Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cob/85/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: KOVASKLO s.r.o., so sídlom Na Bystričku 796/9, 036 01 Martin, IČO: 46 089 101, zastúpeného JUDr. Róbertom Madejom, PhD., advokátom, so sídlom Mýtna 42, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: REAL - PO, s. r. o., so sídlom Budovateľská 45, 080 01 Prešov, IČO: 44 658 931, zastúpenému Mgr. Vierou Veteškovou, bytom Dukelských hrdinov 328/46, 965 01 Žiar nad Hronom, o zaplatenie 29.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18Cb/281/2016-91 zo dňa 11.7.2017, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 29.000,- eur spolu s 0,05 % úrokmi z omeškania denne zo sumy 29.000,- eur od 1.5.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.11.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 29.000,- eur s príslušenstvom. Ako v žalobe uviedol žalobca a žalovaný uzavreli dňa 28.10.2015 zmluvou o dielo č. DZ/2015/023 (zmluva), na základe ktorej sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal vykonať pre žalovaného ako objednávateľa práce s názvom: „Zasklené oceľové steny Jansen na stavbe Provinčný dom v Spišskej Novej Vsi - rekonštrukcia a modernizácia.“ V bode 8.3. zmluvy o dielo sa žalobca a žalovaný dohodli, že „v prípade omeškania objednávateľa so zaplatením ceny diela bude zhotoviteľ oprávnený účtovať objednávateľovi úrok z omeškania vo výške 0,05 % z nezaplatenej ceny diela za každý deň omeškania“. Po splnení záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o dielo voči žalovanému riadne a včas vystavil žalovanému faktúru č. 2016/02, zo dňa 11.3.2016, splatnú dňa 30.4.2016 na sumu 33.947,- eur, z ktorej žalovaný dňa 5.5.2016 zaplatil iba sumu 4.947,- eur, čo má účinky uznania záväzku aj voči zostávajúcej dlžnej sume. Dňa 22.8.2016 žalovaný súčasne písomne uznal svoj záväzok voči žalobcovi, keď v uznaní záväzku jednoznačne vyhlásil, že uznáva čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči žalobcovi v celkovej výške 29.000,- eur, vyplývajúci z faktúry č. 2016/02. Taktiež žalovaný listom doručeným žalobcovi dňa 25.7.2016 oznámil, že má problémy finančne pokryť jeho záväzky voči zmluvným partnerom podieľajúcim sa na predmetnej stavbe. V tejto súvislosti žalovaný požiadal o trpezlivosť a neriešenie predmetnej veci súdnou cestou.

3. Okresný súd vydal dňa 14.2.2017 platobný rozkaz č. k. 18Cb/281/2016-46, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť istinu 29.000,- eur s príslušenstvom. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, v ktorom poukázal na ustanovenia predmetnej zmluvy o dielo, podľa ktorej bol termín dokončenia diela stanovený na 52 týždeň 2015. Podľa zmluvy o dielo čl. V bod 5.12 - V prípade, že objednávateľ bude dodatočne požadovať odkrytie týchto prác, je zhotoviteľ povinný odkrytie vykonať na náklady objednávateľa. Pokiaľ sa pri dodatočnej kontrole zistí, že práce neboli riadne vykonané, toto odkrytie bude vykonané na náklady zhotoviteľa. Dňa 19.2.2016 bolo na stavbe zaznamenané zatekanie dažďovej vody cez oceľovú konštrukciu SV-1 nerezový svetlík spôsobné neodborným osadením a nekvalitným tesnením. Žalovaná spoločnosť oznámila žalobcovi zatekanie svetlíka, ktoré spôsobilo nemalé problémy. Znehodnotili sa SDK konštrukcie ako aj tepelná izolácia, ktorá bolo zhotovená vo finálnej podobe. Museli sa vykonať sondy a odstrániť zamoknuté časti tepelnej izolácie aby sa zabránili vzniku plesní a ich šíreniu. Žalobca o pár dní svetlík preizoloval, ale s úhradou opravy poškodených častí skladby strešnej konštrukcie nesúhlasil. Žalovaný preto musel vykonať všetky opravy na vlastné náklady. V priebehu ďalších 2 mesiacov viackrát boli opätovne vyzvaní od generálneho dodávateľa na opravu zatekania svetlíka. Žalobca však daný problém nedokázal odstrániť, preto musel prizvať externú firmu ktorá daný problém odstránila na náklady žalovaného, čím mu vznikla škoda ktorú žalobca odmieta uznať.

