Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9Co-145-2017.pdf
PDF · 172.21 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/145/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov: JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcov: 1/ C. L., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., L. XXXX/XX, 2/ T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., Y. č. XXX/XX, 3/ Y. L., nar. XX.X.XXXX, bytom V., Y. XXX/XX, X/. Y. L., nar. X.X.XXXX, bytom V., Y. XXX/XX, všetci zastúpení AK: JUDr. Ľubomír Vanek, so sídlom Skalica, Škarniclovská 1, proti žalovanej: E. R., nar. X.X.XXXX, bytom Q., T. V. XX, zastúpenej AK: JUDr. Júlia Horváthová, so sídlom Skalica, Potočná 65, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7C/143/2015-86 zo dňa 14. februára 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ až 4/ v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol (súd určuje, že vlastníkmi nehnuteľností evidovaných u Okresného úradu Skalica, katastrálny odbor, okres L., obec V., katastrálne územie V., na liste vlastníctva č. XXX, a to parcely registra „C“ parcelné číslo 575 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 619 m2, parcelné číslo 576 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 72 m2, parcelné číslo 577 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 79 m2 a stavby - rodinný dom na parcele č. 576, súpisné číslo XXX sú C. L., rod. L., bytom L. XXXX/XX, Q., nar. XX.XX.XXXX v spoluvlastníckom podiele 3/16, T. L., rod. L., bytom Y. XXX/XX, V., nar. XX.XX.XXXX v spoluvlastníckom podiele 3/16, Y. L., rod. L., bytom Y. XXX/XX, V., nar. XX.XX.XXXX v spoluvlastníckom podiele 3/8, ako právni nástupcovia nebohej U. V., rod. T., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX a Y. L., rod. V., bytom Y. XXX/XX, V., nar. X.X.XXXX v spoluvlastníckom podiele 1), II. výrokom priznal žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, § 44, § 46 ods. 1, 2, § 47 ods. 2, § 127, § 130 ods. 1., § 134 ods. 2, § 132a ods. 1, § 135a, § 136 ods. 1, 2, § 140, § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení od 1.4.1983 do 31.12.1991, § 129, § 130, § 134 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992, § 40 Občianskeho zákonníka.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že Notárskou zápisnicou č. N 9/98, NZ 6/98 napísanej na Notárskom úrade v Holíči dňa 20.1.1998 notárkou JUDr. Vierou Kotvanovou, U. V., rod. T., nar. XX.X.XXXX požiadala notárku pre prípad svojej smrti o spísanie listiny o vydedení dcéry E. R., rod. V., nar. X.X.XXXX s tým, že dôsledky vydedenia sa budú vzťahovať i na všetkých jej potomkov. Ako dôvod vydedenia uviedla, že dcéra jej v rozpore s dobrými mravmi neposkytla potrebnú pomoc v
chorobe a trvalo o matku neprejavuje opravdivý záujem. Súčasne zriaďuje i závet, po dobrom uvážení a najmä preto, že chcela už za svojho života učiniť prevod svojho majetku na svoju dcéru Y. L., avšak dcéra E. R. ako podielová spoluvlastníčka tohto majetku nepristúpila k zmluve, ktorou by sa U. V. zároveň zriadilo doživotné užívacie právo na týchto nehnuteľnostiach. Notárskou zápisnicou č. N 8/98, NZ 5/98 napísanou na Notárskom úrade v Holíči dňa 20.1.1998 notárkou JUDr. Vierou Kotvanovou U. V., rod. T., nar. XX.X.XXXX požiadala notárku, aby do notárskej zápisnice spísala závet pre prípad jej smrti, na základe ktorého celý jej majetok, tak hnuteľný, ako aj nehnuteľný, kdekoľvek sa nachádzajúci a ktorý v čase svojej smrti bude vlastniť, najmä nehnuteľnosti v k.ú. V. zapísané na LV č. XXX zanecháva ustanoveným dedičom, a to C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., Y. XXX - vnukovi v X, T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., Y. XXX - vnukovi v X, Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., Y. XXX
- vnukovi v 1. U. V. prehlásila, že má dve dcéry E. R. a Y. L., ktorým závetom neurčuje žiaden podiel a praje si, aby ani jedna z dcér po jej smrti nededila, najmä aby nedelila E. R.. Rozhodnutím Štátneho notárstva v Senici zo dňa 9.9.1974 v dedičskej veci sp. zn. D 1028/74 po neb. R. V., zomr. XX.X.XXXX bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva zákonným dedičkám v 1. dedičskej skupine, a to dcéram mal. E. V., nar. X.X.XXXX a mal. Y. V., nar. X.X.XXXX, keď manželka poručiteľa si nežiadala potvrdiť svoj zákonný podiel. Predmetom dedičstva boli tiež nehnuteľnosti v k.ú. V. (rodinný dom č. XXX, parcely č. 575/1, 576 a 577). Na základe tohto rozhodnutia každá dcéra nadobudla podiel 1 na predmetných nehnuteľnostiach a manželke poručiteľa U. V. svedčil podiel vo výške 1. Osvedčením o dedičstve č. 8D/92/2013-39, D not 229/2013 - vydaného dňa 5.12.2013 notárkou JUDr. Emíliou Dostálovou ako súdnym komisárom bol prejednaný novoobjavený majetok po neb. R. V., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.X.XXXX, a to nehnuteľnosti v k.