Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/8/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcov: 1/ I. D., P.. X.X.XXXX, Y. E., O. XXX/XX, 2/ M.. G. D., P.. XX.X.XXXX, Y. E., O. XXX/XX, 3/ N. D., P.. XX.X.XXXX, Y. E. - H. H., J. XXXX/XX, všetci zastúpení JUDr. Katarínou Čechovou, advokátkou, Staromestská 3, Bratislava, IČO: 47249129, proti žalovaným: 1/ GENERO INVESTMENTS LIMITED, 229 Arch. Makariou, III Ave, Meliza Court, 4 th floor, 3105 Limassol, Cyprus, zastúpený JUDr. Ing. Miroslavom Chlipalom, PhD., advokátom, Svätoplukova 30, Bratislava, IČO: 35918098, 2/ Dražobná spoločnosť, a.s., Zelinárska 6, Bratislava, IČO: 35 849 703, zastúpený STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., Vlčkova 18, Bratislava, IČO: 36 795 038, uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa výkonu záložného práva a iné, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 18Cb/200/2006-403 z 3.11.2015, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o povinnosti žalovaného v 1/ rade zdržať sa akéhokoľvek výkonu záložného práva, zriadeného záložnou zmluvou č. 26/92 zo dňa 24.3.1992, registrovanou rozhodnutím Š. P. J. E. rozhodnutím zo dňa 27.3.1992 č.k. Z. M. XXX/ XX a vo výroku o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by zasahovalo do vlastníckych práv žalobcov k nehnuteľnostiam v kat. úz. H. H., vedeným na LV č. XXX ako parc. C KN č. XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 654 m2 a stavba s.č. 2387 - rodinný dom na parc. CKN č. XXX.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že : „Žalovaný v 1/ rade je povinný zdržať sa akéhokoľvek výkonu záložného práva zriadeného zmluvou číslo 26/92 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavretej medzi žalobcom v 1/ rade a nebohým p. T. D., nar. XX.X.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXX ako záložcom a vtedajšou H. Š. H. v Y., pobočka v H. P. J. zo dňa 24.3.1992 registrovanou Š. P. J. E. rozhodnutím zo dňa 27.3.1992 č.k. Z. M.. XXX/XX k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území H. H., zapísaným v liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom E., katastrálnym odborom, a to k pozemku parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 654 m2 a k stavbe s.č. XXXX - rodinný dom na parc. č. XXX.

Žalovaní v 1/ a 2/ rade sú povinní zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by zasahovalo do vlastníckych práv žalobcov v 1/, 2/ a 3/ rade k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území H. H., zapísaným na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom Poprad, katastrálnym odborom, a to k pozemku parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 654 m2 a k stavbe s. č. XXXX - rodinný dom na parc. č. XXX.

V prevyšujúcej časti súd konanie zastavuje.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti vo veci samej.“

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že :

2.1. Z vykonaného dokazovania zistil, že medzi právnym predchodcom žalovaného v 1/ rade H. Š. H.Ľ. v Y. a D. G. bola dňa 24.3.1992 uzavretá úverová zmluva spolu s dodatkami č. 1, 2. Dňa 24.3.1992 bola na zabezpečenie návratnosti úveru bola uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na LV č. XXX v k.ú. H. H., ktorého vlastníkmi boli T. D. a T. D., rod. Ž.. Dňa 17.12.1996 bolo vydané osvedčenie vo forme notárskej zápisnice č. NZ XXX/XX, ktorým G. D. vyhlásil, že celkovo činí nesplatená sumu úveru 91.701,06 eur (2.762.586,- Sk) a uznáva právny záväzok v zmysle úverovej zmluvy a súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nakoľko uplynula lehota poslednej splátky úveru dňa 29.2.1996. Dňa 2.3.1998 bola spísaná notárska zápisnica č. P. XX/XX, ktorou G. D., T. D. a T. D. vyhlásili, že úver, ktorý bol zabezpečený zmluvou o zriadení záložného práva uznávajú, a že v prípade, ak G. D. nezaplatí dlh do budúcnosti v celkovej výške 84.450,43 eur (2.544.153,80 Sk) v dohodnutých splátkach, stane sa zročným celý dlh a súhlasia s vykonateľnosťou a exekúciou na základe tejto notárskej zápisnice. Dňa 2.3.1998 G. D. prehlásil, že splatí úver vo výške 72.694,68 eur (2.190.000,- Sk) najneskôr do 30.9.2000 a H. H., N..H.. uzavrela s ním dohodu o splátkovom kalendári s postupnými splátkami do 27.9.2000. Dňa 17.10.1999 zomrel T. D. a v zmysle osvedčenia o dedičstve č.k. XD/XXXX/XX zo dňa 10.11.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.11.2005, sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti na LV č. XXX v k.ú. H. H. T. D., M.. G. D., N. D.. Dňa 25.7.2005 začal žalovaný v 2/ rade pre účely uspokojenia úverovej pohľadávky výkon záložného práva k nehnuteľnostiam na LV č. XXX, k.ú. H. H.. Predbežným opatrením Okresného súdu Poprad č.k. 9C/130/2006-44 zo dňa 8.6.2006 súd uložil žalovanému v 1/ rade zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam v k.ú. H. H., vedeným na LV č. XXX, a to k pozemku parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 654 m2, k stavbe s. č. XXXX - rodinný dom na parc. č. XXX, a zdržať sa prevádzania vlastníckeho práva na iné osoby, či iného zaťažovania týchto nehnuteľností, až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej. Súd uložil žalovanému v 2/ rade zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by zasahovalo do vlastníckych práv navrhovateľov, prerušiť výkon záložného práva vo forme dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. H. H., zapísané na LV č. XXX, a to k pozemku parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 654 m2, k stavbe s. č. XXXX - rodinný dom na parc. č. XXX, a zdržať sa prevádzania vlastníckeho práva na iné osoby, či iného zaťažovania týchto nehnuteľností, až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej. Súd uložil navrhovateľom v 1/, 2/ a 3/ rade, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia podali návrh na začatie konania vo veci samej na príslušnom súde. Dňa 8.8.2006 podal žalovaný v 1/ rade návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému G. D. a T. D.. Konanie je vedené na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. XXEr/XXX/XXXX a uznesením č.k. XXEr/XXX/XXXX-XX zo dňa XX.X.XXXX súd vyhovel námietke povinnej v 2/ rade proti exekúcii. Žalobkyňa v 2/ rade uhradila dňa 26.2.2002 H. U. Y., N..H.. 663,88 eur (20.000,- Sk), ktoré boli započítané uvedeným peňažným ústavom na úroky v zmysle úverovej zmluvy. Žalovaní v 1/, 2/ rade v súčasnosti nijako nezasahujú do práv žalobcov ohľadne nakladania s nehnuteľnosťami na LV č. XXX k.ú. H. H..

2.2. Rozsudkom Okresného súdu Poprad č.k. 18Cb/200/2006-238 zo dňa 20.10.2012 bolo určené, že záložné právo žalovaného v 1/ rade zriadené na základe zmluvy č. 26/92 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavretej medzi žalobcom v 1/ rade a nebohým T. D., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/ XXX ako záložcom a vtedajšou H. Š.X. H. J. Y., pobočka v H. P. J., zo dňa 24.3.1992 je premlčané. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2.3. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 3Cob/22/2013-287 zo dňa 24.10.2013 bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu medzi žalobcami v 1/ až 3/ rade a žalovaným v 1/ rade, pokiaľ ním bolo určené, že záložné právo žalovaného v 1.rade zriadené na základe zmluvy č. 26/92 zo dňa 24.3.1992 je premlčané a v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej bol zrušený výrok, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

2.4. Podaním zo dňa 30.9.2014 zobrali žalobkyne žalobu späť v časti určenia, že je premlčané záložné právo žalovaného v 1/ rade na základe zmluvy č. 26/92 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavretej medzi žalobcom 1/ a teraz už nebohým T. D., nar. XX.X.XXXX, ako záložcom a vtedajšou H. Š. H. J. Y., pobočka v H. P. J., zo dňa 24.3.1992. H. U., N..H.. predala pohľadávky spoločnosti Genero Investments Limited, ktorého súčasťou bola aj pohľadávka, ktorá je predmetom sporu.

