Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)Rozsudok_24Co-99-2017.pdf
PDF · 104.75 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/99/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému U. F., W.. XX.X.XXXX, T. XX, o zaplatenie 2961,06 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 9C/61/2016-59 zo dňa 15.03.2017 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
Predmet konania
1. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáhal zaplatenia sumy 2.961,06 Eur, úrokov vo výške 208,97 Eur, úrokov z omeškania vo výške 1,95 Eur, ktoré vznikli z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, úroku vo výške 17,90% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.961,06 Eur od 24.12.2013 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.961,06 Eur od 24.12.2013 do zaplatenia a tiež z nezaplatených úrokov vo výške 208,97 Eur od 24.12.2013 do zaplatenia.
Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Kežmarok ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.: I. „Konanie v časti o zaplatenie kapitalizovaného úroku vo výške 39,75 Eur zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.132,23Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2961,06 Eur od 24.12.2013 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
IV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,86% z celkových trov konania.“
3. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého medzi stranami sporu bola dňa 15.7.2013 uzavretá úverová zmluva č. 61426 (ďalej len „úverová zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru za podmienok uvedených v úverovej zmluve. Výška úveru bola dohodnutá na sumu 3.000,- Eur pri fixnej úrokovej sadzbe
17,9% ročne, s výškou mesačnej anuitnej splátky v sume 53,86 Eur s prvou splatnosťou splátky dňa 25.7.2013. Celkový počet splátok bol dohodnutý v počte 120, ktoré boli splatné k 25. dňu kalendárneho mesiaca, pričom konečná splatnosť úveru mala nastať 26.6.2023. Medzi zmluvnými stranami bola taktiež dohodnutá ročná percentuálna miera náklad vo výške 19,75%, pri priemernej ročnej percentuálnej miere vo výške 19,47%. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť titulom poskytnutého úveru žalobcovi bola suma 6463,20 Eur. V bode 4.1. úverovej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak dlžník nezaplatí anuitnú splátku včas, má veriteľ právo na úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nesplatenej splátky až do jej zaplatenia. Dňa 30.9.2013 žalobca vyhotovil druhú upomienku, v ktorej žalovaného upozornil na nedodržanie splátok úveru a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy na omeškaných splátkach v sume 124,60 Eur, nakoľko žalovaný na túto upomienku nereagoval, žalobca výzvou zo dňa 26.11.2013 rozhodol o predčasnej splatnosti úveru a vyzval žalovaného, aby celý dlh s príslušenstvo uhradil do 18.12.2013.
4. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom sa jedná o spotrebiteľský vzťah podliehajúci režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy a ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd po posúdení konformity obsahových náležitostí úverovej zmluvy, ktorú realizoval v záujme účinnej ochrany spotrebiteľa konštatoval, že úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.. Keďže žalovaný nesplácal úver spôsobom, ktorý si zmluvné strany dohodli, považoval súd rozhodnutie žalobcu o predčasnej splatnosti úveru za súladný s ustanovením bodu 4.2.1.úverovej zmluvy. Žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie celého zostatku úveru, ktorého hodnota ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, teda ku dňu 18.11.2013 predstavovala sumu 2.961,06 Eur. Súd priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie kapitalizovaného úroku vo výške 169,22 Eur, ktorý vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, teda do 26.11.2013 pri úrokovej sadzbe 17,9% ročne a ktorého výška ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vyplýva z písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 12.9.2016. Súd zdôraznil, že splatnosť celého zosplatneného úveru nastala dňa 19.12.2013, teda dňom nasledujúcim po poslednom dni na dobrovoľné plnenie predčasne zosplatneného úveru, ktorý bol v zmysle výzvy žalobcu zo dňa 26.11.2013 stanovený na deň 18.12.2013. Za dôvodný súd považoval aj nárok žalobcu na zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 1,95 Eur vyplývajúceho z bodu 4.1. úverovej zmluvy a z prehľadu platieb, ktorý vznikol z neuhradených splátok po dátume predčasnej splatnosti úveru. Na základe uvedeného zaviazal súd žalovaného na zaplatenie celkovej sumy 3.132,23 Eur pozostávajúcej z istiny úveru vo výške 2.961,06 Eur, úroku vo výške 169,22 Eur a úroku z omeškania vo výše 1,95 Eur.
5. Súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške 5% ročne z istiny nesplateného úveru vo výške 2.961,06 Eur od 24.12.2013 do poskytnutia riadneho plnenia a to v zmysle podanej žaloby.
6. Súd nepriznal nárok žalobcu na zaplatenie úroku vo výške 17,9% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.961,06 Eur od 24.12.2013 do zaplatenia z dôvodu, že ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka umožňuje požadovať od dlžníka spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky aj úroky, pričom v deň splatnosti každej splátky sú splatné aj úroky z tejto splátky. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru má za následok povinnosť dlžníka splatiť úver v celosti k určitému dňu, teda aj úroky splatné k uvedenému dňu. Na základe uvedeného súd právne uzavrel, že žalobca nemá nárok na zaplatenie úrokov po splatnosti úveru do jeho zaplatenia a jeho nárok v uvedenej časti zamietol. Taktiež súd nepriznal ani ním uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy nezaplatených úrok vo výške 208,97 Eur, a to z dôvodu, že tak úroky ako aj úroky z omeškania predstavujú v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvo pohľadávky a Občiansky ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Zároveň súd poznamenal, že iný výklad by znamenal neprípustné navyšovanie úrokov z úveru o úroky z omeškania.
7. O náhrade trov konania rozhodol súd tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 33,86% z celkových trov konania a to z dôvodu, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 5.394,13 Eur, pričom úspech žalobcu bol daný priznanou istinou vo výške 3.132,23 Eur a kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 477,82 Eur, predstavujúceho úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2961,06 Eur od 24.12.2013 do 15.3.2017, teda do dňa vyhlásenia rozsudku a neúspech bol daný zastavujúcim
výrok rozsudku v sume 39,75 Eur, taktiež sumou 1.710,61 Eur predstavujúcou kapitalizovaný úrok vo výške 17,90% zo sumy 2.961,06 Eur od 24.12.2013 do 15.3.2017 a sumou 33,72 Eur, predstavujúcou kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 208,97 Eur od 24.12.2013 do 15.3.2017, čo celkovo predstavuje neúspech žalobcu v sume 1.784,08 Eur. Na základe vyššie uvedeného bol žalobca úspešný v 66,93% a neúspešný v 33,07%, a teda súd náhradu trov konania pomerne rozdelil a priznal prevažne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,86%.
8. Aplikoval ustanovenia §§ 497, 499, 503 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 1 ods. 8, § 2, §9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods.1, §517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a §3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
Obsah odvolania
9. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch III., IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že rozsudok súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobca má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia, a teda aj po predčasnom zosplatnení. Uvedené tvrdenie odôvodnil tým, že povinnosť dlžníka platiť úrok až do splatenia úveru vyplýva z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov, pričom poukázal na ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/125/2017-90 zo dňa 31.1.2017, ktorým odvolací súd priznal žalobcovi úrok z úveru aj po jeho zosplatnení a to z dôvodu, že úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškania dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá nové sankčné záväzky dlžníka, avšak samotný vznik nároku na úrok z úveru to neovplyvňuje. Taktiež uviedol, že plnenie peňažného záväzku v úverovej zmluve je v dvoch rovinách a to povinnosť vrátiť istinu v dohodnutej lehote ako aj povinnosť zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania a vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú svojou podstatou a funkciami, je potrebné vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok na úrok z úveru a jedna na úrok z omeškania. Poznamenal, že úprava úroku z omeškania ako aj úroku z úveru má dispozitívny charakter, a preto je rozhodujúce ako sa strany dohodli v zmluve, a teda dohodou je možné kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Čo sa týka priznania úrokov z omeškania z úrokov poukázal žalobca na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp.zn. 4Cob/62/2007 zo dňa 27.3.2008, v zmysle ktorého, ak je dlžník v omeškaní so splatením peňažného záväzku, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Čo sa týka výroku o náhrade trov konania, žalobca má za to, že pri určení hodnoty sporu je nevyhnutné prihliadať iba na žalovanú istinu a v prípade, ak sú úroky iba príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada.
