Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-296-2016.pdf
PDF · 174.02 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/296/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča vo veci žalobkyne: AGRONET, s.r.o., 357, 925 08 Čierny Brod, IČO: 34098801, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Legerský, Nám. sv. Anny 25, 911 01 Trenčín, proti žalovanému: F. W., nar. XX. G. XXXX, trvalo bytom Y., S. XXXX/XX, zastúpenému splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o., Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, IČO: 47551372, o 2.442,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18. februára 2016 č. k. 26C/44/2010-362, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu v časti rozdielu cestovných náhrad a mzdy žalovaného za mesiac august 2009 v sume 20,98 eur a v časti o peňažnej náhrade 354,60 eur p o t v r d z u j e .
II. V zostávajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 146,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1570,87 eur do 3 dní k rukám právneho zástupcu žalovaného. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 15, § 60 ods. 1 a 2, § 179 ods. 1, § 186 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 až 3 ZP (zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších zmien a doplnení); § 106 ods. 1 a 2, § 112 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2442,83 eur z dôvodu zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancom zamestnávateľovi, žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Podľa tvrdení žalobkyne žalovaný ako jej zamestnanec na základe pracovnej zmluvy uzavretej 18.6.2009 vykonával od uvedeného dátumu prácu pre žalobkyňu na pozícii vodič - opravár nákladného automobilu. Podľa pokynov žalobkyne mal 21.8.2009 naložiť tovar v Holandsku v meste Kesteren vo firme Van Soest B.V. a previezť tovar do Maďarska spol. Zentis Hungaria Bt, Dregelipalank a tam tovar dňa 24.8.2009 vyložiť. Žalovaný s vozidlom aj vycestoval, tovar naložil ale ho neodviezol do Maďarska, ale naloženú súpravu dopravil do sídla žalobkyne v Čiernom Brode. Súpravu s tovarom tu odstavil dňa 22.8.2009 o 3,05 hod a bez súhlasu žalobkyne areál opustil. V ten istý deň sa prihlásil konateľke žalobkyne a oznámil jej, že jej príde doručiť výpoveď z pracovného pomeru. Návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou jej odovzdal o 15,30 hodine, ktorú konateľka prevzala a oznámila mu, že s ňou nesúhlasí, na čo žalovaný miesto opustil. V záujme zabránenia vzniku väčšej škody žalobkyňa následne objednala v spoločnosti Pannsped DS s.r.o. odvoz naloženého tovaru na určené miesto v Maďarsku, za čo zaplatila sumu 1047,20 eur, čo predstavuje prvú zložku uplatnenej náhrady škody. Pred odchodom žalovaného
do Holandska dňa 21.8.2009 prevzal žalovaný objednávku č. 1063232/01 z 21.8.2009, ktorou si tretia osoba objednala odvoz tovaru, ktorý mal byť prevezený vozidlom zvereným žalovanému a tovar mal byť naložený v spol. Seka s.r.o. Borohrádek, ČR, a dňa 24.8.2009 mal byť vyložený v Rumunsku, v spol. Transsilvanian Srl, Odrhei Securiecs najneskôr dňa 27.8.2009. Žalovaný však nakládku nevykonal, objednávka sa musela stornovať a žalobkyňa musela zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu 650 eur, čo tvorí druhú zložku uplatnenej náhrady škody. Ak by žalobkyňa vykonala vyššie opísanú prepravu, vznikli by jej náklady 887,99 eur a dohodnutá cena prepravy bola v sume 1.300 eur, takže rozdiel medzi uvedenými sumami (412,01 eur) predstavuje tretiu zložku uplatnenej náhrady škody , čo spolu činí 2109,21 eur. Dňa 13.8.2009 mala žalobkyňa žalovanému na cestovných náhradách zaplatiť sumu 537,60 eur a v ten istý deň mu vyplatiť zálohu na služobnú cestu vo výške 770 eur. Za mesiac august 2009 vznikol žalovanému nárok na preplatenie cestovných náhrad vo výške 1109,09 eur. Navyše tak mal vyplatené 198,58 eur. Vznikol mu však nárok, aby mu žalovaný zaplatil mzdu za mesiac august 2009 vo výške 219,56 eur. Rozdiel uvedených súm tak predstavuje 20,98 eur, o ktorú sumu žalobkyňa uplatnený nárok znížila, na základe čoho celková výška náhrady škody predstavuje sumu 2088,23 eur. Uvedený nárok si žalobkyňa uplatnila podľa § 179 ods. 1 a § 186 ods. 1 a 3 Z.p.. Svojej zodpovednosti si mal byť žalovaný vedomý, lebo 11.9.2009 uzavrel so žalobkyňou Dohodu o náhrade spôsobenej škody v celkovej výške 2109,21 eur. Žalobkyňa mala za to, že žalovaný škodu spôsobil úmyselne, nakoľko vedel, že do Maďarska mal previezť jahody, a teda rýchlo sa kaziaci tovar, napriek tomu však v skorých ranných hodinách vozidlo naložené jahodami odstavil, na základe čoho má žalobkyňa nárok aj na zaplatenie ušlého zisku vo výške 412,01 eur. Poslednou uplatnenou položkou je zaplatenie sumy 354,60 eur, a to na základe Dodatku č. 1 pracovnej zmluvy, podpísaného žalovaným 18.6.2009, podľa ktorého ak žalovaný u zamestnávateľa nezotrvá počas plynutia výpovednej lehoty, má žalobkyňa právo na náhradu vo výške priemerného mesačného zárobku žalovaného podľa ust. § 62 ods. 3 ZP. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú, tvrdil, že pracovný pomer medzi stranami skončil 22.8.2009 dohodou o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 ZP, napriek označeniu návrhu dohody ako výpoveď, keďže posudzujúc listinu podľa obsahu z nej bolo zrejmé, že ide o návrh dohody na skončenie pracovného pomeru, ktorý obsahoval nielen podpis žalovaného, ale aj žalobkyne a z jeho obsahu bolo dostatočne zrejmé, o aký právny úkon ide (§ 35 ods. 1 a 2, § 43 a nasl. O.z., § 1 ods. 4, § 17 ods. 2 a § 60 ZP). Dôvodom bolo, že žalovaný bol sklamaný prístupom žalobkyne pokiaľ išlo o mzdové podmienky (prvý mesiac dostal dobrú výplatu 813 eur, za druhý mesiac už len 534 eur, za tretí mesiac nič) a nedostatok zákonného odpočinku (mal na jej pokyn manipulovať tachograf), vzhľadom na nízku výplatu bol rozhodnutý dať výpoveď už v čase cesty do Holandska, tovar tam naložil, ale pre nízku výplatu s ním nešiel do Maďarska, ale auto odstavil v sídle žalobkyne, dohodol sa s konateľkou žalobkyne, že prinesie návrh dohody, bol ochotný napriek všetkému 22.8.2009 uskutočniť odvoz jahôd do Maďarska, ale v prípade, ak mu zabezpečí žalobkyňa dovoz domov z Maďarska lebo ďalej už nejde, s čím nesúhlasila a mala sa mu vyhrážať. Okrem toho žalobkyňa mohla prepravu vykonať za oveľa nižšie náklady, mohla jej vykonaním poveriť iného svojho zamestnanca, na základe dohody o dočasnom pridelení podľa ust. § 58 ZP si mohla z inej spoločnosti požičať na tento účel zamestnanca, čo by vyšlo výrazne lacnejšie ako pri objednaní prepravy tovaru inou spoločnosťou. Ďalšiu prepravu - do Rumunska - žalovaný vykonať nemohol a v tejto súvislosti ani porušiť povinnosť pri plnení pracovnej úlohy už len preto, že o nej nevedel. Údajnú sms nikdy nedostal. Žalovaný od žalobkyne nikdy neprevzal peniaze v hotovosti vo forme cestovných náhrad 537,60 eur a ani ako zálohu 770 eur, pri zahraničných pracovných cestách platil kartou DKV za mýto a poplatky spojené s cestou. Výbery v hotovosti sa kartou uskutočniť nedajú. Výdavkové doklady č. 094521 a č. 094522 z 13.8.2009 žalobkyňa v origináli nepredložila, žalovaný ich nikdy nepodpísal, preto ani nemala zákonný dôvod na započítanie údajnej pohľadávky resp. zrážku zo mzdy za mesiac august 2009, ani nemá nárok na peňažnú náhradu vo forme mesačného zárobku vo výške 354,60 eur, nakoľko pracovný pomer bol skončený dohodou a zároveň žalovaný predmetný dodatok č. 1 nikdy nepodpísal. Poprel aj pravosť svojho podpisu na Dohode o náhrade škody z 11.9.2009. Žalovaný od 1.9.2009 pracuje u Y. N., IČO: 37234846, F. L., žalobkyňa ani netrvala na tom, že by mal žalovaný u nej naďalej vykonávať pracovnú činnosť, ani nekonala podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 ZP. Žalobkyňa odhlásila žalovaného zo zdravotnej poisťovne ku dňu 22.8.2009 (zo sociálnej poisťovne až 30.11.2009). Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa ako zamestnávateľ a žalovaný ako zamestnanec uzatvorili dňa 18.6.2009 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 1 mesiac. V uvedený deň žalovaný pracoval u žalobkyne ako vodič - opravár. V konaní nebolo sporným, že podľa pokynov žalobkyne dňa 21.8.2009 žalovaný naložil tovar v Holandsku v meste Kesteren vo firme Van Soest B.V. a mal ho previezť do Maďarska spol. Zentis Hungaria Bt, Dregelipalank a tam tovar dňa 24.8.2009 vyložiť. Žalovaný s vozidlom aj vycestoval, tovar naložil ale ho neodviezol