2.5. Po citácii ust. § 80 písm. b), c) O.s.p., ust. § 261 ods. 3 písm. d) a ods. 4 Obchodného zákonníka ust. § 387 ods. 2, § 388 ods. 1, § 390, §391 ods. 1, 2, § 397, § 400, § 408 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka, § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 19 ods. 1 písm. h) zákona 527/2002 Z.z. súd prvej inštancie právne uzavrel, že vzhľadom na zistené a citované zákonné ustanovenia žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem zodpovedaní otázky, či je premlčané predmetné záložné právo, pretože je to potrebné pre právnu istotu právneho stavu k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX, k.ú. H. H., na nakladanie s nimi i právach k ním. Preto súd prvej inštancie mal za to, že právo je premlčané a túto otázku vyriešil ako predbežnú. Pri uplatnenej námietke premlčania proti záložnému právu bol dôvod vyhovieť aj v „ostatných častiach petitu žaloby“. Súd poukázal i na to, že ku vzniku predmetného záložného práva došlo pred 1.1.2003, a preto nemohol sa záložný veriteľ domáhať uspokojenia dobrovoľnou dražbou podľa zák. č. 527/2002 Z.z.. Proces trvania a realizácie záložného práva sa mal riadiť právnymi predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva, a preto sa mohla pre uspokojenie pohľadávky veriteľa realizovať len verejná dražba. Žalovaný v 1/ rade je pasívne legitimovaný, pretože poveril spoločnosť na vykonanie dražby a žalovaný v 2/ rade realizoval úkony súvisiace s dražbou. Aj keď žalovaní v 1/ a 2/ rade nezasahujú do vlastníckych práv a nevykonávajú záložné právo, je to len v dôsledku predbežného opatrenia OS Poprad č.k. XC/ XXX/XXXX, ktoré je stále v platnosti. V dôsledku premlčania nároku žalobcu záložný veriteľ už nemôže záložné právo vykonať a splnenie nároku záložného veriteľa na uspokojenie zo zálohu už nie je možné. Žalovaný v 1/ rade nemôže vykonávať žiadne úkony v súvislosti s realizáciou záložného práva a pri aplikácii ust. § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka nebol oprávnený poveriť žalovaného v 2/ rade na vykonanie úkonov dobrovoľnej dražby a žalovaný v 2/ rade nemal a nemohol realizovať úkony súvisiace so záložným právom. Preto súd žalobe v tomto rozsahu vyhovel.

2.6. Žalobcovia zobrali späť žalobu v časti, ktorou žiadali určiť, že záložné právo žalovaného v 1/ rade zriadené na základe zmluvy č. 26/92 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam je premlčané. Súd prvej inštancie preto podľa § 96 ods. 1, 2 O.s.p. v tejto časti konanie zastavil.

2.7. Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, že o náhrade trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali včas odvolanie žalovaní v 1/ a 2/ rade. Nesúhlasia s rozhodnutím súdu v tej časti, ktorou bolo žalobe vyhovené.

4. Žalovaný v 1/ rade v dôvodoch podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odkázal pritom na aplikáciu ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Podľa jeho názoru je rozsudok nepreskúmateľný. Súd v odôvodnení konštatuje, že otázku premlčania záložného práva vyriešil ako predbežnú, a preto vyhovel žalobe v ostatných častiach žalobného petitu, ale vôbec bližšie ani len náznakom nešpecifikoval, na základe akých skutočností dospel k záveru, že právo žalovaného v 1/ rade je premlčané, neuviedol, kedy začala plynúť premlčacia doba, kedy mala uplynúť, nevysporiadal sa s argumentáciou žalovaného v 1/ rade, že si svoje práva uplatnil včas pred uplynutím premlčacej doby. Dôvody rozsudku nemajú náležitosti žiadané ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a ak súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil svoj právny záver, ktorý ako sám konštatuje, bol rozhodujúci pre rozhodovanie vo veci samej, žalovaný v 1/ rade sa tu bližšie ani nemá k čomu ďalej vyjadrovať.

4.1. Žalovaný v 1/ rade ďalej v dôvodoch podaného odvolania namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý uzavrel, že vzhľadom na čas vzniku záložného práva pred 1.1.2003 sa nemohol žalovaný v 1/ rade sa domáhať uspokojenia svojho nároku dobrovoľnou dražbou, pretože celý proces trvania a realizácie záložného práva sa mal riadiť právnymi predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva a teda mohla sa uskutočniť len verejná dražba. Poukázal pritom na ust. § 879e Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2003; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2003 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak. Zákon č. 526/2002 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník a na ktorý sa vzťahuje citované prechodné ustanovenie, okrem iného rozsiahlym spôsobom precizoval inštitút záložného práva. Ustanoveniami zákona č. 526/2002 Z.z. sa preto spravujú aj záložné práva, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona. Vznik záložného práva a nároky, ktoré vznikli pred 1. januárom 2003 sa spravujú podľa „pôvodnej“ právnej úpravy. Žalovaný v 1/ rade pristúpil k výkonu záložného práva až po 1. januári 2003, a teda

je nesporné, že výkon záložného práva sa má posudzovať podľa právnej úpravy platnej po 1. januári 2003. Výkon záložného práva rozhodne nemožno subsumovať pod vznik záložného práva resp. nárok, ktorý vznikol do 1. januára 2003. Aj keby bol záver súdu o nemožnosti výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby správny, žalovaný v 1/ rade môže realizovať svoje záložné právo iným spôsobom. Napriek tomu súd vo svojom výroku uložil žalovanému v 1/ rade povinnosť zdržať sa akéhokoľvek výkonu záložného práva, resp. akéhokoľvek konania, ktorým by sa zasahovalo do vlastníckych práv žalobcov. Súd teda nad rámec svojich právnych záverov (aj keď ich žalovaný v 1/ rade považuje za nesprávne) celkom zjavne neodôvodnene znemožňuje žalovanému v 1/ rade realizovať výkon záložného práva iným spôsobom, ktorý umožňuje/umožňovala vtedy platná právna úprava - verejná dražba, priamy predaj.

4.2. Žalovaný v 1/ rade preto navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu a uložil žalobcom povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným trovy konania vrátane odvolacieho konania.

5. Žalovaný v 2/ rade s odkazom na ust.§ 201 a nasl. O.s.p. v podanom odvolaní uviedol, že podáva v zákonnej lehote odvolanie voči výroku II. rozsudku, ktorý bolo rozhodnuté, že žalovaný v 1/ a 2/ rade sú povinní zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by zasahovalo do vlastníckych práv žalobcov v 1/, 2/ a 3/ rade k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území H. H., zapísaným na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom E., katastrálnym odborom a to k pozemku parc. č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 654 m2 a k stavbe s. č. XXXX - rodinný dom na parc. č. XXX. Podľa neho súd dané odvolacie dôvody, tak ako vyplývajú z ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ust. § 205 ods. 2 písm. f) a ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p..

5.1. K námietke o odňatí možnosti konať pred súdom a o nesprávnom právnom posúdení veci odkázal na judikatúru Ústavného súdu SR (Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009, nález III. ÚS 119/03-30), IV. ÚS 115/03, či III. ÚS 311/07. Podľa jeho názoru medzi právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany patrí nepochybne aj otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/. Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR má za to, že súd prvej inštancie sa mal v odôvodnení rozsudku s pasívnou vecnej legitimácie žalovaného 2/ jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadať. Žalovaný 2/ vo svojich písomných vyjadreniach, ktoré sú súčasťou súdneho spisu opakovane poukazoval na skutočnosť, že nie je v danej právnej veci pasívne vecne legitimovaný, nakoľko nie je účastníkom právneho vzťahu z dotknutej zmluvy č. 26/92 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam riešeného v tomto súdnom konaní. Žalovaný 2/ zároveň nevykonáva vôbec žiadne úkony, ktorými by akokoľvek zasahoval do vlastníckych práv žalobcov k dotknutým nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti poukázal aj na časť odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Cob/22/2013-287 zo dňa 24.10.2013, ktorý v prejednávanej právnej veci zrušil rozsudok súdu prvej inštancie sp.zn. 18Cb/200/2006-238 zo dňa 20.10.2012 a uviedol, že „po vznesení námietky premlčania žalobcom (dôvodne uplatnenej) záložný veriteľ už nemôže záložné právo vykonať a dobrovoľné splnenie nároku záložného veriteľa na uspokojenie zo zálohu nie je pojmovo možné, a preto by obstála žaloba o zdržanie sa výkonu záložného práva zo strany záložného veriteľa.“ Odvolací súd sa tak už raz vyjadril, aká časť žaloby žalobcov by v prípade preukázania splnenia príslušných podmienok obstála. Je preto zrejmé, že v prevyšujúcej časti žaloby, ktorá sa týka uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zdržať sa zásahu do vlastníckych práv žalobcov, je žalobný návrh úplne nadbytočný, redundantný. Žalovaný 2/ by totiž mohol vykonávať úkony vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobcov jedine v súlade s platnými právnymi predpismi a to najmä zákonom č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách (ďalej len „ZoDD“). Pokiaľ by žalovanému 1/ ako záložnému veriteľovi bolo súdom uložené zdržať sa výkonu dotknutého záložného práva, nemohol by urobiť vyhlásenie záložného veriteľa v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a výkon záložného práva ani formou dobrovoľnej dražby by tak záložný veriteľ nemohol vôbec realizovať. Uvedené platí bez ohľadu na to, či je alebo nie je účastníkom súdneho konania žalovaný 2/ ako dražobník, resp. či by bol účastníkom súdneho konania aj niektorý z ďalších viac ako 500 dražobníkov pôsobiacich na území SR. Záložný veriteľ (žalovaný 1/) by totiž realizáciou záložného práva mohol poveriť ktoréhokoľvek z dražobníkov pôsobiacich na území SR a nielen žalovaného 2/, ktorý je v súčasnosti účastníkom súdneho konania, hoci nemá pasívnu legitimáciu. Žiaden z dražobníkov pôsobiacich na území SR (vrátane žalovaného 2/) by nemohol realizovať dobrovoľnú dražbu na návrh záložného veriteľa (žalovaného 1/), ktorému by súdom bolo uložené zdržať sa výkonu záložného práva. Následkom uvedeného by žalovaný 2/ ako dražobník aj bez akéhokoľvek súdneho príkazu či zákazu smerujúceho voči žalovanému 2/ nebol oprávnený akokoľvek

