Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-134-2017.pdf
PDF · 100.77 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/134/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: M. B. P. Prešov, s. r. o., IČO: 31 723 004, Jarkova 27, 080 01 Prešov, právne zastúpená JUDr. Jánom Surmom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 122, P.O.BOX 125, Prešov, proti žalovanej: C. D., L.. XX. XX. XXXX, J. I. XX, XXX XX G., v konaní zastúpená Jozefom Vaškom, nar. 07. 02. 1966, bytom Janouškova 16, 080 01 Prešov, o zaplatenie 322,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 12C/188/2015-196 zo dňa 06. 07. 2017 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 487,83 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 248,38 Eur od 29. 04. 2015 do zaplatenia a zo sumy 239,27 Eur od 29. 10. 2015 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku o trovách konania.
II. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti nad sumu 487,83 Eur s prísl. mení rozsudok tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
III. Mení rozsudok vo výroku IV. tak, že stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 494,76 Eur s prísl. titulom nesplnenia povinnosti zo zmluvy o výkone správy za obdobie od rokov 2012 - 2013.
2. Súd prvej inštancie čiastočne zamietol žalobu v časti uplatneného poplatku za výkon správy, ako aj poplatkov za odvod zrážkovej vody a spotrebu studenej vody.
3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o zaplatenie poplatkov vyplývajúcich zo zmluvy o výkone správy, nakoľko táto bola platne uzavretá a priznaná suma zodpovedá dohode vyplývajúcej zo zmluvy o výkone správy medzi stranami sporu.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 1, § 6, § 8, § 10, § 14 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného v čase vzniku uplatnenej pohľadávky. Zároveň vychádzal zo zmluvy o výkone správy zo dňa 12. 03. 2012, ako aj ust. § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..
5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá zmluva o výkone správy, pričom žalovaná nesplnila svoje povinnosti z tejto zmluvy a za roky 2012 - 2013 jej vznikol dlh vo výške 494,76 Eur a v tejto časti žalobe vyhovel.
6. Vyporiadal sa s námietkami žalovanej týkajúcimi sa poplatku za výkon správy, nákladov na odpočet meračov, nákladov za osvetlenie spoločných priestorov, nákladov na odvádzanie zrážkovej vody, ako aj nákladov za spotrebu studenej vody.
7. Proti uvedenému rozsudku bolo podané v zákonnej lehote odvolanie zo strany žalovanej. V podanom odvolaní žalovaná namietala záver o platnosti zmluvy o výkone správy. Súd prvej inštancie vychádzal z konštatovania súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/100/2011, z ktorého vyplýva, že žalobca je od 09. 03. 2012 aktívne legitimovaným subjektom na nároky spojené so zmluvou o výkone správy, pričom takéto konštatovanie nemá oporu v právnych predpisoch, nakoľko ide o konštatovanie súdu nad rámec žalobného návrhu len v odôvodnení rozsudku. Taktiež namietala skutočnosť, že žalobca nepredložil dôkaz o prevzatí vyúčtovaní, a preto v zmysle zmluvy by nedoplatok mal vlastník uhradiť správcovi do 30 dní od prevzatia ročného vyúčtovania. Taktiež nesprávne súd prvej inštancie sa vyporiadal s poplatkom za osvetlenie spoločných priestorov, kedy súd ignoroval jednoznačnú a jasnú formuláciu čl. 4.2.55 zmluvy a rovnako nesprávne došlo k právnemu posúdeniu poplatku za odpočet meračov vo výške 0,33 Eur, nakoľko prijatý výklad súdom prvej inštancie otvára neobmedzené možnosti výkladu správy bytového domu a odopiera právo prehlasovaného vlastníka, obrátiť sa na súd. Počet meracích zariadení je základným vstupným údajom pre výkonné správy a rozpočítanie jednotlivých nákladov, a ak by postačovalo pre správcu to, že niečo vykoná za vlastníkov bez ich súhlasu a má za to nárok na finančnú odmenu, došlo by k popretiu zákonom stanoveného správcovského poplatku a k nepredvídateľným nákladom na úkor neinformovaných vlastníkov. Reálne sú vykonávané len dva úkony, nie dvanásť, teda každý mesiac, to však neplatí v každom bytovom dome, čím dochádza k dotovaniu jedného bytového domu na úkor iného bytového domu. Z týchto dôvodov žalovaná navrhla zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie, resp. zamietnuť žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu.
8. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, pričom zmluva o výkone správy zo dňa 12. 03. 2012 je platnou, nakoľko uznesenie schôdze vlastníkov zo dňa 09. 03. 2012 nebolo oprávnenou osobou zákonným spôsobom napadnuté. Taktiež bolo preukázané, že žalobca za celé žalované obdobie dodával žalovanej služby v súvislosti so zabezpečením osvetlenia spoločných priestorov, dodávky vody, stočného a uplatnená suma nebola žalovanou zaplatená, ani žalobcovi, ani pôvodnému správcovi v likvidácií.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné len čiastočne.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
12. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie
spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver s výnimkou položky nákladov za odpočet meračov. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza .
14. Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 349/0936 z 20. januára 2010 zdôraznil, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP /228 CSP/, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Tento názor ústavného súdu reflektuje aj rozhodovacia prax všeobecných súdov pri riešení otázky ich viazanosti posúdením hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania v inom súdnom konaní. Najvyšší súd napríklad v uznesení sp. zn. 1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010 uviedol, že „... ak z existencie právoplatného rozhodnutia vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), treba sa ňou zaoberať... Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania)odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) je týmto vyriešením viazaný.“
15. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súdna prax i odborné publikácie sa zhodujú v názore, že účinky právoplatného rozsudku sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané, no zároveň je výrok tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Pokiaľ ide o iný nárok, čo v danom prípade bolo splnené, zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo k právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento nový nárok, ktorý nie je identický s predmetom skončeného konania odvodzuje, súd v tomto novom občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky, je týmto vyriešením viazaný. Súd nesmie vychádzať z existencie iného záveru ohľadom existencie či neexistencie uloženej povinnosti medzi týmito istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.
16. Odvolací súd v danom konaní poukazuje na špecifikum tohto vzťahu, kedy nepochybne, ak je predmetom predbežnej otázky posudzovanie platnosti vzniku zmluvy o výkone správy, medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a poskytovateľom služieb nemožno v jednom konaní dospieť k záveru, že táto zmluva je platná a účinná, aj keď jej účastníkom na strane vlastníka bytu je iná osoba, než ktorá vystupuje v danom konaní. V prejednávanej veci však žalovaná bola účastníčkou konania, na ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie, a preto je nepochybne bolo známe odôvodnenie súdu, ktorý sa ako s predbežnou otázkou vyporiadal s otázkou platnosti zmluvy o výkone správy. Nemožno prisvedčiť tvrdeniam, že konajúci súd je viazaný len výrokom predchádzajúceho konania bez prihliadnutia na podklad pre rozhodnutie o takomto inom nároku. Ak skutkovo i právne v rovnakej právnej veci bol posúdený nárok na zaplatenie vo výrokovej časti a v odôvodnení bolo uvedené ako bola vyriešená predbežná otázka, nepochybne je týmto viazaný aj následne konajúci súd, tak ako to vyplýva z citovanej judikatúry súdom prvej inštancie. Naviac strany sporu v predošlom konaní boli totožné!
17. Povinnosťou súdu je, aby vždy v obdobných veciach rozhodoval identický. Súd prvej inštancie náležitým a presvedčivým spôsobom svoj záver pre akceptáciu záveru vysloveného v inom súdnom
konaní odôvodnil. Vyslovil, že, sám nenašiel dôvody pre odklon od tohto záveru. Postupoval v súlade s viacerými nálezmi Ústavného súdu SR, z ktorých jednoznačne vyplývajú závery o povinnosti súdu akceptovať právne závery súdu o právnej relevantnej otázke za rovnakej situácie.
18. Imanentným znakom právneho štátu popri neodmysliteľne je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne neudržateľná (PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1 Dohovoru (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. I. ÚS 564/2012). K predmetnej otázke sa Ústavný súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. III. ÚS 55/2012, z 22.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 499/2011. Právna istota je stav, v ktorom každý, môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
19. Náležitým spôsobom sa vyrovnáva súd prvej inštancie s názorom žalobcu ohľadom jeho argumentu domáhať sa iným spôsobom možnosti prieskumu rozhodnutí prijatých na schôdzi vlastníkov bytov. Poukazuje správne na ustanovenie § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/ 1993 Z. z ďalej len „ZoVBNP“, ktoré je svojou povahou lex specialis, ktoré vylučuje použitie všeobecných právnych prostriedkov. Úprava podľa § 14 ods. 4 ZoVBNP je jediným zákonným spôsobom, ktorým možno napadnúť prijaté rozhodnutia. Žaloba podľa § 14 ods. 4 ZoVBNP musí byť podaná v zákonom stanovenej lehote, ktorá má prekluzívny charakter (do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania, resp. do troch mesiacov od faktického hlasovania). Márnym uplynutím prekluzívnej lehoty sú formálne a vecné nedostatky prijatých rozhodnutí konvalidované a v záujme právnej istoty sa tieto rozhodnutia považujú za platné a záväzné. Nie je možné extenzívnym výkladom rozširovať oprávnenie podať žalobu smerujúcu proti rozhodnutiam prijatým na schôdzi vlastníkov bytov aj na osobu správcu. Zákon totiž nedovoľuje iným osobám ako vlastníkom návrhom podľa ust. § 14 ods. 4 cit. zákona zasahovať do vnútorných pomerov a rozhodnutí prijatých na schôdzi či zhromaždení vlastníkov.
20. K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že žalovaná namietala nepredloženie dôkazu o prevzatí vyúčtovania za príslušné zúčtovacie obdobie. Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobca zasielal vyúčtovanie úhrad za správu bytov a služieb poskytovaných s užívaním bytu za rok 2012, ako aj za rok 2013 doporučenou zásielkou na adresu trvalého pobytu žalovanej, ako to vyplýva z č. l. 24 a 27 spisu. V tejto súvislosti aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovanej bola doručená žaloba, možno dospieť k záveru, že týmto spôsobom žalobca uniesol dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z bodu 4.2.9 zmluvy o výkone správy ohľadom doručenia ročného vyúčtovania nákladov. Túto skutočnosť je nepochybne nutné vykladať aj s prihliadnutím na dobré mravy, kedy nemožno hovoriť o tom, že vlastník bytu si nie je vedomý doručovania ročného zúčtovania úhrad za správu bytu a priznať súdnu ochranu prípadnému správaniu vlastníka bytu, ktorý by neprevzatím doporučenej zásielky ročného vyúčtovania služieb sa vyhol splneniu svojich povinností. Z týchto dôvodov zhodnotil odvolací súd túto odvolaciu námietku za nedôvodnú.
21. Rovnako považoval odvolací súd za nedôvodné námietky žalovanej týkajúce sa nesprávneho spôsobu určenia poplatku za osvetlenie spoločných priestorov. Formulácia čl. 4.2.55, ktorá stanovuje spôsob rozúčtovania nákladov podľa počtu osôb s trvalým pobytom, tak musí byť logicky vykladaná v spojitosti s čl. 3.2 písm. g) zmluvy, ktorý stanovuje povinnosť vlastníka bytu oznámiť správcovi skutočnosti rozhodujúce pre určenie výšky úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, predovšetkým zmenu počtu osôb. Je nutné vychádzať z logického výkladu zmluvy, teda počet osôb s trvalým pobytom v zmysle čl. 4.2.55 sa vzťahuje na osoby, ktoré boli oznámené vlastníkom bytu, nakoľko je nelogické prijať výklad, že sa jedná o osoby hlásené s trvalým pobytom v zmysle zákona o hlásení pobytu občanov, nakoľko na takýto výklad by musel byť zrejmý odkaz v zmluve o výkone správy. Z týchto dôvodov súd
považuje výklad súdu prvej inštancie za logický a poukazuje na jeho presvedčivé odôvodnenie v bode 45 v spojení s bodom 42 odôvodnenia rozsudku.
22. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil ako vecne správny rozsudok vo vyhovujúcom výroku do zaplatenia sumy 487,83 Eur s prísl. s úrokom z omeškania tak, ako je to špecifikované vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.
23. Postupom podľa § 388 CSP, odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie poplatku za odpočet meračov. V tomto smere odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti vyúčtovania poplatku za odpočet meračov vo výške 0,33 Eur mesačne. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi stranami sporu sa jedná o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, kedy je dodávateľ silnejšou stranou sporu, a teda vykonáva predmetnú činnosť profesionálne, je dôvodné klásť na neho zvýšené nároky v súvislosti s preukazovaním dôvodnosti jednotlivých položiek uplatnených voči spotrebiteľovi, pričom základným dokumentom pre posúdenie tohto nároku je zmluva o výkone správy. Zo samotnej zmluvy o výkone správy, ktorá bola predložená do súdneho spisu nevyplýva výslovne individuálne dojednaná povinnosť spotrebiteľa platiť predmetný poplatok. K takémuto záveru nie je možné dospieť ani výkladom. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter vzťahu strán sporu je nuktné vychádzať zo základnej premisy, že dodávateľ má právo na odmenu len za služby, ktoré skutočne a reálne vykonal pre spotrebiteľa. Okrem toho v konaní nebolo vyvrátené tvrdenie žalovanej, že k odpočtu meračov nedochádza pravidelne každý mesiac a tento odpočet sa nevykonáva v rovnakej frekvencii v každom bytovom dome. Je neprimerané zaťažovať spotrebiteľa hoci aj nízkou paušálnou položkou za službu, ktorá sa nevykonáva pravidelne mesačne. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti o zaplatenie nákladov na odpočet meračov, ktoré boli účtované v rokoch 2012 a 2013 vo výške 3,96 Eur ročne, čo činilo 33 Eur mesačne, a preto bolo nutné ponížiť priznaný nárok žalovaného v roku 2012 o sumu 2,97 Eur, nakoľko vyúčtovanie za rok 2012 uplatňoval žalobca za obdobie od marca, teda za 9 mesiacov a za rok 2013 o sumu 3,96 Eur. Spolu to predstavuje rozdiel na istine 6,93 Eur a v tejto súvislosti došlo aj k zmene priznaného úroku z omeškania, kedy dlžná suma za rok 2012 predstavuje sumu 248,38 Eur, teda ponížená o 2,97 Eur a za rok 2013 sumu 239,27 Eur, teda ponížená o sumu 3,96 Eur.
24. Pretože odvolaním bolo napadnuté rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd preskúmal taktiež výrok o náhrade trov konania. V tomto prípade odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné o trovách konania rozhodnúť tak, že stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva. Odvolací súd postupoval v zmysle ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 257 CSP. Za dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd považoval okrem skutočnosti, že žalobca nebol úspešný v celom rozsahu, dôvody, na ktoré poukazovala žalovaná vo svojom vyjadrení k spisu (č. l. 63) teda, že trpí zdravotnými problémami ako sú vysoký tlak, pohybové problémy, s čím sú nepochybne spojené zvýšené výdavky, pričom v tomto konaní je druhou stranou sporu dodávateľ do majetkového práva, ktorého takýmto rozhodnutím nebude negatívnym spôsobom zasiahnuté.
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).