
25. Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
26. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.
27. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1 OZ.
28. Pri preskúmaní správnosti záverov okresného súdu v rozsahu danom odvolaním oprávneného, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne ustálil, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská doložka sa nijako neodlišuje od ostatného textu Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, preto možno ustáliť, že ak bol úver povinnému poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať len ako celok, vrátane Všeobecných úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky, alebo mohol zmluvu ako celok odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa a to napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky umožňujúcemu obrátiť sa so žalobou na všeobecný súd, v prípade ak podá žalobca žalobu na tento súd ako prvý, pretože miera práv spotrebiteľa v porovnaní s mierou práv dodávateľa zakladá takmer úplnú dominanciu dodávateľa v tomto zmluvnom vzťahu. Rozhodcovská doložka predstavuje v tomto prípade neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej neprijateľnosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti alebo nečinnosti. V súvislosti s ochranou spotrebiteľa je preto pri rozhodcovskej doložke dôležité, aby mal spotrebiteľ možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, iba ak si konanie na rozhodcovskom súde výslovne vyjednal (želal).
29. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol ako celok vydaný v rozpore so zákonom, preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Uvedený dôvod zastavenia exekúcie je primárny a základný, preto nebolo potrebné, aby okresný súd posudzoval, či predmetná zmluva o úvere obsahuje ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky napr. dojednanie o úroku z omeškania, tak ako to uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Pokiaľ tak ale v rámci svojho rozhodovania okresný súd učinil a popri tom sa vysporiadal aj s rozhodcovskou doložkou z hľadiska kritérií podstatných pre posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, táto skutočnosť žiadnym spôsobom neovplyvnila správnosť záverov rozhodnutia okresného súdu
30. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP v celom rozsahu potvrdil konštatujúc, že s ďalšími argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní sa nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami rozhodnutie neodôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.
31. O trovách konania odvolací súd nerozhodoval, z dôvodu, že súd prvej inštancie rozhodnutie o trovách exekúcie ponechal na samostatné rozhodnutie, s tým že o nich rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
32. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).