Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/138/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: GAS-MOUNT, spol. s r.o., IČO: 31 431 089, so sídlom Kostolné Kračany 58, zastúpený advokátom: JUDr. Ernest Csonga, Jesenského 5026/13A, Dunajská Streda, proti žalovanému: Obec Vydrany, IČO: 00 228 788, Vydrany 71, zastúpený advokátom: Mgr. Peter Voloch, Čáčovská 305, Senica, o zaplatenie 20.061,31 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 03.06.2016, č.k. 16Cb/190/2015-74, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.061,31 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 20.061,31 eur od 18.4.2015 do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že si žalovaný u žalobcu telefonicky alebo osobne objednal vybudovanie betónovej plochy pri kultúrnom dome, rôzne údržbárske a zemné práce, výmenu okien v kultúrnom dome, zemné práce na elektrickú prípojku v areáli futbalového ihriska a vybudovanie základovej dosky rozhľadne, čím vznikla zmluva o dielo. Žalobca práce vykonal, žalovaný však ich cenu neuhradil, aj keď vykonanie týchto prác priznal aj v obecných novinách a ďalších periodikách. Žalobca žiadal priznať žalovanú sumu eventuálne ako bezdôvodné obohatenie.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 03.06.2016, č.k. 16Cb/190/2015-74 rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.536,59 eur k rukám advokáta žalovaného. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou do obchodného registra [§ 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka], ktorej predmetom činnosti je okrem iného stavebná činnosť (realizácia stavieb) a žalovaná je obec - jednotka územnej samosprávy. Súd z vykonaného dokazovania zistil, že približne v júli 2012 oslovil konateľa žalobcu starosta žalovanej obce s tým, že obec by privítala vykonanie určitých konkrétnych stavebných, ktoré starosta konateľovi bližšie opísal. Okrem iného uviedol, že obec by potrebovala zhotovenie betónového základu pre vežu postavenú z betónových dielcov. Nebolo zistené, že by starosta jednoznačne prejavil, že sa obec zaväzuje za tieto práce zaplatiť, resp. že si ich od žalobcu objednáva. Starosta žalovanému ukázal pozemok, na ktorom by základ mal stáť, upozornil však, že pozemky nepatria obci, resp. nie sú vyporiadané. Pokiaľ ide o projektovú dokumentáciu, starosta odkázal na Ing. S., ktorého spoločnosť

TSC Consulting s.r.o. vypracovala projekt „Základová doska“. Žalobca prostredníctvom svedka Ing. C. vypracoval cenovú ponuku, nebolo však zistené, že by ju starosta dostatočne jasne akceptoval. Napriek tomu žalobca začal s výkopovými prácam, zhotovením armatúry a jej zabetónovaním, takže približne do konca júla 2012 bola táto základová doska hotová. Žalobca ďalej v priebehu júla 2012 až októbra 2012 vykonal pre žalovanú obec rôzne údržbárske a zemné práce (betónovanie parkoviska, úprava potrubia, naloženie zeminy, servis gamatky). O ich vykonanie žiadali žalobcu zamestnanci obce p. K. (zároveň organizátorka podujatia „Vydranská hostina“, článok č. l. 44 a 45) a p. W. (vedúci hospodárskej správy obce), nebolo však dokázané, že by jasne prejavili, že si tieto práce objednávanú odplatne pre obec a zaväzujú sa za ne zaplatiť. V júli 2012 alebo 2013 (presný rok sa nepodarilo ustáliť) starosta žalovanej obce prejavil, že by bolo potrebné vybudovať betónovú plochu za kultúrnym domom vo Vydranoch, pričom žalobca potrebné práce vykonal približne za 2 týždne. Nebolo zistené, že by starosta jednoznačne prejavil, že sa obec zaväzuje za tieto práce zaplatiť, resp. že si ich od žalobcu objednáva. Betónová plocha bola vybudovaná na pozemku parc. č. 810/2. Nebolo zistené, kto bol vlastníkom tejto parcely v čase výstavby, žalovaná obec to však nebola, čo nebolo sporné. K 26. aprílu 2016 bola však vlastníkom tohto pozemku fyzická osoba, ktorá skutočnosť bola známa zo spisu sp. zn. 16 Cb 129/2015. Približne v auguste 2013 žalobca pre žalovaného vykonal určité zemné práce v súvislosti s výstavbou elektrickej prípojky taktiež na parc. č. 810/2, no taktiež sa nepodarilo ustáliť, kto konkrétne a za akých podmienok tieto práce objednal, najmä, že by starosta prejavil, že sa obec zaväzuje za tieto práce zaplatiť, resp. že si ich od žalobcu objednáva. Konečne, v októbri 2013 starosta žalovanej obce prejavil, že v rámci rekonštrukcie kultúrneho domu vo Vydranoch by bolo dobré vymeniť aj okná; zároveň sa to žalobcovi v súvislosti s vykonávanou rekonštrukciou javilo potrebné. Žalobca preto zakúpil a dodal žalovanej obci okná, ktoré žalovaná obec sama (bez pomoci žalobcu) osadila. Opäť však nebol dokázaný jasný prejav žalovanej obce, že za tieto okná zaplatí, resp. že si ich objednáva. Žalobca po vykonaní uvedených prác až 10. apríla 2015 vystavil faktúru č. 150010, ktorou fakturoval „vykonané práce v obci Vydrany“ v celkovej sume 20.061,31 eur aj s DPH, avšak žalovaná obec túto sumu neuhradila. Predmetom sporných prác boli práce týkajúce sa zabezpečovania verejných potrieb (slávnostné podujatie, okná kultúrneho domu, výkopy na ihrisku, betónová plocha a pod.). Podľa § 261 ods. 2 a ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. februára 2013 (resp. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom pred týmto dňom) by sa teda právne vzťahy medzi žalobcom a žalovanou obcou pri takýchto prácach (ak by boli vykonávané pre obec) spravovali Obchodným zákonníkom (jeho treťou časťou). Podľa § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka pritom platí, že ustanovenia upravujúce v II. hlave tejto časti jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. Podstatné časti zmluvy sú základným kvalifikačným kritériom pre určenie zmluvného typu - ak zmluva obsahuje tieto časti, ide o zmluvu typovú, ak nie, nejde o príslušnú typovú zmluvu (môže ísť o zmluvu nepomenovanú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka). Podstatné časti zmluvy sú pritom spravidla vymedzené v základnom ustanovení príslušného zmluvného typu (porov. Ovečková, O.: . Komentár 2. IURA EDITION : Bratislava 2005, s. 27 a 28). Podstatné časti zmluvy o dielo sú upravené v § 536 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že sa ňou zhotoviteľ zaväzuje vykonať dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. Podstatnými časťami zmluvy o dielo sú teda dielo (hmotne zachytený výsledok činnosti, § 536 ods. 2 Občianskeho zákonníka), prejavený záväzok zhotoviteľa vykonať ho a prejavený záväzok objednávateľa za jeho vykonanie zaplatiť. Ak niektorá z týchto časti chýba, nemôže sa zmluva (dohoda) medzi účastníkmi považovať za zmluvu o dielo. Predpokladom vzniku nárokov z akejkoľvek zmluvy je však nepochybne vznik určitej zmluvy. Proces vzniku zmlúv je aj pre oblasť obchodného práva (§ 1 ods. 2 Obch. zák.) upravený v § 43a až 44 Občianskeho zákonníka. Podľa § 43a Občianskeho zákonníka je návrhom zmluvy prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Podobne prijatie návrhu je podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka definované ako včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh adresovaný, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas. Obe citované ustanovenia tak kladú pomerne prísne nároky tak na návrh, ako aj prijatie návrhu na uzavretie zmluvy a vyžaduje, aby v oboch prípadoch bol z úkonu zjavný prejav, že ten, kto ho robí, chce uzavrieť zmluvu, ktorou chce byť viazaný. Práve touto vôľou spôsobiť právny následok v podobe vzniku zmluvy, ktorá by bola pre prejavujúce záväzná, sa návrh a prijatie odlišujú od rôznych nezáväzných prejavov (ponúk, spoločenských záväzkov, úsluh a pod.). V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu podľa názoru súdu nevyplýva, že by obec urobila taký prejav, ktorý je dostatočne určitý (ktorý by obsahoval podstatné časti zmluvy o dielo podľa § 536

