Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/298/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: X. J., nar. X. X. XXXX, bytom R.. I. XXXX, J. R. K., právne zastúpeného JUDr. Jozefom Polákom, advokátom. W. XXXX, A. J. proti žalovanej: C. J., nar. XX. X. XXXX, bytom R.. I.. XXXX, J. R. K., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou Varmus, s. r. o., Palárikova 83, Čadca, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o určenie, že nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 16C/258/2013-743 zo dňa 01. februára 2017, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Zároveň určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území J. R. K., zapísané na LV č. XXXX, ako parcela registra C č. 499/1 - zastavané plochy o výmere 255 m2, ako parcela registra C č. 499/2 - zastavané plochy o výmere 57 m2 a stavba so súpisným číslom XXXX postavená na parcele registra C č. 499/1 patria do podielového spoluvlastníctva žalobcu X. J., nar. XX.XX.XXXX, R. I. XXXX, J. R. K. v podiele 1/2 a do podielového spoluvlastníctva žalovanej C. J., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, H. XXXX, J. R. K. v podiele 1. Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobou doručenou Okresnému súdu Čadca dňa 26. 10. 2000 sa žalobca domáhal určenia výlučného vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela číslo 499/1 - zastavaná plocha o výmere 255 m2, parcela číslo 499/2 -zastavaná plocha o výmere 57 m2 a dom č. XXXX postavený na parcele KNC číslo 499/1, katastrálne územie J. R. K. na tom skutkovom základe, že so žalovanou uzatvorili dňa 1. 3. 1991 vo Viganelo, Kantón TICINO, Švajčiarska konfederácia manželstvo. Okresný súd Čadca vo veci 8C 168/1999 na návrh žalovanej zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo za trvania manželstva. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23. 11. 1999. Žalobca so žalovanou ešte pred uzavretím manželstva uzatvorili dňa 23.1.1991 vo Švajčiarsku dohodu pred notárom, podľa ktorej sa dohodli na separátnom užívaní vlastníctva, ktoré nadobudli pred uzavretím manželstva. Následne dňa 18.11.1991 uzatvorili aj dohodu o inventarizácii majetku, podľa ktorej žalovaná potvrdila vlastníctvo žalobcu k pozemkom z doby pred uzavretím manželstva, ako aj to, že z dôvodu plánovanej zástavby týchto pozemkov, stavby na nich realizované budú výhradne financované z finančných prostriedkov žalobcu. Žalovaná podaním zo dňa 12.12.2016 vzniesla vzájomnú žalobu (č.l. 679), ktorou sa domáhala, aby súd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva žalobcu v podiele 1/2 a

žalovanej v podiele 1/2. Poukázala na celkový skutkový stav, na rozsiahle vykonané dokazovanie, najmä však na závery Najvyššieho súdu SR produkované v uznesení č. k. 5Cdo/99/2011 - 485 zo dňa 27.02.2013, ktorý uviedol, že odvolací súd zo správne zistených skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery a to v tom, že by k nadobudnutia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam počas trvania BSM strán sporu došlo len výlučne z prostriedkov žalobcu. Poukázala na jeho právny názor, podľa ktorého, ak ide o vec nadobudnutú za trvania manželstva kúpou (nie dedičstvom alebo darom), ktorá neslúži osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, pričom na jej zakúpenie neboli použité len finančné prostriedky patriace výlučne jednému z manželov, v takom prípade ide o vec, na ktorú sa nepochybne vzťahuje zákonné ustanovenie § 143 Občianskeho zákonníka, teda vec, ktorá do BSM patrí. Ak by aj kúpna cena veci bola celkom zaplatená z výlučných prostriedkov každého z manželov, avšak kupujúcimi boli obaja manželia a obaja pri uzavretí kúpnej zmluvy prejavili vôľu nadobudnúť vec do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, stáva sa táto vec predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva. Zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva aj to, že žalobca začal svoju vôľu nadobúdať veci do BSM spochybňovať až s odstupom dlhšieho časového obdobia. a to pod vplyvom zhoršených vzájomných vzťahov so žalovanou. Uviedol, že