zasahovať do vlastníckeho práva žalobcov realizáciou záložného práva na návrh žalovaného 1/. Súd prvej inštancie sa však v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevyjadril k vyššie opísaným námietkam žalovaného 2/ a ani inak náležíte neozrejmil pasívnu vecnú legitimáciu na strane žalovaného 2/, ktorý opakovane deklaruje, že žiadnym spôsobom nezasahuje do predmetných vlastníckych práv žalobcov. Dokonca samotný obsah odôvodnenia rozsudku svedčí skôr o absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/. Z uvedeného je preto zrejmé, že žalovaný 2/ nie je vo veci pasívne vecne legitimovaný a výrok č. 2 rozsudku je nadbytočný. Opakovane poukazuje na to, že žalovaný 2/ nie je účastníkom zmluvy č. 26/92 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, a teda nie je nositeľom subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu existujúceho výlučne medzi žalobcami a žalovaným 1/, z ktorého vyplývalo oprávnenie žalovaného 1/ ako záložného veriteľa realizovať záložné právo k dotknutým nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcov. Žalovaný 2/ ako dražobník pritom svoje oprávnenie vykonať dražbu ako jednu z foriem výkonu záložného práva odvodzuje výlučne z oprávnenia záložného veriteľa. Ak oprávnenie záložného veriteľa realizovať záložné právo zanikne (napr. právoplatnosťou súdneho rozhodnutia zakazujúceho vykonať záložné právo) má to automaticky za následok zánik oprávnenia dražobníka vykonať dražbu. Výrok č. II rozsudku nemá popri výroku č. 1 rozsudku žiadne právne opodstatnenie, nakoľko zákaz vyslovený Výrokom č. 1 rozsudku má právne účinky aj voči žalovanému 2/ a zároveň voči všetkým ostatným dražobníkom zapísaným v zozname dražobníkov vedeným Ministerstvom spravodlivosti SR. Ak by aj žalovaný 2/ nebol nikdy účastníkom prejednávaného konania vo veci samej, tak na právnom postavení žalobcov by sa nič nezmenilo. V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentuje náležité odôvodnenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ a časť znenia odôvodnenia rozsudku je dokonca v logickom rozpore s výrokom č. 2 rozsudku. Odvolateľ preto zastáva názor, že rozsudok v ním odvolaním napadnutej časti trpí vadami podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p..

5.2. Žalovaný v 2/ rade v odvolaní namieta i to, že konanie pred súdom prvej inštancie trpí i inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd v predchádzajúcom svojom rozhodnutí č.k. 3Cob/22/2013-287 zo dňa 24.10.2013 v rámci právneho názoru vyjadreného v kasačnom rozhodnutí sa jednoznačne vyjadril, aká časť žalobného návrhu žalobcov je relevantná a ako taká môže úspešne obstáť pred súdom, pričom z uvedeného je zrejmé, že v prevyšujúcej časti žaloby, ktorá sa týka uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zdržať sa zásahu do vlastníckych práv žalobcov, je žalobný návrh úplne nadbytočný. Aj napriek tomu, že žalovaný 2/ opakovane na uvedený záver odvolacieho súdu súd prvej inštancie upozornil, tak súd prvej inštancie sa v rozsudku so závermi Krajského súdu v Prešove žiadnym spôsobom nevyporiadal a žalobe vyhovel aj v časti nad rámec uvedený v rozsudku Krajského súdu v Prešove. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom bližšie neozrejmil z akého dôvodu sa odklonil od prezentovaného právneho názoru súdu vyššieho stupňa a žalobe vyhovel aj v časti žalôb, ktorá sa týka uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zdržať sa zásahu do vlastníckych práv žalobcov. Zaťažil preto svoje konanie inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a založil tak odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p..

5.3. Žalovaný v 2/ rade napokon v odvolaní poukazuje na vznik trov spojených s podaním odvolania, ktorých náhradu si uplatňuje.

5.4. Žalovaný v 2/ rade navrhuje odvolaciemu súdu, aby výrok č. II rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V prípade, že odvolací súd vzhliadne dôvod na zmenu a nie zrušenie rozsudku, žalovaný 2/ žiada odvolací súd, aby výrok č. II rozsudku súdu prvej inštancie zmenil a žalobný návrh v odvolaním napadnutej časti zamietol. Uplatňuje si nárok na náhradu trov konania.

6. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniam žalovaných navrhujú, aby odvolací súd odvolaniu žalovaného v 1/ rade a odvolaniu žalovaného v 2/ rade nevyhovel, rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a zaviazal žalovaných na náhradu trov odvolacieho konania. V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami žalovaných poukazujú na to, že prvoinštančný súd v rozsudku jasne identifikoval zákonné ustanovenia relevantné pre posúdenie otázky premlčania záložného práva ako aj jednotlivé okamihy rozhodné pre začatie a skončenie plynutia premlčacej doby. Z odôvodnenia rozsudku, ako aj opisu skutkových okolností, ktoré mal prvoinštančný súd za preukázané, je teda možné nepochybne identifikovať na základe čoho dospel prvoinštančný súd k záveru o premlčaní záložného práva. Obdobné platí aj o otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 2/ rade, keďže z odôvodnenia je zrejmé (str. 11 rozsudku), že prvoinštančný súd považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že žalovaný

v 2/ rade v minulosti realizoval úkony smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby (ktorá je v zmysle názoru prvoinštančného súdu v tomto prípade neprípustná). Rovnako aj vo vzťahu k tejto otázke identifikoval prvoinštančný súd relevantné zákonné ustanovenia a skutkové okolnosti potrebné pre jej posúdenie. Žalobcovia nepopierajú potrebu riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí, poukazujú však na skutočnosť, že nie je povinnosťou súdu dať odpoveď na každú otázku nastolenú v priebehu súdneho konania. Naopak, povinnosťou súdu je vysporiadať sa s relevantnou argumentáciou majúcou vplyv na rozhodnutie vo veci, čo podľa názoru žalobkýň prvoinštančný súd v rozsudku splnil. Vyššie uvedený názor bol opakovane potvrdený tak v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Do pozornosti dávajú závery z nálezu Ústavného súdu SR, č. III. ÚS 311/07 z 24. apríla 2008, z Nálezu Ústavného súdu SR, č. II. ÚS 410/06 z 2. augusta 2007. Ak žalovaný v 1/ rade namieta správnosť záveru prvoinštančného súdu o nemožnosti výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, poukazujú na skutočnosť, že tento záver je plne v súlade s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.10.2013, č.k. 3Cob/22/2013-287. Odvolací súd v uvedenom uznesení uviedol, že obsah tohto nároku, ktorý nepochybne vznikol pred 1. januárom 2003 sa nemohol zmeniť zmenou právnych predpisov práve z dôvodu času jeho vzniku. Je v súlade s princípom právnej istoty, aby sa spôsob uspokojenia zo zálohu záložného veriteľa riadil počas celého trvania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu právnymi predpismi určenými v čase vzniku záložného práva. Pokiaľ dôjde k ich následnej zmene do dňa vzniku práva záložného veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, vplyv zmeny právnej úpravy na takéto nároky je vyjadrený v prechodnom ustanovení právneho predpisu (§ 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka). Bolo by z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku poznať nemohli. Názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení, ktorý sa vyporiadal aj s prechodným ustanovením, na ktoré poukazuje žalovaný v 1/ rade, je prvoinštančný súd viazaný a správne rozhodol v zmysle záveru uvedeného v uznesení. Názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení je navyše plne v súlade s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci posudzovania tejto otázky, ktorý bol vyslovený v náleze zo dňa 8.12.2011, sp.zn.: II. ÚS 250/2011-30. K námietke žalovaného v 2/ rade o nadbytočnosti druhého výroku rozsudku žalobcovia uvádzajú, že vzhľadom na konanie žalovaných - t.j. snahu o výkon záložného práva neprípustným spôsobom - je tento výrok potrebný a rozhodnutie prvoinštančného súdu aj v tejto časti správne. Uplatňujú si nárok na náhradu trov konania.

7. Podaním zo dňa 17.1.2017 oznámila právna zástupkyňa žalobcov úmrtie žalobkyne v 1/ rade - T. D., rod. Ž., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom J. XXXX/XX, XXX XX E. - H. H., zomrelej dňa XX.XX.XXXX.

8. Krajský súd v Prešove následne realizoval úkony, ktorými sledoval odstránenie procesných prekážok v postupe konania v predmetnej veci vzniknutých so smrťou sporovej strany civilného sporového konania. Opakovane žiadal súdom poverenú súdnu komisárku o oznámenie realizovaných úkonov v dedičskom konaní, na základe ktorých by mohol privodiť stav o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom zomrelej žalobkyne.

8.1. Žiada sa pritom uviesť, že z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané dňa 3.11.2015. Uvedený procesný úkon súdu tak bol realizovaný počas doby účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - Občiansky súdny poriadok (ďalej aj O.s.p.). Vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa 28.1.2016 a odvolací súd ju prejednal už v čase, keď od 1.7.2016 je účinný zák. č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok - . V súvislosti s nadobudnutím účinnosti musí súd aplikovať i intertemporálne ustanovenia obsiahnuté v ustanovení § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP. Nová právna úprava dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, znamenajúci, že sa nová právna úprava použije na všetky konania, a to i na konania začaté predo dňom účinnosti CSP. Na druhej strane z ustanovenia § 470 ods. 2 veta prvá vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti CSP, zostávajú zachované. Nová právna úprava nemôže privodiť zhoršenie procesného postavenia strany, a preto odvolací súd aj so zreteľom na tieto pravidlá prejednával podané odvolania i realizoval po 1.7.2016 procesné úkony smerujúce k vecnému prejednaniu podaných odvolaní.

9. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 3Cob/8/2016-522 zo dňa 20.2.2018 odvolací súd rozhodol, že:

„Pokračuje v konaní s dedičmi zomrelej pôvodnej žalobkyne T. D., nar. XX.X.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. - H.Š. H., J. XXXX/XX, a to s:

- I. D., nar. X.X.XXXX, bytom E., O. XXX/XX

- N. D., nar. XX.X.XXXX, bytom E., J. XXXX/XX (v doterajšom konaní už žalobkyňou v 3/ rade).“

9.1. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že :

9.2. Odvolací súd z dôvodu úmrtia pôvodnej žalobkyne zisťoval prioritne podmienky ďalšieho pokračovania v konaní. Opakovane žiadal Notársky úrad G.. V. L. o oznámenie skutočností relevantných pre ďalší postup predmetnej sporovej veci.

9.3. Z podaných správ Notárskym úradom G.. V. L. z 9.3.2017, 30.8.2017, 12.10.2017, 4.12.2017 a 5.1.2018 (vyžiadaných odvolacím súdom) vyplynuli informácie o postupe dedičského konania súvisiace so závetom poručiteľky, s listinou o vydedení, ale i s realizovanými úkonmi vo vzťahu k dedičovi, ktorého pobyt nie je známy.

9.4. Oznámením zo dňa 9.2.2018 sp.zn. XXD/XXX/XXXX, I. XXX/XXXX z 9.2.2018 notárka - súdna komisárka oznámila odvolaciemu súdu, že ako dedičia po poručiteľke prichádzajú po realizovanom prejednaní dedičskej veci dedičia zo závetu a zo zákona, ktorými sú N. D., rod. D., bytom E., J. XXXX/ XX, dcéra poručiteľky, a I. D., bytom E., O. XXX/XX, závetný dedič, vnuk poručiteľky. Zároveň súdna komisárka oznámila súdu, že M.. G. D., dcéra poručiteľky, závet a listinu o vydedení v plnom rozsahu uznala za platné a žiadala dediť v zmysle závetu a listiny o vydedení poručiteľky. N. D., dcéra poručiteľky, po oboznámení so závetom oznámila, že tomu porozumela a dovolávala sa relatívnej neplatnosti závetu s odkazom na ust. § 479 Obč. zák., t.j. že žiadala svoj zákonný podiel ako neopomenuteľná dedička. Zo správy súdnej komisárky vyplynula aj informácia vo vzťahu k synovi poručiteľky G. D., ktorého pobyt sa nepodarilo zistiť. S odkazom na aplikáciu ust. § 190 ods. 1 a ust. § 468 Obč. zák. po realizovanom uznesení Okresného súdu Poprad XXD/XXX/XXXX-XX a po zverejnení vyhlášky na úradnej tabuli súdu, na ktorú nebolo reagované dedičom prihlásením sa o svoje dedičské práva, súdna komisárka konštatovala, že pri prejednaní dedičstva sa na dediča, ktorý o sebe nedal vedieť neprihliada, hľadí sa na neho, akoby sa nedožil smrti poručiteľky.

9.5. Z ustanovení § 63 ods. 1, 2, 3 vyplývajú podmienky pokračovania v konaní v spore, v ktorom pôvodná sporová strana zomrela. Povaha sporu, v ktorom sa pôvodní žalobcovia domáhali ochrany proti výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam vedeným v LV č. XXX v k.ú. H. H. je sporom majetkovým, v ktorom ide o ochranu vlastníckeho práva pred realizáciou záložnou zmluvou zriadeného záložného práva k týmto nehnuteľnostiam. Keďže pôvodná žalobkyňa T. D. zomrela, bolo žiaduce posúdiť podmienky ďalšieho pokračovania v konaní. Zo správy súdnej komisárky vyplynulo, že dedičmi po T. D. sú I. D. a N. D.. Povaha sporu, v ktorom sa nejde určovať výška spoluvlastníckych podielov sporových strán v konaní, ale ide o ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, podľa odvolacieho súdu umožňuje pokračovať v konaní aj s tými právnymi nástupcami, ktorých okruh bol ustálený ešte pred konečným prejednaním dedičstva. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ustanovenia § 378 ods. 1 CSP, s použitím citovaných ustanovení § 63 ods. 1, 2, 3 rozhodol, že v konaní bude pokračovať s dedičmi poručiteľky T. D. tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

10. Následne odvolací súd výzvou zo dňa 20.2.2018 vyzval sporové strany, aby sa podľa ustanovenia § 382 s prihliadnutím na obsah

- úverovej zmluvy z 24.3.1992 v znení jej dodatkov upravujúcich v čl. 4 povinnosť splatiť úver do 29.2.1996,

- obsahu Notárskej zápisnice P., P. zo 17.12.1996 v čl. III, obsahujúcej uznanie záväzku s konštatovaním uplynutia lehoty na plnenie dňom 29.2.1996,

- obsahu Notárskej zápisnice P., P. z 2.3.1998, obsahujúcej odkaz na splátkový kalendár s úpravou konečného dátumu splatnosti úveru dňom 27.9.2000,

- nespornej skutočnosti o čiastočnom plnení sumy 20.000,- Sk (663,88 eur) na splnenie úverového dlhu dňa 26.2.2002 veriteľovi z úverovej zmluvy,

- obsah záložnej zmluvy č. 26/1992 z 24.3.1992,

- na obsah procesnej obrany žalovanej voči uplatnenej námietke premlčania záložného práva s poukazom na prihlášku pohľadávky do dedičského konania pod sp.zn. 4D/1116/1999,

vyjadrili k možnej aplikácii

a) ust. § 261 ods. 6 písm. b) Obchodného zákonníka, podľa ktorého je zmluva o úvere absolútnym obchodom, b) ust. § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o zriadení záložného práva, c) ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 407 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka upravujúcich vplyv uznania záväzku pojatého do notárskej zápisnice, či čiastočného plnenia dlhu úverovým dlžníkom na začiatok, plynutie a dĺžku premlčacej doby na uplatnenie nárokov z úverovej zmluvy, d) k právnym záverom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2000, sp.zn. 2Cdo/41/2000 („Smrť poručiteľa nemá za následok spočívanie premlčacej doby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka.“, „Občiansky zákonník v ustanovení § 112 upravuje zastavenie plynutia premlčacej doby v prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Uplatnením práva sa rozumie uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj v trestnom, v priestupkovom alebo v obdobnom konaní, Za uplatnenie práva podľa § 112 Občianskeho zákonníka sa považuje taký úkon oprávneného, ktorý smeruje k tomu, aby bolo rozhodnuté o jeho práve; najmä žalobou na plnenie [§ 80 písm. b) O.s.p.], vzájomnou žalobou (§ 97 O.s.p.), návrhom na započítanie (§ 98 O.s.p.) a pod. Bez vplyvu na beh premlčacej doby je však zaradenie pohľadávky alebo dlhu poručiteľa do súpisu aktív a pasív dedičstva vykonaný notárom ako súdnym komisárom v konaní o dedičstve (§ 175o ods. 1 O.s.p.), ako aj oznámenie pohľadávky veriteľom v konaní o dedičstve (§ 175n O.s.p.). V týchto prípadoch totiž nejde o uplatnenie práva podľa § 112 O.s.p., pretože o práve, ktorého sa premlčanie týka, nie je autoritatívne rozhodované.“)

e) K právnym záverom vyplývajúcim z uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 250/2011, podľa ktorých

ea) „Záložné právo je právom, ktoré nepochybne premlčaniu podlieha (z čoho vychádzal aj krajský súd), pretože nejde o majetkové právo, ktoré by bolo z možnosti premlčania vylúčené. Premlčanie práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu (ďalej aj len „premlčanie záložného práva“) je upravené v § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka a premlčacia lehota tohto práva v § 101 Občianskeho zákona. Premlčaniu podlieha záložné právo v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu. Premlčanie záložného práva sa riadi Občianskym zákonníkom aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa Obchodným zákonníkom. Ak záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej lehote právo na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej z výťažku z predaja zo zálohu, má to za následok, ak sa záložca dovolá premlčania tohto práva, že záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť speňaženia zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu). Záložné právo v takom prípade už nemôže byť naďalej spôsobilým predmetom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky.

eb) Z tejto úpravy (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je ďalej zrejmé, že trojročná premlčacia doba záložného práva neuplynie skôr, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky. Tak ako na to poukázal krajský súd, je to dôsledkom vzájomnej previazanosti právneho vzťahu založeného zmluvou záložnou a zmluvou, na základe ktorej vznikla zabezpečovaná pohľadávka. Zmysel právnej úpravy stanovujúcej, že právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu sa nepremlčí prv, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky, spočíva v tom, že v situácii, keď obe premlčacie doby (premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky a premlčacia doba záložného práva) môžu, ale nemusia začať plynúť v rovnaký deň, nezodpovedalo by akcesorickej povahe záložného práva, ak by existovala zabezpečená pohľadávka, vo vzťahu ku ktorej premlčacia doba (ktorá môže byť aj dlhšia než trojročná) neuplynula, a súčasne záložného práva, vo vzťahu ku ktorému už (trojročná) premlčacia doba uplynula, čo by malo za následok stav, za ktorého by sa veriteľ zabezpečenej pohľadávky mohol domáhať uspokojenia sa zo zálohu iba podmienečne pre prípad, že záložca námietku premlčania jeho práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu nevznesie.