a nasl. Obchodného zákonníka), a z ktorého by bolo možné vyvodiť už vôľu byť viazaný v prípade jeho prijatia. Naopak, zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že starosta obec sa takýto jednoznačný prejav urobiť zdráhal a nechcel výslovne prisľúbiť ani zaplatenie, ani jasný záväzok tak urobiť napr. vo forme vystavenia záväznej písomnej objednávky. Taktiež prejavy žalobcu v tomto smere nie sú dostatočne jednoznačné, keďže ani žalobca sám jednoznačne neprejavil, za akých podmienok majú byť ním vykonané práce vykonané (teda za akých podmienok majú byť uzavreté zmluvy o nich). Z prejavov oboch strán tak podľa názoru súdu nemožno dostatočne jasne identifikovať podstatné časti zmluvy o dielo podľa § 536 Obchodného zákonníka, najmä dielo, záväzok žalobcu ho zhotoviť a záväzok žalovanej obce zaň zaplatiť, v dôsledku čoho takáto zmluva nemohla vzniknúť. Okrem toho však práve vzhľadom na nedostatočnú určitosť a nedostatočne jasne prejavený záväzok viazanosti nemohli tieto prejavy viesť ani k vzniku inej zmluvy. Preto podľa názoru súdu medzi účastníkmi nevznikla zmluva, z ktorej by žalobcovi vzniklo právo žiadať zaplatenie vykonaných prác. Za dôvod vzniku zmluvy nemožno podľa názoru súdu považovať ani samotný fakt, že práce boli vykonané, keďže dôvodom ich vykonania mohlo byť hocičo (napríklad aj žalovaným tvrdený sponzoring a pod.). Za prejavy smerujúce k vzniku zmluvy nemožno podľa súdu považovať ani tvrdenú súčinnosť obce pri ich vykonávaní. Žalovaná obec totiž nikdy nepoprela, že by s prácami nesúhlasila, popierala len to, že by si ich sama objednala, resp. že by sa zaviazala za ne zaplatiť. Ak niekto vychádza z toho, že za jemu vykonané práce netreba platiť, potom je nelogické, prečo by mal vykonávaniu takýchto prác aktívne brániť. Dôkazom uzavretia zmluvy medzi účastníkmi nie je ani skutočnosť, že obec ako stavebný úrad nezačala konanie o odstránení stavieb. Predovšetkým konanie alebo nečinnosť obce ako stavebného úradu (orgánu verejnej správy) nie je zo súkromnoprávneho hľadiska relevantná. Obec ako stavebný úrad sa totiž spravuje v oblasti štátnej stavebnej správy inými predpismi než vo svojich súkromnoprávnych vzťahoch. Aj keby nečinnosť v istých špecifických prípadoch mohla byť chápaná ako konkludentný právny úkon (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nemožno povedať, že nekonaním ako stavebný úrad obec nepochybne prejavila vôľu zaplatiť stavebníkovi za vykonané stavby (práce). Nekonanie na úseku stavebnej správy totiž môže byť motivované inými dôvodmi (napr. vedomosť, že prípadné konanie o odstránení by bolo bezvýsledné alebo nezákonné) než tým, že by obec chcela prejaviť svoju viazanosť zmluvou so stavebníkom a záväzkom zaplatiť mu za vykonané práce.

3. Žalobca sa svojich nárokov domáhal alternatívne aj z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa neho malo vzniknúť žalovanej obci. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, je bezdôvodným obohatením obohatenie jedného na úkor druhého vzniknuté okrem iného aj plnením bez právneho dôvodu. V prerokúvanej veci je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovanou obcou v dôsledku nedostatočne zaväzujúcich prejavov nevznikla žiadna zmluva, teda žiaden právny dôvod, na základe ktorého žalobca poskytoval svoje plnenia. Toto plnenie tak v skutočnosti predstavuje plnenie bez právneho dôvodu, teda je bezdôvodným obohatením podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predsa však podľa názoru súdu žalobca nemá právo domáhať sa jeho vydania od žalovanej obce. Predovšetkým, vybudovanie betónovej plochy zo strany žalobcu na parcele č. 810/2 a vybudovanie elektrických prípojok na tej istej parcele nemôže predstavovať bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej obce. Zo zisteného skutkového stavu je totiž zrejmé, že uvedená parcela nebola a ani dodnes nie je vlastníctvom žalovanej obce, ale inej osoby. Ak sa teda betónová plocha stala súčasťou pozemku a tým ho zhodnotila, získal tým bezdôvodné obohatenie vlastník pozemku, nie žalovaná obec. Preto podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevznikol záväzok obce na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia. Navyše treba doplniť aj to, že žalobca podľa nespochybnených tvrdení žalovanej obce bol upozornený na to, že tento pozemok nie je majetkovo vysporiadaný (obec nebola jeho vlastníkom). Problémy investícií do cudzích vecí sú však okrem iného riešené v § 130 a 131 Občianskeho zákonníka odlišne od § 451 Občianskeho zákonníka. Z § 131 Občianskeho zákonníka možno totiž vyvodiť, že ak nedobromyseľný držiteľ (teda taký, ktorý nemá dôvod sa domnievať, že mu vec patrí) investuje do držanej veci, nemá právo žiadať od vlastníka ani náhradu investícií, ale len bežných prevádzkových a údržbových nákladov. Investície si eventuálne môže len oddeliť in natura, pokiaľ je to možné bez znehodnotenia veci, inak ich musí vlastníkovi vrátiť s vecou. Nedobromyseľný držiteľ teda musí strpieť to, že vlastník veci si ponechá to, čím on (držiteľ) vec zhodnotil. Takéto plnenie potom ale logicky nepredstavuje ani bezdôvodné obohatenie. Tvrdenie žalobcu o svojej „dobrej viere“ v spoluprácu so samosprávou je nedostatočné na to, aby mohol žiadať náhradu svojich nárokov podľa ustanovení o dobromyseľnom držiteľovi (§ 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka ). V citovanom ustanovení § 131 Občianskeho zákonníka sa totiž podľa názoru súdu zrkadlí jeden zo základných princípov občianskeho práva, podľa ktorého nikto nesmie svojvoľne zasahovať do vecí

iného. Je právom vlastníka nechať vec znehodnotenú a nikto mu nemôže nanútiť jej zhodnotenie a potom od neho vymáhať vzniknuté obohatenie. Opačný výklad by bol v rozpore aj s princípom súkromnej autonómie, ktorý vyplýva z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Preto hoci ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (hoci sa netýka samotnej dobromyseľnej držby) treba interpretovať v zhode s týmito princípmi tak, že bezdôvodné obohatenie nemôže vzniknúť, ak niekto svojvoľne poskytuje druhému plnenie bez právneho dôvodu, hoci vie, že takéto plnenie nemusí poskytnúť, ale rozhodne sa tak robiť zo svojej dobrej vôle. Priznať následne nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by znamenalo nanútiť „obohatenému“ povinnosť celkom zjavne proti jeho vôli, len na základe rozhodnutia obohacujúceho. Preto nemožno ani podľa § 451 Občianskeho zákonníka priznať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak sa obohacujúci dobrovoľne rozhodol investovať do cudzej veci vediac, že na to nemá právny dôvod.