v prospech vôle nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do BSM so žalovanou, nasvedčujú jednak poverenia pre otca žalovanej, ktorý fakticky kúpil pozemky pod stavbu a to tak, že vyplatil finančné prostriedky a zároveň celú stavbu realizoval a dohliadal na ňu. Najvyšší súd poukázal aj na to, že strany uzavreli manželstvo ako štátni príslušníci ČSFR dňa 01.03.1991 a ich majetkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom Slovenskej republiky. Občiansky zákonník predmanželskú zmluvu ani zmluvu o inventarizácií majetku nepoznal a nepozná ani v súčasnosti, preto bolo možne k týmto prihliadať len ako k písomným dôkazom dosvedčujúcich skutkový stav, nie však ako k relevantným právnym úkonom. Naliehavý právny záujem na vzájomnej žalobe žalovaná odôvodnila tým, že aj v prípade úspechu žalovanej v spore o žalobe žalobcu nebude bez tohto určenia možné dosiahnuť zápis jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pretože tomu bráni kúpna a darovacia zmluvu, ku ktorým došlo v priebehu sporového konania konaním žalobcu, z ktorých sa pri zápise na list vlastníctva bude vychádzať, preto aj v prípade zamietnutia žaloby žalobcu nedôjde k obnoveniu pôvodného zápisu. Poukázala na neplatnosť oboch právnych úkonov, pretože žalobca ako spoluvlastník previedol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam bez súhlasu žalovanej v celosti, aj napriek tomu, že nebol v celosti ich vlastníkom. Súd prejednal žalobu aj vzájomnú žalobu spoločne, na jednom pojednávaní. Žalobca a žalovaná uzatvorili manželstvo vo Švajčiarsku dňa 1. 3. 1991. Obidvaja však boli štátnymi príslušníkmi ČSFR a ako vyplýva z ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ich majetkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom SR, Občianskym zákonníkom platným v čase uzavretia ich manželstva. Uzatvorením manželstva dňa 1. 3. 1991 vzniklo medzi účastníkmi BSM, ktoré trvalo až do 23. 11. 1999, kedy bolo právoplatne súdnym rozhodnutím zrušené. Pokiaľ ide o rozsah BSM súd aplikoval § 143 Občianskeho zákonníka SR. Súd nemal tvrdenú ani preukázanú dohodu manželov o zúžení BSM, uzavretú v súlade s platným právom SR. Úprava BSM v Občianskom zákonníku je kogentná, akákoľvek dohoda uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením zákona je absolútne neplatným úkonom z dôvodu rozporu so zákonom, v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. V čase, keď účastníci uzatvorili manželstvo, úprava BSM v slovenskom právnom poriadku nepripúšťala ani zúženie ani rozšírenie zákonom určeného rozsahu BSM, ani vznik predmanželskej zmluvy, preto akákoľvek dohoda k tomuto smerujúca je neplatná. Pokiaľ žalobca so žalovanou pred uzavretím manželstva uzatvorili v zahraničí predmanželskú zmluvu, túto je možné považovať za absolútne neplatný právny úkon, pre jeho rozpor s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Z toho istého dôvodu pre rozpor s kogentnými ustanoveniami zákona je neplatnou aj manželská dohoda o inventarizácii majetku, ktorú žalobca a žalovaná uzatvorili vo Švajčiarsku, hoci počas trvania manželstva. Žalobca sa v spore o svojej žalobe domáhal, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté do jeho výlučného vlastníctva tzv. transformáciou veci, a to, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté výlučne z jeho finančných prostriedkov patriacich mu pred uzavretím manželstva. S poukazom na ustálenú judikatúru, najmä R 42/72, možno konštatovať, že ak k nadobudnutiu veci došlo výlučne z finančných prostriedkov vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov, pokiaľ ich tento nadobudol pred uzavretím manželstva, vec získaná z takýchto prostriedkom nebude patriť do BSM, ale bude výlučným majetkom manžela, ktorého výlučné peňažné prostriedky boli na zaobstaranie veci použité, aj keď k nadobudnutiu došlo počas trvania BSM. Treba však poukázať, že ak k nadobudnutiu veci okrem vlastných prostriedkov toho ktorého manžela sa použilo čo i len z malej časti prostriedkov spoločných, stáva sa takto nadobudnutá vec v celom rozsahu súčasťou BSM, a to bez ohľadu na rozsah prostriedkov použitých z BSM. Pokiaľ sa žalobca dovolával práve tohto spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,

bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté výlučne z jeho peňažných prostriedkov získaných pred uzavretím manželstva, podľa názoru súdu však žalobca dôkaznú povinnosť neuniesol a nepreukázal, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté z jeho výlučných finančných prostriedkov. K takémuto záveru dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení č.l. 485. Strany sporu vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23. 6. 1992, na základe registrácie štátnym notárstvom ku dňu 24. 7. 1992 ( Rl 932/92). Túto kúpnu zmluvu uzatvorili obidvaja ako manželia. K úhrade kúpnej ceny došlo 24. 6. 1992 poštovou poukážkou na účet Mestského úradu KNM, pričom bola zaplatená kúpna cena vo výške 46.800 Sk. Ako odosielateľ sú uvedení J. X. a manželka. Žalobca vo vzťahu k úhrade tejto kúpnej ceny nijakým priamym dôkazom nepreukázal, že tieto peniaze pochádzali z jeho výlučných finančných prostriedkov, ktoré nadobudol pred uzatvorením manželstva. V prípade parciel 499/1 a 499/2 v k. ú. J. (pričom v roku 1992 išlo o totožnú parcelu EN 499 zastavaná plocha o výmer 312 m2) žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že na zaplatenie kúpnej ceny boli použité výlučne jeho finančné prostriedky a preto nemožno konštatovať, že v danom prípade ide o transformáciu veci. Tu je potrebné poukázať aj na rozhodnutia NS ČR z 19. 4. 2000 sp. zn. 22Cdo 1658/98, ktoré je použiteľné aj na tento prípad, pričom NS ČR vyslovil právny názor, že v prípade, keď kúpna cena nehnuteľností bola zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, ale kupujúcim boli obidvaja manželia, ktorí obidvaja jasne prejavili vôľu nadobudnúť nehnuteľnosti do BSM, je práve táto vôľa rozhodujúca z hľadiska určenia, či nehnuteľnosti patria alebo nepatria do BSM. Súd ustálil, že v čase nadobúdania nehnuteľnosti tu bola vôľa obidvoch strán nadobúdať veci do BSM. Kúpna zmluva na kúpu pozemkov, zároveň žiadosť o odkúpenie, ktorá jej predchádzala, vrátane nespornej skutočnosti, že nehnuteľnosť pod stavbu bola ako lukratívna zakúpená za ingerencie rodičov žalovanej, ako aj stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie o pridelení súpisného čísla, zmluva o dielo na výstavbu predmetnej nehnuteľnosti, nájomné zmluvy uzatvorené po dostavaní nehnuteľnosti s nájomcami, boli uzatvárané obidvoma manželmi. Hoci žalobca poukazoval na to, že bol uvedený do omylu svojim svokrom, súd mu v tomto tvrdení neuveril, pretože nejde o jeden právny úkon, ale viaceré právne úkony uskutočňované s odstupom značného času, čiže nemožno predpokladať, že by žalobca konal v omyle po také dlhé obdobie. Napokon, nebolo sporným, že kúpnu zmluvu pripravoval v tom čase advokát žalobcu JUDr. Bohuslav Majchrák, následne aj pôvodný právny zástupca žalobcu v spore o žalobe žalobcu. Preto tvrdenie žalobcu, že bol uvedený do omylu otcom žalovanej, že musí kupovať nehnuteľnosť spolu s manželkou, pretože to vyžaduje slovenské platné právo, považuje súd za účelové a zavádzajúce. Tu súd poukazuje na to, že žalobca mohol byť poučený o týchto skutočnostiach svojim advokátom, ktorého poveril spísaním zmluvy. Dôkazom, ktorý predložil žalobca a ktorý je v prospech jeho tvrdenia o financovaní stavby a jeho oddelených finančných prostriedkov, je čestné prehlásenie zo dňa 14. 12. 1995. Týmto prehlásením mala žalovaná potvrdiť, že žalobca predmetnú stavbu financoval z výlučných prostriedkov nadobudnutých ešte pred uzavretím manželstva. Hoci žalovaná poprela, že by takého vyhlásenie podpísala, jej podpis bol udelený na iné účely (žalobca obchodoval s autami zo Švajčiarska a ona mala švajčiarsky vodičský preukaz) na prázdny papier a mohol byť zneužitý, toto tvrdenie nijako nepreukázala. Žalobca však na druhej strane tvrdenie žalovanej o tom, že mu zvykla podpisovať aj prázdne papiere nepoprel. Súd však je zároveň toho názoru, že takého vyhlásenie bez spojitosti s ďalšími dôkazmi nemôže podľa názoru súdu odôvodniť výlučné vlastníctvo žalobcu vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti. Pokiaľ žalobca nepreukázal, že stavba nehnuteľnosti bola financovaná z jeho oddelených finančných prostriedkov bez i len čo minimálnej časti finančných prostriedkov použitých z BSM priamymi dôkazmi, samotné prehlásenie žalovanej nemôže viesť k záveru, že žalobca sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Ak žalobca tvrdil, že predmetná nehnuteľnosť patrí do jeho výlučného vlastníctva, pretože boli na ňu použité jeho výlučné finančné prostriedky získané pred uzavretím manželstva, bolo jeho dôkaznou povinnosťou bez pochybností toto tvrdenie preukázať. Neunesenie dôkazného bremena žalobcu znamená právny záver, že v zmysle ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka ide o vec získanú obidvoma manželmi počas trvanie BSM a preto patrí do BSM. Súd vzhľadom ku všetkým zisteným skutočnostiam, vykonaným dôkazom, ktoré hodnotil jednotlivo, i vo vzájomných súvislostiach, ustálil, že nehnuteľnosť patrí do BSM. Ďalej sa zaoberal tým, či došlo k jeho vyporiadaniu, aby mohla nastať zákonná domnienka o podielovom spoluvlastníctve. Z pripojených spisov 10C 432/2002 a 5C 282/2002 mal zistené, že ku dňu rozhodovania súdom, BSM žalobcu a žalovanej vyporiadané dohodou ani rozhodnutím súdu nebolo, túto skutočnosť strany napokon nenamietali. O trovách tohto sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v súlade s § 262 ods. 1 CSP, keď rozhodol najskôr o nároku na ich náhradu podľa úspechu v spore. Vo vzťahu k žalobe i vzájomnej žalobe bol žalobca v celom rozsahu neúspešný a naopak, žalovaná úspešná. Jej úspech predstavuje preto 100%.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, kde opakovane poukazoval na obsah čestného prehlásenia žalovanej z 14. 12. 1995 v nadväznosti na dohodu o inventarizácii majetku z 18. 11. 1991 a na výpis z účtu, podľa ktorého od 1981 do 1992 mal na účte sumu 322 652,- SFR , t.j. 7.743 648,- Sk. Napadnutý rozsudok označil za nezákonný, arbitrárny, zmätočný a nedostatočne odôvodnený. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu. Zároveň súd na majetkové pomery strán nesprávne aplikoval poriadok SR. Napadnuté rozhodnutie okresný súd vydal v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu v 5 Co/152/2013-501 z 22. 7. 2013. Namietal skutkové zistenia okresného súdu, ako aj právne posúdenie veci. Žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť a návrh žalovanej zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu I. inštancie na nové konanie a ďalšie rozhodnutie, zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

3. K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, kde uviedla, že súd prvej inštancie podrobne odôvodil, prečo považoval obranu žalobcu v otázke jeho uvedenia do omylu v tom, že slovenské platné právo vyžaduje, aby na zmluvách bola povinne uvedená aj žalovaná, keď poukázal na skutočnosť, že sa nejednalo o jeden právny úkon, ale viaceré právne úkony uskutočňované s odstupom značného času, a preto nemožno predpokladať, že by žalobca konal v omyle po také dlhé obdobie. Navyše súd prvej inštancie správne poukázal aj na skutočnosť, že kúpna zmluva bola vypracovaná advokátom - JUDr. Bohuslavom Majchrákom. Vzhľadom k tomu, že žalobca využil právne služby advokáta, má žalovaná za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil jeho účelovú obranu spočívajúcu vtom, že bol uvedený do omylu otcom žalovanej, že nehnuteľnosti musí kupovať spolu s manželkou, pretože to vyžaduje platné slovenské právo. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 5Cdo 99/2011 vyplýva, že aj Najvyšší súd považoval za rozhodné právo, právo Slovenskej republiky. Žalovaná má za to, že nie je preto možné v tomto prípade nepoužiť kogentnú právnu úpravu bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutú v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Podľa žalovanej sa rozhodne nemožno stotožniť s tvrdením, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté výhradne z finančných prostriedkov žalobcu získaných pred manželstvom. Súd prvej inštancie sa v danej otázke podrobne vysporiadal s dôkaznou situáciou, uviedol z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich hodnotil a aké závery z nich mal, resp. nemal preukázané. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že žalobca nepredložil žiadne priame dôkazy, z ktorých by súd mohol mať za preukázané, že všetky stavebné práce a nákup materiálu financoval žalobca zo svojich finančných prostriedkov. Žalobca preukazoval, že vo Švajčiarsku mal ku dňu 31.12.1992 uloženú hotovosť vo výške 78.606 frankov a 34.482 frankov. Je nesporné, že ku dňu 31.12.1992 trvalo manželstvo strán už takmer dva roky a z ničoho nevyplýva, že by sa jednalo o finančné prostriedky, ktoré žalobca nadobudol pred uzavretím manželstva. V nadväznosti na uvedené poukazuje žalovaná opätovne na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 5 Cdo 99/2011, v ktorom Najvyšší súd poukázal aj na doterajšiu judikatúru Slovenskej republiky, ktorá v R 49/1973 dospela k záveru, že vec nadobudnutá za trvania manželstva sa stane predmetom BSM, pokiaľ nie je obstaraná za finančné prostriedky, ktoré sú majetkom výlučne len jedného z manželov. V stanovisku R 42/1972 bol vyslovený záver, že pri nadobudnutí vecí z prostriedkov patriacich jednak do osobného majetku niektorého z manželov, sa takto nadobudnuté veci stávajú predmetom BSM bez ohľadu na rozsah použitých prostriedkov z BSM. Ak by aj žalobca financoval väčšinu stavby výhradne zo svojich finančných prostriedkov a na čo i len zanedbateľnú časť by sa použili prostriedky patriace do BSM (čo žalovaná zásadne popiera a z vykonaného dokazovania vyplýva, že takéto tvrdenie žalobcu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní), patrí stavba v zmysle citovanej judikatúry do bezpodielového spoluvlastníctva strán. Žalobca zároveň nepreukázal ani to, že v období rokov 1993 až 1994, kedy vznikali podstatné znaky stavby, by predmetnú stavbu financoval výhradne zo svojich finančných prostriedkov. Žalovaná podala vzájomnú žalobu z toho dôvodu, že žalobca v priebehu konania vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam dvakrát previedol. Prvýkrát došlo k prevodu vlastníckeho práva kúpnou zmluvou na tretiu osobu - N. W.. K uzavretiu tejto zmluvy došlo po vydaní rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. 10. 2008 sp. zn. 5Co/l58/2008-310. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 8. 3. 2011 pod č. 208/11. Táto kúpna zmluva však bola nepochybne fiktívna a to z toho dôvodu, že dňa 25.10.2016 došlo medzi N. W. a žalobcom k uzavretiu ďalšej zmluvy, tentokrát darovacej, na základe ktorej došlo k spätnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z N. W. na žalobcu. Vklad do katastra nehnuteľností bol povolený 07.11.2016 pod. č. 1787/16. Preto, aj v prípade úspechu žalovanej v tomto spore, by nebolo bez tohto určenia možné dosiahnuť zápis jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, nakoľko tomu bráni kúpna a darovacia zmluva, z ktorých sa bude pri zápise na list vlastníctva vychádzať. Na základe zamietnutia žaloby žalobcu by sa tak neobnovil pôvodný zápis. Obe zmluvy sú neplatnými právnymi úkonmi, nakoľko

žalobca ako spoluvlastník previedol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam bez súhlasu žalovanej. Previedol tak vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v celosti i napriek tomu, že nebol v celosti ich vlastníkom. Bez rozhodnutia súdu o určenie, že nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva strán sporu by v tomto prípade nedošlo k zápisu na list vlastníctva na obe strany sporu, a preto bolo podanie vzájomnej žaloby zo strany žalovanej dôvodné a pre rozhodnutie, ktorým súd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva strán, bol daný zákonný predpoklad (naliehavý právny záujem). Na základe uvedeného, navrhla, aby súd vydal napadnutý rozsudku Okresného súdu v Čadci zo dňa 01.02.2017, sp. zn. 16/258/2013- 743 potvrdil a priznal jej trovy odvolacieho konania vo výške 665,86 €.