ec) Tomu korešponduje aj ustanovenie § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná. To však platí iba v prípade, ak nie je zároveň premlčané aj právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, resp. v prípade, ak síce premlčané je, avšak záložca

nevzniesol námietku premlčania. Nie je totiž vylúčená situácia, že trojročná premlčacia lehota práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu uplynie záložnému veriteľovi neskôr, než premlčacia doba práva veriteľa domáhať sa zaplatenia pohľadávky voči dlžníkovi (napr. ak ide o zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa premlčuje v kratšej premlčacej dobe než trojročnej).

ed) Z citovaných ustanovení pre prípad, že záložca a obligačný dlžník sú rozdielne osoby, zároveň vyplýva aj to, že zatiaľ čo námietku premlčania pohľadávky môže účinne vzniesť iba obligačný dlžník (avšak nie záložca), v spojení s § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že námietku premlčania práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu, môže vzniesť iba záložca (avšak nie obligačný dlžník zabezpečenej pohľadávky).

ef) Ustanovenie § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka ustanovuje absolútne obmedzenie premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch, premlčacia doba uplynie v obchodnoprávnych vzťahoch vždy najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, keď začala plynúť po prvý raz. Z tohto princípu niet výnimky. Prvá veta ustanovenia § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka teda upravuje iba otázku plynutia a premlčacej doby a moment jej uplynutia.

eg) Druhá veta ustanovenia § 408 ods. 1 a ustanovenie § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka (ako to vyplýva z ich doslovného výkladu) upravujú oprávnenie dlžníka vzniesť námietku premlčania so zamýšľaným následkom, t. j. vylúčením možnosti premlčané právo veriteľovi proti dlžníkovi priznať (§ 408 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka), resp. možnosť súdne rozhodnutie ukladajúce dlžníkovi povinnosť plniť vykonať (§ 408 ods. 2 Obchodného zákonníka). Druhá veta ustanovenia § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka sa vzťahuje iba na obmedzenie práva dlžníka vzniesť námietku premlčania a iba na obdobie od začatia súdneho konania veriteľom na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi (ak toto bolo začaté pred uplynutím desiatich rokov od času, keď desaťročná absolútna premlčacia doba začala plynúť) do skončenia takéhoto súdneho konania.

eh) Ustanovenie § 402 Obchodného zákonníka upravuje jeden z prípadov, v ktorom premlčacia doba prestáva plynúť (v dôsledku vykonania úkonu veriteľa na účely uspokojenia práva) počas trvania zákonom stanovenej prekážky (súdneho konania) s tým, že po jej odpadnutí opäť plynie, čím dochádza k jej faktickému predĺženiu. Účelom ustanovenia § 408 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka obsahujúceho absolútne obmedzenie predlžovania premlčacej lehoty je stanovenie konečného (maximálneho) momentu, v ktorom premlčacia doba uplynie bez ohľadu na iné ustanovenia Obchodného zákona, teda aj v prípade, ak došlo k jej faktickému predĺženiu, napríklad v dôsledku vykonania úkonu veriteľa na účely uspokojenia práva. Toto absolútne obmedzenie premlčacej doby sa vzťahuje na všetky prípady jej predlžovania podľa Obchodného zákonníka vrátane prípadu podľa § 402 Obchodného zákonníka.

ei) Pokiaľ ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka predlžuje plynutie premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu tak, že ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z toho, že je potrebné skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky, avšak nie to, či bola dlžníkom vo vzťahu k právu veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečovanej pohľadávky aj vznesená námietka premlčania. Vznesenie námietky premlčania záložného práva je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, pričom je zrejmé, že túto námietku môže vzniesť iba záložca a prvý raz tak môže (úspešne) urobiť až v momente, keď uplynula premlčacia doba aj zabezpečovanej pohľadávky, nielen trojročná premlčacia doba pre premlčanie práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu. V prípade ak tieto premlčacie doby uplynuli, záložný veriteľ nezačal s predajom zálohu a záložcom bola námietka premlčania vznesená, stráca záložný veriteľ možnosť domáhať sa (proti vôli záložcu) uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné právo je premlčané. Samostatnou otázkou ostáva, aký je ďalší právny osud samotného záložného práva, t. j. či premlčané záložné právo po vznesení námietky premlčania záložcom naďalej existuje v naturálnej forme alebo zaniká s poukazom na to, že po vznesení námietky premlčania záložcom záložný veriteľ už nemôže záložné právo vykonať a dobrovoľné splnenie nároku záložného veriteľa na uspokojenie zo zálohu už nie je pojmovo možné (ako k tomu dospieva napr. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 21Cdo/2185/2009 z 21. decembra 2010).

ej) Pri ústavne konformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktoré sa na vec vzťahujú v ich vzájomnej spojitosti, je potrebné vychádzať aj z previazanosti ustanovenia § 408 (primárne)

ods. 2 Obchodného zákonníka a § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom neostáva než dospieť takto k záveru, podľa ktorého k predĺženiu premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky nedochádza v obchodnoprávnych vzťahoch nad rámec jej absolútneho obmedzenia, hoci sa už pre ňu vedie exekúcia, v dôsledku čoho ani podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedôjde k predĺženiu (samostatnej) premlčacej doby záložného práva, keďže je už zabezpečená pohľadávka premlčaná sama osebe.

ek) Ustanovenie § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2003; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2003 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak) vyložil krajský súd tak, že toto ustanovenie v prípade sťažovateľa poskytuje „ďalšie možnosti na strane záložného veriteľa, ktorý si môže uspokojiť pohľadávku zabezpečenú záložným právom aj podľa ustanovení tohto zákona, a to v súvislosti so zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách“, teda posudzoval nároky zo záložného práva záložného veriteľa podľa právnej úpravy účinnej od 1. januára 2003.

el) Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2002 sa posudzuje nielen platnosť vzniku záložného práva, ale aj nároky, ktoré zo záložného práva zriadeného pred 1. januárom 2003 vznikli pred 1. januárom 2003. Jedným z nárokov záložného veriteľa je aj nárok domáhať sa uspokojenia zo zálohu, resp. výťažku z jeho predaja. Obsah tohto nároku, ktorý nepochybne vznikol pred 1. januárom 2003, sa nemohol zmeniť zmenou právnych predpisov práve z dôvodu času jeho vzniku. Je v súlade s princípom právnej istoty, aby sa spôsob uspokojenia zo zálohu záložného veriteľa riadil počas celého trvania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu právnymi predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva. Pokiaľ dôjde k ich následnej zmene do dňa vzniku práva záložného veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, vplyv zmeny právnej úpravy na takéto nároky je vyjadrený v prechodnom ustanovení právneho predpisu (§ 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka). Bolo by z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku poznať nemohli.

em) Ani zdôraznením „neúnosnosti“ opačného výkladu tohto ustanovenia, než je výklad krajského súdu, „z pohľadu zabezpečenia vymožiteľnosti práva a včasnosti uspokojenia pohľadávok na základe možností, ktoré nová právna úprava poskytuje“, nie je možné poprieť skutočný obsah, účel a zmysel tohto ustanovenia. Z tohto hľadiska a s takýmto následkom mohol hodnotiť obsah ustanovenia § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca pred jeho zaradením do právneho poriadku, avšak nie všeobecný súd po tom, čo sa toto ustanovenie súčasťou právneho poriadku stalo s následkom popretia jeho zmyslu.“

11. Na výzvu odvolacieho súdu reagovali žalobcovia podaním zo dňa 8.3.2018, v ktorom uviedli, že :

11.1. Podľa ust. § 261 ods. 3, 4 písm. d) Obchodného zákonníka, ktoré je kogentným zákonným ustanovením, záväzkové vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o úvere sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú jednoznačne ustanoveniami Obch. zák.. Zmluva o úvere a záväzkové vzťahy z nej vyplývajúce sú teda jednoznačne absolútnym obchodným vzťahom. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, je nevyhnutné poukázať v tejto súvislosti i na znenie ods. 4 § 261 Obch. zák. v znení platnom v čase uzavretia Úverovej zmluvy (t.č. ods. 7 § 261 Obch. zák.), podľa ktorého sa treťou časťou Obch. zák. spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkových vzťahov, ktoré sa spravujú touto časťou zákona. S poukazom na takúto zákonnú podriadenosť ustanoveniam tretej časti Obch. zák. aj vzťahov vzniknuvších zo zabezpečenia záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy, majú žalobcovia za to, že ust. § 299 ods. 2 Obch. zák. v znení platnom k 24.3.1992 (t.j. ku dňu uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva č. 26/1992 medzi právnym predchodcom žalovaného v 1/ rade ako záložným veriteľom a právnymi predchodcami žalobcov v 1/ až 3/ rade ako záložcami sa vzťahuje na možnosti akými (a len akými) sa záložný veriteľ môže domáhať uspokojenia zo zálohu podľa Záložnej zmluvy, t.j. v zmysle predmetného ust. § 299 ods. 2 Obch. zák. záložný veriteľ (t.j. žalovaný v 1/ rade, resp. jeho právny predchodca) mohol pri výkone svojho záložného práva postupovať výlučne takými spôsobmi a prostriedkami, ktoré pripúšťala vtedy platná právna úprava, t.j. v zmysle vtedy platného znenia § 299 ods. 2 Obch. zák. mohol záložný veriteľ založenú nehnuteľnosť predať na verejnej dražbe, ak na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozornil záložcu a dlžníka; príp. predať záloh aj iným vhodným spôsobom, ak to určovala záložná zmluva.

