Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/137/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: Roľnícke družstvo podielnikov, so sídlom 900 46 Most pri Bratislave, IČO: 00 190 586, zastúpený advokátkou: JUDr. Renáta Barbušová, Štúrova 13, P.O.BOX 154, Bratislava proti žalovanému v 1. rade: STAV-VET, s.r.o., so sídlom Pekárska 14, Trnava, IČO: 44 057 750, právne zastúpený advokátom: Mgr. Ján Longauer, advokátom, Hlavná 31, Trnava, žalovanému v 2. rade: KASTE-KONTA, s.r.o., so sídlom Hradská 1X, Bratislava - Vrakuňa, IČO: 45 280 886, právne zastúpený advokátkou: JUDr. Michaela Voleková, Trnavská 27, 831 04 Bratislava, o zaplatenie 12.636 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 25.11.2015, č.k. 36Cb/3/2013-239, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd odmieta odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 501,- eur.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ktorou súd uložil žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania o výške 9% ročne zo sumy 501,- eur od 27.11.2012 do zaplatenia mení tak, že žalovaný 1. je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 501,- eur od 16.01.2012 do zaplatenia.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ktorou súd vo zvyšnej časti zamietol žalobu voči žalovanému 1. potvrdzuje.

IV. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ktorou súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 2. náhradu trov konania vo výške 1.850,14 eur do rúk právneho zástupcu žalovaného 2., do troch dní od právoplatnosti rozsudku zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V. Odvolací súd priznáva žalovanému 1. voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.636 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 279 eur od 4.12.2011 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 12.357 eur od 23.12.2011 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania. Žalobca žalobný návrh odôvodnil tým, že dňa 30.11.201 žalovanému v 1. rade vystavil faktúru č. 3173 na zaplatenie sumy 279 eur, splatná 3.12.2011 za uskladnenie stavebnej sute a výkopovej zeminy na skládke nachádzajúcej sa v obci Most pri Bratislave, ktorej prevádzkovateľom je žalobca. Ďalej žalobca vystavil dňa 19.12.2011 žalovanému faktúru č. 3193 na zaplatenie sumy 12.357 eur, splatná 22.12.201, za uskladnenie stavebnej sute a výkopovej zeminy na skládke nachádzajúcej sa v obci Most pri Bratislave, ktorej je prevádzkovateľom. Dovoz stavebnej sute a výkopovej zeminy na skládku bol uskutočnený vozidlami žalovaného v 1. rade dňa 12.12. - 16.12.2011. Množstvo dovezenej sute a výkopovej zeminy je uvedené vo výdajkách - prevodkách, ktoré tvoria prílohu žaloby. Žalovaný v 1. rade neuhradil ani jednu z faktúr aj napriek upomienkam zo dňa 15.2.2012 a 22.2.2012.

2. Súd prvej inštancie v skrátenom konaní vyhovel návrhu v plnom rozsahu a vydal dňa 6.11.2002 platobný rozkaz č.k. 18Rob/48/2012-21. Nakoľko žalovaný v 1. rade včas podal proti platobnému rozkazu odpor s odôvodnením, platobný rozkaz bol zo zákona v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. zrušený a vo veci bolo nariadené pojednávanie.

3. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 19.6.2014 (č.l. 124 spisu) navrhol vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného a to spoločnosti KASTE-KONTA s.r.o., nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo zrejmé, kto bol držiteľom a vlastníkom odpadu uskladňovaného na skládke žalobcu, keď z ďalšieho dokazovania môže vyplynúť, že vecná legitimácia doterajšieho žalovaného nie je jednoznačná a je na mieste pribrať do konania aj ďalšieho žalovaného spoločnosť KASTE-KONTA.

4. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 36Cb/3/2013-128 zo dňa 1.7.2014 rozhodol o pripustení pristúpenia spoločnosti KASTE-KONTA s.r.o. na strane žalovaného.

5. Žalobca na pojednávaní dňa 25.11.2015 požiadal vzhľadom na pripustenie pristúpenia žalovaného v 2. rade do konania v jeho priebehu o zmenu petitu žaloby v nasledovnom znení: žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 12.636 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 289 eur od 4.12.2011 do zaplatenia a 9 % zo sumy 12.357 eur od 23.12.2011 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku ako aj nahradiť trovy konania. Alternatívne aj pri žalovanom v 2. rade, kde žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 12.636 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 289 eur od 4.12.2011 do zaplatenia a 9 % zo sumy 12.357 eur od 23.12.2011 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku ako aj nahradiť trovy konania.

6. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.11.2015, č.k. 36Cb/3/2013-239 rozhodol tak, že žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 501 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 501 eur od 27.11.2012 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade náhradu trov konania vo výške 758 eur za zaplatený súdny poplatok a vo výške 2.066,27 eur za trovy súdneho konania, do rúk právneho zástupcu žalovaného v 1. rade. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 2. rade náhradu trov konania vo výške 1.850,14 eur do rúk právneho zástupcu žalovaného v 2. rade.

7. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu, štatutárnych zástupcov žalovaných, právnych zástupcov účastníkov, svedkyne M. V. a oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to predovšetkým s faktúrami, výdajkami, upomienkami, podacím lístkom, návrhom rámcovej zmluvy o zbere, preprave, skladovaní a zhodnocovaní odpadu, bankovým výpisom, pokladničným dokladom, rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/97/2012-48, mailovou komunikáciou, ako i s celým obsahom spisového materiálu a zistil nasledujúci skutkový a právny stav:

8. Žalobca v konaní tvrdil, že na základe ústnej zmluvy o uskladnení odpadu žalovaný v 1. rade na skládke žalobcu v dňoch 12.12.2011 až 16.12.2011 uskladnil odpad. Svoje tvrdenia preukazoval najmä listinnými dôkazmi a to výdajkami-prevodkami, ktoré obsahujú údaje o druhu dovezeného a uskladňovaného odpadu (stavebná suť alebo výkopová zemina), identifikujú evidenčným číslom motorové vozidlo, ktoré doviezlo odpad a označujú subjekt realizujúcu uskladnenie, v tomto prípade žalovaného v 1. rade. Žalobca vystavil žalovanému v 1. rade faktúry č. 3173 na sumu 279 eur a č. 3193 na sumu 12.357 eur na úhradu odplaty za uskladnenie. Žalobca preukazoval svoje tvrdenia aj výpoveďou štatutárneho zástupcu Ing. P. I., svedkyňou M. V., ďalšími listinnými dôkazmi, ale aj tvrdeniami žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade sa v konaní bránil tým, že uskladnenie odpadu, ktoré je sporné si u žalobcu neobjednal, nerealizoval a ani nedošlo k žiadnej dohode o výške odplaty, ktorú si žalobca uplatňuje, a ktorú si fakturoval. V priebehu konania priznal, že so žalobcom bol v neformálnom zmluvnom vzťahu. Na základe ústnej dohody v minulosti žalovaný v 1. rade uskladňoval na skládke žalobcu odpad a za jeho uskladnenie žalobcovi aj riadne uhrádzal dohodnutú cenu. Zásadne ale poprel vzájomnú dohodu o navýšení ceny za tonu odpadu na sumu prevyšujúcu 2,50 eur bez DPH v prípade ak objem uskladňovanej stavebnej sute bude v značnom nepomere s uskladňovanou výkopovou zeminou. Taktiež poprel doručenie faktúr žalobcu č. 3173 a č. 3193 pred súdnym konaním. Žalovaný v 2. rade v konaní tvrdil, že so žalobcom nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu. Potvrdil, že na skládku žalobcu dovážal vlastnými motorovými vozidlami EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA odpad, ale to na základe ústnej dohody so žalovaným v 1. rade o uskladňovaní odpadu. Žalovaný v 1. rade žalovanému v 2. rade sám vystavil tabuľku s prehľadom množstva uskladňovaného tovaru na skládke žalobcu, s označením motorových vozidiel realizujúcich dovezenie a vykládku odpadu a s prehľadom dní kedy sa dovezenie odpadu realizovalo. Žalovaný v 2. rade za uskladnenie odpadu žalovanému v 1. rade riadne zaplatil dohodnutú odplatu, cenu vo výške 40 eur za kontajner. Uvedené tvrdenie preukazoval žalovaný v 2. rade mailovou komunikáciou so zamestnancom žalovaného v 1. rade pánom Maľom a dokladmi o úhrade odplaty za uskladnenie odpadu žalovanému v 1. rade. Predmetné tvrdenia žalovaného v 2. rade žalovaný v 1. rade nerozporoval.

9. Medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nebolo sporné, že medzi nimi v minulosti existoval zmluvný vzťah. Obe strany potvrdili ústnu dohodu o uskladnení a zneškodnení odpadu na skládke žalobcu v obci Most pri Bratislave, ktorej prevádzkovateľom bol žalobca. Obe strany taktiež potvrdili, že v čase pred sporným uskladnením žalovaný v 1. rade uskladňoval na skládke žalobcu odpad a za jeho uskladnenie a zneškodnenie žalovaný v 1. rade aj riadne uhrádzal žalobcovi dohodnutú cenu. Uvedená skutočnosť je aj v konaní preukázaná žalobcom predloženými viacerými faktúrami (č. 3056, 3058, 3061, 3067, 3077, 3125, 3130, 3139, 3143, 3158, 3162, 3165, 3176) a výdajkami (č. 130, 134, 132, 133, 161, 122, 125). Žalovaný v 1. rade v konaní ale poprel, že uskladňoval a zneškodňoval u žalobcu odpad v dňoch 12.12.2011 až 16.12.2011. Konateľ žalovaného v 2. rade Igor Galo v konaní však uviedol, že na základe dohody so žalovaným v 1. rade žalovaný v 2. rade uskladňoval a realizoval prepravu odpadu svojimi motorovými vozidlami EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA na skládku žalobcu. Aj keď predmetné tvrdenie žalovaného v 2. rade je nutné vnímať s istou nižšou mierou hodnovernosti, nakoľko žalovaný v 2. rade má bezpochyby ekonomický a finančný záujem na pre neho priaznivom výsledku konania (v prípade ak by súd dospel k záveru, že tu neexistuje zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, tak by si žalobca mohol uplatňovať svoj nárok u žalovaného v 2. rade, čo preukazuje aj v súčasnosti ešte prebiehajúce súdne konanie pred OS Bratislava II dotýkajúce sa uskladnenia odpadu len za iné obdobie) tak v súvislosti s listinnými dôkazmi - mailovou komunikáciou mal súd dostatočne hodnoverne preukázanú existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, na základe ktorého došlo prostredníctvom motorových vozidiel žalovaného v 2. rade EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA k uskladneniu odpadu zo strany žalovaného v 1. rade aj v dňoch 12.12.2011 až 16.12.2011. Z mailovej komunikácie medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade jednoznačne vyplýva, že si žalovaný v 1. rade účtuje a uplatňuje u žalovaného v 2. rade za uskladnenie odpadu na skládke žalobcu okrem iného aj v dňoch 12, 13, 14, 15 a 16.12.2011 úhradu. Za predmetné uskladnenie žalovaný v 2. rade aj riadne zaplatil a žalovaný v 1. rade úhradu prijal a tým opäť potvrdil vzájomný zmluvný vzťah so žalobcom, na ktorého skládke sa uskladňoval odpad. Z týchto skutočností vyplýva a je preukázané, že žalovaný v 1. rad realizoval prostredníctvom motorových vozidiel žalovaného v 2. rade EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA v dňoch 12, 13, 14, 15 a 16.12.2011 uskladnenie odpadu na skládke žalobcu a vznikla mu povinnosť žalobcovi za to zaplatiť odplatu, cenu. Medzi účastníkmi zostala v priebehu konania spornou výška ceny za uskladnenie a žalovaný v 1. rade spochybňoval aj objem, množstvo uskladneného tovaru. Z listinných dôkazov predložených samotným žalobcom, z faktúr č. 3056, 3058, 3061, 3067, 3077, 3125, 3130, 3139, 3143, 3158, 3162, 3165, 3176 ako aj z príjmových pokladničných dokladov a bankových výpisov mal súd preukázané, že pred sporným uskladnením žalobca účtoval žalovanému v 1. rade za uskladnenie stavebnej sute cenu 2,50 eur bez DPH a za uskladnenie výkopovej zeminy 1 euro bez DPH, pričom uvedené faktúry žalovaný v 1. rade žalobcovi v takto určenej výške ceny uhradil a to bezpochyby z dôvodu, že takáto výška ceny bola zmluvnými stranami v minulosti dohodnutá, odsúhlasená. Žalobca si v konaní uplatňoval za uskladnenie stavebnej sute fakturovanú cenu 12,50 eur bez DPH. Žalobca tvrdil, že k takejto dohode o navýšení ceny došlo na neformálnom stretnutí, ústne. Žalovaný v 1. rade resp. jeho konateľ v konaní dohodu o zmene a navýšení ceny za tonu uskladňovaného odpadu poprel. V tomto smere zaťažovalo žalobcu v konaní dôkazné bremeno dostatočne hodnoverne preukázať dohodu o navýšení ceny. Žalobca okrem výpovede štatutárneho zástupcu, súdu žiaden dôkaz o tomto nepredložil. Súd mal tak za to, že žalobca v konaní nepreukázal dohodu o navýšení jednotkovej ceny za tonu odpadu - stavebnej sute, a preto súd pri určená výšky ceny vychádzal z medzi zmluvnými stranami nesporne dohodnutej a akceptovanej ceny 2,50 eur bez DPH za tonu, resp. 3 eurá s DPH. Čo sa týka množstva, objemu resp. váhy uskladňovaného tovaru, tak súd mal za to, že listinné dôkazy - výdajky spolu s výpoveďou svedkyne, dostatočne hodnoverne preukazujú množstvo a druh uskladňovaného odpadu, naviac ak žalovaný v 1. rade nikdy v minulosti nenamietal svedkyňou odhadom určovaný objem odpadu, tento akceptoval a fakturovanú cenu na základe týmto spôsobom určeného množstva odpadu bez výhrad uhrádzal. Z výdajky č. 136 mal súd preukázané, že dňa 12.12.2011 došlo motorovými vozidlami žalovaného v 2. rade EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA k navezeniu a uskladneniu odpadu - stavebnej sute v množstve, váhe spolu 51 ton. Z výdajky č. 137 mal súd preukázané, že dňa 13.12.2011 došlo motorovými vozidlami EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA k navezeniu a uskladneniu odpadu - stavebnej sute v množstve, váhe spolu 46 ton. Z výdajky č. 141 mal súd preukázané, že dňa 14.12.2011 došlo motorovými vozidlami EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA k navezeniu a uskladneniu odpadu - stavebnej sute v množstve, váhe spolu 33 ton. Z výdajky č. 143 mal súd preukázané, že dňa 15.12.2011 došlo motorovými vozidlami EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA k navezeniu a uskladneniu odpadu - stavebnej sute v množstve, váhe spolu 11 ton. Z výdajky č. 145 mal súd preukázané, že dňa 16.12.2011 došlo motorovými vozidlami EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA k navezeniu a uskladneniu odpadu - stavebnej sute v množstve, váhe spolu 26 ton. Spolu v dňoch 12.12. až 16.12.2011 bolo predmetnými motorovými vozidlami žalovaného v 2. rade navezených a uskladnených na skládke žalobcu 167 ton stavebnej sute. Pri súdom preukázanej a ustálenej cene za uskladnenie stavebnej sute 3 eurá (2,50 eur bez DPH) za tonu, potom predstavuje nárok žalobcu sumu 501 eur, ktorú je žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že žaloba bola v tejto časti podaná dôvodene.