4. Zvyšné nároky (okná, základy, údržbárske práce) by mali byť bezdôvodným obohatením preto, že boli poskytnuté bez právneho dôvodu, keďže medzi žalobcom a žalovanou obcou nedošlo k uzavretiu zmluvy. Ak by však malo dôjsť k uzavretiu zmluvy, potom podľa § 6 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom v rozhodnom čase by takáto zmluva musela mať písomnú formu, keďže by sa zjavne týkala nakladania s majetkom obce (finančnými prostriedkami, resp. nehnuteľnosťami, na ktorých boli práce vykonávané. Ustanovenie § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení účinnom do 31. decembra 2015 potom ustanovovalo, že písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba (t. j. medzi iným obec, § 2 ods. 1 cit. zák.) a ktorá sa týka používania finančných prostriedkov, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy (medzi inými opäť obec), resp. ktorá sa týka nakladania s majetkom obce, je tzv. povinne zverejňovanou zmluvou, ktorá sa podľa § 5 ods. 9 cit. zák. povinne zverejňuje na webovom sídle povinnej osoby alebo v Obchodnom vestníku. V nadväznosti na to § 47a ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že takáto zmluva je účinná až po jej zverejnení uvedeným spôsobom. Ak sa neuverejní do troch mesiacov od jej uzavretia, resp. udelenia súhlasu, tak platí, že k uzavretiu nedošlo (§ 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka). Citovaná úprava, ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 546/2010 Z. z., ktorým bola povinnosť zverejňovať zmluvy do právneho poriadku zavedená (Národná rada Slovenskej republiky, V. volebné obdobie, tlač 106) »núti povinné osoby, aby pri nakladaní s verejnými prostriedkami dbali najmä na právnu a ekonomickú výhodnosť alebo aspoň vyváženosť práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy... povinné osoby sa nie vždy správali ako „dobrý hospodár“. Osoby boli laxné k verejným prostriedkom alebo k majetku, ktorý im patrí. Ak už zmluva bola platne uzavretá, povinná osoba pod tlakom spoločenskej kontroly nemala právnu možnosť zrušiť záväzok, ktorý na základe zmluvy vznikol. Verejnosť mala len obmedzenú možnosť oboznámiť sa so znením týchto zmlúv a nebola dostatočne informovaná o ich obsahu. Zároveň sa úpravou posilní informovanosť daňovníkov a poplatníkov o nakladaní s ich príspevkami, ktoré sa stávajú súčasťou verejných prostriedkov«. Účelom úpravy zverejňovania zmlúv ako predpokladu ich účinnosti je teda ochrana verejného záujmu, a to jednak v podobe ochrany verejných prostriedkov, ale aj zabezpečení transparentnosti na strane druhej, teda na strane osôb, ktoré sa stávajú obchodnými partnermi povinných osôb. Inak povedané, účelom citovanej úpravy je zabezpečiť, aby každý, kto chce obchodovať a zarábať na obchodoch s povinnými osobami (okrem iného aj obcami), strpel verejné oznámenie tejto skutočnosti a tiež podmienok, za akých tieto obchody robí. Ak tak neurobí, podľa § 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka musí akceptovať, že medzi ním a povinnou osobou žiaden obchod nevznikne. Ak však je účelom citovaných ustanovení zabezpečiť takúto transparentnosť, je podľa názoru súdu vylúčené, aby bolo možné dosiahnuť ten istý cieľ prostredníctvom iného právneho inštitútu bez požadovanej transparentnosti. Práve to by však bol výsledok aplikácie inštitútu bezdôvodného obohatenia v takýchto prípadoch. Nezverejnením povinne zverejňovanej zmluvy sa totiž podľa § 47a ods. 4 Obč. zák. vytvára stav, že žiadna zmluva neexistuje. Účelom tejto úpravy je totiž zabezpečiť, aby pri porušení požiadaviek transparentnosti upravených v § 47a Občianskeho zákonníka a § 5a zák. č. 211/2000 Z. z. nemohla protistrana povinnej osoby pre seba z takto nezverejnenej zmluvy vymáhať a dosiahnuť žiadne plnenia. Zároveň však platí, že ak na základe takto nezverejnenej zmluvy už bolo plnenie zo strany tejto protistrany poskytnuté, podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka by šlo o bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, na ktorého vrátenie by mala mať táto protistrana nárok. Keďže však ide veľmi časti o práce, resp. iné výkony, podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka by spravidla prichádzalo do úvahy len vydanie peňažnej náhrady. Nárokom na zaplatenie peňažnej náhrady by však protistrana povinnej osoby mala v podstate rovnaké nároky ako z nezverejnenej zmluvy, a to nároky na zaplatenie za svoje vykonané práce. Táto protistrana by tak aj napriek tomu, že zmluva nebola zverejnená, jej identita nebola verejne oznámená a podmienky

obchodu neboli podrobené verejnej kontrole, dosiahla vo svojej podstate rovnaký cieľ, aký sa mal dosiahnuť nezverejnenou zmluvou. Protistrana by tak mala v podstate rovnaké nároky bez toho, aby zmluva bola zverejnená, čo však odporuje účelu, ktorý sleduje úprava § 47a Občianskeho zákonníka a § 5 zákona č. 211/2000 Z. z. Práve preto musí podľa názoru v týchto prípadoch byť vylúčený aj nárok z bezdôvodného obohatenia, pretože jeho priznanie by odporovalo tomuto účelu. Jeho uplatňovanie zo strany protistrany povinnej osoby (teda zo strany podnikateľa, ktorý uzavrel s povinnou osobou daný obchod) tak v podstate znamená konanie, ktoré sa snaží ťažiť z protiprávnej situácie. Preto treba takéto uplatňovanie nárokov považovať v podstate za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý je v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprípustný. Podobný prístup k problému bezdôvodného obohatenia z protiprávnych zmlúv možno pozorovať aj v iných odvetviach práva, ale tiež v iných právnych poriadkoch. Podobne ako § 47a Občianskeho zákonníka aj ustanovenia o verejnom obstarávaní sledujú cieľ zabezpečiť transparentnosť v hospodárení štátu a verejných zdrojov, ale tiež zabezpečiť, aby zvýhodňovaním pri zadávaní verejných objednávok nedochádzalo k deformácii trhového prostredia. Rozpor s predpismi verejného obstarávania môže viesť až k neplatnosti príslušnej zmluvy, pričom neplatnosť a následky s ňou spojené nie je následne možné obchádzať cez nároky z bezdôvodného obohatenia (porov. v tomto smere inštruktívne rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie z 13. apríla 2016, č. 49240/2015, 7355-3000/2016). Podobný prístup pritom existuje aj vo viacerých európskych právnych poriadkoch. Podľa judikatúry nemeckých súdov (porov. rozsudok Krajinského súdu Saarbrücken sp. zn. 3 O 260/2011) spôsobuje koluzívne konanie, ktoré obchádza predpisy o verejnom obstarávaní, stratu všetkých vzájomných nárokov všetkých zúčastnených. Súdy pritom vychádzajú z toho, že práve rozpor s dobrými mravmi pri uzatváraní týchto zmlúv (kolúzia) spôsobuje aj rozpor všetkých nárokov s dobrými mravmi. Takisto francúzska a belgická judikatúra odopiera v týchto prípadoch priznať uplatňované nároky na základe princípu in pari causa turpitudinis cessat repetitio (obojstranná nečestnosť vylučuje vzájomné nároky). Španielsky občiansky zákonník zakazuje uplatňovanie týchto nárokov v čl. 1305 a 1306, taliansky v čl. 2035, holandský v čl. 6:211, takže podobný princíp bol formulovaný ako spoločný princíp európskeho občianskeho práva. Pokiaľ ide o slovenský právny poriadok, tu nie je dôvod neplatnosti zmluvy potrebné hľadať v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), ale v už citovanom výslovnom § 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Na následkoch pre jednotlivé právne nároky z týchto zmlúv uplatňované to však nič nemení. V prerokúvanej veci je zo zisteného skutkového stavu zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným napriek požiadavke § 6 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. nebola písomne uzavretá žiadna zmluva. V dôsledku toho nemohla byť takáto zmluva ani zverejnená podľa § 5a ods. 1 a 9 zák. č. 211/2000 Z. z. a § 47a ods. 1 Občianskeho zákonníka, hoci by uverejnená byť mala a musela. V dôsledku toho podľa názoru súdu musí povinne nastúpiť fikcia neuzavretia takejto zmluvy v zmysle § 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca v takomto prípade plnil bez právneho dôvodu (keďže zmluva sa považuje za neuzavretú) a uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, potom podľa toho, čo bolo uvedené v predošlom texte, treba jeho nároky kvalifikovať ako obchádzajúce účel § 47a Občianskeho zákonníka (ochranu transparentnosti) a tým rozporné s dobrými mravmi. Priznaniu takýchto nárokov potom výslovne bráni § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení. Súd zo všetkých uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

5. Súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého má plne úspešný žalovaný nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré pozostávajú len z trov právneho zastúpenia. Tarifná hodnota veci sa podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. určuje z hodnoty veci alebo práva ku dňu začatia poskytovania právneho služby (prevzatia zastúpenia), teda zo sumy 20.061,31 eur. Základná sadzba tarifnej odmeny z tejto sumy je v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. je 370,14 eur. Súd za nahraditeľné trovy právneho zastúpenia považoval sumu 1.536,59 eur, ktorá pozostáva zo základnej sadzby odmeny za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, účasť na pojednávaní 6. mája a 3. júna 2016 - § 13a ods. 1 písm. a/ a d/ vyhl. 655/2004 Z. z.) po 370,14 eur, teda celkovo 1110,42 eur; paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za tri úkony v roku 2016 po 8,58 eur, teda celkovo 25,74 eur; cestovných náhrad na pojednávanie 6. mája 2016 (§ 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu Senica - Dunajská Streda a späť, celkovo 212 km, v tom tzv. kilometrovné vo výške 0,183 eur/km, teda spolu 38,80 eur; pohonné hmoty - spotreba podľa technického preukazu predloženého právnym zástupcom žalobcu je 6,9 l/100km, cena pohonných hmôt tankovaných na ten deň je 1,239 eur/l, celkové náklady na pohonné hmoty preto predstavujú (6,9x2,12x1,239=) 18,12 eur; cestovných náhrad na pojednávanie 3. júna 2016 (§ 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu Senica

- Dunajská Streda a späť, celkovo 212 km, v tom tzv. kilometrovné vo výške 0,183 eur/km, teda spolu

38,80 eur; pohonné hmoty - spotreba podľa technického preukazu predloženého právnym zástupcom žalobcu je 6,9 l/100km, cena pohonných hmôt tankovaných na ten deň je 1,279 eur/l, celkové náklady na pohonné hmoty preto predstavujú (6,9x2,12x1,279=) 18,71 eur; náhrady za stratu času (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu na pojednávanie 6. mája a 3. júna 2016 vždy v trvaní po 10 polhodín po 14,30 eur, teda celkovo 2x10x14,30= 286 eur s tým, že priznanú náhradu je žalobca povinný zaplatiť do rúk advokáta žalovaného (§ 149 O. s. p.).