11.2. Žalobcovia rovnako ako vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach zotrvávajú na názore, že ust. § 323 ods. 1 Obch. zák. v spojení s ust. § 407 Obch. zák. sa aplikuje výlučne na uznanie záväzku dlžníkom

- t.j. v danom prípade G. D.. Z uvedeného dôvodu preto uznanie záväzku G. D. ako dlžníkom mohlo, resp. malo vplyv na plynutie a dĺžku premlčacej doby na uplatnenie nárokov z Úverovej zmluvy, avšak čiastočné plnenie, ktoré nebolo realizované dlžníkom, ale treťou osobou, nemohlo mať a nemalo žiaden vplyv na plynutie premlčacej doby. V Úverovej zmluve sa dlžník (G. D.) zaviazal splatiť úver najneskôr do 29.2.1996. Dňa 17.12.1996 urobil dlžník vo forme notárskej zápisnice vyhlásenie povinnej osoby podľa § 274 písm. e) O.s.p. a § 41 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), súčasťou ktorého bolo aj uznanie záväzku podľa § 323 Obch. zák.. Následne G. D. ako dlžník dňa 2.3.1998 a T. D. a T. D. ako záložcovia urobili vo forme notárskej zápisnice vyhlásenie povinných osôb podľa § 274 písm. e) O.s.p. a § 41 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v ktorom G. D. ako dlžník uznal záväzok z Úverovej zmluvy a záložcovia vyjadrili súhlas záložcov s exekúciou. V prehlásení o splácaní úveru urobenom dňa 2.3.1998 sa G. D. ako dlžník jednostranne zaviazal splatiť úver najneskôr dňa 30.9.2000. Podľa splátkového plánu úveru vystaveného právnym predchodcom žalovaného v 1/ rade, t.j. H. H., N..H.., dátum splatnosti poslednej splátky úveru bol 27.9.2000.

11.3. Úverová zmluva ako aj vzťahy z nej vyplývajúce sa riadia Obch. zák., a teda podľa ust. § 397 Obch. zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Podľa ust. § 392 ods. 1 Obch. zák. pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Premlčacia doba vo vzťahu k pohľadávke z Úverovej zmluvy teda začala plynúť prvý krát dňa 29.2.1996 dohodnutého ako deň splatnosti úveru v Úverovej zmluve. G. D. následne opakovane uznal svoj záväzok z Úverovej zmluvy, a to naposledy dňa 2.3.1998, kedy sa zároveň zaviazal splatiť úver do 30.9.2000. Podľa ust. § 407 ods. 1 Obch. zák., ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Pre začatie plynutia novej premlčacej doby teda nebol rozhodujúci deň, do ktorého sa dlžník zaviazal splatiť úver, ale deň písomného uznania záväzku. Dňa 2.3.1998 teda začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba vo vzťahu k záväzku z Úverovej zmluvy, ktorá uplynula 2.3.2002. V tejto súvislosti žalobcovia osobitne zdôrazňujú, že akýkoľvek vplyv na plynutie premlčacej doby na záväzky z úverovej zmluvy môžu mať výlučne úkony dlžníka, a to či už uznanie dlhu alebo vykonanie čiastočného plnenia - splátky záväzku z úverovej zmluvy. (ust. § 407 ods. 3 Obch. zák.). Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia však nikdy neboli v pozícii dlžníkov vo vzťahu k záväzkom z Úverovej zmluvy. Neb. T. D. a neb. T. D. boli iba vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom záložného práva zabezpečujúceho záväzky z úverového vzťahu, t.j. boli iba v pozícii záložcov a nie v pozícii dlžníkov. Preto ani po smrti pána T. D., keď sa spoluvlastníčkami uvedenej nehnuteľnosti stali aj žalobkyne v 2/ a 3/ rade, tieto nikdy neboli dlžníčkami z úverového vzťahu. To isté sa vzťahuje na žalobcu v 1/ rade po smrti pani T. D. - ani žalobca v 1/ rade sa nemohol stať a nikdy nestal dlžníkom z úverového vzťahu. Práve s poukazom na znenie ust. § 407 Obch. zák. nemohlo mať a nemalo žiadny vplyv na plynutie premlčacej doby na plnenie záväzkov z Úverovej zmluvy zaplatenie sumy 20.000,- Sk (663,88 eur) dňa 26.2.2002 žalobkyňou v 2/ rade na účet H. U. Y., N..H.. (právny predchodca žalovaného v 1/ rade), keďže táto nebola dlžníčkou (ani spoludlžníčkou) z úverového vzťahu a preto nemohla uznať dlh za svojho brata - výlučného dlžníka záväzkov z Úverovej zmluvy. Dlžník G. D. žiadne čiastočné plnenie dlhu nerealizoval.

11.4. V rozsudku z 30. novembra 2000, sp.zn. 2Cdo/41/2000 Najvyšší súd SR dospel k záveru, že smrť poručiteľa nemá za následok spočívanie premlčacej doby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Zo záverov rozsudku je teda zrejmé, že i keby neb. T. D. bol dlžníkom záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy (čo však nikdy nebol), len samotné prihlásenie pohľadávky žalovaného v 1/ rade do dedičstva by nemalo žiaden vplyv na pokračovanie plynutia premlčacej doby záväzkov z Úverovej zmluvy; inými slovami vôbec by nedošlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby záväzkov vyplývajúcich z Úverovej zmluvy. Neb. T. D. nikdy nebol dlžníkom žiadnej z pohľadávok vyplývajúcich z Úverovej zmluvy. Akékoľvek tvrdenie a procesná obrana žalovaného v 1/ rade ohľadne prerušenia plynutia premlčacej doby po prihlásení pohľadávky žalovaného 1/ do dedičského konania po neb. T. D. sú úplne irelevantné.

11.5. Žalobcovia sa plne stotožňujú s právnymi závermi vyplývajúcim z predmetného uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 250/2011. Žalobcovia sa vo všetkých svojich doterajších podaniach vyjadrovali zhodne so záverom, ktorý je konštatovaný i v predmetnom uznesení Ústavného súdu SR, t.j. že trojročná premlčacia doba záložného práva neuplynula skôr než uplynula premlčacia doba

zabezpečenej pohľadávky. Zhodne s právnymi závermi uznesenia Ústavného súdu SR sa aplikujú na plynutie premlčacej lehoty záložného práva ustanovenia §§ 100 ods. 2 a 101 Občianskeho zákonníka. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V notárskej zápisnici zo dňa 2.3.1998 záložcovia súhlasili s vykonaním exekúcie notárskej zápisnice - t.j. s realizáciou záložného práva, pokiaľ dlžník z Úverovej zmluvy nebude splácať úver v dohodnutých splátkach po viac než troch splátkach alebo jednej splátky istiny a úroku po dobu dlhšiu ako 3 mesiace s tým, že sa stane zročným celý dlh. Dlžník z Úverovej zmluvy si svoje povinnosti neplnil a neuhradil ani jednu zo splátok v zmysle splátkového kalendára tvoriaceho prílohu notárskej zápisnice zo dňa 2.3.1998. V deň nezaplatenia tretej splátky - t.j. dňa 18.5.1998 - mohol veriteľ prvý krát realizovať záložné právo a od tohto dňa začala plynúť 3-ročná premlčacia doba záložného práva, t.j. táto uplynula dňa 18.5.2001. Keďže v tom čase ešte nebolo premlčané právo na uspokojenie pohľadávky z Úverovej zmluvy, premlčacia doba záložného práva sa predĺžila do skončenia premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky, t.j. do 2.3.2002. Počnúc dňom 2.3.2002 mohli záložcovia uplatniť námietku premlčania, čo aj riadne a preukázateľne urobili (poukazujú na dôkaz č. 15 priložený k žalobe žalobcov - kópia oznámenia zo dňa 26.5.2006 o vznesení námietky premlčania záložného práva). Preto je nepochybné, že záložné právo zriadené Záložnou zmluvou sa premlčalo ku dňu 2.3.2002 a záložcovia riadne vzniesli námietku premlčania, a teda žalovaný v 1/ rade nie oprávnený uspokojiť pohľadávku výkonom záložného práva a žalovaný v 2/ rade nie je oprávnený vykonávať úkony k realizácii dobrovoľnej dražby. Z hľadiska absolútneho obmedzenia premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch podľa § 408 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť, žalobcovia opätovne poukazujú na to, že ak by aj premlčacia doba pohľadávky z Úverovej zmluvy bola opakovane predlžovaná, podľa § 408 ods. 1 Obch. zák. by uplynula v každom prípade najneskôr dňa 28.2.2006 (t.j. uplynutím 10 rokov od pôvodného dátumu splatnosti úveru, kedy začala premlčacia doba plynúť prvý krát). Vo vzťahu k pohľadávke z Úverovej zmluvy však žalobcovia preukázali, že premlčacia doba uplynula už skôr a to 2.3.2002. Skutková situácia v tomto konaní je v súvislosti s možnou aplikáciou ust. § 408 ods. 1 Obch. zák. však odlišná od prípadu riešenom v uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 250/2011. Žalovaný v 1/ rade (ani jeho právny predchodca) ako veriteľ pohľadávky z Úverovej zmluvy totiž nikdy nezačali žiadne súdne alebo exekučné konanie pred uplynutím 10-ročnej lehoty, t.j. pred dátumom 28.2.2006 (zatiaľ čo v prípade posudzovanom v uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 250/2011 riadne prebiehalo súdne konanie voči dlžníkovi tamojšej pohľadávky). Naviac napriek skutočnosti, že dlžník z Úverovej zmluvy G. D. úver nesplácal už od 2.3.1998 veriteľ (žalovaný v 1/ rade, ani jeho právny predchodca) do 2.3.2002 (a dokonca ani do 28.2.2006) nevykonal žiadny úkon za účelom uspokojenia pohľadávky, ktorý by mohol mať za následok prerušenie plynutia premlčacej doby. Navzdory tomu, že notárska zápisnica spísaná dňa 2.3.1998 bola exekučným titulom, návrh na vykonanie exekúcie podal žalovaný v 1/ rade až 8.6.2006, teda nepochybne po uplynutí premlčacej doby dňa 2.3.2002 (a i keby sa aplikovala 10-ročná lehota, ktorá sa však v tomto prípade nemá na základe čoho aplikovať, aj po uplynutí tejto keďže uplynula už 28.2.2006). Ani oznámenie začatia výkonu záložného práva vo forme dobrovoľnej dražby dňa 25.7.2005 žalovaným v 2/ rade neb. T. D. nemalo a nemohlo mať žiaden vplyv na premlčanie záložného práva. Jednak preto, že premlčacia doba záložného práva už v tom čase uplynutá bola (keďže uplynula 2.3.2002), naviac práve s poukazom na závery uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 250/2011 možnosť výkonu záložného práva bola prípustná len podľa právnych predpisov platných v čase vzniku záložného práva, t.j. postupom podľa § 299 ods. 2 Obch. zák. v znení platnom do 31.12.2002. T.j. nebol vôbec prípustný výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby, keďže zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov nadobudol účinnosť až 1.1.2003. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobcovia žiadajú, aby Krajský súd v Prešove podľa § 390 v spojení s § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska jeho vecne správnych výrokov potvrdil a priznal žalobcom náhradu trov konania.