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovanej podal repliku, v ktorej namietal účelovosť vyjadrení žalovanej, ktorá tak ako v konaní pred súdom prvého stupňa aj vo vyjadrení zo dňa 25.04.2017 sa snaží bagatelizovať resp. celkom spochybniť obsah čestného prehlásenia zo dňa 14.12.1995, predmanželskej zmluvy zo dňa 23.01.1991 a manželskej dohody o inventarizácii majetku zo dňa 18,11.1991, keď tvrdí, že žiaden z týchto právnych úkonov nepreukazuje tvrdenia žalobcu uvedené počas konania o tom, že predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal určenia vlastníctva, nadobudol výlučne zo svojich finančných prostriedkov získaných pred manželstvom a že pri uzatváraní zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ako aj pri následných krokoch vedúcich k zhotoveniu stavby, nemal tak žalobca ako aj žalovaná úmysel tieto nadobudnúť do BSM. Tvrdenia žalovanej uvedené vo vyjadrení zo dňa 25.04.2017 sú v absolútnom rozpore s prejavom jej vôle, ktorý je obsiahnutý v čestnom prehlásení zo dňa 14.12.1995, predmanželskej zmluve zo dňa 23.01.1991 a manželskej dohode o inventarizácii majetku zo dňa 18.11.1991, pričom tieto právne úkony stáli na počiatku všetkých právnych vzťahov, ktoré vznikli, trvali a príp. aj zanikli v rámci trvania manželstva. Pokiaľ súd prvého stupňa prijal záver podľa ktorého obsah týchto právnych úkonov nemá žiadny vplyv na meritórne posúdenie veci (najmä v rovine posúdenia dôvodnosti vzájomného žalobného návrhu žalovanej) tak takýto záver je zjavne arbitrárny. Ak žalovaná v súčasnej dobe tvrdí, že čestné prehlásenie mala podpísať „nedopatrením", tak takéto jej tvrdenie je čisto účelové, nakoľko takúto námietku doposiaľ v konaní nikdy nepredniesla a ani nevyužila žiadny právny prostriedok, ktorý by mohol potvrdiť takéto jej tvrdenie. Žalobca zotrváva na dôvodoch a obsahu svojho odvolania v celom rozsahu. Žalobca zotrváva na námietke, podľa ktorej súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď súd prvého stupňa pochybil, keď na právne vzťahy ohľadom majetkových záležitostí medzi stranami sporu aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky a neprihliadal na právny poriadok miesta, kde bolo manželstvo uzatvorené a kde bolo podpísané čestné prehlásenie zo dňa 14. 12. 1995. V súdenom prípade sa predsa strany sporu dohodli na voľbe rozhodného práva, ktorým sa budú spravovať ich majetkovoprávne vzťahy po uzatvorení manželstva to tak, že tieto sa budú riadiť švajčiarskym hmotným právom. Tvrdenie žalovanej a súdu prvého stupňa o tom, že dohoda platne uzatvorená podľa právneho poriadku iného členského štátu navyše pred notárom je z hľadiska slovenského právneho poriadku neplatným právnym úkonom je nesprávne tvrdenie, ktoré navyše odporuje medzinárodným zmluvám, ktorými je Slovenská republika viazaná a odporuje aj princípom fungovania Európskej únie. strany sporu ešte pred započatím výstavby predmetných nehnuteľností prejavili vôľu akým spôsobom a za kých prostriedkov budú výstavbu týchto nehnuteľností financovať, dohodli sa aj na tom, akým právnym poriadkom sa bude tento ich vzťah spravovať, pričom obsah a danosť takejto ich voleje objektívne zistiteľná z obsahu písomných dôkazov (čestného prehlásenia zo dňa 14.12.1995, predmanželskej zmluvy zo dňa 23.01.1991 a manželskej dohody o inventarizácii majetku zo dňa 18.11.1991) takáto ich vôľa a úmysel nemôže byť dodatočne menený (nemožno vôbec uvažovať o zmene danosti vôle )len z následných právnych úkonov strán sporu tak, ako sa to snaží predostrieť súd prvého stupňa v napadnutom odvolaní. Podanie vzájomného návrhu zo strany žalovanej svojou podstatou i účinkami smeruje proti obsahu čestného prehlásenia zo dňa 14.12.1995, predmanželskej zmluvy zo dňa 23.01.1991 a manželskej dohody o inventarizácii majetku zo dňa 18.11,1991 a priamo im odporuje, preto mu nemôže byť priznaná právna ochrana. Súd prvého stupňa však na súdený prípad formalistický a bez využitia teleologického výkladu príslušných právnych noriem aplikoval ustanovenia hmotného práva slovenského právneho poriadku, ktorých aplikáciu však strany sporu už na počiatku chceli vylúčiť a aj vylúčili vzájomnou dohodu. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 16C/258/2013-743 zo dňa 01.02.2017 v celom rozsahu zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu a vzájomný návrh žalovanej v celom rozsahu zamietne, alt. aby rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie a v priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

5. Žalovaná k replike žalobcu podala dupliku, kde uviedla, že uzavretím manželstva vzniklo medzi účastníkmi BSM, ktoré trvalo až do 23.11.1999, kedy bolo právoplatne súdnym rozhodnutím zrušené. Pokiaľ ide o rozsah BSM, súd aplikoval § 143 Občianskeho zákonníka SR. V tejto súvislosti súd prihliadol na tvrdenie žalobcu týkajúce sa uzavretých zmlúv so žalovanou. Súd nemal tvrdenú ani preukázanú dohodu manželov o zúžení BSM, uzavretú v súlade s platným právom SR. Úprava BSM v Občianskom zákonníku je kogentná, akákoľvek dohoda uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením zákona je absolútne neplatným úkonom z dôvodu rozporu so zákonom, v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Nemôže teda strany zaväzovať, vyvolať akékoľvek právne účinky. V čase, keď účastníci uzatvorili manželstvo, úprava BSM v slovenskom právnom poriadku nepripúšťala ani zúženie ani rozšírenie zákonom určeného rozsahu BSM, ani vznik predmanželskej zmluvy, preto akákoľvek dohoda k tomuto smerujúca je neplatná. Pokiaľ žalobca so žalovanou pred uzavretím manželstva uzatvorili predmanželskú zmluvu, túto je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon, pre jeho rozpor s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Z toho istého dôvodu pre rozpor s kogentnými ustanoveniami je neplatnou aj manželská dohoda o inventarizácii majetku, ktorú žalobca a žalovaná uzatvorili vo Švajčiarsku, hoci počas trvania manželstva. Opakovane uviedla, že podpis, ktorý sa na čestnom prehlásení nachádza, poskytla žalobcovi za iným účelom, a to z toho dôvodu, že to tak robila bežne, nakoľko žalobca obchodoval s autami a žalovaná mala švajčiarsky vodičský preukaz. Žalobca nikdy nepoprel, že táto prax bola medzi nimi bežná. Námietka žalobcu, že súd nepostupoval správne, keď na daný prípad neaplikoval právo miesta, kde došlo k uzavretiu manželstva, právne neobstojí, pričom poukázala na uznesenie Najvyššieho súd SR zo dňa 27.2.2013, sp. zn 5Cdo 99/2011 vyjadrený názor, v ktorom považoval súd za rozhodné právo, právo Slovenskej republiky. Zároveň z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.2.2013 sp. zn. 5 Cdo 99/2011 jednoznačne vyplynulo, že súdy prvého a druhého stupňa vykonali vo veci rozsiahle a potrebné dokazovanie, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal určenia vlastníctva nadobudol výlučne zo svojich finančných prostriedkov získaných pred manželstvom a že pri uzatváraní zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ako aj pri následných krokoch vedúcich k zhotoveniu stavby, nemal úmysel tieto nadobudnúť do BSM, ale len do svojho výlučného vlastníctva. V ďalšom štádiu konania žalobca netvrdil žiadne skutočnosti a ani neprodukoval žiadne nové dôkazy, ktoré by tento záver Najvyššieho súdu SR zvrátili. Žalovaná žiadala, aby odvolací súd vo veci rozhodol v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorým je odvolací súd viazaný, a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorým by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.

11. Pre podporu správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné: Prvotnou úlohou pre rozhodnutie o podanej žalobe, resp. o vzájomnej žalobe bolo v prejednávanej veci ustáliť právny poriadok, podľa ktorého sa budú posudzovať majetkové vzťahy sporových strán, z ktorých aj predmetný spor vznikol. Strany sporu uzavreli manželstvo vo Švajčiarsku ako štátny príslušníci bývalej ČSFR a ich majetkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom SR. platný v čase uzavretia dohôd medzi sporovými stranami o ich majetku nepoznal predmanželskú zmluvu ani zmluvu o inventarizácii majetku. Z tohto dôvodu boli obe zmluvy vyhodnotené ako absolútne neplatné. Tento záver k otázke aplikácie právneho poriadku vyslovil Najvyšší súd SR v uznesení č.k. 5Cdo 99/2011-485 zo dňa 27. 02. 2013, ktorý je pre súdy nižšej inštancie záväzný.