do Maďarska, ale naloženú súpravu dopravil do sídla žalobkyne v Čiernom Brode. Súpravu s tovarom tu odstavil 22.8.2009 o 3,05 hod a areál opustil. V ten istý deň sa prihlásil konateľke žalobkyne a oznámil jej, že jej príde doručiť výpoveď z pracovného pomeru. Návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou jej odovzdal o 15,30 hod., ktorú konateľka prevzala a oznámila mu, že s tým nesúhlasí, na čo žalovaný miesto opustil. Návrh dohody o rozviazaní pracovného pomeru konateľka žalobkyne podpísala, čo ošetrila slovom „prevzala“, na návrh dohody písomne nikdy nereagovala. Žalovaný mal za to, že jeho pracovný pomer je skončený ak nie dohodou, tak výpoveďou zo strany zamestnanca, žalobkyňa mala za to, že jeho pracovný pomer trvá, a to až do času výpovede zo strany zamestnávateľa, ktorá žalovanému doručená nebola a neprevzatá zásielka sa žalobkyni vrátila dňa 1.10.2009. Súd prvej inštancie sa vo vzťahu k ukončeniu predmetného pracovného pomeru priklonil k právnemu názoru žalovaného (aj keď nie bez výhrad), a teda mal za to, že pracovný pomer bol skončený dňom 22.8.2009 formou dohody podľa ust. § 60 ZP. K uvedenému záveru dospel z dôvodu, že pre posúdenie právneho úkonu skutočne nie je dôležitá forma, ale obsah, pričom z listiny, ktorú žalovaný predložil žalobkyni dňa 22.8.2009 je evidentné, že žalovaný má v úmysle skončiť pracovný pomer dňom 22.8.2009. Pre platnosť dohody o skončení pracovného zákon vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to existencia konsenzu zamestnanca a zamestnávateľa ohľadne skončenia pracovného pomeru a deň skončenia pracovného pomeru. I keď zákon ukladá pre tento právny úkon písomnú formu, nedodržanie písomnej formy nemá za následok neplatnosť dohody, na základe čoho je teda možné, aby dohoda o skončení pracovného pomeru bola medzi jej účastníkmi uzatvorená konkludentne. V tejto súvislosti mal súd za to (na rozdiel od právneho názoru žalovaného), že podpis konateľky žalobkyne jednoznačne preukazuje, že ním malo byť potvrdené len prevzatie predmetnej listiny, nie súhlas s návrhom dohody, na základe čoho mal súd aj s prihliadnutím na nasledujúce skutkové okolnosti (nesúhlas žalobkyne vyjadrený ústnou formou), že bezprostredne pri osobnej návšteve žalovaného v sídle žalobkyne o cca 15,30 hod ku konsenzu strán ohľadne ukončenia pracovného pomeru formou dohody nedošlo, nakoľko podpis konateľky žalobkyne na návrhu dohody (napriek jeho označeniu ako „výpoveď“, s prihliadnutím na navrhnutý dátum ukončenia pracovného pomeru) bol (ako je výslovne a bez pochýb uvedené) len osvedčením o prevzatí návrhu dohody. Následne však faktické konanie žalobkyne a žalovaného bezprostredne po tomto stretnutí nepochybne preukazuje, že k uzatvoreniu dohody podľa § 60 ZP došlo konkludentne konaním strán spočívajúcom v tom, že žalovaný už do výkonu pracovnej činnosti nenastúpil, ani sa o prípadné ďalšie úlohy nezaujímal (pričom v prípade výpovede by pracovnú činnosť musel vykonávať počas trvania výpovednej doby), a na druhej strane žalobkyňa, i keď tvrdiac, že mala za to, že neprijatím návrhu dohody pracovný pomer žalovaného trvá, tomuto pracovné úlohy viac neukladala, žiadnym spôsobom ho nekontaktovala (údajné písomné kontaktovanie žalovaného žalobkyňou v konaní preukázané nebolo), stretli sa až v priebehu septembra 2009 jeden krát za účelom doriešenia vzájomných nárokov, avšak čo bolo jednoznačne v konaní preukázané, je nesporná skutočnosť, že napriek údajnému nesúhlasu žalobkyne s návrhom dohody, odhlásila žalovaného zo VZP práve ku dňu 22.8.2009 ako dňu skončenia pracovného pomeru (Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch z 27.5.2013). Súd považuje za nielen logický, ale aj zákonný postup žalobkyne, majúcej za to, že pracovný pomer žalovaného trvá, aby tohto minimálne telefonicky kontaktovala za účelom pridelenia pracovných úloh, žalobkyňa sa však práve naopak plnením žiadnych ďalších úloh žalovaného poveriť nesnažila, nie je zrejmé z akého dôvodu ho žalobkyňa odhlásila zo sociálneho poistenia až ku dňu 30.11.2009. Práve vyššie uvedené dva dôvody (nepreukázanie kontaktovania žalovaného žalobkyňou za účelom pokračovania vo výkone pracovných úloh po 22.8.2009 a obsah Oznámenia zamestnávateľa o poistencoch z 27.5.2013) jednoznačne preukazujú dodatočný súhlas žalobkyne so skončením pracovného pomeru žalovaným formou dohody k 22.8.2009. Vzhľadom na skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 22.8.2009 žalovaný nebol ďalej povinný vykonávať pre žalobkyňu pracovnú činnosť, nemohol tak porušiť pracovné povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy a v konečnom dôsledku teda ani žalobkyni spôsobiť uplatnenú škodu podľa ust. § 179 ods. 1 Z.p. (zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh príp. v súvislosti s plnením) a už vonkoncom nie žalobkyňou uplatnenú škodu podľa ust. § 186 ods. 1 a 3 Z.p. úmyselne (kedy by mohol požadovať uplatnenú náhradu ušlého zisku popri škode skutočnej). Zároveň súd nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného (prípadne úmyselným zavineným konaním žalovaného) a vznikom škody na strane žalobkyne vyčíslenej na sumu 2109,21 eur za prepravu do Maďarska vykonanou spol. Pannsped DS za cenu 1047,20 eur, ako aj za ušlý zisk a zmluvnú pokutu v súvislosti s prepravou z Českej republiky do Rumunska, ktorá mala byť vykonaná následne. Žalobkyňa mala nákladné vozidlo (predtým pridelené žalovanému) k dispozícii, len uviedla, že v tom čase nemala iného vodiča, pričom relevantným dokazovaním uvedenú skutočnosť ako subjekt nesúci dôkazné bremeno nepreukázala, navyše žalovaný uvedenú skutočnosť spochybnil tvrdením, že on sám vozidlo preberal od staršieho muža, ktorý mal podľa vlastného vyjadrenia byť vodičom -
striedačom. Zároveň za situácie, kedy mala žalobkyňa bezprostredne k dispozícii funkčné a tovarom naložené vozidlo (pri preprave do Maďarska) sa javí ako nehospodárnou a v rozpore so všeobecnou prevenčnou povinnosťou zamestnávateľa prechádzať vzniku škody ním zvolená možnosť zaplatenia si inej prepravnej spoločnosti, ktorá mala vykonať prepravu vlastným vozidlom, za využitia vlastného vodiča a teda za plnú obchodnú cenu. Žalobkyňa nepreukázala, že ňou zvolené riešenie situácie bolo jediným schodným a najhospodárnejším. Vo vzťahu k ďalšej uplatnenej čiastkovej zložke náhrady škody