ú. V. na LV č. XXXX (parcela registra „E“ č. 574/1, č. 574/2 v 1/2) a LV č. XXXX (parcela registra „E“ č. 575 v 1/2) spolu vo všeobecnej hodnote 740,- Eur, ktorý nadobudli C. L., nar. XX.X.XXXX a Y. L., nar. XX.X.XXXX každý v podiele 1 z nehnuteľností bez povinnosti výplaty ustupujúcim spoludedičom T. L. a Y. L. a s povinnosťou výplaty spoludedičke E. R. vo výške 100,- Eur. Osvedčením o dedičstve zo dňa 9.9.2013, sp. zn. 3D/44/2013, D not 60/2013-K, vydaného notárom JUDr. Jozefom Kremlom ako súdnym komisárom v dedičskej veci po nebohej U. V., rod T., nar. XX.X.XXXX, zomr. dňa XX.X.XXXX ideálny podiel 1/2- iny nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre k.ú. V. zdedili závetní dedičia C. L., nar. XX.X.XXXX v 1-ine z dedičstva, T. L., nar. XX.XX.XXXX v 1-ine z dedičstva a Y. L., nar. XX.X.XXXX v 1-ine z dedičstva. Podľa listu vlastníctva č. XXX pre obec a k.ú. V., okres L. sú ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností - rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele č. 576 a pozemkov registra CKN parcelné číslo 575 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 619 m2, parcelné číslo 576 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 72 m2 a parcelné číslo 577 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 79 m2, sú zapísaní: 1. E. V., nar. X.X.XXXX v spoluvlastníckom podiele 1, 2. Y. V., nar. X.X.XXXX v spoluvlastníckom podiele 1, 3. C. L., nar. XX.X.XXXX v spoluvlastníckom podiele 1/8, 4. T. L., nar. XX.XX.XXXX v spoluvlastníckom podiele 1/8 a 5. Y. L., nar. XX.X.XXXX v spoluvlastníckom podiele 1. V konaní sp. zn. 2C/301/2010 žalovaná dňa 28.12.2010 (v postavení žalobkyne) podala žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu, voči žalovaným U. V. (matke) a Y. L. (sestre), v ktorej uviedla, že spoluvlastníctvo je spojené s problémami a nezhodami, žalované jej neumožňujú jej podiel užívať a nemajú záujem vec riešiť, robia rôzne úpravy na nehnuteľnostiach bez jej súhlasu a žiada vyporiadať spoluvlastníctvo tak, že jej spoluvlastnícky podiel vo výške 1 z celku okresný súd prikáže do podielového spoluvlastníctva žalovaným (každej podiel 1/8), za čo jej každá zo žalovaných uhradí čiastku 6.650,- Eur, pričom vychádzala z hodnoty nehnuteľností 53.200,- Eur. Žalované sa k žalobe vyjadrili v podaní zo dňa 29.3.2011 (č.l. 22-23 spisu sp. zn. 2C/301/2010), v ktorom nesúhlasili s určenou hodnotou domu, poukázali na investície, ktoré do rodinného domu vykonali, minimálne 23 rokov v rodinnom dome nebola, počas tejto doby sa nezaujímala, či je niečo potrebné opraviť na dome, ktorého spoluvlastníčkou je aj ona. Tiež uviedli, že nemajú finančné prostriedky na vyplatenie žalobkyne z nehnuteľností, ktorých je podielovou spoluvlastníčkou s tým, že ak nebude možnosť inej dohody, súhlasili by s jej vyplatením, avšak nie z takej hodnoty, ako navrhla. Táto možnosť prichádza do úvahy v prípade, že sa žalovaným podarí získať finančné prostriedky potrebné na vyplatenie žalobkyne. Súčasťou spisu je tiež rukou písaný list datovaný k 27.7.2011 adresovaný advokátke JUDr. Júlii Horváthovej (č.l. 47 spisu sp. zn. 2C/301/2010), na ktorom sa nachádzajú podpisy U. V. a Y. L. (pričom z listu nie je zrejmé, kto bol jeho pisateľom), v ktorom sa okrem iného uvádza, že: „v roku 1985 som dcére vyplatila čiastku o ktorú požiadala, za ktorú si kúpila auto, takže som si myslela, že sme vyporiadané.“ Na č.l. 51 spisu je písomné vyjadrenie k veci, kde sa okrem iného uvádza: „T. V. dala 50.000 Kčs jakože na vyplatenie, ale že je ešte písaná na katastri, to sa prepíše po její smrty“. Toto podanie nie je podpísané, nie je zrejmé, kto bol jeho pisateľom. Na pojednávaní dňa 17.4.2012 U. V. vypovedala, žalobkyňa k nim do
domácnosti nechodí, nesúhlasí, aby išla bývať do ich domácnosti. Žalobkyni (pozn. E. R.) vyplatila sumu 50.000,- Sk, bola to poistka, ktorú dostala po svojom nebohom manželovi. Rovnakú sumu vyplatila aj žalovanej 2/ (pozn. Y. L.). Y. L. na tomto pojednávaní tiež vypovedala, že nesúhlasí s tým, aby k nim žalobkyňa išla bývať. Na pojednávaní dňa 6.11.2014 žalobkyňa E. R. na dopyt súdu, či jej bola vyplatená čiastka 50.000,- Sk ako náhrada za časť nehnuteľnosti uviedla, že mala vyplatenú sumu 50.000,- Sk, čo malo byť ako sirotské po otcovi z poistnej zmluvy. Žalovaná Y. L. na tomto pojednávaní uviedla, že aj jej bola vyplatená suma 50.000,- Sk, vyplatila jej ju matka, avšak ona túto sumu vrátila matke, použila sa na opravu rodinného domu a malo ísť o poistku po otcovi. Písomným vyhlásením zo dňa 3.11.2014 podpísaným Y. T., čestne vyhlasuje, že je jej známe, že nebohá U. V., rod. T., narodená XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, dcéru E. R. vyplatila čiastkou 50.000,- Sk ako náhradu za časť nehnuteľnosti, ktorú zdedila v pomere 1 po svojom otcovi v dedičskom konaní. Túto čiastku dcére vyplatila niekedy okolo roku 1984 a dcéra sa nasledovne z domu odsťahovala. Znaleckým posudkom č. 216/2016 vypracovaného dňa 8.12.2016 znalcom Ing. Jozefom Vlčejom z odboru Stavebníctvo, odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľností na objednávku zadávateľa C. L. (žalobcu v 1. rade) znalec určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností k 30.12.1983 nachádzajúcich sa v k.ú. V. zapísaných na LV č. XXX, a to stavba
- rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele č. 576 a pozemky parcelné číslo 575, 576 a 577, celkovou sumou 3.250,- Eur (97.909,50 Sk).