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v prípade ak nezmení napadnutý rozsudok tak, že návrhu žalobcu v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného k náhrade trov konania v plnej výške. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že podľa úvahy súdu sporným je otázka, či všetky práce boli vykonané na základe záväznej objednávky žalovaného. Súd dospel k takým skutkovým záverom, že ani v jednom prípade sa nepodarilo preukázať žalobcovi, že by žalovaný ústami starostu skutočne tieto práce záväzne objednal s úmyslom prijať na seba aj záväzok zaplatiť za vykonané práce odmenu. V nadväznosti na takýto záver potom súd dôvodí, že nakoľko medzi účastníkmi nedošlo k uzatvorení platnej zmluvy o dielo, nemôže ani žaloba sa domáhať zaplatenia ceny za vykonané práce. Súd teda v konečnom dôsledku vo svojom odôvodnení tvrdí, že žaloba nemá oporu jednak ani v zmluve o dielo, keďže jednak podľa jeho názoru vôbec nevznikla popr. aj keď vznikla je neplatná a taktiež nárok nie je možné priznať ani titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca uviedol, že súd sa inou eventualitou z hľadiska právnej kvalifikácie ani nezaoberal. Súd v tomto smere pochybil, keďže povaha žalobného návrhu a teda predmet sporu s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu si vyžadoval skúmanie každej, do úvahy prichádzajúce právnej kvalifikácie a teda aj prípadnú možnosť skúmať dôvody žaloby aj s prihliadnutím na to, či nie sú splnené zákonné podmienky na priznanie nárokov žalobcu titulom náhrady škody. Súd svoje právne závery opiera okrem iných aj o čl. II ods. 3 Ústavy SR ako aj článok XX. ods. 1 Ústavy SR, pričom podľa nášho názoru v danom prípade z pohľadu zamietnutia návrhu žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia je odkaz na princíp súkromnej autonómie nemiestny. Nebolo totiž vôbec preukázané, že by mal žalobca konať svojvoľne, svojvoľne poskytnúť žalovanému plnenie, dokonca ho nútiť takéto plnenie prijať len preto, aby sa potom mohol dovolávať bezdôvodného obohatenia. Zotrvávame na našich prednesoch a tvrdeniach, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o dielo podľa § 536 a nasl. ust. Obchodného zákonníka a to ústne. Takto uzatvorená zmluva má všetky náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, keďže ústami starostu žalovaného došlo nepochybne k objednaniu všetkých prác, ktoré sú predmetom tohto sporu a boli dojednané podstatné náležitosti takejto zmluvy minimálne rozhľadňa resp. jej betónové náklady boli objednané starostom žalovaného, došlo k presnej špecifikácii, kde na ktoré miesto a akým spôsobom majú byť zhotovené základy tohto diela, pričom celú projektovú dokumentáciu vo vlastnej réžii zaobstarala obec a túto aj nesporne odovzdala žalobcovi. V čase rozhodovania vo veci samej už bola nehnuteľnosť, na ktorej sa rozhľadňa, nachádza vo vlastníctve žalovaného, pričom jej umiestnenie, veľkosť ako aj požadovaná kvalita boli taktiež presne vyšpecifikované žalovaným, ktorý osobne vyznačil aj presné rozmery celej betónovej plochy. Práce boli riadne vykonané a včas v súlade s požiadavkami žalovaného ako aj s jeho vedomím pokiaľ ide o cenu tohto diela, keďže obe spomínané stavebné diela už mali slúžiť obecnej samospráve aj obyvateľom najneskôr ku dňu organizovania tzv. obecných dní, ktoré sa konajú vždy rok začiatkom augusta. Starosta žalovaného osobne dohliadal na práce a takmer denne kontroloval ako postupujú pracovníci žalobcu, ktorých aj osobne usmerňoval, aby všetky práce boli vykonané včas. Z hľadiska funkčnosti betónovej plochy bolo potrebné zabezpečiť aj vybudovanie infraštruktúry, preto žalobca vykonal aj celý rad ďalších prác, ktorými zabezpečil prepojenie budovy obce a realizovanej betónovej plochy dodávkou elektrickej energie ako aj vody. Keďže v tom čase prebiehali aj ďalšie práce pre žalovaného, žalobca zabezpečil aj dodávku dvoch okien, ktoré (následne boli aj zabudované do budovy kultúrneho domu. Ani túto skutočnosť v podstate žalovaný nepoprel, naopak uviedol, že okná boli v skutočnosti dodané s tým, že ich montáž už zabezpečil žalovaný vo vlastnej réžii, preto boli fakturované bez prác v podstate v nadobúdacej hodnote vo výške 1.333,07 eur vrátane DPH. Teda ani tento tovar nebol dodaný svojvoľne so zámerom darovať alebo sponzorovať žalovaného ako to naznačuje vo svojom napadnutom) rozsudku prvostupňový súd. Pokiaľ ide o pozemok, na ktorom bola vybudovaná betónová plocha je taktiež pravdou, že tento nie je vlastníctvom žalovaného, avšak z hľadiska platnosti zmluvy o dielo je to nepodstatné, keďže žalobca dôveroval zástupcovi žalovaného, vychádzal z toho, že prácu mu zadáva štatutárny orgán žalovaného, teda verejnoprávna autorita, starosta obecnej samosprávy, o ktorom ani len náhodou nezapochyboval, že by ho navádzal na výkon akýchkoľvek prác v rozpore so zákonom. preto okolnosti, týkajúce sa