- nerealizovaná preprava z ČR do Rumunska - vo výške 412,01 eur ušlý zisk a 650 eur zmluvná pokuta - mal žalovaný spôsobiť škodu tým, že napriek včasnej vedomosti o objednanej a odsúhlasenej preprave, ktorá vedomosť mu mala byť daná buď pred odchodom na predošlú pracovnú cestu do Holandska (ako je uvedené v písomnom vyhotovení žaloby) alebo formou sms zaslanej z nezisteného telefónneho čísla Ing. Y. T. dňa 21.8.2009 počas pracovnej cesty žalovaného v Holandsku (ako bolo uvedené na pojednávaní a vypovedané svedkami T.), žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala, že uvedenú vedomosť žalovaný v čase trvania pracovného pomeru skutočne mal. Vypočutí svedkovia uvedenú skutočnosť síce zhodne tvrdili (pomerne podrobne vzhľadom na odstup času), avšak dôkaznú hodnotu ich výpovedí spochybnil žalovaný s poukazom na skutočnosť, že ide o najbližších rodinných príslušníkov, pričom traja z nich sú konateľmi žalobkyne a jeden je jej zamestnancom, a teda majú s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote na výsledku konania zhodný záujem, s ktorým názorom sa súd stotožnil o to viac, že je pomerne prekvapivé, aby si všetci traja svedkovia pamätali (a videli) obsah jednej (zrejme v ich praxi bežnej) sms aj s odstupom niekoľkých rokov, avšak si nevedeli spomenúť (a ani následne došetriť) z akého telefónneho čísla sms zasielaná bola a na aké telefónne číslo mala prísť s odôvodnením, že žalobkyňa mala 30 - 40 telefónnych čísel (a zrejme žiadneho náhradného vodiča prípadne viac ako jedného zamestnaného vodiča v rovnakom čase), čím žalobkyňa v podstate znemožnila vykonanie žalovaným navrhnutého dokazovania v tejto súvislosti - vyžiadanie si rozpisu hovorov a správ, prípadne aj obsahu sms správ v rozhodnej dobe, ktorý dôkaz by bol v preukázaní danej skutočnosti jednoznačným. Z uvedených dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že ani ďalšia čiastková náhrada škody žalobkyňou preukázaná nebola. Výdavkové pokladničné bloky č. 094521 a 094522 z 13.8.2009 mali preukázať vyplatenie žalovanému v hotovosti sumy 537,60 eur ako cestovné náhrady a sumy 770 eur ako záloha, súdu boli predložené len v kópiách, pričom žalovaný spochybnil pravosť svojho podpisu na nich a prevzatie uvedených súm poprel. Opätovne žalobkyňa je účastníkom konania (t.č. stranou) nesúcou dôkazné bremeno, čo znamená, že z vykonaného dokazovania o dôvodnosti jej nároku súd nemôže mať pochybnosti. Za účelom preukázania pravosti podpisu žalovaného bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva, avšak nemohlo byť realizované, nakoľko listiny, ktoré mali byť skúmané, žalobkyňou predložené v origináli neboli. Žalobkyňa mala za to, že skutočnosť, že jej boli na skúmanie navrhnuté listiny odcudzené, nemôže ísť na jej úkor. Rovnako však uvedená skutočnosť nemôže svedčiť v prospech žalobkyne tým, že by mal súd pravosť listiny za preukázanú, na základe čoho žalobkyňa nemala zákonný dôvod na započítanie údajnej pohľadávky resp. zrážku zo mzdy žalovaného za mesiac august 2009. Poslednou zložkou uplatneného nároku bol nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej mzde žalovaného za kalendárny mesiac v sume 354,60 eur na základe Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 18.6.2009 z dôvodu, že počas plynutia výpovednej doby žalovaný u žalobkyne nezotrval a nevykonával pracovnú činnosť. Podobne ako pri výdavkových dokladoch špecifikovaných vyššie, aj podpis na uvedenom dodatku čo do jeho pravosti žalovaný spochybnil. A rovnako ako v prípade výdavkových dokladov a Dohody o náhrade škody, aj táto listina bola žalobkyni odcudzená, čím bola znemožnená možnosť preukázať tvrdenie žalovaného (ako aj podporiť hodnovernosť dôkazu predloženého žalobkyňou) ohľadne pravosti podpisu na dodatku č. 1. Rovnako v súlade s názorom žalovaného je minimálne neštandardné, podpísať v jeden deň zároveň pracovnú zmluvu (napísanú písacím strojom) a dodatok k nej (napísaný na PC), kde predmetom dodatku je ustanovenie, ktoré mohlo byť začlenené do znenia samotnej zmluvy. Uvedené vzbudzuje pochybnosť o autentickosti dodatku č. 1 a podporuje tvrdenie žalovaného o dodatočnom vyhotovení dodatku č. 1 a prípadnom sfalšovaní podpisu žalovaného na dodatku. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že ani tento čiastkový nárok v konaní preukázaný čo do dôvodnosti nebol. Žalovaný mal podľa tvrdenia žalobkyne dňa 11.9.2009 v jej sídle podpísať Dohodu o náhrade škody, súdu predloženej opätovne v kópii, podľa ktorej mal žalovaný v zmysle ust. § 191 ZP uznať ním spôsobenú škodu v neprospech žalobkyne vo výške celkovo 2109,21 eur, ktorá mala vzniknúť v priebehu konania zisťovaným tam opísaným konaním žalovaného. Žalovaný spochybnil pravosť uvedenej listiny čo do pravosti jeho podpisu na nej. Skúmanie aj tejto listiny malo byť predmetom znaleckého dokazovania písmoznalcom, avšak dokazovanie vykonané nebolo, nakoľko žalobkyňa predmetný dôkazný prostriedok v origináli nepredložila. Uvedená situácia síce bez ďalšieho nepotvrdzuje tvrdenie žalovaného o tom, že predmetnú listinu nepodpísal (a teda je neplatná),
ale zároveň nemožno mať za preukázané, že listina preukazuje uznanie dlhu žalovaným. Súd prvej inštancie dôvodil, že navrhnuté a vykonané dôkazy súd nehodnotí len jednotlivo (izolovane), ale aj vo vzájomnej súvislosti, nakoľko len týmto spôsobom je možné dospieť ku komplexnému pohľadu na vec a z toho dôvodu aj spravodlivému rozhodnutiu vo veci samej v súlade so základnými zásadami občianskeho súdneho poriadku. Takmer všetky rozhodujúce dôkazné prostriedky, na ktorých nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní bol postavený, a to Dohoda o náhrade škody z 11.9.2009, ako aj výdavkové pokladničné doklady, na ktorých pravosť podpisu poprel žalovaný, neboli žalobkyňou predložené z dôvodu odcudzenia, o ktorom bolo podané oznámenie polícii. Javí sa byť minimálne pozoruhodným, že ostatné doklady súvisiace s pracovným pomerom žalovaného u žalobkyne, ako prezenčná listina z 11.9.2009, pracovná zmluva a pod., teda všetky ostatné listiny, na ktorých žalovaný pravosť svojho podpisu nespochybnil, sa nestali predmetom odcudzenia a predložené v origináli boli. Rovnako bola ako jediná zo spochybnených listín predložená v origináli listina označená ako Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve z 18.6.2009, pričom podpis bol žalovaným spochybnený aj na nej, avšak vzhľadom na absenciu originálov ostatného skúmaného materiálu bolo znalecké dokazovanie v tejto súvislosti znemožnené. Obsahom predmetného dodatku bol záväzok žalovaného v prípade nezotrvania v pracovnom výkone u žalobkyne v čase plynutia výpovednej doby zaplatiť jej sumu rovnajúcu sa jeho mesačnej mzde, ktorú sumu si žalobkyňa v tomto konaní rovnako uplatnila. Vzhľadom na vyššie uvedený výklad o skončení pracovného pomeru žalovaného u žalobkyne dohodou dňom 22.8.2009, teda bez dohody o prípadnej výpovednej dobe, súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti považoval za nedôvodnú a ako takú ju zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p., vecne plným úspechom žalovaného v konaní, z ktorého dôvodu má žalovaný právo na náhradu trov konania voči žalobkyni, pričom trovy konania predstavujú sumu 146,50 eur za súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu a trovy právneho zastúpenia žalovaného vyčíslené podľa Vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov na sumu 1570,87 eur.