4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobkyňa 4/ nemá naliehavý právny záujem na určení, pretože je podielovou spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1/4, nakoľko spoluvlastnícky podiel v tejto výške jej svedčí na základe aktuálneho výpisu z listu vlastníctva č. XXX pre obec a k.ú. V.. V danom prípade spoluvlastnícky podiel žalobkyne 4/ nie je sporný, žalovaná jeho existenciu nepopiera. Žalobkyňa 4/ nepreukázala, že v čase rozhodovania okresného súdu je naliehavý právny záujem na určení jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v spoluvlastníckom podiele vo výške 1/4 tak, ako sa domáha žalobou. Takéto rozhodnutie súdu by nemohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle žalobného návrhu žalobcov zo dňa 14.11.2014 je len u žalobcov 1/ až 3/, nakoľko určovacím výrokom súdu by dosiahli zmenu zápisu v katastri nehnuteľností v podobe navýšenia ich spoluvlastníckych podielov na dotknutých nehnuteľnostiach o spoluvlastnícky podiel žalovanej.
5. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobcovia za právny titul, z ktorého sa odvodzuje vznik ich vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu, považujú kúpu podielu zo strany nebohej U. V., (ich právnej predchodkyne), ktorá spoluvlastnícky podiel žalovanej vo výške 1/4 k predmetným nehnuteľnostiam v roku 1994 vydržala, keď od roku 1984 užívala tento spoluvlastnícky podiel a nakladala s ním ako so svojim vlastným, pričom bola dobromyseľná v tom, že jej tento spoluvlastnícky podiel patrí, nakoľko v roku 1984 vyplatila žalovanej sumu 50.000,- Sk, z čoho minimálne suma 20.000,- Sk bola cenou náhrady za spoluvlastnícky podiel, čím považovala ich spoluvlastníctvo za vyporiadané. Žalobcovia poukázali na sociálne pomery, vzdelanie a nízke právne vedomie nebohej U. V., ktorá nevedela, že zákonnou podmienkou nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti je zároveň podmienka vkladu do príslušného katastrálneho operátu, pričom o tejto skutočnosti sa nemohla dozvedieť ani pri nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 k dotknutým nehnuteľnostiam titulom jeho zdedenia po nebohom manželovi, keď sa od nej v tom čase nevyžadovali žiadne aktívne kroky vedúce k zmene vlastníka nehnuteľnosti, ale k zmene zápisu na príslušnom katastrálnom operáte došlo na základe osvedčenia o dedičstve. Žalobcovia v 1/ až 3/ rade boli menovanou určení ako závetní dedičia celého jej majetku, pričom 1/2 spoluvlastníckeho podielu k dotknutým nehnuteľnostiam zdedili podľa pomeru určeného poručiteľkou v dedičskom konaní sp. zn. 3D/44/2013 a v tomto konaní sa domáhajú určenia svojich spoluvlastníckych podielov na predmetných nehnuteľnostiach tak, že k svojim spoluvlastníckym podielom toho času zapísaným v katastri nehnuteľností pripočítali spoluvlastnícky podiel žalovanej vo výške 1/4, a to pomerne podľa toho, ako boli určené ich dedičské podiely v závete poručiteľky U. V.. Žalovaná nepoprela skutkové tvrdenia protistrany, že jej bola matkou vyplatená suma 50.000,- Sk formou vkladu na vkladnej knižke, ani to, že sporné nehnuteľnosti dlhodobo nenavštevuje ani neužíva. Poprela, že v roku 1984 došlo k vyporiadaniu jej spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 k sporným nehnuteľnostiam. Tvrdila, že s matkou neuzavrela kúpnu zmluvu na jej spoluvlastnícky podiel a suma 50.000,- Sk jej bola matkou vyplatená titulom sirotského po jej nebohom otcovi, teda nie titulom vyporiadania za spoluvlastnícky podiel. Nehnuteľnosti nemohla užívať, pretože jej v tom bránili matka a sestra (žalobkyňa 4/). Tvrdila, že vyporiadania svojho spoluvlastníckeho podielu sa u svojej matky neb. U. V. a žalobkyne 4/ domáhala,
avšak tieto sa odmietali dohodnúť, preto podala na súd žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
6. Okresný súd konštatoval, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola zavedená novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. Predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda žalobcovia tvrdia, že ich právna predchodkyňa mala vstúpiť do držby sporného spoluvlastníckeho podielu v roku 1984 a tento mala vydržať v roku 1994, nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (resp. k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti) vydržaním bolo v zmysle platnej právnej úpravy možné, avšak len za splnenia všetkých zákonných podmienok. Vydržanie patrí k originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Je potrebné zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 97/2009, sp. zn. 4Cdo 283/2009, sp. zn. 5Cdo 30/2010, sp. zn. 3MCdo 7/2010, sp. zn. 3MCdo 8/2010, sp. zn. 6 MCdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.
7. Ďalej okresný súd konštatoval, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2013 sp. zn. 1 Cdo 137/2011). Uvedený právny záver bol prijatý tiež Najvyšším súdom SR v uznesením zo
dňa 27. januára 2015, sp. zn. 4Cdo 361/2012, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2015 pod poradovým číslom 74., v zmysle ktorého oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme.