uzatvorenia zmluvy o dielo ústnou formou mu neboli podozrivé, spoliehal sa na to, že ústna dohoda a prísľub starostu na prerokovanie predmetných investícii boli riadne uskutočnené a prerokované na obecnom zastupiteľstve alebo sa tak stane v najbližšom čase. Starosta žalovaného bol v priebehu výkonu prác viackrát žalobcom dotazovaný ohľadom finančného vyrovnania, pričom pri týchto ústnych rokovaniach bol vždy veľmi presne a podrobne informovaný o stave prác a boli mu zakaždým odovzdané konkrétne listiny, ktoré presne popisovali kedy boli práce vykonávané, v akom rozsahu boli vykonávané, v akej hodnote boli vykonávané a to aj s uvedením počtu odpracovaných hodín ako aj počtu pracovníkov, ktorý jednotlivé práce vykonávali. Tieto listiny, ktoré sa nachádzajú aj v spise, starosta zakaždým prevzal od zástupcu žalobcu, oboznámil sa s ich obsahom s poznámkou, že "papierovanie" budeme riešiť následne a neskôr, žiadalo strpenie a argumentoval tým, že obec je vo finančných ťažkostiach, avšak rozhodne svoj sľub práce zaplatiť dodrží, a že sám uvedie termíny, kedy bude aktuálne predmetné práce žalobcom fakturovať s tým, že dovtedy už prebehne aj schvaľovací proces v obecnom zastupiteľstve v súlade so zákonom o nakladaní s majetkom obce ako aj o obecnom zriadení ako aj zákonom o slobodnom prístupe k informáciami. Žalovaný teda presne od počiatku vede o všetkých prácach na ktorých sa dohodli, ako aj o cene resp. minimálne bol uzrozumený s tým, že v akej cene budú práce vykonané. Súd ustálil, že k zmluve o dielo nedošlo, podľa úvahy súdu žalobca konal svojvoľne, musel si byť vedomý, že všetky práce vykonáva bezodplatne s najväčšou pravdepodobnosťou malo isť o sponzorský dar, s ktorým záverom sa žalobca ani skutkovo ani právne nestotožňuje. Záver súdu o tom, že by žalobca konal svojvoľne a s vedomím, že práce vykonával bezodplatne evidentne nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V tomto smere nemožno zanedbať aj iné aspekty prípadu, akými sú ekonomická kauzálnosť. Právny záver súdu, vyslovený na str. 9 bod 16 rozsudku je možné akceptovať dovtedy, pokiaľ tvrdí, že nebola uzavretá medzi účastníkmi žiadna písomná zmluva. Žalobca súhlasí s tým, že neexistujúca písomná forma sa nedá ani zverejniť tak, ako to predpokladá zák. č. 211/2000 Zz. v platnom znení, avšak sa nemôže stotožniť s názorom súdu, že v takýchto prípadoch súdu nutne nastupuje fikcia neuzatvorenia takejto zmluvy a ak takýto výklad pripustíme, potom tým zrejme popierame aj existenciu resp. možnosť uzatvoriť zmluvu o dielo aj neformálne. Ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka nikde nezakotvuje výnimky z neformálnosti s odkazom na § 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka, preto je toho názoru, že neexistencia písomnej formy ešte nemusí mať nutne za následok aj to, že by nedošlo vôbec k uzatvoreniu žiadnej zmluvy. Ak sa pripustí, že z dôvodu nezverejnenia zmluvy je takáto ústna zmluva neplatná resp. neúčinná, potom zrejme logicky môže nastúpiť iná právna kvalifikácia a to bezdôvodné obohatenie minimálne vo vzťahu k vyhliadkovej veži, ktorej základy postavil žalobca a v čase rozhodovania vo veci samej aj pod ním ležiaci pozemok už tvoril vlastníctvo žalovaného, ako aj vo vzťahu dvoch okien, ktoré nesporne žalovanému žalobca odovzdal. Vo vzťahu k vybudovanej betónovej ploche a ostatných prác súd ustálil, že tieto nemožno kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie, čomu môžeme prisvedčiť za predpokladu, že zmluva o dielo je neplatná, súd sa však ďalej už neriešil otázku inej možnej právnej kvalifikácie, a preto má žalobca za to, že svojim postupom súd porušil zákon. Súd tvrdil, že za dôvod vzniku zmluvy nemožno považovať ani fakt, že práce boli vykonané, na druhej strane tvrdí, že dôvodom mohlo byť hocičo, napr. sponzoring. A keďže existuje rad ďalších dôkazov, i keď nepriamych, súd mal trvať na tom, aby žalovaný svoje tvrdenie o údajnom sponzoringu aj preukázal. Keďže sa tak nestalo, o žiadnom sponzoringu hovoriť v danom prípade nemožno. Žalobca nekonal svojvoľne a nijakým spôsobom nenútil žalobcovi nič také, čo by mohlo vyvolať dojem, že jeho konanie je v rozpore s dobrými mravmi, ako sa to snaží prezentovať súd a jednak tomu, že žalovaný prejavil vôľu objednať práce dostatočne určite a zrozumiteľne a vyvolať tým právne účinky s tým spojené. Iniciátorom vykonaných prác bol starosta žalovaného /nepoprel/, všetky práce boli reálne vykonané a dodnes slúžia svojmu účelu výlučne v réžii žalovaného, žalovaný dodal projektovú dokumentáciu žalobcovi ohľadom rozhľadne, ktorú spracovala externá firma, žalovaný nikdy neupozornil žalobcu, že by výsledkom jeho činnosti by mali byť čierne stavby poprel, že by konal bez stavebného povolenia, bol aktívny a súčinný v snahe preukázať zo strany žalobcu úmysel a vôľu žalovaného prostredníctvom článkov v miestnych obecných novinách, sa tieto zázračne a celkom náhodou stiahli z web ovej stránky obce a to práve s účinnosťou od apríla 2012, veď práve výtlačky po tomto dátume by boli relevantné. Zhrnuté, tieto nepriame dôkazy tvoria ako uzavretý okruh dôkaz priamy, ktorý usvedčuje žalovaného o jeho skutočnom zámere dielo - vykonané práce záväzne objednať a zaplatiť. Žalobca namietal nesprávnosť výroku o trovách konania, keď podľa jeho názoru je nesprávne vypočítaná odmena za stratu času, pretože vzdialenosť medzi Dunajskou Stredou a Senicou trvá osobným motorovým vozidlom nanajvýš 1 hodinu a 37 min.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok vo svojom odôvodnení veľmi podrobne rozoberá všetky svoje závery, prvoinštančný súd detailne a správne zistil skutkový stav a na základe tohto správne zisteného skutkového stavu správne vec právne posúdil. Žalovaný sa preto v plnej miere stotožňuje ako s výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, tak aj so všetkými jeho právnymi závermi a úvahami uvedenými v jeho odôvodnení, a preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Vo svojom odvolaní zo dňa 01.08.2016 žalobca uvádza, že súd mal skúmať, či nie sú splnené zákonné podmienky na priznanie nárokov žalobcu titulom náhrady škody. Tento argument je bezpredmetný a právne irelevantný, nakoľko vôbec nie sú splnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Nie je tu žiadne porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu) zo strany žalovaného, nakoľko žiadny z úkonov žalovaného nebol protiprávny a ani neporušil žiadnu svoju - právnu povinnosť v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, a to ani povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, nakoľko žiadna zmluva o dielo a ani iná obdobná zmluva nebola platne a účinne uzavretá. Nie je ani zrejmé, čo má byť podľa názoru žalobcu vôbec vzniknutá škoda na jeho strane, čo (aká vec) má byť predmetom poškodenia a aká ujma vznikla žalovanému akým zásahom do akých jeho subjektívnych práv. Neexistuje tu žiadna príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom i žalovaného ako škodcu (aj tak žiadny protiprávny úkon žalovaného nebol) a vzniknutou škodou (ktorá (neexistuje). Nakoniec tu neexistuje ani zavinenie žalovaného, nie je vôbec jasné aký úmysel (priamy či (nepriamy) mal mať žalovaný, resp. akej nedbanlivosti (vedomej či nevedomej) sa mal dopustiť. Pre prípadný nárok na náhradu škody (ak by vôbec existoval) pritom platia všetky argumenty, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozsudku (v bodoch 13 až 16) uviedol k prípadnému nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k povinnému zverejňovaniu zmlúv podľa § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, neúčinnosti nezverejnenej zmluvy podľa § 47a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak zákon ustanovuje povinné zverejnenie zmluvy, zmluva je účinná dňom nasledujúcim po dni jej zverejnenia, prípadne neplatnosti zmlúv, ktoré obec neuzatvorila písomne podľa 6 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, podľa ktorého všetky právne úkony spojené s nakladaním s majetkom obce musia mať písomnú formu, inak sú neplatné, takže nárok na náhradu škody by slúžil len ako ďalší pokus na protiprávne obchádzanie transparentnosti pri nakladaní s verejnými prostriedkami, a teda na vznik, rovnakých nárokov ako pri takejto neúčinnej alebo neplatnej zmluve, a je teda nutné vylúčiť na vrátenie bezdôvodného obohatenia (a teda aj nároky na náhradu škody). Vo vzťahu k prípadnému posúdenia predmetných plnení žalobcu ako bezdôvodného obohatenia žalovaného (resp. vzniku škody na strane žalobcu), a teda nárokov žalobcu ako nárokov na vrátenie bezdôvodného obohatenia (resp. nárokov na náhrady škody), žalovaný poukazuje na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie takýchto prípadných nárokov. Počas konania na súde prvej inštancie žalovaný vzniesol námietku premlčania všetkých žalovaných nárokov z dôvodu márneho uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na vrátenie bezdôvodného obohatenia a z právnej opatrnosti vznáša túto námietky premlčania aj V tomto vyjadrení, a to aj z dôvodu márneho uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na náhradu škody. Žalobu v tejto veci podal žalobca až dňa 22.06.2015. Pokiaľ ide pritom napríklad o betónovú dosku ako základu pre vežu pri obecnom úrade, podľa výpovede samotného konateľa žalobcu mal byť starostom žalovaného oslovený s takouto požiadavkou v júli 2012, pritom do konca júla 2012 mala byť táto betónová základová doska dokončená. Skutočnosť, že základová doska pod vežu bola skutočne vybudovaná do konca júla 2012 dosvedčuje aj výtlačok novín Žitný ostrov zo 14.08. Navyše aj samotný rozpočet k tejto základovej doske, ktorý je prílohou faktúry Č. 150010 zo dňa 10.04.2015, má dátum 18.06.2012. V čase podania žaloby dňa 22.06.2015 tak už máme uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba ako na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak aj na náhradu škody. Pokiaľ ide o betónovú plochu pri kultúrnom dome Vydrany, tu konateľ žalobcu uviedol, že táto mala byť vybudovaná v júli 2012 za približne 2 týždne, aj tu tak v čase podania žaloby dňa 22.06.2015 máme uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba ako na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak aj na náhradu škody. Takisto aj rôzne údržbárske a zemné práce (betónovanie parkoviska, úprava potrubia, naloženie zeminy, servis gamatky, súpis č.l. 7) boli vykonané v priebehu júla 2012 až októbra 2012, takže aj tieto sú v

čase podaní žaloby dňa 22.06.2015 z hľadiska dvojročnej subjektívnej premlčacej, doby ako na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak aj na náhradu škody, už premlčané. Súd prvej inštancie tak správne zamietol žalobu vo vzťahu k týmto nárokom aj z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stavaj v tom, že betónová plocha za kultúrnym domom bola vybudovaná na pozemku parc. č. 810/2 (kópia kat. mapy č.1. 47, snímky č.l. 60 a 61), 1 pričom v čase jej vybudovania nebola vlastníkom tohto pozemku žalovaná obec a nie je ním ani v súčasnosti, keď k 26.04.2016 bola vlastníkom tohto pozemku fyzická osoba (skutočnosť známa zo spisu 16Cb/129/2015). To isté platí aj pre nárok žalobcu za zemné práce súvisiace s výstavbou elektrickej prípojky, ktoré boli vykonané taktiež na tomto pozemku parc. č. 810/2 (súpis č.l. 6). Žalovaný pripomína, že ani pozemok, na ktorom žalobca vybudoval betónovú základovú dosku pre vežu nebol v tom čase vybudovaný na pozemku obce, hoci sa odvtedy stal čiastočne majetkom obce. Prípadný nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia, alebo náhradu škody, tak má žalobca voči vtedajším vlastníkom predmetných pozemkov, ktoré mal podľa jeho názoru predmetnými stavebnými úpravami zhodnotiť, nie však voči žalovanému, ktorý v tom čase vlastníkom predmetných pozemkov nebol (a v prípade pozemku pod betónovou plochou za kultúrnym domom ním nie je doteraz). Vo vzťahu k prípadnému vzniku napríklad nároku na náhradu škody voči novému vlastníkovi pozemku poukazuje žalovaný na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo 2688/2005 zo dňa 19.12.2007: „Tomu, kto nebol vlastníkom veci v čase, keď došlo k jej poškodeniu, strate, zničeniu a pod., nevzniká skutočná škoda spočívajúca v znížení hodnoty veci a nemôže tak dôjsť ani k zmenšeniu jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou. Na vyššie uvedenom nemôže v danej veci nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobca sa stal vlastníkom už poškodených nehnuteľností na základe darovacej zmluvy a vstúpi do konania namiesto pôvodného vlastníka (a pôvodného žalobcu zároveň). Okolnosť, že vlastník poškodenú vec niekomu daruje, predá alebo vymení a za akú cenu (protihodnotu), je považovanú za právne ne a celkom náhodnú okolnosť a bez súvislosti s príčinou vzniku škody (porovnaj R 25/1990). Tým menej potom môže mať význam, ako s vecou naložila ďalšia osoba, ktorá ju získala od poškodeného vlastníka. Nadobúdateľke tu potom nevznikla ani škoda, ktorú vidí v zníženej hodnote darovaných nehnuteľností alebo v zníženej kúpnej cene, ktorú pri ich predaji dostala. Záväzkový vzťah zodpovednosti za škodu je relatívnej povahy, existuje medzi dvoma alebo viacerými konkrétne vymedzenými subjektmi a jeho obsahom sú vzájomné práva a povinnosti viažuce sa práve k účastníkom tohto vzťahu, nie k veci, ako je tomu naopak pri vecných právach. Je teda (zrejmé, že darovacou zmluvou prešlo na žalobkyňu iba vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, nie záväzkový vzťah náhrady škody, ktorá vznikla na týchto nehnuteľnostiach; takouto právnou . skutočnosťou, s ktorou právny poriadok spája zmeny záväzkového právneho vzťahu, je napr. postúpenie pohľadávky (§ 524 a nasl. , či pristúpenie k záväzku (§ 533 a nasl. . Rovnaká logická úvaha platí aj pri prípadnom vzniku nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia - aj tu ide o právny vzťah relatívnej povahy zaväzujúci iba účastníkov bezdôvodného obohatenia - oprávneného z bezdôvodného obohatenia (v tomto prípade žalobcu) a povinného z bezdôvodného obohatenia (v tomto prípade vtedajšieho vlastníka pozemku, na ktorom boli stavebné úpravy vykonané). S prevodom dotknutého pozemku na žalovaného súčasne na žalovaného neprechádza povinnosť vyplývajúca z bezdôvodného obohatenia, táto povinnosť stále zostáva na pôvodnom) vlastníkovi pozemku. V tomto prípade tak žalobca nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia (resp. náhradu škody), a to vo vzťahu k betónovej ploche za kultúrnym domom, zemným prácam s výstavbou elektrickej prípojky, ako aj k betónovej základovej doske pre vežu, ktoré všetky boli vykonané na cudzom pozemku. Rovnako tak možno spochybniť pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného aj vo vzťahu k rôznym údržbárskym a zemným prácam (betónovanie parkoviska, úprava potrubia, naloženie zeminy, servis gamatky, súpis č.l. 7). O ich vykonanie žiadali totiž žalobcu zamestnanci obce p. K. (zároveň organizátorka podujatia" Vydranská hostina ", článok č.1. 44 a 45) a p. W. (vedúci hospodárskej správy obce), pričom ani medzi účastníkmi nebolo sporné, že viaceré zo sporných prác súviseli práve s týmto podujatím. Preto nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, že by ich prípadné prejavy automaticky mali zaväzovať obec. Dôsledkom nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je neúspech žalobcu v konaní, t.j. zamietnutie žaloby. Podľa názoru žalovaného bolo v konaní preukázané, že žalovaný nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje uplatňovaný nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia, resp. náhradu škody, nakoľko bezdôvodné obohatenie, alebo zodpovednosť za vznik škody, sa netýkali žalovaného,

ktorý nebol vlastníkom veci zhodnotenej bezdôvodným obohatením (resp. nebolo preukázané, že v jeho prospech boli tretími osobami - p. K. a p. W. - objednávané údržbárske a zemné práce (súpis č.l. 7), nakoľko tieto boli objednávané organizátorkou podujatia" Vydranská hostina "). Žalovaný tak v čase podania žaloby a ani v súčasnosti nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, tak žaloba je v tomto rozsahu neodôvodnená. Žalovaný sa plnom rozsahu stotožňuje aj s logickou argumentáciou súdu uvedenou v čl. 12 jeho rozsudku, týkajúcou sa výkladu prejavu vôle pri uzatváraní žalobcom deklarovanej ústnej zmluvy o dielo. Žalovaný tu pripomína aj okolnosti prejavu vôle žalobcu v čase vykonania predmetných stavebných prác, resp. poskytnutia predmetných plnení, ako aj na následné správanie sa žalobcu, pričom tu poukazuje na nasledovné ustanovenia § 266 ods. l až 3 Obchodného zákonníka. Sporové strany nikdy nemohli medzi sebou uzavrieť zmluvu o dielo hoci aj ústnou formou (odhliadnuc od jej neplatnosti a neúčinnosti z dôvodu jej neuzavretia v písomnej forme, resp. jej nepublikovania, čo už samo osebe má signifikantný význam pri výklade vôle, pretože ak by strany naozaj mali vôľu zmluvu o dielo uzavrieť, tak by ju uzavreli právne perfektnou formou - teda , písomne a aj by ju publikovali), pretože tu nikdy nedošlo k zhode vôle strán takúto zmluvu uzavrieť, pretože takúto vôľu nemali pri jej údajnom uzatváraní ústnou formou ani žalobca a ani žalovaný. Obe strany si totiž pri poskytovaní predmetných plnení boli plne vedomé, že sú poskytované formou sponzoringu, a boli s tým plne uzrozumené. Najmarkantnejšie je táto vôľa sporových strán prítomná v prípade vybudoval betónovej základovej dosky pre vežu, kde žalobca vybudoval iba základovú dosku, zatiaľ čo zostávajúce komponenty veže, ako aj práce súvisiace s jej stavbou, poskytli iní dodávatelia, a to bezodplatne formou sponzorského príspevku obci. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z výtlačku novín Žitný ostrov zo 14.08.2012 (č. l. 46), kde starosta žalovanej obce výslovne ďakuje všetkým zúčastneným spoločnostiam (menovite aj konateľovi žalobcu GAS - MOUNT, spol. s r.o. Tiborovi Hodossymu) za ich dobrovoľnú účasť na vybudovaní tejto veže určenej na skrášlenie a skultúrnenie prostredia obce, teda na verejnoprávny účel. Tu je potrebné poukázať na to, že okrem žalobcu si žiadna zo spoločností zúčastnených na stavbe veže neuplatnila voči obci nárok na náhradu akýchkoľvek nákladov s tým spojených, teda všetci až na žalobcu (aj ten až s odstupom troch rokov po vykonaní prác) boli a doteraz sú uzrozumení s tým, že predmetné plnenia poskytli obci formou sponzoringu. Nie je preto zrejmé, prečo mal žalovaný práve a výlučne iba so žalobcom uzatvárať právne neperfektnú ústnu zmluvu o dielo, kým so všetkými ostatnými zúčastnenými spoločnosťami išlo o dohodu o sponzoringu, a prečo by mal iba žalobcovi za poskytnuté plnenie platiť, keď u ostatných bola ochota takéto plnenia poskytnúť obci bezodplatne, a teda ak by žalobca neprejavil vôľu vybudovať základy veže bezodplatne, obec sa mohla obrátiť na iného poskytovateľa, ktorý by takúto vôľu a ochotu mal (našťastie v tom čase bolo viacero podnikateľov a spoločností ochotných, prospieť na rozvoj svojej obce bezodplatne, takže obec si takéhoto poskytovateľa mohla vybrať). To že žalobca súhlasil s poskytnutím predmetných plnení žalovanému formou sponzoringu vyplýva aj z následného správania sa žalobcu, teda napr. zo skutočnosti, že žalobca vystavil žalobou uplatnenú faktúru č.150010 na sumu 20061,31 EUR až dňa 10.04.2015, teda až s odstupom dvoch až troch rokov od poskytnutia fakturovaných plnení. Je zaujímavé, že žalobca do tejto jedinej predmetnej faktúry zahrnul spolu až päť vzájomne vôbec nesúvisiacich plnení, poskytnutých obci v rôznom čase a pri rôznych príležitostiach, čo je značne neobvyklé, pretože pri obvyklom chode vecí možno dôvodne predpokladať, že žalobca by si na každé z týchto nesúvisiacich plnení (ak neboli poskytnuté bezodplatne, čo však žalobca nepreukázal) vystavil samostatnú faktúru, samozrejme v primeranom čase po ich poskytnutí. Je tak zrejmé, že na vystavenie tejto faktúry musel byť jeden spoločný podnet, impulz. Týmto spoločným podnetom je skutočnosť, že vzájomné vzťahy sporových strán sa zhoršili potom, ako si žalobca začal voči žalovanému uplatňovať pohľadávku 55.635,23 eur s príslušenstvom za poskytnuté stavebné práce pri vybudovaní nájomných bytov v nadstavbe kultúrneho domu v obci Vydrany. Teda až po zhoršení vzájomných vzťahov zrazu žalobca spätne pre kvalifikoval plnenia poskytnuté v rámci sponzoringu na plnenia poskytnuté odplatne na základe ústnej zmluvy o dielo. Žalovaný tu preto poukazuje na to, že v rovnakom čase ako žalobu v tomto konaní (podanú 22.06.2015) žalobca podal voči žalovanému na Okresnom súde Dunajská Streda ďalšie dve žaloby: V konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 16Cb/129/2015 podal žalobca dňa 27.04.2015 žalobu proti žalovanému na zaplatenie sumy 55.635,23 eur s príslušenstvom za poskytnuté stavebné práce pri vybudovaní nájomných bytov v nadstavbe kultúrneho domu.

V tejto veci už bola žaloba v plnom rozsahu zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 16Cb/129/2015-133 zo dňa 26.04.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.07.2016 a vykonateľnosť dňa 08.07.2016. V konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 11Cb/196/2015 podal žalobca dňa 25.06.2015 žalobu proti žalovanému na zaplatenie sumy 14.142,56 eur s príslušenstvom. O tejto žalobe nebolo doteraz rozhodnuté. Tu žalovaný poukazuje na to, že v konaní Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 16Cb/129/2015 o zaplatenie 55635,23 eur s príslušenstvom žalobca navrhol žalovanému, že stiahne ostatné dve žaloby podané až následne (teda aj žalobu v tomto konaní sp.zn. (l6Cb/190/20l5), ak zaplatí tam žalovanú pohľadávku 55 635,23 eur s príslušenstvom. Tento návrh žalovaného je pritom zachytený aj v zápisnici z pojednávania v tejto veci. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania prišiel k správnemu právnemu záveru (v bode 10 svojho rozsudku), že za dôvod vzniku zmluvy nemožno podľa názoru súdu) považovať ani samotný fakt, že práce boli vykonané, keďže dôvodom ich vykonania mohlo byť i hocičo (napríklad aj žalovaným tvrdený sponzoring apod.). Nakoľko žalované plnenia boli žalobcom poskytnuté žalovanej obci vo forme sponzoringu bezodplatne (a žalobca pritom neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie toho, že mali byť poskytnuté odplatne vo forme ústnej zmluvy o dielo), súd prvej inštancie tak správne žalobu v celom rozsahu zamietol. Okrem všetkého uvedeného žalobca vôbec nepreukázal skutočnú cenu poskytnutých plnení, a teda či fakturovaná a následne žalovaná suma zodpovedá skutočnej hodnote poskytnutých plnení. Žalovaný z právnej opatrnosti spochybňuje fakturované sumy a ich výšku, nakoľko tieto nevychádzajú z písomne dohodnutej zmluvy o dielo, ale keďže ide o zmluvy o dielo údajne podľa žalobcu dohodnuté ústne, resp. konkludentne, tak má žalobca iba nárok na cenu za dielo, ktorá je primeraná a obvyklá cene za obdobné stavebné práce poskytované inými stavebnými spoločnosťami v čase a na mieste poskytnutia fakturovaných stavebných prác. Tu žalovaný poukazuje aj na zásady poctivého obchodného styku (analogicky podľa § 292 ods. 1 Obchodného zákonníka), ako aj na základné náležitosti (essentialia negotii) zmluvy o dielo vyjadrené v § 536 Obchodného zákonníka. Zároveň podľa § 547 ods. 1 Obchodného zákonníka, na výšku ceny nemá vplyv, že cena bola určená na základe rozpočtu, ktorý je súčasťou zmluvy alebo ho objednávateľovi oznámil zhotoviteľ do uzavretia zmluvy. Nakoľko v tomto prípade si žalobca fakturoval cenu podľa rozpočtov, resp. vyúčtovaní, ktoré priložil k faktúre, avšak túto cenu neoznámil žalobca žalovanému do uzatvorenia týchto údajných ústnych zmlúv a vystavenia faktúry, má žalobca nárok iba na tzv. cenu obvyklú podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka. Alternatívne, pokiaľ tieto ústne, resp. konkludentné zmluvy o dielo neboli uzatvorené právne perfektným spôsobom a neobsahujú všetky základné náležitosti zmluvy o dielo, tak plnenie na ich základe poskytnuté žalovanému môže predstavovať bezdôvodné obohatenie na jeho strane podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, resp. plnením z neplatného právneho dôvodu (t.j. bez platnej zmluvy o dielo). Aj v prípade tohto bezdôvodného obohatenia má však žalobca nárok iba na tzv. obvyklú cenu, pričom žalovaný tvrdí, že žalobca fakturoval cenu vyššiu ako je cena obvyklá. Nakoľko je tak spochybnené či pohľadávka žalobcu predstavuje skutočne sumu 20.061,41 eur s príslušenstvom, je tak na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní obvyklej ceny za poskytnuté plnenia, čo však neuniesol, takže žalovanú sumu mu nebolo možné aj z tohto dôvodu priznať. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní spochybňuje vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania čas trvania cesty zo sídla právneho zástupcu žalovaného v Senici (Čáčovská 305, 905 O1 Senica) na Okresný súd Dunajská Streda (Alžbetínske námestie 8, 929 27 Dunajská Streda) tu žalovaný predkladá vytlačený plán cesty obsahujúci aj údaj o trvaní cesty z internetovej stránky A. (čo je najprestížnejšia a najpoužívanejšia svetová stránka na podrobné plánovanie ciest), že trvanie naj kratšej cesty v dĺžke 105 km cez Trnavu a Galantu je skutočne viac ako dve hodiny - presne 2:04 hod., pričom celá trasa cesty je tu rozpočítaná doslova minútu po minúte, tento plán cesty je preto dostatočne podrobný a preto dôveryhodný. Pre porovnanie žalovaný predkladá aj dve alternatívne plány cesty z tej istej internetovej stránky - druhá najdlhšia cesta v dĺžke 114 km cez Trnavu a Senec trvá 2:12 hod. a najdlhšia cesta v dĺžke 131 km cez Malacky a Bratislavu trvá 2:31 hod. V každom prípade tak cesta na pojednávanie jedným smerom trvá 5 začatých polhodín a obidvoma smermi spolu 10 začatých polhodín, náhrada za stratu času (§ 17 ods. I vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu

na pojednávanie 6. mája 2016 a 3. júna 2016 vždy v trvaní po 10 polhodín po 14,30 eur, teda celkovo 2x l0 x 14,30 eur = 286,00 eur, tak bola priznaná oprávnene.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že predmetné odvolanie je potrebné odmietnuť z dôvodu, že žalobca v odvolaní neuviedol odvolacie dôvody, tak ako si to vyžaduje ust. § 363 C.s.p., nakoľko z obsahu odvolanie vyplýva, že odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, teda odvolanie bolo podané z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.

