Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-398-2016.pdf
PDF · 112.75 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/398/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: GENERAL FACTORING, a.s., Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mostová 2, IČO: 35 838 825, zastúpenej: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovanej: E. A., nar. X. F. XXXX, bytom I., N. XX, o 274,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo 16. mája 2016 č. k. 3C/259/2013-114 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 274,08 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z jednotlivých súm do zaplatenia (v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby o sumu 1.287,12 eur, ako i úroku z omeškania). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1, § 92 ods. 8 ZoB (zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 261 ods. 6, § 273 ods. 1 až 3, § 497, § 506 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 39, § 494, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 565 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, § 2 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o splátkovom úvere dňa 16. augusta 2005 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovanou, na základe ktorej boli žalovanej poskytnuté finančné prostriedky vo výške 829,85 eur, ktoré žalovaná čerpala. Hoci je zmluva ako zmluvný typ upravená v ObZ, ide o zmluvu, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch. Žalovaná ako spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť nemohla a keďže zmluvné strany spĺňali definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné aj na predmetnú zmluvu aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá banke pred postúpením pohľadávky urobiť jednostranný právny úkon voči dlžníkovi (výzvu), pokiaľ je so splácaním úveru v omeškaní. Z výpisu z účtu žalovanej vyplynulo, že poslednú úhradu (vo výške 669,22 eur) urobila 22. mája 2007. Podľa zmluvy o úvere bol úver splatný 20. júla 2010. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že banka, ktorá v čase omeškania žalovanej bola veriteľom a ktorej sa ukladá urobiť výzvu voči dlžníčke, aby si usporiadala svoj záväzkový vzťah, urobila zákonom predpísaný právny úkon pred postúpením pohľadávky na žalobkyňu, ktorá nie je bankou. Nebol tak preukázaný zákonom predpokladaný úkon banky pred postúpením pohľadávky. Keďže účinným postúpením pohľadávky postupca prestáva byť veriteľom, je povinný postupníkovi vydať alebo na neho previesť všetky prostriedky právnej ochrany
a zabezpečovacie prostriedky, ktoré sa viažu k pohľadávke a má povinnosť podľa § 526 ods. 1 O. z. oznámiť postúpenie dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Právne účinky postúpenia voči dlžníkovi nastanú až okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky. Postupca v danom prípade doručoval oznámenie písomnou formou, ktoré sa vrátilo späť odosielateľovi. Nebolo tak preukázané či sa žalovaná dozvedela od postupcu o postúpení pohľadávky, teda o tom, kto má byť jej novým veriteľom a o povinnosti plniť postupníkovi. O. z. v ustanovení § 525 ods. 2 stanovuje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu taký prevod práv a povinností, ktorý je v rozpore so zákonom alebo s dohodou dlžníka. V konaní nebola preukázaná dohoda dodávateľa s dlžníkom, o udelení súhlasu k postúpeniu pohľadávky. V posudzovanom prípade prevod pohľadávky na subjekt, ktorý bankou nie je, predstavoval zhoršenie postavenia žalovanej ako spotrebiteľa, garantovaného ZoB, napr. v časti o bankovom tajomstve. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby banka postupovala pohľadávku na tretí subjekt, ktorý nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Správanie banky, dôsledkom ktorého je postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou a keďže postúpeniu pohľadávky bránilo ustanovenie § 525 ods. 1, 2 O. z. je postúpenie neplatné podľa § 39 O. z.. Žalovaná pri uzatváraní zmluvy nevystupovala ako podnikateľ v obchodnej oblasti, v ktorej vystupuje ako podnikateľ banka a ak majú žalovanú zaväzovať ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, právny úkon, podľa ktorého sú všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmluvy o úvere a právne vzťahy sa majú spravovať ObZ je absolútne neplatným, ktorý svojím obsahom odporuje zákonu. Úmysel žalovanej nesmeroval k prijatiu podmienky, že sa vzťah bude spravovať všeobecnými obchodnými podmienkami a ObZ. Dá sa tak usudzovať na nedostatok vôle konajúceho spotrebiteľa s touto podmienkou, pričom sa nedá predpokladať ani to, že by boli žalovanej všeobecné obchodné podmienky známe. Nemohli sa preto stať súčasťou zmluvy a nahradiť jej obsah. Banka ako veriteľ žalovanej zo zmluvy, nemala právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ktoré je upravené iba vo všeobecných obchodných podmienkach, tie sa však nestali súčasťou zmluvy o úvere. Nemohlo preto dôjsť ani k právnemu následku zosplatneniu celého úveru veriteľom, s následkom podľa § 565 O. z.. Žalovanej zostalo právo plniť v splátkach (podľa zmluvy konečná splatnosť úveru nastala 20. júla 2010). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných predpokladov na postúpenie pohľadávky, a to splatnosť pohľadávky, účinné oznámenie o postúpení, pohľadávka banky, nebola platne postúpená. Z dokazovania možno vyvodiť, že došlo k omeškaniu dlžníčky ohľadom dĺžky jej omeškania 90 dní, avšak nebolo súčasne preukázané, že by bola žalovaná písomne vyzvaná podľa § 92 ods. 8 ZoB. Nepreukázanie uvedených skutočností malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne. V dôsledku uvedeného bola žaloba zamietnutá. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), v zmysle ktorého žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania, ktorého sa vzdala a preto žalovanej náhrada trov konania priznaná nebola.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu, alternatívne zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila predovšetkým nesprávnou aplikáciou ZoB a ZoSÚ, ako i nepreskúmateľnosťou a nepredvídateľnosťou súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podaniami žalobkyne (z 2. apríla 2016 a 13. mája 2016), čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa § 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, postupuje sa podľa O. z.. Podľa tabuľky zhody smernice ES/ EÚ vo všetkých všeobecne záväzných právnych predpisoch, ktoré smernice preberajú, ide o bežnú transpozíciu a úplnú zhodu. Podľa dôvodovej správy k ZoB v ustanoveniach § 1 až 7 (§ 92 ods. 7 je dnes ods. 8) sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. Účelom ustanovenia § 92 ZoB je preto úprava výnimiek z bankového tajomstva. Účelom predmetného ustanovenia preto nebolo obmedzenie možnosti postúpenia pohľadávky banky. O tom, že by podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu, sa v dôvodovej správe neuvádza. Možnosť postúpenia pohľadávky definuje aj zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. IV. ÚS 15/2014. Je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Podľa rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy pred výkladom, ktorý k nej vedie, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. ZoB neuvádza ako dôvod neplatnosti absenciu či nepreukázanie výzvy podľa § 92 ods. 8. Podobne aj podľa rozhodnutia
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3900/12 záver, že určitý právny úkon je neplatný pre neurčitosť jeho predmetu sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí len gramatický výklad. Rozhodujúcu úlohu má výklad teleologický, keďže je nutné zisťovať účel zákonného príkazu či zákazu. Určitosť právneho úkonu je treba posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom je rozhodujúca skutočná vôľa zmluvných strán v čase uzavretia zmluvy. Zmluvné strany by si mali byť vedomé svojej zodpovednosti v zmluvných vzťahoch a neuzatvárať zmluvy a neskôr namietať ich neplatnosť podľa vlastnej vôle. Žalobkyňa poukázala aj na početné rozhodnutia prvoinštančných súdov, ako i rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015 (s rovnakou argumentáciou vo vzťahu k aplikácii § 92 ods. 8 ZoB). Pokiaľ prvá veta hovorí o písomnej výzve banky, druhá veta hovorí o tom, kedy banka môže postúpiť pohľadávku bez písomnej výzvy. Keď pri neuhradenej pohľadávke súčet všetkých omeškaní klienta presiahne jeden rok, neplatí postup týkajúci sa písomnej výzvy banky. Uvedená aplikácia zákona bola nájdená v rozsudkoch súdov prvej inštancie. Porušenie administratívnoprávnej zodpovednosti v súvislosti s uzavieraním zmluvy o postúpení alebo plnením zmluvy, nezakladá neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Takéto protiprávne konanie banky zakladá výlučne jej zodpovednosť podľa § 50 ods. 1 ZoB. Súd prvej inštancie sa nezaoberal celým znením ustanovenia § 92 ods. 8. Z ustanovení právneho poriadku nevyplýva pochybnosť doručovania dlžníkovi, pokiaľ dlžník napriek svojej povinnosti neoznámi veriteľovi zmenu svojej adresy. Sankcionovanie veriteľa pre neoznámenie inej adresy dlžníkom bolo v rozpore s dobrými mravmi. Záver súdu prvej inštancie o tom, že O. z. v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky chránil spotrebiteľa pred postúpením pohľadávky na tretiu osobu, ktorá nie je bankou, cez ustanovenie § 53 ods. 2 písm. b/, je ničím neodôvodnený a nepreskúmateľný. Podľa všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená postúpiť pohľadávky. Pre záver súdu, že nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom, musela by byť preukázaná dohoda s dlžníkom, ktorá postúpenie vylučovala, nie v znení, v akom bola predmetná zmluva uzavretá. Už zo samotnej úpravy postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu vyplýva, že takéto konanie nemôže automaticky nespĺňať požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., upravujúce obsahové náležitosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. V danom prípade nedostatok odôvodnenia má za následok arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa poukázala aj na komentár k ustanoveniam O. s. p.. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je vždy v priamej spojitosti so základným právom občana na súdnu ochranu. Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 2Cdo 238/2008, ako i judikatúru ÚS SR (sp. zn. II. ÚS 383/2016, II. ÚS 85/2006). Obdobne rozhodnutia ÚS SR kladú dôraz na celkovú presvedčivosť odôvodnenia súdnych rozhodnutí (sp. zn. III. ÚS 107/07), podobne rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Sžo 191/2010, 2MCdo 7/2009, 7Cdo 201/2014. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Beian c/a Rumunsko konštatuje, že je v rozpore s princípmi právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhoduje odlišne, pričom úlohou NS SR je usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutia. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách (Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je daná povinnosť dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie, vyplýva to aj zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Rovnako to uvádza aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Žalobkyňa označila i ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa odôvodňovania súdnych rozhodnutí. Preferencie výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Úloha súdu pri riešení právnej veci nespočíva vo vyhľadávaní dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom súdneho konania. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Žalobkyňa upriamila pozornosť na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, o ktorom NS SR rozhodlo tak, že mu v plnej miere vyhovel (sp. zn. MCdo 3/2012). Miera úspechu vo veci v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania, závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
5. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré začalo ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).
7. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá ZoB (v znení účinnom do 31. augusta 2012) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to i osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta.
8. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi.
9. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiadúce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou).
10. Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove). Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska.
11. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014).
12. Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad, keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne (postupníka). Podľa platného právneho poriadku nie je daná viazanosť už vydanými skoršími rozhodnutiami súdu prvej a druhej inštancie.
13. Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť pohľadávky banky voči klientovi. Banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku, s ktorou je klient v omeškaní (§ 92 ods. 8 ZoB), inak by boli postupované „živé“ úvery na nebankové subjekty, hoci poskytovanie a správa bankového úveru podliehajú osobitnej úprave ZoB.
14. V posudzovanej veci bola splatnosť postupovanej pohľadávky banky preukázaná samotnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo 16. augusta 2005, obsahujúca konečnú splatnosť úveru 20. júla 2010. Vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky 21. decembra 2010, súd prvej inštancie nesprávne konštatoval nepreukázanie zákonom stanoveného predpokladu splatnosti predmetnej pohľadávky (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úvere bolo bez právneho významu na preukázanie splatnosti pohľadávky banky). Uvedený záver však nemal vplyv na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu.
15. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že žalovaná bola písomne vyzvaná na splnenie svojho záväzku z predmetnej zmluvy pred postúpením pohľadávky (ktorej cieľom je, ako je vyššie uvedené, aby v primeranom čase vykonala nápravu a zotrvala vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednala finančnú službu). Listinný dôkaz predložený žalobkyňou obsahujúci oznámenie právnej predchodkyne žalobkyne o postúpení pohľadávky žalobkyni (vyhotovené po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky) nepredstavuje jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, obsahujúci písomnú výzvu na zaplatenie dlhu pred postúpením a preto nie je spôsobilý nahradiť túto zákonom stanovenú podmienku. Poukaz žalobkyne na oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky bol tak bez právneho významu na splnenie zákonom stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej cesie, ktoré mali byť v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB naplnené pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky.
16. Nebolo preto preukázané naplnenie zákonom stanovených predpokladov bankovej cesie podľa § 92 ods. 8 ZoB.
17. Nebolo možné stotožniť sa s právnou argumentáciou žalobkyne, že veta druhá ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB upravuje prípad, keď banka môže postúpiť pohľadávku bez písomnej výzvy. Táto časť ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB reguluje postup banky, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok pred postúpením pohľadávky a v takom prípade banka právo postúpenia nemá. Výnimkou je prípad, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok. Posúdenie platnosti právneho úkonu v posudzovanej veci sa netýkal alternatív výkladu dotknutého zákonného ustanovenia,
ale naplnenia zákonom stanovených podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky. Žalobkyňa nesie dôkazné bremeno preukázania naplnenia týchto zákonom stanovených podmienok pre postúpenie pohľadávky, ktoré neuniesla, v dôsledku čoho bola žaloba zamietnutá pre nedostatok jej vecnej aktívnej legitimácie v konaní.
18. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
19. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
20. Nedôvodná bola preto aj odvolacia námietka žalovanej vzťahujúca sa na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).
21. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešnej žalovanej, ktorej podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z dôvodu, že žalovaná výslovne náhradu trov konania nežiadala, náhrada trov konania úspešnej žalovanej priznaná nebola.
22. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CPS, jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
23. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.