2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyňa i žalovaný.
3. Žalobkyňa rozsudok súdu prvej inštancie napadla v celom jeho rozsahu s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím sú dané dôvody odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.. Žalobkyňa sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie o spôsobe skončenia pracovného pomeru strán konkludentnou dohodou k 22.8.2009, pretože takýto záver nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a je v rozpore so skutočnosťami, ktoré z vykonaného dokazovanie vyplynuli, bola názoru, že bolo potrebné sa zaoberať jednak listinnými dôkazmi, týkajúcimi sa skončenia pracovného pomeru a jednak vyjadreniami samotných strán. Rozhodujúcimi listinnými dôkazmi boli listina vyhotovená žalovaným z 22.8.2009 označená ako „Výpoveď“ a listina vyhotovená žalobkyňou z 8.9.2009 označená ako „Výpoveď daná zamestnávateľom podľa § 63 ZP“. Z listiny vyhotovenej žalovaným je zrejmé, že tento výslovne uviedol, že dáva výpoveď z pracovného pomeru k 22.8.2009 a rovnako je z nej zrejmé, že túto prevzala konateľka žalobkyne v sídle žalobkyne 22.8.2009 o 15.30 hod., čo potvrdila pečiatkou žalobkyne a svojím podpisom. Nič viac z listiny nevyplýva. Z obsahu listiny vyhotovenej žalobkyňou je zrejmé, že žalobkyňa z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny dala žalovanému výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a že za závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňa označila konanie žalovaného spočívajúce v tom, že tento v rozpore s prepravným príkazom a právnymi predpismi a medzinárodnými dohodami prerušil a ukončil prepravu, ktorá mu bola zverená a viac na výkon práce u zamestnávateľa nenastúpil, čím mu vznikli ďalšie neospravedlnené absencie, hoci mu bolo oznámené, že žalobkyňa s jeho návrhom na skončenie pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 nesúhlasí a preto týmto spôsobom ku skončeniu pracovného pomeru dôjsť nemohlo. Nebol preukázaný žiaden výslovný prejav žalobkyne, ktorým by so skončením pracovného pomeru so žalovaným dohodou k 22.8.2009 súhlasila. Žalobkyňa uviedla, že žalovaného vyzývala na plnenie pracovných povinností, na čo žalovaný nereagoval a z dôvodu porušenia pracovných povinností nerealizovaním pracovných príkazov na vykonanie prepravy jednak z Holandska do Maďarska a jednak následne z Českej republiky do Rumunska a tiež z dôvodu dlhšie trvajúcej neospravedlnenej absencie mu dala žalobkyňa napokon výpoveď z pracovného pomeru listom z 8.9.2009. Žalovaný považoval za platnú a účinnú jeho výpoveď, ktorú mal v úmysle pôvodne urobiť ako dohodu o skončení pracovného pomeru, ale nakoľko ju žalobkyňa neprijala, považoval to za výpoveď
danú zo strany zamestnanca a tiež uviedol, že výpoveď zo strany zamestnávateľa neprevzal, nakoľko bola zrejme doručovaná jeho menovcovi, ktorý býva na rovnakej ulici oproti žalovanému. Podľa názoru žalobkyne z takejto dôkaznej situácie rozhodne nebolo možné vyvodiť záver o skončení pracovného pomeru konkludentnou dohodou ku 22.8.2009, pretože tomu nesvedčia ani skutočnosti vyplývajúce z listinných dôkazov, ani skutočnosti vyplývajúce z vyjadrení strán k tejto veci. Žalovaný listinou z 22.8.2009 sledoval skončiť pracovný pomer u žalobkyne k 22.8.2009 a pre prípad nesúhlasu žalobkyne, až uplynutím výpovednej doby pri výpovedi danej zamestnancom, čo by bolo u žalovaného až ku dňu 30.9.2009 s poukazom na § 62 ods. 2 a 7 ZP. Žalobkyňa považovala za nepochybne preukázané, že so skončením pracovného pomeru k 22.8.2009 výslovne nesúhlasila a prevzatie listiny od žalovaného takýto súhlas neobsahovalo, preto je celkom zrejmé, že žalovaný si musel byť vedomý toho, že jeho pracovný pomer až do uplynutia výpovednej doby trval a trvali tým aj jeho povinnosti z pracovného pomeru vyplývajúce a rovnako žalobkyňa si bola vedomá toho, že pracovný pomer žalovaného naďalej trvá a postupovala zákonným spôsobom, keď mu dala, ako už bolo vyššie uvedené, výpoveď. Preto niet priestoru pre úvahu o skončení pracovného pomeru konkludentnou dohodou k 22.8.2009 a pokiaľ súd dospel k takémuto záveru, tak je založený na celkom nesprávnych skutkových zisteniach, ku ktorým dospel na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré sú však s takýmto záverom v úplnom rozpore. Za bezvýznamné považovala žalobkyňa to, že sa snažila kontaktovať žalovaného za účelom vyzvania jeho nástupu na plnenie pracovných úloh, pretože na strane žalobkyne niet zákonnej povinnosti vyzývať žalovaného ako zamestnanca, aby chodil do práce a plnil pracovné úlohy a naopak povinnosť takto konať, teda chodiť do práce a plniť pracovné úlohy, bola práve na strane žalovaného ako zamestnanca. Práve následkom neplnenia takejto právnej povinnosti žalovaného ako zamestnanca voči žalobkyni bolo rozviazanie pracovného pomeru so žalovaným výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Súd tak na údajnom neplnení inak neexistujúcej povinnosti zo strany žalobkyne založil svoj záver o súhlase žalobkyne prejavenom konkludentne so skončením pracovného pomeru so žalovaným, zároveň vo vzťahu k žalovanému tento záver založil na zjavne existujúcom porušovaní právnej povinnosti žalovaného vyplývajúcej z pracovného pomeru - plniť pracovné úlohy a chodiť do práce, ktorý postup súdu je zjavne neopodstatnený, nesprávny a pracovný pomer žalovaného u žalobkyne k 22.8.2009 rozhodne skončiť nemohol, pretože pre takýto záver niet vo výsledkoch vykonaného dokazovania žiadnej opory. K súdom prvej inštancie tvrdenému rozdielnemu času odhlásenia žalovaného ako zamestnanca žalobkyňou z poistenia vo VZP, kde podľa nesprávneho zistenia súdu malo k tomuto dôjsť už ku dňu 22.8.2009 a v Sociálnej poisťovni, kde podľa správneho zistenia súdu k tomuto došlo až ku dňu 30.11.2009, uviedol, že nie je zrejmé, prečo súd nevychádzal z listinných dôkazov predložených žalobkyňou, z ktorých potvrdení VZP z 24.1.2014 a Sociálnej poisťovne z rovnakého dňa jednoznačne vyplýva, že VZP, pobočka Galanta potvrdila, že žalovaný bol evidovaný v registri poistencov VZP ako zamestnanec v pracovnom pomere u žalobkyne od 18.6.2009 do 30.11.2009 a teda vôbec nie do 22.8.2009 ako to nesprávne ustálil súd, ktorý tak urobil zrejme na základe nesprávneho vyhodnotenia iných listinných dôkazov, a to oznámenia zamestnávateľa o poistencoch z 27.5.2013, kde dátum 22.8.2009 súvisel len s neospravedlnenou absenciou žalovaného v práci a nie so skončením jeho pracovného pomeru, čo mohol súd pri podrobnejšom skúmaní listinných dôkazov zistiť. Teda záver súdu o podstatnej skutočnosti pre posúdenie uplatneného nároku, ktorou je ustálenie doby skončenia pracovného pomeru žalovaného u žalobkyne, je celkom nesprávny a od tohto záveru sa potom odvíja následne nesprávne posúdenie jednotlivých zložiek uplatneného nároku žalobkyne na náhradu škody spôsobenej žalobkyni žalovaným zavineným porušením povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru. Vo svetle uvedených skutočností potom nemôže obstáť ani záver súdu, že žalovaný nebol ďalej povinný vykonávať pre žalobkyňu pracovnú činnosť a nemohol tak porušiť pracovné povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy a teda ani spôsobiť žalobkyni uplatnenú škodu. Súd nepostupoval správne, keď neprihliadol na to, čo bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný svojvoľným prerušením pracovnej cesty pri preprave tovaru z Holandska do Maďarska, ktorá sa začala 21.8.2009 a mala sa skončiť 24.8.2009, sa už pred doručením akéhokoľvek oznámenia o tom, že chce skončiť pracovný pomer u žalobkyne, a teda nepochybne v čase trvania pracovného pomeru, dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že vybočil z trasy pracovnej cesty a vozidlo naložené tovarom odstavil v sídle žalobkyne a od tohto odišiel. Ak by aj čisto teoreticky malo platiť, že pracovný pomer žalovaného u žalobkyne by sa skončil v čase ustálenom nesprávnym postupom súdu, tak k porušeniu pracovných povinností takýmto spôsobom by nepochybne došlo ešte pred momentom takéhoto skončenia pracovného pomeru a nepochybne by išlo o úmyselne zavinené protiprávne konanie žalovaného, ktoré okrem jeho vlastného subjektívneho rozhodnutia žiadna objektívna okolnosť k takémuto postupu neprinútila, čo jednoznačne už sám žalovaný popisom dôvodov, pre ktoré sa rozhodol takto konať (cesty do Rumunska a Bulharska, nízka výplata), potvrdil. Preto vo vzťahu k
nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobkyni vynaložením nákladov na zabezpečenie náhradnej dopravy daného tovaru do miesta vykládky v Maďarsku bolo jednoznačne preukázané splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 179 ods. 1, ako aj § 186 ods. 1 a 3 ZP a zároveň aj výška tohto nároku a opačný záver súdu prvej inštancie o tejto skutočnosti nemá opodstatnenie. Ďalej dôvodila, že dodatok č. 1 k Pracovnej zmluve z 18.6.2009 mal súd k dispozícii v originále a práve v kontexte toho, že žalovaný popieral pravosť svojho podpisu na všetkých uvedených dokladoch, vrátane tohto dokladu, bolo vykonanie už nariadeného znaleckého dokazovania veľmi dôležité, pretože ak by sa týmto znaleckým posudkom pravosť podpisu žalovaného na tomto doklade potvrdila, malo by to zásadný dopad na hodnotenie všetkých jeho tvrdení, teda aj tvrdení vo vzťahu k pravosti jeho podpisu na tých dokladoch, ktorých originály neboli súdu predložené a celkovo na vierohodnosť tvrdení žalovaného na jednej strane a tvrdení žalobkyne ako aj svedkov vypočutých v tejto veci, ktorých výpoveď súd vzhľadom na príbuzenský vzťah ku konateľom žalobkyne nepovažoval za vierohodné. Zároveň je zrejmé, že v rámci takéhoto znaleckého dokazovania by bolo možné aspoň v rovine pravdepodobnosti zaujať stanovisko aj k pravosti podpisu žalovaného na dokladoch nachádzajúcich sa v súdnom spise len vo fotokópiách. Ak súd za takéhoto dôkazného stavu upustil od vykonania už nariadeného znaleckého dokazovania a teda vykonania dôkazu, ktorý bol riadne navrhnutý, tak jeho postup bol nesprávny a mal za následok, že súd napokon založil svoje rozhodnutie na neúplnom zistení skutkového stavu veci, keď nevykonal či nedokončil vykonanie dokazovania, ktoré mohlo významnou a rozhodnou mierou prispieť k celkovému posúdeniu veci. Preto práve za účelom doplnenia dokazovania či dokončenia dokazovania, ktoré je jednoznačne vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možné, je podľa žalobkyne potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalovaný napadol rozsudok iba v časti trov konania, s návrhom na doplnenie do výroku aj odôvodnenia absentujúceho úkonu právnej služby - účasti na súdnom pojednávaní 17.3.2015 v hodnote 101,25 eur + 8,39 eur režijný paušál = 109,64 eur + 20% DPH, zároveň navrhoval vykonať nápravu rozhodnutím o vrátení nespotrebovaného preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur, o ktorého vrátení súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nerozhodol. Dôvodil, že vo svojom vyčíslení z 21.2.2016 uviedol, že si uplatňuje náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za podaný odpor vo výške 146,50 eur, za zaplatený preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur a trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v celkovej sume 1.570,87 eur, pričom pod bodom 9 uviedol aj na účasť na súdnom pojednávaní 17.3.2015 a celkovo tak uplatnil náhradu trov konania v sume 2.217,37 eur. Vytkol súdu, že opomenul rozhodnúť o ďalších trovách konania a to o zaplatenom preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur, pričom absenciu tejto podstatnej položky nijakým spôsobom neodôvodnil, teda možno konštatovať, že o tejto podstatnej časti v rozsudku v rozpore so zákonom nerozhodol, napriek tomu, že predmetný preddavok nebol počas konania spotrebovaný a teda žalovaný mal nárok na jeho vrátenie. Poukázal v tejto súvislosti na § 137, § 151 ods. 1, 5, 7, 8, § 157 ods. 2, § 164, § 166 ods. 1 a 2 O.s.p.. Bol názoru, že o zaplatenom preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur, ktorý spadá pod trovy konania a ktorý si žalovaný v zákonnej lehote uplatnil, mal súd rozhodnúť samostatným výrokom o jeho vrátení. Preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 500 eur uhradil žalovaný 26.2.2014 na základe uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 26C/44/2010-228 z 21.1.2014, nakoľko však vykonaniu dôkazného prostriedku znaleckého dokazovania napokon vzhľadom na okolnosti daného prípadu dôjsť nemohlo, konajúci súd vydal 1.10.2014 uznesenie pod č. k. 26C/44/2010-258, ktorým zrušil uznesenie z 21.1.2014 a teda i ním nariadené znalecké dokazovanie, avšak v tom čase už žalovaným uhradený preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 500 eur, ktorý nebol spotrebovaný však doposiaľ žalovanému nebol vrátený a ani o ňom nebolo rozhodnuté v napádanom rozsudku. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie vychádzal v časti výroku o trovách konania z nesprávneho právneho posúdenia veci a v rozhodnutí súdu prvej inštancie sa nachádzajú procesné nedostatky spôsobené jeho nedostatočným odôvodnením, keď absentuje zmienka o preddavku na trovy znaleckého dokazovania a v časti odôvodňujúcej trovy právneho zastúpenia sa výpočet konečnej sumy nezhoduje s tam uvedenou konečnou cifrou. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2009 z 5.8.2010 a 3MCdo 21/2008 a nález Ústavného súdu SR z 24.7.2014 sp. zn. II. ÚS 576/2013-30.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že dohoda o skončení pracovného pomeru žalovaného dňom 22.8.2009 bola akceptovaná oboma strana, netrpí nedostatkom slobody vôle a žalobkyňa nikdy nepreukázala, že by mala voči predmetnej dohode výhrady, ktoré by preukazovali nesúhlas žalobkyne s touto dohodou.
I napriek tomu, že žalovaný ako prejav dobrej vôle navrhol konateľom žalobkyne, že náklad jahôd, ktorý mal byť 24.8.2009 vyložený v Maďarsku odvezie, aby tak žalobkyni nevznikla škoda, ak mu zabezpečí následnú prepravu na Slovensko, konatelia žalobkyne k návrhu žalovaného nepristúpili a po prevzatí dohody o skončení pracovného pomeru boli na tohto hrubí, vyhrážali sa mu a napokon ho vyhnali so slovami „vypadni z nášho pozemku“, čím ho utvrdili v domnení, že pracovný pomer medzi ním a žalobkyňou skončil, nakoľko je zrejmé, že ak by návrh dohody o skončení pracovného pomeru neakceptovali, pracovnoprávny pomer medzi žalovaným a žalobkyňou by naďalej trval, a teda by i títo naďalej trvali na tom, aby si žalovaný splnil svoju povinnosť a previezol náklad jahôd do Maďarska. Títo však na uvedenom netrvali, ani žalovaného za tým účelom nijako nekontaktovali, žalobkyňa netrvala na tom, aby žalovaný naďalej pre ňu vykonával prácu, o čom svedčí i skutočnosť, že ho ani raz nepožiadala, resp. nevyzvala písomne ani telefonicky na to, aby sa vrátil do práce a pokračoval v plnení svojich pracovných úloh podľa pracovnej zmluvy, ako je v prípadoch nepovolenej absencie zamestnanca štandardom. Žalovanému nie je zrejmé, čím konkrétne malo byť preukázané, že žalobkyňa so skončením pracovného pomeru nesúhlasila, keď jej následné konanie uvedenému tvrdeniu absolútne nenasvedčovalo. Nie je pravdou, že nebolo povinnosťou žalobkyne ako zamestnávateľa vyzývať žalovaného na plnenie pracovných povinností, nakoľko predmetnú povinnosť možno vyvodiť i z ust. § 47 ods. 1 písm. a/ ZP. Ak ani jedna zo strán nevykonala kroky smerujúce k plneniu si pracovných povinností, nemožno naďalej tvrdiť, že niektorá z nich mala za to, že pracovný pomer naďalej trvá. Podporuje to i judikatúra, poukázal v tejto otázke na rozhodnutie Vrchního soudu v Prahe sp. zn. 6Cdo/5/1994. Žalobkyňa nepreukázala žiadnym dôkazom, že pokiaľ nedošlo k skončeniu pracovného pomeru, že prejavila ochotu žalovanému ako zamestnancovi opäť prideľovať prácu (napr. zaslaním SMS správy o tom, aby žalovaný vykonal pracovnú cestu, ako to bolo u žalobkyne zvykom). Ak by žalobkyňa predpokladala existenciu pracovného pomeru a jeho ďalšie trvanie, ako uvádza v odvolaní, jej nečinnosť pri udeľovaní práce žalovanému by bolo možné kvalifikovať ako prekážky v práci na strane zamestnávateľa a v takom prípade by však pochopiteľne nebolo možné platne ukončiť so žalovaným pracovný pomer z dôvodu neospravedlneného zameškania v práci, resp. z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, na ktoré žalobkyňa poukazuje v súvislosti so skončením pracovného pomeru, nakoľko po dobu trvania prekážky na strane zamestnávateľa žalovaný nebol povinný sa na pracovisku u žalobkyne zdržiavať. Žalobkyňa žalovaného nevyzývala ani z dôvodu absencie v práci a povinného nastúpenia do práce, ani z dôvodu porušovania pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 ZP), svoje opakované tvrdenia, že žalovanému zasielala výzvy k pokračovaniu pracovnej činnosti žalobkyňa v konaní nijako nepreukázala. Žalovaný sa obáva, že žalobkyňa účelovo modifikovala dátumy v Oznámení zamestnávateľa o poistencoch, keď potom, ako sa žalovaný informoval vo VZP ohľadom svojich údajov ako údajov poistenca a zamestnanca, dozvedel sa, že žalobkyňa 13.11.2009 zaznamenala jeho skončenie pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 (kedy zodpovedný zamestnanec VZP potvrdil, že s ohľadom na tam zaznamenané údaje a skratky v danom prípade nešlo o poznačenie absencie, ale o skončenie pracovného pomeru), následne však dňa 24.1.2014 z nezistených príčin predmetný údaj o skončení pracovného pomeru ku dňu 22.8.2009 stornoval, a tento prepísal na 30.11.2009, čo o pravdivosti tvrdení žalobkyne vzbudzuje ďalšie pochybnosti, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že k predmetnej modifikácii došlo už v priebehu súdneho konania bezodkladne po pojednávaní konanom dňa 21.1.2014. Na preukázanie tvrdenia predložil súdu Oznámenie zamestnávateľa o poistencoch v sumári, teda vo vyššie uvedených časových sledoch, z ktorého je zrejmé, že dané údaje boli modifikované, a to s výrazným odstupom času (táto príloha nebola súdom prvej inštancie zažurnalizovaná za týmto vyjadrením žalovaného k odvolaniu, ale bola odvolacím súdom nájdená nezažurnalizovaná v spise medzi rovnopismi rozhodnutí, odvolací súd ju zažurnalizoval na č. l. 420a - 420c). Predmetné oznámenia sú založené v súdnom spise. Teda napriek údajnému nesúhlasu žalobkyne s návrhom dohody o skončení pracovného pomeru, bolo jednoznačne preukázané, že táto žalovaného odhlásila zo VZP ku dňu 22.8.2009 ako dňu skončenia pracovného pomeru, čím teda súhlas žalobkyne so skončením pracovného pomeru formou dohody k 22.8.2009, možno mať za preukázaný. Žalovaný 22.8.2009 navrhol žalobkyni, že pre ňu dokončí cestu s nákladom do spoločnosti ZENTIS v Maďarsku, aby jej nevznikli žiadne problémy, čo žalobkyňa odmietla a namiesto toho si objednala prepravu u iného prepravcu, žalovaný preto už nebol povinný ďalej vykonávať prácu pre žalobkyňu a nemohol tak porušiť povinnosti, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy uvádzané žalobkyňou. Nie je zodpovedný ani za údajnú škodu, ktorá mala vzniknúť žalobkyni vo výške 1.047,20 eur. Okrem toho žalobkyňa mohla prepravu vykonať za oveľa nižšie náklady, nakoľko disponovala vlastnými zamestnancami - vodičmi, ktorí mohli prepravu vykonať, príp. si mohla napr. na základe dohody o dočasnom pridelení zamestnanca zapožičať vodiča z inej dopravnej spoločnosti, príp. vykonať prepravu prostredníctvom iného vodiča na základe dohody o vykonaní práce, čo by vyšlo výrazne lacnejšie, keď napr. pri vyčíslení údajného
ušlého zisku z titulu nevykonania prepravy žalovaným z Českej republiky do Rumunska, náklady na vodiča vyčíslila žalobkyňa vo výške 61,64 eur a diéty vo výške 108,88 eur, čo je podstatne viac ako za cestu, ktorú by vykonal vodič len z Čierneho Brodu do Maďarska a späť a výrazne menej ako pri objednaní prepravy tovaru inou prepravnou spoločnosťou. Znalecké dokazovanie bolo dvakrát zmarené práve zo strany žalobkyne, a to tým, že táto napriek výzvam konajúceho súdu nepredložila originály podkladov nevyhnutné na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom preukázania pravosti podpisov na sporných výdavkových dokladoch, pričom mala vedomosť o tom, že znalecké dokazovanie je možné vykonať len predložením viacerých originálnych podkladov. Toto znalecké dokazovanie bolo následným údajným odcudzením originálnych podkladov znemožnené i do budúcnosti, a to nie vinou žalovaného, ani súdu. O tom, že bude v konaní potrebné vykonať znalecké dokazovanie žalobkyňa vedela od 21.10.2010, kedy boli strany o tejto skutočnosti informované na pojednávaní, napriek tejto vedomosti musela byť žalobkyňa opakovane vyzvaná, aby súdu predložila originály podkladov, žalobkyňa si musela byť vedomá, že svojím zavineným úmyselným