10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní sa nepodarilo žalobcovi preukázať, že aj uskladňovanie zvyšného odpadu navážaného ďalšími motorovými vozidlami (nepatriacimi žalovanému v 2. rade) označenými vo výdajkách v dňoch 12.12.2011 až 16.12.2011 (EČV: SC-127BR, SC-850CM, PK-594BL, BA-773NY, BA-905RD, DS-596DX, DS-198DY, DS 480DT, DS 590DX) bolo realizované žalovaným v 1. rade. Pri vozidlách EČV: BA-180TV, BL-401AM a BL-289BA bola vykonaným dokazovaním ako je vyššie uvedené (mailová komunikácia) preukázaná spojitosť a vzťah k žalovanému v 1. rade a skutočnosť, že prostredníctvom týchto vozidiel uskladňoval žalovaný v 1. rade odpad na skládke žalobcu a tým aj zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade na rozdiel od ďalších motorových vozidiel, ktoré žiadnu spojitosť podľa vykonaného dokazovania so žalovaným v 1. rade nemajú. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žiaden subjekt realizujúci dovezenie odpadu vozidlami EČV: SC-127BR, SC-850CM, PK-594BL, BA-773NY, BA-905RD, DS-596DX, DS-198DY, DS 480DT, DS 590DX neuviedol, že so žalovaným v 1. rade bol v nejakom zmluvnom vzťahu, predmetom ktorého by bolo uskladnenie odpadu, že si u neho objednal uskladnenie odpadu a pod. (na rozdiel u žalovaného v 2. rade). Jediným dôkazom, na základe ktorého žalobca tvrdil, že aj týmito vozidlami navážaný odpad je odpadom uskladňovaným žalovaným v 1. rade, má byť údaj na Výdajke označujúci „Vydávajúci útvar“ teda subjekt, ktorý odpad uskladňuje, ktorý je označený na výdajkách ako žalovaný v 1. rade. Nebolo v konaní sporným a potvrdila to aj sama svedkyňa, že na výdajku písala označenie subjektu dovážajúceho a uskladňujúceho odpad názov subjektu, ktorý jej oznámil vodič motorového vozidla vykonávajúci prepravu odpadu. Nakoľko žalovaný v 1. rade v konaní poprel, že aj týmito ďalšími motorovými vozidlami by realizoval uskladnenie odpadu u žalobcu, tak bolo nevyhnutné v konaní predložiť dostatočne hodnoverný dôkaz o tejto skutočnosti. Súd mal za to, že samotná výdajka resp. údaj, informácia na výdajke označujúca žalovaného v 1. rade za uskladňovateľa odpadu je dôkazom nedostatočným. Nemožno totiž vylúčiť, že vodiči ďalších motorových vozidiel označili žalovaného v 1. rade za subjekt uskladňujúci odpad v úmysle, aby sa sami vyhli úhrade ceny za uskladnenie odpadu. Nemožno vylúčiť zneužitie označenia žalovaného v 1. rade vo výdajkách. Žalobca v tomto smere nepredložil na podporu žiaden iný dôkaz, a preto súd dospel k záveru, že pri tvrdení, že aj zvyšný odpad dovezený ďalšími motorovými vozidlami (okrem vozidiel žalovaného v 2. rade) bol odpadom žalovaného v 1. rade žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Ak žalobca aj v minulosti vychádzal pri fakturácii úhrady za uskladnenie odpadu len z údajov o dovážajúcom subjekte oznámenom samotným vodičom motorového vozidla realizujúceho navážku bez ďalšej akejkoľvek kontroly, tak ide o systémovú chybu organizácie žalobcu. Ak subjekt označený vodičom vo výdajke poprie, že motorové vozidlo vodiča navážalo a realizovalo uskladnenie odpadu na základe jeho pokynu alebo na základe jeho dohody so žalobcom ako prevádzkarom skládky, tak ako sa stalo aj v danom prípade, tak tvrdenie vodiča (obsiahnuté v listinnom dôkaze - výdajke) nie je dostatočne hodnoverným dôkazom jednoznačne preukazujúcim akýkoľvek vzťah (a najmä záväzkový) medzi uskladňovateľom odpadu a prevádzkarom skládky. Aj sám žalobca v konaní pred Okresným súdom Bratislava II pripustil a priznal, že pri takto z jeho strany nadstavenom systéme určovania uskladňujúceho subjektu môže dôjsť k omylu, keď pôvodne vychádzajúc z údaja na výdajke žiadal úhradu iných faktúr od žalovaného v 1. rade a neskôr tieto stornovala a žiadal úhradu od žalovaného v 2. rade, keď dospel k záveru, že nie spoločnosť označená na výdajke je uskladňovateľom odpadu ale spoločnosť, ktorá realizovala jeho dovoz. Značnú nedôveryhodnosť v správnosť údaju na výdajke označujúci uskladňovateľa odpadu napr. naznačuje aj zistenie, že motorové vozidlo EČV: DS 590DX majúce podľa výdajky žalobcu č. 147 dňa 16.12.2011 doviesť 13 ton odpadu, je osobným motorovým vozidlom zn. Škoda Fabia (č.l. 157, 208), čo je zrejme nemožné. Na základe toho súd nemal v konaní preukázané, že zvyšné množstvo dovezeného a uskladneného odpadu realizoval žalovaný v 1. rade a to aj napriek tomu, že bol ako subjekt uskladňujúci odpad označený vo výdajkách. Z uvedeného dôvodu nemá žalovaný v 1. rade ani povinnosť uhrádzať odplatu, cenu za tento zvyšný uskladnený odpad, ktorú si žalobca fakturoval a uplatňoval aj v danom súdnom konaní. Preto súd vo zvyšnej časti uplatnenej istiny dospel k záveru, že nárok žalobcu bol uplatnení voči žalovanému v 1. rade nedôvodne a vo zvyšku istiny žalobu zamietol. Súd prvej inštancie poznamenal, že žalobca mal zrejme za danej dôkaznej situácie, ktorú mohol aj sám vzhľadom na okolnosti predpokladať, prvotne sa domáhať svojich nárokov na úhradu ceny za uskladnenie odpadu priamo od subjektov realizujúcich prepravu, tak ako to urobil aj v konaní na Okresnom sude Bratislava II. Tieto subjekty vedel žalobca bezpochyby jednoznačne identifikovať a ich určenie bolo ďaleko hodnovernejšie (sama zamestnankyňa žalobcu zapisovala EČV vozidiel vykonávajúcich navážku) ako tomu bolo pri identifikácii „vydávajúceho útvaru“, kde sa žalobca len spoliehal na hodnovernosť oznámenia a informáciu od akéhokoľvek vodiča vykonávajúceho navážku. Až v prípade, ak by sa tento subjekt (vykonávajúci reálne uskladnenie) bránil a hodnoverne preukazoval (napr. ako v danom konaní žalovaný v 2. rade zmluvou o uskladnení odpadu uzavretou so žalovaným v 1. rade, na rozdiel od konania pred OD BA II, kde zmluvný vzťah so žalovaným v 1. rade nepreukázal), že uskladnenie realizoval niekto iný a on len vykonával prepravu, tak by si žalobca uplatnil nárok voči nemu. Treba však dodať, že takúto situáciu, kde treba preukazovať jednoznačnosť subjektu uskladňujúceho odpad si zavinil svojou zlou a ľahkovážnou organizáciou sám žalobca, ktorý si nesie za to aj zodpovednosť, teda aj za prípadnú nevymožiteľnosť svojich nárokov.

11. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keďže v konaní bol preukázaný nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného v 2. rade, ktorý nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), ktorej splnenia sa žalobca domáhal. Súd žalobe môže vyhovieť len v tom prípade, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v opačnom prípade súd žalobu zamietne, ako tomu bolo aj v danom prípade.

12. Súd prvej inštancie ďalšie navrhnuté dôkazy žalobcom a to urgenciu na spoločnosť Six car, s.r.o. za účelom zaslania odpovede na výzvu, dopyt súdu ako aj opätovný dopyt na spoločnosť STAVREM PLUS, s.r.o. z akého dôvodu súdu odpovedala na jeho výzvu (č.l. 143 spisu), že výdajky jej doručené spolu s dopytom na vyjadrenie jej boli doručené súdom omylom a mali byť adresované spoločnosti STAV-VET, s.r.o. súd nevykonal, nakoľko mal za to, že tieto dôkazy nemajú zásadný charakter pri vyššie uvedenom právnom posúdení veci, boli by nadbytočné a nezvrátili by súdom zistený skutkový stav z iných dôkazov. Napr. je možné sa dôvodne domnievať, že spoločnosť STAVREM-PLUS, s.r.o. vo svojej písomnej odpovedi súdu (č.l. 158 spisu) uviedla (zjavne nie celkom porozumejúc obsahu výzvy súdu), že výdajky zo dňa 14.12 a 15.12.2011 jej boli súdom spolu s výzvou doručené na vyjadrenie omylom preto, že na výdajkách je označená spoločnosť STAV-VET, s.r.o., a nie spoločnosť STAVREM-PLUS, s.r.o., ktorá má tak za to, že súd z uvedeného dôvodu adresoval omylom výdajky spoločnosti STAVREM- PLUS, s.r.o. a mal ich správne adresovať na vyjadrenie spoločnosti STAV-VET, s.r.o..

13. Pokiaľ ide o omeškanie žalovaného v 1. rade s jeho plnením, bolo potrebné bezpečne preukázať, kedy sa vôbec žalovaný do omeškania dostal. Žalobca v konaní a v žalobe tvrdil, že žalovaný v 1. rade sa dostal do omeškania deň nasledujúci po splatnosti každej z faktúr č. 3173 a č. 3193, z čoho sa dá predpokladať, že podľa žalobcu mal žalovaný v 1. rade vedomosť o vystavených faktúrach pred ich splatnosťou, a že mu pred ich splatnosťou boli teda aj doručené. Žalovaný v 1. rade v konaní najprv popieral doručenie predmetných faktúr, ale neskôr aj samotný konateľ žalovaného v 1. rade uviedol, že telefonicky namietal u žalobcu ich obsah. Na základe toho je v konaní dostatočne preukázané, že ešte pred začatím konania mal žalovaný vedomosť o žalobcom uplatňovanom a fakturovanom dlhu. Naviac aj faktúra č. 3173 je podpísaná za žalovaného v 1. rade jeho pracovníkom pánom M. a je tak zrejmé, že u tejto faktúry došlo s určitosťou aj k jej doručeniu (na faktúre absentuje ale údaj o dni doručenia). Táto preukázaná vedomosť dlžníka o dlhu však sama o sebe ešte nepreukazuje presný časový moment, kedy sa žalovaný v 1. rade dostal do omeškania. Bolo na žalobcovi aby v konaní jednoznačne a hodnoverne preukázal časový moment, deň, kedy sa žalovaný v 1. rade o dlhu dozvedel (napr. z doručenej faktúry) alebo kedy bol vyzvaný na plnenie (napr. upomienkami). Zo žalobcom predložených listinných dôkazov a to z faktúr č. 3173 a č. 3177 ako ani z písomných upomienok zo dňa 15.2.2012 a 22.2.2012 a poštového podacieho lístka však jednoznačne deň doručenia faktúr a ani deň vyzvania žalovaného v 1. rade preukázaný nie je. Upomienky a podací lístok preukazujú iba skutočnosť, že žalobca vyhotovil predmetné upomienky, adresoval ich žalovanému v 1. rade a následne podal upomienky na poštovú prepravu. Predmetné listinné dôkazy ale nepreukazujú aj reálne doručenie upomienok a najmä čas ich doručenia. Žalobca nepreukázal tak ani čas doručenia faktúr ani doručenie a čas doručenia písomných upomienok, teda písomnú výzvu žalovanému v 1. rade na plnenie pred podaním žaloby. Žalobcovi sa tak ustáliť a preukázať čas dokedy mal žalovaný v 1. rade dobrovoľne plniť nepodarilo. Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Nakoľko žalobca hodnoverne súdu nepreukázal doručenie výzvy na plnenie dlhu adresovanú žalovanému v 1. rade pred začatím súdneho konania, je možné považovať za kvalifikované požiadanie veriteľa o plnenie dlhu (výzvu) doručenie žaloby dlžníkovi. Nakoľko žalovaný v 1. rade nesplnil svoj dlh po tom, čo ho o jeho splnenie veriteľ, žalobca požiadal (žaloba mu doručená v deň 26.11.2012), dostal sa do omeškania a bolo dôvodné priznať zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho, teda od 27.11.2012 do zaplatenia a to v zmysle § vo výške 9 % ročne zo sumy 501 eur.

14. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania žalovaného v 1. rade súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., v spojení s § 10 ods.1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že čiastočne procesne úspešnejšiemu žalovanému v 1. rade priznal plnú náhradu trov konania v sume 758 eur za zaplatený súdny poplatok za odpor a vo výške 2.066,27 eur za trovy právneho zastúpenia (za 7 hlavných úkonov právnej služby á 287,14 eur / 3.12.2012 prevzatie a príprava, 10.12.2012 podanie odporu, účasť na pojednávaniach v dňoch 18.9.2012, 17.1.2014, 13.6.2014, 1.4.2015, 25.11.2015/, 3 režijný paušál po á 7,81 eur, 2 x po á 8,04 eur, 2 x po á 8,39 eur) proti čiastočne procesne neúspešnému žalobcovi, nakoľko žalovaný v 1. rade mal neúspech v pomerne nepatrnej časti (4 % z celku). V zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. priznanú náhradu trov konania uložil zaplatiť žalobcovi k rukám právneho zástupcu žalovaného v 1. rade.

15. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania žalovaného v 2. rade rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 10 ods.1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že procesne plne úspešnému žalovanému v 2. rade priznal plnú náhradu trov konania vo výške 1.850,14 za trovy právneho zastúpenia (za 4 hlavné úkony právnej služby á 287,14 eur /16.3.2015 prevzatie a príprava, účasť na pojednávaní v deň 1.4.2015, 10.6.2015, 25.11.2015 /, za 1 úkon á 71,78 eur /1/4 odmeny za účasť na pojednávaní v deň 18.9.2015, odročeného bez prejednania veci/, náhrada hotových výdavkov (§ 15 a nasl. vyhlášky) : 4 x náhrada cestovného Bratislava - Trnava a späť, 101 km, spolu 113,53 eur, 5 x režijný paušál (§ 16 vyhlášky) po á 8,39 eur, náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 vyhlášky): 4 x BA-TT a späť, 1 cesta 3 začaté polhodiny /3x13,98 eur/, spolu 165,96 eur, odmena a náhrady zvýšené podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty) proti procesne neúspešnému žalobcovi s tým, že v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. priznanú náhradu trov konania uložil zaplatiť žalobcovi k rukám právneho zástupcu žalovaného v 2. rade.

16. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie vo veci samej len vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, teda voči prvému a druhému výroku a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade len čo do časti výroku o priznaní náhrady trov konania žalovanému v 2. rade, teda voči štvrtému výroku. Nakoľko žalobca podáva odvolanie len vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, napáda jednak výrok rozsudku, ale aj druhý, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti, teda aj vo zvyšnej časti voči žalovanému 1. zamietnutá. Žalobca z dôvodu hospodárnosti voči žalovanému v 2. rade, čo do merita veci rozsudok týmto odvolaním nenapáda. Odvolateľ namietal, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol je nepreskúmateľný, nakoľko z neho nie je zrejmé, či sa vzťahuje na žalovaného v 1. rade alebo tento výrok subsumuje zamietnutie žaloby voči žalovanému v 2. rade. Predmetom konania bolo nezaplatenie 2 faktúr za uskladnenie stavebnej sute a výkopovej zeminy a to faktúry č. 3173 na zaplatenie sumy 279,- eur, splatná dňa 03.12.2011 a faktúry č. 3193 na zaplatenie sumy 12.357,- eur, splatná dňa 22.12.2011. Žalobca sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom súdnom spore bolo preukázané, že zmluvný vzťah bol založený a uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Ako vyplýva aj z listinných dôkazov - výdajok, predložených žalobcom a aj vykonaných výsluchov, žalovaný v 1. rade ukladal na skládku žalobcu odpad nielen pre žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1. rade na skládku vozil aj odpad iných svojich „zákazníkov“, v ktorom smere však súd už nevykonal takmer žiadne dokazovanie a skutkový stav ustálil len na základe svojich akýchsi domnienok.