8. V danom prípade žalobcovia v 1/ až 3/ rade odvodzujú titul vstupu ich právnej predchodkyne U. V. do držby z ústnej dohody o kúpe (prevode) spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/4 uzavretej so žalovanou, keď U. V. mala žalovanej v roku 1984 vyplatiť peňažnú čiastku a na základe toho nadobudla presvedčenie, že tým získala spoluvlastnícky podiel žalovanej vo výške 1/4 do svojho vlastníctva a nakladala s ním ako s vlastným v dobrej viere po celú vydržaciu dobu 10 rokov. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade sa malo jednať o prevod spoluvlastníckeho podielu na spoluvlastníka, v súlade s § 140 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.1983 nebol potrebný súhlas všetkých spoluvlastníkov. Predmetom prevodu mal byť spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti. Občiansky zákonník platný v roku 1984 pre nadobudnutie vlastníctva (spoluvlastníckeho podielu) k nehnuteľnosti vyžadoval písomnú scudzovaciu zmluvu (§ 46 ods. 1) pod sankciou jej neplatnosti (§ 40 ods. 1), pričom v § 46 ods. 2 špecifikoval, že ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine. V zmysle § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vlastníctvo nehnuteľnej veci nadobudlo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť bola potrebná registrácia štátnym notárstvom (ak nešlo o prevod do socialistického vlastníctva). Zmluva sa stala účinnou jej registráciou (§ 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Obdobne aj pre dohodu o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní zákon vyžadoval písomnú formu, ak predmetom spoluvlastníctva bola nehnuteľnosť (§ 141 ods. 1). Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka ospravedlniteľný nie je. Žalobcovia nepreukázali, že ich právna predchodkyňa U. V., so zreteľom na všetky okolnosti, bola dobromyseľná, predovšetkým nepreukázali jej riadny vstup do držby sporného spoluvlastníckeho podielu. U. V. mohla byť síce subjektívne presvedčená, že jej spoluvlastnícky podiel žalovanej patrí, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemohla byť držiteľom oprávneným. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti a nakladanie so spoluvlastníckym podielom k nehnuteľnosti ako s vlastným, ani nerušenie žalovanou v užívaní nehnuteľnosti pre dobromyseľnosť nepostačuje. Právny zástupca žalobcov síce poukazoval na nízku právnu gramotnosť U. V., avšak vzhľadom na všeobecne uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa ujala držby, nie je ospravedlniteľný. Okresný súd poznamenal, že aj keby existovala písomná scudzovacia zmluva na sporný spoluvlastnícky podiel uzavretá medzi žalovanou a jej matkou, samotná skutočnosť, že táto by nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok), by vylučovala oprávnenosť držby a tým vydržanie spoluvlastníckeho podielu neb. U. V. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010, sp. zn. 4Cdo 283/2009, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2015 pod poradovým číslom 73.).
9. Ďalej okresný súd poukázal na to, že nebola nad všetky pochybnosti preukázaná ani existencia samotnej ústnej kúpnej zmluvy (resp. zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti), ktorá mala byť uzavretá medzi žalovanou a jej matkou. Zmluva o prevode nehnuteľnosti (spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti) je dvojstranný právny úkon, spočívajúci vo vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle dvoch strán. V danom spore žalovaná jednoznačne poprela, že by svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach predala matke, teda chýba prejav vôle žalovanej scudziť jej spoluvlastnícky podiel na dotknutých nehnuteľnostiach v prospech jej matky. Potenciálne zmluvné strany sa nedohodli ani o predmete prevodu (kúpy), ani na kúpnej cene, keď aj tvrdenia samotných žalobcov sa v tomto smere líšili, keď v žalobe najskôr tvrdili, že bola vyplatená suma 50.000,- Sk ako kúpna cena za spoluvlastnícky podiel, čo zodpovedalo vtedajšej trhovej hodnote a po obdržaní znaleckého posudku o hodnote nehnuteľností tvrdili, že kúpna cena bola 20.000,- Sk s tým, že zvyšok vyplatenej sumy mohlo predstavovať sirotské po otcovi. V konaní bolo síce preukázané, že právna predchodkyňa žalobcov U. V. skutočne poskytla žalovanej sumu 50.000,- Sk formou vkladu na vkladnej knižke, avšak žalovaná rozporovala, že by sa malo jednať o náhradu za jej spoluvlastnícky podiel a toto skutkové tvrdenie nebolo jednoznačne vyvrátené ani svedeckými výpoveďami. Žiaden zo svedkov nevypovedal jednoznačne, ani nebol svedkom toho, že by žalovanej mala byť vyplatená suma 50.000,- Sk (alebo jej časť) vyslovene titulom vyporiadania za jej spoluvlastnícky podiel. O tomto nemôže svedčiť ani písomné
vyhlásenie zo dňa 3.11.2014, ktoré je podpísané Y. T., nakoľko k uvedenému vyhláseniu menovaná pred okresným súdom vypovedala, že vyhlásenie podpísala, ale napísal ho C. L., pričom podľa svedkyne obsahom tejto listiny malo byť, že sa dostaví na okresný súd a bude sa jednať ohľadom peňazí. U. V. v konaní sp. zn. 2C/301/2010 na pojednávaní dňa 17.4.2012 vypovedala, že dcére E. R. vyplatila sumu 50.000,- Sk, bola to poistka, ktorú dostala po svojom nebohom manželovi a rovnakú sumu vyplatila aj dcére Y. L.. Žalobkyňa 4/ v konaní sp. zn. 2C/301/2010 taktiež uviedla, že aj jej bola vyplatená suma 50.000,- Sk, malo ísť o poistku po otcovi, avšak ona túto sumu vrátila matke. Rovnako vypovedala aj v tomto konaní. Teda z výpovedí priamych účastníčok tvrdenej kúpnej zmluvy nevyplýva záver, že by sa dohodli na kúpnej cene za prevod spoluvlastníckeho podielu žalovanej v prospech jej matky, ale čiastka 50.000,- Sk bola žalovanej poskytnutá z iného dôvodu. Ak by sa aj malo jednať o cenu za prevod spoluvlastníckeho podielu, potom nie je zrejmé, prečo by U. V. rovnakú sumu vyplatila (mala úmysel vyplatiť) aj svojej druhej dcére, žalobkyni 4/ (bez ohľadu na to, že prijatie sumy bolo odmietnuté), ktorá s ňou trvale bývala v spoločnej domácnosti a užívala dotknuté nehnuteľnosti, pričom jej spoluvlastnícky podiel nikdy nebol spochybnený. Okresný súd má za to, že právna predchodkyňa žalobcov 1/ až 3/ U. V. musela mať vedomosť o trvaní podielového spoluvlastníctva žalovanej, nakoľko to jednoznačne vyplýva z listiny o vydedení zo dňa 20.1.1998 spísanej formou notárskej zápisnice č. N 9/98, NZ 6/98, v ktorej sa okrem iného uvádza, že U. V. súčasne zriaďuje i závet najmä preto, že chcela už za svojho života učiniť prevod svojho majetku na svoju dcéru Y. L., avšak dcéra E. R. ako podielová spoluvlastníčka tohto majetku nepristúpila k zmluve, ktorou by sa U. V. zároveň zriadilo doživotné užívacie právo na týchto nehnuteľnostiach. Tiež svedok R. L., bývalý manžel žalobkyne 4/, vypovedal, že keď chcel zbúrať hospodársku budovu, povedal pracovníkovi stavebného úradu, že vlastníkom je aj E. R., žiadal si od žalovanej súhlas aj na stavbu hospodárskej budovy. Ak mal svedok (zať U. V.) vedomosť o existencii spoluvlastníckeho podielu žalovanej, potom niet dôvodu domnievať sa, že samotná U. V. ako ďalšia podielová spoluvlastníčka tento poznatok nemala.
10. Záverom okresný súd uviedol, že je otázna i vhodnosť zvoleného procesného nástroja v podobe žaloby o určenie vlastníckeho práva, keď v danom prípade by do úvahy prichádzala tiež určovacia žaloba, že príslušný spoluvlastnícky podiel vo výške 1 na vyššie špecifikovaných nehnuteľnostiach (t.č. svedčiaci v prospech žalovanej) patrí do dedičstva po nebohej U. V. a teda, že menovaná bola ku dňu svojej smrti vlastníčkou tohto podielu, ktoré určenie by bolo základom pre dedičské konanie o novoobjavenom majetku po poručiteľovi. K nadobudnutiu dedičstva nedochádza len na základe smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tiež majetok, ktorý nebol známy pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstve skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva a z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Žalobcami požadované určenie ich vlastníckeho práva sa síce priamo dotkne právnych pomerov strán a môže priamo odstrániť spornosť práva (dosiahnuť zmenu právneho postavenia žalobcov), avšak vylučuje tým prejednanie tohto majetku po poručiteľovi v riadnom dedičskom konaní, čo by bolo možné po právoplatnom určení spoluvlastníckeho podielu žalovanej predmetom dedičstva po nebohej U. V.. Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Žalobcovia tiež vo svojej žalobe poukazujú len na okolnosti, ktoré nastali pred smrťou poručiteľky U. V. a netvrdia žiadne skutkové okolnosti alebo právne skutočnosti, ktoré nastali následne a s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva. V každom prípade by však vždy bola súdom právne posudzovaná otázka vydržania spoluvlastníckeho podielu žalovanej nebohou U. V., čo preukázané nebolo vzhľadom na absenciu dobromyseľnej držby, preto bol daný dôvod pre zamietnutie žaloby ako nedôvodnej v celom rozsahu.
11. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/ až 4/ v celom rozsahu a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne rozsudok zrušil
a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne aby zaviazal žalovanú na zaplatenie náhradu trov konania žalobcom a to s poukazom na § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovali tým, že žalobkyňa 4/ nesúhlasí so záverom okresného súdu v zmysle odseku 40 napadnutého rozsudku s poukazom na existenciu naliehavého právneho záujmu označeného žalobcami v žalobe, keď záväznosť údajov katastra svedčí v prospech vlastníckeho práva žalovanej na sporných nehnuteľnostiach v 1 a iba prostredníctvom určovacieho návrhu môže byť právna neistota žalobcov odstránená. Žaloba bola pôvodne uplatnená ako vzájomný návrh v konaní vedenom na Okresnom súde Skalica sp. zn. 2C/301/2010, boli zachované procesné strany sporu, ale zároveň je zákonom vyžadovaná účasť všetkých zapísaných vlastníkov, resp. spoluvlastníkov nehnuteľností v konaní o určení vlastníckeho práva (s poukazom na § 78 Civilného sporového poriadku). V odsekoch 45 až 50 napadnutého rozsudku okresný súd cituje výňatky rozhodnutí NS SR, avšak slovenský právny systém je kontinentálnym právnym systémom a je vylúčená sudcovská tvorba práva, keď okresný súd nie je viazaný doterajšími rozhodnutiami súdu. Okresný súd bez ďalšieho rozhodol na základe judikatúry, kedy však ani v jednom prípade nie je osobou oprávnenou z držby osoba s výrazne obmedzenou gramotnosťou, minimálnym vzdelaním a psychickou labilitou. V odseku 52 je okresným súdom vyzdvihovaná zásada ingorantia iuris non excusat a to bezvýznamne, ktorá mala byť minimálne prelomená práva s ohľadom na opakovaný poukaz na zásadne obmedzenú gramotnosť U. V., ako aj dcéry Y. V., najmä s ohľadom na ich písomné vyjadrenia, ktoré nespĺňajú ani štandardy písomných vyjadrení človeka s ukončenou základnou školou. Spomínané pravidlo je prelomené i v rámci ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Okresný súd prijal záver v odseku 52 napadnutého rozsudku bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia nenachádzajúc oporu v zákone. Ak okresný súd tvrdí, že vydržanie by bolo možné len perfektným nadobúdacím titulom za súčasnej registrácie štátnym notárstvom, bol by účel inštitútu vydržania absolútne popretý a obsolentný, lebo uvedeným právnym posúdením, okresný súd absolútne vylúčil iný spôsob nadobudnutia vlastníctva, než na základe perfektných úkonov vedúcich k nadobudnutiu vlastníctva. V odseku 53 napadnutého rozsudku okresný súd nesprávne aplikuje zásadu trestného práva a existenciu kúpnej zmluvy popiera tým, že nebola preukázaná nad všetky pochybnosti. V rámci civilného sporového poriadku má byť však súdmi rozhodované na základe predložených dôkazov, s čím úzko súvisí tiež princíp voľného hodnotenia dôkazov. Okresný súd neprihliadol a nespravodlivo dôkazom (list U. V. zo dňa 27.7.2011, svedecké výpovede Y. T., Y. L., C. L., R. L., písomné vyhlásenie Y. T. a písomné vyjadrenie Y. L. doručené súdu dňa 2.4.2012) priradil výrazne nižšiu dôkaznú silu, než účelovému tvrdeniu žalovanej s ohľadom na paralelné konanie sp. zn. 2C/301/2010, keď táto až po 30 rokoch uplatnila svoje právo na súd. S poukazom na odsek 53 napadnutého rozsudku okresný súd nesprávne a neodôvodnene výrazne v neprospech žalobcov interpretoval ich vyjadrenia. Žalobcovia len podporne konštatovali oprávnenosť nároku s poukazom na to, že ak by aj bolo pravdou, že časť peňazí bola poistkou po otcovi žalovanej (čo nebolo v konaní žalovanou preukázané), i tak by bol nárok žalobcov oprávnený, nakoľko i vyplatením čiastky 20.000,- Sk (s poukazom na znalecký posudok) by táto čiastka zodpovedala trhovej hodnote spoluvlastníckeho podielu žalovanej v dobe vyplatenia. Poukázali na nesprávne zistený skutkový stav, že z výpovedí priamych účastníčok tvrdenej kúpnej zmluvy nevyplýva záver, že by sa dohodli na kúpnej cene za prevod spoluvlastníckeho podielu, alebo že čiastka bola poskytnutá z iného dôvodu. Pričom zaplatenie čiastky 50.000,- Sk žalovanej za vyplatenie spoluvlastníckeho podielu vyplýva zo spisu sp. zn. 2C/301/2010, písomného vyjadrenia zo dňa 27.7.2011 a písomného vyjadrenia Y. L.. Notárska zápisnica bola spísaná až v roku 1998, teda po uplynutí 10-ročnej vydržacej lehoty a v žiadnom prípade nepotvrdzuje, že U. V. nesplnila kumulatívne zákonné podmienky vydržania počas zákonnej doby a preto okresný súd vyvodil nesprávny záver, že U. V. musela vedieť o trvaní podielového spoluvlastníctva žalovanej, nakoľko to vyplýva z listiny o vydedení. Majú za to, že bol zvolený vhodný a zákonom prijateľný procesný prostriedok, keďže sa jedná o originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva ex lege.
12. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcov 1/ až 4/ uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť. Považuje za nesporné jej spoluvlastníctvo na označenom liste vlastníctva č. XXX. Popretie jej spoluvlastníckeho podielu sa neobjavilo ani v dedičskom konaní po pôvodnej spoluvlastníčke podielu 1 k celku, ktorá ani nepodala žalobu o určenie vlastníctva. U notára spísala listinu o vydedení, v ktorej sa o podiele žalovanej 1 nezmienila. Špekulácie o akomsi kúpení, či vydržaní začali žalobcovia prednášať až v novembri 2014 a to ako vzájomný návrh v konaní sp. zn. 2C/301/2010. Vo vzájomnej návrhu žalobcovia tvrdili, že U. V. nadobudla podiel žalovanej 1 z celku vydržaním a súčasne si podiel kúpila. Podľa vyjadrenia U. V. táto nemala pochybnosť o tom, že žalovaná je spoluvlastníčkou podielu 1 k celku, mala iba problém či má dostatok peňazí na výplatu žalovanej za jej podiel.
13. Žalobcovia sa vyjadrili k vyjadreniu žalovanej k ich odvolaniu a uviedli, že sa pridržiavajú svojich vyjadrení a odvolania. Odmietajú akékoľvek úvahy o účelovosti ich konania, naopak zdôrazňujú konanie žalovanej ako účelové a konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď po 30 rokoch nerušenej držby zo strany U. Kocianovej žiada vyplatenie už raz vyplateného podielu predmetných nehnuteľností. Vlastníctvo žalovanej jej matkou nemuselo byť spochybňované práve preto, že žalovaná sa minimálne v roku 1984 z predmetných nehnuteľností odsťahovala, po vyplatení sumy 50.000,- Sk od roku 1987 nehnuteľnosť nenavštívila a vyplatenia podielu sa nedožadovala (do podania návrhu).
14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
15. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobcov zamietol (citovanej už v odseku 1), z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobkyne 4/ a nepreukázania nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním právnou predchodkyňou žalobcov s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľov.
17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:
18. Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP (ako i podľa pôvodného § 80 písm. c/ OSP) je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu. Právny záujem musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektami: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno
odstrániť inak len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty; resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/91/2006).
19. Odvolací súd sa nestotožnil s nesúhlasom žalobkyne 4/, ktorá namietala záver okresného súdu v zmysle odseku 40 napadnutého rozsudku a to, že nepreukázala naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení. Záver okresného súdu v namietanom odseku 40 je podľa odvolacieho súdu správny, keďže žalobkyňa 4/ sa domáhala určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na predmetnej nehnuteľnosti vo veľkosti 1, ktoré jej ale ku dňu rozhodovania okresného súdu už svedčalo s poukazom na obsah výpisu z listu vlastníctva č. XXX pre obec v k. ú. V. Ani poukaz na § 78 CSP v tomto kontexte na správnom závere okresného súdu nemá vplyv, keďže podľa odvolacieho súdu o nútené procesné spoločenstvo na strane žalobcov nejde, pričom ani zo zákona ani z povahy veci z hľadiska vecnej legitimácie nie je nevyhnutné, aby v konaní vystupovala žalobkyňa 4/ s ostatnými žalobcami ako spoločenstvo. Naopak žalobkyňa sa požadovaného určenia vo vzťahu k nej mohla domáhať samostatnou žalobou, keď ide o samostatné spoločenstvo, so samostatnými práva a povinnosti. Zároveň je aj bez významu, že predmetná žaloba je vzájomnou žalobou žalobcov v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (sp. zn. 2C/301/2010).