4. Následne aplikujúc ustanovenia § 536 ods. 1, § 546 ods. 1 a § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka mal okresný súd z vykonaného dokazovania preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá a podpismi potvrdená zmluva o dielo č. DZ/2015/023 v zmysle ustanovenia § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému zmluvné plnenie a vystavil faktúru na cenu diela, čo nebolo medzi sporovými stranami sporné. Žalovaný podľa súdu prvej inštancie namietal v konaní najmä nerealizovanie a neodovzdanie diela v súlade so zmluvou a v tej súvislosti aj nesprávne vystavenie faktúry. Taktiež namietal platnosť uznania záväzku.

5. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle čl. VI., 6.1. zmluvy žalobca vyhotovil protokol o odovzdaní a prevzatí, ktorý za žalovaného ako objednávateľa podpísal ako osoba oprávnená vo veciach realizačných O.. D. S., stavbyvedúci. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Účelom uvedeného ustanovenia zmluvy bolo zrejmé zabezpečenie, aby dielo bolo zo strany objednávateľa prevzaté až po vykonaní kontroly, či bolo zrealizované v súlade s podmienkami vyplývajúcimi zo zmluvy, k čomu bol zjavne oprávnený ako osoba zastupujúca objednávateľa vo veciach realizačných O.. D. S., ktorý podpisoval a odsúhlasoval aj čiastočné plnenia, čo potvrdzujú zápisy v stavebnom denníku. Námietka žalovaného vo vzťahu k neprevzatiu diela zmluvne určeným spôsobom je preto podľa okresného súdu nedôvodná. Žalovaným namietané vady diela (nerezový svetlík s elektrickým ovládaním okien SV1) sa pritom netýkajú prác, ktoré sú uvedené v predmetnom protokole.

6. V zmysle právnej teórie je dôsledkom uznania záväzku, v zmysle ustanovenia § 323 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval a teda, že dlžník má aj naďalej možnosť ako aj dôkaznú povinnosť preukázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, alebo ešte pred jeho uznaním zanikol. Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. (§ 192 . Žalovaný napriek svojmu tvrdeniu podľa súdu prvej inštancie nepreukázal opak zákonom ustanovenej domnienky a preto tvrdenie žalobcu, osvedčené listinnými dôkazmi mal súd prvej inštancie za preukázané. Z predloženej listiny uznania záväzku zo dňa 22.8.2016 súd prvej inštancie zistil, že táto obsahuje právny titul pohľadávky, nakoľko žalovaný uznal čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči veriteľovi v celkovej výške 29.000,- eur, vyplývajúci z vystavenej faktúry, ktorá vzhľadom na tento ako aj súvisiace prejavy vôle medzi zmluvnými stranami vyplýva z konkrétneho právneho vzťahu. Teda uznanie záväzku je dostatočné určité, zrozumiteľné a je z neho zrejmé, aký konkrétny záväzok bol uznaný O.. E. J. ako konateľom spoločnosti, na základe vlastného rozhodnutia, bez tiesne a nátlaku, slobodne a vážne.

7. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel.