Žalobca na preukázanie svojho nároku v konaní predložil konkrétne listinné dôkazy - výdajky, ktorými preukazoval v akom čase, aké množstvo odpadu uskladňoval žalovaný v 1. rade, ktorý je priamo na podpísanej výdajke aj uvedený, na skládku žalobcu. Tieto skutočnosti potvrdila v konaní aj vypočutá svedkyňa a štatutárny zástupca žalobcu. V konaní súd ďalej na návrh samotného žalobcu zisťoval a dokazoval cez príslušné dopravné inšpektoráty, aké a koho motorové vozidlá na to žalovaný v 1. rade využíval. Veď samotný žalovaný v 1. rade sám v konaní potvrdil (viď odpor zo dňa 10.12.2012), že nevlastnil žiadne motorové vozidlá na prepravu stavebného odpadu, len pre zákazníkov, ktorí sa na neho obrátili, zabezpečoval ukladanie odpadu na skládke žalobcu ( viď výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného v 1. rade). Už aj z tohto samotného tvrdenia vyplýva, že na základe zmluvného vzťahu, ktorý mal žalobca so žalovaným 1., žalovaný v 1. rade ukladal odpad pre rôzne subjekty na skládku žalobcu. Žalobcu predsa nemuselo zaujímať, na akom zmluvnom základe s takýmito „zákazníkmi“ ďalej žalovaný v 1. rade pracoval. Oprávnenie žalovaného v 1. rade ukladať na skládku žalobcu odpad a platiť za takéto ukladanie dohodnutú cenu, vyplývalo zo založeného zmluvného vzťahu medzi nimi, ktorý bol aj súdom ustálený a preukázaný. Ako vyplynulo z dokazovania, nie všetky motorové vozidlá patrili spoločnosti KASTE KONTA s.r.o.. Žalovaný v 2. rade bol len jedným zo „zákazníkov“ žalovaného v 1. rade, pre ktorého žalovaný v 1. rade zabezpečoval ukladanie odpadu na skládke žalobcu. Na rovnakom zmluvnom základe fungoval žalovaný v 1. rade aj s inými zákazníkmi. Ako vyplynulo z dokazovania, žalovaný v 1. rade zabezpečoval ukladanie odpadu na skládku žalobcu motorovými vozidlami iných subjektov. Samotný štatutárny zástupca žalovaného v 1. rade, M. K. na pojednávaní dňa 17.01.2014 vypovedal: „Prepravu si objednával zákazník, s ktorým mal žalovaný dohodu o uložení odpadu“. V konaní bolo dokazovaním preukázané, komu konkrétne patrili motorové vozidlá, ktorými žalovaný v 1. rade Zabezpečoval ukladanie odpadu na skládku žalobcu pre svojich zákazníkov. Žalobca zásadne nesúhlasí s ničím nepodloženými závermi a dedukciami súdu, uvedenými v odôvodnení rozsudku na str. 17, že „ďalšie motorové vozidlá (rozumej ostatné vozidlá uvedené na podpísaných výdajkách žalobcu, ktoré nepatrili spoločnosti KASTE KONTA) nemajú žiadnu spojitosť podľa vykonaného dokazovania so žalovaným 1“. Dokonca súd ide tak ďaleko vo svojom odôvodnení, že dedukuje a domnieva sa, že šoféri týchto motorových vozidiel zrejme v snahe vyhnúť sa plateniu za uskladnenie odpadu, nahlásili, že sa jedná o zákazku STAV VETU, teda žalovaného v 1. rade absurdné. Súd bez toho, aby vykonal v tomto smere akékoľvek dokazovanie dospeje k takýmto nepravdepodobným záverom a dokonca viní žalobcu za zlú organizáciu práce. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu uvedeným v odôvodnení rozsudku na str. 17, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žiaden subjekt realizujúci dovezenie odpadu vozidlami EČV: SC-127BR, SC-850CM, PK-594BL, BA-773NY, BA-905RD, DS-596DX, DS-198DY, DS 480DT, DS-590DX neuviedol, že so žalovaným 1. bol v nejakom zmluvnom vzťahu, pretože uvedené tvrdenie nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Z potvrdenia spoločnosti EMINENS, spol. s.r.o. zo dňa 10.09.2014 naopak vyplynulo, že zo záznamov vyplýva, že je evidovaná 1 firma, ktorá bola evidovaná na smetisku. Ďalej z potvrdenia L. O. zo dňa 17.04.2015 vyplýva, že zeminu prepravoval na základe ústnej objednávky spoločnosti Six Car, s.r.o.. Spoločnosť Six Car na výzvu súdu, ani na urgenciu súdu, vykonanú v rámci dokazovania vôbec neodpovedala a ani súd neakceptoval návrh žalobcu na doplnenie dokazovania v tomto smere. Aj z potvrdenia spoločnosti Výškop, s.r.o. zo dňa 22.04.2015 vyplýva, že prepravovala výkopovú zeminu. V potvrdení M. N. zo dňa 17.09.2014 sa uvádza, že prepravoval výkopovú zeminu a údajne si nepamätá pre koho. Spoločnosť STAVREM PLUS, S.r.o. vo svojom potvrdení zo dňa 03.09.2014 uviedla, že vracia dopyt súdu a uviedla, že dopyt súdu má byt' adresovaný na spoločnosť STAV -VET, s.r.o., čím nepriamo potvrdili, že uloženie odpadu realizoval žalovaný v 1. rade. Žalobca tvrdí, že sa jednalo o zákazníkov žalovaného v 1. rade, presne tak, ako takým zákazníkom bola aj spoločnosť KASTE KONTA, s.r.o. Žalobca nikdy nemal so žiadnym z uvedených subjektov žiadny zmluvný vzťah. Žalobca má za to, že súd nemohol bez ďalšieho doplnenia dokazovania dospieť k záverom, aké vyslovil v odôvodnení svojho rozsudku a záver súdu je predčasný a nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že vo všetkom dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu. Žalobca predložil súdu podpísané listinné dôkazy - výdajky, faktúry a svoje tvrdenia v žalobe oprel aj o výpoveď svedkyne V. a výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu Ing. I.. Naopak, ak tieto žalobcom predložené listinné dôkazy žalovaný v 1. rade spochybňoval a tvrdil, že určitý odpad neukladal na skládku on, hoci je uvedený na podpísanej výdajke, tak v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalovaného v 1. rade a nie žalobcu. Naviac nevieme, ako súd dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade spochybňoval množstvo dovezeného odpadu. Žalovaný v 1. rade sa len snažil spočiatku zodpovednosť hodiť na spoločnosť KASTE KONTA, s.r.o. a následne len spochybňoval cenu za uskladnený odpad. Nikdy nespochybnil množstvo uloženého odpadu, uvedeného na výdajkách. Žalobca navrhoval doplniť dokazovanie opätovnou žiadosťou na spoločnosť Six Car, s.r.o., ktorá na dopyt súdu, ani urgenciu súdu vôbec neodpovedala a taktiež žalobca navrhol súdu dokazovaním zisťovať cez spoločnosť STAVREM PLUS, s.r.o., prečo majú byt' výdajky a dopyt súdu postúpené na spoločnosť STAV-VET, s.r.o. teda žalovaného v 1. rade, prípadne doplniť dokazovanie výsluchmi štatutárov týchto spoločností. Súd prvej inštancie takéto návrhy neakceptoval a ustálil skutkový stav a vyvodil právne závery na základe svojich domnienok, predčasne, bez ustálenia skutkového stavu. Odvolateľ dal do pozornosti súdu, že aj v minulosti na výdajkách žalobcu, sú uvedené čísla takých istých motorových vozidiel a ako ukladateľ odpadu je uvedený STAVVET, s.r.o. a faktúry na základe takýchto výdajok žalovaný riadne zaplatil. Takže obrana žalovaného v 1. rade je len účelová a je evidentné, že sa jednalo o zákazníkov žalovaného v 1. rRade, keď naviac nie je povinnosťou žalobcu súdu preukazovať, kto bol zákazníkom žalovaného v 1. rade a pre koho zabezpečoval žalovaný 1. ukladanie odpadu na skládku žalobcu. Veď to nie je ani možné, keďže zmluvné vzťahy boli medzi žalovaným 1. a jeho zákazníkmi, čo sám vo svojej výpovedi potvrdil. Žalobca preukázal zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným 1., ktorý ho oprávňoval ukladať odpad na jeho skládku a taktiež listinnými dôkazmi - podpísanými výdajkami a výpoveďami svedkov preukázal množstvo dovezeného odpadu na skládku. Žalovaný v 1. rade podpisom na výdajke potvrdil objem a hmotnosť dovážaného odpadu. Takáto obchodná prax bola medzi žalobcom a žalovaným 1. aj pri predchádzajúcich dovozoch odpadu na skládku, čo bolo v konaní tiež preukázané. Žalobca namietal aj súdom priznaný úrok z omeškania a nesúhlasil s tým, že žalobcovi patrí úrok z omeškania len odo dňa 27.11.2012. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný v 1. rade mal faktúry k dispozícii, sám potvrdil, že ich mal k dispozícii, len namietal výšku ceny. Naviac žalobca preukázal aj upomienkou zo dňa 15.02.2012 s pripojenou doručenkou do vlastných rúk zo dňa 16.02.2012, č. doručenky PR306032150SK, že žalovaného v 1. rade vyzval na zaplatenie dlžných faktúr. V priebehu dokazovania navrhol vypočuť aj M. W., avšak súd tento dôkaz nevykonal, ani sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s tým, prečo navrhovaný dôkaz nepovažoval za potrebné vykonať. Pokiaľ ide o výrok rozsudku, ktorým súd priznal žalovanému v 2. rade náhradu trov konania vo výške 1.850,14 EUR k rukám právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, odvolanie voči tomuto výroku žalobca odôvodňoval tým, že uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 36Cb/3/2013-128 zo dňa 01.07.2014 bol do konania na strane žalovaného pripustený ďalší účastník konania ako žalovaný v 2. rade, a to spoločnosť KASTE-KONTA, S.r.o. V dobe pripustenia ďalšieho účastníka na strane žalovaného do konania, a to žalovaného v 2. rade, neboli zo strany žalobcu nároky voči tomuto žalovanému 2. - spoločnosti KASTE KONTA, s.r.o. vyčíslené a špecifikované. Z uvedeného dôvodu až na pojednávaní dňa 25.11.2015 na výzvu súdu, aby žalobca špecifikoval a vyčíslil nároky voči žalovanému v 2. rade, žalobca uviedol, že si formou alternatívneho petitu uplatňuje voči žalovanému v 2. rade tie isté nároky a v tej istej výške ako voči žalovanému v 1. rade. Až na tomto pojednávaní súd pripustil zmenu žaloby. Súd prípisom zo dňa 24.01.2014 dotazoval spoločnosť KASTE-KONTA, s.r.o. na celý rad otázok, okrem iného aj na otázku, či spoločnosť KASTE-KONTA, s.r.o. bola vlastníkom resp. držiteľom tohto odpadu. Vo svojej odpovedi zo dňa 28.02.2014 táto spoločnosť KASTE-KONTA, s.r.o. uviedla, že bola držiteľom odpadu, ktorý privážala na skládku žalobcu v dňoch 12.-16.12.2011 - výkopovej zeminy kat. č. 170506. Toto vyhlásenie dal žalovaný v 2. rade v čase, kedy ešte nebola žaloba rozšírená aj na neho, teda v snahe kryť žalovaného v 1. rade V inom súdnom spore, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/97/2012 (prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava II sme založili do spisu), kde bol zas žalovaným práve len žalovaný v 2. rade z tohto sporu, spoločnosť KASTE-KONTA, s.r.o, v rozpore so svojim vyjadrením zo dňa 28.02.2014, tvrdila, že vozidlá KASTE-KONTY, s.r.o. vykonávali len prepravnú-dopravnú činnosť pre firmu STAV-VET, s.r.o. a neboli vlastníkmi odpadu. Ako vyplýva z uvedených sporov, obidve žalované spoločnosti volili účelové a rozporné tvrdenia a to také, ktoré sa im práve v danom spore hodili, aby sa vzájomne kryli. Súd prvej inštancie naviac v tomto spore voči spoločnosti STAV-VET, s.r.o. vo svojom prípise zo dňa 07.03.2014 vyslovil predbežný právny názor, že má v danom štádiu konania dostatočne (z vyjadrenia spoločnosti KASTE-KONTA, s.r.o. zo dňa 28.02.2014) preukázané, že držiteľom, vlastníkom odpadu, za uskladnenie ktorého si navrhovateľ uplatňuje odplatu v danom konaní, je subjekt odlišný od odporcu" a v nadväznosti na tento záver súdu dal súd žalobcovi na zváženie späťvzatie návrhu. V konečnom dôsledku však súd v rozhodnutí dospel k úplne k opačnému právnemu záveru. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca nezdieľal názor súdu spočívajúci v tom, že by v konaní bolo preukázané jednoznačne, kto je vlastníkom odpadu, vzhľadom na správanie sa žalovaných, ako aj predbežný právny názor súdu, žalobca navrhol, aby súd do tohto konania

na strane žalovaného pribral ďalšieho účastníka do konania, a to spoločnosť KASTEKONTA, s.r.o. Návrh na vstup ďalšieho účastníka do konania bol teda zo strany žalobcu vyvolaný predovšetkým správaním sa žalovaných, ktorí sa snažili zodpovednosť za zaplatenie hodiť jeden na druhého a podľa toho aj vyrábali dôkazy a vypovedali tak, ako sa im to v danom spore práve hodilo. Žalobca navrhol, aby súd zrušil aj výrok rozsudku o priznaní náhrady trov konania žalovanému v 2. rade, z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 O.s.p. žalovanému v 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Žalobca má za to, že za danej situácie a s poukazom na to, ako žalovaní menili svoje výpovede a dôkazy počas celého dokazovania, je priznanie náhrady trov konania v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Naviac, pokiaľ ide o samotné vyčíslenie náhrady trov konania vo vzťahu k žalovanému 2., toto považuje za nesprávne. Do dňa návrhu na pripustenia zmeny žaloby a samotného pripustenia zmeny žaloby, čo bolo na pojednávaní 25.11.2015, nebola výška nároku vo vzťahu k žalovanému v 2. rade vyčíslená ani špecifikovaná. Bolo potrebné teda úkony právnej pomoci do dňa 25.11.2015 vyčísľovať ako z neoceniteľného predmetu konania. Taktiež odvolateľ namietal vyčíslenie hotových výdavkov - cesty osobným automobilom BA-Trnava a späť. Pri priznaní týchto trov mal súd vychádzať z Vyhlášky o cestovných náhradách.