12. Žalobca sa s odkazom na uzavretú predmanželskú zmluvu, zmluvu o inventarizácii majetku a sporné čestné vyhlásenie žalovanej domáhal určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do jeho výlučného vlastníctva. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal určenia vlastníctva, nadobudol výlučne zo svojich finančných prostriedkov získaných pred manželstvom a že pri uzatváraní zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, ako aj pri následných krokoch vedúcich k zhotoveniu stavby, nemal úmysel tieto nadobudnúť do BSM, ale len do svojho výlučného vlastníctva. S poukazom na vykonané dokazovanie a následné vyhodnotenie dôkazov, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o zamietnutí žaloby žalobcu. 13. Žalovaná v priebehu konania podala vzájomnú žalobu, pri posudzovaní ktorej okrem naliehavého právneho záujmu, bolo nutné prihliadnuť k tomu, že spor sa viedol niekoľko rokov a v majetkových pomeroch sporových strán došlo k podstatným zmenám. Za trvania manželstva bolo rozsudkom súdu 8C/168/1999 BSM manželov zrušené. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.1999. Vo veci vedenej pod sp. zn. 10C/432/2002 bola podaná žaloba o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, kde bolo konanie pre späťvzatie žaloby, uznesením zo dňa 11.03.2003 právoplatným dňa 14.04.2003, zastavené. Aj žalovaná podala žalobu o vyporiadanie BSM (sp. zn. 5C/282/2002), pričom uvedené konanie bolo rovnako pre späťvzatie žaloby, uznesením zo dňa 26.04.2011 právoplatným dňa 31.05.2011, zastavené. V konaní bolo nesporne preukázané, keďže ani strany sporu netvrdili a nepreukázali opak, že ku dňu rozhodovania súdu v uvedenom spore nebolo BSM strán sporu vyporiadané ani dohodou, ani rozhodnutím súdu, a teda nastúpila zákonná domnienka v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, že nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve strán sporu každého v podiele 1/2.

14. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení vo vzájomnej žalobe žalovanej bol z jej strany jednoznačne preukázaný, keďže z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. J. R. K. mal súd v čase rozhodovania preukázané, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca v podiele 1/1. Titulom nadobudnutia je darovacia zmluva V1 785/2016, vklad povolený dňa 07.11.2016. Z listu vlastníctva ďalej vyplýva poznámka týkajúca sa začatia súdneho konania o neplatnosti kúpnej zmluvy V208/11 (súdne konanie vedené na OS v Žiline pod sp. zn. 24C/35/2011). Žalobca v priebehu sporu realizoval so spornými nehnuteľnosťami opakované prevody: kúpnou zmluvou zo dňa 08.03.2011 žalobca previedol nehnuteľnosti na tretiu osobu N. W. a následne darovacou zmluvou zo dňa 25.10.2016 N. W. ako darca, daroval sporné nehnuteľnosti žalobcovi ako obdarovanému. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu I. inštancie, že bez požadovaného určenia v zmysle vzájomnej žaloby by nebolo možné dosiahnuť zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pretože tomu bránia práve kúpna a darovacia zmluva, z ktorých by sa pri zápise na list vlastníctva vychádzalo. Bez rozhodnutia súdu o určení, že sporné nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva strán sporu, by nedošlo k zápisu na list vlastníctva aj v prospech žalovanej, keďže posledným zápisom pred prvým prevodom bol zápis svedčiaci v prospech žalobcu, a to v 1/1, s poukazom na závery vtedy posledného rozhodnutia v uvedenej veci - rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/66/2010 - 424 zo dňa 30.11.2010, ktorý bol až následne uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 27.02.2013 zrušený.

15. S poukazom na skutkové okolnosti prejednávanej veci a vykonané dokazovanie odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie a jeho postup považoval za plne v súlade so zákonom. Odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentov odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu, potvrdil ako vecne správny.

16. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430