8. Ohľadom požadovaných úrokov z omeškania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 365 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka s tým, že žalovaný faktúru vystavenú žalobcom v lehote jej splatnosti nezaplatil, čím sa dostal do omeškania s plnením svojho záväzku, v dôsledku čoho vznikol žalovanému záväzok voči žalobcovi na úhradu úrokov z omeškania v zmysle citovaných ustanovení vo výške dohodnutej v zmluve (čl. V bod 8.3 vo výške 0,05 % z nezaplatenej ceny diela za každý deň omeškania), odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, až do konečného zaplatenia.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, keď žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Proti tomuto rozsudku ako celku podal žalovaný včas odvolanie, keď nesúhlasil so zisteným skutkovým stavom tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, keď podľa žalovaného za žalobcu bola ako osoba oprávnená rokovať vo veciach zmluvných a realizačných určený O.. D. P., P., a za žalovaného bol ako osoba oprávnená rokovať vo veciach zmluvných určený O.. E. J., P. a vo veciach realizačných O.. D. S., J. a O.. P. S., P. Karem stav, s.r.o.. Za rozhodujúce považoval žalovaný povinnosť zhotoviteľa vykonať dielo podľa dohodnutých podmienok, ako to vyplýva aj zo zmluvy o dielo, pretože dielo - teda rekonštrukčné práce a modernizačné práce boli vykonané na pamiatkovo chránenej historickej budove. Ďalej žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že súd správne vykonal dokazovanie oboznámením sa s faktúrou, avšak na tom základe zistený skutkový stav je neúplný, a teda nesprávny, keď súd nezistil, že na faktúre, na ktorej je uvedený ako konateľ O.. P., P. žalobcu (a zároveň zhotoviteľ), je uvedený dátum vystavenia a dátum dodania 13.3.2016, teda faktúra bola vystavená a fakturované položky boli splnené pred spísaním preberacieho a odovzdávacieho protokolu, ku ktorému došlo dňa 18.4.2016; súd prvej inštancie podľa žalovaného nezistil, že faktúra bola doručená objednávateľovi dňa 12.5.2016, teda po dátume splatnosti na faktúre uvedenom. Súd ďalej nezistil, že na faktúre je uvedená aj položka - odpočet prijatej zálohy dňa 29.10.2015 v sume -39.875,- eur.

11. Žalovaný mal za to, že vykonané dokazovanie nie je dostatočné na zistenie skutkového stavu veci s tým, že nedošlo doposiaľ k zhotoveniu diela, pretože protokol o odovzdaní a prevzatí nepodpísala oprávnená osoba na strane preberajúceho.

12. V ďalšom žalovaný nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že uznanie záväzku je dostatočné, určité a zrozumiteľné a je z neho zrejmé, aký konkrétny záväzok bol uznaný O.. E. J. I. P. spoločnosti na základe vlastného rozhodnutia bez tiesne, nátlaku, slobodne a vážne. Podľa žalovaného uznanie záväzku vyžaduje súčasne platný prejav vôle konajúcej osoby a zároveň existenciu spôsobilého záväzku, aby nastali očakávané právne účinky tohto uznania. Podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Podľa názoru súdu prvej inštancie uznanie záväzku vyplývajúce z vystavenej a doposiaľ neuhradenej faktúry platné a vychádza z dôvodu fakturácie uvedeného na faktúre, ktorým je zmluva o dielo. Už v čase vystavenia uvedeného na faktúre je podľa žalovaného zrejmé, že faktúra bola vystavená pred dátumom na odovzdávajúcom a preberajúcom protokole, na ktorom je deň 18.4.2016. Okrem toho faktúra bola vystavená na nesprávnu sumu 29.000,- eur, ktorá je v neprospech žalovaného. Faktúra neobsahuje žiadne prílohy v zmysle zmluvy o dielo a jej úhrada je v zmysle bodu 4.8 podmienená riadnym vykonaním celého diela, jeho odovzdaním a prevzatím v zápise o odovzdaní a prevzatí diela, ku ktorému podľa žalovaného nedošlo, resp. po odstránení všetkých vád a nedorobkov uvedených v odovzdávajúcom protokole. Prílohami faktúry sú protokol o odovzdaní a prevzatí diela a súpis všetkých už objednávateľom uhradených faktúr, ako aj potvrdenie o odstránení vád a nedorobkov. Fakturovaná suma 29.000,- eur nezodpovedá podľa žalovaného rozdielu medzi konečnou cenu podľa bodu 3.2 zmluvy o dielo a súčtom sumy na predtým zaplatenej zálohovej faktúre podľa bodu 4.1 zmluvy o dielo plus zaplateného preddavku 4.947,- eur. Faktúra č. 2019/02 nespĺňa náležitosti podľa § 71 ods. 1 písm. a) a ods. 1 Zákona o DPH a účtovnej jednotke neumožňuje plniť povinnosti podľa § 8 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Zaplatením uvedenej faktúry by podľa žalovaného došlo k porušeniu vyššie uvedeného zákona. Faktúra vystavená vadne je nezákonná, nemá právne účinky, ani v prípade jej uznania. Faktúra bola doručená žalovanému po dátume splatnosti na faktúre uvedenom. Nezaplatením uvedenej faktúry sa žalovaný nemohol dostať do omeškania so zaplatením, teda nemôže byť z toho istého dôvodu sankcionovaný povinnosťou zaplatenia úroku z omeškania. Samotné uznanie pohľadávky je jednostranný úkon dlžníka, ktorého predmetom je vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti plnenie nemožné, pretože je absolútne neplatný. Na tomto základe vydaný rozsudok je podľa žalovaného nezákonný, a preto žalovaný navrhol v rámci

svojho odvolacieho petitu, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

13. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý považoval za vecne správny a dôvodný. Odvolanie žalovaného považoval za zmätočné, vzájomne si protirečiace a nedôvodné. Žalobca v tejto súvislosti trval na tom, že jeho faktúra bola vystavená v súlade so zmluvou, ktorou skutočnosť podľa žalobcu de facto potvrdil aj sám žalovaný, ktorý podľa predmetnej faktúry č. 2016/02 žalobcovi dokonca čiastočne plnil. Z pôvodne fakturovanej sumy vo výške 33.497,- eur žalovaný dňa 5.5.2016 uhradil žalobcovi sumu 4.947,- eur. Argument žalovaného o tom, že táto faktúra nebola riadne vystavená predstavuje (aj s ohľadom na jej čiastočné plnenie) podľa žalobcu len ďalší z pokusov žalovaného z akéhokoľvek dôvodu spochybniť pohľadávku žalovaného (zrejme mal žalobca na mysli pohľadávku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu). Okrem toho žalobca uviedol, že čiastočné plnenie záväzku má účinky uznania záväzku aj voči zostávajúcej dlžnej sume vo výške 29.000,- eur. V súvislosti s predmetnou faktúrou žalovaný v odvolaní po prvýkrát namieta a vyčíta súdu prvej inštancie, že tento nezistil, že faktúra mala byť doručená žalovanému dňa 12.5.2016 (teda po lehote splatnosti v nej uvedenej). Podľa žalobcu však ide o klamlivé tvrdenie žalovaného, ktoré nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Navyše súd nemôže prihliadať na námietku, ktorá v ďalšom konaní nielenže nebola žalovaným preukázaná, ale ani vznesená (§ 366 in fine).

14. Ďalšia námietka žalovaného, že preberací protokol podpisovala za a v mene žalovaného neoprávnená osoba, je podľa žalobcu absolútne nedôvodná. Priamo zo záhlavia zmluvy o dielo vyplýva, že O.. D. S. je oprávnený zastupovať žalovaného vo veciach realizačných. Podpísanie preberacieho protokolu osobou priamo zodpovednou za vykonávanie diela nemožno preto podľa žalobcu považovať za nič iné, ako za jednoznačný dôkaz o tom, že dielo bolo riadne odovzdané.