20. Podľa odvolacieho súdu je postup okresného súdu, ktorý v odôvodení napadnutého rozsudku (odseky 45 až 50) poukazuje na rozhodnutia NS SR (v obdobných veciach) správny s poukazom na čl. 2 CSP a nemožno sa ohľadom uvedeného stotožniť s námietkou žalobcov, ktorý s týmto postupom nesúhlasia. Hoci judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie rozhodovania, nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších inštancií), ako aj v horizontálnej línii (medzi senátmi najvyššieho súdu navzájom). V prípade precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd (ne) reflektoval právny názory najvyššieho súdu. Aj Ústavný súd SR v mnohých prípadoch svojim rozhodnutiam priznal normatívne pôsobenie judikatúry s odôvodnením, že bezdôvodné opomenutie jeho rozhodnutia alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, či opomenutie ustálenej judikatúry alebo doterajšej judikatúry má spravidla za následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť vydaného rozhodnutia, ktoré potom ústavný súd považuje za protiústavné. Vo všeobecnej rovine z hľadiska záväznosti judikatúry platí, že už raz urobený výklad právnej normy autoritatívnym spôsobom orgánom by mal byť východiskom pre rozhodovanie nasledujúcich prípadov rovnakého druhu, pokiaľ nedôjde k následnému osvojeniu si dostatočne relevantných dôvodov predloženými racionálnymi a presvedčivými argumentmi, svedčiacimi pre zmenu judikatúry. To všetko z dôvodu rešpektovania princípov právnej istoty, predvídateľnosti práva, ochrany oprávnenej dôvery v právo a princípu formálnej spravodlivosti (rovnosti). Tieto princípy však neplatia bezvýnimočne, a preto, ak existuje dostatočne legitímny dôvod na ich obmedzenie, resp. dostatočný legitímny dôvod na zmenu doterajšej interpretácie právnej normy, potom je možný zásah do právnej istiny a rovnosti jednotlivca ospravedlniť, ale len pri dodržaní zákonom vymedzených procedurálnych postupov. Inak ustálenú judikatúru súdu a v nej obsiahnutú interpretáciu treba považovať za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej normy.
21. Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona, súd prvej inštancie pri uplatňovaní inštitútu vydržania nehnuteľnosti správne vychádzal z platnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. od 1. apríla 1964 so zreteľom na jeho novely, najmä zákon č. 509/1991 Zb. účinný od 1. januára 1992. Podľa platnej právnej úpravy novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992 sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu desiatich rokov. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, treba započítať aj držbu, vykonanú pred 1. januárom 1992. V tomto smere totiž nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia; súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákon č. 509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1. januára 1992. Súd prihliadal na to, že vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 1.1.1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1.1.1992; do doby oprávnenej držby pre
vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom. Okresný súd prihliadal zároveň aj na všeobecnú zásadu, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, nemôže byť ten, kto do držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe neregistrovanej zmluvy o prevode nehnuteľnosti štátnym notárstvom alebo dokonca bez zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010) a dospel k správnemu záveru, že žalobcovia nepreukázali, že ich právna predchodkyňa U. V., so zreteľom na všetky okolnosti, bola dobromyseľná, predovšetkým nepreukázali jej riadny vstup do držby spoluvlastníckeho podielu. Dobromyseľnosť držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda tiež právneho dôvodu nadobudnutia (v danej veci platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti). Pokiaľ niekto vstúpil do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme (tak ako je tomu aj v preskúmavanej veci), nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (viď rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (viď rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/137/2011). Na druhej strane bola podľa odvolacieho súdu žalovaná aj ku dňu rozhodovania okresného súdu dôvodne presvedčená o svojom vlastníctve k zdedenému podielu na predmetných nehnuteľnosti po otcovi, lebo je ako vlastníčka písaná na liste vlastníctva. Podľa súdu prvej inštancie u žalobcov nie je splnená podmienka oprávnenej držby, preto ich žalobu (správne) podľa odvolacieho súdu zamietol.
22. Najvyšší súd SR už vo svojom rozhodnutí 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010 (na ktoré správne poukázal aj okresný súd) v obdobnej právnej veci sa vyjadroval k riešeniu otázky dobromyseľnosti držiteľa. Posúdenie, či držiteľ je, alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorou možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého považovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti, alebo v neúplnej znalosti všeobecne závažných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromné práva) uznanú zásadu neznalosť zákona neospravedlňuje vyplývajúce zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je neospravedlniteľný.
23. Odvolací súd ešte dopĺňa, že v konaní žalobcovia nepreukázali ani na strane ich právnej predchodkyne (skutočný), ani domnelý nadobúdací titul (je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu /v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva/, chýba pri nej ale niektorá stránka /vlastnosť, znak/, ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo) spôsobilý na nadobudnutie vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, keďže ani uzavretie ústnej zmluvy nebolo v konaní žalobcami preukázané, pričom ako už bolo konštatované v odseku 21 držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu, keďže ústne uzavretá kúpna zmluva (aj keby jej uzavretie okresný súd v spore považoval za preukázané) takýmto spôsobilým titulom v čase jej uzavretia nebola. Preto právna predchodkyňa žalobcov nemohla dotknuté nehnuteľnosti (podiel vo veľkosti 1) užívať s objektívne dôvodným presvedčením, že je ich vlastníčkou, napriek tomu, že subjektívne o tomto presvedčená byť mohla. Pri užívaní nehnuteľnosti nemohla byť ani ospravedlniteľnom omyle, že ich užíva ako ich vlastníčka, pretože právna úprava nadobúdania nehnuteľností v čase, keď mala tieto nadobúdať, bola jednoznačná a vo svojom znení nepochybná. Neznalosť právnej úpravy v takomto prípade ani právnu predchodkyňu žalobcov v jej omyle neospravedlňuje.