11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

13. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí, teda aj žalobca znáša povinnosť tvrdenia a tým pádom aj dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena je sankcionované stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

14. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi stranami sporu, a preto žalobcovi nemohol vzniknúť voči žalovanému nárok na cenu diela, zaplatenia ktorej sa domáhal

predmetnou žalobou, čo súd prvej inštancie podrobne, výstižne a logicky odôvodnil, a preto odvolací súd len odkazuje na jeho právnu argumentáciu, s ktorou sa v plnom rozsahu stotožňuje.

15. Žalobca sa alternatívne domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd v tejto súvislosti na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie uvádza, že vybudovanie betónovej plochy a elektrických prípojok zo strany žalobcu na parcele č. 810/2, nemôže predstavovať bezdôvodné obohatenia na strane žalovanej obce, nakoľko žalovaná obec nebola vlastníkom tejto parcely v čase ich vybudovania a v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 29. marca 2003, sp. zn. 25Cdo/355/2001, v ktorom sa uvádza, že vynaložením investícií do cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu vzniká vlastníkovi bezdôvodné obohatenie (v rozsahu zhodnotenia nehnuteľnosti) k okamihu, kedy ku zhodnoteniu došlo, teda kedy sa majetkový stav vlastníka zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci. Prospech z plnenia bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 1 a 2 vzniká prijatím tohto plnenia a už v tomto okamihu tiež vzniká príjemcovi tohto plnenia (bez ohľadu na zavinenie) peňažný dlh, ktorý neprechádza na nového vlastníka nehnuteľnosti. Z toho vyplýva, že nárok na náhradu za zhodnotenie nehnuteľnosti nemožno uplatňovať voči tomu, kto neskôr nadobudol nehnuteľnosť, ale voči tomu, kto ju vlastnil v dobe, kedy k tomuto zhodnoteniu došlo. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje za neopodstatnenú námietku odvolateľa, že v čase rozhodovania vo veci samej už bola predmetná parcela vo vlastníctve žalovaného, pretože v čase zhodnotenia tejto nehnuteľnosti, nebola žalovaná obec jej vlastníkom, čo nebolo v konaní sporné, a preto vzhľadom na vyššie uvedené nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.

16. Pokiaľ ide o odvolacie námietky týkajúce sa zamietnutia zvyšných nárokov žalobcu (okná, základy, údržbárske, zemné práce), žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil záver súdu prvej inštancie o zamietnutí aj týchto nárokov titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodov, ktoré súd prvej inštancie podrobne, logicky a výstižne odôvodnil, s ktorou právnou argumentáciou sa stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že námietka odvolateľa, ktorou namietal pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré malo spočívať v tom, že súd sa nezaoberal inou eventualitou z hľadiska právnej kvalifikácie žalobcovho nároku napr. ako nároku žalobcu na náhradu škody, je neopodstatnená. Právna úprava zodpovednosti za škodu sa nachádza tak v Občianskom ako aj v Obchodnom zákonníku. V Občianskom zákonníku sú upravené osobitné druhy zodpovednosti za škodu, ktoré sa aplikujú aj na zodpovednosť podnikateľov a to zodpovednosť za škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou podľa § 420a Občianskeho zákonníka, zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov podľa § 427 Občianskeho zákonníka, zodpovednosť za škodu spôsobenú zvlášť nebezpečnou prevádzkou podľa § 432 a nasl. Občianskeho zákonníka, zodpovednosť za škodu spôsobenú na vznesených alebo odložených veciach podľa § 433 Občianskeho zákonníka. Tieto druhy osobitnej zodpovednosti sa aplikujú pred všeobecnou úpravou zodpovednosti upravenej v Obchodnom zákonníku. Aplikácia všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak subjekt obchodnozáväzkového vzťahu poruší povinnosť stanovenú v inom právnom predpise ako v Obchodnom zákonníku, ak z tohto osobitného právneho predpisu nevyplýva niečo iné. Zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku je upravená len ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku, teda za škodu zodpovedá ten, kto poruší povinnosť zo záväzku a to z obchodných záväzkov tak, ako sú vymedzené v § 261 a 262 Obchodného zákonníka. Záväzková zodpovednosť za škodu je rozšírená aj na porušenie inej právnej povinnosti ako povinnosti zo záväzku, zodpovednosť za škodu sa rozširuje aj na prvú aj na druhú časť Obchodného zákonníka, pôjde najmä o porušenie povinnosti uvedených v ustanoveniach o obchodnom mene (§ 12 ods. 2, o obchodnom tajomstve § 20, o nekalej súťaži § 53, v ustanoveniach upravujúcich obchodné spoločnosti § 65, 72). Osobitne sú upravené podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú konateľmi a členmi predstavenstva. Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, keď pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti, keď existenciou týchto predpokladov musí preukázať poškodený. Škodou sa rozumie skutočná ujma alebo majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu oproti stavu pred škodnou udalosťou a ušlý zisk, ktorý by poškodený dosiahol, keby nebola nastala škodná udalosť. Zodpovednosť je daná len vtedy, keď

vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti (kauzálny nexus). Nie každé porušenie povinnosti zo záväzku alebo inej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku spôsobí škody. Odvolací súd dospel k záveru, že zo žalobcom tvrdeného a súdom zisteného skutkového stavu nebolo možné žalobcom tvrdené skutočnosti podriadiť pod hypotézu právnej normy upravujúcej záväzkový právny vzťah vyplývajúci zo spôsobenej škody, nakoľko ani sám žalobca netvrdil a ani zo zisteného skutkového stavu nevyplýva porušenie povinnosti zo strany žalovaného ako subjektu obchodnoprávneho vzťahu stanovenej v inom právnom predpise a ani inej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku, a preto neprichádza do úvahy ani príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou, nakoľko žiadne porušenie povinnosti nebolo zistené. V danom prípade zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku neprichádza do úvahy, nakoľko súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že medzi stranami sporu nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo ani inej zmluvy a teda logicky nemohlo dôjsť ani k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval odvolaciu námietku za neopodstatnenú, nakoľko nárok, ktorý si uplatnil predmetnou žalobou vzhľadom na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie nemožno právne kvalifikovať ani ako nárok na náhradu škody.

18. Odvolateľ namietal nesprávnosť výroku o trovách konania v napadnutom rozsudku z dôvodu, že nebola správne vypočítaná odmena za stratu času, keď podľa názoru odvolateľa, cesta motorovým vozidlom medzi Dunajskou Stredou a Senicou trvá nanajvýš 1 hodinu a 37 minút, ktoré tvrdenie odvolateľ žiadnym spôsobom nepreukázal a ani neuviedol, na základe čoho dospel k takémuto záveru. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu spochybnil tieto tvrdenia žalobcu a spolu s vyjadrením k odvolaniu predložil tri plány cesty obsahujúce údaj o trvaní cesty z internetovej stránky A., v zmysle ktorých, najkratšia cesta v dĺžke 105 km trvá viac ako dve hodiny (2:04 hod.), druhá najdlhšia cesta v dĺžke 114 km trvá 2:12 hod. a najdlhšia cesta v dĺžke 131 km trvá 2:31 hod. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca relevantne nespochybnil ani správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý pri výpočte náhrady za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. za cestu na pojednávanie zo Senice do Dunajskej Stredy vychádzal zo skutočnosti, že cesta na pojednávanie jedným smerom trvá 5 začatých polhodín a obidvoma smermi spolu 10 začatých polhodín, keď odvolateľ žiadnym iným spôsobom nenamietal správnosť rozhodnutia súdu o trovách prvoinštančného konania.

19. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za nedôvodné.

20. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p., dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

22. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol úspešný v konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( § 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

23. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).