17. Žalovaný v 1. rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

18. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolaním napadnutý štvrtý výrok rozsudku súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a má za to, že trovy konania boli priznané v súlade s ich uplatnením a vyčíslení podanie zo dňa 26.11.2015, ktoré sú oprávnené, a preto považuje v tejto časti za rozhodnutie vecne správne. Odvolateľ sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, nakoľko je zrejmé, že žalovaný v 2. rade nevolil účelové a rozporné tvrdenia ako to uvádza žalobca, ale pridržiaval sa jedného tvrdenia a to, že spoločnosť KASTE KONTA s.r.o. nikdy nebola držiteľom ani vlastníkom odpadu, ktorý táto spoločnosť v zmysle jej prepravnej činnosti len dovážala na skládku prostredníctvom svojich motorových vozidiel. Žalovaný v 2. rade tvrdil vyššie uvedené nielen v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp.zn. 36Cb/3/2013, ale aj v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp. zn. 23Cb/97/2012, čo konštatoval Okresný súd Trnava v napadnutom rozsudku. Žalovaný v 2. rade nekonal v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom a tak nie je možné domáhať sa na základe dôvodov hodných osobitného zreteľa výnimočného nepriznania náhrady trov konania v zmysle § 257 C.s.p. Žalobca v odvolaní napáda aj samotné vyčíslenie trov konania, nakoľko toto považuje za nesprávne. V tejto súvislosti odvolateľ poukazuje na vyhl. č. 655/2004 Z.z., v zmysle ktorej nie je možné v predmetnom konaní vyčíslovať trovy právneho zastúpenia z neoceniteľného plnenia, nakoľko konanie bolo vedené o zaplatenie 12.636 eur s prísl. a teda predmetom konania bol peňažný záväzok. Žalobca navrhol pristúpenie účastníka KASTE KONTA s.r.o. do predmetného konania o zaplatenie 12.636 eur. Z uvedeného dôvodu sú trovy vyčíslené z tejto sumy správne, nakoľko žalobca nešpecifikoval iný rozsah plnenia voči spoločnosti. Vyčíslené cestovné výdavky a náhrada za stratu času sú v súlade so zákonom č. 283/2202 Z.z. o cestovných náhradách a v celom rozsahu sa tak pridržiava vyčíslenia trov konania zo dňa 26.11.2015, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 30.11.2015. Žalovaný v 2. rade v tejto súvislosti žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok v časti trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade potvrdil ako vecne správny.

19. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa § 359 C.s.p., odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že podal odvolanie vo veci samej len voči žalovanému v 1. rade, keď napadol jednak prvý výrok rozsudku, ktorým mu bola priznaná suma 501 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 501 eur od 27.11.2012 do zaplatenia a aj voči druhému výroku vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ktorým bola žaloba voči žalovanému v 1. rade vo zvyšnej časti zamietnutá. Rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, je spravidla vydané vždy len v neprospech niektorej zo strán, z toho vyplýva, že právo podať odvolanie proti tomu - ktorému výroku rozhodnutia má vždy len jedna strana sporu. Vzhľadom k tomu, že žalobca podal odvolanie aj proti výroku rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 501 eur, teda v neprospech ktorého nebolo vydané rozhodnutie, odvolací súd odvolanie v tejto časti odmietol v zmysle ust. § 386 písm. b) C.s.p., nakoľko bolo v tejto časti podané neoprávnenou osobou a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku vo zvyšnej časti bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario.

22. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 501 eur od 27.11.2012 do zaplatenia je dôvodné.

23. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobcovi zo sumy 501 eur úrok z omeškania len odo dňa 27.11.2012, keď v konaní bolo preukázané, že žalovaný v 1. rade mal faktúry k dispozícii a namietal len ich výšku, a že v konaní preukázal upomienkou s doručenkou, že žalovaného v 1. rade vyzýval na zaplatenie neuhradených faktúr. Odvolateľ nenamietal súdom priznanú výšku úrokov z omeškania, ale len splatnosť úrokov z omeškania.

24. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, kedy reálne boli predmetné faktúry a výzva na plnenie doručené žalovanému v 1. rade. Odvolací súd sa ale nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nakoľko čas splnenia nebol dohodnutý, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, keď za kvalifikovanú výzvu na plnenie považoval žalobu, ktorá bola doručená žalovanému v 1. rade dňa 26.11.2012 a teda podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalovaný v 1. rade dostal do omeškania 27.11.2012, nakoľko v zmysle ust. § 369 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od odovzdania tovaru alebo služby, ak je deň doručenia dokladu neistý, čo je aj daný prípad. Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že nakoľko posledný deň dodania služby bol 16.12.2011, úroky z omeškania sa stali splatnými 30 dní od odovzdania služby, a preto v odvolaním napadnutej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku, keď uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 501 eur od 16.1.2011 do zaplatenia, pretože neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd zamietol vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému v 1. rade.

26. Podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 223/2001 Z.z. o odpadoch v znení platnom v dobe rozhodnej odpadom je hnuteľná vec uvedená v prílohe č. 1, ktorej sa jej držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je v súlade s týmto zákonom alebo osobitnými predpismi 9) povinný sa jej zbaviť. Podľa § 18 ods. 4 cit. zákona ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, náklady na činnosti smerujúce k zneškodňovaniu odpadov a náklady na zneškodňovanie odpadov znáša držiteľ odpadu, pre ktorého sa zneškodňovanie odpadu vrátane zberu a úpravy odpadu vykonáva; ak takýto držiteľ odpadu nie je známy, znáša ich posledný známy držiteľ odpadu alebo výrobca, z ktorého výroby odpad pochádza. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

27. Odvolací súd považuje za neopodstatnenú námietku odvolateľa, že výrok rozsudku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol je nepreskúmateľný, nakoľko žaloba bola podaná proti žalovanému v 1. rade a aj proti žalovanému v 2. rade, keď súd vyhovel čiastočne žalobe voči žalovanému v 1. rade, ako vyplýva z prvého výroku rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, teda zamietol vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému v 1. rade a žalobu voči žalovanému v 2. rade.

28. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorou súd zamietol vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému v 1. rade zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

29. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí, teda aj žalobca znáša povinnosť tvrdenia a tým pádom aj dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena je sankcionované stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

30. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že aj zvyšný odpad dovezený na skládku žalobcu v rozhodnom období ďalšími motorovými vozidlami okrem vozidiel žalovaného v 2. rade, bol odpadom žalovaného v 1. rade, a preto považoval odvolanie v tejto časti za nedôvodné.

31. Žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaný v 1. rade podpisom na výdajke potvrdil objem a hmotnosť dovážaného odpadu, ktoré tvrdenie je v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania, pretože z vykonaného dokazovania nevyplýva, že výdajky podpisoval žalovaný v 1. rade, keď v konaní ani nebolo sporné, čo potvrdila aj svedkyňa p. M. V., že na výdajku písala označenie subjektu dovážajúceho a uskladňujúceho odpad na základe informácie, ktoré jej oznámil vodič motorového vozidla vykonávajúci prepravu odpadu.

32. Odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, nakoľko podľa jeho názoru z potvrdenia spoločnosti EMINENS, spol. s.r.o., z potvrdenia L. O., z potvrdenia spoločnosti Výškop, z potvrdenia M. N., z potvrdenia spoločnosti STAV - VET, s.r.o. nepriamo vyplýva, že uloženie odpadu realizoval žalovaný v 1. rade, nakoľko z obsahu ich odpovedí na výzvu súdu vôbec nevyplýva, že ich vozidlami bol v rozhodnom období dovezený odpad na skládku žalobcu pochádzajúci od žalovaného v 1. rade.

33. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedkyne M. W. a súd tento dôkaz nevykonal a ani neodôvodnil, prečo ho nepovažoval za potrebné vykonať, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva (č.l. 126), že žalobca síce spolu s návrhom na vstup do konania na strane žalovaného požiadal vypočuť menovanú ako svedkyňu, avšak v tomto návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom danej svedkyne a dokonca ani v odvolaní vôbec neuviedol, k akým skutočnostiam má by vypočutá, a preto odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako neopodstatnenú, nakoľko navrhovanie dôkazov musí byť kvalifikované a spolu s návrhom na vykonanie dokazovania je nutné uviesť skutočnosti, ktoré majú byť navrhovaným dôkazom preukázané, čo v prípade návrhu na výsluch svedkyne M. W.plne absentuje.

34. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že súd nevykonal dokazovanie dopytom na spoločnosť STAVREM PLUS, s.r.o. a urgenciou na spoločnosť Six car, s.r.o. a teda rozhodol bez ustálenia skutkového stavu, ktorú námietku odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, nakoľko z obsahu spisového materiálu vyplýva, že sám právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 25.11.2015 uviedol, že čo sa týka ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, ich vykonanie ponecháva na úvahe súdu a to či bude urgovať Six car, ktorá sa vo veci nevyjadrila a ďalší dôkaz na STAVREM plus, z akého dôvodu majú byť výdajky postúpené spoločnosti STAV VET, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca netrval na vykonaní týchto dôkazov a súd sám mal vyhodnotiť, či je potrebné takýmto spôsobom doplniť dokazovanie. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nakoľko ide o sporové konanie a dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, súd nie je povinný vykonať dokazovanie dopytom predmetných spoločností, ak sám žalobca mal pochybnosti o potrebe vykonania takéhoto odkazovania, keď naviac súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku odôvodnil, prečo tieto dôkazy nevykonal, s ktorým právnym názorom sa stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach naň odkazuje.

35. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť. Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov a iba výnimočne O.s.p. účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie súdu ukladal určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 133, § 134, § 135 O.s.p.). Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, akú výpovednú, resp. dôkaznú hodnotu má súd vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je tak súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvej inštancie logicky vysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým záverom a na základe vykonaných dôkazov dospel, keď odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. V hodnotení skutkových zistení tak neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich všetky náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov a rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dovodiť, že do obsahu základného práva účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Správa účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, čo znamená, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov a v danom prípade ani dôkazov, na vykonaní ktorých žalobca ani netrval, nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom.

36. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie v tejto časti za nedôvodné.

37. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p., dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

38. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd vo zvyšnej časti zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

39. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi preskúmaval aj správnosť tej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorou rozhodoval o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade.

40. Odvolateľ namietal, že pri úkonoch právnej pomoci do dňa 25.11.2015 nebola výška nároku žalobcu voči žalovanému v 2. rade vyčíslená, ani špecifikovaná, a preto bolo potrebné vychádzať pri vyčíslení úkonov právnej pomoci ako z neoceniteľného plnenia, s ktorým právnym názorom sa odvolací súd nestotožňuje, pretože v zmysle ust. § 9 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a podľa úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Z § 10 ods. 1 vyhlášky vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, určuje sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby stanoveným výpočtom v závislosti od tarifnej hodnoty (viď bližšie toto ustanovenie vyhlášky). Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky platí, že ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 1.7.2014 rozhodol o pripustení pristúpenia spoločnosti KASTE- KONTA s.r.o. na strane žalovaného v konaní o zaplatenie sumy 12.636 eur s príslušenstvom, teda výška peňažného plnenia bola určená sumou 12.636 eur, a preto súd prvej inštancie pri výpočte tarifnej odmeny advokáta žalovaného v 2. rade za úkony právnej služby zo dňa 16.3.2015, 1.4.2015, 10.6.2015, 25.11.2015 správne vychádzal z výšky peňažného plnenia, teda zo sumy 12.636 eur, ktorej sa právna služba týkala.

41. Odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa vyčíslenia hotových výdavkov za neopodstatnenú, nakoľko z jej obsahu nebolo zrejmé, v čom mala spočívať žalobcom namietaná nesprávnosť vyčíslenia hotových výdavkov, keď odvolateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval, v čom mal spočívať rozpor súdom vyčíslených hotových výdavkov s vyhláškou o cestovných náhradách.

42. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade priznal žalovanému v 2. rade náhradu trov konania bez toho, aby skúmal, či existujú dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p., odôvodňujúce nepriznanie trov konania žalovanému v 2. rade.

43. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

44. Aplikácia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádzala do úvahy v prípadoch, keď boli naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo z časti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné majetkové zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súd a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 150 O.s.p. nebolo možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale išlo o ustanovenie, podľa ktorého bol súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať k pomerom všetkých účastníkov konania, ale významnými sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a podobne.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane (do 30.6.2016 účastníkovi konania) náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je aj to, že strana, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Rozhodovaním o náhrade trov konania preto môže dôjsť k zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 31/04 zdôraznil, že je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva, zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Ak sa súd chce odchýliť od základného pravidla plnej náhrady trov konania, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť (výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok a to reštriktívne, pričom medzi takéto výnimky patrí aj nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP, pôvodne podľa § 150 O. s. p. účinného do 30. júna 2016). Výnimočne, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, je možné účastníkovi, ktorý by mal inak právo na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznať. Ide o prípady, keď povinnosť nahradiť trovy konania sa javí ako neprimeraná tvrdosť. Preto posúdenie musí vždy vychádzať z individuálnych okolností prípadu. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. (§ 150 O.s.p. účinného do 30. júna 2016) prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak však súd dospeje k záveru existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Takýto výnimočný prípad môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania (strany sporu).

45. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný v 2. rade mal vo veci plný úspech, avšak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, či skúmal pri rozhodovaní o trovách konania aj dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce postup v zmysle § 150 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. V odvolaním napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie, ako súd dospel k záveru, že v danej veci neboli dôvody pre aplikáciu ust. § 150 O.s.p..

46. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v tejto časti vzhľadom na vyššie uvedené nepreskúmateľné, nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi a teda zjavne neodôvodnené. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd.

47. Porovnaním odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s uvedenými kritériami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným odôvodnením rozhodnutia podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu zákonného procesného postupu, v dôsledku čoho bola znemožnená účastníkom konania realizácia ich procesných práv, priznaných im zákonom v občianskom súdnom konaní, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

48. Neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie a tiež z dôvodu, že prišlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal dokazovanie pre účel rozhodnutia o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade.

49. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ktorou súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v 2. rade náhradu trov konania vo výške 1.850,14 eur zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p a v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

50. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade opätovne rozhodnúť, pričom musí postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a to posúdiť, či v danom spore existujú dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu ust. § 257 C.s.p. a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v zmysle ust. § 220 C.s.p.

51. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

52. Odvolací súd rozhodol vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému v 1. rade ako úspešnej strane priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu. V odvolacom konaní neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( § 257 C.s.p.). Z odvolacieho konania je však zrejmé, že žalovaný v 1. rade, ktorý bol úspešnou stranou sporu, sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril, trovy odvolacieho konania si neuplatnil a ani z obsahu spisu vznik trov tohto odvolacieho konania žalovanému v 1. rade nevyplývajú, z ktorých skutočností bude súd prvej inštancie vychádzať pri rozhodovaní podľa § 262 ods. 2 C.s.p..

53. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).