24. Odvolacia argumentácia žalovaných, že ich právna predchodkyňa U. V. mala obmedzenú gramotnosť (ako aj jej dcéra žalobkyňa 4/) s ohľadom na jej písomné vyjadrenia ako človeka s ukončenou základnou školou, minimálne vzdelanie a psychickú labilitu je nedôvodná a nemá vplyv na správny záver súdu prvej inštancie o ich neoprávnenej držbe spoluvlastníckeho podielu z dôvodu
jej nedobromyseľnosti, keď oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. V danej veci podľa odvolacieho súdu takouto normálnou opatrnosťou bolo zistenie si aktuálneho stavu vlastníckeho práva k predmetnému spoluvlastníckemu podielu. V prípade právnej predchodkyne žalobcov nemožno podľa odvolacieho súdu hovoriť ani o ospravedlniteľnom právnom omyle, keďže neznalosť jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka (ustanovenie § 134 ods. 2) platného v dobe, kedy sa mala ujať držby, nie je ospravedlniteľná, keď zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje naďalej platí, hoci ju platný Občiansky zákonník nedeklaruje (obdobne rozsudok NS ČR sp. zn.22Cdo/490/2001).
25. Ani argumentácia žalobcov, že okresný súd neprihliadol k dôkazom (list U. V. zo dňa 27.7.2011, svedecké výpovede Y. T., Y. L., C. L., R. L., písomné vyhlásenie Y. T. a písomné vyjadrenie Y. L. doručené súdu dňa 2.4.2012) a nespravodlivo týmto dôkazom priradil výrazne nižšiu dôkaznú silu, než účelovému tvrdeniu žalovanej s ohľadom na paralelné konanie sp. zn. 2C/301/2010 podľa odvolacieho súdu nie je dôvodná. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti taktiež na odsek 53 napadnutého rozsudku (ako aj žalobcovia), z ktorého vyplýva opak tvrdenia žalobcov. Možno však súhlasiť s tým, že v rámci civilného sporového poriadku má byť súdmi rozhodované podľa dôkazov, s čím úzko súvisí tiež princíp voľného hodnotenia dôkazov (vyplývajúci z § 191 CSP a čl. 15 CSP). Pričom okresný súd týmto spôsobom postupoval a dôkazy hodnotil jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, keď ani jeden z dôkazov podľa CSP nemá dopredu určenú dôkaznú silu a hodnotu. Z odôvodnenia okresného súdu jednoznačne vyplýva, že okresný súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas sporu najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaného dokazovania vyplynula, resp. vyšla počas sporu najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotí dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, ktoré vyšli najavo, inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP). Odvolací súd prisvedčil záveru okresného súdu, že z výpovedí priamych účastníkov tvrdenej (ústnej) kúpnej zmluvy nevyplýva, že by sa dohodli na kúpnej cene za prevod spoluvlastníckeho podielu, a to ani s poukazom na obsah spisu sp. zn. 2C/301/2010, keď v uvedenom konaní bola vypočutá právna predchodkyňa žalobcov U. V., ktorá uviedla, že žalovanej (ak aj žalobkyni 4/) vyplatila sumu 50.000,- Sk, ktorú dostala ako poistku po nebohom manželovi, čo v tomto konaní nepoprela ani žalovaná. Tento záver bol správny aj s ohľadom na obsah rukou písaného listu datovaného k 27.7.2011 (na č.l. 47 spisu 2C/301/2010), s ktorým sa okresný súd oboznámil a správne konštatoval, že z neho nevyplýva, kto ho vyhotovil, pričom z neho ani podľa odvolacieho súdu nevyplýva uzavretie tvrdenej ústnej zmluvy medzi právnou predchodkyňou a žalovanou. Okresný súd správne zohľadnil pri svojom rozhodnutí aj obsah svedeckej výpovede Y. T., ktorá sa v nej vyjadrila aj k vyhláseniu zo dňa 3.11.2014, pričom z jej výpovede skutočnosť uvedená v predmetnom vyhlásení o dôvode vyplatenia sumy 50.000,- Sk žalovanej nevyplynula. V súvislosti výpoveďami žalobcu 1/ a žalobkyne 4/ odvolací len uvádza, že títo vypovedali v predmetnom konaní ako strana v spore a nie ako svedkovia. Správne okresný súd vyhodnotil aj obsah listiny o vydedení zo dňa 20.1.1998 spísanej formou notárskej zápisnice č. N 9/98, NZ 6/98 ako aj obsah výpovede svedka R. L. ako jedného z dôkazov, v súvislosti s vedomosťou právnej predchodkyne žalobcov o existencii (trvaní) podielového spoluvlastníctva žalovanej, pričom je zjavne nelogické tvrdiť, že právna predchodkyňa pred rokom 1998 (spísaním listiny o vydedení) o podielovom spoluvlastníctve žalovanej nemala vedomosť, ale v roku 1998 túto vedomosť už mala. Odvolací súd ešte uvádza, že mu nie je zrejmé akú zásadu trestného práva mali žalobcovia na mysli, ktorej nesprávnu aplikáciu okresným súdom namietajú, keď aj podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní musia rešpektovať zásadu voľného hodnotenia dôkazov.
26. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Majú za to, že bol zvolený vhodný a zákonom prijateľný procesný prostriedok, keďže sa jedná o originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva ex lege. Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov a to zvolenie vhodného a zákonom priateľného procesného prostriedku (žaloby o určenie vlastníckeho práva), už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
27. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom (vzájomnej) žalobe žalobcov nevyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok, včítane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej voči žalobcom 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).