10. Žalovaný na výzvu súdu, aby sa vyjadril k podanému odvolaniu uviedol, že svoju pohľadávku voči žalobcovi uznáva a je ochotný ju splácať prostredníctvom splátkového kalendára vo výške 50,- Eur mesačne.
11. Žalobca vo svojej replike uviedol, že nesúhlasí so splácaním dlhu, keďže žalovaný nepreukázal žiadne sociálne ani majetkové pomery. Zároveň uviedol, že v prípade, ak by súd povolil žalovanému splácať dlh v splátkach, postupoval by podľa neplatnej právnej úpravy § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom podľa aktuálnej platnej a účinnej právnej úpravy nie je možné povoliť splácanie dlhu v splátkach.
12. Žalovaný v duplike uviedol, že nie je schopný splniť dlh jednorázovo v plnej výške z dôvodu zlej finančnej situácie, pričom doložil súdu aj rozhodnutie z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok z 29.11.2016, ktorým bola žalovanému zvýšená pomoc v hmotnej núdzi na sumu 170,20 Eur a to z dôvodu ukončenia pracovnoprávneho vzťahu žalovaného a neexistencií žiadneho príjmu. Žalovaný zároveň podal vyhlásenie o majetku.
Hodnotenie odvolacieho súdu
13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok vo výroku III. a IV., ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
14. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza (§ 387 ods. 2 C.s.p.):
15. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 9C 61/2016 zo dňa 15.3.2017. Len na zdôvodnenie správnosti a k odvolacím dôvodom uvádza, že súd správne zamietol žalobu v časti úroku z úveru za obdobie po zosplatnení úveru s odôvodnením, že tieto patria len do konečnej splatnosti úveru a po tomto dátume patria veriteľovi len úroky z omeškania. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách tieto veriteľovi patria, už zaoberala. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Existuje však aj odlišný názor, podľa ktorého dispozitívna norma neobsahuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie peňazí a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. NS ČR z 27.06.2007 sp. zn. 33Odo/657/2005).
16. Zásadný posun v uvedenej otázke však predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách súdny dvor stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-416/11, AZI), čl. 3 ods. 1 uvedenej smernice sa má vykladať tak, že pojem „značná nerovnováha“ (poškodiť spotrebiteľa) treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve; a na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe napriek požiadavke dôvery treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Bez pochýb je to, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov, t.j. úverové obdobie. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do splatnosti úveru. Rovnako so zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť. Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je splatný do splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie a to či už zákonné napr. úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu).
17. Je nepochybné, že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškania a ďalších sankciách indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa. Je potom nevyhnutná otázka vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úrokov popri úrokoch z omeškania a prípadných ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, je v neprospech žalovaného. Zákon totiž umožňuje po splatnosti priznať úroky z omeškania v zmysle § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..
18. Odvolací súd uvádza, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Dohodnutý úrok predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi istinu k dispozícii. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Takýto úrok predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. Teda zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľ na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Išlo by teda o stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by nemal žiadne garantované práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše došlo by k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej nečinnosti. Takéto správanie dodávateľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.
19. Odvolací súd preto má za to, že prípadná dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania platiť ďalšie sankcie aj po splatnosti pohľadávky a to aj úroky za poskytnutie úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, a tým zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej úprave, ktorá chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu vo vzťahu k výške úveru. Je preto viac než nepravdepodobné, aby si spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý by zaobchádzal so spotrebiteľom čestne a rovnocenne.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu niet preto kogentnej úpravy, podľa ktorej by bolo možné priznať úroky dohodnuté popri úrokoch z omeškania. Dohodnuté úroky za úver zákon reguluje bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je v neprospech spotrebiteľa a tiež vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu, že žalobcovi nepatrí nárok na dohodnutý úrok zo zmluvy po zosplatnení úveru.
21. Ak odvolateľ poukazuje na ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že žalobcovi patria úroky za úver od jeho poskytnutia. Aj keď je potrebné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že úroky sú cenou a že ich nemožno zamieňať za úroky z omeškania, je však treba dôsledne rozlišovať ich skutočný význam. Avšak ako vyššie je uvedené, a po poskytnutí náležitej ochrany žalovanej ako spotrebiteľovi, odvolací súd jednoznačne má za to, že po zosplatnení žalobcovi neprináležia úroky dohodnuté za úver. V prejednávanom prípade súd poskytol žalovanej ako spotrebiteľke náležitú súdnu ochranu v zmysle cieľa naplniť smernicu o nekalých zmluvných podmienkach a preto zmluvné ustanovenie upravujúce nárok na úroky z úveru aj po jeho zosplatnení považoval odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 v spojení s ods. 5 Občianskeho zákonníka za neplatnú. Je potrebné ešte zdôrazniť, že rozhodnutie o predčasnom zosplatnení je na strane dodávateľa rovnako ako aj povaha formulárových zmlúv a tvorba zmluvných podmienok, ktoré pripravoval žalobca a to aj vrátane primeraného sankčného mechanizmu za prípadné neplnenie povinnosti vrátiť úver.
22. Čo sa týka námietky žalobcu o nepriznaní úroku z omeškania z úroku z úveru po jeho zosplatnení je nutné zdôrazniť, že nie je možné priznať príslušenstvo z príslušenstva, keďže úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, teda príslušenstvom istiny. Je totiž nevyhnutné rozdeľovať medzi hlavným peňažným záväzkovým vzťahom a vedľajším. Kým hlavným záväzkovým vzťahom je kauza, ktorá smeruje priamo k zaplateniu určitej čiastke peňazí, vedľajším je vzťah úrokový, ktorý je vzťahom akcesorickým. Zánikom hlavného záväzku zaniká aj akcesorický záväzok úrokový a pretrváva iba povinnosť zaplatiť už nárokovateľné úroky. Tým, že dlžník včas nezaplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Ani jeden z uvedených kódexov neumožňuje priznať majetkovú sankciu pre prípad omeškania sa s plnením príslušenstva pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva neplynie ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. (obdobne rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky v rozsudku sp.zn. 35Obo 101/2002 z 24.3.2004)
23. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že pri určovaní hodnoty sporu má súd prihliadať iba na žalovanú istinu a nie aj na úroky, ktoré sú príslušenstvom pohľadávky. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Mcdo 1/2004 zo dňa 27.4.2004 sa venoval obdobnej problematike,
pričom vyslovil právny názor, v zmysle ktorého neúspech žalobcu ohľadne príslušenstva žalovanej sumy nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný, keďže nejde len o neúspech v nepatrnej časti. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom Najvyššieho súdu vysloveného v uvedenom rozsudku a poukazuje na to, že úspech v konaní sa posudzuje podľa žalovaného petitu, pričom žalobca okrem istiny žiadal voči žalovanému priznať aj príslušenstvo pohľadávky, a teda v prípade, ak žalobca na žalobou uplatnené príslušenstvo nemá nárok, považuje sa žalobca v časti konania o zaplatenie zamietnutej časti petitu za neúspešného. Na základe uvedeného má súd za to, že súd prvej inštancie rozhodol vo výroku o náhrade trov konania správne.
24. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu stupňa v napadnutom zamietavom výroku a správnom výroku o trovách konania, korešpondujúcom úspech žalobcu vo výške 233,86%, ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, 262, ods. 1 C.s.p. tak, že vyslovil, že žalovaný má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože bol v odvolacom konaní plne úspešný.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).