12. Ani jeden zo žalovaných na výzvu odvolacieho súdu nereagoval, hoci žalovanému v 1/ rade na jeho žiadosť (žiadosť jeho právneho zástupcu) odvolací súd predĺžil lehotu na vyjadrenie k výzve do 21.3.2018 (odpoveď odvolacieho súdu z 5.3.2018 na č.l. 551 spisu). Žalovaným bolo doručené aj vyjadrenie žalobcov na výzvu odvolacieho súdu (návratky pri č.l. 557), ani na toto vyjadrenie žalovaní nereagovali. Žiada sa uviesť aj to, že odvolací súd žalovaným doručil rovnopis vyjadrenia žalobcov k ich odvolaniam (viď bod 6 vyššie). Ani na obsah tohto vyjadrenia žalovaní nereagovali, hoci im bolo doručené odvolacím súdom (návratky od doručenia pri č.l. 472 spisu).

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 . Potreba nariadenia pojednávania nevyplynula z požiadavky zopakovania, či doplnenia dokazovania, ani si ju nežiadal verejný záujem.

14. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný rozsahom (§ 379 a dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods.1, 2 . Tu sa žiada konštatovať, že žiadna zo sporových strán nenapadla opravným prostriedkom výrok rozsudku súdu prvej inštancie o „zastavení konania v prevyšujúcej časti“. Tento výrok preto nadobudol právoplatnosť a nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu ho preskúmavať. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 .

15. Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa zásad uvedených vyššie dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Tu sa žiada dodať, že aj právna úprava účinná v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie výslovne tiež v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. upravovala viazanosť rozsahom a dôvodmi podaného odvolania s výnimkou vád v procesnom postupe, ktorých následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Nebol preto dôvod na to, aby sa v odvolacom konaní neaplikovala zásada viazanosti dôvodmi podaného odvolania, ktorú upravuje aktuálne ust. § 380 ods. 1, 2 .

16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej je vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové závery (§ 153 ods. 1 v spojení s ust. § 132 O.s.p.). Treba pritom zdôrazniť, že v konaní pred súdom prvej inštancie boli sporové strany poučené o koncentrácii zhromažďovania rozhodujúcich skutočnosti a dôkazov o nich do štádia konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie akceptoval návrhy sporových strán na realizáciu dôkazov a uplatnené odvolacie dôvody neobsahujú výhradu proti prípadne navrhnutému a nerealizovanému dôkazu, ba ani proti skutkovým záverom súdu prvej inštancie.

17. Vzhľadom na čas, kedy bolo rozhodnuté vo veci súdom prvej inštancie, treba pre prieskum procesného postupu prvoinštančného súdu aplikovať i ďalej uvedené vtedy účinné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p).

18. V zmysle ustanovenia § 153 ods. 1 O.s.p., súd rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, ako aj z tých skutočností, ktoré akceptoval z prednesov účastníkov. Už novela O.s.p. realizovaná zákonom č. 501/2001 Z.z. vypustila povinnosť súdu rozhodovať na základe zisteného skutkového stavu veci a skutkový základ rozhodnutia obmedzila na skutkový stav, ktorý sa tvorí v sporovom konaní podľa prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti. Z aplikácie ustanovenia § 120 ods. 1, § 101 O.s.p. vyplývalo, že iniciatíva pri zhromažďovaní rozhodujúcich skutočností i dôkazov o nich zaťažuje účastníkov konania a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie ich tvrdení. Účastník má povinnosť tvrdenia i dôkaznú povinnosť. Nepriaznivé dôsledky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov, znáša účastník, ak si nesplní povinnosť tvrdenia a neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení.

19. V sporovom konaní musí každá zo sporových strán v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočností a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože aby mohol účastník nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najskôr tvrdiť. Bremenom tvrdenia sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania netvrdil všetky rozhodujúce skutočností významné pre rozhodnutie a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom bremena tvrdenia je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie veci, pre

nečinnosť účastníka (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkom § 101 ods. 1, § 120 ods. 1 O.s.p.) nemohla byť preukázaná, alebo vôbec nebola účastníkmi tvrdená.

20. V sporovom civilnom konaní sa uplatňuje pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností spočíva na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí ten ktorý účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, to znamená právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Z nej tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorého pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore.

21. Rovnako podľa v súčasnosti účinného zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia (§ 150 .

22. Skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z obsahu

- úverovej zmluvy z 24.3.1992 v znení jej dodatkov upravujúcich v čl. 4 povinnosť splatiť úver do 29.2.1996,

- obsahu Notárskej zápisnice P., P. zo 17.12.1996 v čl. III, obsahujúcej uznanie záväzku s konštatovaním uplynutia lehoty na plnenie dňom 29.2.1996,

- obsahu Notárskej zápisnice P., P. z 2.3.1998, obsahujúcej odkaz na splátkový kalendár s úpravou konečného dátumu splatnosti úveru dňom 27.9.2000,

- nespornej skutočnosti o čiastočnom plnení sumy 20.000,- Sk (663,88 eur) na splnenie úverového dlhu dňa 26.2.2002 veriteľovi z úverovej zmluvy,

- záložnej zmluvy č. 26/1992 z 24.3.1992 zakladajú dôvod na aplikáciu tých ustanovení právnych noriem, na ktoré odkázal vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie, ale tiež tých, ku ktorých aplikácii odvolací súd poskytol sporovým stranám priestor na vyjadrenie po výzve v zmysle ust. § 382 (bod 10 dôvodov tohto rozhodnutia).

23. Senát odvolacieho súdu teraz prejednávajúci podané odvolania žalovaných nemá dôvod na odklon od právnych názorov vyslovených v uznesení zo dňa 24.10.2013 č.k. 3Cob/22/2013-287 vo vzťahu ku posudzovaniu premlčania záložného práva. Stotožňuje sa s nimi a osvojuje si ich aj v tomto rozhodnutí (i potom, keď vec už prejednával v inom zložení senátu po tom, čo u všetkých členov senátu, ktorý prejednávali vec sp. zn. 3Cob/22/2013 došlo medzičasom ku zániku funkcie sudcu).

24. Aj z vyššie citovaných záverov uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 250/2011 vyplýva, že záložné právo je právom, ktoré nepochybne premlčaniu podlieha a citované časti odôvodnenia uvedeného rozhodnutia dávajú predpoklad na aplikáciu tam uvedených ustanovení zákona (o premlčaní či o možnosti použitia zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách s aplikáciou ust. § 879e Obč. zák.) aj na predmetnú vec. Vyššie citované znenia záverov z uznesenia ústavného súdu sú v celom rozsahu použiteľné na právne posúdenie predmetnej veci, preto na ne odvolací súd tiež odkazuje.

25. Zásadným pre rozhodnutie o žalobe v jej znení po úprave realizovanej po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu bolo zodpovedanie otázky, či záložné právo, k realizácii ktorého pristúpil žalovaný v 1/ rade až 25.7.2005 (oznámenie listom z 25.7.2005 na č.l. 42 spisu) je premlčané. Záložné právo bolo nepochybne zriadené na zabezpečenie návratnosti úverovej pohľadávky tak, ako to bolo pojaté do záložnej zmluvy č. 26/92 z 24.3.1992, registrovanej bývalým Š. P. v E. rozhodnutím zo dňa 27.3.1992 RIII 416/92. Záložná zmluva sa uzatvárala v nadväznosti na úverovú zmluvu, ktorá bez akýchkoľvek pochybností je absolútnym obchodom (aktuálne ust. § 261 ods. 1 písm. d) Obch. zák.) v čase uzavretia úverovej zmluvy zo dňa 24.3.1992 ust. § 261 ods. 3 Obch. zák.).

26. Je nesporným, že podľa obsahu úverovej zmluvy v znení jej dodatkov, upravujúcich v čl. 4 splatnosť úverovej pohľadávky, ale ďalej aj podľa obsahu notárskej zápisnice P., P. zo 17.12.1996, obsahujúcej v čl. III uznanie záväzku s konštatovaným uplynutím lehoty plnenia na plnenie úverového dlhu dňom 29.2.1996 i obsahu notárskej zápisnice N54/99, Nz54/98 z 2.3.1998, obsahujúcej odkaz na splátkový kalendár s úpravou konečného dátumu splatnosti úveru dňom 27.9.2000, možno uzavrieť, že najneskorší dátum splatnosti úverovej pohľadávky bol deň 30.9.2000. Nasledujúcim dňom mohla začať

plynúť premlčacia doba, pretože po uplynutí dohodnutej lehoty splatnosti mohol úverový veriteľ uplatniť nárok na súde (ust. § 391 ods. 1 Obch. zák., ktoré citoval v dôvodoch svojho rozhodnutia súdu prvej inštancie).

27. Z obsahu prehlásenia o splácaní úveru však vyplýva aj to, že úverový dlžník G. D. sa síce zaviazal zaplatiť pohľadávku najneskôr do 30.9.2000, ale zároveň tam v tomto prehlásení sa konštatuje aj to, že v prípade neuhradenia troch po sebe idúcich splátok, alebo jednej splátky istiny úveru a úrokov po dobu dlhšiu ako 3 mesiace úverový veriteľ pristúpi k vymáhaniu dlžnej čiastky výkonom exekúcie a podá návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Ani odvolací súd nemá pochybnosti o hodnovernosti tvrdení žalobcov o tom, že úverový dlžník následne neplnil pre úverového veriteľa žiadnu splátku. V deň nezaplatenia tretej splátky, t.j. 18.5.1998, mohol už veriteľ prvýkrát realizovať úkon smerujúci k uplatneniu pohľadávky, ale aj zároveň prvýkrát realizovať záložné právo. Aj pri alternatíve vyššie uvedenej (že by lehota splatnosti uplynula dňom 30.9.2000), nasledujúcim dátumom začala plynúť pre úverového veriteľa opäť nielen lehota na to, aby využil právo na uspokojenie nároku zo záložného práva, ale aj na uplatnenie nároku z exekučného titulu, ktorým nepochybne notárska zápisnica spísaná 1.3.1998 bola. Úverový veriteľ, či jeho právny nástupca v nasledujúcom období až do spomenutého termínu oznámenia výkonu záložného práva neuplatnil možnosť vymáhania pohľadávky proti úverovému dlžníkovi, ani možnosť využitia realizácie dohodnutého záložného práva. Keďže premlčacia doba záložného práva neuplynie skôr, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky, aj pri alternatíve, že by začala plynúť premlčacia doba dňom nasledujúcim po poslednom termíne zaplatenia pohľadávky pojatej do notárskej zápisnice (t.j. dňom 30.9.2000), štvorročná premlčacia doba uplynula najneskôr 1.10.2004. Odvolací súd sa však stotožňuje so žalobcom, že ak úverový dlžník neplnil svoje povinnosti podľa dohodnutého splátkového kalendára tvoriaceho prílohu notárskej zápisnice z 2.3.1998, už dňom nezaplatenia tretej splátky, t.j. dňom 18.5.1998 mohol veriteľ prvýkrát realizovať aj záložné právo a od tohto dátumu mohla začať plynúť aj premlčacia doba záložného práva. Podobné závery vyplynuli i z uznesenia Okresného súdu Poprad č.k. XXEr/XXX/XXXX-XX (č.l. 151 spisu). Úverový veriteľ zjavne tak zmeškal 4-ročnú premlčaciu dobu na vymáhanie nároku proti úverovému dlžníkovi, či na uspokojenie nároku zo zálohu. Keďže toto právo nevyužil v 4-ročnej premlčacej dobe, danej aplikáciou ustanovenia § 397 Obch. zák., či 3-ročnej danej aplikáciou ust. § 100 ods. 2 Obč. zák., na ktorú odkazuje vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR, je nárok záložného veriteľa na uspokojenie nároku zo zálohu premlčaný. Ak záložcovia, resp. ich právni nástupcovia uplatnili námietku premlčania proti možnosti využitia dohodnutého záložného práva, neostala súdu iná možnosť, len poskytnúť záložcom, resp. ich právnym nástupcom ochranu spočívajúcu v uložení povinnosti právnemu nástupcovi úverového veriteľa i dražobnej spoločnosti zdržať sa všetkých úkonov, ktoré súvisia s realizáciou záložného práva podľa uzavretej záložnej zmluvy.

28. Treba v tejto súvislosti uviesť to, že prerušenie premlčacej doby nebolo spojené s prihlásením pohľadávky do dedičského konania po nebohom T. D.. Smrť poručiteľa nemá za následok spočívanie premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka a naviac T. D. bol len záložcom a nie úverovým dlžníkom vo vzťahu k záložnému veriteľovi, či úverovému veriteľovi. Uplatnenie práva v dedičskom konaní nie je uplatnenie práva v civilnom konaní, ktoré má za následok prerušenie plynutia premlčacej doby (tak, ako je to uvedené vo vyššie citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30.11.2000 sp.zn. 2Cdo/41/2000).

29. Ani čiastočné plnenie dlhu inou osobou, ako úverovým dlžníkom nie je spojené s dôsledkami na plynutie a dĺžku premlčacej doby tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 323 ods. 1 Obch. zák. v spojení s ust. § 407 ods. 1, 2 Obch. zák.. Čiastočné plnenie dlhu vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur) z 26.2.2002, realizované inou osobou ako úverovým dlžníkom nie je spojené s vplyvom na plynutie premlčacej doby.

30. Nemožno opomenúť ani tie závery, ktoré sa týkajú možnosti, resp. nemožnosti aplikácie Zákona o dobrovoľných dražbách na realizáciu záložného práva dohodnutého zmluvou z 24.3.1992 (s použitím ust. § 879e ods. 1 Obč. zák.). K tomu sa žiada len odkázať na vyššie citované skutočnosti z uznesenia Ústavného súdu SR a napokon už i na závery v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Bolo by z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu neakceptovateľne pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku poznať nemohli. Podľa právnych predpisov účinných do 31.12.2002 sa posudzuje nielen platnosť vzniku záložného práva, ale aj nároky, ktoré zo záložného práva zriadeného pred 1.1.2003 vznikli. Je v súlade s princípom právnej istoty, aby sa spôsob uspokojenia zo zálohu

záložného veriteľa riadil počas celého trvania práva záložného veriteľa, domáhať sa uspokojenia zo zálohu právnymi predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva. Ak teda dražobná spoločnosť (žalovaný v 2/ rade) mala úmysel konať podľa zák. č. 527/2002 Z.z. a žalovaný v 1/ rade ako ten, ktorý podával návrh na realizáciu postupu uspokojenia jeho pohľadávky zo záložnej zmluvy podľa Zákona o dobrovoľných dražbách, tak tieto kroky jednoznačne nedávajú pri vyššie citovanej aplikácii ust. § 879e ods. 1 Obč. zák. možnosť ich realizácie.

31. Žalovaný v 2/ rade sa bránil v podanom odvolaní tým, že nie je daná jeho vecná legitimácia. Každopádne však on realizoval kroky k postupu výkonu záložného práva (tak, ako je to už vyššie spomínané listom z 25.7.2005) a je dôvodným usúdiť, že ak tento vzťah medzi dražobnou spoločnosťou a záložcom bol založený zmluvou (na ktorú odkazuje aj v uvedenom liste, či vo vyjadrení k žalobe - č.l. 93 spisu), že by prípadne úkony nebyť vydaného predbežného opatrenia žalovaná dražobná spoločnosť aj realizovala. Ak sa žalovaný v 2/ rade bráni, že nie je daná jeho vecná legitimácia, tak táto jeho odvolacia námietka je nedôvodná.

32. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.

33. Už vyššie sú uvedené skutočnosti, ktoré sa týkali účinkov aplikácie aj na konania, ktoré začali pred 1.7.2016. Podľa právneho stavu, ktorý platil do 1.7.2016, súd prvej inštancie postupom cez § 151 ods. 3 O.s.p. v napadnutom rozhodnutí privodil stav, keď si ponechal priestor na rozhodnutie o náhrade trov konania na samostatné uznesenie. Aj z tohto procesného úkonu súdu teda odvolací súd vychádza s tým, že ak súd prvej inštancie využil tento priestor, ktorý mu poskytovala predchádzajúca právna úprava civilného sporového konania, odvolací súd nerozhodoval o náhrade trov konania (ani aktuálneho odvolacieho) s tým, že aj o týchto rozhodne súd prvej inštancie postupom, aký už je daný aktuálnou procesnou normou.

34. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .