Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (62)Rozsudok_5Co-414-2017.pdf
PDF · 100.53 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/414/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej U. Q.V., M. XXX, o zaplatenie 1 459,38 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 14C/224/2015-54 z 22.6.2017 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni úroky vo výške 12,90 % ročne z istiny 1 964,92 € od 12.2.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni p r i s u d z u j e náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1 964,92 €, nezaplatené úroky 99,54 €, úrok z omeškania 1,10 €, poistné 1,46 €, spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1 964,92 € od 12.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 99,54 € od 12.2.2015, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy konania v celom rozsahu. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i. uviedol, čo žalobca žalobou, doručenou mu 25.2.2015, žiadal a z akého titulu, čím svoju žalobu odôvodnil a, že vykonaným dokazovaním bol zistený tento skutkový stav: Žalobca so žalovanou uzavrel 26.5.2014 Úverovú zmluvu č.XXXXXX, na základe ktorej poskytol jej peňažné prostriedky 2 000 € na ňou určený účet. Poskytnutý úver a úroky sa zaviazala splácať v 120 pravidelných mesačných anuitných splátkach 29,92 € pri RPMN 15,40 %, priemernej RPMN 17,94%, fixnej ročnej úrokovej sadzbe 12,90 %, s poplatkom za poskytnutie úveru 100 € a celý úver mala zaplatiť do 20.5.2024 vo výške 3 690,40 €. Po vyčerpaní poskytnutého úveru porušila svoje zmluvné povinnosti, a preto bola 20.1.2015 písomne vyzvaná na predčasné splatenie poskytnutého úveru do 11.2.2015. Na túto výzvu nereagovala. Na základe uvedeného žalobca žiada zaviazať ju zaplatiť mu 1 964,92 €, úrok 99,54 €, úrok z omeškania 1,10 €, úrok 12,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 12.2.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 12.2.2015 do zaplatenia a zároveň zaplatiť súdny poplatok. Ďalej, citujúc znenie § 3 ods.3 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, „účinnom“ v čase uzavretia zmluvy,§ 1 ods.2,§ 2 písm. a),b) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,§ 52,§ 53 ods.1,ods.4 písm. a),ods.5,ods.9,§ 54 ods.1,2,§ 517 ods.2 O. z.,čl.3 ods.1, čl.5 a čl.6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993, uviedol: Je nesporné, že strany uzavreli 26.5.2014 Úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanej 2 000 €, a keďže ide o zmluvu spotrebiteľskú, preto je nutné túto posudzovať v súlade s § 52 a n. O. z. s tým, že spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ust., ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 sa za nekalú považuje zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Na základe „prevedeného“ dokazovania vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie istiny 1 964,92 €, nezaplatené úroky 99,54 €, úrok z omeškania 1,10 € a poistné 1,46 €, keď považoval v tejto časti žalobu za dôvodnú, a takto aj zaviazal žalovaného na plnenie. Žalobca žiadal pôvodne priznať aj úrok z úveru 12,90 % ročne zo sumy 1 964,92 € od 12.2.2015 do zaplatenia. V zmysle ustálenej súdnej praxe [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) Obo143/98, Ústavného súdu SR IV.ÚS 476/2012-14] vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Žalovaná ako dlžník bola povinná na základe uzavretej zmluvy platiť z poskytnutých prostriedkov úroky 19,90 % ročne, tieto úroky boli splatné mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich plnením je povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplávajúci z § 369 ods.1 Obch. zák. bez toho, že by to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria po celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre omeškanie „splatením“ úrokov poskytnutých prostriedkov, nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich plnením už ďalej úroky z omeškania nepatria. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov (úveru) patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V tomto prípade skonštatoval, že právny predchodca žalobcu 3.9.2013 zosplatnil tento úver, nakoľko žalovaný riadne a včas úver nesplácal, pričom sa dostal so splácaním do omeškania a žalobca aj po tomto dátume žiada úroky z úveru, pričom už sú súčasťou ním požadovanej istiny ako tzv. celkové náklady úveru (také, aké by odporca splatil, keby úver splácal poctivo tzn. riadne a včas), a teda žalobca ich nemá právo ďalej úročiť, v tomto prípade by išlo o tzv. anatocizmus - branie úrokov z úrokov čo je zakázané. V tomto prípade by bol žalovaný viacnásobne potrestaný za to, že je v omeškaní. Niet pochybností o tom, že by žalobca nemohol svoje poskytované úvery úročiť, pretože úrokom sa jednoducho rozumie odplata za to, že veriteľ svoje peniaze obetuje v prospech dlžníka a očakáva, že ten mu ich vráti aj s odplatou riadne a včas, nakoľko veriteľ v čase, keď tieto peniaze poskytol dlžníkovi, nemohol s nimi disponovať a brať z nich želané úžitky. Tento názor bol potvrdený aj uznesením Krajského súdu (ďalej len KS) v Prešove: 6Co/190/2014 z 30.6.2015 (cituje, čo v ňom uviedol). Z dôvodovej správy k novele O. z. vykonanej zák.č.106/14 Z. z. vyplýva, že v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 O. z.. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods.9 O. z. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru. Cituje znenie prechodných a záverečných ust. O. z. uvedených v § 879r k predmetnej novele 106/14 Z. z., ktorým sa novelizoval O. z. Na základe uvedeného, preto žalobu žalobcu v tejto časti, pokiaľ ide o úrok 12,90 % ročne zo sumy 1 964,92 € od 12.2.2015 do zaplatenia, nebola - podľa neho - dôvodná a ju zamietol. Vykonávacím predpisom je Nar.Vl.č.87/95 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase vzniku záväzku, in concreto výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška základnej úrokovej sadzby v tom čase činila 0 %. Na základe uvedeného tak zaviazal žalovaného na úhradu úroku z omeškania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP (ich znenie cituje) a to tak, že žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania nakoľko bol neúspešný len v nepatrnej časti, rozhodol o tom, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP). 3. Proti uvedenému rozsudku v rozsahu zamietnutej časti úroku 12.90 % ročne z nezaplatenej istiny od 12.2.2015 do zaplatenia v zákonnej lehote podala žalobkyňa nasledovné o d v o l a n i e a uviedla: Súd uvedeným rozsudkom žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 1 964,92 € s prísl., čiastočne žalobu
zamietol, priznal jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol aj nasledovné argumenty: 1.) Dohodnuté zmluvné úroky patria jej len do splatnosti dlhu, poukázal na rozhodnutie KS v Prešove 6Co/190/2014 z 30.6.2015, vzhľadom na predčasné zosplatnenie úrok po zosplatnení zamietol. S uvedenými argumentmi súdu sa nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) C. s. p.]. K úroku po predčasnom zosplatnení uvádza: Má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Cituje znenie § 502 ods.1 a § 503 ods.3 Obch. zák. a z komentára IURA EDITION k Obch. zák. Z § 503 ods.3 Obch. zák. vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj § 16 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZSÚ; poznámka žalobkyne), v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obch. zák. priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V uvedenom odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, nakoľko súdom uvádzané rozhodnutie je z r.2015, konkrétne na rozsudok KS v Žiline 11Co/12/2017-90 z 31.1.2017, vydaný vo veci 5C/26/2016 vedenej na Okresnom súde Ružomberok. Podľa tohto rozhodnutia, keďže zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zák., platí § 497 Obch. zák. Cituje znenie § 497 Obch. zák. Vychádzajúc z tohto ust., obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Cituje znenie § 506 Obch. zák. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obch. zák., toto ust. upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než 2 splátok alebo 1 splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ust., naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa, a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ust. na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obch. zák. zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti má za to, že jej odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm. h) CSP
- rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhuje v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu v napadnutom rozsahu zmeniť tak, že jej žalobe sa vyhovie aj v rozsahu zamietnutej časti úroku 12,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 12.2.2015 do zaplatenia a žalovaná sa zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a zároveň sa jej prizná náhrada trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. 4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016. 6. Rozsudok, okrem výroku II. a III., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol vo výroku I. v odvolacom preskúmavaný. 7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a zistil, že čo sa týka výroku II. rozsudku, neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie, lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP], preto ho vo výroku II., podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni úroky vo výške 13,90 % ročne z istiny 1 964,92 € od 12.2.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
8. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 9. Súd, pokiaľ zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, čo je zrejmé zo skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené. 10. Čo sa týka úrokov zo zmluvy o úvere (nie úrokov z omeškania) súdna prax zatiaľ nie je zjednotená, resp. ustálená (žalobkyňa označila v odvolaní rozhodnutie, v ktorom súd zaujal odlišný právny názor, než je uvedený v napadnutom rozsudku a odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe, že na NS SR bol podaný podnet na zaujatie zjednocovacieho stanoviska, či v prípade neplatenia úveru dlžníkom a následného odstúpenia od úverovej zmluvy zo strany veriteľa a vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, má dlžník zaplatiť aj úroky ako cenu služby alebo iba úroky z omeškania. 11. Uznesenie 4Obo 143/98 z 1.7.2000 NS SR [uverejnené v časopise Zo súdnej praxe, ročník 2000, pod poradovým (publikačným) č.43/2000] nepotvrdzuje právny názor súdu, lebo jeho právna veta (Dôsledok omeškania s platením úrokov) znie tak, že zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky a úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zák. vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania, pričom v poznámke k tomuto uzneseniu sa uvádza, že osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a n. Obch. zák. preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky, že výška úrokovej sadzby je spravidla dohodnutá priamo v zmluve, ak nie, ich výška sa určí podľa § 502 ods.1 Obch. zák. (vo výške obvyklých úrokov požadovaných za bankové úvery v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy) a, že úroky v tomto prípade nie sú sankciou za porušenie povinnosti, ale stávajú sa súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto aj omeškanie s ich platením zák. sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej splatnej sumy úroky z omeškania. 12. Rovnako tak ani z uznesenia IV.ÚS 476/2012-14 z 18.9.2012 ÚS SR nevyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvne úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), lebo ÚS iba skúmal, či existujú skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie KS bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. či postup a rozhodnutie KS, vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, a či ich možno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd, ale sa výslovne nevyjadril k správnosti alebo nesprávnosti právneho názoru, zaujatého súdmi pri výklade noriem hmotného práva, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali. 13. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 14. Podľa ods.2 cit. ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 15. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 16. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 17. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.