konaním, resp. nekonaním (nakoľko nebola schopná predložiť originály dokladov od 21.10.2010 do 14.3.2012), spôsobuje neodôvodnené prieťahy v konaní a v konečnom dôsledku bráni v zákonnom prešetrení veci, tým že marí navrhované znalecké dokazovanie a následne 19.3.2012 súdu zaslala oznámenie k požiadavke predložiť originál dohody o náhrade škody, ktorá bola uzatvorená 11.9.2009, v ktorom súd oboznámila so skutočnosťou, že požadovaný originál jej bol ako jedna z vecí 14.3.2012 odcudzený neznámym páchateľom z motorového vozidla. Nebolo a nie je možné overiť ani pravosť podpisu na Dodatku č. 1 k Pracovnej zmluve, nakoľko i v tomto prípade bol žalobkyni originál odcudzený. Sama žalobkyňa túto skutočnosť na strane 8 odvolania uvádza, žalovanému preto nie je zrejmé, na základe čoho malo byť predmetné znalecké dokazovanie vykonané a v čom presne vidí žalobkyňa pochybenie súdu prvej inštancie. Žalobkyňa v predmetnej veci neuniesla dôkazné bremeno v rovine ňou uplatneného nároku a ani v budúcnosti nebude vedieť uniesť, nakoľko originály dokumentov, ktoré by v rámci znaleckého dokazovania mohli potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia strán konania už neexistujú, pričom ich neexistenciu si z pohľadu žalovaného žalobkyňa spôsobila sama, keď ich mala k dispozícii viac ako 5 mesiacov odkedy sa dozvedela o znaleckom dokazovaní a tieto napriek tomu nepredložila. S poukazom na uznesenie NS SR z 3.10.2012 pod sp. zn. 3 To 2/2012 a závery Krajského súdu Košice v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Co/309/2011, dôvodil, že listina je pravá, ak pochádza od vystaviteľa a je ním tiež podpísaná. Popretie pravosti listiny nie je iba obyčajným popretím, ale zahŕňa v sebe implicitne tvrdenie, že údajný vystaviteľ listinu nepodpísal, ani nevystavil. Také popretie je dostatočne relevantné na to, aby pravosť listiny musela byť dokazovaná. Bremeno tvrdenia i bremeno dôkazné ohľadom pravosti listiny je na tom, kto z pravosti listiny pre seba vyvodzuje právne dôsledky. Tento účastník teda nesie procesné následky toho, že sa v konaní nepodarí preukázať pravosť, či správnosť súkromnej listiny. V predmetnej veci tak dôkazné bremeno ohľadom pravosti a pravdivosti súkromných listín zaťažuje žalobkyňu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala skutočnosť významnú podľa hmotného práva, lebo v konaní nebola preukázaná pravosť súkromnej listiny, ktorou by preukázala relevanciu svojho nároku, a preto výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. S poukazom na uznesenie NS SR z 24.2.2010 sp. n. 4 Cdo 13/2009 dôvodil, že neexistencia určitej právnej skutočnosti, majúca trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. S poukazom na § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. dôvodil, že neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané. Na záver konštatoval, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p., účinného v čase ich podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami (§ 201 O.s.p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 ods. 1 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p., akt. § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolania sú čiastočne dôvodné.
7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie (a jeho odôvodnením) zamietajúcim žalobu v časti týkajúcej sa rozdielu cestovných náhrad a mzdy žalovaného za mesiac august 2009 v sume 20,98 eur a v časti o peňažnej náhrade 354,60 eur. Rovnako ako súd prvej inštancie bol odvolací súd názoru, že nie je možné prihliadať na listinný dôkaz
- Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve z 18.6.2009, ktorý mal byť medzi stranami uzavretý a z ktorého žalobkyňa vyvodzovala nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej mzde žalovaného za kalendárny mesiac v sume 354,60 eur s odôvodnením, že počas plynutia výpovednej doby žalovaný u žalobkyne nezotrval a nevykonával pracovnú činnosť, keďže žalovaný poprel uzavretie aj podpísanie takéhoto dodatku k pracovnej zmluve a odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie je názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázať jeho uzavretie, keď overenie pravosti podpisu žalovaného na takomto dodatku napriek predloženiu jeho originálu (v predposlednom odseku na str. 8 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že aj originál tejto listiny bol žalobkyni odcudzený, avšak opravil sa v druhom odseku na str. 9) nebolo možné (podľa vyjadrenia súdom ustanovenej znalkyne) pre nedostatok porovnávacieho materiálu. Tiež sa možno stotožniť s tvrdením žalovaného a záverom súdu prvej inštancie, že je neštandardné podpísať v jeden deň zároveň pracovnú zmluvu (napísanú písacím strojom) a dodatok k nej (napísaný na PC) obsahujúci ustanovenie, ktoré mohlo byť začlenené aj do znenia samotnej zmluvy, čo dôvodne vzbudzuje pochybnosť o autentickosti dodatku a podporuje tvrdenie žalovaného o jeho dodatočnom vyhotovení a absencii podpisu žalovaného na dodatku. Výdavkové pokladničné doklady č. 094521 a 094522 z 13.8.2009 majúce preukázať vyplatenie žalovanému v hotovosti sumy 537,60 eur (cestovné náhrady) a sumy 770 eur (záloha), boli súdu prvej inštancie predložené len v kópiách (č.l. 118-119), žalovaný poprel prevzatie uvedených súm aj pravosť svojho podpisu na týchto dokladoch, za účelom preukázania pravosti podpisu žalovaného aj na týchto dokladoch bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru písmoznalectva, ktoré však podľa vyjadrenia znalkyne nemohlo byť realizované, nakoľko listiny, ktoré mali byť skúmané, žalobkyňou predložené v origináli neboli, žalobkyňa uviedla, že jej boli odcudzené, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázať podpísanie výdavkových dokladov žalovaným a tým ani prevzatie uvedených súm a preto nemožno považovať za dôvodné započítanie žalobkyňou tvrdenej pohľadávky - 198,58 eur so mzdou žalovaného za mesiac august 2009 v sume 219,56 eur, z ktorého dôvodu znížila uplatnený nárok na náhradu škody o sumu 20,98 eur, keď takto uplatneným nárokom sa nedomáhala zaplatenia sumy 20,98 eur ale len jej zohľadnenia pri výpočte požadovanej náhrady škody a súd prvej inštancie správne aj v takejto časti žalobu zamietol. Neboli dôvodné námietky žalobkyne o upustení resp. nedokončení znaleckého dokazovania a v dôsledku toho nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, keďže dôvodom nerealizovania znaleckého dokazovania bolo čiastočne nepredloženie originálnych listín žalobkyňou a vo vzťahu k jednému listinnému dôkazu nedostatok tzv. porovnávacieho materiálu, konštatovaný súdom ustanovenou znalkyňou Mgr. Forgácsovou (viď podania znalkyne z 10.4.2014 a zo 4.9.2013 na č.l. 240 a 256), a tiež je potrebné zdôrazniť najmä to, že strany po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na ostatnom pojednávaní uviedli, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Odvolací súd preto z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou rozsudok súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu v časti týkajúcej sa rozdielu cestovných náhrad a mzdy žalovaného za mesiac august 2009 v sume 20,98 eur a v časti o peňažnej náhrade 354,60 eur podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
8. V zostávajúcej časti žalobou uplatnených nárokov však bolo potrebné prisvedčiť žalobkyni ako odvolateľke, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 17 ods. 2 ZP v znení účinnom do 31.12.2012: Právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa § 60 ods. 1 až 3 ZP v znení účinnom do 31.12.2012: (1) Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. (2) Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný
pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. (3) Jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi. Podľa R 27/1990: Podmienkou dohody o skončení pracovného pomeru je jednak prejav vôle oboch účastníkov pracovného pomeru smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, jednak stanovenie určitého dňa, ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru treba posudzovať podľa ustanovení O. z. o právnych úkonoch. Návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru má smerovať ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Obsah dohody o skončení pracovného pomeru nemusí byť na tej istej listine. Môže ísť o písomný návrh a jeho prijatie. Návrh na skončenie pracovného pomeru je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorý z hľadiska požiadaviek zákona musí spĺňať všetky právne náležitosti platného právneho úkonu. Akceptácia návrhu, obdobne ako sám návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorý musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu. Návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, aj keď je neodvolateľný, zaniká a) uplynutím lehoty, ktorá bola v ňom určená na prijatie, b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil na zaslanie návrhu, alebo c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi. Ak v návrhu na skončenie pracovného pomeru dohodou zamestnanec neuvedie lehotu, do ktorej očakáva akcept druhej strany, podľa O. z. je potrebné, aby akceptant reagoval do uplynutia primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej dohody a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil na zaslanie návrhu (§ 43b ods. 1 písm. b/ O. z.). Účastníci pracovného pomeru môžu v zmysle Zákonníka práce, ako aj Občianskeho zákonníka konať aj priamo, čiže osobne, nie prostredníctvom pošty, aj keď konanie prostredníctvom pošty je skôr obvyklé, pretože ide o právny úkon, ktorý má zásadný význam pre postavenie zmluvných strán. Konať priamo môžu účastníci tak, že navrhovateľ odovzdá písomný návrh na skončenie pracovného pomeru osobne. Ak vo svojom návrhu neuvedie lehotu a koná priamo, je potrebné, aby návrh druhý účastník prijal ihneď. Dohoda o skončení pracovného pomeru musí vykazovať všetky náležitosti platného právneho úkonu, absencia ktorých má za následok neplatnosť dohody. Zákonník práce vyžaduje síce písomnú formu dohody o skončení pracovného pomeru, jej nedodržanie v nadväznosti na § 17 ZP však nespája s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu. Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru je platná. Zamestnávateľ nedodržaním písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru porušuje pracovnoprávne predpisy a môže byť zo strany inšpekcie práce postihnutý pokutou. Dohodou o skončení pracovného pomeru možno skončiť pracovný pomer na neurčitý čas aj pracovný pomer na určitú dobu. V praxi sa často stáva, že zamestnanec hodlá síce dať výpoveď, ale svoj právny úkon nazve návrhom na skončenie pracovného pomeru. V týchto prípadoch je potrebné právny úkon posudzovať vždy podľa obsahu, nielen podľa názvu. (viď Komentár Zákonník práce, Helena Barancová, vyd. SPRINT) Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie proces tvrdeného vzniku dohody o skončení pracovného pomeru neposudzoval podľa ustanovení O.z. o právnych úkonoch (prvá časť, štvrtá hlava, § 34 a nasl. O.z.), tieto ustanovenia vôbec v predmetnej veci neaplikoval a pokiaľ prišiel k záveru o konkludentnom uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru medzi stranami bez takéhoto posúdenia, potom je tento jeho záver predčasný a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúceho v neaplikovaní príslušnej právnej normy. Súd prvej inštancie neodstránil rozpor medzi dôkazmi predloženými stranami týkajúcimi sa dátumu odhlásenia žalovaného žalobkyňou vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni (VZP), keď netrval na riadnom zdôvodnení resp. vysvetlení zo strany VZP rozporov v ňou vystavených potvrdeniach, keď na dopyt súdu (na návrh žalovaného na pojednávaní 19.5.2015) z 26.5.2015 (č.l. 283) VZP listom z 27.5.2015 (č.l. 290) iba konštatovala, že žalovaný bol prihlásený ako zamestnanec žalobkyne v období od 18.6.2009 do 30.11.2009. Bez akéhokoľvek odôvodnenia vychádzal súd prvej inštancie iba z dôkazu predloženého žalovaným (Priebeh poistiek poistenca a Oznámenia zamestnávateľa o poistencoch VZP z 27.5.2013, č.l. 218-221) a argumentačne sa vôbec nevysporiadal s dôkazom predloženým žalobkyňou (Potvrdenie VZP z 24.1.2014) ani stanoviskom VZP z 27.5.2015 (č.l. 290), čím porušil ust. § 132 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie. Na základe uvedeného preto odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti veci samej a v časti trov prvoinštančného konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Súd prvej inštancie je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V prvom rade sa bude zaoberať otázkou tvrdeného vzniku dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý tentokrát posúdi podľa ustanovení O.z. o právnych úkonoch (prvá časť, štvrtá hlava, § 34 a nasl. O.z.), teda či vôbec a ak presne kedy došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou, resp. či prišlo k skončeniu pracovného pomeru strán iným spôsobom a v závislosti od toho potom súd posúdi žalobou uplatnené nároky v zostávajúcej časti. Medzi stranami nie je sporná skutočnosť, že prišlo ku skončeniu pracovného pomeru, je však medzi nimi sporné ku ktorému dňu a akým spôsobom skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd poukazuje na judikát R 31/1998, podľa ktorého skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi (urobenými súčasne alebo postupne) ZP ani iné právne predpisy nevylučujú (nezakazujú). Jednotlivé právne úkony sa posudzujú samostatne a samostatne nastávajú ich právne účinky. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada aj so všetkými relevantnými špecifickými námietkami strany.
10. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Pri novom rozhodnutí o trovách konania sa súd prvej inštancie vysporiada aj s námietkami vznesenými žalovaným v jeho odvolaní, týkajúcimi sa trov konania.
11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)