15. Uznávací prejav žalovaného, ktorý uznal čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči žalobcovi v celkovej výške 29.000,- eur vyplývajúci z faktúry č. 2016/02 považoval žalobca za natoľko jasný a určitý, že nepripúšťa žiadne pochybnosti ohľadom jeho obsahu. Nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že predmetom uznania záväzku je nemožné plnenie (stavebné práce). Podľa žalobcu absurdne v tejto súvislosti vyznieva, že toto plnenie (dodanie diela) žalovaný vôbec nespochybňuje. Okrem toho žalobca poukázal aj na list žalovaného doručený žalobcovi dňa 25.7.2016, v ktorom žalovaný poďakoval žalobcovi za odvedenú prácu na stavbe a oznámil mu, že má problémy finančne pokryť jeho záväzky voči zmluvným partnerom.

16. Vyššie uvedený považoval žalobca skutkový a právny stav zistený súdom prvej inštancie za dostatočne preukázaný, rozhodnutie za zákonné, a preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a odvolanie zamietol.

17. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 365 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 , vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozhodnutiu vo veci samej nie je dôvodné, v dôsledku čoho je na mieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1, 2 potvrdiť.

19. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie podľa príslušných ustanovení v zmysle § 132 ods. 1 CSP. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú zodpovednosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do

záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určeným výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

20. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

21. Podľa § 382 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Podľa § 387 ods. 3 odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

23. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citované právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolateľ navyše ani neuviedol v odvolaní žiadne nové argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal, a preto odvolací súd odvolanie nepovažoval za dôvodné. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej dopĺňa ďalšie dôvody.

24. Z vykonaného dokazovania a nebolo to ani medzi sporovými stranami namietané vyplynulo, že záväzkový vzťah strán sporu, ktorý vznikol na základe zmluvy o dielo sa týka ich podnikateľskej činnosti, a teda ide o obchodný záväzkový vzťah, a preto aj uznanie záväzku obsiahnuté v písomnosti zhodne označenej zo dňa 22.8.2016 sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom, adresovaný veriteľovi, keď zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. na rozdiel od Občianskeho zákonníka nevyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky tak, ako to mylne uvádzal v podanom odvolaní žalovaný, ale vyžaduje len uznanie určitého záväzku, a to bez špeciálnych požiadaviek na jeho určenie. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia uznaného záväzku a nie spôsob tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie uznaného záväzku, prípadne jeho výška, realizuje odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci na faktúru č. 2016/02, vystavenú dňa 11.3.2016, splatnú dňa 30.4.2016. Ak by rozsah uznania záväzku nebol určený tak, ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní, keď údajne fakturovaná suma nezodpovedala rozdielu medzi konečnou cenou zmluvy o dielo a súčtom sumy na predtým zaplatenej zálohovej faktúre, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu.

25. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, že uznanie záväzku je neplatné v zmysle ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko už v čase vystavenia uvedeného na faktúre je zrejmé, že faktúra bola vystavená pred dátumom na odovzdávajúcom a preberajúcom protokole. V tomto smere odvolací súd poukazuje na bod 9 odôvodnenia súdu prvej inštancie, z ktorého jednoznačne vyplýva potvrdenie žalovaným odstránenia závad uvedených v preberacom a odovzdávacom protokole, naviac považuje za potrebné dodať, že uznanie záväzku žalovaným dňa 22.8.2016 nastalo až po podpísaní preberacieho a odovzdávacieho

protokolu (dňa 18.4.2016), v ktorom boli žalovaným ako preberajúcim uvedené vady diela, t.j. došlo k uznaniu záväzku až po reklamácii, kedy platí, že reklamácia bola vybavená.

26. Tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, je postačujúce určenie záväzku aj keby nebola určená výška záväzku, jeho určenie s odkazom na číslo faktúry s tým, že v prejednávanej veci je zároveň uvedený aj dátum vystavenia tejto faktúry s dátumom splatnosti, preto má sa za to, že žalovaný uznal svoj záväzok v plnej výške.

27. V podnikateľských vzťahoch je posudzovanie následkov tohto uznania odlišné ako vo vzťahoch nepodnikateľských, nakoľko úprava uznania záväzku v Obchodnom zákonníku je komplexná a nedochádza k subsidiárnej aplikácii úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Zmysel uznania záväzku spočíva v tom, že uznanie záväzku zakladá právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. Tým sa v súdnom spore posilňuje procesné postavenie veriteľa, keďže vôbec nemusí dokazovať vznik záväzku (teda či došlo k uzavretiu zmluvy, prevzatiu diela, ako tomu bolo v prejednávanej veci a podobne) a ani skutočnosť, že uznaný záväzok trval v čase, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi (žalovanom), ktorý namietal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak aby tieto tvrdenia preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. V prípadnom spore preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobca od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal. K tomuto písomnému uznaniu v prejednávanej veci preukázateľne došlo písomným uznaním záväzku žalovaným dňa 22.8.2016, a to v zastúpení jeho konateľom Ing. Jánom Kovalčíkom, avšak žalovaný namietal, že nemohol byť uznaný z dôvodu, že záväzok v čase uznania existoval v nižšej výške. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka stanovuje ako podmienku uznania záväzku, že musí byť záväzok určitý, t.j. musí byť jednoznačnej identifikovaný. Spôsob takejto identifikácie pritom zákon neurčuje, možno ju teda urobiť akýmkoľvek jednoznačným spôsobom, keď na rozdiel od Občianskeho zákonníka tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie výslovne nevyžaduje, aby bol záväzok určený svojím dôvodom a výškou. Pokiaľ je teda záväzok dostatočne identifikovaný inými vlastnosťami, v danom prípade okrem sumy aj samotnou faktúrou, ktorou bola táto suma vyúčtovaná s uvedením jej čísla, dátumu vystavenia a splatnosti, potom ak nie je rozsah uznania nijako obmedzený, možno vyvodiť, že uznaný v celom rozsahu aj bez toho, že by bola uvedená jeho výška. Prvá časť prvej vety § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka obsahuje úplne jednoznačnú požiadavku na existenciu prejavu vôle dlžníka uznať záväzok vymedzený uvedeným spôsobom. Žalovaný v tomto písomnom uznaní prehlásil, že uznáva čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči veriteľovi v celkovej výške 29.000,- eur a tento nárok nepopiera, tento nárok bol nielen podľa súdu prvej inštancie, ale aj podľa odvolacieho súdu dostatočne identifikovaný jednak rozsahom uznania, a taktiež odkazom na faktúru.

28. Vzhľadom na výsledok na konania a s prihliadnutím na pomer úspechu a neúspech žalobcu považuje odvolací súd za správne aj rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov prvoinštančného konania a z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil, stotožňuje sa s jeho odôvodnením.

29. Už len nad rámec odvolacích námietok, s ktorými sa odvolací súd nepovažoval vzhľadom na platný uznávací prejav za potrebné sa vysporiadať, k námietkam žalovaného o tom, že vystavená faktúra nemala predpísané náležitosti, resp. že vystavená faktúra nebola správa a úplná, odvolací súd poukazuje na to, že táto faktúra bola žalovanému riadne doručená a žalovaný pred začatím konania neoznámil žalobcovi akékoľvek pochybnosti a správnosti vystavenej faktúry, rovnako tak, pokiaľ žalovaný namietal, že táto faktúra mu bola doručená až po lehote splatnosti na nej uvedenej, je potrebné uviesť, že tieto skutočnosti žalovaný začal namietať až v priebehu konania, keď z listu žalovaného pre žalobcu, doručeného žalobcovi dňa 25.7.2016, vyplýva len žiadosť žalovaného pre žalobcu, aby neriešil svoj záväzok (ktorý bol zjavne podľa obsahu tejto písomnosti po lehote splatnosti) súdnou cestou s tým, že do 30.1.2017 chcel žalobca splatiť všetky svoje záväzky.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa zásad upravených v § 251 CSP. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .